Hľadať v Katechizme

Výsledky hľadania: 1117-1121


1117 Cirkev skrze Ducha Svätého, ktorý ju uvádza „do plnej pravdy“ (Jn 16,13) , postupne spoznala tento poklad prijatý od Krista a ako verná správkyňa Božích tajomstiev spresnila jeho „spravovanie“ (dispensatio), ako to urobila aj s kánonom (zoznamom kníh) Svätého písma (120) a s učením viery. Takto Cirkev v priebehu storočí rozoznala, že medzi jej liturgickými sláveniami je sedem takých, ktoré sú vo vlastnom zmysle slova sviatosťami ustanovenými Pánom.

1118 Sviatosti sú „sviatosťami Cirkvi“ v dvojakom zmysle: sú „skrze ňu“ a „pre ňu“. Sú „skrze Cirkev“, lebo ona je sviatosťou činnosti Ježiša Krista, ktorý v nej pôsobí vďaka zoslaniu Ducha Svätého. A sú „pre Cirkev“, sú „sviatosťami, ktorými sa buduje Cirkev“, (1396) lebo robia zjavným a udeľujú ľuďom, najmä v Eucharistii, tajomstvo spoločenstva s Bohom Láskou, jedným v troch osobách.

1119 Keďže Cirkev tvorí s Kristom Hlavou (792) „akoby jedinú mystickú osobu“, pôsobí vo sviatostiach ako „kňazské spoločenstvo“, ktoré je „organicky usporiadané“. Krstom a birmovaním sa kňazský ľud stáva spôsobilým sláviť liturgiu. Na druhej strane niektorí veriaci „vyznačení posvätným stavom sú v Kristovom mene ustanovení, aby živili Cirkev Božím slovom a Božou milosťou“.

1120 Vysvätená služba čiže „služobné kňazstvo (1547) (ministerium ordinatum seu sacerdotium ministeriale)“ je v službe krstného kňazstva. Zaručuje, že vo sviatostiach skutočne pôsobí Ježiš Kristus skrze Ducha Svätého v prospech Cirkvi. Poslanie spásy, ktoré Otec zveril svojmu vtelenému Synovi, je zverené apoštolom a prostredníctvom nich ich nástupcom: dostávajú Ježišovho Ducha, aby konali v jeho mene a v jeho osobe. Vysvätená služba (ministerium ordinatum) je teda sviatostným putom, ktoré spája liturgické slávenie s tým, čo povedali a vykonali apoštoli, a prostredníctvom nich aj s tým, čo povedal a vykonal Kristus, ktorý je prameňom a základom sviatostí.

1121 Tri sviatosti: krst, birmovanie a posvätný stav udeľujú okrem milosti aj sviatostný charakter alebo „znak“, (1272, 1304) prostredníctvom ktorého má kresťan účasť na Kristovom kňazstve (1582) a patrí do Cirkvi podľa rozličných stavov a funkcií. Toto pripodobnenie Kristovi a Cirkvi uskutočnené Duchom Svätým je nezničiteľné. Zostáva navždy v kresťanovi ako pozitívna dispozícia na milosť, ako prísľub a záruka Božej ochrany a ako povolanie k Božiemu kultu a k službe Cirkvi. Preto tieto sviatosti nemožno nikdy opakovať.