Výsledky hľadania: 684-686
684 Duch Svätý je svojou milosťou prvý pri prebúdzaní našej viery a pri udeľovaní nového života, ktorý spočíva v poznaní Otca a toho, ktorého Otec poslal, Ježiša Krista. Je však posledný pri zjavení osôb Najsvätejšej Trojice. (236) Svätý Gregor Nazianzský, „Teológ“, vysvetľuje tento postup pedagógiou Božej „zhovievavosti“:
„Starý zákon ohlasoval Otca jasne, Syna menej jasne. Nový [zákon] nám však jasne ukazuje Syna, kým božstvo Ducha naznačil akosi nejasne. Teraz však sám Duch prebýva s nami a dáva sa nám poznať jasnejšie. Nebolo totiž bez nebezpečenstva otvorene hlásať Syna, kým sa ešte nevyznávalo božstvo Otca, ani nám pridávať Ducha Svätého akoby ťažšie bremeno – ak sa smie tak povedať –, kým sa ešte nepripúšťalo božstvo Syna… Len postupným napredovaním a vzrastaním ,od jasnosti k jasnosti‘ svetlo Trojice zažiarilo jasne.“
685 Veriť v Ducha Svätého znamená teda vyznávať, že Duch Svätý je jedna z osôb Najsvätejšej Trojice, jednej podstaty s Otcom a Synom a že jemu „sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva“. Preto sa o božskom tajomstve Ducha Svätého hovorilo v „trojičnej teológii“. (236) Tu sa teda bude uvažovať o Duchu Svätom iba v Božej ekonómii, čiže v Božom poriadku spásy.
686 Duch Svätý pôsobí spolu s Otcom a Synom (258) od začiatku až do zavŕšenia plánu našej spásy. Ale až v „posledných časoch“, ktoré sa začali vykupiteľským vtelením Syna, je zjavený a daný, poznaný a prijatý ako osoba. A tak tento Boží plán, zavŕšený v Kristovi, „Prvorodenom“ a Hlave nového stvorenia, mohol skrze zoslaného Ducha Svätého nadobudnúť konkrétnu podobu v ľudstve, a to ako Cirkev, spoločenstvo svätých, odpustenie hriechov, vzkriesenie tela a večný život.
