Výsledky hľadania: 470-472
470 Skutočnosť, že v tajomnom zjednotení pri vtelení bola ľudská prirodzenosť „prijatá, nie zničená“ („assumpta, non perempta“), priviedla Cirkev v priebehu storočí k tomu, aby vyznávala plnú skutočnosť tak Kristovej ľudskej duše s jej úkonmi rozumu a vôle, ako aj jeho ľudského tela. Ale pritom zakaždým musela pripomínať, že Kristova ľudská prirodzenosť patrí ako vlastná božskej osobe Božieho Syna, (516) ktorý ju prijal. Všetko, čím Kristus je a čo v ľudskej prirodzenosti robí, patrí „jednému z Trojice“. Teda Boží Syn dáva svojej ľudskej prirodzenosti (626) svoj vlastný spôsob osobného jestvovania v Trojici. Takto Kristus vo svojej duši, ako aj vo svojom tele ľudsky prejavuje božské správanie Trojice:
„Boží Syn… pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. (2599) Narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu.“
471 Apolinár z Laodicey tvrdil, že Slovo v Kristovi nahradilo dušu alebo ducha. Cirkev proti tomuto bludu vyhlásila, že večný Syn prijal aj ľudskú rozumovú dušu. (363)
472 Ľudská duša, ktorú prijal Boží Syn, je obdarená pravým ľudským poznaním. Toto poznanie ako také nemohlo byť samo osebe neobmedzené: realizovalo sa v historických podmienkach svojho jestvovania v priestore a v čase. Preto keď sa Boží Syn stal človekom, mohol prijať, že sa „vzmáhal… v múdrosti, veku a v obľube“ (Lk 2,52) a že sa dokonca musel pýtať na to, čo sa v ľudských podmienkach treba naučiť zo skúsenosti. To zodpovedalo skutočnosti, že sa dobrovoľne uponížil a „vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7) .
