Výsledky hľadania: 468, 689
468 Po Chalcedónskom koncile niektorí urobili z Kristovej ľudskej prirodzenosti akoby osobný subjekt. Proti nim piaty ekumenický koncil v Carihrade roku 553 vyznal „jeho jednu hypostázu [osobu]…, ktorou je [náš] Pán Ježiš Kristus, jeden zo Svätej Trojice“. (254) Teda všetko v Kristovej ľudskej prirodzenosti sa má pripisovať jeho božskej osobe ako jeho vlastnému subjektu, nielen zázraky, ale aj utrpenie, ba aj smrť: (616) „Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný v tele, je pravý Boh, Pán slávy a jeden zo Svätej Trojice.“
689 Ten, ktorého Otec „poslal… do našich sŕdc, Ducha svojho Syna“ (Gal 4,6) , je skutočne Boh. (245) Je jednej podstaty s Otcom a Synom a je od nich neoddeliteľný tak vo vnútornom živote Trojice, ako aj vo svojom dare lásky svetu. Ale keď sa viera Cirkvi klania Najsvätejšej Trojici, ktorá dáva život, je jednej podstaty a je nedeliteľná, (254) vyznáva aj rozdielnosť osôb. Keď Otec posiela svoje Slovo, (485) posiela vždy aj svojho Ducha: je to spoločné poslanie, v ktorom sú Syn a Duch rozdielni, ale neoddeliteľní. Zaiste, zjavuje sa Kristus, viditeľný obraz neviditeľného Boha, ale zjavuje ho Duch Svätý.
