Výsledky hľadania: 1461-1467
1461 Keďže Kristus zveril službu zmierenia (981) svojim apoštolom, biskupi, ich nástupcovia, a kňazi, spolupracovníci biskupov, pokračujú vo vykonávaní tejto služby. A vskutku, biskupi a kňazi majú na základe sviatosti posvätného stavu moc odpúšťať všetky hriechy „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“.
1462 Odpustenie hriechov zmieruje s Bohom, ale aj s Cirkvou. Biskup, viditeľná hlava partikulárnej cirkvi, (886) je teda už od dávnych čias právom považovaný za toho, kto predovšetkým má moc a službu zmierenia: on je správcom disciplíny pokánia. Kňazi, jeho spolupracovníci, (1567) vykonávajú túto službu v takej miere, v akej dostali právomoc (facultas) od svojho biskupa (alebo od rehoľného predstaveného) alebo od pápeža na základe cirkevného práva.
1463 Niektoré zvlášť ťažké hriechy sa trestajú exkomunikáciou, najprísnejším cirkevným trestom, ktorý nedovoľuje prijímať sviatosti a vykonávať niektoré cirkevné úkony. Preto rozhrešenie od neho môže podľa cirkevného práva udeliť len pápež, miestny biskup, alebo kňazi, ktorým oni dali splnomocnenie. V prípade nebezpečenstva smrti ktorýkoľvek kňaz, aj keď nemá právomoc spovedať, môže rozhrešiť od každého hriechu a od každej exkomunikácie. (982)
1464 Kňazi majú povzbudzovať veriacich, aby pristupovali k sviatosti pokánia, a majú prejaviť ochotu vysluhovať túto sviatosť vždy, keď o ňu kresťania rozumne požiadajú.
1465 Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, (983) službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany, otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi.
1466 Spovedník nie je pánom, ale služobníkom Božieho odpustenia. (1551) Vysluhovateľ tejto sviatosti sa má zjednotiť s Kristovým úmyslom a s jeho láskou. Má mať osvedčenú znalosť kresťanského správania, (2690) má mať skúsenosť s ľudskými problémami a úctu i ohľaduplnosť voči tomu, kto klesol. Má milovať pravdu, byť verný Učiteľskému úradu Cirkvi a trpezlivo viesť kajúcnika k uzdraveniu a plnej zrelosti. Má sa za neho modliť, konať zaňho pokánie a zveriť ho Božiemu milosrdenstvu.
1467 Vzhľadom na posvätnosť a veľkosť tejto služby, ako aj na úctu, aká patrí ľudskej osobe, Cirkev vyhlasuje, že každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo, (2490) čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali. Ani nesmie použiť poznatky, ktoré získal pri spovedi o živote kajúcnikov. Toto tajomstvo, ktoré nepripúšťa výnimky, sa volá „sviatostná pečať“, lebo to, čo kajúcnik vyjavil kňazovi, ostáva „zapečatené“ sviatosťou.
