Výsledky hľadania: 1339-1341
1339 Ježiš si zvolil čas Veľkej noci, (1169) aby splnil, čo prisľúbil v Kafarnaume že totiž svojim učeníkom dá svoje telo a svoju krv.
„Prišiel deň Nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. [Ježiš] poslal Petra a Jána so slovami: ,Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru…‘ Išli teda… a pripravili veľkonočného baránka. Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: ,Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve…‘ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: ,Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku!‘ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: ,Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás‘“ (Lk 22,7-20) .
1340 Tým, že Ježiš slávil Poslednú večeru so svojimi apoštolmi počas veľkonočnej hostiny, dal židovskej Veľkej noci definitívny význam. (1151) A skutočne, Ježišov prechod k jeho Otcovi skrze smrť a zmŕtvychvstanie, čiže nová Veľká noc (Pascha), sa anticipuje v Poslednej večeri a slávi v Eucharistii, ktorá završuje židovskú Veľkú noc (Paschu) (677) a anticipuje konečnú Veľkú noc Cirkvi v sláve Kráľovstva.
1341 Ježišov príkaz opakovať jeho úkony a jeho slová „kým nepríde“ (1Kor 11,26) nevyžaduje iba spomienku na Ježiša a na to, čo urobil. Vzťahuje sa aj na liturgické slávenie – prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov – pamiatky Krista, (611, 1363) jeho života, jeho smrti, jeho zmŕtvychvstania a jeho príhovoru u Otca.
