Hľadať v Katechizme

Výsledky hľadania: 775,%20831,%20842


360 Vďaka spoločnému pôvodu ľudské pokolenie tvorí jednotu. (225, 404) Boh totiž „z jedného urobil celé ľudské pokolenie, (775, 831, 842) aby obývalo celý povrch zeme“ (Sk 17,26) :

„Úchvatný pohľad, ktorý nám umožňuje kontemplovať ľudské pokolenie v jednote spoločného pôvodu od Stvoriteľa…; v jednote prirodzenosti, ktorá pozostáva z hmotného tela a z duchovnej a nesmrteľnej duše; v jednote bezprostredného cieľa a spoločného poslania v tomto živote; v jednote toho istého bývania, čiže zeme, ktorej bohatstvo môžu na základe prirodzeného práva využívať všetci ľudia, aby sa mohli živiť a povzniesť sa k väčšiemu vzrastu; a napokon v jednote nadprirodzeného cieľa, samého Boha, ku ktorému majú všetci smerovať, a [v jednote] prostriedkov, ktorými by raz mohli dosiahnuť tento cieľ… a aj v jednote toho istého vykúpenia, ktoré všetkým štedro poskytol Kristus.“

932 V Cirkvi, ktorá je akoby sviatosťou, (775) čiže znakom a nástrojom Božieho života, sa zasvätený život javí ako osobitný znak tajomstva vykúpenia. Zbližša“ nasledovať a napodobňovať Krista a „jasnejšie“ dávať poznať jeho zrieknutie sa seba, znamená byť „hlbšie“ prítomným – v Kristovom srdci – svojim súčasníkom. Lebo tí, čo idú touto „užšou“ cestou, povzbudzujú vlastným príkladom svojich bratov a „vydávajú žiarivé a vynikajúce svedectvo, že bez ducha blahoslavenstiev nemožno pretvoriť svet a odovzdať ho Bohu“.

1045 Pre ľudí bude toto zavŕšenie konečným uskutočnením jednoty ľudského pokolenia, (775) ktorú chcel Boh už od stvorenia sveta a ktorej bola putujúca Cirkev „akoby sviatosťou“. Tí, čo budú zjednotení s Kristom, budú tvoriť spoločenstvo vykúpených, Božie „sväté mesto“ (1404) (Zjv 21,2) , „Baránkovu manželku“ (Zjv 21,9) . Už ju nebude zraňovať hriech, nečistota, samoľúbosť, ktoré ničia alebo zraňujú pozemské spoločenstvo ľudí. Oblažujúce videnie, v ktorom sa Boh nevyčerpateľným spôsobom otvorí vyvoleným, bude nevysychajúcim prameňom blaženosti, pokoja a vzájomného spoločenstva.

1108 Cieľom poslania Ducha Svätého v každom liturgickom slávení je uvádzať do spoločenstva s Kristom, (788) a tak utvárať jeho telo. Duch Svätý je akoby miazgou Otcovho viniča, ktorý prináša svoje ovocie na ratolestiach. V liturgii sa uskutočňuje najvnútornejšia spolupráca (1091) medzi Duchom Svätým a Cirkvou. On, Duch spoločenstva, zostáva ustavične v Cirkvi, a preto je Cirkev veľkou sviatosťou spoločenstva s Bohom (775) zhromažďujúcou roztratené Božie deti. Ovocím Ducha v liturgii je spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou a zároveň bratské spoločenstvo.

1325 „Eucharistia vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje (775) účasť na Božom živote a jednotu Božieho ľudu, na ktorých sa zakladá Cirkev. V nej je vrchol aj činnosti, ktorou Boh v Kristovi posväcuje svet, aj kultu, ktorý ľudia preukazujú Kristovi a skrze neho Otcovi v Duchu Svätom.“