Obsah

„AMEN“

1061 Vyznanie viery, ako aj posledná kniha Svätého písma sa končí hebrejským slovom Amen. (2856) Toto slovo sa často nachádza aj na konci modlitieb Nového zákona. Takisto aj Cirkev končí svoje modlitby slovom Amen.

1062 V hebrejčine Amen pochádza z toho istého koreňa ako slovo „veriť“. Tento koreň vyjadruje stálosť, vierohodnosť, vernosť. Tak chápeme, prečo môže „Amen“ znamenať tak vernosť Boha voči nám, (214) ako aj našu dôveru v neho.

1063 U proroka Izaiáša sa vyskytuje výraz „verný Boh“, (215) doslovne „Boh Amen“, t. j. Boh verný svojim prisľúbeniam: „Kto bude chcieť byť požehnaný na zemi, bude chcieť byť požehnaný Bohom Amen“ (Iz 65,16) . Náš Pán často používa slovo „Amen“ („veru“), niekedy aj opakovane , aby zdôraznil vierohodnosť svojho učenia, (156) svoju autoritu založenú na Božej pravde.

1064 Záverečné „Amen“ Vyznania viery opakuje teda a potvrdzuje jeho prvé slovo: „Verím.“ Veriť znamená povedať „Amen“ Božím slovám, prisľúbeniam a prikázaniam, znamená úplne sa spoľahnúť na toho, ktorý je „Amen“ nekonečnej lásky a dokonalej vernosti. Každodenný kresťanský život bude teda „Amen“ onomu „Verím“ Vyznania viery nášho krstu: (197, 2101)

„Nech ti je tvoje Vyznanie viery akoby zrkadlom. Pozoruj sa v ňom, aby si videl, či veríš všetko, čo vyznávaš, že veríš, a raduj sa každý deň zo svojej viery.“

1065 Ježiš Kristus sám je „Amen“ (Zjv 3,14) . On je definitívne „Amen“ Otcovej lásky k nám; on berie na seba a završuje naše „Amen“ Otcovi: „Všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú ,áno‘, a preto je skrze neho aj naše ,amen‘ Bohu na slávu“ (2Kor 1,20) :

„Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi

máš ty, Bože, Otče všemohúci,

v jednote s Duchom Svätým

všetku úctu a slávu

po všetky veky vekov.

AMEN.“

DRUHÁ ČASŤ
SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA

PREČO LITURGIA?

1066 V Symbole viery Cirkev vyznáva tajomstvo Najsvätejšej Trojice a tajomstvo jej vôle (50) podľa jej „dobrotivého rozhodnutia“ (Ef 1,9) o celom stvorení: Otec uskutočňuje „tajomstvo svojej vôle“ tak, že dáva svojho milovaného Syna a svojho Svätého Ducha na spásu sveta a na slávu svojho mena. Také je Kristovo tajomstvo, zjavené a uskutočnené v dejinách podľa určitého zámeru, podľa múdro usporiadaného „rozhodnutia“, (236) ktoré svätý Pavol nazýva „plán [ekonómia] tajomstva“ (Ef 3,9) a ktoré patristická tradícia pomenuje „ekonómiou vteleného Slova“ alebo „ekonómiou spásy“.

1067 „Toto dielo vykúpenia ľudstva a dokonalej oslavy Boha, ktorého predohrou boli veľké Božie skutky uprostred ľudu Starého zákona, uskutočnil Kristus Pán predovšetkým veľkonočným tajomstvom svojho požehnaného umučenia, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia. V tomto tajomstve ,svojou smrťou našu smrť premohol a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život‘. Lebo z boku Krista zosnulého na kríži sa zrodilo obdivuhodné tajomstvo celej Cirkvi.“ (571) Preto Cirkev v liturgii slávi predovšetkým veľkonočné tajomstvo, ktorým Kristus zavŕšil dielo našej spásy.

1068 Toto Kristovo tajomstvo Cirkev ohlasuje a slávi vo svojej liturgii, aby veriaci z neho žili a svedčili o ňom vo svete:

„Liturgia totiž, ktorou sa ,uskutočňuje dielo nášho vykúpenia‘, nadovšetko v božskej eucharistickej obete, najväčšmi prispieva k tomu, aby veriaci svojím životom prejavovali a iným odhaľovali Kristovo tajomstvo a skutočnú povahu pravej Cirkvi.“

ČO ZNAMENÁ SLOVO LITURGIA?

1069 Slovo „liturgia“ v pôvodnom význame znamená „verejné dielo“, „službu v mene ľudu alebo v prospech ľudu“. V kresťanskej tradícií znamená, že Boží ľud sa zúčastňuje na „Božom diele“. Prostredníctvom liturgie Kristus, náš Vykupiteľ a Veľkňaz, pokračuje vo svojej Cirkvi, s ňou a skrze ňu v diele nášho vykúpenia.

1070 V Novom zákone sa slovom „liturgia“ označuje nielen slávenie Božieho kultu, ale aj ohlasovanie evanjelia a činorodá láska. Vo všetkých týchto prípadoch ide o službu Bohu a ľuďom. Cirkev je pri liturgickom slávení služobnicou na obraz svojho Pána, jediného „Liturga“, lebo má účasť na jeho kňazstve (kult), (783) ktoré je prorocké (ohlasovanie slova) a kráľovské (služba lásky).

„Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže Hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult. Preto každé liturgické slávenie ako dielo Krista Kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, je nanajvýš posvätnou činnosťou, ktorej účinnosti sa ani významom, ani stupňom nevyrovná nijaká iná činnosť Cirkvi.“

LITURGIA AKO PRAMEŇ ŽIVOTA

1071 Liturgia, Kristovo dielo, je aj činnosťou jeho Cirkvi. Realizuje a ukazuje Cirkev ako viditeľný znak spoločenstva medzi Bohom a ľuďmi skrze Krista. Zapája veriacich do nového života spoločenstva. (1692) Vyžaduje, aby sa všetci na nej zúčastňovali „vedome, aktívne a s úžitkom“.

1072 „Liturgia nevyčerpáva celú činnosť Cirkvi“: má ju predchádzať evanjelizácia, viera a obrátenie. Vtedy môže prinášať ovocie v živote veriacich – nový život podľa Ducha, angažovanie sa v poslaní Cirkvi a službu jej jednote.

MODLITBA A LITURGIA

1073 Liturgia je aj účasťou na Kristovej modlitbe, ktorou sa Kristus obracia na Otca v Duchu Svätom. Každá kresťanská modlitba nachádza v liturgii svoj prameň a svoj ciel: Prostredníctvom liturgie sa vnútorný človek zakoreňuje a upevňuje v nesmiernej láske, ktorou nás miluje Otec vo svojom milovanom Synovi. To sa samo „obdivuhodné Božie dielo“ prežíva a zvnútorňuje každou modlitbou „v každom čase v Duchu“ (2558) (Ef 6,18) .

KATECHÉZA A LITURGIA

1074 „Liturgia je vrchol, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameň, z ktorého vyviera všetka jej sila.“ Je teda vynikajúcim miestom pre katechézu Božieho ľudu. „Katechéza je svojou povahou spätá s každým liturgickým a sviatostným slávením, lebo vo sviatostiach, najmä v Eucharistii, Ježiš Kristus plne pôsobí, aby pretváral ľudí.“

1075 Liturgická katechéza (426) sa zameriava na to, aby vovádzala do Kristovho tajomstva (je „mystagógiou“), a to tak, že postupuje od viditeľného k neviditeľnému, od označujúceho k označovanému, od „sviatostí“ k „tajomstvám“. (774) Takáto katechéza je úlohou miestnych a regionálnych katechizmov. Tento Katechizmus, ktorý chce poslúžiť celej Cirkvi v rozmanitosti jej obradov a kultúr, vyloží to, čo je základné a spoločné pre celú Cirkev v oblasti liturgie chápanej ako tajomstvo a slávenie (prvý oddiel), a potom sedem sviatostí a sväteniny (druhý oddiel).

PRVÝ ODDIEL
SVIATOSTNÁ EKONÓMIA

1076 Vyliatím Ducha Svätého v deň Turíc bola Cirkev zjavená svetu. Darom Ducha sa začína nové obdobie „vo vysluhovaní tajomstva [dispensatio mysterii]“: obdobie Cirkvi, v ktorom Kristus prostredníctvom liturgie svojej Cirkvi zviditeľňuje a sprítomňuje svoje dielo spásy a dáva na ňom účasť, „kým nepríde“ (1Kor 11,26) . V tomto období Cirkvi Kristus žije a pôsobí vo svojej Cirkvi a s ňou novým spôsobom, (739) ktorý je vlastný tomuto novému obdobiu. Pôsobí prostredníctvom sviatostí. Spoločná tradícia Východu i Západu to nazýva „sviatostnou ekonómiou“, ktorá spočíva v udeľovaní (alebo „vysluhovaní“) ovocia Kristovho veľkonočného tajomstva pri slávení „sviatostnej“ liturgie Cirkvi.

Preto treba najprv vysvetliť toto „sviatostné vysluhovanie“ (prvá kapitola). Tak sa jasnejšie ukáže povaha a podstatné črty liturgického slávenia (druhá kapitola).

PRVÁ KAPITOLA
VEĽKONOČNÉ TAJOMSTVO V OBDOBÍ CIRKVI

1. článok
LITURGIA – DIELO NAJSVÄTEJŠEJ TROJICE

I. Otec, prameň a cieľ liturgie

1077 „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. (492) Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi“ (Ef 1,3-6) .

1078 Požehnávanie je božská činnosť, (2626) ktorá dáva život a ktorej prameňom je Otec. Jeho požehnanie je zároveň slovo i dar (po latinsky bene-dictio, po grécky eu-logia, doslovne „dobro-rečenie“). Ak sa tento výraz aplikuje na človeka, znamená adoráciu a odovzdanie sa svojmu Stvoriteľovi vo vzdávaní vďaky.

1079 Od začiatku až do konca vekov je celé Božie dielo požehnaním. Od liturgickej poémy o prvom stvorení až po ospevovanie nebeského Jeruzalema inšpirovaní autori ohlasujú plán spásy ako nesmierne Božie požehnanie.

1080 Už na začiatku Boh požehnal živé bytosti, predovšetkým muža a ženu. Zmluva s Noemom a so všetkými živými bytosťami toto požehnanie plodnosti obnovuje, a to napriek hriechu človeka, pre ktorý je zem „prekliata“. Ale počnúc Abrahámom Božie požehnanie preniká do ľudských dejín, ktoré smerovali k smrti, aby ich znovu pozdvihlo k životu, k jeho prameňu; vierou „otca veriacich“, ktorý dostáva požehnanie, sa začínajú dejiny spásy.

1081 Božie požehnania sa prejavujú v obdivuhodných a spasiteľných udalostiach; takými sú: narodenie Izáka, východ z Egypta (Pascha a exodus), darovanie Zasľúbenej zeme, vyvolenie Dávida, Božia prítomnosť v chráme, očisťujúce vyhnanstvo a návrat „malého zvyšku“. Zákon, Proroci a Žalmy, z ktorých je utkaná liturgia vyvoleného ľudu, pripomínajú tieto Božie požehnania a zároveň na ne odpovedajú dobrorečeniami chvály a vďakyvzdania.

1082 Božie požehnanie sa naplno prejavuje a udeľuje v liturgii Cirkvi: Otec sa v liturgii uznáva a adoruje ako prameň a cieľ všetkých požehnaní stvorenia a spásy; vo svojom Slove, ktoré sa pre nás vtelilo, umrelo a vstalo z mŕtvych, zahŕňa nás svojimi požehnaniami a skrze toto Slovo vlieva do našich sŕdc Dar, ktorý obsahuje všetky dary: Ducha Svätého.

1083 Tak sa dvojitý rozmer kresťanskej liturgie (2627) chápe ako odpoveď viery a lásky na „duchovné požehnania“, ktorými nás obdarúva Otec. Na jednej strane Cirkev spojená so svojím Pánom a „v Duchu Svätom“ (Lk 10,21) velebí Otca „za jeho nevýslovný dar“ (2Kor 9,15) adoráciou, chválou a vzdávaním vďaky. Na druhej strane Cirkev neprestáva, a to až do zavŕšenia Božieho plánu, prinášať Otcovi „obetu z jeho vlastných darov“ (1360) a prosiť ho o zoslanie Ducha Svätého na túto obetu, na seba samu, na veriacich a na celý svet, aby účasťou na smrti a zmŕtvychvstaní Krista Kňaza a mocou Svätého Ducha tieto Božie požehnania prinášali ovocie života „na chválu a slávu jeho milosti“ (Ef 1,6) .

II. Kristovo dielo v liturgii

OSLÁVENÝ KRISTUS…

1084 Kristus, „ktorý sedí po pravici Otca“ (662) a vylieva Ducha Svätého na svoje telo, ktorým je Cirkev, pôsobí teraz prostredníctvom sviatostí, ktoré ustanovil na udeľovanie svojej milosti. Sviatosti sú vnímateľné znaky (slová a úkony) prístupné našej terajšej ľudskej prirodzenosti. (1127) Kristovým pôsobením a mocou Ducha Svätého spôsobujú milosť, ktorú naznačujú (gratiam efficiunt quam significant).

1085 V liturgii Cirkvi Kristus naznačuje a uskutočňuje predovšetkým svoje veľkonočné tajomstvo. Ježiš počas svojho pozemského života svojím učením ohlasoval a svojimi činmi anticipoval svoje veľkonočné tajomstvo. Keď nadišla jeho hodina, prežíva jedinečnú udalosť dejín, ktorá sa nepomíňa: Ježiš „raz navždy“ (Rim 6,10; Hebr 7,27;9,12) umiera, je pochovaný, vstáva z mŕtvych a sedí po pravici Otca. Je to skutočná udalosť, ktorá sa odohrala v našich dejinách, ale je celkom ojedinelá, lebo všetky ostatné udalosti dejín sa raz odohrajú a potom sa pominú, pohltené minulosťou. Naproti tomu Kristovo veľkonočné tajomstvo nemôže zostať iba v minulosti, lebo on svojou smrťou zničil smrť, (519) a všetko, čím Kristus je, a všetko, čo urobil a pretrpel za všetkých ľudí, má účasť na Božej večnosti, takže presahuje všetky časy a stáva sa v nich prítomné. (1165) Udalosť kríža a zmŕtvychvstania pretrváva a všetko priťahuje k Životu.

… JE UŽ OD APOŠTOLSKEJ CIRKVI…

1086 „Ako Otec poslal Krista, aj on poslal apoštolov, (858) naplnených Duchom Svätým, aby hlásaním evanjelia všetkému stvoreniu nielen zvestovali, že Boží Syn nás svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním vyslobodil zo satanovej moci a zo smrti a previedol do Otcovho kráľovstva, ale aby dielo spásy, ktoré ohlasovali, aj uskutočňovali Obetou a sviatosťami, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický život.“

1087 A tak keď vzkriesený Kristus dáva apoštolom Ducha Svätého, zveruje im svoju moc posväcovať: stávajú sa Kristovými sviatostnými znakmi. Mocou toho istého Ducha Svätého apoštoli zverujú túto moc svojim nástupcom. Toto „apoštolské nástupníctvo“ (861) (successio apostolica) stvárňuje celý liturgický život Cirkvi. (1536) Ono samo je sviatostné, lebo sa prenáša sviatosťou posvätného stavu.

… PRÍTOMNÝ V POZEMSKEJ LITURGII…

1088 „Na uskutočňovanie takého veľkého diela [vysluhovania alebo udeľovania svojho diela spásy] je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi, (776) najmä v liturgických sláveniach. (669) Je prítomný v obete svätej omše v osobe služobníka, lebo teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži, ako aj, a predovšetkým, pod eucharistickými spôsobmi. (1373) Je prítomný svojou mocou vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Je prítomný vo svojom slove, lebo to on hovorí, keď sa v Cirkvi čítajú sväté Písma. Napokon je prítomný, keď sa Cirkev modlí a spieva, ako to sám prisľúbil: ,Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi‘ (Mt 18,20) .“

1089 „V takom veľkom diele, ktorým sa Boh dokonale oslavuje a ľudia posväcujú, Kristus si vždy pridružuje Cirkev, svoju milovanú Nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi.“

… KTORÁ JE ÚČASŤOU NA NEBESKEJ LITURGII

1090 „V pozemskej liturgii (1137-1139) máme účasť na tej nebeskej liturgii – a vopred ju okusujeme –, ktorá sa slávi vo svätom meste Jeruzaleme, do ktorého smerujeme ako pútnici, kde sedí Kristus po pravici Boha ako služobník svätyne a pravého stánku; s celým zástupom nebeského vojska spievame chválospev na slávu Pánovi; s úctou si spomíname na svätých a dúfame, že dosiahneme nejakú účasť na ich spoločenstve; očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, kým sa nezjaví on, náš život, a nezjavíme sa aj my s ním v sláve.“

III. Duch Svätý a Cirkev v liturgii

1091 V liturgii je Duch Svätý vychovávateľom viery Božieho ľudu a tvorcom „Božích veľdiel“, ktorými sú sviatosti Novej zmluvy. (798) Túžbou a dielom Ducha v srdci Cirkvi je, aby sme žili životom vzkrieseného Krista. Keď v nás nájde odpoveď viery, ktorú on vzbudil, nastáva pravá spolupráca, ktorou sa liturgia stáva spoločným dielom Ducha Svätého a Cirkvi.

1092 Pri tomto sviatostnom vysluhovaní Kristovho tajomstva (737) pôsobí Duch Svätý takým istým spôsobom ako v iných obdobiach ekonómie spásy: pripravuje Cirkev na stretnutie s jej Pánom; pripomína a predstavuje Krista viere zhromaždených; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňuje a aktualizuje Kristovo tajomstvo; napokon ako Duch spoločenstva spája Cirkev so životom a poslaním Ježiša Krista.

DUCH SVÄTÝ PRIPRAVUJE NA PRIJATIE KRISTA

1093 Duch Svätý vo sviatostnej ekonómii spĺňa predobrazy Starej zmluvy. Keďže Kristova Cirkev (762) bola „obdivuhodne pripravovaná v dejinách izraelského ľudu a v Starej zmluve“, liturgia Cirkvi zachováva ako integrálnu a nenahraditeľnú súčasť niektoré kultové prvky Starej zmluvy tým, že si ich osvojuje:
— najmä čítanie Starého zákona, (121)
— modlitbu žalmov (2585)
— a nadovšetko pamiatku spasiteľných udalostí (1081) a predobrazových skutočností, ktoré dosiahli svoje splnenie v Kristovom tajomstve (prisľúbenie a zmluva, exodus a Pascha, kráľovstvo a chrám, vyhnanstvo a návrat).

1094 Práve na tejto harmónii dvoch Zákonov sa rozvíja Pánova veľkonočná katechéza a potom aj katechéza apoštolov a cirkevných Otcov. Táto katechéza odhaľuje, čo zostávalo skryté v litere Starého zákona – Kristovo tajomstvo. Volá sa „typologická“, lebo zjavuje Kristovu novosť, vychádzajúc z „predobrazov“ (typov), ktoré ju zvestovali skutkami, slovami a symbolmi prvej Zmluvy. Týmto „novým čítaním“, čiže chápaním v Duchu pravdy, vychádzajúc od Krista, sa predobrazy objasňujú. Tak potopa a Noemov koráb boli predobrazmi spásy prostredníctvom krstu; takisto nimi boli aj oblak a prechod cez Červené more; voda zo skaly bola predobrazom Kristových duchovných darov; manna na púšti bola predobrazom Eucharistie, ktorá je „pravý chlieb z neba“ (Jn 6,32) .

1095 Preto Cirkev najmä v Adventnom a Pôstnom období a predovšetkým na Veľkonočnú vigíliu (281) v tomto novom svetle číta a znova prežíva všetky tieto veľké udalosti dejín spásy v „dnešku“ svojej liturgie. To však tiež vyžaduje, aby katechéza pomáhala veriacim otvoriť sa tomuto „duchovnému“ chápaniu ekonómie spásy, ako ho predstavuje a dáva prežívať liturgia Cirkvi. (117)

1096 Židovská a kresťanská liturgia. Lepšie poznanie viery a náboženského života židovského národa, ako sa ešte aj dnes vyznáva a žije, môže pomôcť lepšie pochopiť určité črty kresťanskej liturgie. Pre židov i pre kresťanov je Sväté písmo podstatnou časťou ich liturgie, a to na ohlasovanie Božieho slova, na odpoveď na toto slovo, na modlitbu chvály a prosby za živých i mŕtvych a na utiekanie sa k Božiemu milosrdenstvu. (1174) Liturgia slova vo svojej vlastnej štruktúre má pôvod v židovskej modlitbe. Liturgia hodín a iné liturgické texty a formuláre majú v nej svoje paralely a takisto aj samy formuly našich najúctyhodnejších modlitieb, ako je Otče náš. (1352) Aj eucharistické modlitby sa inšpirujú vzormi zo židovskej tradície. Vzťah medzi židovskou a kresťanskou liturgiou, ale aj rozdielnosť ich obsahu sú osobitne viditeľné na veľké sviatky liturgického roka, ako je napríklad Veľká noc. Veľkú noc (Paschu) slávia kresťania i židia. (840) U židov je to Veľká noc dejín zameraná na budúcnosť. U kresťanov je to Veľká noc uskutočnená Kristovou smrťou a jeho zmŕtvychvstaním, hoci ešte v očakávaní definitívneho zavŕšenia.

1097 V liturgii Novej zmluvy je každé liturgické slávenie, najmä slávenie Eucharistie a sviatostí, stretnutím medzi Kristom a Cirkvou. Liturgické zhromaždenie má svoju jednotu zo „spoločenstva Ducha Svätého“, ktorý spája Božie deti do jediného Kristovho tela. Toto zhromaždenie presahuje všetky ľudské, rasové, kultúrne a spoločenské príbuznosti.

1098 Zhromaždenie sa má pripraviť na stretnutie so svojím Pánom, má byť dobre pripraveným ľudom. Táto príprava sŕdc je spoločným dielom Ducha Svätého a zhromaždenia, najmä jeho vysvätených služobníkov. Milosť Ducha Svätého sa usiluje vzbudiť vieru, (1430) obrátenie srdca a súhlas s Otcovou vôľou. Tieto dispozície sú predpokladom na prijatie ďalších milostí poskytovaných pri samotnom slávení a na ovocie nového života, ktoré má potom slávenie priniesť.

DUCH SVÄTÝ PRIPOMÍNA KRISTOVO TAJOMSTVO

1099 Duch a Cirkev spolupracujú na tom, aby sa Kristus a jeho dielo spásy stali zjavnými v liturgii. Liturgia je pamiatkou tajomstva spásy, a to predovšetkým v Eucharistii a analogicky aj v ostatných sviatostiach. Duch Svätý je živou pamäťou Cirkvi. (91)

1100 Božie slovo. (1134) Duch Svätý pripomína liturgickému zhromaždeniu predovšetkým zmysel udalosti spásy tým, že dáva život Božiemu slovu, ktoré sa ohlasuje, aby sa mohlo prijať a žiť.

„Sväté písmo má v liturgickom slávení veľmi veľký význam. (103, 131) Z neho sa totiž čítajú a v homílii vysvetľujú čítania, z neho sa spievajú žalmy, z jeho inšpirácie a podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel úkony a znaky.“

1101 Duch Svätý dáva duchovné chápanie Božieho slova tým, čo ho čítajú a počúvajú, a to podľa dispozícií ich srdca. (117) Prostredníctvom slov, úkonov a symbolov, ktoré tvoria osnovu liturgického slávenia, vovádza veriacich a vysvätených služobníkov do živého vzťahu s Kristom, ktorý je Slovom a Obrazom Otca, aby mohli uviesť do svojho života zmysel toho, čo pri slávení počúvajú, kontemplujú a konajú.

1102 „Slovom spásy… sa živí v srdci veriacich viera, ktorou spoločenstvo veriacich vzniká a rastie.“ Ohlasovanie Božieho slova sa neobmedzuje iba na poučenie, ale vyžaduje odpoveď viery (143) ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. A je to znova Duch Svätý, ktorý dáva milosť viery, posilňuje ju a dáva jej rásť v spoločenstve. Liturgické zhromaždenie je predovšetkým spoločenstvom vo viere.

1103 Anamnéza (pamiatka). (1362) Liturgické slávenie sa vždy vzťahuje na spasiteľné Božie zásahy do dejín. „Ekonómia [plán] Zjavenia sa uskutočňuje činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté, takže… slová ohlasujú skutky a objasňujú tajomstvo, ktoré je v nich obsiahnuté.“ V liturgii slova Duch Svätý „pripomína“ zhromaždeniu všetko, čo pre nás vykonal Ježiš Kristus. Podľa povahy liturgických úkonov a obradných tradícií cirkví slávenie „koná pamiatku“ obdivuhodných Božích skutkov vo viac alebo menej rozvinutej anamnéze. Duch Svätý, ktorý takto prebúdza pamäť Cirkvi, vzbudzuje aj vzdávanie vďaky a chvály (doxológiu).

DUCH SVÄTÝ AKTUALIZUJE KRISTOVO TAJOMSTVO

1104 Kresťanská liturgia nielen pripomína udalosti, ktoré nás spasili, ale ich aj aktualizuje, sprítomňuje. (1085) Kristovo veľkonočné tajomstvo sa slávi, neopakuje sa; opakujú sa iba slávenia. Pri každom z nich sa uskutočňuje vyliatie Ducha Svätého, ktorý aktualizuje jediné tajomstvo.

1105 Epikléza („vzývanie nad“) je prosba, v ktorej kňaz úpenlivo prosí Otca o zoslanie Ducha Posvätiteľa, aby sa obetné dary stali Kristovým telom (1153) a krvou a aby sa veriaci, keď ich prijmú, aj sami stali živou obetou Bohu.

1106 Epikléza je spolu s anamnézou srdcom každého sviatostného slávenia a osobitným spôsobom slávenia Eucharistie:

„Pýtaš sa, ako sa chlieb stáva Kristovým telom a víno… Kristovou krvou? (1375) Ja ti odpovedám, že Duch Svätý zostupuje a uskutočňuje to, čo veľmi presahuje každé slovo a každé chápanie… Nech ti stačí počuť, že sa to deje pôsobením Ducha Svätého, tak ako pôsobením Ducha Svätého Pán vzal sebe a v sebe samom telo zo svätej Bohorodičky.“

1107 Pretvárajúca moc Ducha Svätého v liturgii urýchľuje príchod Kráľovstva a zavŕšenie tajomstva spásy. (2816) Duch Svätý nám v očakávaní a v nádeji umožňuje skutočne anticipovať plné spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou. Duch Svätý, poslaný Otcom, ktorý vždy vyslyší epiklézu Cirkvi, dáva život tým, čo ho prijímajú, aje pre nich už teraz „závdavkom“ ich dedičstva.

SPOLOČENSTVO DUCHA SVÄTÉHO

1108 Cieľom poslania Ducha Svätého v každom liturgickom slávení je uvádzať do spoločenstva s Kristom, (788) a tak utvárať jeho telo. Duch Svätý je akoby miazgou Otcovho viniča, ktorý prináša svoje ovocie na ratolestiach. V liturgii sa uskutočňuje najvnútornejšia spolupráca (1091) medzi Duchom Svätým a Cirkvou. On, Duch spoločenstva, zostáva ustavične v Cirkvi, a preto je Cirkev veľkou sviatosťou spoločenstva s Bohom (775) zhromažďujúcou roztratené Božie deti. Ovocím Ducha v liturgii je spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou a zároveň bratské spoločenstvo.

1109 Epikléza je aj prosba, aby sa plne uskutočnila účasť zhromaždenia na Kristovom tajomstve. „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Boha [Otca] i spoločenstvo Svätého Ducha“ (2Kor 13,13) majú zostávať vždy s nami a prinášať ovocie aj po slávení Eucharistie. Preto Cirkev prosí Otca o zoslanie Ducha Svätého, aby urobil zo života veriacich živú obetu Bohu ich duchovným pretvorením na obraz Krista, (1368) ich starosťou o jednotu Cirkvi a ich účasťou na jej poslaní svedectvom a službou lásky.

Zhrnutie

1110 V liturgii Cirkvi sa Boh Otec zvelebuje a adoruje ako prameň všetkých požehnaní stvorenia a spásy, ktorými nás požehnal vo svojom Synovi, aby nám dal Ducha adoptívneho synovstva.

1111 Kristovo pôsobenie v liturgii je sviatostné, lebo jeho tajomstvo spásy sa v nej sprítomňuje mocou jeho Svätého Ducha; lebo jeho telo, ktorým je Cirkev, je akoby sviatosť (znak a nástroj), ktorou Duch Svätý dáva účasť na tajomstve spásy; lebo putujúca Cirkev prostredníctvom svojich liturgických slávení už má účasť na nebeskej liturgii a vopred ju okusuje.

1112 Poslaním Ducha Svätého v liturgii Cirkvi je pripravovať zhromaždenie na stretnutie s Kristom; pripomínať a predstavovať Krista viere zhromaždenia; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňovať a aktualizovať Kristovo spasiteľné dielo a pôsobiť, aby dar spoločenstva v Cirkvi prinášal ovocie.