Výsledky hľadania: 954,%201472
771 „Jediný prostredník Kristus (827) založil a neprestajne udržiava svoju svätú Cirkev, spoločenstvo viery, nádeje a lásky na tejto zemi, ako viditeľný organizmus, prostredníctvom ktorého šíri pravdu a milosť v prospech všetkých.“ Cirkev je zároveň:
— „spoločnosť… vystrojená hierarchickými ustanovizňami (1880) i Kristovo tajomné telo“;
— „viditeľné zhromaždenie i duchovné spoločenstvo“;
— „Cirkev pozemská i Cirkev oplývajúca nebeskými dobrami“. (954)
Tieto dimenzie spolu „vytvárajú jedinú zložitú skutočnosť, ktorá sa skladá z ľudského a božského prvku“.
Cirkev „sa vyznačuje tým, že je zároveň ľudská i božská, viditeľná i oplývajúca neviditeľnými dobrami, horlivá v činnosti a oddaná kontemplácii, prítomná vo svete, a predsa cudzinka, a to tak, že čo je v nej ľudské, je zamerané na božské a sa mu podriaďuje, čo je viditeľné, je zamerané na neviditeľné, čo je činnosťou, je zamerané na kontempláciu, a čo je prítomné, je zamerané na budúce mesto, ktoré hľadáme“.
„Aká poníženosť! Aká vznešenosť! Kedarský stan a Božia svätyňa; pozemský príbytok a nebeský palác; hlinený dom a kráľovská dvorana; smrteľné telo a chrám svetla; a napokon predmet opovrhnutia pre pyšných a Kristova nevesta. Je čierna, ale pekná, dcéry jeruzalemské: a hoci je vyblednutá od námahy a utrpenia dlhého vyhnanstva, zdobí ju nebeská krása.“
1023 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Kristom. (954) Sú navždy podobní Bohu, lebo ho vidia „takého, aký je“ (1Jn 3,2) , „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12) :
„Apoštolskou autoritou definujeme, že podľa všeobecného Božieho rozhodnutia duše všetkých svätých, ktorí zomreli pred umučením nášho Pána Ježiša Krista… a ostatných veriacich, ktorí zomreli po prijatí Kristovho svätého krstu, v ktorých nebolo nič, čo by bolo treba očistiť, keď zomreli… alebo v ktorých, ak vtedy bolo alebo bude treba niečo očistiť, keď [raz] boli [alebo budú] po svojej smrti očistené…, a to aj pred vzkriesením svojho tela a pred všeobecným súdom, po nanebovstúpení Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, boli, sú a budú v nebi, v nebeskom kráľovstve a v nebeskom raji s Kristom, pridružení k spoločenstvu svätých anjelov, a že po utrpení a smrti Pána Ježiša Krista uvideli a vidia Božiu podstatu intuitívnym videním a aj z tváre do tváre bez sprostredkovania akéhokoľvek stvorenia.“
1031 Toto konečné očisťovanie vyvolených, (954, 1472) ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni:
„Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31) . Z tohto výroku sa dá pochopiť že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.“
1354 V anamnéze, ktorá nasleduje, Cirkev si pripomína umučenie, (1103) zmŕtvychvstanie a slávny návrat Ježiša Krista; predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý nás s ním zmieruje.
V prihovoroch (po latinsky intercessiones) Cirkev vyjadruje, že Eucharistia sa slávi v spoločenstve s celou Cirkvou, (954) nebeskou i pozemskou, s Cirkvou živých i zosnulých a v spoločenstve s pastiermi Cirkvi: s pápežom, s diecéznym biskupom, s jeho kňazmi a diakonmi a so všetkými biskupmi sveta spolu s ich cirkvami.
