Výsledky hľadania: 690,%20695
436 Kristus pochádza z gréckeho prekladu hebrejského slova „Mesiáš“, ktoré znamená „pomazaný“. (690, 695) Stáva sa Ježišovým vlastným menom preto, že Ježiš dokonale spĺňa Božie poslanie, ktoré toto slovo znamená. V Izraeli boli totiž v Božom mene pomazaní tí, čo boli Bohu zasvätení na poslanie, ktoré pochádzalo od neho. Boli to králi, kňazi a niekedy aj proroci. To mal byť predovšetkým prípad Mesiáša, ktorého mal Boh poslať, aby definitívne nastolil svoje kráľovstvo. Mesiáša mal pomazať Pánov Duch za kráľa a zároveň za kňaza, ale aj za proroka. (711-716) Ježiš splnil mesiášsku nádej Izraela vo svojej trojnásobnej funkcii Kňaza, Proroka a Kráľa. (783)
788 Keď bola učeníkom odňatá jeho viditeľná prítomnosť, Ježiš ich nenechal ako siroty. Sľúbil im, že zostane s nimi až do skončenia sveta, a dal im svojho Ducha. Tak sa spoločenstvo s Ježišom istým spôsobom ešte zintenzívnilo: „Keď totiž udelil svojho Ducha, (690) tajomne ustanovil svojich bratov, zvolaných zo všetkých národov, ako svoje telo.“
2766 Ale Pán Ježiš nám nezanechal formulu, ktorú by sme mali mechanicky opakovať. Ako je to pri každej ústnej modlitbe, Duch Svätý učí Božie deti modliť sa k ich Otcovi prostredníctvom Božieho slova. Ježiš nám nielen odovzdáva slová našej synovskej modlitby, ale nám zároveň dáva aj Ducha, skrze ktorého sa tieto slová stávajú v nás „duchom a životom“ (Jn 6,63) . Ba viac, dôkaz a možnosť našej synovskej modlitby je v tom, že Otec „poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6) . Keďže naša modlitba tlmočí naše túžby Bohu, je to opäť „ten, ktorý skúma srdcia“ Otec, ktorý „vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8,27) . Modlitba k nášmu Otcovi sa začleňuje do tajomného poslania Syna a Ducha Svätého. (690)
