Hľadať v Katechizme

Výsledky hľadania: 529,%201330


406 Učenie Cirkvi o prenášaní dedičného hriechu sa spresnilo najmä v 5. storočí najmä pod vplyvom úvah svätého Augustína proti pelagianizmu, a v 16. storočí v opozícii proti protestantskej reformácii. Pelagius zastával názor, že človek môže viesť morálne dobrý život prirodzenou silou svojej slobodnej vôle bez nevyhnutnej pomoci Božej milosti. Tak zredukoval vplyv Adamovho hriechu iba na vplyv zlého príkladu. Prví protestantskí reformátori, naopak, učili, že človek bol prvotným hriechom úplne skazený a že jeho slobodná vôľa bola zničená. Stotožňovali hriech, ktorý dedí každý človek, s náklonnosťou na zlé (concupiscentia), ktorá je vraj neprekonateľná. O tom, ako treba chápať zjavené údaje o dedičnom hriechu, sa Cirkev vyslovila najmä na Druhom oranžskom koncile v roku 529 a na Tridentskom koncile v roku 1546.

439 Mnohí Židia, ba aj niektorí pohania, (528-529) ktorí mali účasť na ich nádeji, spoznali v Ježišovi základné črty mesiášskeho „syna Dávidovho“, ktorého Boh prisľúbil Izraelu. Ježiš prijal titul Mesiáša, (547) na ktorý mal právo, ale nie bez výhrad, lebo niektorí jeho súčasníci chápali tento titul príliš ľudsky, v podstate politicky.

583 Ježiš, ako pred ním proroci, preukazoval jeruzalemskému chrámu najhlbšiu úctu. (529) V ňom ho Jozef a Mária predstavili štyridsať dní po jeho narodení. Ako dvanásťročný sa rozhodne zostať v chráme, (534) aby svojim rodičom pripomenul, že sa musí starať o veci svojho Otca. Počas svojho skrytého života putoval doň každoročne aspoň na Veľkú noc. Aj jeho verejné účinkovanie sa riadilo akoby rytmom jeho putovaní do Jeruzalema na veľké židovské sviatky.

614 Táto Kristova obeta je jediná (529, 1330) a završuje a zároveň prevyšuje všetky obety. Je to predovšetkým dar samého Boha Otca, ktorý vydáva svojho Syna, aby nás zmieril so sebou. (2100) Zároveň je to obeta vteleného Božieho Syna, ktorý dobrovoľne a z lásky obetuje vlastný život svojmu Otcovi skrze Ducha Svätého, aby napravil našu neposlušnosť.