Hľadať v Katechizme

Výsledky hľadania: 161,%201257


432 Meno Ježiš (589, 2666) znamená, že samo Božie meno je prítomné v osobe Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby všetkých definitívne vykúpil z hriechov. Ježiš je Božie meno a iba ono prináša spásu. (389) Odteraz ho môžu vzývať všetci, lebo vtelením sa Ježiš tak zjednotil so všetkými ľuďmi, že „niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, (161) v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12) .

846 Ako treba chápať toto tvrdenie, ktoré často opakovali cirkevní Otcovia? Ak je formulované kladne, znamená, že všetka spása pochádza od Krista Hlavy prostredníctvom Cirkvi, ktorá je jeho telom:

Koncil „na základe Svätého písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je nevyhnutne potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu, tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi, (161, 1257) do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, a predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.“

1257 Sám Pán Ježiš tvrdí, že krst je nevyhnutne potrebný na spásu. (1129) Preto prikázal svojim učeníkom, aby ohlasovali evanjelium a krstili všetky národy. Krst je nevyhnutne potrebný na spásu (161, 846) tým, ktorým sa ohlasovalo evanjelium a mali možnosť požiadať o túto sviatosť. Cirkev nepozná nijaký iný prostriedok na zaistenie vstupu do večnej blaženosti, iba krst. Preto sa chráni, aby nezanedbala poslanie, ktoré dostala od Pána, čiže postarať sa, aby boli „znovuzrodení z vody a z Ducha“ všetci, ktorí môžu byť pokrstení. Boh zviazal spásu so sviatosťou krstu, ale on sám nie je viazaný svojimi sviatosťami.

1345 Už z druhého storočia máme svedectvo svätého Justína mučeníka o hlavných líniách priebehu slávenia Eucharistie. Až dodnes ostali rovnaké vo všetkých veľkých liturgických rodinách. Takto píše Justín okolo roku 155, aby pohanskému cisárovi Antoninovi Piovi (138-161) vysvetlil, čo robia kresťania:

„V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto.
Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí.
Potom všetci spoločne vstaneme a modlíme sa“ „aj za seba samých…, aj za všetkých ostatných, nech sú kdekoľvek…, aby sme boli nájdení ako tí, čo skutkami žijú správnym životom a zachovávajú prikázania, a tak dosiahli večnú spásu.
Keď modlitbu skončíme, pozdravíme sa navzájom bozkom.
Potom tomu, čo predsedá bratom, prinesú chlieb a kalich vody a vína.
On ich vezme a vzdáva chválu a slávu Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého a koná dlhé vzdávanie vďaky [po grécky eucharistia] za to, že nás uznal za hodných týchto darov.
Keď skončí modlitby a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen.
Keď predsedajúci skončil vzdávanie vďaky a všetok ľud nadšene zvolal, tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítomným chlieb, víno a vodu, ktoré boli ,eucharistizované‘, a zanesú [z nich] neprítomným.“