SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: ŠTVRTÁ ČASŤ KRESŤANSKÁ MODLITBA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL MODLITBA PÁNA: „OTČE NÁŠ“
  kapitola: 
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

DRUHÝ ODDIEL MODLITBA PÁNA: „OTČE NÁŠ“

2759 „Raz sa [Ježiš] na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ,Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov‘“ (Lk 11,1). Ako odpoveď na túto prosbu Pán zveruje svojim učeníkom a svojej Cirkvi základnú kresťanskú modlitbu. Svätý Lukáš podáva jej krátky text (päť prosieb), svätý Matúš rozvitejšiu verziu (sedem prosieb). Liturgická tradícia Cirkvi si zachovala text svätého Matúša (Mt 6,9-13):
Otče náš, ktorý si na nebesiach,
posväť sa meno tvoje,
príď kráľovstvo tvoje,
buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi.
Chlieb náš každodenný daj nám dnes
a odpusť nám naše viny,
ako i my odpúšťame svojim vinníkom,
a neuveď nás do pokušenia,
ale zbav nás Zlého.

2760 V liturgickej praxi sa k Modlitbe Pána veľmi skoro začala pridávať doxológia.(2855) V Didaché je to: „Lebo tvoja je moc i sláva naveky.“ Apoštolské konštitúcie pridávajú pred slovo „moc“ výraz „kráľovstvo“ a táto formula je za našich čias zachovaná v ekumenickej modlitbe. Byzantská tradícia po slove „sláva“ pripája „Otca i Syna i Svätého Ducha“. Rímsky misál rozvíja poslednú prosbu Otčenáša vo výslovnej perspektíve očakávania blaženej nádeje(2854) a príchodu nášho Pána Ježiša Krista. Potom nasleduje zvolanie zhromaždenia – doxológia z Apoštolských konštitúcií.

zobraziť celé1. článok „SÚHRN CELÉHO EVANJELIA“

2761 „V Modlitbe [Pána] je skutočne obsiahnutý súhrn celého evanjelia.“ „Keď nás [Pán] naučil, ako sa máme modliť, povedal: ,Proste a dostanete‘ (Jn 16,24). Sú veci, ktoré si každý vyprosuje podľa okolností; po predložení náležitej a riadnej modlitby, ktorá je akoby základom pridaných želaní, je oprávnené zvonku pripojiť [iné] prosby.“

zobraziť celéI. V strede Písem

2762 Keď svätý Augustín poukázal na to, že žalmy sú hlavnou potravou kresťanskej modlitby a že sa vlievajú do prosieb Otčenáša, uzatvára:
„Ak prejdeš všetky slová svätých prosieb [žalmov], myslím, že [v nich] nenájdeš nič, čo by neobsahovala a v sebe nezahŕňala táto Pánova modlitba.“

2763 Všetky Písma (Zákon, Proroci a Žalmy)(102) sa splnili v Ježišovi Kristovi. Evanjelium je touto „dobrou zvesťou“. Jeho prvé ohlasovanie zhrnul svätý Matúš do reči na vrchu. A modlitba k nášmu Otcovi je v strede tohto ohlasovania. V tomto kontexte sa vyjasňuje každá prosba modlitby, ktorú nám zanechal Pán:
„Modlitba Pána je najdokonalejšia [modlitba]… V Modlitbe Pána sa nielen prosí o všetky veci, po ktorých môžeme oprávnene tužiť,(2541) ale aj v tom poradí, v akom po nich treba túžiť, takže táto modlitba nás učí nielen prosiť, ale aj formuje všetky naše city.“

2764 Reč na vrchu je učenie pre život,(1965) „Modlitba Pána“ je modlitba, ale v jednej i druhej Pánov Duch dáva novú formu našim túžbam, týmto vnútorným hnutiam, ktoré oživujú náš život. Ježiš nás svojimi slovami učí tomuto novému životu a poučuje nás,(1969) aby sme si ho vyprosovali modlitbou. Od správnosti našej modlitby bude závisieť aj správnosť nášho života v ňom.

zobraziť celéII. „Modlitba Pána“

2765 Tradičný názov „Modlitba Pána“ (Oratio dominica) znamená, že modlitbu k nášmu Otcovi nás naučil a dal nám ju Pán Ježiš. Táto modlitba, ktorá pochádza od Ježiša, je skutočne jedinečná – je „Pánova“.(2701) Na jednej strane nám slovami tejto modlitby jednorodený Syn skutočne odovzdáva slová, ktoré Otec dal jemu: je učiteľom našej modlitby. Na druhej strane ako vtelené Slovo vo svojom ľudskom srdci pozná potreby svojich ľudských bratov a sestier a zjavuje nám ich: je vzorom našej modlitby.

2766 Ale Pán Ježiš nám nezanechal formulu, ktorú by sme mali mechanicky opakovať. Ako je to pri každej ústnej modlitbe, Duch Svätý učí Božie deti modliť sa k ich Otcovi prostredníctvom Božieho slova. Ježiš nám nielen odovzdáva slová našej synovskej modlitby, ale nám zároveň dáva aj Ducha, skrze ktorého sa tieto slová stávajú v nás „duchom a životom“ (Jn 6,63). Ba viac, dôkaz a možnosť našej synovskej modlitby je v tom, že Otec „poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6). Keďže naša modlitba tlmočí naše túžby Bohu, je to opäť „ten, ktorý skúma srdcia“ Otec, ktorý „vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8,27). Modlitba k nášmu Otcovi sa začleňuje do tajomného poslania Syna a Ducha Svätého.(690)

zobraziť celéIII. Modlitba Cirkvi

2767 Tento nerozlučiteľný dar Pánových slov a Ducha Svätého, ktorý týmto slovám dáva život v srdciach veriacich, Cirkev prijímala a žila z neho už od svojich začiatkov. Prvé kresťanské spoločenstvá sa modlia Modlitbu Pána trikrát denne“ namiesto „Osemnástich dobrorečení“ zaužívaných v prejavoch židovskej zbožnosti.

2768 Podľa apoštolskej Tradície je Modlitba Pána podstatne zakorenená v liturgickej modlitbe.
Pán nás „učí modliť sa spoločnú modlitbu za bratov. Veď nehovorí Otče môj, ktorý si na nebesiach, ale Otče náš, prosiac za spoločné telo [Cirkvi].“
Vo všetkých liturgických tradíciách je Modlitba Pána integrálnou (neoddeliteľnou) súčasťou hlavných hodín posvätného ofícia. Ale jej ekleziálna povaha sa jasne prejavuje najmä v troch sviatostiach uvádzania do kresťanského života:

2769 Pri krste a birmovaní odovzdanie (traditio)(1243) Modlitby Pána znamená nové narodenie pre Boží život. Keďže kresťanská modlitba znamená hovoriť k Bohu samým Božím slovom, tí, čo „sa znovuzrodili… Božím slovom, živým a večným“ (1Pt 1,23), učia sa vzývať svojho Otca skrze jediné Slovo, ktoré on vždy vypočuje. A odteraz to môžu robiť, lebo pečať pomazania Ducha Svätého je nezmazateľne vtlačená do ich srdca, na ich uši, na ich pery a do celej ich synovskej bytosti. Preto je väčšina patristických komentárov k modlitbe Otče náš určená katechumenom a novopokrsteným. Keď sa Cirkev modlí Modlitbu Pána, je to vždy ľud „novo narodených“, ktorý sa modlí a dosahuje milosrdenstvo.

2770 V eucharistickej liturgii(1350) sa Modlitba Pána javí ako modlitba celej Cirkvi. Tam sa ukazuje jej plnší zmysel a jej účinnosť. Keďže je umiestnená medzi anaforou (eucharistickou modlitbou) a obradom prijímania, na jednej strane zhŕňa všetky prosby a príhovory vyjadrené v priebehu epiklézy, a na strane druhej klope na bránu hostiny Kráľovstva, ktorú sviatostné prijímanie anticipuje.

2771 V Eucharistii Modlitba Pána ukazuje aj eschatologický ráz svojich prosieb. Je to charakteristická modlitba „posledných čias“,(1403) čias spásy, ktoré sa začali zoslaním Ducha Svätého a skončia sa Pánovým návratom. Prosby k nášmu Otcovi sa na rozdiel od modlitieb Starej zmluvy opierajú o tajomstvo spásy, ktoré sa už raz navždy uskutočnilo v ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi.

2772 Z tejto neochvejnej viery sa rodí nádej,(1820) ktorá podnecuje každú zo siedmich prosieb. Tieto prosby vyjadrujú bolestné stony terajšieho času, času trpezlivosti a očakávania, v ktorom „sa ešte neukázalo, čím budeme“ (1Jn 3,2). Eucharistia a Otčenáš sú zamerané na príchod Pána, „kým nepríde“ (1Kor 11,26).

zobraziť celéZhrnutie

2773 Ako odpoveď na prosbu svojich učeníkov (Lk 11,1) Ježiš im zveruje základnú kresťanskú modlitbu „Otče náš“.

2774 „V Modlitbe [Pána] je skutočne obsiahnutý súhrn celého evanjelia.“ Modlitba Pána „je najdokonalejšia“ modlitba. Je v strede Písem.

2775 Volá sa „Modlitba Pána“, lebo pochádza od Pána Ježiša, ktorý je učiteľom a vzorom našej modlitby.

2776 Modlitba Pána je v plnom zmysle slova modlitbou Cirkvi. Je integrálnou (neoddeliteľnou) súčasťou hlavných hodín posvätného oficia a sviatostí uvádzania do kresťanského života: krstu, birmovania a Eucharistie. Začlenená do Eucharistie ukazuje „eschatologický“ ráz svojich prosieb v očakávaní Pána, „kým nepríde“ (1Kor 11,26).

zobraziť celé2. článok „OTČE NÁŠ, KTORÝ SI NA NEBESIACH“

zobraziť celéI. Osmeľujeme sa priblížiť s plnou dôverou

2777 V rímskej liturgii sa eucharistické zhromaždenie vyzýva, aby sa modlilo „Otče náš“ so synovskou odvahou. Východné liturgie používajú a rozvíjajú podobné výrazy: „Osmeľovať sa s plnou dôverou“, „Urob nás hodnými…“. Pred horiacim kríkom bolo Mojžišovi povedané: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv“ (Ex 3,5). Tento prah Božej svätosti mohol prekročiť jedine Ježiš, ktorý keď „vykonal očistenie hriechov“ (Hebrl ,3), uvádza nás pred tvár Otca: „Hľa, ja i deti, ktoré mi dal Boh“ (Hebr 2,13).
„Vedomie, že sme otrokmi, by nás ovládlo, naša pozemská bytosť by sa rozpadla, keby nás nepovzbudzovali k tomuto volaniu autorita samého Otca a Duch jeho Syna. Poslal, hovorí, Boh Ducha svojho Syna do našich sŕdc, ktorý volá: ,Abba, Otče!‘ (Rim 8,15)… Kedy sa smrteľný tvor odváži volať Boha Otcom, ak nie iba vtedy, keď vnútro človeka oživuje moc zhora?“ (270)

2778 Táto moc Ducha, ktorá nás uvádza do Modlitby Pána, je vo východných i západných liturgiách vyjadrená krásnym, typicky kresťanským (gréckym) výrazom parrhesia,(2828) čo znamená priezračná jednoduchosť, synovská dôvera, radostná sebaistota, pokorná odvaha, istota, že sme milovaní.

zobraziť celéII. „Otče!“

2779 Prv než si osvojíme tento začiatočný vzlet Modlitby Pána, bude užitočné, keď si pokorne očistíme srdce od niektorých falošných obrazov „tohto sveta“. Pokora nám pomáha uznať, že „nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11,27), t. j. „maličkým“ (Mt 11,25). Očistenie srdca sa týka predstáv otca a matky, ktoré pochádzajú z našej osobnej a kultúrnej histórie a ovplyvňujú náš vzťah k Bohu. Boh, náš Otec, presahuje kategórie stvoreného sveta.(239) Prenášať na neho alebo stavať proti nemu naše predstavy v tejto oblasti by znamenalo vytvárať si modly, ktorým sa potom človek klania alebo ich rúca. Modliť sa k Otcovi znamená vstúpiť do jeho tajomstva, akým on je a akého nám ho zjavil Syn:
„Meno Boh Otec nebolo nikomu zjavené. Aj Mojžiš, ktorý sa naň pýtal, počul iné meno. Nám bolo zjavené v Synovi. Meno Otec nejestvuje totiž prv ako Syn.“

2780 Môžeme vzývať Boha ako „Otca“,(240) pretože nám ho zjavil jeho Syn, ktorý sa stal človekom, a pretože nám ho dáva poznať jeho Duch. Práve na tom, čo človek nemôže pochopiť, ani anjelské mocnosti vytušiť – totiž na osobnom vzťahu Syna k Otcovi –, Duch Syna dáva účasť nám, ktorí veríme, že Ježiš je Kristus a že sme sa narodili z Boha.

2781 Keď sa modlíme k Otcovi,(2665) sme v spoločenstve s ním i s jeho Synom Ježišom Kristom. Práve vtedy ho poznávame a uznávame so vždy novým obdivom. Prvé slovo Modlitby Pána je najprv velebením a adoráciou, až potom vzývaním. Lebo sláva Boha je v tom, že ho uznávame za „Otca“, za pravého Boha. Vzdávame mu vďaky za to, že nám zjavil svoje meno, že nám dal veriť v svoje meno a že v nás prebýva svojou prítomnosťou.

2782 Môžeme sa klaňať Otcovi, pretože nám dal znova sa narodiť k jeho životu tým, že nás adoptoval za svoje deti(1267) vo svojom jedinom Synovi: krstom nás včleňuje do tela svojho Krista (Pomazaného) a pomazaním svojho Ducha, ktorý sa rozlieva z Hlavy do údov, robí aj z nás „pomazaných“:
„Boh, ktorý nás predurčil na adoptovanie, urobil nás podobnými Kristovmu oslávenému telu. Keďže ste sa stali účastnými na Kristovi, právom sa voláte ,pomazaní‘.“
„Nový človek, znovuzrodený a vrátený svojmu Bohu prostredníctvom jeho milosti, povie na prvom mieste: Otče, lebo už začal byť synom.“

2783 Takto nás Modlitba Pána zjavuje nám samým, (1701) keď nám zjavuje Otca:
„Človeče, neodvažoval si sa zdvihnúť tvár k nebu, klopil si oči k zemi, a zrazu si dostal Kristovu milosť, boli ti odpustené všetky hriechy. Zo zlého služobníka si sa stal dobrým synom… Pozdvihni teda oči k Otcovi, ktorý ta zrodil [krstným] kúpeľom, k Otcovi, ktorý ťa vykúpil skrze Syna, a povedz ,Otče náš‘… Ale nenárokuj si pre seba niečo osobitné. Je vlastným Otcom iba Kristovi, nám všetkým je spoločným Otcom, lebo len jeho splodil, kým nás stvoril. Povedz teda aj ty z milosti: ,Otče náš‘, aby si si zaslúžil byť synom.“

2784 Tento nezaslúžený dar adopcie(1428) od nás vyžaduje neprestajné obrátenie a nový život. Modliť sa k nášmu Otcovi má v nás rozvíjať dve základné dispozície:
Túžbu a vôľu podobať sa mu. Boli sme stvorení na jeho obraz, milosťou nám bola vrátená podobnosť s ním a my máme na túto milosť odpovedať.(1997)
„Keď Boha voláme Otcom, máme konať ako Božie deti.“
„Nemôže láskavého Boha volať Otcom, kto má neústupčivé a nevľúdne srdce: nemá totiž tie známky láskavosti, ktoré má nebeský Otec.“
„Treba vždy hľadieť na Otcovu krásu a podľa nej má každý vyzdobiť svoju dušu.“

2785 Pokorné a dôverujúce srdce,(2562) ktoré nám umožňuje, aby sme sa obrátili a stali sa „ako deti“ (Mt 18,3), lebo Otec sa zjavuje „maličkým“ (Mt 11,25).
Je to stav, „ktorý sa vytvára kontempláciou samého Boha a ohňom lásky, vďaka ktorému sa duša, ponorená a vrhnutá do jeho lásky, veľmi dôverne a s osobitnou zbožnosťou zhovára s Bohom ako s vlastným Otcom“.
„Otče náš. Toto meno vzbudzuje aj lásku – veď čo má byť deťom drahšie ako otec? –, aj pokomú žiadosť… a priam očakávanie, že dosiahneme, o čo budeme prosiť… Veď čo nedá deťom, ktoré ho prosia, keď im už predtým udelil, aby boli deťmi?“

zobraziť celéIII. Otče „náš“

2786 Otče „náš“ sa týka Boha.(443) Tento prívlastok nevyjadruje z našej strany vlastníctvo, ale celkom nový vzťah k Bohu.

2787 Keď hovoríme Otče „náš“, uznávame predovšetkým, že všetky jeho prisľúbenia lásky,(782) ktoré ohlasovali proroci, sa splnili v novej a večnej zmluve v jeho Kristovi (Pomazanom); my sme sa stali „jeho“ ľudom a on je odvtedy „naším“ Bohom. Tento nový vzťah je vzájomná príslušnosť, ktorú sme dostali zadarmo: láskou a vernosťou máme odpovedať na „milosť a pravdu“, ktoré sme dostali v Ježišovi Kristovi.

2788 Keďže Modlitba Pána je modlitbou jeho ľudu ,,v posledných časoch“, slovo „náš“ vyjadruje aj istotu našej nádeje na posledné Božie prisľúbenie: v novom Jeruzaleme povie Boh tomu, kto zvíťazí: „Ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom“ (Zjv 21,7).

2789 Keď sa modlíme Otče „náš“, obraciame sa osobne na Otca nášho Pána Ježiša Krista. Nerozdeľujeme božstvo, lebo Otec je jeho „prameňom a počiatkom“, ale vyznávame tým, že Syn je večne plodený Otcom(245) a že z Otca vychádza Duch Svätý. Ani nemiešame osoby, lebo vyznávame, že naše spoločenstvo je s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom v ich jedinom Duchu Svätom. Najsvätejšia Trojica je tej istej podstaty a je nedeliteľná.(253) Keď sa modlíme k Otcovi, klaniame sa mu a oslavujeme ho zároveň so Synom a Duchom Svätým.

2790 Gramaticky slovo „náš“ označuje skutočnosť, ktorá je spoločná viacerým osobám. Je len jeden Boh a uznávajú ho za Otca tí, ktorí sa z neho vierou v jeho jednorodeného Syna znovu zrodili skrze vodu a Ducha Svätého. Cirkev je týmto novým spoločenstvom Boha a ľudí:(787) spojená s jednorodeným Synom, ktorý sa stal „prvorodeným medzi mnohými bratmi“ (Rim 8,29), je v spoločenstve s jedným a tým istým Otcom v jednom a tom istom Duchu Svätom. Každý pokrstený, keď sa modlí Otče „náš“, modlí sa v tomto spoločenstve: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4,32).

2791 Preto napriek rozdeleniam kresťanov(821) zostáva modlitba k „nášmu“ Otcovi spoločným vlastníctvom a naliehavou výzvou pre všetkých pokrstených. Spojení vierou v Krista a krstom majú mať podiel na Ježišovej modlitbe za jednotu jeho učeníkov.

2792 Napokon, ak sa „Otče náš“ modlíme pravdivo, vymaňujeme sa z individualizmu, lebo láska, ktorú prijímame, nás od neho oslobodzuje. Slovo „náš“ na začiatku Modlitby Pána, rovnako ako slovo „my“ v posledných štyroch prosbách, nevylučuje nikoho. Aby sme ho vyslovovali pravdivo, treba prekonať naše rozdelenia a rozpory.

2793 Pokrstení nemôžu v modlitbe povedať: Otče „náš“ bez toho, že by k nemu nepriniesli všetkých tých, za ktorých vydal svojho milovaného Syna.(604) Božia láska je bezhraničná a takou musí byť aj naša modlitba. Keď v modlitbe hovoríme Otče „náš“, otvára nás to rozmerom jeho lásky, ktorá sa zjavila v Kristovi: modliť sa so všetkými ľuďmi a za všetkých ľudí, ktorí ho ešte nepoznajú, aby boli zhromaždení v jedno. Táto Božia starostlivosť o všetkých ľudí a o celé stvorenie oduševňovala všetky veľké postavy modlitby. Má rozšíriť aj našu modlitbu do nesmiernych rozmerov lásky, keď sa osmeľujeme povedať Otče „náš“.

zobraziť celéIV. „Ktorý si na nebesiach“

2794 Tento biblický výraz neznamená miesto („priestor“), ale spôsob bytia;(326) nie vzdialenosť Boha, ale jeho vznešenosť. Náš Otec nie je „inde“, je „nad všetko“, čo môžeme pochopiť z jeho svätosti. Preto, že je trojsvätý, je celkom blízky pokornému a skrúšenému srdcu:
„Správne sa teda chápe, že keď sa hovorí: Otče náš, ktorý si v nebesiach, hovorí sa: v srdciach spravodlivých ako v jeho svätom chráme. Zároveň aj, aby si ten, kto sa modlí, želal, žeby v ňom prebýval ten, ktorého vzýva.“
„Nebesia by však mohli byť aj tí, ktorí nosia v sebe obraz Boha, v ktorých Boh prebýva a sa prechádza.“

2795 Symbol nebies nás odkazuje na tajomstvo zmluvy, ktoré prežívame, keď v modlitbe hovoríme Otče náš. Otec je v nebi, to je jeho príbytok, jeho dom je teda naša „vlasť“.(1024) Hriech nás vyhnal z krajiny zmluvy, no obrátenie srdca nám dáva vrátiť sa k Otcovi do neba. V Kristovi teda boli zmierené nebo a zem, lebo Syn „zostúpil z neba“ sám a dáva nám vrátiť sa do neba spolu s ním skrze svoj kríž, svoje zmŕtvychvstanie a svoje nanebovstúpenie.

2796 Keď sa Cirkev modlí „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, vyznáva, že sme Boží ľud, ktorý už má „miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“(1003) (Ef 2,6), je s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3,3), a súčasne v tomto pozemskom stánku „vzdycháme a túžime si naň obliecť svoj nebeský príbytok“ (2Kor 5,2):
Kresťania „žijú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi.“

zobraziť celéZhrnutie

2797 Prostá a oddaná dôvera, pokorná a radostná istota sú dispozície, ktoré má mať ten, kto sa modlí „Otče náš“.

2798 Môžeme vzývať Boha ako „Otca“, lebo nám ho zjavil Boží Syn, ktorý sa stal človekom; do neho sme krstom včlenení a v ňom sme adoptovaní za Božích synov.

2799 Modlitba Pána nás uvádza do spoločenstva s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. Zároveň nás zjavuje nám samým.

2800 Modliť sa k nášmu Otcovi má v nás utvárať vôľu podobať sa mu, ako aj pokorné a dôverujúce srdce.

2801 Keď hovoríme Otče „náš“, dovolávame sa novej zmluvy v Ježišovi Kristovi, spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou a Božej lásky, ktorá sa prostredníctvom Cirkvi rozprestiera na celý svet.

2802 Výraz „ktorý si na nebesiach“ neoznačuje miesto, ale vznešenosť Boha a jeho prítomnosť v srdci spravodlivých. Nebo, kde prebýva Otec, je pravou vlasťou, do ktorej smerujeme a do ktorej už patríme.

zobraziť celé3. článok SEDEM PROSIEB

2803 Po tom, čo sme sa postavili do prítomnosti Boha, nášho Otca, aby sme sa mu klaňali, milovali ho a velebili, Duch synovstva dáva vystupovať z nášho srdca siedmim prosbám, siedmim dobrorečeniam.(2627) Prvé tri, ktoré sú viac zamerané na Boha, nás priťahujú k sláve Otca; posledné štyri sú akoby cesty k nemu a predkladajú našu biedu jeho milosti. „Hlbina volá hlbinu“ (Ž42,8).

2804 Prvá skupina prosieb nás privádza k nemu pre neho samého: tvoje meno, tvoje kráľovstvo, tvoja vôľa! Charakteristickou vlastnosťou lásky je myslieť predovšetkým na toho, koho milujeme. Ani v jednej z týchto troch prosieb nemenujeme „nás“, ale ovláda nás „vrúcna túžba“ milovaného Syna po sláve jeho Otca, ba i jeho „úzkosť“ o ňu. „Posväť sa…“, „Príď…“, „Buď…“. Tieto tri prosby sú už vypočuté v obete Krista Spasiteľa, ale teraz, kým Boh ešte nie je všetko vo všetkom, sú v nádeji zamerané na konečné zavŕšenie.

2805 Druhá skupina prosieb sa rozvíja v smere niektorých eucharistických epikléz: predkladá naše očakávania a priťahuje pohľad Otca milosrdenstiev.(1105) Vystupuje z nás a týka sa nás už teraz, na tomto svete: „daj nám…“, „odpusť nám…“, „neuveď nás…“, „zbav nás…“. Štvrtá a piata prosba sa týkajú nášho života ako takého, či už s cieľom udržiavať ho, alebo ho uzdravovať z hriechu. Posledné dve prosby sa týkajú nášho boja o víťazstvo Života, samého boja v modlitbe.

2806 Prvé tri prosby nás utvrdzujú vo viere,(2656-2658) napĺňajú nádejou a zapaľujú láskou. Keďže sme tvory a ešte stále hriešnici, musíme prosiť za nás, pričom toto „nás“ – chápané v rozmeroch sveta a dejín – predkladáme nesmiernej láske nášho Boha. Lebo náš Otec uskutočňuje svoj plán spásy pre nás a pre celý svet skrze meno svojho Krista (Pomazaného) a prostredníctvom kráľovstva svojho Svätého Ducha.

zobraziť celéI. „Posväť sa meno tvoje“{2142-2159}

2807 Výraz „posvätiť“ sa tu nemá chápať predovšetkým v jeho príčinnom význame (jedine Boh posväcuje, robí svätým), ale najmä vo význame hodnotiacom: uznávať za svätého, sväto zaobchádzať.(2097) Preto sa pri klaňaní táto prosba niekedy chápe ako chvála a vzdávanie vďaky. Ale Ježiš nás túto prosbu naučil vo forme optatívu: ako prosbu, túžbu a očakávanie, v ktorých sú zaangažovaní Boh i človek. Už od prvej prosby k nášmu Otcovi sa ponárame do vnútorného tajomstva jeho božstva a do drámy spásy nášho ľudského pokolenia. Prosiť ho, aby jeho meno bolo posvätené, nás zapája do „dobrotivého rozhodnutia, čo si… predsavzal“ (Ef 1,9), „aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4).

2808 V rozhodujúcich chvíľach svojej ekonómie spásy(203, 432) Boh zjavuje svoje meno, ale zjavuje ho tak, že uskutočňuje svoje dielo. Toto dielo sa však uskutočňuje pre nás a v nás len vtedy, keď sa prostredníctvom nás a v nás posväcuje jeho meno.

2809 Svätosť Boha je neprístupný stred jeho večného tajomstva. Čo je z nej zjavené v stvorení a v dejinách, to Písmo nazýva slávou,(293) vyžarovaním jeho veleby. Keď Boh utvoril človeka „na svoj obraz a podľa svojej podoby“ (Gn 1,26), „ovenčil ho slávou“ (Ž8,6), ale keď človek zhrešil, bol zbavený Božej slávy. (705) Odvtedy Boh prejavuje svoju svätosť tak, že zjavuje a oznamuje svoje meno, aby obnovil človeka „podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril“ (Kol 3,10).

2810 V prisľúbení danom Abrahámovi a v prísahe, ktorá toto prisľúbenie sprevádza, sa Boh zaväzuje, ale neodhaľuje svoje meno. Začína ho zjavovať Mojžišovi a robí ho zjavným pred očami celého ľudu, keď ho zachraňuje pred Egypťanmi: je „vznešený, slávne vznešený“ (Ex 15,1). Po zmluve na Sinaji je tento ľud „jeho“ a má byť „svätým národom“ (alebo „zasväteným“, v hebrejčine je pre obidva výrazy to isté slovo), (63) pretože v ňom prebýva Božie meno.

2811 Napriek svätému Zákonu, ktorý mu Svätý Boh znova a znova dáva, a hoci Pán trpezlivo koná „pre svoje meno“(2143) (Ez 20,14), ľud sa odvracia od Svätého Izraela a znesväcuje jeho meno v očiach národov Preto spravodliví Starej zmluvy, chudobní, ktorí sa vrátili z vyhnanstva, a proroci boli zanietení horlivosťou za toto meno.

2812 Napokon je nám meno Svätého Boha zjavené a dané v Ježišovi,(434) v tele, ako Spasiteľ: zjavené tým, čím On Je, jeho slovom a jeho obetou. To je jadro jeho veľkňazskej modlitby: „Svätý Otče… pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17,19). A pretože Ježiš sám „posväcuje“ svoje meno, „zjavuje“ nám meno Otca. Na konci jeho Veľkej noci mu Otec dáva „meno, ktoré je nad každé iné meno“: „,Ježiš… je Pán,‘ na slávu Boha Otca“ (Flp 2,9.11).

2813 Vo vode krstu sme boli obmytí, posvätení, ospravodlivení „v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1Kor 6,11). Náš Otec nás počas celého nášho života povoláva na „posvätenie“(2013) (1Sol 4,7), a pretože sme „z neho v Kristovi Ježišovi, ktorý sa pre nás stal… posvätením“ (1Kor 1,30), ide o jeho slávu a náš život, aby jeho meno bolo posvätené v nás a prostredníctvom nás. Preto je naša prvá prosba taká naliehavá:
„Napokon, kým by mohol byť posvätený Boh, keď on sám posväcuje? Ale pretože on sám povedal: ,Buďte svätí, lebo aj ja som svätý‘ (Lv 20,26), prosíme a žiadame, aby sme vytrvali v tom, čím sme začali byť, keď sme boli v krste posvätení. A prosíme o to každý deň. Veď sa potrebujeme denne posväcovať. Keďže denne hrešíme, máme svoje priestupky ustavičným posväcovaním očisťovať… Preto sa modlíme, aby v nás táto svätosť zotrvávala.“

2814 Od nášho života a zároveň od našej modlitby závisí,(2045) či jeho meno bude posvätené medzi národmi:
„Prosíme, aby Boh posväcoval svoje meno, ktoré svojou svätosťou zachraňuje a posväcuje celé stvorenie… Je to meno, ktoré dáva spásu skazenému svetu. Ale prosíme, aby Božie meno bolo posvätené v nás našimi skutkami. Lebo ak konáme dobre, Božie meno je velebené; ale ak konáme zle, je hanobené. Počúvaj, čo hovorí Apoštol: ,Lebo pre vás sa pohania rúhajú Božiemu menu‘ (Rim 2,24). Prosíme teda, prosíme, aby sme si natoľko zaslúžili [mať] v našich mravoch Božiu svätosť, nakoľko je sväté Božie meno.“
„Keď hovoríme ,posväť sa meno tvoje‘, prosíme, aby bolo posvätené v nás, ktorí sme v ňom, a zároveň aj v iných, ktorých ešte Božia milosť očakáva; aby sme tak poslúchli príkaz modliť sa za všetkých, aj za svojich nepriateľov. Preto keď nehovoríme výslovne: posväť sa [meno tvoje] v nás, hovoríme: vo všetkých.“

2815 Táto prvá prosba, ktorá obsahuje všetky ostatné,(2750) je vypočutá skrze Kristovu modlitbu, podobne ako ostatných šesť prosieb, ktoré nasledujú. Modlitba k nášmu Otcovi je našou modlitbou, ak sa ju modlíme v Ježišovom mene. Vo svojej veľkňazskej modlitbe Ježiš prosí: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne“ (Jn 17,11).

zobraziť celéII. „Príď kráľovstvo tvoje“

2816 V Novom zákone sa slovo basileia(541) môže preložiť ako „kráľovská hodnosť“ (abstraktné pomenovanie) alebo „kráľovstvo“ (konkrétne pomenovanie), alebo aj „kraľovanie“ (pomenovanie činnosti).(2632) Božie kráľovstvo je skôr ako my. Priblížilo sa vo vtelenom Slove,(560) je ohlasované v celom evanjeliu a prišlo v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní.(1107) Božie kráľovstvo prichádza od Poslednej večere a v Eucharistii, je uprostred nás. Kráľovstvo príde v sláve keď ho Kristus odovzdá svojmu Otcovi:
„Aj sám Kristus môže byť Božím kráľovstvom, po ktorom denne túžime, aby prišlo, a želáme si, aby sa nám rýchlo ukázal jeho príchod. Keďže on sám je vzkriesením, lebo v ňom vstávame z mŕtvych, tak aj pod Božím kráľovstvom možno rozumieť jeho, lebo v ňom budeme kraľovať.“

2817 Touto druhou prosbou je „Marana tha“,(451, 2623) volanie Ducha a nevesty: „Príď, Pane Ježišu!“(671)
„Aj keby už vopred nebolo stanovené v modlitbe, že máme prosiť o príchod Kráľovstva, sami od seba by sme mali vyjadriť túto prosbu a ponáhľať sa objať [túto] našu nádej. Duše mučeníkov pod oltárom s obžalobou volajú k Pánovi: ,Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a pomstiť našu krv na tých, čo obývajú zem?‘ (Zjv 6,10). Veď zaiste ich odplata bude určená na konci čias. Nech teda príde čím rýchlejšie tvoje kráľovstvo, Pane.“

2818 V Modlitbe Pána ide najmä o konečný príchod Božieho kráľovstva(769) pri Kristovom návrate. Táto túžba však neodvádza Cirkev od jej poslania na tomto svete, lež skôr ju k nemu zaväzuje. Lebo od Turíc je príchod Kráľovstva dielom Pánovho Ducha, „ktorý završuje jeho dielo vo svete a všetko posväcuje“.

2819 „Božie kráľovstvo…(2046) je spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14,17). Posledné časy, v ktorých žijeme, sú časy vyliatia Ducha Svätého. Od tej chvíle sa začal rozhodný boj medzi „telom“ a Duchom: (2516)
„Iba čistá duša môže povedať s dôverou:(2519) ,Príď kráľovstvo tvoje.‘ Lebo kto počul Pavlove slová: ,Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele‘ (Rim 6,12) a ukázal sa čistý vo svojich činoch, myšlienkach a slovách, môže povedať Bohu: ,Príď kráľovstvo tvoje.‘“

2820 Rozoznávaním podľa Ducha kresťania majú rozlišovať medzi rastom Božieho kráľovstva a pokrokom kultúry a spoločnosti,(1049) do ktorých sú zapojení. Toto rozlišovanie však nie je oddeľovaním. Povolanie človeka k večnému životu neruší, ale umocňuje jeho povinnosť použiť sily a prostriedky, ktoré dostal od Stvoriteľa, aby na tomto svete slúžil spravodlivosti a pokoju.

2821 Táto prosba je obsiahnutá a vypočutá v Ježišovej modlitbe, (2746) ktorá je prítomná a účinná v Eucharistii. Prináša svoje ovocie v novom živote podľa blahoslavenstiev.

zobraziť celéIII. „Buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi“

2822 Vôľa nášho Otca je, „aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“(851) (1Tim 2,4). „On je trpezlivý… a nechce, aby niekto zahynul“ (2Pt 3,9). Kristovo prikázanie, ktoré zhŕňa všetky ostatné(2196) a vyjadruje nám celú Otcovu vôľu, znie: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34).

2823 „Dal nám poznať tajomstvo svojej vôle(59) podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si… predsavzal…: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko… V ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle“ (Ef 1,9-11). Naliehavo prosíme, aby sa plne uskutočnil tento dobrotivý plán na zemi, ako sa už uskutočnil v nebi.

2824 Otcova vôľa sa raz navždy dokonale splnila v Kristovi(475) a skrze jeho ľudskú vôľu. Ježiš pri svojom príchode na tento svet povedal: „Hľa, prichádzam…, aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (Hebr 10,7). Iba Ježiš môže povedať: „Ja vždy robím, čo sa páči jemu“(612) (Jn 8,29). V modlitbe počas svojej smrteľnej úzkosti úplne súhlasí s vôľou Otca: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22,42). Preto Ježiš „seba samého vydal za naše hriechy… podľa vôle Boha“ (Gal 1,4). „V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša“ (Hebr 10,10).

2825 Ježiš, „hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (Hebr 5,8). O čo silnejší dôvod máme na to my, stvorenia a hriešnici, ktorí sme sa v ňom stali adoptovanými synmi. Prosíme nášho Otca, aby zjednotil našu vôľu s vôľou svojho Syna,(615) aby sme plnili jeho vôľu, jeho plán spásy pre život sveta. Sme toho úplne neschopní, ale v spojení s Ježišom a mocou jeho Svätého Ducha mu môžeme odovzdať svoju vôľu a rozhodnúť sa vyvoliť si to, čo si vždy volil jeho Syn: robiť, čo sa páči Otcovi:
„Keď sa mu [Kristovi] oddáme, môžeme sa s ním stať jedným Duchom, a tak prijať jeho vôľu, aby sa uskutočňovala na zemi tak, ako je uskutočnená v nebi.“
„Či vidíš, ako [Ježiš Kristus] učí konať pokorne, keď nám ukazuje, že naša čnosť nezávisí len od nášho úsilia, ale aj od Božej milosti? A podobne nám, ktorí sa jednotlivo modlíme, prikazuje, aby sme mali starosť o celý svet. Lebo nepovedal ,Buď vôľa tvoja‘ vo mne alebo vo vás, ale na celej zemi, aby bol vytrhnutý blud a bola zasiata pravda, aby bola odstránená každá zloba, navrátila sa čnosť a aby sa v jej pestovaní už v ničom nelíšili nebo a zem.“

2826 Prostredníctvom modlitby môžeme „rozoznať, čo je Božia vôľa“ (Rim 12,2), a dosiahnuť vytrvalosť pri jej plnení. Ježiš nás učí, že do nebeského kráľovstva sa nevchádza slovami, ale plnením vôle jeho Otca, „ktorý je na nebesiach“ (Mt 7,21).

2827 „Boh… vypočuje toho, kto… plní jeho vôľu“(2611) (Jn 9,31). Takú moc má modlitba Cirkvi v mene jej Pána najmä v Eucharistii; tá je orodujúcim spoločenstvom spolu s presvätou Božou Matkou a so všetkými svätými, ktorí boli „milí“ Pánovi, lebo nechceli iné, iba jeho vôľu:
„Neprotiví sa pravde, keď slová ,Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi‘ chápeme [takto]: ako v našom Pánovi Ježišovi Kristovi, tak i v Cirkvi; [totiž] ako v mužovi, ktorý splnil Otcovu vôľu, tak i v žene, ktorá mu bola zasnúbená.“ (796)

zobraziť celéIV. „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“

2828 „Daj nám“: je to krásna dôvera detí,(2778) ktoré očakávajú všetko od svojho Otca. „Veď on dáva svojmu slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,45) a všetkému živému dáva „pokrm v pravý čas“ (Ž104,27). Ježiš nás učí tejto prosbe, ktorá v skutočnosti oslavuje nášho Otca, pretože uznáva, že je dobrý nad všetku dobrotu.

2829 „Daj nám“ je aj vyjadrením zmluvy: my sme jeho a on je náš, je pre nás. Ale slovo „nám“ ho uznáva aj za Otca všetkých ľudí(1939) a my ho prosíme za nich všetkých, solidárni s ich potrebami a trápeniami.

2830 „Chlieb náš.“ Otec, ktorý nám dáva život, nám nemôže nedať pokrm potrebný pre život, všetky „vhodné“ dobrá, hmotné i duchovné.(2633) V reči na vrchu Ježiš zdôrazňuje túto synovskú dôveru, ktorá spolupracuje s prozreteľnosťou nášho Otca. Nenabáda nás, aby sme boli pasívni, ale chce nás oslobodiť od každého nepokoja a od každej starosti. Taká je synovská odovzdanosť Božích detí:
„Tým, ktorí hľadajú Božie kráľovstvo a Božiu spravodlivosť, [Boh] sľubuje, že [im] pridá všetko [ostatné]. Keďže všetko patrí Bohu,(227) tomu, kto má Boha, nič nebude chýbať ak on sám neopustí Boha.“

2831 Ale skutočnosť, že jestvujú ľudia, ktorí sú hladní, lebo nemajú chlieb, odhaľuje inú hĺbku tejto prosby. Dráma hladu vo svete vyzýva kresťanov, ktorí sa pravdivo modlia, aby účinne vzali na seba zodpovednosť za svojich bratov a sestry, a to tak vo svojom osobnom správaní, ako aj vo svojej solidarite s ľudskou rodinou. Túto prosbu Modlitby Pána nemožno oddeliť od podobenstva o chudobnom Lazárovi a o poslednom súde. (1038)

2832 Ako kvas v ceste má novosť Kráľovstva „prekvasiť“ svet pôsobením Kristovho Ducha. (1928) Má sa to prejaviť nastolením spravodlivosti v osobných, spoločenských, ekonomických a medzinárodných vzťahoch, pričom sa nikdy nemá zabúdať, že spravodlivé štruktúry nejestvujú bez ľudí, ktorí chcú byť spravodliví.

2833 Ide o „náš“ chlieb, ,,jeden“ pre „mnohých“.(2790, 2546) Chudoba blahoslavenstiev je čnosťou podelenia sa: vyzýva podeliť sa s hmotnými i duchovnými dobrami a rozdávať ich nie z donútenia, ale z lásky, aby prebytok jedných pomohol v nedostatku druhým.

2834 „Modli sa a pracuj.“ „Modlite sa tak, akoby všetko záviselo od Boha, a pracujte tak, akoby všetko záviselo od vás.“ (2428) Aj keď sme si vykonali svoju prácu, pokrm zostáva darom nášho Otca. Je správne prosiť ho oň tak, že mu vzdávame vďaky. To je zmysel požehnania jedla a poďakovania zaň v kresťanskej rodine.

2835 Táto prosba, ako aj zodpovednosť, ktorá z nej vyplýva, platí aj o inom hlade, ktorým ľudia trpia: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4,4), to jest z jeho Slova a z jeho Ducha. Kresťania majú zmobilizovať všetko svoje úsilie, aby „hlásali evanjelium chudobným“.(2443) Na svete majú mnohí hlad, ale „nie hlad po chlebe a nie smäd po vode, ale po počúvaní Pánovho slova“ (Am 8,11). Preto sa špecificky kresťanský význam tejto štvrtej prosby vzťahuje na Chlieb života: na Božie slovo, ktoré treba prijímať s vierou,(1384) a na Kristovo telo, ktoré prijímame v Eucharistii.

2836 „Dnes“ je aj vyjadrením dôvery. Učí nás ju Pán; (1165) naša domýšľavosť ju nemohla vymyslieť Keďže ide predovšetkým o jeho Slovo a o telo jeho Syna, toto „dnes“ nie je len „dnes“ nášho pominuteľného času: je to Božie „dnes“:
„Ak prijímaš [chlieb] každý deň, každý deň je pre teba ,dnes‘. Ak je dnes Kristus tvoj, každý deň vstáva z mŕtvych pre teba. Ako? ,Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil‘ (Ž2,7). Dnes teda znamená: keď Kristus vstáva z mŕtvych.“

2837 „Každodenný.“ Grécke slovo epiousios(2659) sa nepoužíva v nijakom inom texte Nového zákona. Ak sa chápe v časovom význame, je to pedagogické zdôraznenie slova „dnes“, ktoré nás má utvrdzovať v „bezvýhradnej“ dôvere.(2633) Ak sa chápe v kvalitatívnom význame, znamená to, čo je potrebné pre život, a v širšom zmysle každé dobro postačujúce na živobytie. Ak sa chápe doslovne (epiousios – „nadpodstatný“), označuje priamo Chlieb života, Kristovo telo, „liek nesmrteľnosti“, (1405) bez ktorého nemáme v sebe život. A nakoniec v spojení s predchádzajúcim významom je zrejmý jeho nebeský význam:(1166) „deň“, o ktorý tu ide, je deň Pánov, deň hostiny Kráľovstva, anticipovanej v Eucharistii, ktorá už vopred dáva okúsiť budúce Kráľovstvo. Preto treba sláviť eucharistickú liturgiu „každodenne“:(1389)
„Eucharistia je teda náš každodenný chlieb… Sila totiž, ktorú v nej poznávame, je jednota, aby sme – spojení v jeho telo a utvorení jeho údmi – boli tým, čo prijímame… Aj to, že každodenne počúvate v Cirkvi čítania, je každodenný chlieb; aj to, že počúvate a spievate chválospevy je každodenný chlieb. Lebo toto všetko je potrebné pre naše putovanie.“ Nebeský Otec nás povzbudzuje, aby sme ako deti neba prosili o Chlieb z neba. Kristus „sám je chlieb, ktorý – zasiaty do Panny, vykvasený v tele, zhotovený v utrpení, upečený v peci hrobu, uložený v chrámoch a obetovaný na oltároch – každý deň poskytuje veriacim nebeský pokrm“.

zobraziť celéV. „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“

2838 Táto prosba je prekvapujúca.(1425) Keby obsahovala len prvú časť vety – „Odpusť nám naše viny“ –, mohla by byť implicitne zahrnutá v prvých troch prosbách Modlitby Pána,(1933) lebo Kristova obeta je „na odpustenie hriechov“. Ale podľa druhej časti vety bude naša prosba vypočutá len vtedy, ak najprv odpovieme na jednu požiadavku.(2631) Naša prosba sa zameriava na budúcnosť, ale naša odpoveď ju má predchádzať; spája ich slovo „ako“.

zobraziť celé„ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY“

2839 Začali sme sa modliť k nášmu Otcovi s odvážnou dôverou. V prosbe o posvätenie jeho mena sme ho prosili, aby sme boli vždy viac posväcovaní. Ale hoci sme zaodiati do krstného rúcha,(1425) neprestávame páchať hriechy a odvracať sa od Boha. Teraz sa touto ďalšou prosbou vraciame k nemu ako márnotratný syn a uznávame sa pred ním za hriešnikov ako mýtnik. (1439) Naša prosba sa začína „vyznaním“, ktorým vyznávame súčasne svoju úbohosť a jeho milosrdenstvo. Naša nádej je pevná, lebo v jeho Synovi „máme vykúpenie, odpustenie hriechov“(1422) (Kol 1,14). Účinný a nepochybný znak jeho odpustenia nachádzame vo sviatostiach jeho Cirkvi.

2840 Pravda – a toho sa treba obávať – tento prúd milosrdenstva nemôže preniknúť do nášho srdca, kým neodpustíme tým, čo nás urazili. Láska, podobne ako Kristovo telo, je nedeliteľná: nemôžeme milovať Boha, ktorého nevidíme, ak nemilujeme brata či sestru, ktorých vidíme. Ak odmietame odpustiť našim bratom a sestrám, naše srdce sa uzatvára a jeho tvrdosť ho robí nepriepustným pre Otcovu milosrdnú lásku.(1864) Vyznaním hriechu sa však naše srdce otvára jeho milosti.

2841 Táto prosba je taká dôležitá, že je jediná, ku ktorej sa Pán vracia v reči na vrchu a ju rozvíja. Človekovi je nemožné splniť túto základnú požiadavku tajomstva zmluvy. „Ale Bohu je všetko možné“ (Mt 19,26).

zobraziť celé„…AKO I MY ODPÚŠŤAME SVOJIM VINNÍKOM“

2842 Toto „ako“ nie je v Ježišovom učení jediné: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48). „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec“ (Lk 6,36). „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom… ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34). Nie je možné zachovávať Pánovo prikázanie, ak by šlo o vonkajšie napodobňovanie božského vzoru. Ide však o živú a z „hĺbky srdca“ prameniacu účasť(521) na svätosti, milosrdenstve a láske nášho Boha. Jedine Duch, ktorý je „náš život“, môže urobiť „naším“ to isté zmýšľanie, aké bolo v Kristovi Ježišovi. Vtedy sa jednota odpustenia stáva možnou, lebo si „navzájom“ odpúšťame, „ako“ nám „odpustil Boh v Kristovi“ (Ef 4,32).

2843 Tak sa stávajú životom slová o odpúšťaní, ktoré povedal Pán, Láska, ktorá miluje až do krajnosti. Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi, ktoré završuje Pánovo učenie o ekleziálnom spoločenstve, sa končí týmito slovami: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18,35). Veď práve tam, „v hĺbke srdca“,(368) sa všetko zväzuje a rozväzuje. Nie je v našej moci už necítiť urážku a zabudnúť na ňu. Ale srdce, ktoré sa odovzdáva Duchu Svätému, pretvára ranu na súcit a očisťuje pamäť tým, že premieňa urážku na orodovanie.

2844 Kresťanská modlitba ide až po odpustenie nepriateľom. (2262) Premieňa učeníka tým, že ho pripodobňuje jeho Učiteľovi. Odpustenie je vrcholom kresťanskej modlitby. Dar modlitby môže prijať iba srdce, ktoré je v súlade s Božím súcitom. Odpustenie svedčí aj o tom, že v našom svete je láska silnejšia ako hriech. Mučeníci včerajška i dneška vydávajú toto svedectvo o Ježišovi. Odpustenie je základnou podmienkou zmierenia Božích detí s ich Otcom a ľudí medzi sebou.

2845 Toto v podstate božské odpustenie nemá ani hranicu, ani mieru. (1441) Ak ide o urážky, o „hriechy“ podľa (Lk 11,4) alebo o „dlhy“, či „viny“ podľa (Mt 6,12), všetci sme v skutočnosti vždy dlžníkmi: „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali“ (Rim 13,8). Spoločenstvo Najsvätejšej Trojice je zdrojom a kritériom pravdivosti každého vzťahu. Prežívame ho v modlitbe, predovšetkým v Eucharistii:
„Boh neprijíma obetu toho, kto žije v nesvornosti, a prikazuje mu vrátiť sa od oltára a zmieriť sa najprv s bratom, aby mierumilovnými prosbami mohol byť uzmierený aj Boh. Vzácnejšou obetou Bohu je náš pokoj, bratská svornosť a ľud zhromaždený v jednote Otca i Syna i Ducha Svätého.“

zobraziť celéVI. „Neuveď nás do pokušenia“

2846 Táto prosba siaha ku koreňom predchádzajúcej, lebo naše hriechy sú ovocím súhlasu s pokušením. Prosíme nášho Otca, aby nás do neho „neuviedol“.(164) Je ťažké preložiť jedným slovom grécky výraz, ktorý doslovne znamená „nedovoľ, aby sme prišli do pokušenia“, „nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu“. „Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša“ (Jak 1,13); naopak, chce nás od pokušenia oslobodiť. Prosíme ho, aby nám nedovolil nastúpiť cestu, ktorá vedie k hriechu. Sme zatiahnutí do boja „medzi telom a Duchom“.(2516) Táto prosba naliehavo prosí o Ducha rozoznávania a sily.

2847 Duch Svätý nám umožňuje rozlišovať medzi skúškou, ktorá je nevyhnutná na rast vnútorného človeka a má za cieľ „osvedčenú čnosť“ (Rim 5,3-5), a medzi pokušením, ktoré vedie k hriechu a smrti. Máme rozlišovať aj medzi „pokušením“ a „súhlasom“ s pokušením.(2284) Rozlišovanie napokon odhaľuje klamstvo pokušenia: zdanlivo je jeho predmet dobrý, „na pohľad krásny a na poznanie vábivý“ (Gn 3,6), kým jeho ovocím je v skutočnosti smrť.
„Boh nechce, aby niekto robil dobro akoby z nevyhnutnosti, ale dobrovoľne… No užitočnosť pokušenia je takáto: Nikto okrem Boha nevie, čo naša duša dostala [od neho], ani my sami; pokušenia to odhaľujú, aby nám viac nebolo skryté, akí sme, ale – keď spoznáme, čo sme – aby sme si uvedomili, či si želáme svoje nečnosti, a aby sme aj vzdávali vďaky za dobrá, ktoré nám pokušenia odhalili.“

2848 „Nebyť uvedený do pokušenia“ zahŕňa v sebe rozhodnutie srdca: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce… Nik nemôže slúžiť dvom pánom“ (Mt 6,21.24). „Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme“ (Gal 5,25). V tomto „súhlase“ s Duchom Svätým nám Otec dáva silu.(1808) „Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (1Kor 10,13).

2849 Takýto boj a takéto víťazstvo sú však možné iba v modlitbe. Ježiš svojou modlitbou víťazí nad Pokušiteľom už na začiatku a v poslednom zápase svojej smrteľnej úzkosti. Kristus nás v tejto prosbe k nášmu Otcovi spája so svojím bojom a so svojím smrteľným zápasom.(540, 612) Nástojčivo pripomína bedlivosť srdca v spojení s jeho bedlivosťou. (2612) Bedlivosť je „ostražitosť srdca“ a Ježiš za nás prosí Otca, aby nás zachoval vo svojom mene. Duch Svätý sa usiluje vzbudzovať v nás neprestajne túto bedlivosť. Táto prosba nadobúda celý svoj dramatický význam vo vzťahu k poslednému pokušeniu nášho pozemského boja; prosí o vytrvalosť až do konca.(162) „Hľa, prichádzam ako zlodej. Blahoslavený, kto bedlí“ (Zjv 16,15).

zobraziť celéVII. „Ale zbav nás Zlého“

2850 Posledná prosba k nášmu nebeskému Otcovi je obsiahnutá aj v Ježišovej modlitbe: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým“ (Jn 17,15). Týka sa každého z nás osobne, ale sme to vždy „my“, čo sa modlíme v spoločenstve s celou Cirkvou a za oslobodenie celej ľudskej rodiny. Modlitba Pána nás neprestajne otvára rozmerom ekonómie spásy. Naša vzájomná závislosť v dráme hriechu a smrti(309) sa mení na solidaritu v Kristovom tele, na „spoločenstvo svätých“.

2851 Zlo v tejto prosbe nie je niečo abstraktné, ale označuje osobu, satana, Zlého, anjela, ktorý sa stavia proti Bohu. „Diabol“ (z gréckeho dia-bolos) je ten, ktorý „sa vrhá krížom“ cez Boží plán a jeho „dielo spásy“,(391) ktoré sa uskutočnilo v Kristovi.

2852 „Vrah… od začiatku…, luhár a otec lži“ (Jn 8,44), „satan, zvodca celého sveta“ (Zjv 12,9) je ten, skrze ktorého vstúpili do sveta hriech a smrť a jeho definitívnou porážkou bude celé stvorenie oslobodené „od skazy hriechu a smrti“. „Vieme, že nik, kto sa narodil z Boha, nehreší, ale chráni ho ten, ktorý sa narodil z Boha, a Zlý sa ho nedotkne. Vieme, že sme z Boha a celý svet je v moci Zlého“ (1Jn 5,18-19).
„Pán, ktorý sňal vaše hriechy a odpustil vaše previnenia, má moc vás ochrániť a ustrážiť pred úkladmi vášho protivníka diabla, aby vás neprekvapil nepriateľ, ktorý zvyčajne plodí vinu. Kto sa však zverí Bohu, nebojí sa diabla: ,Ak je Boh za nás, kto je proti nám?‘ (Rim 8,31).“

2853 Víťazstvo nad „kniežaťom tohto sveta“(677) (Jn 14,30) Ježiš raz navždy dosiahol v hodine, v ktorej sa dobrovoľne vydal na smrť, aby nám daroval svoj život. To je súd nad týmto svetom a knieža tohto sveta je „vyhodené von“ (Jn 12,31). Prenasleduje ženu, ale nemôže sa jej zmocniť: nová Eva, „plná milosti“ Ducha Svätého,(490) je oslobodená od hriechu a porušenia smrti (nepoškvrnené počatie a nanebovzatie presvätej Božej Matky, Márie, vždy Panny).(972) „Drak sa na ženu nahneval a odišiel bojovať s ostatnými z jej potomstva“ (Zjv 12,17). Preto Duch a Cirkev prosia: „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22,17.20), lebo jeho príchod nás oslobodí od Zlého.

2854 Keď prosíme, aby sme boli zbavení Zlého, prosíme zároveň o to, aby sme boli oslobodení od všetkého terajšieho, minulého i budúceho zla, ktorého je on pôvodcom alebo podnecovateľom. V tejto poslednej prosbe Cirkev predkladá pred Otca všetky úzkosti sveta. Zároveň s oslobodením od zla, ktoré sužuje ľudstvo, vyprosuje aj vzácny dar pokoja a milosť neprestajného očakávania Kristovho návratu.(2632) Keď sa Cirkev takto modlí, v pokore viery anticipuje zjednotenie všetkých a všetkého v tom, ktorý má „kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1,18), „ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Všemohúci“ (Zjv 1,8).
„Prosíme ťa, Otče, zbav nás všetkého zla, udeľ svoj pokoj našim dňom a príď nám milosrdne na pomoc, aby sme boli vždy uchránení pred hriechom a pred každým nepokojom, kým očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista.“ (1041)

zobraziť celéZÁVEREČNÁ DOXOLÓGIA

2855 Záverečná doxológia „Lebo tvoje je kráľovstvo a moc i sláva“(2760) súhrnne opakuje prvé tri prosby k nášmu Otcovi: oslavu jeho mena, príchod jeho kráľovstva a moc jeho spásonosnej vôle. Lenže toto opakovanie má tu podobu adorácie a vzdávania vďaky ako v nebeskej liturgii. Knieža tohto sveta si lživo privlastnil tieto tri tituly kráľovstva, moci a slávy. Kristus Pán ich navracia svojmu a nášmu Otcovi, až kým mu neodovzdá Kráľovstvo, keď bude definitívne zavŕšené tajomstvo spásy a Boh bude všetko vo všetkom.

2856 „Vtedy na konci modlitby hovoríš Amen.(1061-1065) Týmto Amen, ktoré znamená ,nech sa stane‘, potvrdzuješ všetko, čo obsahuje modlitba, ktorú [nás] naučil Boh.“

zobraziť celéZhrnutie

2857 Predmetom prvých troch prosieb modlitby „Otče náš“ je Otcova sláva: posvätenie jeho mena, príchod Kráľovstva a plnenie Božej vôle. Ďalšie štyri mu predkladajú naše túžby: tieto prosby sa týkajú nášho života s cieľom udržiavať ho pokrmom alebo ho uzdravovať z hriechu a vzťahujú sa na náš boj o víťazstvo dobra nad zlom.

2858 Keď prosíme „Posväť sa meno tvoje“, vstupujeme do Božieho plánu, podľa ktorého posvätenie jeho mena – ktoré bolo zjavené najprv Mojžišovi a potom v Ježišovi – sa má uskutočňovať prostredníctvom nás a v nás, ako aj v každom národe a v každom človekovi.

2859 V druhej prosbe má Cirkev na zreteli predovšetkým Kristov návrat a konečný príchod Božieho kráľovstva. Prosí aj o rast Božieho kráľovstva v „dnešku“ nášho života.

2860 V tretej prosbe prosíme nášho Otca, aby zjednotil našu vôľu s vôľou svojho Syna, žeby sme plnili jeho plán spásy pre život sveta.

2861 Vo štvrtej prosbe, keď hovoríme „daj nám“, vyjadrujeme v spoločenstve s našimi bratmi svoju synovskú dôveru k nášmu nebeskému Otcovi. „Chlieb náš“ označuje pozemský pokrm, potrebný na výživu nás všetkých, a znamená aj Chlieb života – Božie slovo a Kristovo telo. Prijímame ho v Božom „dnes“ ako potrebný (nad)podstatný pokrm hostiny Kráľovstva, ktorú anticipuje Eucharistia.

2862 Piata prosba prosí o Božie milosrdenstvo za naše urážky. Toto milosrdenstvo môže preniknúť do nášho srdca iba vtedy, ak sme vedeli podľa Kristovho príkladu a s jeho pomocou odpustiť svojim nepriateľom.

2863 Keď hovoríme „neuveď nás do pokušenia“, prosíme Boha, aby nám nedovolil nastúpiť cestu, ktorá vedie k hriechu. Táto prosba vrúcne prosí o Ducha rozoznávania a sily a naliehavo žiada o milosť bedlivosti a vytrvalosti až do konca.

2864 V poslednej prosbe „ale zbav nás Zlého“ kresťan spolu s Cirkvou prosí Boha, aby ukázal víťazstvo, ktoré už Kristus dosiahol nad „kniežaťom tohto sveta“, satanom, anjelom, ktorý sa osobne stavia proti Bohu a jeho plánu spásy.

2865 Záverečným „Amen“ vyslovujeme svoje „Fiat“ vzťahujúce sa na sedem prosieb: „Nech sa tak stane…“