SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: ŠTVRTÁ ČASŤ KRESŤANSKÁ MODLITBA
     oddiel: PRVÝ ODDIEL MODLITBA V KRESŤANSKOM ŽIVOTE
  kapitola: 
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

PRVÝ ODDIEL MODLITBA V KRESŤANSKOM ŽIVOTE

2558 „Veľké je tajomstvo viery.“ Cirkev ho vyznáva v Apoštolskom vyznaní viery (prvá časť) a slávi vo sviatostnej liturgii (druhá časť), aby sa život veriacich pripodobnil Kristovi v Duchu Svätom na slávu Boha Otca (tretia časť). Toto tajomstvo si teda vyžaduje, aby ho veriaci verili, slávili a z neho žili v živom a osobnom vzťahu so živým a pravým Bohom. Týmto vzťahom je modlitba.

zobraziť celéČO JE MODLITBA?

zobraziť celéMODLITBA AKO BOŽÍ DAR

2559 „Modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá.“ Z akej pozície hovoríme, keď sa modlíme? Z výšok našej pýchy a našej vlastnej vôle alebo „z hlbín“ (Ž130,1) poníženého a skrúšeného srdca? Kto sa ponižuje, bude povýšený. Poníženosť je základom modlitby. My „nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rim 8,26). Poníženosť je predpokladom, aby sme dostali nezaslúžený dar modlitby: Človek je pred Bohom žobrák.

2560 „Keby si poznala Boží dar“ (Jn 4,10). Nádhera modlitby sa ukazuje práve tam, na okraji studní, kam prichádzame hľadať pre seba vodu. Tam prichádza Kristus v ústrety každému človekovi, hľadá nás prvý a prosí, aby sme sa mu dali napiť. Ježiš je smädný. Jeho prosba vychádza z hlbín Boha, ktorý po nás túži. Modlitba, či to vieme, alebo nie, je stretnutie Božieho smädu s naším smädom. Boh má smäd po tom, aby sme mali smäd po ňom.

2561 „Ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu“ (Jn 4,10). Naša prosebná modlitba je paradoxne odpoveďou. Odpoveďou na sťažnosť živého Boha: „Mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny“ (Jer 2,13); odpoveďou viery na nezaslúžený prísľub spásy, odpoveďou lásky na smäd jednorodeného Syna.

zobraziť celéMODLITBA AKO ZMLUVA

2562 Odkiaľ pochádza modlitba človeka? Nech je reč modlitby akákoľvek (gestá, slová), modlí sa celý človek. Keď však chce Písmo označiť miesto, odkiaľ vyviera modlitba, hovorí niekedy o duši alebo o duchu, ale najčastejšie o srdci (viac než tisíc ráz). Modlí sa srdce. Ak je vzdialené od Boha, vyjadrenie modlitby je márne.

2563 Srdce je príbytok, kde sa zdržiavam, kde bývam (podľa semitského alebo biblického spôsobu vyjadrenia: kam „zostupujem“). Je to náš skrytý stred, nedostupný nášmu rozumu ani iným. Jedine Boží Duch ho môže preskúmať a poznať. Je to miesto rozhodovania, a to v najväčšej hĺbke našich psychických sklonov. Je to miesto pravdy, kde si volíme život alebo smrť. Je to miesto stretnutia, lebo – stvorení na Boží obraz – žijeme vo vzťahu: je to miesto zmluvy.

2564 Kresťanská modlitba je zmluvný vzťah medzi Bohom a človekom v Kristovi. Je to činnosť Boha a človeka. Vychádza z Ducha Svätého a z nás, je celkom zameraná na Otca v spojení s ľudskou vôľou Božieho Syna, ktorý sa stal človekom.

zobraziť celéMODLITBA AKO SPOLOČENSTVO

2565 V Novej zmluve je modlitba živým vzťahom Božích detí k ich nekonečne dobrému Otcovi, k jeho Synovi Ježišovi Kristovi a k Duchu Svätému. Milosť Kráľovstva je „kontemplácia svätej a vznešenej Trojice…, ktorá sa celá spája s celým duchom [človeka]“. Život modlitby teda znamená byť stále v prítomnosti trojsvätého Boha a v spoločenstve s ním. Toto spoločenstvo života je možné vždy, lebo krstom sme sa stali jedno s Kristom. Modlitba je kresťanská natoľko, nakoľko je spoločenstvom s Kristom a šíri sa v Cirkvi, ktorá je jeho telom. Jej rozmermi sú rozmery Kristovej lásky.

zobraziť celéPRVÁ KAPITOLA ZJAVENIE MODLITBY

zobraziť celéVŠEOBECNÉ POVOLANIE K MODLITBE

2566 Človek hľadá Boha. Stvorením Boh povoláva každé bytie z ničoty k jestvovaniu. Človek, ovenčený „slávou a cťou“(296) (Ž8,6), je – po anjeloch – schopný uznať, že Pánovo meno je „vznešené… na celej zemi“ (Ž8,2). Aj po tom, čo človek hriechom stratil podobnosť s Bohom,(355) zostáva „na obraz“ svojho Stvoriteľa. Zachováva si túžbu(28) po tom, ktorý ho volá k jestvovaniu. Všetky náboženstvá svedčia o tomto bytostnom hľadaní človeka.

2567 Boh prvý volá človeka. Či už človek zabudne na svojho Stvoriteľa alebo sa skrýva ďaleko od jeho tváre, či sa už ženie za svojimi idolmi, alebo obviňuje božstvo, že ho opustilo, živý a pravý Boh neúnavne volá každého človeka k tajomnému stretnutiu v modlitbe.(30) Tento krok lásky verného Boha je v modlitbe vždy prvý, krok človeka je vždy odpoveďou. Postupne ako sa Boh zjavuje a zjavuje človeka jemu samému,(142) modlitba sa javí ako vzájomné volanie, ako dráma zmluvy. Táto dráma prostredníctvom slov a skutkov angažuje srdce. Odhaľuje sa v priebehu celých dejín spásy.

zobraziť celé1. článok V STAROM ZÁKONE

2568 Zjavenie modlitby(410) sa v Starom zákone uskutočňuje medzi pádom a pozdvihnutím človeka, medzi bolestným zvolaním Boha na svoje prvé dieťa: „Kde si?… Čo si to urobila?“(1736) (Gn 3,9.13) a odpoveďou jednorodeného Syna pri jeho príchode na svet: „Hľa, prichádzam…, aby som plnil tvoju vôľu Bože“ (Hebr 10,7). Tak je modlitba spojená s dejinami ľudí, je vzťahom k Bohu v udalostiach dejín.(2738)

zobraziť celéSTVORENIE – PRAMEŇ MODLITBY

2569 Človek sa modlí,(288) vychádzajúc predovšetkým zo skutočností stvorenia. Prvých deväť kapitol knihy Genezis opisuje tento vzťah k Bohu ako Ábelovu obetu prvotín zo stáda, ako Enochovo vzývanie Božieho mena, ako „chodenie s Bohom“. Noemova obeta je Bohu „príjemná“.(58) Boh ho požehnáva a skrze neho požehnáva celé stvorenie, lebo jeho srdce je spravodlivé a bezúhonné: aj on „kráčal s Bohom“. Tomuto druhu modlitby sa venuje množstvo spravodlivých vo všetkých náboženstvách.
Boh vo svojej trvalej zmluve so všetkými živými bytosťami vždy volá ľudí, aby sa k nemu modlili.(59) Ale modlitbu v Starom zákone Boh zjavuje predovšetkým od čias nášho praotca Abraháma.

zobraziť celéPRISĽÚBENIE A MODLITBA VIERY

2570 Len čo ho Boh vyzve, Abrahám sa vydáva na cestu, „ako mu to rozkázal Pán“ (Gn 12,4). Jeho srdce je úplne „podriadené slovu“, poslúcha. Počúvanie srdca, ktoré sa rozhoduje podľa Boha,(145) je pre modlitbu podstatné, kým slová majú význam iba vo vzťahu k nemu. Abrahámova modlitba sa však vyjadruje predovšetkým skutkami: všade, kde sa zastaví, tento muž mlčania stavia Pánovi oltár. Až neskôr sa objaví jeho prvá slovná modlitba: zastretá sťažnosť pripomínajúca Bohu jeho prisľúbenia, ktoré akoby sa neplnili. Takto sa už od začiatku ukazuje jeden z aspektov drámy modlitby: skúška viery v Božiu vernosť.

2571 Pretože patriarcha Abrahám uveril Bohu a kráča v jeho prítomnosti a podľa zmluvy s ním, je pripravený prijať do svojho stanu svojho tajomného Hosťa:(494) je to obdivuhodné pohostinstvo v Mamre, predohra zvestovania pravého Syna prisľúbenia. Keďže Boh sa mu zdôveril so svojím plánom, Abrahámovo srdce je od tej chvíle v súlade so súcitom svojho Pána s ľuďmi a odvažuje sa prihovárať za nich so smelou dôverou. (2635)

2572 Ako posledné očistenie jeho viery sa žiada od Abraháma, „ktorý dostal prisľúbenia“ (Hebr 11,17), aby obetoval syna, ktorého mu dal Boh. Jeho viera neochabuje: „Boh si obstará baránka na zápalnú obetu“ (Gn 22,8); „usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť“ (Hebr 11,19). Takto sa otec veriacich stáva podobným Otcovi, ktorý neušetrí vlastného Syna, ale vydá ho za nás všetkých. (603) Modlitba obnovuje v človekovi podobnosť s Bohom a dáva mu účasť na moci Božej lásky, ktorá dáva spásu mnohým.

2573 Boh obnovuje svoje prisľúbenie Jakubovi, praotcovi dvanástich kmeňov Izraela. Prv než mal Jakub čeliť svojmu bratovi Ezauovi, bojuje celú noc s „niekým“ tajomným, ktorý odmieta prezradiť svoje meno, ale požehná ho skôr, ako ho na svitaní opustí. Duchovná tradícia Cirkvi videla v tomto rozprávaní symbol modlitby ako zápasu viery a víťazstva vytrvalosti. (162)

zobraziť celéMOJŽIŠ A MODLITBA SPROSTREDKOVATEĽA

2574 Keď sa začína uskutočňovať prisľúbenie (Paschou, exodom, čiže východom z Egypta, darom Zákona a uzavretím Zmluvy),(62) Mojžišova modlitba je úchvatným obrazom modlitby príhovoru, ktorá sa naplno uskutoční v tom, ktorý je „jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš“ (1Tim 2,5).

2575 Aj tu Boh prichádza prvý.(205) Volá na Mojžiša z horiaceho kra. Táto udalosť zostane jedným z prvotných predobrazov modlitby v židovskej i kresťanskej duchovnej tradícii. Veď ak „Boh Abraháma, Izáka a Jakuba“ volá svojho služobníka Mojžiša, je to preto, že je živým Bohom, ktorý chce, aby ľudia žili. Zjavuje sa, aby ich spasil, ale nie sám ani proti ich vôli: povoláva Mojžiša, aby ho poslal, aby ho pridružil k svojmu súcitu, k svojmu dielu spásy. V tomto poslaní je akoby úpenlivá Božia prosba a Mojžiš po dlhej diskusii prispôsobí svoju vôľu vôli Boha Spasiteľa. Ale v tomto rozhovore, v ktorom sa Boh zdôveruje, sa Mojžiš učí aj modliť: zdráha sa, namieta a predovšetkým kladie otázky. A práve v odpovedi na jeho otázku mu Pán prezradí svoje nevýslovné meno, ktoré sa zjaví v jeho veľkých skutkoch.

2576 Teda „Pán sa rozprával s Mojžišom z tváre do tváre,(555) ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33,11). Mojžišova modlitba je typická pre kontemplatívnu modlitbu, vďaka ktorej je Boží služobník verný svojmu poslaniu. Mojžiš sa často a dlho „rozpráva“ s Pánom, vystupuje na vrch, aby ho počúval a naliehavo prosil, a potom zostupuje k ľudu, aby mu opakoval slová jeho Boha a aby ho viedol: „V celom mojom dome on je najvernejší a ja sa s ním rozprávam od úst k ústam, otvorene, a nie v hádankách“ (Nm 12,7-8); veď „Mojžiš bol mužom veľmi tichým, tichším ako všetci ostatní ľudia na svete“ (Nm 12,3).

2577 V tomto dôvernom vzťahu k vernému Bohu, ktorý je zhovievavý a veľmi milostivý, (210) Mojžiš čerpal silu a húževnatosť na svoje orodovanie. Neprosí za seba, ale za ľud, ktorý si Boh získal. Mojžiš oroduje už počas boja s Amalekitmi alebo aby dosiahol Máriino uzdravenie. (2635) Ale najmä po odpadnutí ľudu „si stal v prielome“ pred Boha (Ž106,23), aby zachránil ľud. Dôvody jeho modlitby (orodovanie je tiež tajomný zápas) budú podnecovať odvahu veľkých postáv modlitby židovského ľudu, ako aj Cirkvi:(214) Boh je láska, a teda je spravodlivý a verný; nemôže si protirečiť, musí sa rozpamätať na svoje obdivuhodné skutky; ide o jeho slávu, nemôže opustiť tento ľud, ktorý nesie jeho meno.

zobraziť celéDÁVID A KRÁĽOVA MODLITBA

2578 Modlitba Božieho ľudu sa bude rozvíjať v tieni Božieho príbytku, t. j. Archy zmluvy a neskôr Chrámu. Predovšetkým vodcovia ľudu – pastieri ľudu a proroci – budú ho učiť modliť sa. Samuel ako dieťa sa musel naučiť od svojej matky Anny, ako „stáť pred Pánom“, a od kňaza Héliho, ako počúvať Pánovo slovo: „Hovor, Pane, tvoj služobník počúva“ (1Sam 3,9-10). Neskôr aj on spozná cenu a dôležitosť modlitby orodovania: „Aj odo mňa nech je ďaleko, žeby som sa prehrešil proti Pánovi a žeby som sa prestal za vás modliť! Ba budem vás učiť dobrej a pravej ceste“ (1Sam 12,23).

2579 Dávid je v plnom zmysle slova kráľom(709) „podľa Božieho srdca“, pastierom ľudu, ktorý sa modlí za svoj ľud a v jeho mene, je ten, ktorého oddanosť Božej vôli, oslava Boha a kajúcnosť budú vzorom modlitby pre ľud. Jeho modlitba, modlitba Božieho pomazaného,(436) je vernou oddanosťou Božiemu prisľúbeniu, láskyplnou a radostnou dôverou v toho, ktorý jediný je Kráľ a Pán. V žalmoch je Dávid, inšpirovaný Duchom Svätým, prvým prorokom židovskej a kresťanskej modlitby. Modlitba Ježiša Krista, pravého Mesiáša a Dávidovho syna, zjaví a naplní zmysel tejto modlitby.

2580 Jeruzalemský chrám, dom modlitby,(583) ktorý chcel vybudovať Dávid, bude dielom jeho syna Šalamúna. Modlitba posviacky chrámu sa opiera o Božie prisľúbenie a o Božiu zmluvu, o účinnú prítomnosť Božieho mena uprostred svojho ľudu a o pripamätanie si obdivuhodných skutkov pri východe z Egypta (exodus). Kráľ pritom dvíha ruky k nebu a prosí Pána za seba, za všetok ľud, za budúce pokolenia, za odpustenie ich hriechov a za ich každodenné potreby, aby všetky národy vedeli, že Pán je jediný Boh a že srdce jeho ľudu celkom patrí jemu.

zobraziť celéELIÁŠ, PROROCI A OBRÁTENIE SRDCA

2581 Chrám mal byť pre Boží ľud miestom jeho výchovy k modlitbe: púte, sviatky, obety, večerná obeť, kadidlo, „predkladné“ chleby, všetky tieto znaky svätosti a slávy najvyššieho(1150) a celkom blízkeho Boha boli výzvami na modlitbu a cestami modlitby. Lenže obradnosť často strhávala ľud k príliš vonkajšiemu kultu. Bola potrebná výchova vo viere a obrátenie srdca. To bolo poslaním prorokov pred vyhnanstvom i po ňom.

2582 Eliáš je otcom prorokov, je z pokolenia tých, ktorí hľadajú Boha, ktorí hľadajú jeho tvár. Eliášovo meno – „Pán je môj Boh“ – ohlasuje volanie ľudu, ktoré je odpoveďou na prorokovu modlitbu na vrchu Karmel. Svätý Jakub sa odvoláva na Eliáša, aby nás povzbudil k modlitbe: „Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého“ (Jak 5,16b).

2583 Keď sa Eliáš vo svojom útulku pri potoku Karit naučil milosrdenstvu , učí vdovu zo Sarepty viere v Božie slovo a potvrdzuje túto vieru svojou naliehavou modlitbou: Boh vracia k životu syna vdovy.
Počas obety na vrchu Karmel, ktorá bola rozhodujúcou skúškou viery Božieho ľudu,(696) na Eliášovu prosbu, „keď už bol čas [večernej] obety“, Pánov oheň strávi zápalnú obetu. Eliášove slová: „Vyslyš ma, Pane, vyslyš ma!“ (1Kr 18,37) preberajú východné liturgie v eucharistickej epikléze.
A keď sa nakoniec Eliáš znovu vydal púšťou na miesto, kde sa živý a pravý Boh zjavil svojmu ľudu, uchýlil sa podobne ako Mojžiš do „jaskyne“, kým „neprešla“ tajomná prítomnosť Boha. Ale až na vrchu Premenenia sa ukáže ten, ktorého tvár obaja hľadali: (555) poznanie Božej slávy žiari na tvári ukrižovaného a vzkrieseného Krista.

2584 Proroci čerpajú svetlo a silu(2709) na svoje poslanie v samote s Bohom. Ich modlitba nie je útekom z neverného sveta, ale počúvaním Božieho slova, niekedy sporom alebo nárekom, vždy však orodovaním, ktoré očakáva a pripravuje zásah Boha Spasiteľa, Pána dejín.

zobraziť celéŽALMY, MODLITBA ZHROMAŽDENIA

2585 Od čias Dávida až do príchodu Mesiáša(1093) sväté knihy obsahujú texty modlitieb, ktoré svedčia o tom, ako sa stále viac prehlbovala modlitba za seba i za iných. Žalmy boli postupne zhromaždené do zbierky piatich kníh. Žalmy (alebo „Chvály“) sú vrcholným dielom modlitby v Starom zákone.

2586 Žalmy živia a vyjadrujú modlitbu Božieho ľudu ako zhromaždenia pri príležitosti veľkých sviatkov v Jeruzaleme a každú sobotu v synagógach. Táto modlitba je nerozlučne osobná i spoločná. Týka sa tých, čo sa modlia, i všetkých ľudí. Vystupuje zo Svätej zeme a zo spoločenstiev v diaspóre, ale objíma všetko stvorenstvo. Pripomína minulé spasiteľné udalosti a siaha až do zavŕšenia dejín. Pripomína Božie prisľúbenia, ktoré sa už splnili, a očakáva Mesiáša, ktorý ich definitívne splní. Žalmy, ktoré sa Kristus modlil a ktoré sa v ňom splnili, zostávajú základné pre modlitbu jeho Cirkvi. (1177)

2587 Žaltár (zbierka žalmov) je kniha, v ktorej sa Božie slovo stáva modlitbou človeka. V iných knihách Starého zákona „slová ohlasujú skutky [vykonané Bohom pre ľudí] a objasňujú tajomstvo, ktoré je v nich obsiahnuté“. V Knihe žalmov slová žalmistu, spievané Bohu, vyjadrujú jeho spasiteľné diela. Ten istý Duch inšpiruje Božie dielo i odpoveď človeka. Kristus oboje spojí. V ňom nás žalmy neprestávajú učiť modliť sa.(2641)

2588 Mnohotvárne výrazové formy modlitby žalmov nadobúdajú svoju podobu v chrámovej liturgii a zároveň v srdci človeka. Žalmy, či už ide o chválospev, žalospev alebo vďakyvzdanie, o individuálnu alebo spoločnú prosbu, o kráľovský alebo pútnický spev, o poučné (sapienciálne) rozjímanie, sú zrkadlom veľkých Božích skutkov v dejinách jeho ľudu i zrkadlom ľudských situácií, ktoré žalmista prežíva. Niektorý žalm môže odzrkadľovať minulú udalosť, ale je taký jednoduchý, že sa ho pravdivo môžu modliť ľudia všetkých stavov a všetkých čias.

2589 V žalmoch sú niektoré stále črty: jednoduchosť a spontánnosť modlitby; túžba po samom Bohu prostredníctvom všetkého a so všetkým, čo je vo stvorení dobré; nepríjemná situácia veriaceho, ktorý vo svojej uprednostňujúcej láske k Pánovi je vydaný napospas množstvu nepriateľov a pokušení a v očakávaní toho, čo urobí verný Boh, je istý o jeho láske a odovzdaný do jeho vôle. Modlitba žalmov je vždy preniknutá chválou,(304) a preto názov tejto zbierky dobre zodpovedá tomu, čo nám ponúka: „Chvály“. Keďže zbierka žalmov je zostavená pre kult zhromaždenia, zaznieva v nej výzva na modlitbu a spieva sa na ňu odpoveď: „Hallelu-Jah“ (Aleluja) – „Chváľte Pána!“
„Čo je milšie ako žalm? Preto krásne hovorí sám Dávid: ,Chváľte Pána, lebo žalm je dobrý; nášmu Bohu nech znie radostná a krásna chvála: Žalm je totiž zvelebovaním zo strany národa, oslavou Boha, chválospevom ľudu, jasotom všetkých, rečou všetkých vecí, hlasom Cirkvi, ľubozvučným vyznaním viery.“

zobraziť celéZhrnutie

2590 „Modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá.“

2591 Boh neúnavne volá každého človeka na tajomné stretnutie so sebou. Modlitba sprevádza celé dejiny spásy ako vzájomné volanie, ktorým sa Boh obracia na človeka a človek na Boha.

2592 Abrahámova a Jakubova modlitba sa javí ako zápas viery, ktorá dôveruje v Božiu vernosť a je si istá víťazstvom, ktoré je prisľúbené za vytrvalosť.

2593 Mojžišova modlitba je odpoveďou na iniciatívu živého Boha v prospech spásy jeho ľudu. Je predobrazom modlitby príhovoru jediného prostredníka, Ježiša Krista.

2594 Modlitba Božieho ľudu sa rozvíja v tieni Božieho príbytku, t. j. Archy zmluvy a potom Chrámu, pod vedením pastierov ľudu, najmä kráľa Dávida, a prorokov.

2595 Proroci vyzývajú na obrátenie srdca, a hoci, ako Eliáš, vrúcne hľadajú Božiu tvár, prihovárajú sa za ľud.

2596 Žalmy sú vrcholným dielom modlitby v Starom zákone. Majú dve neoddeliteľné zložky: osobnú a spoločenskú. Vzťahujú sa na všetky rozmery dejín, lebo pripamätúvajú Božie prisľúbenia, ktoré sa už splnili, a dúfajú v príchod Mesiáša.

2597 Žalmy, ktoré sa Kristus modlil a ktoré sa v ňom splnili, sú základným a trvalým prvkom modlitby jeho Cirkvi. Sú vhodné pre ľudí všetkých stavov a všetkých čias.

zobraziť celé2. článok V PLNOSTI ČASU

2598 Dráma modlitby je nám naplno zjavená v Slove, ktoré sa stalo telom a prebýva medzi nami. Snažiť sa pochopiť jeho modlitbu prostredníctvom toho, čo nám o nej hovoria v evanjeliu jeho svedkovia, znamená priblížiť sa k Svätému, Pánovi Ježišovi, ako k horiacemu kríku: najprv ho pozorovať, ako sa modlí, potom počúvať, ako nás učí modliť sa, aby sme napokon poznali, ako vypočuje našu modlitbu.

zobraziť celéJEŽIŠ SA MODLÍ

2599 Boží Syn, ktorý sa stal synom Panny,(470-473) podľa svojho ľudského srdca sa naučil aj modliť. Formuly modlitby sa učí od svojej matky, ktorá zachovávala vo svojom srdci všetky „veľké veci“, ktoré urobil Všemohúci, a premýšľala o nich. Modlí sa slovami a rytmom (pravidelným opakovaním) modlitby svojho ľudu v nazaretskej synagóge a v Chráme.(584) Ale jeho modlitba vyvierala z oveľa skrytejšieho prameňa, ako to dáva tušiť vo veku dvanástich rokov: „Mám byť tam, kde ide o môjho Otca“ (Lk 2,49). Tu sa začína zjavovať novosť modlitby v plnosti času:(534) synovskú modlitbu, ktorú Otec očakával od svojich detí, sa konečne modlí sám jeho jednorodený Syn vo svojej ľudskej prirodzenosti s ľuďmi a pre ľudí.

2600 Evanjelium podľa svätého Lukáša zdôrazňuje pôsobenie Ducha Svätého a zmysel modlitby v Kristovom poslaní. Ježiš sa modlí pred rozhodujúcimi chvíľami svojho poslania: pred tým, ako o ňom vydá svedectvo Otec pri jeho krste a pri jeho premenení, (535, 554) a pred tým, ako svojím umučením uskutoční plán Otcovej lásky. (612) Modlí sa aj pred rozhodujúcimi chvíľami, s ktorými je spojené poslanie jeho apoštolov: pred vyvolením a povolaním Dvanástich, pred Petrovým vyznaním o ňom,(858, 443) že je „Boží Mesiáš“, a napokon sa modlí, aby viera hlavy apoštolov neochabla v pokušení. Ježišova modlitba pred spasiteľnými skutkami, ktoré od neho žiada Otec, aby ich vykonal, je poníženým a dôveryplným odovzdaním jeho ľudskej vôle do láskyplnej vôle Otca.

2601 „Raz sa [Ježiš] na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ,Pane, nauč nás modliť sa!‘“ (Lk 11,1). Či Kristov učeník netúži modliť sa predovšetkým preto, že vidí modliť sa svojho Učiteľa? Môže sa to teda naučiť od Učiteľa modlitby. Deti sa učia modliť k Otcovi tak, že pozorujú a počúvajú Syna.(2765)

2602 Ježiš sa často uťahuje do ústrania, do samoty, na vrch, najradšej v noci, aby sa modlil. (616) Pretože pri svojom vtelení vzal na seba ľudskú prirodzenosť, vnáša aj ľudí do svojej modlitby a obetuje ich Otcovi, keď obetuje sám seba. On, Slovo, ktoré „si vzalo telo“, má vo svojej ľudskej modlitbe účasť na všetkom, čo zakusujú jeho „bratia“, má súcit s ich slabosťami, aby ich od nich oslobodil. Na to ho Otec poslal. Jeho slová a jeho skutky sú teda viditeľným prejavom jeho modlitby „v skrytosti“.

2603 Evanjelisti zachovali dve výslovnejšie Ježišove modlitby z čias jeho verejného účinkovania. Každá z nich sa začína vzdávaním vďaky.(2637) V prvej Ježiš vyznáva Otca, uznáva ho a zvelebuje, pretože skryl tajomstvá Božieho kráľovstva pred tými, čo sa považujú za múdrych, a zjavil ich „maličkým“ (chudobným z blahoslavenstiev).(2546) Jeho dojatie: „Áno, Otče“ vyjadruje hĺbku jeho srdca, jeho súhlas s tým, „čo sa páči“ Otcovi,(494) a to ako ozvenu slov „Nech sa stane“ jeho Matky vo chvíli jeho počatia a ako predohru toho, čo povie Otcovi vo svojej smrteľnej úzkosti. Celá Ježišova modlitba je v tomto láskyplnom súhlase jeho ľudského srdca s „tajomstvom… vôle“ Otca (Efl ,9).

2604 Druhú Ježišovu modlitbu uvádza svätý Ján pred vzkriesením Lazára. Túto udalosť predchádza vzdávanie vďaky: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul;“ v tom je zahrnuté, že Otec vždy vypočuje jeho prosbu. A Ježiš hneď dodáva: „Ja som vedel, že ma vždy vypočuješ.“ Z toho vyplýva, že Ježiš prosí stále. Tak nám Ježišova modlitba, založená na vzdávaní vďaky, ukazuje, ako máme prosiť: skôr ako je dar udelený, Ježiš sa odovzdáva tomu, ktorý dáva a ktorý dáva seba samého vo svojich daroch. Darca je vzácnejší ako udelený dar; je „poklad“, v ktorom je srdce jeho Syna;(478) dar sa udeľuje „navyše“.
Ježišova „veľkňazská“ modlitba má jedinečné miesto(2746) v ekonómii (uskutočňovaní plánu) spásy. Budeme o nej uvažovať na konci prvého oddielu. Zjavuje totiž stále aktuálnu modlitbu nášho Veľkňaza a zároveň obsahuje to, čo nás Ježiš učí v modlitbe k nášmu Otcovi, ktorú rozvedieme v druhom oddiele.

2605 Keď prišla hodina, v ktorej Ježiš zavŕši plán Otcovej lásky, necháva vytušiť nesmiernu hĺbku svojej synovskej modlitby, a to nielen pred tým, ako sa dobrovoľne vydá: (Lk 22,42), ale aj vo svojich posledných slovách na kríži, kde modlitba a darovanie seba sú jedno: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“(614) (Lk 23,34); „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43); „Žena, hľa, tvoj syn… Hľa, tvoja matka“ (Jn 19,26-27); „Žíznim“ (Jn 19,28); „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34); „Je dokonané“ (Jn 19,30); „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46), až po ten „mocný výkrik“, pri ktorom vydýchol a odovzdal ducha.

2606 V tomto výkriku vteleného Slova(403) sú zhrnuté všetky úzkosti ľudstva všetkých čias, podrobeného hriechu a smrti, všetky prosby a orodovania dejín spásy. A hľa, Otec ich prijíma a nad všetko očakávanie ich vypočuje tým, že vzkriesi svojho Syna.(653) Tak sa napĺňa a završuje dráma modlitby v ekonómii (uskutočňovaní plánu) stvorenia a spásy.(2587) V Kristovi nám žaltár dáva kľúč od tejto drámy. Lebo v „dnešku“ zmŕtvychvstania Otec hovorí: „Ty si môj Syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem“ (Ž2,7-8).
List Hebrejom dramatickými slovami vyjadruje, ako Ježišova modlitba uskutočňuje víťazstvo spásy: „On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú“ (Hebr 5,7-9).

zobraziť celéJEŽIŠ UČÍ MODLIŤ SA

2607 Keď sa Ježiš modlí, už tým nás učí modliť sa.(520) Teologálna (na Boha zameraná) cesta našej modlitby je jeho modlitba k Otcovi. Ale evanjelium nám podáva aj Ježišovo výslovné učenie o modlitbe. Ježiš sa nás ako vychovávateľ ujíma tam, kde sme, a postupne nás vedie k Otcovi. Keď sa Ježiš obracia na zástupy, ktoré ho nasledujú, vychádza z toho, čo už poznajú o modlitbe podľa Starej zmluvy, a otvára ich novosti prichádzajúceho Kráľovstva. Potom im túto novosť zjavuje v podobenstvách. A napokon svojim učeníkom, ktorí majú byť vychovávateľmi modlitby v jeho Cirkvi, bude otvorene hovoriť o Otcovi a o Duchu Svätom.

2608 Už v reči na vrchu Ježiš dôrazne žiada obrátenie srdca:(541, 1430) zmierenie sa s bratom pred prinesením obety na oltár, lásku k nepriateľom a modlitbu za prenasledovateľov, modlitbu k Otcovi „v skrytosti“. (Mt 6,6), modlitbu bez mnohých slov, odpúšťanie z hĺbky srdca v modlitbe, čistotu srdca a hľadanie Kráľovstva. Toto obrátenie je úplne zamerané na Otca, je synovské.

2609 Keď je srdce takto rozhodnuté obrátiť sa, učí sa modliť vo viere.(153) Viera je synovské primknutie sa Bohu bez ohľadu na to, čo cítime a chápeme. Stala sa možnou, lebo milovaný Syn nám otvára prístup k Otcovi.(1814) Môže od nás žiadať, aby sme „hľadali“ a „klopali“, lebo on sám je brána a cesta.

2610 Ako Ježiš prosí Otca a vzdáva mu vďaky prv, než dostane jeho dary, tak aj nás učí tejto synovskej odvahe: „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali“ (Mk 11,24). Taká je sila modlitby. „Všetko je možné tomu, kto verí“ (Mk 9,23) vierou, ktorá „nepochybuje“. (165) Ako Ježiša zarmucuje „nevera“ jeho príbuzných (Mk 6,6) a „malovernosť“ jeho učeníkov (Mt 8,26), tak ho napĺňa údiv nad veľkou vierou rímskeho stotníka a kanaánskej ženy.

2611 Modlitba viery nespočíva len v tom, že hovoríme: „Pane, Pane“, ale v tom, že si pripravíme srdce, aby plnilo Otcovu vôľu(2827) (Mt 7,21). Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby vnášali do modlitby túto starosť o spoluprácu na Božom pláne.

2612 V Ježišovi „sa priblížilo Božie kráľovstvo“ (Mk 1,15). Ježiš povzbudzuje k obráteniu a k viere, ale aj k bedlivosti.(672) V modlitbe učeník bedlí, pozorný voči tomu, ktorý „je“ a ktorý „prichádza“, v spomienke na jeho prvý príchod v krehkom tele a v očakávaní jeho druhého príchodu v sláve. Modlitba učeníkov v spojení s ich Učiteľom je boj,(2725) a keď bedlíme v modlitbe, neupadneme do pokušenia.

2613 Svätý Lukáš nám zanechal tri hlavné podobenstvá o modlitbe:(546)
Prvé, o „neodbytnom priateľovi“, povzbudzuje k naliehavej modlitbe: „Klopte a otvoria vám.“ Tomu, kto takto prosí, nebeský Otec „dá všetko, čo potrebuje,“ a najmä Ducha Svätého, v ktorom sú všetky dary.
Druhé podobenstvo, „o neodbytnej vdove“, sa zameriava na jednu z vlastností modlitby: treba sa stále modliť a neochabovať, a to s trpezlivosťou viery. „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18,8).
Tretie podobenstvo, o „farizejovi a mýtnikovi“, (2559) sa týka poníženosti srdca, ktoré sa modlí: „Bože, buď milostivý mne hriešnikovi“ (Lk 18,13). Cirkev si neprestajne osvojuje túto modlitbu slovami „Kýrie, eléison.“

2614 Keď Ježiš otvorene zveruje svojim učeníkom tajomstvo modlitby k Otcovi, odhaľuje im, aká bude musieť byť ich aj naša modlitba, keď sa vráti k Otcovi vo svojej oslávenej ľudskej prirodzenosti. Nové je teraz „prosiť v jeho mene“. Viera v neho privádza učeníkov k poznaniu Otca,(434) lebo Ježiš je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Viera prináša svoje ovocie v láske: to značí zachovávať jeho slovo, jeho prikázania, zostávať s ním v Otcovi, ktorý nás v ňom miluje až natoľko, že zostáva v nás. Istota, že naše prosby budú vypočuté, sa v tejto Novej zmluve zakladá na Ježišovej modlitbe.

2615 Ba viac, keď je naša modlitba spojená s Ježišovou,(728) Otec nám dá „iného Tešiteľa, aby zostal“ s nami „naveky – Ducha Pravdy“ (Jn 14,16-17). Táto novosť modlitby a jej podmienok sa stáva zjavnou v Ježišovej rozlúčkovej reči. V Duchu Svätom je kresťanská modlitba spoločenstvom lásky s Otcom nielen skrze Krista, ale aj v ňom: „Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16,24).

zobraziť celéJEŽIŠ VYPOČUJE MODLITBU

2616 Modlitba k Ježišovi je ním už vypočutá počas jeho verejného účinkovania, a to prostredníctvom znamení, ktoré anticipujú moc jeho smrti a zmŕtvychvstania. Ježiš vypočuje modlitbu viery(548) vyjadrenú slovami (malomocný, Jairus, Sýrofeničanka, kajúcny zločinec ) alebo mlčky (tí, čo niesli ochrnutého človeka, žena trpiaca na krvotok, ktorá sa dotkla jeho šiat, slzy a voňavý olej hriešnice ). Naliehavá prosba slepcov: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ (Mt 9,27) alebo „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Mk 10,47) prešla do tradície takzvanej Ježišovej modlitby:(2667) „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Či už Ježiš uzdravuje z choroby, alebo odpúšťa hriechy, na prosbu, ktorá ho vzýva s vierou, vždy odpovedá: „Choď v pokoji, tvoja viera ťa uzdravila.“
Svätý Augustín obdivuhodne zhŕňa tri rozmery Ježišovej modlitby: „Modlí sa za nás ako náš Kňaz, modlí sa v nás ako naša Hlava a my sa modlíme k nemu ako k svojmu Bohu. Poznávajme teda náš hlas v ňom a jeho hlas v nás.“

zobraziť celéMODLITBA PANNY MÁRIE

2617 Máriina modlitba nám bola zjavená na úsvite plnosti časov.(148) Pred vtelením Božieho Syna a pred vyliatím Ducha Svätého jej modlitba jedinečným spôsobom spolupracuje na dobrotivom Otcovom pláne:(494) vo chvíli zvestovania na Kristovom počatí a počas Turíc na formovaní Cirkvi, Kristovho tela. Vo viere jeho poníženej služobnice Boží dar nachádza prijatie, na ktoré Boh čakal už od začiatku čias. Tá, ktorú Všemohúci urobil „plnou milosti“,(490) odpovedá obetou celej svojej bytosti: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). „Fiat“ („nech sa stane“) je kresťanská modlitba: celkom patriť jemu, pretože on celkom patrí nám.

2618 Evanjelium nám zjavuje, ako sa Mária modlí(2674) a s vierou prihovára: v Káne Ježišova matka prosí svojho Syna o potrebné pre svadobnú hostinu, ktorá je znamením inej hostiny, totiž svadobnej hostiny Baránka, ktorý na prosbu Cirkvi, svojej nevesty, dáva svoje telo a svoju krv. A v hodine Novej zmluvy pri kríži je Mária vypočutá ako Žena,(726) nová Eva, skutočná „matka žijúcich“.

2619 Preto Máriin chválospev, latinský Magnificat, byzantské Megalinarion, je zároveň chválospevom Božej Matky i chválospevom Cirkvi, chválospevom sionskej dcéry i nového Božieho ľudu, spevom vzdávania vďaky za plnosť milostí udelených v ekonómii spásy,(724) chválospevom „chudobných“, ktorých nádej sa uskutočnila splnením prisľúbení daných „našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky“ (Lk 1,55).

zobraziť celéZhrnutie

2620 Dokonalým vzorom modlitby v Novom zákone je Ježišova synovská modlitba. Ježišova modlitba, konaná často v samote, v skrytosti, zahŕňa v sebe láskyplný súhlas s Otcovou vôľou až po kríž a neochvejnú dôveru, že bude vypočutá.

2621 Ježiš pri svojom vyučovaní učí svojich učeníkov modliť sa s čistým srdcom, so živou a vytrvalou vierou a so synovskou odvahou. Povzbudzuje ich k bedlivosti a pozýva ich, aby svoje prosby predkladali Bohu v jeho mene. Ježiš Kristus sám vypočuje prosby, s ktorými sa na neho obraciame.

2622 Modlitba Panny Márie v jej „Fiat“ a v jej „Magnificat“ sa vyznačuje veľkodušnou obetou celej jej bytosti vo viere.

zobraziť celé3. článok V OBDOBÍ CIRKVI

2623 V deň Turíc bol Duch prisľúbenia(731) vyliaty na učeníkov, ktorí „boli všetci vedno na tom istom mieste“ (Sk 2,1) a očakávali ho tak, že „jednomyseľne zotrvávali na modlitbách“ (Sk 1,14). Duch, ktorý učí Cirkev a pripomína jej všetko, čo Ježiš povedal, bude ju vychovávať aj k životu modlitby.

2624 V prvom jeruzalemskom spoločenstve(1342) sa veriaci „vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2,42). Toto poradie je typické pre modlitbu Cirkvi: jej modlitba sa zakladá na viere apoštolov, overuje sa láskou a živí sa Eucharistiou.

2625 Sú to predovšetkým tie modlitby, ktoré veriaci počúvajú a čítajú v Písme, ale ich aktualizujú, najmä modlitby žalmov, počnúc ich splnením v Kristovi. Duch Svätý, ktorý takto pripomína Krista(1092) svojej modliacej sa Cirkvi, uvádza ju aj do plnej pravdy a vzbudzuje nové formulácie, ktoré vyjadria nevyspytateľné Kristovo tajomstvo pôsobiace v živote, vo sviatostiach a v poslaní jeho Cirkvi. Tieto nové formulácie sa rozvinú vo veľkých liturgických a duchovných tradíciách.(1200) Formy modlitby, ako sú zjavené v kánonických apoštolských spisoch, zostávajú normatívne pre kresťanskú modlitbu.

zobraziť celéI. Velebenie a klaňanie sa

2626 Velebenie vyjadruje základnú dynamiku kresťanskej modlitby:(1078) je stretnutím Boha s človekom. Pri velebení sa Boží dar a jeho prijatie človekom navzájom vyžadujú a spájajú. Modlitba velebenia je odpoveďou človeka na Božie dary. Pretože Boh požehnáva, môže srdce človeka ako odpoveď velebiť toho, ktorý je zdrojom každého požehnania.

2627 Túto dynamiku vyjadrujú dve základné formy:(1083) raz velebenie vystupuje v Duchu Svätom skrze Krista k Otcovi (my velebíme jeho za to, že nás požehnal); inokedy vyprosuje milosť Ducha Svätého, ktorá skrze Krista zostupuje od Otca (on požehnáva nás).

2628 Klaňanie sa (adorácia)(2096-2097) je základným postojom človeka, ktorý sa uznáva za tvora pred svojím Stvoriteľom. Oslavuje veľkosť Pána, ktorý nás stvoril, a všemohúcnosť Spasiteľa, ktorý nás oslobodzuje od zla. Adorácia je hlbokým sklonením sa ducha pred „Kráľom slávy“ (Ž24,9-10) a úctivým mlčaním pred Bohom, ktorý „je vždy… väčší [ako my]“. Klaňanie sa trojsvätému a nanajvýš láskyhodnému Bohu(2559) nás napĺňa pokorou a dodáva našim prosbám dôveru.

zobraziť celéII. Prosebná modlitba

2629 Slová používané v Novom zákone na vyjadrenie prosby majú mnoho významových odtieňov: prosiť, dožadovať sa, naliehavo vyžadovať, vzývať, volať, kričať, ba aj „zápasiť v modlitbe“. Ale najbežnejšou formou je prosba, lebo je najspontánnejšia. Práve prosebnou modlitbou vyjadrujeme, že sme si vedomí svojho vzťahu k Bohu:(396) ako tvory nie sme ani príčinou svojho vzniku, ani pánmi nad protivenstvami, ani svojím posledným cieľom, ale keďže sme aj hriešnici, ako kresťania vieme, že sa odvraciame od nášho Otca. Prosba je už návratom k nemu.

2630 Nový zákon takmer neobsahuje modlitby nárekov, ktoré sa často vyskytujú v Starom zákone. Vo vzkriesenom Kristovi sa prosba Cirkvi už opiera o nádej, hoci ešte žijeme v očakávaní a musíme sa každodenne usilovať o obrátenie.(2090) Kresťanská prosba vyviera z celkom inej hĺbky, z hĺbky, ktorú svätý Pavol nazýva vzdychaním: je to vzdychanie stvorenia, ktoré „sa zvíja v pôrodných bolestiach“ (Rim 8,22), ale je to aj naše vzdychanie, kým „očakávame… vykúpenie svojho tela, lebo v nádeji sme spasení“ (Rim 8,23-24); a napokon sú to „nevysloviteľné vzdychy“ samého Ducha Svätého, ktorý „prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rim 8,26).

2631 Prosba o odpustenie(2838) je prvým krokom prosebnej modlitby. Je predpokladom správnej a čistej modlitby. Dôverujúca poníženosť nás znova stavia do svetla spoločenstva s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom i do spoločenstva medzi sebou, takže „dostaneme od neho všetko, o čo len budeme prosiť“ (1Jn 3,22). Prosba o odpustenie je predpokladom eucharistickej liturgie, ako aj osobnej modlitby.

2632 Podľa Ježišovho ponaučenia kresťanská prosba(2816) je zameraná na túžbu po Kráľovstve, ktoré prichádza, a na jeho hľadanie. V prosbách je istá hierarchia.(1942) Predovšetkým sa prosí o Kráľovstvo a potom o to, čo je potrebné, aby sme ho mohli prijať a spolupracovať na jeho príchode. Táto spolupráca na poslaní Ježiša Krista a Ducha Svätého, ktoré je teraz poslaním Cirkvi, je predmetom modlitby apoštolského spoločenstva. Modlitba svätého Pavla, apoštola v plnom zmysle slova, nám ukazuje, ako má Božia starostlivosť o všetky Cirkvi prenikať kresťanskú modlitbu. Modlitbou každý pokrstený spolupracuje na príchode Božieho kráľovstva.(2854)

2633 Kto má takto účasť na spasiteľnej Božej láske, chápe, že každá potreba sa môže stať predmetom prosby.(2830) Kristus, ktorý vzal na seba všetko, aby všetko vykúpil, je oslávený prosbami, ktoré v jeho mene predkladáme Otcovi. Na základe tejto dôvery nás Jakub a Pavol povzbudzujú modliť sa pri každej príležitosti.

zobraziť celéIII. Modlitba orodovania

2634 Orodovanie je prosebná modlitba, ktorá nás zblízka pripodobňuje Ježišovej modlitbe. On je jediný orodovník u Otca za všetkých ľudí, najmä za hriešnikov. (432) „Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral“ (Hebr 7,25). Sám Duch Svätý „sa prihovára za nás“ a „prihovára sa za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8,26-27).

2635 Orodovať,(2571) prosiť za druhých, je od čias Abraháma príznačnou vlastnosťou srdca, ktoré je v súlade s Božím milosrdenstvom. V období Cirkvi má kresťanské orodovanie účasť na Kristovom orodovaní: je výrazom spoločenstva svätých.(2577) Kto sa modlí, pri orodovaní „nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných“ (Flp 2,4), ba dokonca sa modlí aj za tých, ktorí mu robia zle.

2636 Prvé kresťanské spoločenstvá intenzívne prežívali túto formu solidarity. Apoštol Pavol im tak dáva účasť na svojej službe evanjeliu, ale sa za ne aj modlí. Orodovanie kresťanov nepozná hranice: „za všetkých ľudí, za… všetkých, čo sú na vyšších miestach“(1900) (1Tim 2,1-2), za prenasledovateľov, za spásu tých, čo odmietajú evanjelium. (1037)

zobraziť celéIV. Modlitba vzdávania vďaky

2637 Vzdávanie vďaky charakterizuje modlitbu Cirkvi,(224, 1328) ktorá slávením Eucharistie ukazuje a stále viac sa stáva, čím je. A skutočne, Kristus v diele spásy oslobodzuje stvorenie od hriechu a smrti, aby ho znova posvätil a priviedol späť k Otcovi na jeho slávu. Vzdávanie vďaky údov Kristovho tela má účasť na vzdávaní vďaky ich Hlavy.(2603)

2638 Podobne ako v prosebnej modlitbe, každá udalosť a každá potreba sa môžu stať predmetom vzdávania vďaky. Listy svätého Pavla sa často začínajú a končia vzdávaním vďaky a vždy je v ňom prítomný Pán Ježiš: „Pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás“ (1Sol 5,18). „V modlitbe buďte vytrvalí, bedlite pri nej a vzdávajte vďaky“ (Kol 4,2).

zobraziť celéV. Modlitba chvály

2639 Chvála je forma modlitby, ktorá najbezprostrednejšie uznáva, že Boh je Boh. Ospevuje ho pre neho samého, oslavuje ho preto, že ON JE, ešte viac než za to, čo koná. Chvála je účasťou na blaženosti čistých sŕdc,(213) ktoré milujú Boha vo viere skôr, akoby ho videli v sláve. Prostredníctvom chvály sa Duch Svätý spája s naším duchom, aby dosviedčal, že sme Božie deti, vydáva svedectvo v prospech jednorodeného Syna, v ktorom sme adoptovaní za synov a skrze ktorého oslavujeme Otca. Chvála spája ostatné formy modlitby, a povznáša ich k tomu, ktorý je ich prameňom a cieľom – k jedinému Bohu Otcovi, „od ktorého je všetko a my sme pre neho“ (1Kor 8,6).

2640 Svätý Lukáš sa vo svojom evanjeliu často zmieňuje o údive a chvále, ktoré vyvolávali Kristove obdivuhodné skutky. Zdôrazňuje údiv a chválu aj pri činoch Ducha Svätého, o ktorých hovoria Skutky apoštolov: jeruzalemské spoločenstvo, chromý, ktorého uzdravil Peter a Ján, zástup, ktorý za to oslavuje Boha, pohania v Pizídii, ktorí „sa radovali a oslavovali Pánovo slovo“ (Sk 13,48).

2641 „Hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho“ (Ef 5,19). Ako inšpirovaní autori Nového zákona aj prvé kresťanské spoločenstvá čítajú Žalmy v novom svetle:(2587) ospevujú v nich Kristovo tajomstvo. Obnovení v Duchu Svätom skladajú aj hymnusy a chválospevy, pričom vychádzajú z neslýchanej udalosti, ktorú Boh uskutočnil vo svojom Synovi: t. j. jeho vtelenie, jeho smrť, ktorou zvíťazil nad smrťou, jeho zmŕtvychvstanie a vystúpenie na Božiu pravicu. Z tejto „obdivuhodnej udalosti“ celej ekonómie spásy vystupuje oslava (doxológia), chválenie Boha.

2642 Zjavenie toho, „čo sa má onedlho stať“ (Zjv 1,1), t. j. Apokalypsa, sa vyznačuje chválospevmi nebeskej liturgie, (1137) ale aj orodovaním „svedkov“ (Zjv 6,9). Proroci a svätí, všetci, čo boli na zemi zavraždení pre svedectvo o Ježišovi, nesmierny zástup tých, čo prišli z veľkého súženia a predišli nás do Kráľovstva, spievajú chválu na slávu tomu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi. V spoločenstve s nimi aj Cirkev na zemi spieva tieto chválospevy vo viere a uprostred skúšok. V prosbe a orodovaní viera dúfa proti všetkej nádeji a vzdáva vďaky „Otcovi svetiel“, od ktorého pochádza „každý dokonalý dar“ (Jak 1,17). Viera sa tak stáva čírou chválou.

2643 Eucharistia obsahuje a vyjadruje všetky formy modlitby: je „čistou obetou“ celého Kristovho tela na slávu Božieho mena. Podľa východných i západných cirkevných tradícií je „obetou chvály“.(1330)

zobraziť celéZhrnutie

2644 Duch Svätý, ktorý učí Cirkev a pripomína jej všetko, čo Ježiš povedal, vychováva ju aj k životu modlitby tým, že vzbudzuje spôsoby vyjadrenia, ktoré sa obnovujú v rámci trvalých foriem modlitby: velebenia, prosby, orodovania, vzdávania vďaky a chvály.

2645 Pretože Boh požehnáva srdce človeka, môže aj ono velebiť toho, ktorý je zdrojom každého požehnania.

2646 Predmetom prosebnej modlitby je odpustenie, hľadanie Božieho kráľovstva, ako aj všetky skutočné potreby.

2647 Modlitba orodovania spočíva v prosbe za druhých. Nepozná hranice a zahŕňa aj nepriateľov.

2648 Každá radosť a každá bolesť, každá udalosť a každá potreba môže byť predmetom vzdávania vďaky, ktoré má účasť na Kristovom vzdávaní vďaky a má napĺňať celý život: „Pri všetkom vzdávajte vďaky“ (1Sol 5,18).

2649 Celkom nezištná modlitba chvály vystupuje k Bohu; ospevuje ho pre neho samého, oslavuje ho preto, že ON JE, ešte viac než za to, čo koná.

zobraziť celéDRUHÁ KAPITOLA TRADÍCIA MODLITBY

2650 Modlitba sa neobmedzuje na spontánny prejav vnútorného podnetu: aby sa človek modlil, musí to aj chcieť. Nestačí ani vedieť, čo o modlitbe zjavuje Sväté písmo, ale treba sa aj naučiť modliť sa. A práve prostredníctvom živého podania (posvätnej Tradície)(75) Duch Svätý učí Božie deti modliť sa vo veriacej a modliacej sa Cirkvi.

2651 Tradícia kresťanskej modlitby(694) je jednou z foriem zveľaďovania Tradície viery, a to najmä kontempláciou a štúdiom veriacich, ktorí vo svojom srdci zachovávajú udalosti a slová ekonómie spásy, ako aj ich hlbokým chápaním duchovných skutočností, ktoré zakusujú.

zobraziť celé1. článok PRI PRAMEŇOCH MODLITBY

2652 Duch Svätý je „živá voda“,(694) ktorá v modliacom sa srdci „prúdi do večného života“ (Jn 4,14). On nás učí prijímať ju zo samého prameňa, ktorým je Kristus. A v kresťanskom živote sú pramene, kde nás Kristus očakáva, aby nás napojil Duchom Svätým.

zobraziť celéBOŽIE SLOVO

2653 Cirkev „naliehavo a osobitným spôsobom vyzýva(133) všetkých veriacich…, aby častým čítaním Svätého písma nadobudli ,vznešenosť poznania Krista Ježiša‘ (Flp 3,8)… Čítanie Svätého písma má sprevádzať modlitba, aby sa nadviazal rozhovor medzi Bohom a človekom.(1100) Lebo ,keď sa modlíme prihovárame sa jemu, a keď čítame Božie výroky, počúvame jeho‘.“

2654 Otcovia duchovného života, parafrázujúc Mt 7, 7, takto zhŕňajú dispozície srdca, ktoré sa v modlitbe živí Božím slovom: „Hľadajte čítaním a nájdete rozjímaním; klopte modlitbou a otvorí sa vám kontempláciou.

zobraziť celéLITURGIA CIRKVI

2655 Poslanie Krista a Ducha Svätého,(1073) ktorý vo sviatostnej liturgii Cirkvi ohlasuje, sprítomňuje a sprostredkuje tajomstvo spásy, pokračuje v srdci, ktoré sa modlí. Otcovia duchovného života(368) niekedy prirovnávajú srdce k oltáru. Modlitba zvnútorňuje a osvojuje si liturgiu počas jej slávenia i po ňom. Ba aj keď sa modlitba koná „v skrytosti“ (Mt 6,6), je vždy modlitbou Cirkvi, je spoločenstvom s Najsvätejšou Trojicou.

zobraziť celéTEOLOGÁLNE (BOŽSKÉ) ČNOSTI{1812-1829}

2656 Do modlitby sa vstupuje tak, ako sa vstupuje do liturgie – tesnou bránou viery. Prostredníctvom znakov Pánovej prítomnosti hľadáme jeho tvár a túžime po nej, chceme počúvať a zachovávať jeho slovo.

2657 Duch Svätý, ktorý nás učí sláviť liturgiu v očakávaní Kristovho návratu, nás vychováva, aby sme sa modlili v nádeji. A naopak, modlitba Cirkvi a osobná modlitba živia v nás nádej. Najmä žalmy nás svojou konkrétnou a pestrou rečou učia skladať našu nádej v Boha: „Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil. Vyslyšal môj nárek“ (Ž40,2). „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou“ (Rim 15,13).

2658 „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5). Modlitba, stvárňovaná liturgickým životom, čerpá všetko z lásky, ktorou sme milovaní v Kristovi a ktorá nám dáva schopnosť odpovedať na ňu tak, že milujeme, ako nás on miloval. Láska je zdrojom modlitby.(826) Kto z neho čerpá, dosahuje vrchol modlitby:
„Milujem ťa, Bože môj, a mojou jedinou túžbou je milovať ťa až do posledného dychu môjho života. Milujem ťa, Bože môj, nekonečne hodný milovania, a radšej chcem zomrieť, milujúc ťa, ako žiť, a nemilovať ťa. Milujem ťa, Pane, a prosím ťa len o jednu milosť, aby som ťa mohol milovať večne… Bože môj, ak môj jazyk nemôže v každej chvíli povedať, že ta milujem, chcem, aby ti to opakovalo moje srdce pri každom mojom dychu.“

zobraziť celé„DNES“

2659 Učíme sa modliť(1165) v istých chvíľach, keď počúvame Pánovo slovo a keď máme účasť na jeho veľkonočnom tajomstve. Ale jeho Duch je nám daný v každom čase, v udalostiach každého dňa,(2837) aby v nás vzbudil modlitbu. Ježišovo učenie o modlitbe k nášmu Otcovi(305) je na tej istej rovine ako učenie o prozreteľnosti: čas je v rukách Otca. Stretávame sa s ním v prítomnosti, nie včera, ani zajtra, ale dnes: „Čujte dnes jeho hlas: ,Nezatvrdzujte svoje srdcia…‘“ (Ž95,8).

2660 Modliť sa v udalostiach každého dňa a každej chvíle je jedno z tajomstiev Kráľovstva, ktoré je zjavené „maličkým“, Kristovým služobníkom chudobným podľa blahoslavenstiev.(2546) Je správne a dobré modliť sa, aby príchod kráľovstva spravodlivosti a pokoja ovplyvňoval beh dejín,(2632) ale je dôležité aj „premiesiť“ modlitbou „cesto“ obyčajných každodenných situácií. Všetky formy modlitby môžu byť tým kvasom, ku ktorému Pán prirovnal Božie kráľovstvo.

zobraziť celéZhrnutie

2661 Prostredníctvom živého podania, Tradície, Duch Svätý v Cirkvi učí Božie deti modliť sa.

2662 Božie slovo, liturgia Cirkvi a čnosti viery, nádeje a lásky sú pramene modlitby.

zobraziť celé2. článok CESTA MODLITBY

2663 V živej tradícii modlitby(1201) každá cirkev podľa historických, spoločenských a kultúrnych súvislostí predkladá svojim veriacim reč ich modlitby: slová, spevy, úkony a ikonografiu (obrazy a sochy). Patrí do kompetencie Učiteľského úradu Cirkvi rozlišovať, či sú tieto cesty modlitby verné Tradícii apoštolskej viery, a je úlohou duchovných pastierov a katechétov vysvetľovať ich zmysel, ktorý sa vždy vzťahuje na Ježiša Krista.

zobraziť celéMODLITBA K OTCOVI

2664 Jedinou cestou kresťanskej modlitby je Kristus. Či je naša modlitba spoločná, alebo osobná, ústna, alebo vnútorná, má prístup k Otcovi len vtedy, ak sa modlíme v Ježišovom „mene“.(2780) Ježišova svätá ľudská prirodzenosť je teda cesta, prostredníctvom ktorej nás Duch Svätý učí modliť sa k Bohu, nášmu Otcovi.

zobraziť celéMODLITBA K JEŽIŠOVI

2665 Modlitba Cirkvi, živená Božím slovom a slávením liturgie, nás učí modliť sa k Ježišovi Kristovi.(451) Aj vtedy, keď sa obracia predovšetkým na Otca, vo všetkých liturgických tradíciách obsahuje formy modlitby, ktoré sa obracajú na Krista. Niektoré žalmy, tak ako sú aktualizované v modlitbe Cirkvi, ako aj Nový zákon nám vkladajú do úst a vtláčajú nám do sŕdc tieto vzývania ku Kristovi: Boží Syn, Božie Slovo, Pán, Spasiteľ, Baránok Boží, Kráľ, milovaný Syn, Syn Panny, Dobrý Pastier, náš Život, naše Svetlo, naša Nádej, naše Vzkriesenie, Priateľ ľudí…

2666 Ale meno, ktoré obsahuje všetko, je meno, ktoré Boží Syn dostal pri svojom vtelení: JEŽIŠ.(432) Božie meno je pre ľudské pery nevysloviteľné, ale Božie Slovo, tým, že prijalo našu ľudskú prirodzenosť, nám ho odovzdáva a my ho môžeme vzývať: „Ježiš“, t. j. „YHWH [Jahve] spasí“. Ježišovo meno obsahuje všetko:(435) Boha aj človeka a celú ekonómiu stvorenia a spásy. Modliť sa k „Ježišovi“ znamená vzývať ho, volať k nemu v nás. Jedine jeho meno obsahuje „prítomnosť“, ktorú označuje. Ježiš je Zmŕtvychvstalý, a ktokoľvek vzýva jeho meno, prijíma Božieho Syna, ktorý ho miloval a seba samého vydal za neho.

2667 Toto celkom jednoduché vzývanie pochádzajúce z viery sa v tradícii modlitby na Východe i na Západe rozvinulo vo viacerých formách. Najbežnejšia formulácia, tradovaná duchovnými otcami(2616) na Sinaji, v Sýrii a na vrchu Athos, je vzývanie „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Toto vzývanie spája kristologický hymnus z Listu Filipanom (Flp 2,6-11) s prosbou mýtnika a tých, čo prosili o svetlo. Ním sa srdce uvádza do súladu s biedou ľudí a s milosrdenstvom ich Spasiteľa.

2668 Vzývanie Ježišovho svätého mena(435) je najjednoduchšou cestou ustavičnej modlitby. Ak ho pozorné srdce pokorne často opakuje, toto vzývanie sa nerozptyľuje v „mnohovravnosti“, ale zachováva slovo a s vytrvalosťou prináša úrodu. Toto vzývanie je možné „v každom čase“, lebo nie je zamestnaním popri inom, ale je jediným zamestnaním, totiž milovaním Boha, ktorý v Ježišovi Kristovi oživuje a pretvára každú činnosť.

2669 Modlitba Cirkvi(478) si uctieva a oslavuje aj Ježišovo srdce, tak ako vzýva Ježišovo najsvätejšie meno. Klania sa vtelenému Slovu a jeho srdcu, ktoré sa z lásky k ľuďom nechalo prebodnúť za naše hriechy.(1674) Kresťanská modlitba rada koná krížovú cestu v Spasiteľových šľapajach. Jej zastavenia od pretória (miestodržiteľovho paláca) po Golgotu a po hrob označujú cestu Pána Ježiša, ktorý svojím svätým krížom vykúpil svet.

zobraziť celé„PRÍĎ, DUCHU SVÄTÝ“

2670 „Nik nemôže povedať:(683) ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3). Vždy, keď sa začíname modliť k Ježišovi, Duch Svätý nás priťahuje na cestu modlitby svojou predchádzajúcou milosťou.(2001) Keďže nás učí modliť sa, pripomínajúc nám Krista, ako by sme sa nemali modliť aj k nemu samému? Preto nás Cirkev povzbudzuje, aby sme každý deň vzývali Ducha Svätého, najmä na začiatku a na konci každej dôležitej činnosti.(1310)
„Ak sa netreba klaňať Duchu Svätému, ako ma [potom] zbožšťuje krstom? Ak sa mu však treba klaňať či ho netreba uctievať?“

2671 Tradičnou formou prosby o Ducha Svätého je vzývanie Otca skrze Krista, nášho Pána, aby nám dal Ducha Tešiteľa. Ježiš zdôrazňuje túto prosbu vo svojom mene práve vo chvíli, keď sľubuje dar Ducha Pravdy. Ale tradičná je aj najjednoduchšia a najpriamejšia modlitba: „Príď, Duchu Svätý.“ Každá liturgická tradícia ju rozvinula v antifónach a hymnoch:
„Príď, Duchu Svätý, naplň srdcia svojich veriacich a zapáľ v nich oheň svojej lásky.“
„Nebeský kráľ, [Duch] Tešiteľ, Duch pravdy, ty si všade prítomný a všetko napĺňaš, ty si poklad všetkého dobra a prameň života, príď a prebývaj v nás, očisťuj nás a spas nás ty, ktorý si dobrý.“

2672 Duch Svätý, ktorého pomazanie preniká(695) celú našu bytosť, je vnútorným Učiteľom kresťanskej modlitby. Je tvorcom živej tradície modlitby. Nepochybne je toľko ciest modlitby, koľko je tých, čo sa modlia, ale ten istý Duch pôsobí vo všetkých a so všetkými. Práve v spoločenstve Ducha Svätého je kresťanská modlitba modlitbou v Cirkvi.

zobraziť celéV SPOLOČENSTVE SO SVÄTOU BOHORODIČKOU

2673 V modlitbe nás Duch Svätý spája(689) s osobou jednorodeného Božieho Syna v jeho oslávenej ľudskej prirodzenosti, skrze ktorú a v ktorej sa naša synovská modlitba spája v Cirkvi s Ježišovou matkou.

2674 Od súhlasu, ktorý Panna Mária dala s vierou(494) pri zvestovaní a bez váhania zachovala pod krížom, „sa jej materstvo rozširuje aj na bratov a sestry jej Syna, ktorí ešte putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach“. Ježiš, jediný Prostredník, je cesta našej modlitby; Mária, jeho a naša Matka, ho necháva úplne presvitať: ona „ukazuje cestu“ (po grécky Hodegetria) a podľa tradičnej východnej i západnej ikonografie je jej „znakom“.

2675 Vychádzajúc z tejto jedinečnej Máriinej spolupráce(970) s pôsobením Ducha Svätého, kresťanské cirkvi postupne vytvorili modlitbu k svätej Božej Matke, pričom ju sústredili na Kristovu osobu,(512) ako sa prejavila vo svojich tajomstvách. V nespočetných hymnoch a antifónach, v ktorých sa táto modlitba vyjadruje, sa obyčajne striedajú dve zamerania:(2619) jedno „velebí“ Pána za „veľké veci“, ktoré urobil svojej poníženej služobnici a jej prostredníctvom všetkým ľuďom, druhé zveruje Ježišovej matke prosby a chvály Božích detí, pretože ona teraz pozná ľudstvo, ktoré si v nej zasnúbil Boží Syn.



2677 „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás…“(495) S Alžbetou sa čudujeme: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,43). Mária je Božia Matka i naša Matka, lebo nám dala Ježiša, svojho Syna. Môžeme jej zverovať všetky svoje starosti a prosby. Prosí za nás, ako prosila za seba: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). Keď sa zverujeme jej modlitbe, odovzdávame sa s ňou do Božej vôle: „Buď vôľa tvoja.“
„Pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej.“ Keď žiadame Pannu Máriu, aby za nás prosila, uznávame, že sme úbohí hriešnici a obraciame sa na „Matku milosrdenstva“, na tú, ktorá je celá svätá. Zverujeme sa jej „teraz“, v dnešku nášho života. A naša dôvera sa rozširuje natoľko, že jej už odteraz zverujeme „hodinu našej smrti“. Nech je pri nej prítomná, ako bola prítomná pri smrti(1020) svojho Syna na kríži, a nech nás v hodine nášho prechodu do večnosti prijme ako naša Matka, aby nás priviedla k svojmu Synovi Ježišovi do raja.

2678 V stredovekej nábožnosti na Západe vznikla modlitba ruženca(971, 1674) ako ľudová náhrada za modlitbu liturgie hodín. Na Východe litániová forma „Akatistu“ a „Paraklézy“ zostala bližšia chórovému ofíciu byzantských cirkvách, kým arménska, koptská a sýrska tradícia dala prednosť chválospevom a ľudovým piesňam k Božej Matke. Ale v modlitbe Zdravas‘, Mária, v teotokiách (po grécky theotokia) a v hymnoch svätého Efréma alebo svätého Gregora z Nareku je tradícia mariánskej modlitby podstatne tá istá.

2679 Mária je dokonalá „orantka“ (modliaca sa žena),(967) obraz Cirkvi. Keď sa k nej modlíme, spolu s ňou súhlasíme s plánom Otca, ktorý posiela svojho Syna, aby spasil všetkých ľudí. Ako milovaný učeník Ján berieme si k sebe Ježišovu matku, ktorá sa stala matkou všetkých žijúcich. Môžeme sa modliť s ňou a k nej. Modlitba Cirkvi je akoby podopieraná Máriinou modlitbou, s ktorou je spojená v nádeji. (972)

zobraziť celéZhrnutie

2680 Modlitba sa obracia predovšetkým na Otca; takisto sa zameriava na Ježiša Krista, najmä vzývaním jeho svätého mena: „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“

2681 „Nik nemôže povedať ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3). Cirkev nás povzbudzuje, aby sme vzývali Ducha Svätého ako vnútorného Učiteľa kresťanskej modlitby.

2682 Cirkev sa rada modlí v spoločenstve s Pannou Máriou, a to pre jej jedinečnú spoluprácu s pôsobením Ducha Svätého, aby spolu s ňou zvelebovala veľké veci, ktoré v nej urobil Boh, a aby jej zverovala prosby a chvály.

zobraziť celé3. článok VODCOVIA MODLITBY

zobraziť celé„OBLAK SVEDKOV“

2683 Svedkovia, ktorí nás predišli do Kráľovstva, najmä tí, ktorých Cirkev uznáva za „svätých“, majú účasť na živej tradícii modlitby príkladom svojho života, spismi, ktoré zanechali, a svojou terajšou modlitbou: Kontemplujú Boha, chvália ho(956) a neprestávajú sa starať o tých, ktorých zanechali na zemi. Keďže vošli „do radosti“ svojho Pána, boli ustanovení „nad mnohým“. Ich orodovanie je ich najvyššou službou Božiemu plánu. Môžeme a máme ich prosiť, aby sa prihovárali za nás a za celý svet.

2684 V spoločenstve svätých sa v priebehu dejín Cirkví utvorili rozličné spirituality (duchovnosti).(917) Osobná charizma niektorého svedka Božej lásky k ľuďom sa mohla preniesť na iných, ako „duch“ Eliáša na Elizea a na Jána Krstiteľa, aby niektorí učeníci mali účasť na tomto duchu. (919) Určitá spiritualita je aj na sútoku iných prúdov,(1202) liturgických a teologických, a svedčí o inkulturácii viery v istom ľudskom prostredí a v jeho dejinách. Kresťanské spirituality majú účasť na živej tradícii modlitby a sú nevyhnutnými vodcami pre veriacich. Vo svojej bohatej rozmanitosti sú odrazom čistého a jediného svetla Ducha Svätého.
„Duch je skutočne miestom svätých. Takisto aj svätý je osobitným miestom Ducha, a preto odovzdáva seba samého, aby prebýval s Bohom, a volá sa jeho chrámom.“

zobraziť celéSLUŽOBNÍCI MODLITBY

2685 Kresťanská rodina je prvým miestom výchovy(1657) k modlitbe. Založená na sviatosti manželstva je „domácou cirkvou“, kde sa Božie deti učia modliť sa „ako cirkev“ a zotrvávať v modlitbe. Najmä pre malé deti je každodenná rodinná modlitba prvým svedectvom živej pamäti Cirkvi, ktorú trpezlivo prebúdza Duch Svätý.

2686 Aj vysvätení služobníci sú zodpovední(1547) za formáciu svojich bratov a sestier v Kristovi k modlitbe. Ako služobníci Dobrého Pastiera sú vysvätení, aby privádzali Boží ľud k živým prameňom modlitby, ktorými sú: Božie slovo, liturgia, život podľa teologálnych (božských) čností a Božie „dnes“ v konkrétnych situáciách.

2687 Početní rehoľníci zasvätili celý svoj život(916) modlitbe. Už od čias pustovníctva na egyptskej púšti pustovníci, mnísi a mníšky venovali svoj čas chvále Boha a orodovaniu za jeho ľud. Bez modlitby sa zasvätený Život nemôže udržať ani šíriť; modlitba je jedným zo živých prameňov kontemplácie a duchovného života v Cirkvi.

2688 Katechéza detí, mládeže i dospelých je zameraná na to, aby sa o Božom slove rozjímalo v osobnej modlitbe, aby sa Božie slovo aktualizovalo v liturgickej modlitbe a zvnútorňovalo v každom čase, a tak prinášalo ovocie v novom živote.(1674) Katechéza je aj príležitosťou, pri ktorej možno rozoznávať a vychovávať ľudovú zbožnosť. Pre život modlitby je nevyhnutnou oporou naučiť sa naspamäť základné modlitby; je však dôležité viesť k tomu, aby sa prežíval ich zmysel.

2689 Modlitbové skupiny, ba aj „školy modlitby“ sú dnes jedným zo znamení a jednou z hybných síl obnovy modlitby v Cirkvi, ak sa napájajú z autentických prameňov kresťanskej modlitby. Starostlivosť o pestovanie spoločenstva je znakom pravej modlitby v Cirkvi.

2690 Duch Svätý dáva niektorým veriacim dar múdrosti, dar viery a dar rozoznávania duchov vzhľadom na to spoločné dobro, ktorým je modlitba (duchovné vedenie). Muži a ženy, ktorí sú obdarení týmito darmi, sú pravými služobníkmi živej tradície modlitby:
Preto duša, ktorá chce robiť pokrok v dokonalosti, má podľa rady svätého Jána z Kríža „pozorne zvažovať, do čích rúk sa zveruje, lebo aký je učiteľ, taký bude aj žiak, a aký je otec, taký bude aj syn“. A dodáva, že duchovný vodca „má byť nielen učený a rozvážny, ale aj skúsený… Ak nemá skúsenosť s tým, čo je čistý a opravdivý duch, nebude vedieť uviesť do neho dušu, keď jej ho Boh dá, ba ani ho nepochopí.“

zobraziť celéMIESTA VHODNÉ NA MODLITBU

2691 Kostol, Boží dom,(1181) je vlastným miestom liturgickej modlitby farského spoločenstva. Je aj privilegovaným miestom(2097) na adoráciu Ježiša Krista skutočne prítomného v Najsvätejšej sviatosti.(1379) Voľba vhodného miesta nie je bezvýznamná pre skutočnú modlitbu:
— pre osobnú modlitbu to môže byť „modlitbový kútik“ so Svätým písmom a náboženskými obrazmi, aby sme tam boli „v skrytosti“ pred naším Otcom. V kresťanskej rodine takýto druh malého oratória (modlitebne) podporuje spoločnú modlitbu;
— v krajoch, kde sú kláštory, je poslaním týchto komunít podporovať účasť veriacich na ich modlitbe liturgie hodín(1175) a umožňovať im samotu, ktorá je potrebná na intenzívnejšiu osobnú modlitbu;
— púte pripomínajú naše pozemské putovanie do neba.(1674) Tradične sú intenzívnymi chvíľami obnovy modlitby. Svätyne sú pre pútnikov, ktorí pre seba hľadajú živé pramene, mimoriadnymi miestami, aby tam prežívali „ako Cirkev“ formy kresťanskej modlitby.

zobraziť celéZhrnutie

2692 Putujúca Cirkev sa vo svojej modlitbe spája s modlitbou svätých a prosí ich o orodovanie.

2693 Rozličné kresťanské spirituality majú účasť na živej tradícii modlitby a sú vzácnymi vodcami duchovného života.

2694 Kresťanská rodina je prvým miestom výchovy k modlitbe.

2695 Vysvätení služobníci, Bohu zasvätený život, katechéza, modlitbové skupiny a „duchovné vedenie“ zaručujú v Cirkvi pomoc modlitbe.

2696 Najvhodnejšími miestami na modlitbu sú: osobné alebo rodinné „oratórium“, kláštory, pútnické svätyne a najmä kostol, ktorý je vlastným miestom na liturgickú modlitbu farského spoločenstva a privilegovaným miestom na eucharistickú adoráciu.

zobraziť celéTRETIA KAPITOLA ŽIVOT MODLITBY

2697 Modlitba je životom nového srdca. Má nás oživovať v každej chvíli. My však zabúdame na toho, ktorý je náš Život a naše všetko. Preto Otcovia duchovného života v duchu tradície Deuteronómia a Prorokov zdôrazňujú modlitbu ako „spomienku na Boha“,(1099) ako časté prebudenie „pamäti srdca“: „Na Boha si máme spomenúť častejšie, ako dýchame.“ Ale nemožno sa modliť „stále“, ak sa v určitých chvíľach nemodlíme s úmyslom modliť sa. To sú silné chvíle kresťanskej modlitby, čo sa týka intenzity a trvania.

2698 Tradícia Cirkvi(1168) veriacim predkladá pravidelne sa opakujúce modlitby, ktoré majú živiť neprestajnú modlitbu. Niektoré sú každodenné: ranná a večerná modlitba, modlitba pred jedlom a po jedle, liturgia hodín.(1174) Nedeľa, ktorej stredobodom je slávenie Eucharistie,(2177) sa svätí predovšetkým modlitbou. Cyklus liturgického roka a jeho veľké sviatky tvoria základný rytmus života modlitby kresťanov.

2699 Pán vedie každého človeka cestami a spôsobmi, aké sa mu páčia. Aj každý veriaci mu odpovedá podľa rozhodnutia svojho srdca a osobnými prejavmi svojej modlitby. Kresťanská tradícia však zachovala tri hlavné formy života modlitby: ústnu modlitbu, rozjímanie a kontemplatívnu modlitbu. Majú spoločnú základnú črtu – sústredenosť srdca.(2563) Toto starostlivé zachovávanie Božieho slova a bedlivé zotrvávanie v Božej prítomnosti robí z týchto troch foriem silné chvíle života modlitby.

zobraziť celé1. článok FORMY MODLITBY

zobraziť celéI. Ústna modlitba

2700 Boh hovorí človekovi svojím Slovom. Aj naša modlitba dostáva konkrétnu podobu prostredníctvom vnútorných alebo vyslovovaných slov.(1176) Ale najdôležitejšie je, aby srdce bolo v prítomnosti toho, ku komu v modlitbe hovoríme. „Aby sme boli vypočutí, to nezávisí od množstva slov, ale od bedlivosti srdca.“

2701 Ústna modlitba je nevyhnutnou zložkou kresťanského života. Ježiš učí svojich učeníkov, ktorých priťahovala tichá modlitba ich Učiteľa, ústnu modlitbu: Otče náš. Ježiš sa nemodlil len liturgické modlitby(2603) synagógy. Evanjeliá nám ho ukazujú, ako nahlas vyslovuje svoju osobnú modlitbu, od nadšeného velebenia Otca až po úzkosť v Getsemanskej záhrade. (612)

2702 Táto potreba zapojiť do vnútornej modlitby aj zmysly zodpovedá požiadavke našej ľudskej prirodzenosti.(1146) Sme telo a duch, a teda pociťujeme potrebu prejaviť svoje city aj navonok. Máme sa modliť celou svojou bytosťou, aby sme dali svojej prosbe čo najväčšiu možnú silu.

2703 Táto potreba zodpovedá aj Božej požiadavke. Boh hľadá ctiteľov v Duchu a pravde, a teda živú modlitbu, ktorá vystupuje z hlbín duše. Chce aj vonkajší prejav, ktorý zapája telo do vnútornej modlitby, lebo vonkajší prejav mu vzdáva dokonalú úctu všetkého toho, na čo má právo.(2097)

2704 Keďže ústna modlitba je vonkajšia, a tak plne ľudská, je v pravom zmysle slova modlitbou ľudu. Ale ani tá najvnútornejšia modlitba nemá zanedbávať ústnu modlitbu. Modlitba sa stáva vnútornou natoľko, nakoľko si uvedomujeme toho, „ku komu hovoríme“. Vtedy sa ústna modlitba stáva prvou formou kontemplatívnej modlitby.

zobraziť celéII. Rozjímanie

2705 Rozjímanie (meditácia) je predovšetkým hľadaním. Ľudský duch sa usiluje pochopiť dôvod a spôsob kresťanského života,(158) aby súhlasil s tým a odpovedal na to, čo žiada Pán. To vyžaduje pozornosť, ktorú je ťažké udržať Obyčajne si pritom človek pomáha nejakou knihou a tie kresťanom nechýbajú: Sväté písmo, najmä evanjelium,(127) sväté ikony, liturgické texty príslušného dňa alebo obdobia, spisy Otcov duchovného života, diela kresťanskej duchovnosti, veľká kniha stvorenia a kniha dejín, kniha Božieho „Dnes“.

2706 Rozjímať o tom, čo sa číta, nás vedie k tomu, aby sme si to osvojili porovnávaním so sebou. A tu sa otvára iná kniha: kniha života. Od myšlienok sa prechádza na skutočnosť. Podľa stupňa pokory a viery človek v tejto knihe objaví hnutia, ktoré hýbu srdcom a môže ich rozlišovať. Ide o to, aby konal pravdu a prišiel k svetlu: „Pane, čo chceš, aby som robil?“

2707 Metódy rozjímania(2690) sú také rozličné, akí rozliční sú učitelia duchovného života. Kresťan má pravidelne rozjímať, ináč sa podobá prvým trom druhom pôd z podobenstva o rozsievačovi. Ale metóda je len sprievodcom. Dôležité je napredovať s pomocou Ducha Svätého po jedinej ceste modlitby, ktorou je Ježiš Kristus.(2664)

2708 Rozjímanie uvádza do činnosti myslenie, predstavivosť, city a túžby. Toto zaktivizovanie je nevyhnutné, aby sa prehĺbilo presvedčenie viery, podnietilo obrátenie srdca a posilnila vôľa nasledovať Krista. Kresťanská modlitba sa prednostne venuje rozjímaniu o „Kristových tajomstvách“,(516) ako je to pri lectio divina (čítaní Božieho slova) alebo pri ruženci.(2678) Táto forma nábožného uvažovania má veľkú hodnotu, ale kresťanská modlitba má smerovať ešte ďalej, a to k poznaniu lásky Pána Ježiša a k spojeniu s ním.

zobraziť celéIII. Kontemplatívna modlitba

2709 Čo je kontemplatívna modlitba? Svätá Terézia odpovedá: „Podľa môjho názoru kontemplatívna(2562-2564) modlitba nie je nič iné ako dôverný priateľský styk, v ktorom sa často zdržiavame sami s tým, o ktorom vieme, že nás miluje.“
Kontemplatívna modlitba hľadá toho, „ktorého z tej duše milujem“ (Pies 1,7), čiže Ježiša a v ňom Otca. Hľadáme ho, lebo túžiť po ňom je vždy začiatkom lásky, a hľadáme ho v čistej viere, v tej viere, ktorá nám dáva narodiť sa z neho a žiť v ňom. Aj pri kontemplatívnej modlitbe možno rozjímať, ale pohľad sa upiera na Pána.

2710 Voľba času a trvania kontemplatívnej modlitby závisí od rozhodnej vôle, ktorá odhaľuje tajomstvá srdca. Nekonáme si kontemplatívnu modlitbu, keď máme čas, ale nájdeme si čas,(2726) keď budeme iba pre Pána s pevným rozhodnutím, že si ho počas cesty nevezmeme späť, nech by stretnutie prinášalo akékoľvek skúšky a vyprahnutosť. Nedá sa vždy rozjímať, ale vždy sa možno zahĺbiť do kontemplatívnej modlitby, a to nezávisle od zdravotného stavu, pracovných podmienok alebo citových dispozícií. Srdce je miestom hľadania a stretania v jednoduchosti a vo viere.

2711 Vstup do kontemplatívnej modlitby je podobný vstupu do eucharistickej liturgie: pod pôsobením Ducha Svätého máme „sústrediť“ srdce(1348) a celú svoju bytosť, prebývať v Pánovom príbytku, ktorým sme my, vzbudiť si vieru, aby sme vstúpili do prítomnosti toho, ktorý nás očakáva, odložiť svoje masky a obrátiť svoje srdce k Pánovi,(2100) ktorý nás miluje, aby sme sa mu odovzdali ako obetný dar, ktorý treba očistiť a pretvoriť.

2712 Kontemplatívna modlitba je modlitbou Božieho dieťaťa, hriešnika, ktorému sa odpustilo a ktorý je ochotný prijať lásku, akou je milovaný, a chce na ňu odpovedať tým, že bude ešte viac milovať. No vie, že jeho opätujúcu lásku mu vlieva do srdca Duch Svätý, lebo všetko je Božia milosť. Kontemplatívna modlitba je pokorná a jednoduchá odovzdanosť do láskyplnej vôle Otca v stále hlbšom spojení s jeho milovaným Synom.(2822)

2713 Kontemplatívna modlitba je tak najjednoduchším vyjadrením tajomstva modlitby. Je darom, milosťou.(2559) Možno ju prijať len v pokore a v chudobe ducha. Kontemplatívna modlitba je zmluvný vzťah vytvorený Bohom v hĺbke našej bytosti. Kontemplatívna modlitba je spoločenstvo: v ňom Najsvätejšia Trojica stvárňuje človeka, Boží obraz, „na svoju podobu“.

2714 Kontemplatívna modlitba je aj v plnom zmysle slova silná chvíľa modlitby. V nej nás Otec skrze svojho Ducha vyzbrojuje silou, aby v nás „mocne zosilnel vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval“ v našich srdciach a aby sme boli „zakorenení a upevnení v láske“ (Ef 3,16-17).

2715 Kontemplatívna modlitba je pohľad viery upretý na Ježiša. „Ja sa dívam na neho a on sa díva na mňa,“ hovorieval za čias svojho svätého farára sedliak z Arsu, ktorý sa modlil pred svätostánkom. (1380) Táto pozornosť voči Ježišovi je zrieknutím sa svojho „ja“. Jeho pohľad očisťuje srdce. Svetlo Ježišovho pohľadu osvecuje zrak nášho srdca. Učí nás vidieť všetko vo svetle jeho pravdy a jeho súcitu so všetkými ľuďmi. Kontemplatívna modlitba obracia svoj pohľad aj na tajomstvá Kristovho života.(521) Učí tak „vnútornému poznaniu Pána“, aby sme ho väčšmi milovali a lepšie nasledovali.

2716 Kontemplatívna modlitba je počúvaním Božieho slova. Toto počúvanie vôbec nie je pasívne, ale je poslušnosťou viery,(494) bezvýhradným prijatím zo strany služobníka a láskyplnou oddanosťou dieťaťa. Má účasť na „Amen“ (súhlase) Syna, ktorý sa stal Služobníkom, a na „Fiat“ jeho pokornej služobnice.

2717 Kontemplatívna modlitba je tichom,(533) „symbolom budúceho sveta“ alebo „mlčanlivou láskou“. V kontemplatívnej modlitbe slová nie sú rozprávaním, ale vetvičkami, ktoré živia oheň lásky. V tomto tichu, neznesiteľnom pre „vonkajšieho“ človeka, nám Otec vyslovuje svoje vtelené, umučené, zosnulé a vzkriesené Slovo a Duch synovstva(498) nám dáva účasť na Ježišovej modlitbe.

2718 Kontemplatívna modlitba je zjednotením sa s Kristovou modlitbou v takej miere, v akej nám dáva účasť na jeho tajomstve. Cirkev slávi Kristovo tajomstvo v Eucharistii a Duch Svätý nám ho dáva prežívať v kontemplatívnej modlitbe, aby sa stalo zjavným prostredníctvom činorodej lásky.

2719 Kontemplatívna modlitba je spoločenstvo lásky, ktoré prináša život za mnohých v takej miere, v akej je súhlasom zotrvať v noci viery.(165) Veľkonočná noc zmŕtvychvstania prechádza nocou smrteľnej úzkosti a hrobu. To sú tri silné chvíle Ježišovej hodiny, ktoré nám jeho Duch (a nie „telo“, ktoré je „slabé“) dáva prežívať v kontemplatívnej modlitbe. Treba privoliť, aby sme bedlili hodinu s ním. (2730)

zobraziť celéZhrnutie

2720 Cirkev vyzýva veriacich na pravidelnú modlitbu: na každodenné modlitby, na liturgiu hodín, na nedeľné slávenie Eucharistie a na sviatky liturgického roka.

2721 Kresťanská tradícia pozná tri hlavné formy života modlitby: ústnu modlitbu, rozjímanie a kontemplatívnu modlitbu. Všetky tri majú ako spoločnú črtu sústredenosť srdca.

2722 Ústna modlitba, založená na jednote tela a ducha v ľudskej prirodzenosti, pridružuje telo k vnútornej modlitbe srdca podľa príkladu Ježiša Krista, ktorý sa modlí k svojmu Otcovi a učí svojich učeníkov „Otče náš“.

2723 Rozjímanie je nábožné uvažovanie, ktoré uvádza do činnosti myslenie, predstavivosť, city a túžby. Jeho cieľom je osvojiť si vierou predmet, o ktorom sa uvažuje, a porovnávať ho s realitou vlastného života.

2724 Kontemplatívna modlitba je jednoduché vyjadrenie tajomstva modlitby. Je to pohľad viery upretý na Ježiša, počúvanie Božieho slova, mlčanlivá láska. Kontemplatívna modlitba uskutočňuje zjednotenie s Kristovou modlitbou v takej miere, v akej nám dáva účasť na jeho tajomstve.

zobraziť celé2. článok BOJ V MODLITBE

2725 Modlitba je dar milosti a rozhodná odpoveď z našej strany. Vždy predpokladá úsilie. Veľké postavy modlitby Starej zmluvy pred Kristom, ako aj Božia Matka a svätí spolu s Ježišom nás učia,(2612) že modlitba je boj. Proti komu? Proti nám samým a proti úkladom Pokušiteľa,(409) ktorý robí všetko, aby odvrátil človeka od modlitby, od spojenia s Bohom. Každý sa modlí tak, ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí. Kto nechce stále konať podľa Kristovho Ducha, nemôže ani stále prosiť v jeho mene. „Duchovný boj“ v novom živote kresťana je neoddeliteľný od boja v modlitbe.(2015)

zobraziť celéI. Námietky proti modlitbe

2726 V boji modlitby musíme čeliť, v nás samých i okolo seba, mylným predstavám o modlitbe. Niektorí v nej vidia obyčajnú psychologickú činnosť, iní úsilie sústrediť sa s cieľom dosiahnuť vnútornú prázdnotu. Iní ju uzákoňujú do obradných postojov a slov. V podvedomí mnohých kresťanov je modlitba činnosťou,(2710) ktorá je nezlučiteľná so všetkým tým, čo majú robiť: nemajú čas. Tí, čo hľadajú Boha v modlitbe, sa rýchlo znechutia, lebo nevedia, že modlitba pochádza aj od Ducha Svätého, a nielen od nich samých.

2727 Musíme čeliť aj spôsobom zmýšľania „tohto sveta“. Ak nebudeme ostražití, preniknú do nás. Napríklad, pravdivé je vraj len to, čo sa dá overiť rozumom a vedou (modlitba je však tajomstvo,(37) ktoré presahuje naše vedomie i podvedomie); dôležité sú len hodnoty výroby a zisku (keďže modlitba je neproduktívna, je neužitočná); zmyselnosť a pohodlie sa pokladajú za kritériá pravdy, dobra a krásy(2500) (modlitba však ako „láska ku Kráse“ [filokália] je uchvátená slávou živého a pravého Boha); napokon modlitba ako reakcia proti aktivizmu (ktorý pripisuje prvoradý význam činnosti) je predstavovaná ako útek zo sveta (kresťanská modlitba však nie je ani únikom z dejín, ani rozchodom so životom).

2728 Napokon náš boj musí čeliť tomu, čo pociťujeme ako naše neúspechy v modlitbe: znechutenie pre našu suchopárnosť, zármutok nad tým, že nedávame Pánovi všetko, lebo máme „veľký majetok“ (Mk 10,22), sklamanie z toho, že nie sme vypočutí podľa našej vôle, zranenie našej pýchy, ktorá sa zatvrdzuje preto, že sme nehodní hriešnici, alergia na modlitbu ako na nezaslúžený dar. Záver je vždy ten istý: Načo sa modliť? Aby sme tieto prekážky prekonali, treba bojovať pokorne, s dôverou a vytrvalosťou.

zobraziť celéII. Pokorná bedlivosť srdca

zobraziť celéZOČI-VOČI ŤAŽKOSTIAM PRI MODLITBE

2729 Bežnou ťažkosťou pri našej modlitbe je roztržitosť. Pri ústnej modlitbe sa môže vzťahovať na slová a ich zmysel. V hlbšej rovine sa však môže týkať Toho, ku komu sa modlíme v ústnej modlitbe (liturgickej alebo osobnej), v rozjímaní a kontemplatívnej modlitbe. Venovať pozornosť roztržitostiam, aby sme ich zahnali, by znamenalo upadnúť do ich osídel, zatiaľ čo stačí vrátiť sa do nášho srdca.(2711) Roztržitosť nám odhaľuje, k čomu sme pripútaní, a toto pokorné uvedomenie si pred Pánom má prebudiť našu uprednostňujúcu lásku k nemu, takže mu rozhodne ponúkneme svoje srdce, aby ho očistil. Tu v srdci je miesto boja, voľby Pána, ktorému chceme slúžiť.

2730 Boj proti nášmu privlastňujúcemu si a panovačnému „ja“ je v kladnom zmysle bedlivosť, ostražitosť srdca. Keď Ježiš nástojí na bedlivosti, tá sa vždy vzťahuje na neho, na jeho príchod v posledný deň a každý deň: „dnes“. Ženích prichádza o polnoci.(2659) Svetlo, ktoré nesmie zhasnúť, je svetlo viery: „V srdci mi znejú tvoje slová: Hľadajte moju tvár“ (Ž27,8).

2731 Inou ťažkosťou najmä pre tých, čo sa chcú úprimne modliť, je suchopárnosť. Býva súčasťou kontemplatívnej modlitby, pri ktorej sa srdce cíti opustené, bez záľuby v myšlienkach, spomienkach a citoch, a to aj duchovných. Je to chvíľa čistej viery, ktorá zostáva verne s Ježišom v smrteľnej úzkosti a v hrobe. „Ak pšeničné zrno… odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12,24). Ak je suchopárnosť zavinená tým, že chýbajú korene, lebo slovo padlo na skalu, boj je súčasťou obrátenia. (1426)

zobraziť celéZOČI-VOČI POKUŠENIAM PRI MODLITBE

2732 Najčastejším a najskrytejším pokušením je náš nedostatok viery.(2609) Menej sa prejavuje zjavnou neverou(2089) než faktickým uprednostňovaním niečoho iného. Keď sa začneme modliť, ako prvoradé sa nám predstavia tisíce prác alebo starostí, ktoré sa zdajú naliehavé. Je to znova chvíľa pravdy pre srdce a pre jeho uprednostňujúcu lásku. Niekedy sa obraciame na Pána ako na posledné útočisko. Ale skutočne tomu veríme?(2092) Inokedy si berieme Pána za spojenca, lenže srdce zostáva ešte domýšľavé. V každom prípade náš nedostatok viery dáva najavo, že ešte nemáme dispozíciu pokorného srdca: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“(2074) (Jn 15,5).

2733 Iným pokušením, ktorému domýšľavosť otvára dvere,(2094) je duchovná znechutenosť (po latinsky acedia). Pod týmto výrazom Otcovia duchovného života chápu určitú formu depresie zavinenú ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca: „Duch je síce ochotný, ale telo je slabé“ (Mt 26,41). Z čím väčšej výšky človek padne, tým viac si ublíži.(2559) Bolestná stiesnenosť je opakom domýšľavosti. Kto je pokorný, nečuduje sa svojej úbohosti; ona ho vedie k tomu, aby mal väčšiu dôveru, aby vytrvalo odolával.

zobraziť celéIII. Synovská dôvera

2734 Synovská dôvera je skúšaná a osvedčuje sa v súžení. Hlavná ťažkosť sa týka prosebnej modlitby,(2629) čiže keď sa prihovárame za seba alebo za druhých. Niektorí sa dokonca prestanú modliť, lebo si myslia, že ich prosba nie je vypočutá. Tu sa vynárajú dve otázky: Prečo si myslíme, že naša prosba nebola vypočutá? Ako je naša modlitba vypočutá, a teda „účinná“?

zobraziť celéPREČO SA SŤAŽUJEME, ŽE NIE SME VYPOČUTÍ?

2735 Ponajprv by nás malo prekvapiť jedno zistenie. Keď chválime Boha alebo keď mu vo všeobecnosti vzdávame vďaky za jeho dobrodenia, nestaráme sa veľmi o to, aby sme vedeli, či mu je naša modlitba milá. Zato si však žiadame vidieť výsledok svojej prosby. Aká je vlastne naša predstava o Bohu, ktorá motivuje našu modlitbu:(2779) je Boh pre nás prostriedkom, ktorým si možno poslúžiť, alebo Otcom nášho Pána Ježiša Krista?

2736 Sme presvedčení, že „nevieme ani to, za čo sa máme modliť,(2559) ako treba“ (Rim 8,26)? Prosíme Boha o „vhodné dobrá“? Náš Otec dobre vie, čo potrebujeme, prv ako by sme ho o to prosili, (1730) ale čaká na našu prosbu, lebo dôstojnosť jeho detí spočíva v ich slobode. Treba sa teda modliť s jeho Duchom slobody, aby sme mohli skutočne poznať jeho túžbu.

2737 „Nič nemáte, lebo neprosíte. Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte; chcete to využiť na svoje náruživosti“ (Jak 4,2-3). Ak prosíme so srdcom rozdeleným, „cudzoložným“, Boh nás nemôže vypočuť, lebo chce naše dobro, náš život. „Alebo si myslíte, že Písmo nadarmo hovorí: ,Takmer žiarlivo túži po nás Duch, ktorý v nás prebýva?‘“ (Jak 4,5). Náš Boh je na nás „žiarlivý“, čo je znakom, že jeho láska je pravdivá. Vniknime do túžby jeho Ducha a budeme vypočutí:
„Nevyžaduj hneď [vypočutie] prosby, akoby si mal na to právo; chce ti totiž preukázať oveľa viac dobrodení, ak vytrváš v modlitbe.“
Boh chce, „aby sme v modlitbách cvičili svoju túžbu, ktorou by sme potom boli schopní prijať to, čo nám chce dať“.

zobraziť celéAKO JE NAŠA MODLITBA ÚČINNÁ?

2738 Zjavenie o modlitbe v ekonómii spásy nás učí, že viera sa opiera o pôsobenie Boha v dejinách.(2568) Synovskú dôveru vzbudzuje jeho vrcholné dielo: umučenie a zmŕtvychvstanie jeho Syna. Kresťanská modlitba je spoluprácou s jeho prozreteľnosťou, s jeho plánom lásky k ľuďom.(307)

2739 U svätého Pavla je táto dôvera „odvážna“, (2778) zakladá sa na modlitbe Ducha v nás a na vernej láske Otca, ktorý nám dal svojho jediného Syna. Premena srdca, ktoré sa modlí, je prvou odpoveďou na našu prosbu.

2740 Ježišova modlitba robí z kresťanskej modlitby účinnú prosbu. Ježiš je jej vzorom. Modlí sa v nás a s nami. Keďže srdce Syna hľadá len to, čo sa páči Otcovi, ako by mohlo srdce adoptovaných detí lipnúť viac na daroch ako na Darcovi?(2604)

2741 Ježiš sa modlí aj za nás, namiesto nás a v náš prospech. Všetky naše prosby boli raz navždy pojaté do jeho výkriku na kríži a Otec ich vypočul v jeho vzkriesení. Preto sa za nás neprestáva prihovárať u Otca. (2606) Ak je naša modlitba pevne spojená s Ježišovou modlitbou, a to v dôvere a so synovskou odvahou, dostaneme všetko,(2614) o čo prosíme v jeho mene, a to oveľa viac ako tú alebo onú vec: samého Svätého Ducha, v ktorom sú všetky dary.

zobraziť celéIV. Vytrvať v láske

2742 „Bez prestania sa modlite“(2098) (1Sol 5,17). „Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista“ (Ef 5,20). „Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bedlite a proste za všetkých svätých!“ (Ef 6,18). „Nebolo nám prikázané neprestajne pracovať, bedliť a postiť sa; ale bez prestania sa modliť stanovil zákon.“ Takáto neúnavná horlivosť môže pochádzať len z lásky. Boj v modlitbe proti našej ťarbavosti a lenivosti je bojom pokornej, dôverujúcej a vytrvalej lásky.(162) Táto láska otvára naše srdce trom žiarivým a oživujúcim zjavným pravdám vyplývajúcim z viery:

2743 Modliť sa je vždy možné: čas kresťana je časom vzkrieseného Krista, ktorý je s nami „po všetky dni“ (Mt 28,20), akékoľvek by boli búrky. Náš čas je v Božích rukách:
„Aj človekovi, ktorý obchoduje alebo cestuje, je možné pozorne sa modliť; takisto je možné inému, ktorý sedí v dielni a zošíva kože, povzniesť ducha k Bohu: je možné sluhovi, ktorý nakupuje potraviny a pobehuje hore-dolu alebo posluhuje v kuchyni… horlivo sa modliť z hĺbky srdca.“

2744 Modliť sa je životnou potrebou. Dôkaz z opaku nie je menej presvedčivý: ak sa nenechávame viesť Duchom, znova upadáme do otroctva hriechu. Ako môže byť Duch Svätý „naším životom“, ak je naše srdce ďaleko od neho?
„Nič sa nevyrovná modlitbe: veď ona robí z nemožného možné, z ťažkého ľahké… Je nemožné…, aby mohol niekedy upadnúť do hriechu… človek…, ktorý sa modlí.“
„Kto sa modlí, určite sa spasí. Kto sa nemodlí, určite sa zatratí.“

2745 Kresťanská modlitba a kresťanský život sú neoddeliteľné, lebo ide o tú istú lásku a o to isté odriekanie sa, ktoré pochádza z lásky.(2660) Ide o tú istú synovskú a láskyplnú zhodu s Otcovým plánom lásky. O to isté pretvárajúce zjednotenie v Duchu Svätom, ktorý nás stále väčšmi pripodobňuje Ježišovi Kristovi. Ide o tú istú lásku ku všetkým ľuďom, o tú lásku, ktorou nás miloval Ježiš: Otec vám dá „všetko, o čo budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 15,16-17).
„Bez prestania sa modlí, kto spája modlitbu s povinnou prácou a vhodnú činnosť s modlitbou. Iba tak môžeme chápať ako uskutočniteľný príkaz ono modlite sa bez prestania.“

zobraziť celé3. článok MODLITBA JEŽIŠOVEJ HODINY

2746 Keď prišla jeho hodina, Ježiš sa modlí k Otcovi. Jeho modlitba, najdlhšia, akú nám odovzdáva evanjelium, zhŕňa celú ekonómiu stvorenia a spásy, ako aj jeho smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Modlitba Ježišovej hodiny zostáva vždy jeho modlitbou,(1085) tak ako jeho Veľká noc (Pascha), ktorá sa odohrala „raz navždy“, zostáva prítomná v liturgii jeho Cirkvi.

2747 Kresťanská tradícia ju právom nazýva Ježišovou „veľkňazskou modlitbou“. Je to modlitba nášho Veľkňaza. Je neoddeliteľná od jeho obety, od jeho „prechodu“ (Paschy) k Otcovi, v ktorom je úplne „zasvätený“ Otcovi.

2748 V tejto veľkonočnej, obetnej modlitbe(518) je všetko „zjednotené“ v ňom: Boh i svet, Slovo i telo, večný život i čas, láska, ktorá sa obetuje, i hriech, ktorý ju zrádza, prítomní učeníci i tí, čo skrze ich slovo uveria v neho, zrieknutie sa seba samého i oslávenie. Je to modlitba jednoty.(820)

2749 Ježiš zavŕšil celé Otcovo dielo a jeho modlitba, tak ako jeho obeta, siaha až do skončenia vekov. Modlitba Ježišovej hodiny napĺňa posledné časy a vedie ich k zavŕšeniu. Ježiš, Syn, ktorému Otec dal všetko, sa celý odovzdáva Otcovi a súčasne sa vyjadruje so zvrchovanou slobodou na základe moci, ktorú mu dal Otec nad každou bytosťou. Syn, ktorý sa stal sluhom, je Pán, Pantokrátor (Vládca nad všetkým). Náš Veľkňaz, ktorý prosí za nás, je aj ten, ktorý sa modlí v nás, a Boh, ktorý nás vždy vypočuje.(2616)

2750 Až keď vnikneme do svätého mena Pána Ježiša, môžeme znútra prijať modlitbu, ktorú nás učí on sám: „Otče náš“.(2815) Jeho veľkňazská modlitba znútra vnuká veľké prosby modlitby „Otče náš“: starosť o Otcovo meno, horlivosť za jeho kráľovstvo (slávu ), plnenie Otcovej vôle, jeho plánu spásy a oslobodenie od Zlého.

2751 A napokon v tejto veľkňazskej modlitbe nám Ježiš zjavuje a dáva nerozlučiteľné „poznanie“ Otca a Syna,(240) ktoré je samotným tajomstvom života modlitby.

zobraziť celéZhrnutie

2752 Modlitba predpokladá úsilie a boj proti nám samým a proti úkladom Pokušiteľa. Boj v modlitbe je neoddeliteľný od „duchovného boja“, ktorý je potrebný, aby sme stále konali podľa Kristovho Ducha: každý sa modlí tak ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí.

2753 V boji modlitby musíme čeliť mylným predstavám, rozličným prúdom zmýšľania a skúsenostiam zo svojich neúspechov. Na tieto pokušenia, ktoré spochybňujú užitočnosť alebo dokonca možnosť modlitby, treba odpovedať pokorou, dôverou a vytrvalosťou.

2754 Hlavnými ťažkosťami pri modlitbe sú roztržitosť a suchopárnosť. Liekom proti nim je viera, obrátenie a bedlivosť srdca.

2755 Modlitbu ohrozujú dve časté pokušenia: nedostatok viery a duchovná znechutenosť, ktorá je určitou formou depresie zavinenou ochabnutím v askéze a vedúcou k stiesnenosti.

2756 Synovská dôvera je vystavená skúške, keď máme pocit, že nie sme vždy vypočutí. Evanjelium nás vyzýva, aby sme sa pýtali samých seba, či sa naša modlitba zhoduje s túžbou Ducha Svätého.

2757 „Bez prestania sa modlite“ (1Sol 5,17). Modliť sa je vždy možné. Ba je to životná potreba. Modlitba a kresťanský život sú neoddeliteľné.

2758 Modlitba Ježišovej hodiny, ktorá sa právom volá „veľkňazskou modlitbou“, zhŕňa celú ekonómiu stvorenia a spásy; vnuká veľké prosby modlitby „Otče náš“.