SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: TRETIA ČASŤ ŽIVOT V KRISTOVI
     oddiel: PRVÝ ODDIEL POVOLANIE ČLOVEKA: ŽIVOT V DUCHU
  kapitola: 
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

PRVÝ ODDIEL POVOLANIE ČLOVEKA: ŽIVOT V DUCHU

1699 Život v Duchu Svätom uskutočňuje povolanie človeka (prvá kapitola). Spočíva v láske k Bohu a v ľudskej solidarite (druhá kapitola). Je nám udelený nezaslúžene (z milosti) ako spása (tretia kapitola).

zobraziť celéPRVÁ KAPITOLA DÔSTOJNOSŤ ĽUDSKEJ OSOBY

1700 Dôstojnosť ľudskej osoby má pôvod v stvorení človeka(356) na Boží obraz a podobu (1. článok); uskutočňuje sa v jej povolaní k Božej blaženosti (2. článok). Je vlastnosťou človeka slobodne smerovať k tomuto zavŕšeniu (3. článok). Svojimi vedomými a dobrovoľnými činmi (4. článok) sa človek buď zameriava, alebo nezameriava na dobro prisľúbené Bohom a dosvedčované morálnym svedomím (5. článok). Ľudia budujú samých seba a vnútorne rastú: z celého svojho zmyslového a duchovného života utvárajú materiál svojho rastu (6. článok). S pomocou milosti rastú v čnosti (7. článok); vyhýbajú sa hriechu,(1439) a ak sa ho dopustili, odovzdávajú sa ako márnotratný syn do milosrdenstva nášho nebeského Otca (8. článok). Tak dosahujú dokonalosť v láske.

zobraziť celé1. článok ČLOVEK, BOŽÍ OBRAZ

1701 „Kristus… v samom zjavení tajomstva Otca(359) a jeho lásky naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie.“ V Kristovi, ktorý je „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15), bol človek stvorený na „obraz a podobu“ Stvoriteľa. V Kristovi, Vykupiteľovi a Spasiteľovi, Boží obraz, deformovaný v človekovi prvým hriechom, bol obnovený vo svojej pôvodnej kráse a zošľachtený Božou milosťou.

1702 Boží obraz je prítomný v každom človekovi.(1878) Žiari v spoločenstve osôb, ktoré je podobné jednote božských osôb medzi sebou (porov. druhú kapitolu).

1703 Ľudská osoba obdarená „duchovnou a nesmrteľnou dušou“ (363) je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“. Už od svojho počatia je určená pre večnú blaženosť.(2258)

1704 Ľudská osoba má účasť na svetle a sile Božieho Ducha. Svojím rozumom je schopná pochopiť poriadok vecí(339) stanovený Stvoriteľom. Svojou vôľou je sama od seba schopná smerovať k svojmu pravému dobru. Nachádza svoju dokonalosť v tom, že hľadá a miluje pravdu a dobro. (30)

1705 Vďaka svojej duši a svojim duchovným schopnostiam rozumu a vôle je človek obdarený slobodou,(1730) ktorá je „vynikajúcim znakom Božieho obrazu“.

1706 Svojím rozumom človek spoznáva Boží hlas, ktorý ho pobáda „konať dobré a chrániť sa zlého“. Každý človek je povinný riadiť sa týmto zákonom, ktorý sa ozýva vo svedomí a spĺňa sa v láske k Bohu(1776) a blížnemu. Mravný život svedčí o dôstojnosti ľudskej osoby.

1707 „Ale človek, na nahováranie Zlého,(397) už na začiatku dejín zneužil svoju slobodu“ Podľahol pokušeniu a spáchal zlo. Uchováva si síce túžbu po dobre, ale jeho prirodzenosť je ranená dedičným hriechom. Stal sa náchylným na zlé a podlieha omylu:
„A tak je človek rozpoltený sám v sebe. Celý život človeka, tak individuálny, ako aj kolektívny, sa preto javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou.“

1708 Kristus nás svojím umučením oslobodil(617) od satana a od hriechu. Zaslúžil nám nový život v Duchu Svätom. Jeho milosť obnovuje, čo v nás hriech pokazil.

1709 Kto verí v Krista, stáva sa Božím synom.(1265) Toto adoptovanie za syna ho premieňa a umožňuje mu nasledovať Kristov príklad. Robí ho schopným správne konať a robiť dobro. Učeník zjednotený so svojím Spasiteľom dosahuje dokonalosť lásky čiže svätosť. Mravný život dozretý v milosti sa rozvíja do večného života v nebeskej sláve.(1050)

zobraziť celéZhrnutie

1710 „Kristus… naplno odhaľuje človeka človeku a ukazuje mu jeho vznešené povolanie.“

1711 Ľudská osoba, obdarená duchovnou dušou, rozumom a vôľou, je už od svojho počatia zameraná na Boha a určená na večnú blaženosť. Snaží sa o svoju dokonalosť tým, že hľadá a miluje pravdu a dobro.

1712 Pravá sloboda je v človekovi „vynikajúcim znakom Božieho obrazu.“

1713 Človek je povinný riadiť sa mravným zákonom, ktorý ho pobáda „konať dobré a chrániť sa zlého“. Tento zákon sa ozýva v jeho svedomí.

1714 Človek ranený vo svojej prirodzenosti dedičným hriechom podlieha omylu pri používaní svojej slobody a je náchylný na zlé.

1715 Kto verí v Krista, má nový život v Duchu Svätom. Mravný život, ktorý rastie a dozrieva v milosti, sa má dovŕšiť v nebeskej sláve.

zobraziť celé2. článok NAŠE POVOLANIE K BLAŽENOSTI

zobraziť celéI. Blahoslavenstvá

1716 Blahoslavenstvá sú stredobodom Ježišovho učenia.(2546) Ich vyhlásenie preberá prisľúbenia dané vyvolenému národu od čias Abraháma. Privádza ich k dokonalosti tým, že ich už nezameriava iba na vlastnenie určitej krajiny, ale na nebeské kráľovstvo:
„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (Mt 5,3-12).

1717 Blahoslavenstvá vykresľujú tvár Ježiša Krista(459) a opisujú jeho lásku; vyjadrujú povolanie veriacich pridružených k sláve jeho umučenia a zmŕtvychvstania; objasňujú charakteristické skutky a postoje kresťanského života;(1820) sú paradoxnými prisľúbeniami, ktoré udržiavajú nádej v utrpeniach; zvestujú požehnania a odmeny, ktoré učeníci už tajomným spôsobom dostávajú; začali sa uskutočňovať v živote Panny Márie a všetkých svätých.

zobraziť celéII. Túžba po šťastí

1718 Blahoslavenstvá odpovedajú na vrodenú túžbu(27) po šťastí. Táto túžba má božský pôvod.(1024) Boh ju vložil do srdca človeka, aby ho pritiahol k sebe, lebo len on ju môže plne uspokojiť.
„Zaiste všetci chceme žiť šťastne a v ľudskom pokolení niet nikoho, kto by nesúhlasil s týmto tvrdením ešte skôr, ako by bolo jasne vyslovené.“
„Akože ťa teda mám hľadať, Pane?(2541) Lebo keď hľadám teba, svojho Boha, hľadám blažený život. Budem ťa hľadať, aby žila moja duša. Lebo moje telo žije z mojej duše a moja duša žije z teba.“
„Jedine Boh nasycuje.“

1719 Blahoslavenstvá odhaľujú zmysel ľudskej existencie,(1950) posledný cieľ ľudských činov: Boh nás volá do svojej blaženosti. Týmto volaním sa obracia na každého osobne, ale aj na celú Cirkev, nový ľud zložený z tých, čo prijali prisľúbenie a žijú z neho vo viere.

zobraziť celéIII. Kresťanská blaženosť

1720 Nový zákon používa viaceré výrazy,(1027) aby charakterizoval blaženosť, ku ktorej Boh volá človeka: príchod Božieho kráľovstva; videnie Boha – Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8); vstup do radosti Pána; vstup do Božieho pokoja:
„Tam budeme odpočívať a vidieť. Budeme vidieť a milovať. Budeme milovať a chváliť. Tak to bude na konci bez konca. Veď aký iný cieľ máme, ak nie prísť do Kráľovstva, ktoré nebude mať konca?“

1721 Veď Boh nás stvoril, aby sme ho poznali, jemu slúžili a jeho milovali, a tak prišli do raja. Blaženosť nám dáva účasť na Božej prirodzenosti a na večnom živote. S ňou človek vchádza do Kristovej slávy a do radosti života Najsvätejšej Trojice.(260)

1722 Takáto blaženosť presahuje rozum(1028) a čisto ľudské sily. Je nezaslúženým darom Božej milosti. Preto sa volá nadprirodzená, takisto ako milosť, ktorá človeka disponuje vojsť do Božej radosti.
„ Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.‘ Ale ,nikto nemôže vidieť Boha‘ v jeho veľkosti a nevýslovnej sláve ,a zostať nažive‘, lebo Otec je nepochopiteľný. Ale z lásky a dobroty voči ľuďom a vo svojej všemohúcnosti umožňuje tým, čo ho milujú, vidieť Boha…:(294) ‚lebo čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu‘.“

1723 Prisľúbená blaženosť nás stavia pred rozhodujúce morálne voľby. Vyzýva nás, aby sme si očistili srdce od zlých náklonností(2519) a hľadali Božiu lásku nadovšetko. Učí nás, že pravé šťastie nie je ani v bohatstve alebo blahobyte, ani v ľudskej sláve alebo moci, ani v nijakom ľudskom výtvore, nech by bol akokoľvek osožný,(227) ako je veda, technika, umenie, ani v nijakom stvorení, ale jedine v Bohu, prameni každého dobra a každej lásky:
„Všetci sa skláňajú pred bohatstvom. Veľké množstvo ľudí mu inštinktívne vzdáva poctu. Šťastie merajú bohatstvom a bohatstvom merajú aj úctyhodnosť… Je to hold, ktorý vyplýva z presvedčenia …, že bohatstvom možno dosiahnuť všetko. Bohatstvo je jednou z modiel našich čias a druhou je popularita… Popularita, čiže všeobecná známosť vo verejnosti – čo by sa mohlo nazvať ,tlačové renomé‘ –, sa považuje za veľké dobro samo osebe a za základ uctievania.“

1724 Desatoro, Ježišova reč na vrchu a katechéza (učenie) apoštolov nám ukazujú cesty, ktoré vedú do nebeského kráľovstva. Posilňovaní milosťou Ducha Svätého usilujeme sa po nich kráčať krok za krokom každodennými skutkami. Pôsobením Kristovho slova pomaly prinášame v Cirkvi ovocie na Božiu slávu.

zobraziť celéZhrnutie

1725 Blahoslavenstvá preberajú a privádzajú k dokonalosti Božie prisľúbenia od čias Abraháma tým, že ich zameriavajú na nebeské kráľovstvo. Odpovedajú na túžbu po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca človeka.

1726 Blahoslavenstvá nás učia, aký je posledný cieľ, ku ktorému nás Boh volá. Je ním Kráľovstvo, videnie Boha, účasť na Božej prirodzenosti, večný život, Božie synovstvo a spočinutie v Bohu.

1727 Blaženosť večného života je nezaslúžený dar Božej milosti; je nadprirodzená takisto ako milosť, ktorá k nej vedie.

1728 Blahoslavenstvá nás stavajú pred rozhodujúce voľby, čo sa týka pozemských dobier; očisťujú nám srdce, aby nás naučili milovať Boha nadovšetko.

1729 Nebeská blaženosť určuje kritériá rozlišovania na používanie pozemských dobier v súlade s Božím zákonom.

zobraziť celé3. článok SLOBODA ČLOVEKA

1730 Boh stvoril človeka ako rozumovú bytosť a udelil mu dôstojnosť osoby obdarenej schopnosťou konať z vlastného popudu a byť pánom svojich činov. „Boh chcel totiž ponechať človekovi možnosť rozhodovať sa, aby sám od seba hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne dosiahol plnú a blaženú dokonalosť tým, že sa k nemu primkne.“ (30)
„Človek je rozumová bytosť a tým je podobný Bohu; bol stvorený slobodným v rozhodovaní a pánom svojich činov.“

zobraziť celéI. Sloboda a zodpovednosť

1731 Sloboda je v rozume a vo vôli zakorenená schopnosť konať alebo nekonať, urobiť to alebo ono, a tak vykonať sám od seba vedomé a dobrovoľné činy. Slobodnou vôľou každý disponuje sebou samým. Sloboda je v človekovi sila, ktorá mu umožňuje rásť a dozrievať v pravde a v dobre. Sloboda dosahuje svoju dokonalosť, keď je zameraná na Boha,(1721) ktorý je našou blaženosťou.

1732 Dokiaľ sloboda definitívne nezakotví v konečnom dobre,(396) ktorým je Boh, zahŕňa v sebe možnosť voliť medzi dobrom a zlom, teda možnosť rásť v dokonalosti alebo zlyhať a zhrešiť.(1849) Sloboda charakterizuje pravé ľudské činy. Stáva sa prameňom chvály alebo hany, zásluhy alebo viny.(2006)

1733 Čím väčšmi človek koná dobro,(1803) tým sa stáva slobodnejším. Pravá sloboda je iba tá, ktorá je v službe dobra a spravodlivosti. Zvoliť si neposlušnosť a zlo je zneužitím slobody a vedie do otroctva hriechu.

1734 Sloboda robí človeka zodpovedným za vlastné činy(1036) v takej miere, v akej sú dobrovoľné. Pokrok v čnosti,(1804) poznanie dobra a askéza posilňujú vládu vôle nad jej činmi.

1735 Pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť, ba aj zrušiť nevedomosťou, nepozornosťou, násilím, strachom,(597) návykmi, nezriadenými náklonnosťami a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi.

1736 Každý priamo chcený čin je pričítateľný tomu, kto ho vykonal:
Boh sa pýta Evy po hriechu v záhrade: „Čo si to urobila?“(2568) (Gn 3,13) Takisto sa pýta aj Kaina. Podobne hovorí aj prorok Nátan kráľovi Dávidovi po tom, čo Dávid spáchal cudzoložstvo s Uriášovou manželkou a dal Uriáša zabiť.
Čin môže byť nepriamo chcený, ak je následkom nedbanlivosti človeka o to čo by mal poznať alebo konať, napríklad nehoda zapríčinená neznalosťou dopravných predpisov.

1737 Účinok možno tolerovať, ak ho ten, kto koná, nechce;(2263) napríklad ak sa matka vysilí pri lôžku svojho chorého dieťaťa. Zlý účinok nie je pričítateľný, ak nebol chcený ani ako cieľ, ani ako prostriedok konania: napríklad smrť, ktorá niekoho zastihla pri poskytovaní pomoci človekovi v nebezpečenstve. Aby bol zlý účinok pričítateľný, je potrebné, aby sa dal predvídať a aby ten, kto koná, mal možnosť sa mu vyhnúť: napríklad zabitie človeka, ktorého sa dopustí vodič v stave opitosti.

1738 Sloboda sa realizuje vo vzťahoch medzi ľuďmi. Každý človek je stvorený na Boží obraz, a teda má prirodzené právo, aby bol uznávaný ako slobodná a zodpovedná bytosť. Táto povinnosť vážiť si každého zaväzuje všetkých. Právo na používanie slobody (čiže právo slobodne rozhodovať a konať) je neoddeliteľnou požiadavkou dôstojnosti(2106) ľudskej osoby najmä v morálnej a náboženskej oblasti. (210) Toto právo musí občianska moc uznávať a chrániť v hraniciach spoločného dobra a verejného poriadku.

zobraziť celéII. Ľudská sloboda v ekonómii spásy

1739 Sloboda a hriech. ľudská sloboda je ohraničená a omylná. A skutočne, človek zlyhal. Slobodne zhrešil.(387) Tým, že odmietol plán Božej lásky, oklamal sám seba; stal sa otrokom hriechu. Toto prvé odcudzenie privodilo množstvo ďalších.(401) Dejiny ľudstva už od svojich začiatkov svedčia o nešťastiach a utláčaniach, ktoré sa zrodili v srdci človeka ako následok zneužívania slobody.

1740 Ohrozenie slobody.(2108) Používanie slobody neznamená právo hovoriť a robiť čokoľvek. Je mylné predpokladať, že človek ako subjekt slobody „je sebestačný a má za cieľ uspokojenie vlastného záujmu používaním pozemských dobier“. Napokon, podmienky hospodárskeho, sociálneho, politického a kultúrneho rázu, ktoré sa vyžadujú na správne používanie slobody, sa príliš často zaznávajú a porušujú.(1887) Takéto situácie zapríčinené zaslepenosťou a nespravodlivosťou zaťažujú morálny život a vystavujú tak silných, ako aj slabých pokušeniu prehrešovať sa proti láske. Keď sa človek odvráti od morálneho zákona, siaha na vlastnú slobodu, stáva sa otrokom samého seba, rozbíja bratstvo so spolublížnymi a búri sa proti Božej pravde.

1741 Oslobodenie a spása. Kristus svojím slávnym krížom získal spásu pre všetkých ľudí. Vykúpil ich z hriechu, ktorý ich držal v otroctve: „Túto slobodu nám vydobyl Kristus“ (Gal 5,1). V ňom máme účasť na „pravde“, ktorá nás „vyslobodí“(782) (Jn 8,32). Dostali sme Ducha Svätého a, ako učí Apoštol, „kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2Kor 3,17). Už odteraz sa chválime účasťou „na slobode … Božích detí“ (Rim 8,21).

1742 Sloboda a milosť.(2002) Kristova milosť vôbec nie je súperom našej slobody, keď je sloboda v súlade so zmyslom pre pravdu a dobro, ktoré Boh vložil do ľudského srdca. Naopak, ako o tom svedčí kresťanská skúsenosť najmä v modlitbe,(1784) čím sme vnímavejší na podnety milosti, tým väčšmi rastie naša vnútorná sloboda a istota v skúškach a takisto aj pred nátlakmi a donucovaniami vonkajšieho sveta. Duch Svätý nás pôsobením milosti vychováva k duchovnej slobode, aby z nás urobil slobodných spolupracovníkov na svojom diele v Cirkvi a vo svete:
„Všemohúci a milosrdný Bože, láskavo odvráť od nás všetky protivenstvá, aby sme bez vnútorných a vonkajších prekážok mohli plniť tvoju vôľu.“

zobraziť celéZhrnutie

1743 Boh ponechal človekovi „možnosť rozhodnúť sa“ (Sir 15,14), aby sa mohol slobodne primknúť k svojmu Stvoriteľovi, a tak dosiahnuť dokonalú blaženosť.

1744 Sloboda je schopnosť konať alebo nekonať; a tak vykonať sám od seba vedomé a dobrovoľné činy. Dokonalosť svojho konania dosahuje vtedy, keď je zameraná na Boha, najvyššie Dobro.

1745 Sloboda charakterizuje ľudské činy v pravom zmysle slova. Robí človeka zodpovedným za činy, ktorých je dobrovoľne pôvodcom. Jeho vedomé a dobrovoľné konanie mu patrí ako vlastné.

1746 Pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť; ba aj zrušiť nevedomosťou, násilím, strachom a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi.

1747 Právo na používanie slobody je neoddeliteľnou požiadavkou dôstojnosti človeka najmä v náboženskej a morálnej oblasti. Ale používanie slobody nezahŕňa v sebe predpokladané právo hovoriť a robiť čokoľvek.

1748 „Túto slobodu nám vydobyl Kristus“ (Gal 5,1).

zobraziť celé4. článok MORÁLNOSŤ ĽUDSKÝCH ČINOV

1749 Sloboda robí z človeka morálny subjekt. Ak človek koná vedome a dobrovoľne, je takpovediac otcom svojich činov.(1732) Ľudské činy, t. j. činy slobodne zvolené na základe úsudku svedomia, možno morálne hodnotiť. Sú alebo dobré, alebo zlé.

zobraziť celéI. Pramene morálnosti

1750 Morálnosť ľudských činov závisí:
— od zvoleného predmetu,
— od zamýšľaného cieľa čiže úmyslu,
— od okolností konania.
Predmet, úmysel a okolnosti sú „pramene“ alebo základné prvky morálnosti ľudských činov.

1751 Zvolený predmet je dobro, ku ktorému vôľa vedome smeruje. Je „matériou“ ľudského činu. Zvolený predmet morálne špecifikuje úkon vôle podľa toho, či rozum tento predmet poznáva a posudzuje ako zhodný alebo nezhodný s pravým dobrom.(1794) Objektívne normy morálnosti vyjadrujú racionálny poriadok dobra a zla, ktorý dosviedča svedomie.

1752 Na rozdiel od predmetu je úmysel v konajúcom subjekte. Keďže úmysel je pri prameni dobrovoľného konania a určuje toto konanie prostredníctvom cieľa, je podstatným prvkom morálneho hodnotenia činu. Cieľ je v úmysle prvý a označuje účel, ku ktorému konanie smeruje. Úmysel je hnutie vôle k cieľu; týka sa cieľa konania.(2520) Je zameraním sa na dobro, ktoré sa očakáva od podniknutého konania. Úmysel sa neobmedzuje iba na usmerňovanie našich jednotlivých činov, ale môže zameriavať na ten istý cieľ viaceré činy; môže usmerňovať celý život k poslednému cieľu.(1731) Napríklad cieľom poskytnutej služby je pomáhať blížnemu, ale zároveň ju môže podnecovať láska k Bohu ako poslednému cieľ všetkých našich činov. Ten istý čin môžu podnietiť viaceré úmysly: napríklad službu možno preukázať s úmyslom získať si priazeň alebo sa tým vystatovať.

1753 Dobrý úmysel (napríklad pomôcť blížnemu) nerobí ani dobrým, ani správnym konanie, ktoré je samo v sebe nezriadené(2479) (napríklad lož a ohováranie). Cieľ neospravedlňuje prostriedky. Nemožno napríklad ospravedlniť odsúdenie nevinného(596) ako oprávnený prostriedok na záchranu ľudí. Naopak, pridaný zlý úmysel (napríklad márnomyseľnosť) robí zlým čin, ktorý môže byť sám v sebe dobrý (napríklad dať almužnu).

1754 Okolnosti vrátane následkov sú druhotné prvky morálneho činu. Prispievajú k zväčšeniu alebo zmenšeniu morálneho dobra alebo zla ľudských činov (napríklad veľkosť sumy pri krádeži). Môžu aj oslabiť alebo zväčšiť zodpovednosť konajúceho(1735) (napríklad konať zo strachu pred smrťou). Okolnosti samy osebe nemôžu zmeniť morálnu akosť činov. Nemôžu urobiť dobrým ani spravodlivým čin, ktorý je sám v sebe zlý.

zobraziť celéII. Dobré a zlé činy

1755 Morálne dobrý čin predpokladá, že je dobrý súčasne aj predmet, aj cieľ, aj okolnosti. Zlý cieľ pokazí čin, hoci jeho predmet je sám v sebe dobrý (Mt 6,5).
Predmet voľby môže sám pokaziť celé konanie. Jestvujú konkrétne správania (napríklad smilstvo), ktorých voľba je vždy nesprávna, lebo zahŕňa v sebe nezriadenosť vôle, to jest morálne zlo.

1756 Je teda nesprávne hodnotiť morálnosť ľudských činov, berúc do úvahy len úmysel, ktorý k nim dáva podnet, alebo len okolnosti (prostredie, spoločenský tlak, prinútenie alebo nevyhnutnosť konať atď.), ktoré tvoria ich rámec. Sú činy, ktoré samy osebe a samy v sebe, nezávisle od okolností a úmyslov, sú vždy závažne nedovolené (graviter illiciti) vzhľadom na svoj predmet; napríklad zlorečenie a krivá prísaha,(1789) vražda a cudzoložstvo. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.

zobraziť celéZhrnutie

1757 Predmet, úmysel a okolnosti sú tri „pramene“ morálnosti ľudských činov.

1758 Zvolený predmet morálne špecifikuje úkon vôle podľa toho, či rozum tento predmet poznáva a posudzuje ako dobrý, alebo zlý.

1759 „Nemožno ospravedlniť nijaké zlo vykonané s dobrým úmyslom.“ Cieľ neospravedlňuje prostriedky.

1760 Morálne dobrý čin predpokladá, že je dobrý súčasne aj predmet, aj cieľ, aj okolnosti.

1761 Jestvujú konkrétne správania, ktorých voľba je vždy nesprávna, lebo zahŕňa v sebe nezriadenosť vôle, to jest morálne zlo. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.

zobraziť celé5. článok MORÁLNOSŤ VÁŠNÍ

1762 Človek sa zameriava na blaženosť svojimi vedomými a dobrovoľnými činmi. Vášne alebo city, ktoré zakúša, ho môžu na to disponovať a k tomu prispievať.

zobraziť celéI. Vášne

1763 Výraz „vášne“ patrí do kresťanského dedičstva. City alebo vášne označujú citové vzrušenia alebo hnutia, ktoré pobádajú konať alebo nekonať podľa toho, čo človek pociťuje alebo si predstavuje ako dobré alebo ako zlé.

1764 Vášne sú prirodzenými zložkami ľudskej psychiky, tvoria prechod a zabezpečujú spojenie medzi zmyslovým životom a životom ducha. Pán Ježiš označuje srdce človeka(368) za žriedlo, z ktorého vyvierajú hnutia vášní.

1765 Vášní je veľa. Najzákladnejšou vášňou je láska, ktorú vyvoláva príťažlivosť dobra. Láska vzbudzuje túžbu po neprítomnom dobre a nádej na jeho dosiahnutie. Toto hnutie sa završuje v pôžitku a radosti z vlastneného dobra. Obava pred zlom vyvoláva nenávisť a odpor voči budúcemu zlu a strach pred ním. Toto hnutie sa završuje v zármutku nad prítomným zlom alebo v hneve, ktorý sa proti tomuto zlu vzpiera.

1766 „Milovať znamená chcieť niekomu dobre.“ Všetky ostatné city majú pôvod v tomto prvotnom hnutí ľudského srdca k dobru.(1704) Miluje sa iba dobro. „[Vášne] sú zlé, ak je láska zlá; sú dobré, ak je láska dobrá.“

zobraziť celéII. Vášne a morálny život

1767 Vášne samy v sebe nie sú ani dobré, ani zlé. Morálnu akosť nadobúdajú iba v takej miere, v akej skutočne závisia od rozumu a vôle. Vášne sa volajú dobrovoľné(1860) „alebo preto, že ich vôľa prikazuje, alebo preto, že ich vôľa nezakazuje“. Patrí k dokonalosti morálneho alebo ľudského dobra, že vášne riadi rozum.

1768 Silné city nerozhodujú ani o morálnosti, ani o svätosti ľudí; sú nevyčerpateľnou zásobárňou obrazov a citových hnutí, v ktorých sa prejavuje morálny život. Vášne sú morálne dobré, ak prispievajú k dobrému konaniu; v opačnom prípade sú zlé. Správna vôľa zameriava na dobro a na blaženosť citové hnutia, ktoré si osvojuje; zlá vôľa podlieha nezriadeným vášňam a vybičúva ich. Vzrušenia a city sa môžu stať súčasťou čností(1803) alebo sa môžu v nerestiach zvrhnúť.(1865)

1769 V kresťanskom živote sám Duch Svätý uskutočňuje svoje dielo tým, že podnecuje k činnosti celú ľudskú bytosť, vrátane jej bolestí, strachov a zármutkov, ako sa to prejavilo v Pánovej smrteľnej úzkosti a v jeho umučení. V Kristovi naše ľudské city môžu dosiahnuť svoje zavŕšenie v láske a v Božej blaženosti.

1770 Mravná dokonalosť(30) spočíva v tom, že človeka nepobáda k dobru iba jeho vôľa, ale aj jeho zmyslová túžba (appetitus sensibilis) podľa týchto slov žalmu: „Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému“ (Ž84,3).

zobraziť celéZhrnutie

1771 Výrazom „vášne“ sa označujú citové náklonnosti alebo city. Prostredníctvom svojich citových vzrušení človek tuší dobro alebo má predtuchu zla.

1772 Hlavné vášne sú láska a nenávisť, túžba a strach, radosť, zármutok a hnev.

1773 Vo vášňach chápaných ako citové hnutia nie je ani morálne dobro, ani zlo. Podľa toho, či závisia alebo nezávisia od rozumu a vôle, je v nich, alebo nie je v nich morálne dobro alebo zlo.

1774 Vzrušenia a city sa môžu stať súčasťou čností alebo sa môžu v nerestiach zvrhnúť.

1775 Dokonalosť morálneho dobra spočíva v tom, že človeka nepobáda k dobru iba jeho vôľa, ale aj jeho „srdce“.

zobraziť celé6. článok MORÁLNE SVEDOMIE

1776 „V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon,(1954) ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu, a keď treba, zaznieva mu v hĺbke srdca… Lebo človek má v srdci Bohom vpísaný zákon… Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.“

zobraziť celéI. Úsudok svedomia

1777 Morálne svedomie, ktoré je v srdci človeka, mu v pravej chvíli prikazuje robiť dobro a vyhýbať sa zlu. Posudzuje aj konkrétne voľby: schvaľuje tie, ktoré sú dobré, a odsudzuje tie, ktoré sú zlé. Svedčí o autorite pravdy vzhľadom na najvyššie Dobro,(1766, 2071) ktorého príťažlivosť človek zakúša a ktorého príkazy prijíma. Keď rozvážny človek počúva morálne svedomie, môže počuť Boha, ktorý hovorí.

1778 Morálne svedomie je úsudok rozumu (iudicium rationis), ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu,(1749) ktorý hodlá vykonať, či práve koná, alebo už vykonal. Človek je povinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne. Človek vníma a poznáva príkazy Božieho zákona úsudkom svojho svedomia:
„Svedomie je zákon nášho ducha, ale presahuje ducha; dáva nám príkazy a znamená zodpovednosť a povinnosť, strach a nádej,… Je poslom toho, ktorý nám hovorí akoby cez závoj vo svete prírody, ako aj vo svete milosti, ktorý nás poučuje a riadi. Svedomie je prvým zo všetkých Kristových zástupcov.“

1779 Pre každého je dôležité, aby bol dostatočne v sebe sústredený, a tak mohol počuť hlas svojho svedomia a riadiť sa ním.(1886) Táto potreba zvnútornenia je o to naliehavejšia, že život nás často vystavuje nebezpečenstvu, že zanecháme akékoľvek uvažovanie, skúmanie seba alebo vstúpenie do seba:
„Vstúp do svojho svedomia a spytuj sa ho… Vstúpte teda, bratia, do [svojho] vnútra, a vo všetkom, čo robíte, hľaďte na svedka – Boha.“

1780 Dôstojnosť ľudskej osoby zahŕňa v sebe a vyžaduje správnosť morálneho svedomia. Morálne svedomie zasa zahŕňa vnímanie princípov morálnosti (synderesis), ich aplikáciu v daných okolnostiach praktickým rozlišovaním dôvodov a dobier a napokon úsudok o konkrétnych činoch, ktoré sa majú vykonať, alebo už boli vykonané. Pravda o morálnom dobre vyjadrená v zákone rozumu sa prakticky a konkrétne poznáva rozvážnym úsudkom svedomia. Človek, ktorý si volí v súlade s týmto úsudkom,(1806) sa označuje za rozvážneho (prudens).

1781 Svedomie umožňuje vziať na seba zodpovednosť(1731) za vykonané činy. Ak človek spácha zlo, správny úsudok svedomia môže v ňom ostať ako svedok univerzálnej pravdy o dobre a zároveň ako svedok o zle jeho jednotlivej voľby. Výrok úsudku svedomia je zárukou nádeje a milosrdenstva. Tým, že svedčí o spáchanom priestupku, pripomína, že treba prosiť o odpustenie, naďalej konať dobro a s pomocou Božej milosti neprestajne pestovať čnosť.
„Podľa toho poznáme, že sme z pravdy a upokojíme si pred ním srdce. Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1Jn 3,19-20).

1782 Človek má právo konať podľa svedomia a slobodne, aby mohol osobne urobiť morálne rozhodnutia. „Preto nie je dovolené nútiť [človeka], aby konal proti svojmu svedomiu. Ale ani nie je dovolené mu prekážať, aby konal podľa svojho svedomia,(2106) najmä v náboženskej oblasti.“

zobraziť celéII. Formovanie svedomia

1783 Svedomie musí byť poučené a morálny úsudok osvietený. Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom, ktoré chce Stvoriteľova múdrosť. Výchova svedomia je nevyhnutná, lebo ľudia sú vystavení negatívnym vplyvom a hriech ich pokúša, aby dali prednosť vlastnému úsudku a odmietli učenie predkladané autoritou (Cirkvi).(2039)

1784 Výchova svedomia je celoživotná úloha. Už od prvých rokov vedie dieťa k poznávaniu a zachovávaniu vnútorného zákona vnímaného morálnym svedomím. Rozumná výchova učí čnostiam, ochraňuje alebo oslobodzuje od strachu, sebectva a pýchy, od nezdravých pocitov viny a hnutí samoľúbosti, ktoré pochádzajú z ľudskej slabosti a z ľudských chýb.(1742) Výchova svedomia zaručuje slobodu a prináša pokoj srdca.

1785 Pri formovaní svedomia je Božie slovo svetlom na našej ceste. Máme si ho osvojovať vierou a modlitbou a uvádzať ho do života. Takisto si máme spytovať svedomie, majúc na zreteli Pánov kríž. Pomáhajú nám pritom dary Ducha Svätého, ako aj svedectvá a rady(890) iných a vedie nás učenie predkladané autoritou Cirkvi.

zobraziť celéIII. Voliť podľa svedomia

1786 Keď je svedomie postavené pred morálnu voľbu, môže vyniesť alebo správny úsudok, ktorý sa zhoduje s rozumom a s Božím zákonom, alebo naopak, mylný úsudok, ktorý sa od nich vzďaľuje.

1787 Človek sa niekedy nachádza v situáciách, ktoré spôsobujú, že morálny úsudok je menej istý a rozhodovanie je ťažké. Musí však vždy hľadať to, čo je správne a dobré, a rozoznávať Božiu vôľu(1955) vyjadrenú v Božom zákone.

1788 Aby to človek dosiahol, snaží sa vysvetľovať fakty skúsenosti a znamenia čias pomocou čnosti rozvážnosti,(1806) rady rozvážnych ľudí a s pomocou Ducha Svätého a jeho darov.

1789 Niektoré pravidlá platia vo všetkých prípadoch:
— Nikdy nie je dovolené robiť zlo,(1756) aby z toho vzniklo dobro.
— „Zlaté pravidlo“:(1970) „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7,12).
— Láska sa vždy prejavuje úctou k blížnemu(1827) a rešpektovaním jeho svedomia:(1971) „Keď takto hrešíte proti bratom a zraňujete ich slabé svedomie, hrešíte proti Kristovi“ (1Kor 8,12). „Dobré je… [nerobiť] nič, čo pohoršuje tvojho brata“ (Rim 14,21).

zobraziť celéIV. Mylný úsudok

1790 Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia. Keby vedome a dobrovoľne konal proti nemu, sám by sa odsúdil. Stáva sa však, že morálne svedomie je v nevedomosti a vynáša mylné úsudky o činoch, ktoré človek hodlá vykonať alebo už vykonal.

1791 Túto nevedomosť často možno pričítať osobnej zodpovednosti. Stáva sa to vtedy, „keď sa človek málo stará o hľadanie pravdy a dobra(1704) a keď hriešne návyky postupne takmer úplne zaslepia svedomie“. V týchto prípadoch je človek zodpovedný za zlo, ktoré pácha.

1792 Nepoznanie Krista a jeho evanjelia,(133) zlé príklady iných, otročenie vášňam, nárok na zle pochopenú nezávislosť svedomia, odmietanie autority Cirkvi a jej učenia, nedostatok (chýbanie) obrátenia a lásky môžu byť príčinou vybočení úsudku v morálnom správaní.

1793 Ak je, naopak, nevedomosť neprekonateľná(1860) alebo morálny subjekt nie je zodpovedný za mylný úsudok, zlo, ktorého sa dopustil, sa mu nemôže pričítať. Ale aj tak zostáva zlom, nedostatkom, nezriadenosťou. Preto sa treba usilovať o nápravu omylov morálneho svedomia.

1794 Dobré a čisté svedomie osvecuje pravá viera. Lebo láska vychádza súčasne „z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery“ (1Tim 1,5).
„Čím viac teda prevláda správne svedomie,(1751) tým viac sa jednotlivé osoby a spoločenstvá vzdávajú slepej svojvôle a usilujú sa riadiť objektívnymi normami morálnosti.“

zobraziť celéZhrnutie

1795 „Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.“

1796 Morálne svedomie je úsudok rozumu, ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu.

1797 Pre človeka, ktorý spáchal zlo, ostáva výrok jeho svedomia zárukou obrátenia a nádeje.

1798 Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom, ktoré chce Stvoriteľova múdrosť. Každý má používať prostriedky na formovanie svojho svedomia.

1799 Keď je svedomie postavené pred morálnu voľbu, môže vyniesť alebo správny úsudok, ktorý sa zhoduje s rozumom a Božím zákonom, alebo naopak, môže vyniesť mylný úsudok, ktorý sa od nich vzďaľuje.

1800 Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia.

1801 Morálne svedomie môže zostať v nevedomosti alebo vynášať mylné úsudky. Táto nevedomosť a tieto omyly nie sú vždy bez viny.

1802 Božie slovo je svetlom na našej ceste. Máme si ho osvojovať vierou a modlitbou a uvádzať ho do života. Tak sa formuje morálne svedomie.

zobraziť celé7. článok ČNOSTI

1803 „Bratia, myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné!“ (Flp 4,8).
Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro.(1733) Umožňuje človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek so všetkými svojimi zmyslovými(1768) a duchovnými silami smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní.
„Cieľom čnostného života je stať sa podobným Bohu.“

zobraziť celéI. Ľudské čnosti

1804 Ľudské čnosti sú pevné postoje, stále dispozície, trvalé dokonalosti rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery.(2500) Poskytujú človekovi ľahkosť, sebaovládanie a radosť, aby mohol viesť morálne dobrý život. Čnostný človek je ten, ktorý slobodne koná dobro.
Morálne čnosti sa získavajú ľudským úsilím. Sú výsledkom a zároveň zárodkom morálne dobrých činov: uspôsobujú všetky schopnosti človeka, aby mali účasť na Božej láske.(1827)

zobraziť celéROZDELENIE ZÁKLADNÝCH ČNOSTÍ

1805 Štyri čnosti majú základnú úlohu. Preto sa volajú „základné čnosti“ (virtutes cardinales); všetky ostatné sa zoskupujú okolo nich. Sú to: rozvážnosť (prudentia), spravodlivosť (iustitia), mravná sila (fortitudo) a miernosť (temperantia). Spomínajú sa už v Starom zákone: „A keď niekto miluje spravodlivosť, ona spôsobuje čnosti, lebo učí miernosti a opatrnosti, spravodlivosti a mravnej sile“ (Múd 8,7). Pod inými pomenovaniami sa týmto čnostiam dostáva chvály na mnohých miestach Svätého písma.

1806 Rozvážnosť je čnosť, ktorá uschopňuje praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom, a volil správne prostriedky na jeho vykonanie. „Skúsený človek si … dáva pozor na svoj krok“ (Pr ís 14,15). „Buďte rozumní, pokorní a bdejte na modlitbách“ (1Pt 4,7). Rozvážnosť je „správna norma konania“,(1788) píše svätý Tomáš po Aristotelovi. Rozvážnosť sa nemá zamieňať s bojazlivosťou alebo strachom ani s dvojtvárnosťou alebo pretvárkou. Volá sa auriga virtutum („kormidelník čností“), lebo riadi ostatné čnosti tým, že im určuje normu a mieru. Rozvážnosť bezprostredne riadi úsudok svedomia.(1780) Rozvážny človek rozhoduje o svojom správaní a usporadúva ho podľa tohto úsudku. Vďaka tejto čnosti aplikujeme morálne zásady bez omylu v jednotlivých prípadoch a prekonávame pochybnosti o dobre, ktoré treba robiť, a o zle, ktorému sa treba vyhnúť.

1807 Spravodlivosť je morálna čnosť, ktorá spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí.(2095) Spravodlivosť voči Bohu sa volá „čnosť nábožnosti“ (virtus religionis). Spravodlivosť voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého(2401) a vnášal do ľudských vzťahov súlad, ktorý podporuje primeraný postoj (aequitas) voči ľuďom a voči spoločnému dobru. Spravodlivý človek, o ktorom sa často zmieňuje Sväté písmo, sa vyznačuje stálou priamosťou svojho myslenia a správnosťou svojho správania voči blížnemu. „Ani chudobnému nenadŕžaj, ani zámožnému nechytaj stranu! Svojho blížneho súď spravodlivo!“ (Lv 19,15). „Páni, dávajte otrokom, čo je spravodlivé a slušné; veď viete, že aj vy máte Pána v nebi“ (Kol 4,1).

1808 Mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach,(2848) a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam.(2473) Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci. „Moja sila a chvála je Pán“ (Ž118,14). „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16,33).

1809 Miernosť je morálna čnosť, ktorá zmierňuje príťažlivosť rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier. Zabezpečuje nadvládu vôle nad pudmi a udržiava túžby v medziach počestnosti.(2341) Mierny človek zameriava svoje zmyslové túžby na dobro, zachováva zdravú zdržanlivosť a „nechodí za tým, po čom srdce túži“ (Sir 5,2). (2517) V Starom zákone sa často chváli miernosť: „Nežeň sa za náruživosťou, ale odvráť sa od svojej hriešnej vôle“ (Sir 18,30). V Novom zákone sa táto čnosť volá „umiernenosťou“ alebo „triezvosťou“. Máme žiť „v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne“ (Tít 2,12).
„Správne žiť nie je nič iné ako milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou…, aby sa láska k nemu zachovala neporušená a úplná, čo je vlastné miernosti, aby sa nezlomila nijakými ťažkosťami, čo je vlastné mravnej sile, aby neslúžila nikomu inému, čo je vlastné spravodlivosti, aby bdela pri rozoznávaní vecí, žeby sa [do nej] pomaly nevkradli klam a lesť, čo je vlastné rozvážnosti.“

zobraziť celéČNOSTI A MILOSŤ

1810 Ľudské čnosti – nadobudnuté výchovou, vedomými a dobrovoľnými činmi a vytrvalosťou v neprestajne obnovovanom úsilí(1266) – očisťuje a povznáša Božia milosť. S Božou pomocou stvárňujú charakter a robia konanie dobra ľahkým. Čnostný človek je šťastný, keď ich praktizuje.

1811 Pre človeka zraneného hriechom nie je ľahké zachovať si morálnu rovnováhu. Kristov dar spásy nám udeľuje milosť potrebnú na to, aby sme vytrvali v úsilí o nadobudnutie čností.(2015) Každý má stále prosiť o túto milosť svetla a sily, pristupovať k sviatostiam, spolupracovať s Duchom Svätým a nasledovať jeho vnuknutia, aby miloval dobro a vystríhal sa zla.

zobraziť celéII. Teologálne („božské“) čnosti{2086-2094, 2656-2658}

1812 Ľudské čnosti sú zakorenené v teologálnych čnostiach, ktoré uspôsobujú schopnosti človeka, aby mohli mať účasť na Božej prirodzenosti. Teologálne čnosti sa totiž bezprostredne vzťahujú na Boha. Robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou.(1266) Pôvodcom, dôvodom a predmetom teologálnych čností je jeden Boh v troch osobách.

1813 Teologálne čnosti sú základom, dušou a charakteristickou vlastnosťou morálneho konania kresťana. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti. Boh ich vlieva veriacim do duše, aby sa stali schopnými konať ako jeho deti a zaslúžili si večný život. Teologálne čnosti sú zárukou prítomnosti a pôsobenia Ducha Svätého v schopnostiach človeka.(2008) Teologálne čnosti sú tri: viera, nádej a láska.

zobraziť celéVIERA{142-175}

1814 Viera je teologálna čnosť, ktorou veríme v Boha a všetko, čo nám povedal a zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť, pretože Boh je Pravda sama. Vierou sa „človek slobodne celý oddáva Bohu“. (506) Preto človek, ktorý verí, usiluje sa poznať a plniť Božiu vôľu: „Spravodlivý bude žiť z viery“ (Rim 1,17). Živá viera je „činná skrze lásku“ (Gal 5,6).

1815 Dar viery ostáva v tom, kto proti nej nezhrešil. Ale „viera bez skutkov je mŕtva“ (Jak 2,26). Viera bez nádeje a lásky nezjednocuje veriaceho naplno s Kristom a nerobí ho živým údom jeho tela.

1816 Kristov učeník si nemá vieru len zachovať a z nej žiť, ale ju má aj vyznávať, s istotou o nej svedčiť a šíriť ju.(2471) „Všetci … majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú.“ Služba viere a svedectvo o nej sú potrebné na spásu: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10,32-33).

zobraziť celéNÁDEJ

1817 Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí,(1024) pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého. „Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie“ (Hebr 10,23). Tohto Ducha Boh „na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravodlivení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života“ (Tít 3,6-7).

1818 Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí,(27) ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo; ochraňuje pred malomyseľnosťou; je oporou vo chvíľach opustenosti; rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti. Nadšenie vzbudené nádejou chráni pred egoizmom a vedie k radosti z kresťanskej lásky.

1819 Kresťanská nádej preberá a završuje nádej vyvoleného národa; tá má svoj pôvod a vzor v nádeji Abraháma,(146) ktorý bol v Izákovi obdarený splnením Božích prisľúbení a očistený skúškou obety. „On proti nádeji v nádeji uveril, že sa stane otcom mnohých národov“ (Rim 4,18).

1820 Kresťanská nádej sa rozvíja už od začiatku Ježišovho kázania v posolstve blahoslavenstiev.(1716) Blahoslavenstvá povznášajú našu nádej k nebu ako k novej Zasľúbenej zemi; vyznačujú nádeji cestu cez skúšky, ktoré očakávajú Ježišových učeníkov. Ale pre zásluhy Ježiša Krista a jeho umučenia nás Boh uchováva v „nádeji“, ktorá „nezahanbuje“ (Rim 5,5). Nádej je bezpečná a pevná „kotva duše“, ktorá preniká až tam, „kam za nás ako predchodca vošiel Ježiš“ (Hebr 6,19-20). Je aj zbraňou, ktorá nás chráni v boji o spásu: „Oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spásu“ (1Sol 5,8). Zabezpečuje nám radosť ešte aj v skúške: „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví“ (Rim 12,12). Nádej sa prejavuje a živí modlitbou, celkom osobitne modlitbou Otče náš,(2772) ktorá je súhrnom všetkého, po čom nádej vzbudzuje v nás túžbu.

1821 Môžeme teda dúfať v nebeskú slávu, ktorú Boh prisľúbil tým, čo ho milujú a plnia jeho vôľu. Každý z nás má vo všetkých situáciách dúfať, že s Božou milosťou „vytrvá do konca“(2016) (Mt 10,22) a dosiahne nebeskú blaženosť ako večnú odplatu od Boha za dobré skutky vykonané s Kristovou milosťou. V nádeji sa Cirkev modlí,(1037) „aby boli všetci ľudia spasení“ (1Tim 2,4), a vrúcne túži po spojení s Kristom, svojím Ženíchom v nebeskej sláve.
„Dúfaj, [duša moja,] dúfaj, lebo nevieš ani dňa, ani hodiny. Bedli starostlivo, lebo všetko sa rýchlo pominie, hoci tvoja túžba robí pochybným to, čo je isté, a dlhým i veľmi krátky čas. Mysli na to, že čím viac budeš bojovať, tým viac prejavíš lásku, ktorou miluješ Boha, a tým viac sa budeš radovať so svojím Milovaným v radosti a slasti, ktoré sa nikdy nemôžu skončiť.“

zobraziť celéLÁSKA

1822 Láska je teologálna čnosť,(1723) ktorou milujeme Boha nadovšetko pre neho samého a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých.

1823 Ježiš robí z lásky nové prikázanie. (1970) Tým, že miluje svojich „do krajnosti“ (Jn 13,1), zjavuje Otcovu lásku, ktorú od neho prijíma. Keď sa učeníci navzájom milujú, napodobňujú Ježišovu lásku, ktorú od neho prijímajú. Preto Ježiš hovorí: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske“ (Jn 15,9). A ďalej: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12).

1824 Láska, ktorá je ovocím Ducha(735) a plnosťou Zákona, zachováva prikázania Boha Otca a jeho Syna Ježiša Krista: „Ostaňte v mojej láske. Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske“ (Jn 15,9-10).

1825 Kristus umrel z lásky k nám(604) vtedy, keď sme boli ešte „nepriateľmi“ (Rim 5,10). Pán od nás žiada, aby sme milovali ako on aj svojich nepriateľov, aby sme sa stali blížnymi aj tých najvzdialenejších, aby sme milovali deti a chudobných ako jeho samého.
Apoštol Pavol podal neporovnateľný opis lásky: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1Kor 13,4).

1826 Keby som nemal lásky, hovorí ďalej Apoštol, „ničím by som nebol“. A keby som mal všetko, čo je výsada, služba, ba aj čnosť, „a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1Kor 13,1-4). Láska prevyšuje všetky čnosti. Je prvou teologálnou čnosťou: „A tak teraz zostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska“ (1Kor 13,13).

1827 Láska oživuje a podnecuje praktizovanie všetkých čností. Je „zväzkom dokonalosti“ (Kol 3,14), je formou (stvárňujúcim princípom) čností;(815) spája ich a navzájom ich zoraďuje;(826) je prameňom a cieľom ich konkrétneho uskutočňovania v kresťanskom živote. Láska posilňuje a očisťuje našu ľudskú schopnosť milovať. Povyšuje ju do nadprirodzenej dokonalosti Božej lásky.

1828 Konkrétny mravný život oživovaný láskou dáva kresťanovi duchovnú slobodu Božích detí. Kresťan nestojí pred Bohom ako otrok v servilnom strachu ani ako námezdný robotník, ktorý očakáva plat,(1972) ale ako syn odpovedajúci na lásku toho, ktorý „prvý miloval nás“ (1Jn 4,19).
„Alebo sa odvraciame od zla zo strachu pred trestom a [potom] sa správame ako otroci; alebo, vyhľadávajúc odmenu za námahu, zachovávame prikázania pre svoj vlastný osoh a tým sa stávame podobnými námezdným robotníkom; alebo poslúchame pre samo mravné dobro a z lásky k nášmu Zákonodarcovi…, a tak sa konečne správame ako synovia.“

1829 Ovocím lásky je radosť, pokoj a milosrdenstvo. Láska vyžaduje dobročinnosť a bratské napomínanie;(2540) je dobrotivá, vzbudzuje vzájomnosť, je vždy nezištná a štedrá; je priateľstvom a spoločenstvom.
„Zavŕšením všetkých našich činov je láska. Tam je cieľ: kvôli nemu bežíme; k nemu bežíme; keď ho dosiahneme, nájdeme odpočinok.“

zobraziť celéIII. Dary a ovocie Ducha Svätého

1830 Morálny život kresťanov posilňujú dary Ducha Svätého. Sú to stále dispozície, ktoré robia človeka ochotným riadiť sa vnuknutiami Ducha Svätého.

1831 Je sedem darov Ducha Svätého: dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti(1299) a dar bázne voči Bohu. V celej svojej plnosti patria Ježišovi Kristovi, Dávidovmu Synovi. Dopĺňajú a privádzajú k dokonalosti čnosti tých, ktorí ich prijímajú.(1266) Spôsobujú, že veriaci sú ochotní pohotovo poslúchať Božie vnuknutia.
„Ty si môj Boh; na správnu cestu nech ma vedie tvoj dobrý duch“ (Ž143,10).
„Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi… Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia“ (Rim 8,14.17).

1832 Ovocím Ducha sú dokonalosti,(736) ktoré v nás Duch Svätý utvára ako prvotiny večnej slávy. Tradícia Cirkvi ich vymenúva dvanásť: „láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, dobrota, láskavosť, vľúdnosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota“ (Gal 5,22-23).

zobraziť celéZhrnutie

1833 Čnosť je trvalá a stála dispozícia konať dobro.

1834 Ľudské čnosti sú stále dispozície rozumu a vôle, ktoré usmerňujú naše činy, usporadúvajú naše vášne a riadia naše správanie podľa rozumu a viery. Možno ich zoskupiť okolo štyroch základných čností, ktorými sú: rozvážnosť, spravodlivosť, mravná sila a miernosť.

1835 Rozvážnosť uschopňuje praktický rozum, aby vo všetkých situáciách rozoznával, čo je pre nás skutočným dobrom, a volil správne prostriedky na jeho vykonanie.

1836 Spravodlivosť spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí.

1837 Mravná sila zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro.

1838 Miernosť zmierňuje príťažlivosť zmyslových rozkoší a dáva rovnováhu pri používaní stvorených dobier.

1839 Morálne čnosti vzrastajú výchovou, vedomými a dobrovoľnými činmi a vytrvalosťou v úsilí. Božia milosť ich očisťuje a povznáša.

1840 Teologálne čnosti robia kresťanov schopnými žiť vo vzťahu s Najsvätejšou Trojicou. Ich pôvodcom, dôvodom a predmetom je Boh, ktorého človek poznáva vierou, v ktorého dúfa a ktorého miluje pre neho samého.

1841 Teologálne čnosti sú tri: viera, nádej a Iáska. Stvárňujú a oživujú všetky morálne čnosti.

1842 Vierou veríme v Boha a všetko, čo nám zjavil a čo nám svätá Cirkev predkladá veriť.

1843 Nádejou túžime po večnom živote a očakávame od Boha s pevnou dôverou milosti, aby sme si ho zaslúžili.

1844 Láskou milujeme Boha nadovšetko a svojho blížneho z lásky k Bohu ako seba samých. Láska je „zväzkom dokonalosti“ (Kol 3,14) a formou (vnútornou náplňou) všetkých čností.

1845 Kresťania dostávajú sedem darov Ducha Svätého: dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti a dar bázne voči Bohu.

zobraziť celé8. článok HRIECH

zobraziť celéI. Milosrdenstvo a hriech

1846 Evanjelium je zjavením Božieho milosrdenstva v Ježišovi Kristovi voči hriešnikom. (430) Anjel to oznamuje Jozefovi: „Dáš mu meno Ježiš, lebo on oslobodí svoj ľud od hriechov“ (Mt 1,21). To isté platí o Eucharistii, sviatosti vykúpenia: „Toto je moja krv novej zmluvy,(1365) ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

1847 Boh, „ktorý … ťa stvoril bez teba, neospravodlivuje ťa bez teba“. Aby sme mohli od neho prijať milosrdenstvo,(387, 1455) musíme priznať svoje viny. „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1Jn 1,8-9).

1848 Aj svätý Pavol tvrdí : „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť“ (Rim 5,20). Aby však milosť mohla vykonať svoje dielo, musí odhaliť hriech,(385) aby tak obrátila naše srdce a udelila nám „spravodlivosť pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána“ (Rim 5,21). Podobne ako lekár, ktorý vyšetrí ranu skôr, ako by ju liečil, aj Boh svojím slovom a svojím Duchom vrhá živé svetlo na hriech:
„Obrátenie si vyžaduje, aby bol človek presvedčený, že zhrešil; zahŕňa v sebe vnútorný úsudok svedomia. A Keďže tento úsudok je potvrdením pôsobenia Ducha pravdy vnútri človeka, stáva sa zároveň novým začiatkom udelenia milosti a lásky: ,Prijmite Ducha Svätého‘. Tak objavujeme v tomto ,usvedčení o hriechu‘ dvojaký dar: dar pravdivosti svedomia a dar istoty o vykúpení. Duch pravdy je Tešiteľ.“ (1433)

zobraziť celéII. Definícia hriechu

1849 Hriech je previnenie proti rozumu,(311) proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu“. (1952)

1850 Hriech je urážka Boha.(1440) „Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (Ž51,6). Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce. Podobne ako prvotný hriech, je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu,(397) pretože človek chce byť „ako Boh“ (Gn 3,5), a teda poznať a určiť, čo je dobro a zlo. Hriech je teda „láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom“. (615) Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti, ktorá uskutočnila spásu.

1851 A práve v Kristovom umučení, v ktorom jeho milosrdenstvo zvíťazí nad hriechom, hriech najvýraznejšie prejavuje svoju násilnosť a mnohotvárnosť: neveru, vražednú nenávisť,(598) zavrhnutie a výsmech zo strany vodcov i ľudu, Pilátovu zbabelosť a ukrutnosť vojakov, Judášovu zradu, takú bolestnú pre Ježiša, Petrovo zapretie a opustenie učeníkmi. Ale práve v hodine temnôt a kniežaťa tohto sveta sa Kristova obeta tajomne stáva prameňom,(2746, 616) z ktorého bude nevyčerpateľne vyvierať odpustenie našich hriechov.

zobraziť celéIII. Rozmanitosť hriechov

1852 Rozmanitosť hriechov je veľká. Sväté písmo uvádza viaceré zoznamy hriechov. List Galaťanom stavia skutky tela proti ovociu Ducha: „A skutky tela sú zjavné; je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia také veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo“ (Gal 5,19-21).

1853 Hriechy možno rozlišovať podľa ich predmetu,(1751) ako sa to robí pri každom ľudskom čine, alebo podľa čností, ktorým protirečia či už nadmierou, alebo nedostatkom, alebo podľa prikázaní, s ktorými sú v rozpore. Možno ich zoradiť aj podľa toho, či sa týkajú Boha, blížneho, alebo samého hriešnika.(2067) Možno ich rozdeliť na hriechy duchovné a telesné alebo aj na hriechy spáchané myšlienkami, slovami, skutkami alebo zanedbaním. Koreň hriechu je v srdci človeka,(368) v jeho slobodnej vôli, ako to učí Pán: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie. Toto poškvrňuje človeka“ (Mt 15,19-20). V srdci sídli aj láska, prameň dobrých a čistých skutkov, ktorú hriech zraňuje.

zobraziť celéIV. Veľkosť hriechu: smrteľný a všedný hriech

1854 Hriechy treba hodnotiť podľa ich veľkosti. V Tradícii Cirkvi sa uplatnilo rozlišovanie medzi smrteľným a všedným hriechom, ktoré je naznačené už v Písme. Skúsenosť ľudí toto rozlišovanie potvrdzuje.

1855 Smrteľný hriech – vážnym prestúpením Božieho zákona – ničí v srdci človeka lásku.(1395) Odvracia človeka od Boha, ktorý je jeho posledným cieľom a jeho blaženosťou, a to tým, že človek dáva prednosť nejakému nižšiemu dobru pred Bohom.
Všedný hriech ponecháva v človekovi lásku, hoci ju uráža a zraňuje.

1856 Keďže smrteľný hriech napáda v nás životný princíp, ktorým je láska, je potrebná nová iniciatíva Božieho milosrdenstva(1446) a obrátenie srdca, ktoré sa normálne uskutočňuje v rámci sviatosti pokánia.
„Keď … vôľa ide za niečím, čo samo osebe odporuje láske, ktorou je človek zameraný na posledný cieľ, je hriech vzhľadom na svoj predmet smrteľný … či už je proti Božej láske, ako je rúhanie, krivá prísaha a podobne, alebo proti láske k blížnemu, ako je vražda, cudzoložstvo a podobne… Niekedy však vôľa hriešnika ide za niečím, čo v sebe obsahuje určitú nezriadenosť, ale nie je v rozpore s láskou k Bohu a k blížnemu, ako napríklad prázdne reči, zbytočný smiech a podobne. To sú hriechy všedné.“

1857 Smrteľný hriech predpokladá súčasne tri podmienky: „Smrteľný je každý hriech, ktorého predmetom je vážna vec a okrem toho je spáchaný s plným vedomím a uváženým súhlasom.“

1858 Vážna vec (materia gravis) je spresnená(2072) v Božích prikázaniach podľa Ježišovej odpovede bohatému mládencovi: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!“ (Mk 10,19). Závažnosť hriechov môže byť väčšia alebo menšia: vražda je závažnejšia ako krádež. Treba brať do úvahy aj to, aké osoby hriech postihuje: násilie spáchané na príbuzných(2214) je samo osebe závažnejšie ako násilie spáchané na cudzom človekovi.

1859 Smrteľný hriech predpokladá plné vedomie a plný súhlas.(1734) Predpokladá poznanie, že čin je hriešny, že je v rozpore s Božím zákonom. Zahŕňa v sebe aj dostatočne uvážený súhlas, aby to bola osobná voľba. Predstieraná nevedomosť a zatvrdnutosť srdca nezmenšujú, ale naopak, zväčšujú dobrovoľný ráz hriechu.

1860 Nedobrovoľná nevedomosť(1735) môže znížiť, ba aj zrušiť pričítateľnosť ťažkého previnenia. Ale o nikom sa nepredpokladá, že by nepoznal zásady morálneho zákona, ktoré sú vpísané do svedomia každého človeka. Citové popudy, vášne môžu takisto oslabiť(1767) dobrovoľný a slobodný ráz priestupku, podobne ako vonkajší nátlak alebo patologické poruchy. Najťažší je hriech spáchaný zo zlomyseľnosti, z uváženej voľby zla.

1861 Smrteľný hriech je radikálna možnosť ľudskej slobody,(1742) podobne ako láska. Má za následok stratu Božej lásky a zbavuje posväcujúcej milosti čiže stavu milosti. Ak nie je napravený ľútosťou a Božím odpustením, spôsobuje vylúčenie z Božieho kráľovstva a večnú smrť(1033) v pekle, pretože naša sloboda má moc robiť definitívne, nenávratné rozhodnutia. Ale hoci môžeme usúdiť, že nejaký čin je sám osebe ťažkým previnením, musíme úsudok o ľuďoch ponechať Božej spravodlivosti a Božiemu milosrdenstvu.

1862 Všedný hriech spácha človek vtedy, keď v nezávažnej veci (materia levis) nezachová mieru predpísanú morálnym zákonom alebo keď neposlúchne morálny zákon vo vážnej veci (materia gravis), ale bez plného poznania a úplného súhlasu.

1863 Všedný hriech oslabuje čnosť lásky.(1394) Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty.(1472) Vedomý a dobrovoľný všedný hriech, ak ho neoľutujeme, nás pozvoľna disponuje na spáchanie smrteľného hriechu. Napriek tomu všedný hriech neruší zmluvu s Bohom. S pomocou Božej milosti ho možno napraviť. „Nepozbavuje posväcujúcej milosti, priateľstva s Bohom ani lásky, a teda ani večnej blaženosti.“
„Kým človek žije v tele, nemôže nemať aspoň ľahké hriechy. Ale neber naľahko hriechy, ktoré voláme ľahké. Ak ich berieš naľahko, keď ich vážiš, maj strach, keď ich počítaš. Mnoho ľahkých vecí vytvára jednu veľkú vec: Mnoho kvapiek naplní rieku. Mnoho zŕn vytvára hromadu. Aká nádej teda ostáva? Predovšetkým vyznanie…“

1864 „Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí“ (Mt 12,31). Božie milosrdenstvo nemá hraníc; ale kto vedome a dobrovoľne odmieta prijať ľútosťou Božie milosrdenstvo, odmieta odpustenie svojich hriechov a spásu, ktorú mu ponúka Duch Svätý. Takáto zatvrdnutosť môže priviesť ku konečnej nekajúcnosti(2091) (impoenitentia finalis) a do večného zatratenia.(1037)

zobraziť celéV. Rozmnoženie sa hriechu

1865 Hriech spôsobuje návyk na hriech;(401) opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť. Z toho pochádzajú zvrátené náklonnosti, ktoré zatemňujú svedomie a skresľujú hodnotenie dobra a zla.(1768) Takto má hriech tendenciu rozmnožovať sa a silnieť, ale nemôže až do základov zničiť mravný cit.

1866 Neresti možno zoradiť podľa čností, s ktorými sú v protiklade, alebo ich možno dať do súvisu s hlavnými hriechmi, ktoré určila kresťanská skúsenosť, sledujúc svätého Jána Kasiána a svätého Gregora Veľkého. Volajú sa hlavné, lebo plodia iné hriechy, iné neresti.(2539) Sú to: pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo, lenivosť alebo duchovná znechutenosť (po latinsky acedia).

1867 Katechetická tradícia pripomína tiež, že jestvujú „do neba volajúce hriechy“. Do neba volá:(2268) krv Ábela, hriech Sodomčanov, volanie utláčaného ľudu v Egypte, nárek cudzinca, vdovy a siroty, nespravodlivosť voči námezdnému robotníkovi.

1868 Hriech je osobný čin. Okrem toho nesieme zodpovednosť aj za hriechy spáchané inými, keď pri nich spolupracujeme, a to:
— keď na nich máme priamu(1736) a dobrovoľnú účasť,
— keď ich nariaďujeme, radíme, chválime alebo schvaľujeme,
— keď ich neoznámime alebo im nezabránime vtedy, keď sme povinní to urobiť,
— keď chránime tých, čo páchajú zlo.

1869 Tak hriech robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Hriechy dávajú vznik takým sociálnym situáciám a zriadeniam, ktoré sa protivia Božej dobrote. „Štruktúry hriechu“ sú prejavom a následkom osobných hriechov.(408) Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo.(1887) V analogickom zmysle vytvárajú „sociálny hriech“.

zobraziť celéZhrnutie

1870 „Boh všetkých uzavrel do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zmiloval“ (Rim 11,32).

1871 Hriech je „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu“. Je to urážka Boha. Stavia sa proti Bohu neposlušnosťou, ktorá je opakom Kristovej poslušnosti.

1872 Hriech je čin, ktorý protirečí rozumu. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu.

1873 Koreň všetkých hriechov je v srdci človeka. Druhy hriechov a ich veľkosť sa hodnotia najmä podľa ich predmetu.

1874 Spáchať smrteľný hriech znamená uvážene, to jest vedome a dobrovoľne zvoliť vec, ktorá sa vážne protiví Božiemu zákonu a poslednému cieľu človeka. Smrteľný hriech v nás ničí lásku; bez ktorej nie je možná večná blaženosť. Ak ho hriešnik neoľutuje, má za následok večnú smrť.

1875 Všedný hriech je morálna nezriadenosť možno ju napraviť láskou, ktorú v nás všedný hriech ponecháva.

1876 Opakovanie hriechov, aj všedných, plodí neresti, medzi ktoré patria najmä hlavné hriechy.

zobraziť celéDRUHÁ KAPITOLA ĽUDSKÉ SPOLOČENSTVO

1877 Ľudstvo je povolané,(355) aby urobilo zjavným obraz Boha a premenilo sa na obraz jednorodeného Syna Otca. Toto povolanie je osobnej povahy, pretože každý človek je povolaný vojsť do Božej blaženosti; ale týka sa aj ľudského spoločenstva ako celku.

zobraziť celé1. článok OSOBA A SPOLOČNOSŤ

zobraziť celéI. Spoločenský ráz ľudského povolania

1878 Všetci ľudia sú povolaní k tomu istému cieľu, ktorým je sám Boh. Jestvuje istá podobnosť medzi jednotou božských osôb a bratstvom,(1702) ktoré majú ľudia utvárať medzi sebou v pravde a láske. Láska k blížnemu je neoddeliteľná od lásky k Bohu.

1879 Ľudská osoba potrebuje spoločenský život.(1936) Ten nie je pre ňu niečím pridaným, ale je to požiadavka jej prirodzenosti. Človek rozvíja svoje schopnosti stykom s inými, vzájomnými službami a dialógom s bratmi a sestrami; tak odpovedá na svoje povolanie.

1880 Spoločnosť je súhrn osôb(771) organicky spojených princípom jednoty, ktorý presahuje každú z nich. Spoločnosť ako viditeľné a súčasne duchovné spoločenstvo osôb pretrváva v čase: dedí minulosť a pripravuje budúcnosť. Prostredníctvom nej sa každý človek stáva „dedičom“, dostáva „talenty“ ktoré obohacujú jeho totožnosť a ktorých ovocie má rozvíjať. Právom má byť každý oddaný spoločenstvám, ku ktorým patrí, a má rešpektovať autority, ktoré sú poverené starať sa o spoločné dobro.

1881 Každé spoločenstvo je definované svojím cieľom, a preto sa podriaďuje osobitným pravidlám.(1929) Ale „ľudská osoba je a musí byť základom, subjektom a cieľom všetkých spoločenských inštitúcií“.

1882 Niektoré spoločnosti, ako rodina a štát, bezprostrednejšie zodpovedajú ľudskej prirodzenosti. Človek ich potrebuje. Aby sa čím väčšiemu počtu jednotlivcov umožnila účasť na spoločenskom živote,(1913) treba napomáhať vytváranie slobodne volených združení a inštitúcií „s cieľmi ekonomickými, sociálnymi, kultúrnymi, rekreačnými, športovými, profesionálnymi a politickými, a to tak vnútri politických spoločenstiev, ako aj na celosvetovej úrovni“. Táto „socializácia“ (v zmysle združovania) vyjadruje zároveň prirodzený sklon, ktorý pobáda ľudí združovať sa na dosiahnutie cieľov, ktoré presahujú možnosti jednotlivca. Rozvíja schopnosti osoby najmä jej schopnosť iniciatívy a zmysel pre zodpovednosť. Pomáha chrániť jej práva.

1883 Socializácia (v zmysle zospoločenšťovania) prináša so sebou aj nebezpečenstvá. Prílišné zasahovanie štátu môže ohroziť osobnú slobodu a iniciatívu. Sociálna náuka Cirkvi vypracovala takzvaný princíp subsidiarity (výpomoci). Podľa tohto princípu „nadradená spoločnosť nemá zasahovať do vnútorného života podradenej spoločnosti(2431) a pozbaviť ju vlastnej kompetencie, ale ju má skôr v prípade potreby podporovať a pomáhať jej, aby svoju činnosť koordinovala s činnosťou iných zložiek spoločnosti v záujme spoločného dobra“.

1884 Boh nechcel vyhradiť vykonávanie všetkých moci iba pre seba. Každému tvorovi zveruje úlohy,(307) ktoré môže vykonávať podľa schopností svojej prirodzenosti. Tento spôsob vládnutia sa má napodobňovať v spoločenskom živote. Spôsob, akým Boh riadi svet, svedčí o jeho hlbokej úcte k ľudskej slobode a mal by inšpirovať múdrosť tých, čo spravujú ľudské spoločenstvá. Majú sa správať ako služobníci Božej prozreteľnosti.(302)

1885 Princíp subsidiarity je v protiklade so všetkými formami kolektivizmu. Vyznačuje hranice zasahovaniu zo strany štátu. Je zameraný na zladenie vzťahov medzi jednotlivcami a spoločnosťami. Smeruje k nastoleniu opravdivého medzinárodného poriadku.

zobraziť celéII. Obrátenie a spoločnosť

1886 Spoločnosť je potrebná na uskutočňovanie ľudského povolania. Aby sa tento cieľ dosiahol, je potrebné rešpektovať správnu hierarchiu hodnôt ktorá „materiálne a prirodzené(1779) [dimenzie] podriaďuje [dimenziám] vnútorným a duchovným“.
„Ľudské spolužitie sa má chápať predovšetkým ako skutočnosť duchovného poriadku: ako výmena poznatkov vo svetle pravdy, uplatňovanie práv a plnenie povinností, popud a výzva na hľadanie mravného dobra; ako ušľachtilý spoločný pôžitok z krásy(2500) vo všetkých jej oprávnených prejavoch; ako trvalá ochota podeliť sa s tým najlepším v sebe s inými; ako túžba po vzájomnom a stále väčšom obohatení duchovnými hodnotami. To všetko sú hodnoty, ktoré majú oživovať a usmerňovať kultúrnu činnosť, hospodársky život, spoločenské inštitúcie, politické hnutia a režimy, zákonodarstvo a všetky ostatné prejavy sociálneho života v jeho neprestajnom rozvoji.“

1887 Zámena prostriedkov a cieľov – pri ktorej sa hodnota posledného cieľa dáva tomu, čo je iba prostriedok na jeho dosiahnutie, alebo sa osoby pokladajú za číre prostriedky vzhľadom na cieľ(909) – plodí nespravodlivé štruktúry, ktoré „sťažujú alebo prakticky znemožňujú kresťanské správanie zhodujúce sa s prikázaniami najvyššieho Zákonodarcu“. (1869)

1888 Treba teda apelovať(407) na duchovné a morálne schopnosti človeka a na neprestajnú potrebu jeho vnútorného obrátenia,(1430) aby sa dosiahli také spoločenské zmeny, ktoré by mu skutočne slúžili. Prvenstvo, ktoré sa priznáva obráteniu srdca, vôbec nevylučuje, ba naopak, ukladá povinnosť prispieť k primeranému ozdraveniu inštitúcií a životných podmienok, keď podnecujú k hriechu, aby zodpovedali normám spravodlivosti a napomáhali dobro, namiesto toho, aby mu prekážali.

1889 Bez pomoci milosti by ľudia nevedeli „zbadať často úzky chodník medzi zbabelosťou, ktorá ustupuje pred zlom, a násilím, ktoré si síce namýšľa, že bojuje proti zlu, ale v skutočnosti ho zväčšuje“. Týmto chodníkom je cesta lásky, lásky k Bohu a k blížnemu.(1825) Láska je najväčším sociálnym príkazom. Rešpektuje blížneho a jeho práva. Vyžaduje konať spravodlivo a len ona nás robí toho schopnými. Nabáda k životu, ktorý sa dáva: „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho“ (Lk 17,33).

zobraziť celéZhrnutie

1890 Jestvuje istá podobnosť medzi jednotou božských osôb a bratstvom, ktoré majú ľudia utvárať medzi sebou.

1891 Aby sa človek mohol vyvíjať v zhode so svojou prirodzenosťou, potrebuje spoločenský život. Niektoré spoločnosti, ako rodina a štát, bezprostrednejšie zodpovedajú ľudskej prirodzenosti.

1892 „Ľudská osoba je a musí byť základom, subjektom a cieľom všetkých spoločenských inštitúcií“.

1893 Treba povzbudzovať ľudí k širokej účasti na slobodne volených združeniach a inštitúciách.

1894 Podľa princípu subsidiarity ani štát, ani nijaká väčšia spoločnosť, nemá nahrádzať iniciatívu a zodpovednosť osôb a menších (intermediárnych) spoločenstiev.

1895 Spoločnosť má napomáhať praktizovanie čnosti, a nie mu prekážať. Má sa dať viesť správnou hierarchiou hodnôt.

1896 Tam, kde hriech nakazil spoločenské ovzdušie, treba vyzývať na obrátenie sŕdc a prosiť o Božiu milosť. Láska nabáda k správnym reformám. Mimo evanjelia nejestvuje opravdivé riešenie sociálnej otázky.

zobraziť celé2. článok ÚČASŤ NA SPOLOČENSKOM ŽIVOTE

zobraziť celéI. Autorita – verejná moc

1897 „Spolunažívanie medzi ľuďmi nemôže byť usporiadané a plodné bez zákonitej autority,(2234) ktorá by zabezpečila poriadok a v dostatočnej miere by prispela k uskutočňovaniu spoločného dobra.“
„Autoritou“ sa volá tá vlastnosť, na základe ktorej osoby alebo ustanovizne vynášajú pre ľudí zákony a nariadenia a očakávajú od nich poslušnosť.

1898 Každé ľudské spoločenstvo potrebuje autoritu, ktorá by ho riadila. Autorita má svoj základ v ľudskej prirodzenosti. Je potrebná pre jednotu občianskej spoločnosti. Jej úlohou je zabezpečovať, nakoľko je to možné, spoločné dobro spoločnosti.

1899 Verejná moc, ktorú vyžaduje morálny poriadok,(2235) pochádza od Boha: „Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie“ (Rim 13,1-2).

1900 Povinnosť poslušnosti ukladá všetkým,(2238) aby si náležite vážili autoritu a aby osoby, ktoré autoritu vykonávajú, zahŕňali úctou a podľa ich zásluhy aj vďačnosťou a láskavosťou.
V jednom spise pápeža svätého Klementa Rímskeho sa nachádza najstaršia modlitba Cirkvi za politickú verejnú moc: (2240)
„Udeľ [im], Pane, zdravie, pokoj, svornosť a silu, aby nerušene vykonávali moc, ktorú si im zveril. Veď ty, Pane, nebeský Kráľ vekov, dávaš ľudským synom slávu, česť a moc nad pozemskými vecami. Riaď, Pane, ich rozhodnutia, aby robili to, čo je dobré a milé v tvojich očiach, aby moc, ktorú si im zveril, mohli svedomite vykonávať v pokoji a vľúdnosti, a tak našli u teba priazeň.“

1901 Kým autorita sa týka poriadku, ktorý stanovil Boh, „určenie [politického] režimu a voľba vedúcich činiteľov sa ponecháva slobodnej vôli občanov“.
Rozmanitosť politických režimov je morálne prípustná pod podmienkou, že sú zamerané na oprávnené dobro spoločnosti, ktorá ich prijíma. Režimy, ktoré svojou povahou protirečia prirodzenému zákonu,(2242) verejnému poriadku a základným právam osôb, nemôžu uskutočňovať spoločné dobro národov, ktorým sa nanútili.

1902 Autorita nemá svoju morálnu oprávnenosť(1930) sama od seba. Nemá sa správať despoticky, ale má pracovať pre spoločné dobro „ako morálna sila, ktorá sa opiera o slobodu a o vedomie prevzatej povinnosti a úlohy“.
„Ľudský zákon má povahu zákona v miere,(1951) v akej sa zhoduje so správne [mysliacim] rozumom; z toho je zrejmé, že sa odvodzuje z večného zákona. V miere, v akej sa vzďaľuje od rozumu, sa volá nespravodlivý zákon; a tak nemá povahu zákona, ale skôr určitého násilia.“

1903 Autorita sa oprávnene vykonáva len vtedy, ak sa usiluje o spoločné dobro danej spoločnosti a ak na jeho dosiahnutie používa morálne dovolené prostriedky. Ak sa stane, že vládcovia vydajú nespravodlivé zákony alebo urobia opatrenia, ktoré protirečia morálnemu poriadku,(2242) tieto nariadenia nie sú vo svedomí záväzné. „V takom prípade autorita zrejme prestáva byť autoritou a nastáva hrubé bezprávie.“

1904 „Je výhodnejšie, aby každá moc bola vyvážená inými mocami a kompetenciami, ktoré by ju udržiavali v [správnych] medziach. Je to princíp ,právneho štátu‘, v ktorom vládnu zákony, a nie svojvôľa ľudí.“

zobraziť celéII. Spoločné dobro

1905 V súlade so spoločenskou prirodzenosťou človeka dobro každého jednotlivca nevyhnutne súvisí so spoločným dobrom.(801) Spoločné dobro možno definovať iba vo vzťahu k ľudskej osobe:(1881)
„Nežite len sebe, uzavretí sami do seba, ako by ste už boli ospravodlivení, ale keď sa schádzate, hľadajte to, čo je na osoh všetkým.“

1906 Spoločné dobro treba chápať ako „súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť“. Spoločné dobro sa týka života všetkých. Od každého a najmä od tých, čo vykonávajú úlohu autority, vyžaduje rozvážnosť. Zahŕňa tri základné prvky:

1907 Na prvom mieste predpokladá rešpektovanie osoby(1929) ako takej. V záujme spoločného dobra je verejná moc povinná rešpektovať základné a neodcudziteľné práva ľudskej osoby. Spoločnosť je povinná dovoliť každému svojmu členovi realizovať jeho povolanie. Spoločné dobro spočíva osobitne v tom, že jednotlivec môže uplatňovať prirodzené slobody, ktoré sú nevyhnutne potrebné na plný rozvoj povolania človeka, ako sú: „právo konať podľa správnej normy vlastného svedomia, právo na ochranu súkromného života a na spravodlivú slobodu,(2106) a to aj v náboženskej oblasti“.

1908 Na druhom mieste spoločné dobro vyžaduje sociálny blahobyt a rozvoj samej spoločnosti.(2441) Rozvoj je súhrnom všetkých spoločenských povinností. Úlohou autority je zaiste rozhodovať v záujme spoločného dobra medzi rozličnými čiastkovými záujmami. Musí však každému sprístupniť, čo potrebuje, aby mohol žiť skutočným ľudským životom: výživu, šatstvo, zdravie, prácu, výchovu a kultúru, primeranú informovanosť, právo založiť si rodinu atď.

1909 Napokon spoločné dobro zahŕňa v sebe pokoj,(2304) to jest stálosť a bezpečnosť spravodlivého poriadku. Predpokladá teda, že autorita čestnými prostriedkami zaisťuje bezpečnosť spoločnosti a jej členov.(2310) Spoločné dobro je základom práva na oprávnenú osobnú a kolektívnu obranu.

1910 Každé ľudské spoločenstvo má svoje spoločné dobro, ktoré mu umožňuje, aby sa spoznalo ako také.(2244) Najplnšie sa toto dobro uskutočňuje v politickom spoločenstve. Je úlohou štátu chrániť a napomáhať spoločné dobro občianskej spoločnosti, občanov a menších (intermediárnych) spoločenstiev.

1911 Vzájomná závislosť ľudí sa stále zväčšuje. Pozvoľna sa rozširuje na celý svet. Jednota ľudskej rodiny, ktorá zhromažďuje ľudí s rovnakou prirodzenou dôstojnosťou, zahŕňa v sebe aj univerzálne spoločné dobro.(2438) Toto dobro vyžaduje takú organizáciu spoločenstva národov, ktorá by bola schopná „postarať sa o rozličné potreby ľudí, a to tak v oblasti sociálneho života, kam patrí výživa, zdravie, výchova…, ako aj v niektorých osobitných situáciách, ktoré sa miestami môžu vyskytnúť, ako napríklad potreba… poskytnúť pomoc v biede utečencom roztrúseným po celom svete alebo pomáhať vysťahovalcom a ich rodinám“.

1912 Spoločné dobro je vždy zamerané na zdokonaľovanie osôb: „Poriadok vecí má byť podriadený poriadku osôb, a nie naopak.“ (1881) Takýto poriadok má základ v pravde, buduje sa v spravodlivosti a oživuje ho láska.

zobraziť celéIII. Zodpovednosť a účasť

1913 Účasť je dobrovoľné a veľkodušné angažovanie sa osoby vo vzájomných spoločenských stykoch. Je potrebné, aby všetci mali účasť na rozvoji spoločného dobra, každý podľa svojho postavenia, ktoré zaujíma, a podľa úlohy, ktorú zastáva. Táto povinnosť má pôvod v dôstojnosti ľudskej osoby.

1914 Účasť sa uskutočňuje predovšetkým tým, že sa človek angažuje v oblastiach, za ktoré preberá osobnú zodpovednosť;(1734) starostlivosťou o výchovu svojej rodiny a svedomitosťou v práci má účasť na dobre iných i spoločnosti.

1915 Občania sa majú, pokiaľ je to možné, aktívne zúčastňovať(2239) na verejnom živote. Spôsoby tejto účasti môžu byť v rozličných krajinách a kultúrach rozdielne. „Treba chváliť spôsob konania tých národov, v ktorých čo najväčší počet občanov má účasť na verejných záležitostiach v pravej slobode.“

1916 Účasť všetkých na uskutočňovaní spoločného dobra zahŕňa, ako každá etická povinnosť, neprestajne obnovované(1888) obrátenie členov spoločnosti. Podvod a iné chytráctva, pomocou ktorých niektorí unikajú nariadeniam zákona a predpisom sociálnej povinnosti, treba rázne odsúdiť, lebo sú nezlučiteľné s požiadavkami spravodlivosti.(2409) Treba sa starať o rozvoj inštitúcií, ktoré zlepšujú podmienky ľudského života.

1917 Úlohou tých, čo vykonávajú autoritu, je upevňovať hodnoty, ktoré vzbudzujú dôveru členov spoločnosti a pobádajú ich, aby sa dali do služieb svojich blížnych. Účasť sa začína výchovou a kultúrou: „Právom môžeme predpokladať, že budúcnosť ľudstva je v rukách tých,(1818) čo sú schopní odovzdať budúcim generáciám dôvody pre život a nádej.“

zobraziť celéZhrnutie

1918 „Niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh“ (Rim 13,1).

1919 Každé ľudské spoločenstvo potrebuje autoritu, aby sa zachovalo a rozvíjalo.

1920 „Politické spoločenstvo a verejná moc majú svoj základ v ľudskej prirodzenosti, a preto patria k poriadku stanovenému Bohom.“

1921 Autorita sa vykonáva oprávneným spôsobom, ak sa usiluje o dosiahnutie spoločného dobra spoločnosti. Aby ho dosiahla, má používať morálne prípustné prostriedky.

1922 Rozmanitosť politických režimov je oprávnená pod podmienkou, že prispievajú k dobru spoločnosti.

1923 Politická moc sa má vykonávať v medziach morálneho poriadku a má zaručovať podmienky na používanie slobody.

1924 Spoločné dobro obsahuje „súhrn tých podmienok spoločenského života, ktoré tak spoločenstvám, ako aj jednotlivým členom umožňujú plnšie a ľahšie dosiahnuť vlastnú dokonalosť“.

1925 Spoločné dobro zahŕňa tri základné prvky: rešpektovanie a zveľaďovanie základných práv osoby; prosperitu alebo rozvoj duchovných a časných dobier spoločnosti; pokoj a bezpečnosť spoločnosti a jej členov.

1926 Dôstojnosť ľudskej osoby zahŕňa v sebe úsilie o spoločné dobro. Každý sa má starať o vznik a podporovanie inštitúcií, ktoré zlepšujú podmienky ľudského života.

1927 Úlohou štátu je chrániť a zveľaďovať spoločné dobro občianskej spoločnosti. Spoločné dobro celej ľudskej rodiny si vyžaduje organizáciu medzinárodnej spoločnosti.

zobraziť celé3. článok SOCIÁLNA SPRAVODLIVOSŤ

1928 Spoločnosť zabezpečuje sociálnu spravodlivosť vtedy, keď vytvára podmienky, ktoré združeniam i jednotlivcom(2832) umožňujú dosiahnuť to, na čo majú právo podľa svojej prirodzenosti a svojho povolania. Sociálna spravodlivosť súvisí so spoločným dobrom a s vykonávaním verejnej moci.

zobraziť celéI. Rešpektovanie ľudskej osoby

1929 Sociálnu spravodlivosť možno dosiahnuť len vtedy, keď sa rešpektuje transcendentná dôstojnosť človeka.(1881) Osoba predstavuje konečný cieľ spoločnosti; spoločnosť je zameraná na osobu:
„Obranu a rozvoj [dôstojnosti ľudskej osoby] nám zveril Stvoriteľ a v každom historickom období sú muži i ženy za ňu osobitne zodpovední podľa svojho postavenia.“

1930 Rešpektovanie ľudskej osoby zahŕňa v sebe rešpektovanie práv, ktoré vyplývajú z jej dôstojnosti ako stvorenia.(1700) Tieto práva jestvujú skôr ako spoločnosť a tá ich musí uznať.(1902) Sú základom morálnej oprávnenosti každej autority. Spoločnosť, ktorá ich zosmiešňuje alebo ich odmieta uznať vo svojom pozitívnom zákonodarstve, podkopáva vlastnú morálnu oprávnenosť. Ak ich autorita nerešpektuje, musí sa opierať o silu alebo o násilie, aby si vynútila poslušnosť svojich podriadených. Je úlohou Cirkvi pripomínať ľuďom dobrej vôle práva ľudskej osoby a rozlišovať ich od protiprávnych a falošných nárokov.

1931 Rešpektovanie ľudskej osoby predpokladá rešpektovanie tohto princípu: „Každý má považovať svojho blížneho,(1212) nikoho nevynímajúc, za ,svoje druhé ja‘ a predovšetkým má brať ohľad na jeho život a na prostriedky, ktoré sú nevyhnutné, aby ho žil dôstojne.“ Nijaké zákonodarstvo nemôže samo osebe odstrániť obavy, predsudky, pyšné a sebecké postoje, ktoré prekážajú vytváraniu opravdivých bratských spoločností.(1825) Takéto správania odstraňuje iba láska, ktorá v každom človeku vidí „blížneho“, brata alebo sestru.

1932 Povinnosť stať sa blížnym druhému a aktívne mu slúžiť sa stáva tým naliehavejšou, čím väčšia je núdza druhého, a to v akomkoľvek ohľade. „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov,(2449) mne ste urobili“ (Mt 25,40).

1933 Táto povinnosť sa vzťahuje aj na tých, ktorí zmýšľajú alebo konajú inak ako my. Kristovo učenie ide až tak ďaleko, že vyžaduje odpustenie urážok. Rozširuje prikázanie lásky, ktoré je prikázaním nového, evanjeliového zákona, aj na všetkých nepriateľov. Oslobodenie v duchu evanjelia je nezlučiteľné s nenávisťou(2303) k nepriateľovi ako ľudskej osobe, nie však s nenávisťou k zlu, ktoré ako nepriateľ pácha .

zobraziť celéII. Rovnosť a rozdiely medzi ľuďmi

1934 Všetci ľudia, stvorení na obraz jediného Boha a obdarení rovnakou rozumovou dušou, majú rovnakú prirodzenosť a rovnaký pôvod. Vykúpení Kristovou obetou všetci sú povolaní mať účasť na tej istej Božej blaženosti: všetci majú teda rovnakú dôstojnosť.(225)

1935 Rovnosť medzi ľuďmi(357) sa v podstate zakladá na ich osobnej dôstojnosti a na právach, ktoré z nej vyplývajú:
„Treba prekonať a odstrániť každý druh diskriminácie týkajúcej sa základných práv osoby či už v oblasti sociálnej, alebo kultúrnej, z dôvodov pohlavia, pôvodu, farby pleti, spoločenského postavenia, jazyka alebo náboženstva, lebo je v rozpore s Božím plánom.“

1936 Keď človek prichádza na svet,(1879) nemá k dispozícii všetko, čo potrebuje na rozvoj svojho telesného a duchovného života. Potrebuje druhých ľudí. Prejavia sa rozdiely súvisiace s vekom, s fyzickými schopnosťami, s rozumovými alebo morálnymi vlohami, s výhodami, ktoré každý mohol získať v styku s inými a s rozdelením bohatstva. „Talenty“ nie sú rozdelené v rovnakej miere.

1937 Tieto rozdiely patria do Božieho plánu.(340) Boh chce, aby každý dostával od druhých, čo potrebuje, a aby sa tí, čo majú osobitné „talenty“, podelili s ich dobrodeniami s tými, ktorí to potrebujú.(791) Rozdiely pobádajú a často zaväzujú ľudí k veľkodušnosti, dobroprajnosti a podeleniu sa; podnecujú kultúry, aby sa navzájom obohacovali:(12202)
„Rozdeľujem čnosti tak rozdielne, že nedám každému všetky, ale jednu dám jednému, inú druhému… Jednému dám predovšetkým lásku, druhému spravodlivosť, jednému poníženosť, druhému živú vieru… A tak som dal mnohé dary a milosti čností a iných duchovných a časných darov tak rozdielne, že som neudelil všetko iba jednej osobe, aby ste nevyhnutne mali príležitosť preukazovať si jeden druhému lásku;… chcel som, aby jeden potreboval druhého a aby všetci boli mojimi služobníkmi pri rozdeľovaní milostí a darov, ktoré dostali odo mňa.“

1938 Jestvujú aj nespravodlivé nerovnosti,(2437) ktoré doliehajú na milióny mužov a žien. Tie sú v zjavnom protiklade s evanjeliom:
„Rovnaká dôstojnosť osôb si vyžaduje, aby sa dospelo k ľudskejším a spravodlivejším životným podmienkam. Lebo prílišné hospodárske a sociálne nerovnosti medzi členmi alebo národmi(2317) jedinej ľudskej rodiny vyvolávajú pohoršenie a sú v protiklade so sociálnou spravodlivosťou, rovnosťou a dôstojnosťou ľudskej osoby, ako aj so spoločenským a medzinárodným mierom.“

zobraziť celéIII. Ľudská solidarita

1939 Princíp solidarity,(2213) označovaný aj ako „priateľstvo“ alebo „sociálna láska“, je priamou požiadavkou ľudského a kresťanského bratstva:
Omyl, „ktorý sa dnes tak veľmi a nebezpečne rozšíril, je zabúdanie na ten zákon ľudskej solidarity a lásky, ktorý vyžaduje spoločný pôvod a rovnosť rozumovej prirodzenosti všetkých ľudí,(360) nech patria ku ktorémukoľvek národu, a prikazuje vykupiteľská obeta, ktorú priniesol Kristus Pán na oltári kríža svojmu nebeskému Otcovi na vykúpenie duší.“

1940 Solidarita sa prejavuje(2402) predovšetkým pri rozdeľovaní dobier a pri odmene za prácu. Predpokladá aj úsilie o spravodlivejší sociálny poriadok, v ktorom by sa na základe rokovaní mohli lepšie odstraňovať napätia a ľahšie urovnávať konflikty.

1941 Sociálno-ekonomické problémy(2317) možno riešiť iba pomocou všetkých foriem solidarity: vzájomnej solidarity medzi chudobnými, solidarity medzi bohatými a chudobnými, medzi pracujúcimi navzájom, medzi zamestnávateľmi a zamestnancami v podniku, solidarity medzi štátmi a medzi národmi. Medzinárodná solidarita je požiadavkou morálneho poriadku. Od nej čiastočne závisí svetový mier.

1942 Čnosť solidarity presahuje materiálne dobrá. Tým, že Cirkev šírila duchovné dobrá viery, podporovala aj rozvoj časných dobier,(1887) ktorému často otvárala nové cesty. Tak sa v priebehu storočí potvrdili Pánove slová: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo(2632) a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6,33).
„Už dvetisíc rokov žije a pretrváva v duši Cirkvi pocit spoločnej zodpovednosti všetkých za všetkých, ktorý pobádal a pobáda až k hrdinskej láske ľudí, totiž mníchov poľnohospodárov, vysloboditeľov otrokov, ošetrovateľov chorých, tých, čo prinášajú vieru, civilizáciu a vedu všetkým generáciám a všetkým národom, aby vytvárali také sociálne podmienky, ktoré by všetkým umožňovali a uľahčovali život dôstojný človeka a kresťana.“

zobraziť celéZhrnutie

1943 Spoločnosť zabezpečuje sociálnu spravodlivosť vtedy, keď vytvára podmienky, ktoré združeniam i jednotlivcom umožňujú dosiahnuť to, na čo majú právo.

1944 Rešpektovanie ľudskej osoby vedie k tomu, že človek pokladá iného za „svoje druhé ja“. Predpokladá rešpektovanie základných práv, ktoré vyplývajú z vnútornej dôstojnosti ľudskej osoby.

1945 Rovnosť medzi ľuďmi sa zakladá na ich osobnej dôstojnosti a na právach, ktoré z nej vyplývajú.

1946 Rozdiely medzi ľuďmi patria do Božieho plánu. Boh chce, aby sme sa navzájom potrebovali. Rozdiely majú pobádať k láske.

1947 Rovnaká dôstojnosť všetkých ľudí vyžaduje úsilie o zredukovanie prílišných sociálnych a ekonomických nerovností. Nabáda k odstráneniu nespravodlivých nerovností.

1948 Solidarita je výrazne kresťanská čnosť. Uskutočňuje účasť na hmotných, ale ešte viac na duchovných dobrách.

zobraziť celéTRETIA KAPITOLA BOŽIA SPÁSA: ZÁKON A MILOSŤ

1949 Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom potrebuje spásu od Boha. Božia pomoc mu prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje:
„S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2,12-13).

zobraziť celé1. článok MORÁLNY ZÁKON

1950 Morálny zákon je dielo Božej múdrosti. V biblickom zmysle ho možno definovať ako otcovské poučovanie,(53) ako Božiu výchovu. Morálny zákon predpisuje človekovi cesty, normy správania,(1719) ktoré vedú k prisľúbenej blaženosti; zakazuje cesty zla, ktoré odvádzajú od Boha a od jeho lásky. Je zároveň prísny vo svojich príkazoch a láskavý vo svojich prisľúbeniach.

1951 Zákon je norma správania vyhlásená kompetentnou autoritou pre spoločné dobro. Morálny zákon predpokladá racionálny poriadok medzi stvoreniami, ktorý Stvoriteľ svojou mocou, múdrosťou a dobrotou stanovil pre ich dobro a vzhľadom na ich cieľ.(295) Každý zákon nachádza svoju prvú a poslednú pravdu vo večnom zákone. Zákon je vyhlásený a stanovený rozumom ako účasť na prozreteľnosti živého Boha,(306) Stvoriteľa a Vykupiteľa všetkých. Toto „nariadenie rozumu sa volá zákon“.
„Jedine človek [spomedzi všetkých živých tvorov] sa môže chváliť tým, že bol hodný dostať od Boha zákon. Ako rozumový tvor, schopný chápať a usudzovať, má sa riadiť racionálnou slobodou,(301) podriadený tomu, ktorý mu všetko podriadil.“

1952 Formy vyjadrenia morálneho zákona sú rozmanité a všetky sú medzi sebou zladené: večný zákon, prameň všetkých zákonov v Bohu; prirodzený zákon; zjavený zákon, ktorý zahŕňa starý zákon a nový alebo evanjeliový zákon, a napokon občianske a cirkevné zákony.

1953 Morálny zákon nachádza svoju plnosť(578) a svoju jednotu v Kristovi. Sám Ježiš Kristus je cestou k dokonalosti. Je cieľom zákona, lebo jedine on učí Božej spravodlivosti a udeľuje ju: „Veď cieľom zákona je Kristus, aby spravodlivosť dosiahol každý, kto verí“ (Rim 10,4).

zobraziť celéI. Prirodzený morálny zákon

1954 Človek má účasť na múdrosti a dobrote Stvoriteľa,(307) ktorý mu udeľuje vládu nad vlastnými činmi a schopnosť riadiť sa podľa pravdy a dobra. Prirodzený zákon vyjadruje pôvodný morálny cit,(1776) ktorý človekovi umožňuje rozumom rozlišovať dobro a zlo, pravdu a lož:
„Prirodzený zákon… je vpísaný a vrytý do duše každého človeka, lebo tento zákon je ľudský rozum, ktorý prikazuje konať správne a zakazuje páchať hriech. Ale tento príkaz ľudského rozumu by nemal silu zákona, keby nebol hlasom a tlmočníkom vyššieho Rozumu, ktorému náš rozum a naša sloboda majú byť podriadené.“

1955 Boží a prirodzený zákon ukazuje človekovi cestu,(1787) ktorou má ísť, aby konal dobro a dosiahol svoj cieľ. Prirodzený zákon vyjadruje prvé a základné príkazy, ktorými sa riadi morálny život.(396) Jeho základom je túžba po Bohu a podriadenosť Bohu, ktorý je prameňom a sudcom každého dobra, ako aj zmysel pre druhého ako seberovného.(2070) Jeho hlavné príkazy sú vyjadrené v Desatore. Tento zákon sa volá prirodzený nie vo vzťahu k prirodzenosti nerozumných bytostí, ale preto, že rozum, ktorý ho vyhlasuje, je vlastný ľudskej prirodzenosti:
„Kde sú teda napísané [tie normy], ak nie v knihe toho svetla, ktoré sa volá Pravda? Odtiaľ sa predpisuje každý spravodlivý zákon a prechádza do srdca človeka, ktorý koná spravodlivo, nie tak, že by sa presťahoval, ale sa doň akoby vtláča, tak ako obraz, ktorý prechádza z prsteňa do vosku, ale prsteň neopúšťa.“
Prirodzený zákon „nie je nič iné ako svetlo rozumu, ktoré do nás vložil Boh a pomocou ktorého poznávame, čo treba robiť a čomu sa vyhýbať. Toto svetlo a tento zákon dal Boh človekovi pri stvorení.

1956 Prirodzený zákon prítomný v srdci každého človeka a stanovený rozumom je všeobecný vo svojich príkazoch(2261) a jeho autorita sa vzťahuje na všetkých ľudí. Vyjadruje dôstojnosť ľudskej osoby a určuje základ jej práv a jej základných povinností:
„Správne [mysliaci] rozum je opravdivý zákon; zhoduje sa s prirodzenosťou; jestvuje u všetkých ľudí, je nemenný a večný, prikazujúc volá k povinnosti, zakazujúc odvracia od omylu… Tento zákon sa nesmie nahradiť iným zákonom, ani nie je dovolené obmedziť v niečom jeho platnosť, ani ho nemožno celkom zrušiť“

1957 Aplikovanie prirodzeného zákona je veľmi rozmanité. Môže vyžadovať, aby sa bral ohľad na prispôsobenie mnohorakým životným podmienkam podľa miesta, epochy a okolností. Napriek tomu v rozdielnych kultúrach zostáva prirodzený zákon normou, ktorá ľudí navzájom spája a popri nevyhnutných rozdieloch im ukladá spoločné princípy.

1958 Prirodzený zákon je nemenný a stály(2072) v priebehu dejinných premien. Pretrváva v toku názorov a mravov a podporuje ich pokrok. Normy, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú v podstate stále platné. Ba aj keď sa jeho princípy popierajú, nemožno ho zničiť ani odstrániť z ľudského srdca. Vždy znova povstáva v živote jednotlivcov a spoločností:
„Tvoj zákon, Pane, nepochybne trestá krádež podobne ako zákon napísaný v ľudských srdciach, ktorý nemôže zničiť ani sama neprávosť.“

1959 Prirodzený zákon ako veľmi dobré Stvoriteľovo dielo poskytuje pevné základy, na ktorých môže človek vystavať budovu morálnych noriem, ktoré majú riadiť jeho rozhodovania.(1879) Kladie aj nevyhnutný morálny základ na budovanie ľudskej spoločnosti. Poskytuje napokon potrebný základ pre občiansky zákon, ktorý naň nadväzuje jednak uvažovaním, ktoré vyvodzuje dôsledky z jeho princípov, a jednak dodatkami pozitívnej a právnej povahy.

1960 Nie všetci ľudia chápu príkazy prirodzeného zákona(2071) jasne a bezprostredne. V danom (padlom) stave hriešny človek potrebuje milosť a Zjavenie, aby mohli všetci poznať náboženské a morálne pravdy „ľahko, s pevnou istotou a bez primiešania omylu“. (37) Prirodzený zákon poskytuje zjavenému zákonu a milosti základ, ktorý pripravil Boh a ktorý je v súlade s pôsobením Ducha Svätého.

zobraziť celéII. Starý (zjavený) zákon

1961 Boh, náš Stvoriteľ a náš Vykupiteľ, si vyvolil Izraela za svoj ľud a zjavil mu svoj Zákon; tak pripravoval Kristov príchod. Mojžišov zákon vyjadruje viaceré pravdy,(62) ktoré sú prirodzene dostupné ľudskému rozumu. Tieto pravdy sú vyhlásené a hodnoverne potvrdené v rámci Zmluvy spásy.

1962 Starý (zjavený) zákon je prvou fázou zjaveného zákona. Jeho morálne predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach.(2058) Prikázania Desatora kladú základy povolania človeka stvoreného na Boží obraz. Zakazujú, čo sa protiví láske k Bohu a k blížnemu, a predpisujú, čo je pre ňu podstatné. Desatoro je svetlo poskytnuté svedomiu každého človeka, aby mu ukázalo Božie volanie a Božie cesty a chránilo ho pred zlom:
Boh „napísal na tabule [zákona] to, čo ľudia nečítali vo svojich srdciach“.

1963 Podľa kresťanskej tradície je svätý, duchovný a dobrý zákon ešte nedokonalý. Ako vychovávateľ (1610) ukazuje, čo treba robiť, ale sám od seba nedáva silu, milosť Ducha Svätého na jeho plnenie.(2542) Keďže nemôže pozbaviť hriechu, zostáva zákonom otroctva. Podľa svätého Pavla jeho úlohou je najmä odhaľovať a ukazovať hriech,(2515) ktorý v srdci človeka vytvára zákon žiadostivosti. Napriek tomu zákon zostáva prvou etapou na ceste do Kráľovstva. Pripravuje a disponuje vyvolený národ a každého kresťana na obrátenie a na vieru v Boha Spasiteľa. Poskytuje učenie, ktoré – ako Božie slovo – trvá naveky.

1964 Starý (zjavený) zákon je prípravou na evanjelium.(122) „Zákon bol pre nich výchovou i predpoveďou budúcich skutočností.“ Predpovedá a ohlasuje dielo oslobodenia od hriechu, ktoré sa uskutoční v Kristovi, a poskytuje spisom Nového zákona obrazy, „typy“ a symboly na vyjadrenie života podľa Ducha. Zákon je napokon doplnený učením poučných (sapienciálnych) kníh a prorokov, ktorí ho zameriavajú na novú zmluvu a na nebeské kráľovstvo.
„V období Starého zákona boli… niektorí ľudia, ktorí mali lásku a milosť Ducha Svätého a očakávali najmä duchovné a večné prisľúbenia. Podľa toho už patrili k Novému zákonu. Podobne aj v období Nového zákona sú niektorí telesní ľudia, ktorí ešte nedosiahli dokonalosť nového zákona. Týchto bolo treba i v Novom zákone(1828) priviesť k čnostným skutkom strachom pred trestami a niektorými časnými prisľúbeniami. Starý (zjavený) zákon dával síce prikázania lásky, ale nedával Ducha Svätého, skrze ktorého ,Božia láska je rozliata v našich srdciach‘ (Rim 5,5).“

zobraziť celéIII. Nový alebo evanjeliový zákon

1965 Nový alebo evanjeliový zákon je na tomto svete dokonalosťou Božieho zákona, prirodzeného i zjaveného.(459) Je Kristovým dielom a je vyjadrený najmä v reči na vrchu.(581) Je aj dielom Ducha Svätého a skrze neho sa stáva vnútorným zákonom lásky: „Uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu… Svoje zákony vložím do ich mysle a vpíšem do ich srdca; a budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom“ (Hebr 8,8-10). (715)

1966 Nový, evanjeliový zákon(1999) je milosť Ducha Svätého daná veriacim vierou v Krista. Pôsobí prostredníctvom lásky a používa Pánovu reč na vrchu, aby nás učil, čo máme robiť, a sviatosti, aby nám dal milosť to aj konať.
„Ak niekto bude nábožne a triezvo uvažovať o reči, ktorú Ježiš Kristus povedal na vrchu, ako ju čítame v Evanjeliu podľa Matúša, myslím, že v nej. nájde dokonalé pravidlo kresťanského života, čo sa týka šľachetných mravov… Povedal som to, aby bolo zrejmé, že táto reč dokonale obsahuje všetky prikázania, ktoré stvárňujú kresťanský život.“

1967 Evanjeliový zákon(577) dopĺňa, očisťuje, prekonáva a privádza k dokonalosti starý zákon. V blahoslavenstvách spĺňa Božie prisľúbenia tým, že ich povyšuje a zameriava na „nebeské kráľovstvo“. Obracia sa na tých, ktorí sú ochotní s vierou prijať túto novú nádej: na chudobných, ponížených, zarmútených, čistých srdcom, prenasledovaných pre Krista, a tak vyznačuje prekvapujúce cesty Kráľovstva.

1968 Evanjeliový zákon završuje prikázania Zákona. Pánova reč na vrchu ani neruší, ani neznehodnocuje morálne predpisy starého zákona, ale rozvíja ich skryté možnosti a vyvodzuje z nich nové požiadavky:(129) zjavuje celú ich božskú a ľudskú pravdu. Nepridáva nové vonkajšie predpisy, ale vedie až k obnove koreňa činov,(582) totiž srdca, kde človek volí medzi čistým a nečistým, kde sa utvára viera, nádej a láska a s nimi ostatné čnosti. Evanjelium tak privádza Zákon k jeho plnosti napodobňovaním dokonalosti nebeského Otca, odpúšťaním nepriateľom a modlitbou za prenasledovateľov podľa vzoru Božej veľkodušnosti.

1969 Nový, evanjeliový zákon koná skutky nábožnosti:(1434) almužnu, modlitbu a pôst, ale zameriava ich na „Otca, ktorý vidí v skrytosti“, v protiklade s túžbou, „aby… ľudia videli“. Modlitbou tohto nového zákona je Otče náš.

1970 Evanjeliový zákon zahŕňa v sebe rozhodnú voľbu(1696) medzi „dvoma cestami“ a uskutočňovanie Pánových slov; (1789) je zhrnutý v zlatom pravidle: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci“ (Mt 7,12).
Celý evanjeliový zákon je obsiahnutý(1823) v Ježišovom „novom prikázaní“ (Jn 13,34), aby sme sa navzájom milovali, ako on miloval nás.

1971 K Pánovej reči na vrchu treba pripojiť morálnu katechézu učenia apoštolov, ako napr. Rim 12 – 15; 1 Kor 12 – 13; Kol 3 – 4; Ef 4 – 5 atď. Táto katechéza odovzdáva Pánovo učenie s autoritou apoštolov predovšetkým výkladom čností, ktoré vyplývajú z viery v Krista a ktoré oživuje láska, hlavný dar Ducha Svätého: „Láska nech je bez pretvárky… Milujte sa navzájom bratskou láskou… V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní“ (Rim 12,9-13). Táto katechéza nás učí(1789) tiež riešiť prípady svedomia vo svetle nášho vzťahu ku Kristovi a k Cirkvi.

1972 Nový, evanjeliový zákon sa volá zákon lásky,(782) lebo pobáda konať skôr z lásky, ktorú vlieva Duch Svätý, ako zo strachu; volá sa aj zákon milosti, lebo prostredníctvom viery a sviatostí udeľuje silu milosti, aby sme mohli konať; volá sa aj zákon slobody, lebo nás oslobodzuje od zachovávania rituálnych a právnych predpisov starého zákona, pobáda nás konať dobrovoľne z podnetu lásky(1828) a napokon nám umožňuje prejsť z postavenia sluhu, ktorý „nevie, čo robí jeho pán“, do postavenia Kristovho priateľa, lebo on nám „oznámil všetko, čo… počul od svojho Otca“ (Jn 15,15), alebo aj do postavenia syna dediča.

1973 Evanjeliový zákon obsahuje okrem prikázaní(2053) aj evanjeliové rady. Tradičné rozlišovanie medzi Božími prikázaniami a evanjeliovými radami sa zakladá na vzťahu k láske,(915) ktorá je dokonalosťou kresťanského života. Prikázania majú odstraňovať, čo je nezlučiteľné s láskou. Evanjeliové rady majú za cieľ odstraňovať, čo by mohlo prekážať rozvoju lásky, hoci to nie je s ňou v protiklade.

1974 Evanjeliové rady vyjadrujú živú plnosť lásky, ktorá je stále nespokojná, že nedáva ešte viac. Svedčia o jej eláne a pobádajú nás k duchovnej ochote. Dokonalosť evanjeliového zákona(2013) spočíva podstatne v prikázaniach lásky k Bohu a k blížnemu. Evanjeliové rady ukazujú priamejšie cesty a vhodnejšie prostriedky; treba ich zachovávať v súlade s povolaním každého jednotlivca.
„Boh nechce, aby všetci zachovávali všetky rady, ale iba tie, ktoré sú primerané rozličným osobám, časom, príležitostiam a silám, ako to vyžaduje láska. Veď láska ako kráľovná všetkých čností, prikázaní a rád, skrátka všetkých zákonov a všetkých kresťanských skutkov, dáva im všetkým miesto, poradie, čas a hodnotu.“

zobraziť celéZhrnutie

1975 Podľa Svätého písma je zákon Božie otcovské poučenie, ktoré človekovi predpisuje cesty vedúce k prisľúbenej blaženosti a zakazuje cesty zla.

1976 Zákon je „nariadenie rozumu zamerané na spoločné dobro, vynesené tým, kto je poverený riadením spoločnosti“.

1977 Kristus je cieľom Zákona. Len on učí, čo je Božia spravodlivosť, a udeľuje ju.

1978 Prirodzený zákon je účasť človeka – stvoreného na obraz svojho Stvoriteľa – na Božej múdrosti a dobrote. vyjadruje dôstojnosť ľudskej osoby a tvorí základ jej práv a základných povinností.

1979 Prirodzený zákon je v priebehu dejín nemenný a stály. Normy, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú v podstate platné. Je potrebným základom na vytváranie morálnych noriem a občianskych zákonov.

1980 Starý (zjavený) zákon je prvou fázou zjaveného zákona. Jeho morálne predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach.

1981 Mojžišov zákon obsahuje viaceré pravdy, ktoré sú prirodzene dostupné ľudskému rozumu. Boh ich zjavil, pretože ľudia ich „nečítali“ vo svojom srdci.

1982 Starý (zjavený) zákon je prípravou na evanjelium.

1983 Nový, evanjeliový zákon je milosť Ducha Svätého prijatá vierou v Krista a pôsobiaca prostredníctvom lásky. Je vyjadrený predovšetkým v Pánovej reči na vrchu a používa sviatosti, aby nám sprostredkoval milosť.

1984 Evanjeliový zákon dopĺňa, prekonáva a privádza k dokonalosti starý zákon: jeho prisľúbenia blahoslavenstvami nebeského kráľovstva; jeho prikázania obnovou koreňa činov, čiže srdca.

1985 Nový, evanjeliový zákon je zákon lásky, zákon milosti, zákon slobody.

1986 Evanjeliový zákon obsahuje okrem prikázaní aj evanjeliové rady. „Svätosť Cirkvi osobitne napomáhajú rozmanité rady, ktoré Pán predkladá v evanjeliu svojim učeníkom, aby ich zachovávali.“

zobraziť celé2. článok MILOSŤ A OSPRAVODLIVENIE

zobraziť celéI. Ospravodlivenie

1987 Milosť Ducha Svätého má moc nás ospravodliviť, čiže zbaviť nás hriechov a udeliť nám „Božiu spravodlivosť(734) skrze vieru v Ježiša Krista“ (Rim 3,22) a skrze krst:
„Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi“ (Rim 6,8-11).

1988 Mocou Ducha Svätého máme účasť na Kristovom umučení tým, že odumierame hriechu,(654) a na jeho zmŕtvychvstaní tým, že sa rodíme pre nový život; sme údmi jeho tela, ktorým je Cirkev, sme ratolesti, zaštepené do viniča, ktorým je on sám.
„Skrze Ducha máme účasť na Bohu…(460) Udelením Ducha dostávame účasť na Božej prirodzenosti… Len preto tí, v ktorých prebýva Duch, sú zbožštení.“

1989 Prvým dielom milosti Ducha Svätého je obrátenie,(1427) ktoré spôsobuje ospravodlivenie, ako to ohlasuje Ježiš na začiatku evanjelia: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17). Pôsobením milosti sa človek obracia k Bohu a odvracia sa od hriechu, a tak dostáva odpustenie a spravodlivosť zhora. „Ospravodlivenie… nie je len odpustenie hriechov, ale aj posvätenie a obnovenie vnútorného človeka.“

1990 Ospravodlivenie oslobodzuje človeka od hriechu,(1446) ktorý protirečí láske k Bohu, a očisťuje mu od neho srdce. Je výsledkom iniciatívy milosrdného Boha, ktorý ponúka odpustenie. Ospravodlivenie zmieruje človeka s Bohom. Vyslobodzuje z otroctva hriechu a uzdravuje.(1733)

1991 Ospravodlivenie je zároveň prijatím Božej spravodlivosti vierou v Ježiša Krista. Spravodlivosť tu znamená pravdivosť Božej lásky. Spolu s ospravodlivením sa vlieva do našich sŕdc viera,(1812) nádej a láska a je nám daná poslušnosť Božej vôli.

1992 Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus,(617) ktorý sa obetoval na kríži ako živá, svätá a Bohu milá obeta a ktorého krv sa stala prostriedkom zmierenia za hriechy všetkých ľudí.(1266) Ospravodlivenie sa udeľuje krstom, sviatosťou viery. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás mocou svojho milosrdenstva robí vnútorne spravodlivými. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života. (294)
„Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravodlivení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery, aby ukázal svoju spravodlivosť, lebo v minulosti prehliadal predošlé hriechy vo svojej Božskej zhovievavosti, aby v tomto čase ukázal svoju spravodlivosť: že sám je spravodlivý a že ospravodlivuje toho, kto verí v Ježiša“ (Rim 3,21-26).

1993 Ospravodlivenie utvára(2008) spoluprácu medzi Božou milosťou a slobodou človeka. Zo strany človeka sa ospravodlivenie prejavuje v tom, že vierou súhlasí s Božím slovom, ktoré ho pozýva na obrátenie, a láskou spolupracuje s vnuknutím Ducha Svätého, ktorý ho predchádza a ochraňuje:
Keď sa Boh dotkne srdca človeka osvietením Ducha Svätého,(2068) človek nie je ani celkom nečinný, keď prijíma toto vnuknutie, lebo ho môže aj odmietnuť, ale bez Božej milosti ani nemôže svojou slobodnou vôľou smerovať k spravodlivosti pred Bohom.“

1994 Ospravodlivenie je najvynikajúcejšie dielo Božej lásky, ktorú nám Boh zjavil v Ježišovi Kristovi a udelil skrze Ducha Svätého. Svätý Augustín sa nazdáva, že ospravodlivenie bezbožného je dielo(312) „omnoho väčšie… ako nebo a zem“, lebo „nebo a zem sa pominú… ale spása a ospravodlivenie predurčených budú trvať navždy“. Domnieva sa tiež, že ospravodlivenie hriešnikov prevyšuje samo stvorenie anjelov(412) v spravodlivosti, lebo svedčí o väčšom milosrdenstve.

1995 Duch Svätý je vnútorný učiteľ.(714) Keďže ospravodlivenie spôsobuje narodenie „vnútorného človeka“ (Rim 7,22; Ef 3,16), zahŕňa v sebe posvätenie celého človeka:
„Ako ste vydávali svoje údy na nepravosť, keď slúžili nečistote a neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy na posvätenie, aby slúžili spravodlivosti… Teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život“ (Rim 6,19.22).

zobraziť celéII. Milosť

1996 Naše ospravodlivenie pochádza z Božej milosti.(153) Milosť je priazeň; nezaslúžená pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, adoptovanými synmi, účastnými na Božej prirodzenosti a na večnom živote.

1997 Milosť je účasť na Božom živote.(375, 260) Uvádza nás do intímnosti trojičného života: krstom má kresťan účasť na milosti Krista, ktorý je Hlavou svojho tela. Ako „adoptovaný syn“ môže teraz v spojení s jednorodeným Synom nazývať Boha „Otcom“. Dostáva život Ducha, ktorý mu vlieva lásku a utvára Cirkev.

1999 Kristova milosť je nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše,(1966) aby ju uzdravil z hriechu a posvätil. Je to posväcujúca alebo zbožšťujúca milosť, ktorú sme dostali v krste. Táto milosť je v nás prameňom diela nášho posvätenia:
„Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové. Ale to všetko je od Boha, ktorý nás skrze Krista zmieril so sebou“ (2Kor 5,17-18).

2000 Posväcujúca milosť je trvalý dar (donum habituale), stála a nadprirodzená dispozícia, ktorá zdokonaľuje dušu, aby ju urobila schopnou žiť s Bohom a konať z lásky k nemu. Treba rozlišovať posväcujúcu milosť (gratia habitualis), čiže trvalú dispozíciu žiť a konať podľa Božieho volania, a aktuálne (pomáhajúce) milosti (gratiae actuales), čiže Božie zásahy tak na začiatku obrátenia, ako aj v priebehu diela posväcovania.

2001 Už príprava človeka na prijatie milosti(490) je dielom milosti. Milosť je potrebná, aby vzbudzovala a udržiavala našu spoluprácu na ospravodlivení vierou a na posväcovaní prostredníctvom lásky. Boh v nás dovršuje, čo začal, „lebo ten, ktorý na začiatku pôsobí, aby sme chceli, pomáha tým, čo [už] chcú, pri dovŕšení“.
„Zaiste aj my konáme, ale konáme spolu s ním, keď koná, lebo jeho milosrdenstvo nás predchádza. Predchádza nás, aby sme boli uzdravení, a sprevádza nás, aby sme aj po uzdravení boli oživovaní. Predchádza nás, aby sme boli povolaní, a sprevádza nás, aby sme boli oslávení. Predchádza nás, aby sme žili nábožne, a sprevádza nás, aby sme navždy žili s ním, lebo bez neho nemôžeme urobiť nič.“

2002 Slobodná iniciatíva Boha(1742) vyžaduje slobodnú odpoveď človeka, lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu spolu so slobodou schopnosť ho poznať a milovať. Duša môže vstúpiť do spoločenstva lásky len slobodne. Boh sa dotýka srdca človeka bezprostredne a hýbe ním priamo. Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre a môže ju plne uspokojiť len on sám. Prisľúbenia „večného života“ odpovedajú na túto túžbu nad každé očakávanie.
„Tým, že si si odpočinul na siedmy deň po svojich veľmi dobrých dielach, hoci si ich stvoril bez činnosti, hlas tvojho Písma predpovedá, že aj my po našich dielach, ktoré sú veľmi dobré preto, že si nám ich ty daroval, v sobotu večného života si odpočinieme v tebe.“ (2550)

2003 Milosť je predovšetkým a najmä dar Ducha,(1108) ktorý nás ospravodlivuje a posväcuje. Milosť však zahŕňa aj dary, ktoré nám Duch udeľuje, aby nás pridružil k svojmu dielu, aby nás urobil schopnými spolupracovať na spáse iných a na raste Kristovho tela, Cirkvi.(1127) Sú to sviatostné milosti, dary, ktoré sú vlastné rôznym sviatostiam. Sú to ďalej osobitné milosti, ktoré sa podľa gréckeho výrazu používaného svätým Pavlom volajú aj charizmy a znamenajú priazeň, nezaslúžený dar, dobrodenie. Nech je ich povaha akákoľvek, niekedy aj mimoriadna, ako je to pri dare zázrakov(799-801) alebo jazykov, charizmy sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi. Sú v službe lásky, ktorá buduje Cirkev.

2004 Medzi osobitnými milosťami treba spomenúť milosti stavu, ktoré sprevádzajú plnenie povinností kresťanského života a vykonávanie služieb v Cirkvi:
„Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali; či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vyučovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní. Kto teda dáva, nech dáva nezištne, kto je predstavený, nech je starostlivý, kto preukazuje milosrdenstvo, nech to robí radostne“ (Rim 12,6-8).

2005 Keďže milosť patrí do nadprirodzeného poriadku, vymyká sa z našej skúsenosti a možno ju poznať iba vierou. Nemôžeme si teda zakladať na našich citoch alebo skutkoch a vyvodzovať z toho, že sme ospravodlivení alebo spasení. Ale keď podľa Pánových slov „po ich ovocí ich poznáte“ (Mt 7,20) uvažujeme o Božích dobrodeniach v našom živote a v živote svätých, dáva nám to záruku, že milosť v nás pôsobí a pobáda nás k stále väčšej viere a k postoju dôveryplnej chudoby.
Jedno z najkrajších vysvetlení takéhoto postoja nachádzame v odpovedi svätej Jany z Arcu na úskočnú otázku jej cirkevných sudcov: „Keď sa jej pýtali, či vie, že je v Božej milosti, odpovedala: ,Ak v nej nie som, nech ma Boh do nej uvedie. Ak v nej som, nech ma v nej Boh zachová.‘“

zobraziť celéIII. Zásluha

2006 Výraz „zásluha“ označuje vo všeobecnosti odplatu,(1723) ktorú je nejaké spoločenstvo alebo nejaká spoločnosť povinná dať niektorému zo svojich členov za skutok uznávaný za dobrý alebo zlý, zasluhujúci si odmenu alebo trest. Zásluha patrí k čnosti spravodlivosti(1807) podľa princípu rovnosti, ktorý ju riadi.

2007 Pred Bohom nemá človek nijakú zásluhu v zmysle striktného práva. Medzi ním a nami je nesmierna nerovnosť,(42) lebo všetko sme dostali od neho, nášho Stvoriteľa.

2008 Zásluha človeka pred Bohom v kresťanskom živote pochádza z toho, že Boh slobodne rozhodol pridružiť človeka k dielu svojej milosti.(306) Otcovská činnosť Boha je svojím podnetom prvotná, kým slobodné konanie človeka je vo svojej spolupráci druhotné,(155, 970) takže zásluhy za dobré skutky treba pripísať najprv Božej milosti a až potom veriacemu. Konečne, aj zásluha človeka patrí Bohu, lebo v Kristovi dobré skutky človeka pochádzajú z vnuknutí a z pomoci Ducha Svätého.

2009 Adoptovanie za synov nám dáva účasť na Božej prirodzenosti, a preto nám môže na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti udeliť skutočnú zásluhu. Je to právo vyplývajúce z milosti, plné právo lásky, ktorá nás robí Kristovými „spoludedičmi“ a hodnými „dosiahnuť večný život“. Zásluhy za naše dobré skutky sú darmi Božej dobroty. „Najprv nám bola udeľovaná milosť, teraz sa nám vracia dlh… Tvoje zásluhy sú jeho dary.“ (604)

2010 Keďže v poriadku milosti iniciatíva patrí Bohu,(1998) nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia, odpustenia a ospravodlivenia. Z podnetu Ducha Svätého a lásky si potom môžeme zaslúžiť pre seba i pre druhých milosti, ktoré sú potrebné na naše posvätenie, na vzrast milosti a lásky, ako aj na dosiahnutie večného života. Aj časné dobrá, ako je zdravie alebo priateľstvo, si podľa Božej múdrosti môžeme zaslúžiť. Tieto milosti a dobrá sú predmetom kresťanskej modlitby. Modlitba nám získava milosť potrebnú na záslužné skutky.

2011 Kristova láska je v nás prameňom všetkých našich zásluh(492) pred Bohom. Milosť nás spája s Kristom činnou láskou, a tak zabezpečuje nadprirodzenú hodnotu našim činom a v dôsledku toho ich zásluhu pred Bohom i pred ľuďmi. Svätí si boli vždy hlboko vedomí, že ich zásluhy sú čírou milosťou.
„Dúfam, že po tomto pozemskom vyhnanstve sa budem radovať z teba vo Vlasti. No nechcem hromadiť zásluhy pre nebo, chcem pracovať jedine z lásky k tebe… Na konci tohto života(1460) sa pred tebou zjavím s prázdnymi rukami, lebo ja nežiadam od teba, Pane, aby si počítal moje skutky. Všetka naša spravodlivosť má na sebe škvrny v tvojich očiach. Chcem sa teda zaodiať tvojou vlastnou spravodlivosťou a prijať z tvojej lásky večné vlastnenie teba samého...“

zobraziť celéIV. Kresťanská svätosť

2012 „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré… Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými(459) obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi. A tých, ktorých predurčil, aj povolal a ktorých povolal, tých aj ospravodlivil a tých, čo ospravodlivil, aj oslávil“ (Rim 8,28-30).

2013 „Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu(915, 2545) a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.“ Všetci sú povolaní k svätosti: „Vy teda buďte dokonalí,(825) ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48).
„Na dosiahnutie tejto dokonalosti nech veriaci použijú sily, ktoré dostali podľa miery Kristovho daru, aby…, poslušní vo všetkom Otcovej vôli, celou dušou sa oddali Božej sláve a službe blížnemu. Svätosť Božieho ľudu tak prinesie hojné ovocie, ako o tom v dejinách Cirkvi vynikajúco svedčia životy toľkých svätých.“

2014 Duchovný pokrok smeruje k stále dôvernejšiemu zjednoteniu s Kristom. Toto zjednotenie sa volá „mystické“ („tajomné“),(774) lebo prostredníctvom sviatostí („svätých tajomstiev“) má účasť na Kristovom tajomstve a v Kristovi na tajomstve Najsvätejšej Trojice. Boh nás všetkých volá na toto dôverné zjednotenie so sebou, hoci osobitné milosti alebo mimoriadne znamenia tohto mystického života sú dané iba niektorým, aby sa tak stal zjavným nezaslúžený dar, ktorý bol daný všetkým.

2015 Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Duchovný pokrok(407, 2725, 1438) vyžaduje askézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radosti blahoslavenstiev.
„Kto vystupuje, nikdy sa nezastavuje, znova a znova začína a nikdy neskončí… začínať. Kto vystupuje, neprestáva túžiť po tom, čo už pozná.“

2016 Deti našej matky svätej Cirkvi právom dúfajú v milosť vytrvania až do konca a v odmenu od Boha, svojho Otca,(162, 1821) za svoje dobré skutky vykonané s jeho milosťou v spojení s Ježišom. Keďže veriaci zachovávajú tie isté životné pravidlá, majú účasť na „blaženej nádeji“(1274) tých, ktorých Božie milosrdenstvo zhromažďuje vo „svätom meste, novom Jeruzaleme“, ktoré zostupuje „z neba od Boha… vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha“ (Zjv 21,2).

zobraziť celéZhrnutie

2017 Milosť Ducha Svätého nám udeľuje Božiu spravodlivosť. Tým, že nás Duch vierou a krstom spája s Kristovým umučením a zmŕtvychvstaním, dáva nám účasť na jeho živote.

2018 Ospravodlivenie, takisto ako obrátenie, má dve stránky. Človek sa z podnetu milosti obracia k Bohu a odvracia sa od hriechu, a tak dostáva odpustenie a spravodlivosť zhora.

2019 Ospravodlivenie zahŕňa v sebe odpustenie hriechov, posvätenie a obnovu vnútorného človeka.

2020 Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus. Udeľuje sa nám krstom. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás robí spravodlivými. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života. Ospravodlivenie je najvynikajúcejšie dielo Božieho milosrdenstva.

2021 Milosť je pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme mohli zodpovedať nášmu povolaniu stať sa jeho adoptívnymi synmi. Uvádza nás do dôvernosti trojičného života.

2022 Božia iniciatíva v diele milosti predchádza, pripravuje a vzbudzuje slobodnú odpoveď človeka. Milosť odpovedá na hlboké túžby ľudskej slobody; pobáda ju, aby s ňou spolupracovala, a zdokonaľuje ju.

2023 Posväcujúca milosť je nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše, aby ju uzdravil z hriechu a posvätil.

2024 Posväcujúca milosť nás robí „milými Bohu“. Charizmy, osobitné milosti Ducha Svätého, sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi. Boh pôsobí aj prostredníctvom mnohorakých aktuálnych čiže pomáhajúcich milostí (gratiae actuales); odlišujú sa od posväcujúcej milosti (gratia habitualis), ktorá v nás ostáva.

2025 Pred Bohom máme zásluhu len následkom slobodného rozhodnutia Boha pridružiť človeka k dielu svojej milosti. Zásluha patrí na prvom mieste Božej milosti a na druhom mieste spolupráci človeka. Aj zásluha človeka patrí Bohu.

2026 Milosť Ducha Svätého nám vďaka nášmu adoptívnemu synovstvu a na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti môže udeliť skutočnú zásluhu. Láska je v nás hlavným prameňom zásluhy pred Bohom.

2027 Nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia. Z podnetu Ducha Svätého si môžeme zaslúžiť pre seba i pre druhých všetky milosti, ktoré sú potrebné na dosiahnutie večného života, ako aj potrebné časné dobrá.

2028 „Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.“ „Od Apoštola sme sa naučili, že čnosť má hranicu dokonalosti v tom, že ,nemá nijakú hranicu.“

2029 „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16,24).

zobraziť celé3. článok CIRKEV, MATKA A UČITEĽKA

2030 Kresťan uskutočňuje svoje povolanie v Cirkvi v spoločenstve so všetkými pokrstenými. Od Cirkvi prijíma Božie slovo, ktoré obsahuje učenie „Kristovho zákona“ (Gal 6,2). Od Cirkvi prijíma milosť sviatostí, ktorá ho posilňuje na „ceste“.(828) Od Cirkvi sa učí príkladu svätosti, ktorej vzor a prameň spoznáva v presvätej Panne Márii; svätosť spoznáva v autentickom svedectve tých, ktorí ju žijú; objavuje ju v duchovnej tradícii a v dlhých dejinách svätých, ktorí ho predišli a ktorých pamiatka sa v liturgii slávi podľa vlastných častí na sviatky svätých (proprium sanctorum).(1172)

2031 Mravný život je duchovný kult.(1368) Prinášame „svoje telá ako živú, svätú, Bohu milú obetu“ (Rim 12,1) v Kristovom tele, ktoré tvoríme, a v spojení s obetou jeho Eucharistie. V liturgii a pri slávení sviatostí sa modlitba a učenie spájajú s Kristovou milosťou, aby osvecovali a živili kresťanské konanie. Ako celý kresťanský život, aj mravný život má svoj prameň a svoj vrchol v eucharistickej obete.

zobraziť celéI. Morálny život a Učiteľský úrad Cirkvi

2032 Cirkev, „stĺp a opora pravdy“ (1Tim 3,15), „prijala od apoštolov Kristov slávnostný príkaz ohlasovať spasiteľnú pravdu“. (2246) „Je úlohou Cirkvi vždy a všade ohlasovať morálne zásady,(2420) aj čo sa týka sociálneho poriadku, a takisto vynášať úsudok o akýchkoľvek ľudských skutočnostiach, pokiaľ to vyžadujú základné práva ľudskej osoby alebo spása duší.“

2033 Učiteľský úrad duchovných pastierov Cirkvi sa v morálnej oblasti zvyčajne vykonáva katechézou a kázaním pomocou diel teológov a duchovných autorov. Takto sa z generácie na generáciu pod vedením a bedlivým dohľadom duchovných pastierov prenášal „poklad“ kresťanskej morálky,(84) skladajúci sa z charakteristického súhrnu noriem, príkazov a čností, ktoré majú pôvod vo viere v Krista a oživuje ich láska. Táto katechéza tradične brala za svoj základ popri Vyznaní viery a modlitby Otče náš aj Desatoro, ktoré vyjadruje zásady morálneho života platné pre všetkých ľudí.

2034 Rímsky pápež a biskupi ako „autentickí, čiže Kristovou autoritou obdarení učitelia,… hlásajú sebe zverenému ľudu vieru, ktorú treba veriť a aplikovať v morálnom správaní.“ Riadny a všeobecný učiteľský úrad rímskeho pápeža a biskupov, ktorí sú s ním v spoločenstve, učí veriacich pravdu, ktorú treba veriť, lásku, ktorú treba praktizovať, a blaženosť, v ktorú treba dúfať.

2035 Najvyšší stupeň účasti na Kristovej autorite zaručuje charizma neomylnosti. Táto neomylnosť „má taký rozsah, aký je rozsah pokladu Božieho zjavenia“. Vzťahuje sa aj na všetky prvky učenia, vrátane morálneho učenia, bez ktorých nemožno zachovať a vykladať spasiteľné pravdy viery alebo podľa nich žiť.

2036 Autorita Učiteľského úradu(1960) sa vzťahuje aj na špecifické príkazy prirodzeného zákona, lebo ich zachovávanie, vyžadované Stvoriteľom, je potrebné na spásu. Keď Učiteľský úrad Cirkvi pripomína príkazy prirodzeného zákona, plní podstatnú časť svojho prorockého poslania, t. j. hlásať ľuďom, čím skutočne sú, a pripomínať im, čím majú byť pred Bohom.

2037 Boží zákon, zverený Cirkvi, sa hlása veriacim ako cesta života a pravdy. Veriaci majú teda právo, aby boli poučení o spasiteľných Božích prikázaniach, ktoré očisťujú úsudok a pomocou milosti uzdravujú ranený ľudský rozum. Majú povinnosť zachovávať ustanovenia a dekréty, ktoré vydáva zákonitá autorita Cirkvi. Tieto rozhodnutia vyžadujú poslušnosť v láske, a to aj vtedy, keď majú disciplinárny ráz.(2041)

2038 V diele vyučovania a aplikovania kresťanskej morálky Cirkev potrebuje oddanosť duchovných pastierov, vedu teológov a pomoc všetkých kresťanov a ľudí dobrej vôle. Viera a uvádzanie evanjelia do života poskytuje každému kresťanovi skúsenosť života „v Kristovi“,(2442) ktorá ho osvecuje a robí schopným, aby božské a ľudské skutočnosti hodnotil podľa Božieho Ducha. Tak si môže Duch Svätý poslúžiť celkom jednoduchými ľuďmi, aby osvietil učených a hodnosťou vyššie postavených.

2039 Ekleziálne služby sa majú vykonávať v duchu bratskej služby a oddanosti Cirkvi v Pánovom mene. Zároveň sa má svedomie každého pri morálnom posudzovaní svojich osobných činov vyhýbať uzatváraniu sa do individuálneho uvažovania. Má sa otvoriť, ako najlepšie vie, uvažovaniu o dobre všetkých, ako je vyjadrené v prirodzenom i zjavenom morálnom zákone, a ako dôsledok aj v zákonoch Cirkvi a v autentickom učení Učiteľského úradu o morálnych otázkach. Osobné svedomie a rozum sa nemajú stavať do protikladu s morálnym zákonom(1783) alebo s Učiteľským úradom Cirkvi.

2040 Tak sa môže medzi kresťanmi rozvíjať pravý synovský duch vo vzťahu k Cirkvi. Tento duch je normálnym rozvinutím krstnej milosti, ktorá nás zrodila v lone Cirkvi a urobila nás údmi Kristovho tela. Cirkev nám vo svojej materinskej starostlivosti poskytuje Božie milosrdenstvo, ktoré víťazí nad všetkými našimi hriechmi a pôsobí najmä vo sviatosti zmierenia. Ako starostlivá matka(167) nám aj v liturgii deň čo deň hojne rozdáva pokrm Pánovho slova a jeho Eucharistie.

zobraziť celéII. Cirkevné prikázania

2041 Cirkevné prikázania sa nachádzajú v tejto línii mravného života, ktorý je úzko spätý s liturgickým životom a ním sa živí. Záväzný ráz týchto pozitívnych zákonov vynesených pastorálnou autoritou Cirkvi má za cieľ zabezpečiť veriacim naozaj potrebné minimum ducha modlitby, morálneho úsilia a rastu v láske k Bohu a k blížnemu.

2042 Prvé a druhé prikázanie(1389) („Svätiť prikázané sviatky“ a „V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši“) vyžaduje od veriacich, aby svätili deň, v ktorom sa pripomína Pánovo zmŕtvychvstanie,(2180) ako aj hlavné liturgické sviatky, ktorými sa uctievajú tajomstvá Pána, preblahoslavenej Panny Márie a svätých, a to predovšetkým účasťou na slávení Eucharistie,(2177) na ktorom sa zhromažďuje kresťanské spoločenstvo, a aby sa zdržiavali tých prác, ktoré by mohli prikázanému sväteniu týchto dní prekážať.
Tretie prikázanie(1387) („Konať skutky kajúcnosti každý piatok a na Popolcovú stredu“) zabezpečuje obdobia askézy a pokánia,(1438) ktoré nás pripravujú na liturgické sviatky, a prispieva k tomu, že získavame nadvládu nad svojimi pudmi a slobodu srdca.

2043 Štvrté prikázanie(1457) („Aspoň raz v roku sa vyspovedať a prijať Oltámu sviatosť“) na jednej strane zabezpečuje prípravu na Eucharistiu(1389) prijatím sviatosti zmierenia, ktorou pokračuje dielo obrátenia a odpustenia začaté v krste, a na druhej strane zaručuje minimum prijatia Pánovho tela a krvi v súvislosti s veľkonočnými sviatkami, ktoré sú počiatkom a stredom kresťanskej liturgie.
Piate prikázanie(1351) („Podporovať cirkevné ustanovizne“) ustanovuje, že veriaci sú povinní prispievať, každý podľa svojich možností, na hmotné potreby Cirkvi.

zobraziť celéIII. Morálny život a misionárske svedectvo

2044 Vernosť pokrstených je prvotným predpokladom(852) ohlasovania evanjelia a poslania Cirkvi vo svete.(905) Aby posolstvo spásy ukázalo pred ľuďmi svoju silu pravdy a vyžarovania, musí ho potvrdzovať svedectvo života kresťanov. „Svedectvo kresťanského života a dobré skutky konané v nadprirodzenom duchu majú silu priťahovať ľudí k viere a k Bohu.“

2045 Pretože kresťania sú údmi tela,(753) ktorého Hlavou je Kristus, prispievajú k budovaniu Cirkvi pevnosťou svojho presvedčenia a svojho morálneho správania. Cirkev sa zveľaďuje, rastie a sa rozvíja svätosťou svojich veriacich, kým nevytvoria toho „dokonalého muža“,(828) ktorý uskutoční „Kristovu plnosť“.

2046 Kresťania svojím životom podľa Krista(671, 2819) urýchľujú príchod Božieho kráľovstva, „kráľovstva spravodlivosti, pravdy a pokoja“. Nezanedbávajú pritom svoje pozemské úlohy; verní svojmu Učiteľovi ich plnia svedomite, trpezlivo a s láskou.

zobraziť celéZhrnutie

2047 Mravný život je duchovný kult. Kresťanské konanie sa živí liturgiou a slávením sviatostí.

2048 Cirkevné prikázania sa týkajú mravného a kresťanského života, ktorý je úzko spätý s liturgiou a živí sa ňou.

2049 Učiteľský úrad pastierov Cirkvi sa v morálnej oblasti zvyčajne vykonáva katechézou a kázaním na základe Desatora, ktoré vyjadruje zásady mravného života platné pre všetkých ľudí.

2050 Rímsky pápež a biskupi ako autentickí… učitelia hlásajú sebe zverenému ľudu vieru, ktorú treba veriť a aplikovať v morálnom konaní. Oni sú aj oprávnení vynášať úsudok o morálnych otázkach, ktoré patria do oblasti prirodzeného zákona a rozumu.

2051 Neomylnosť Učiteľského úradu duchovných pastierov sa vzťahuje na všetky prvky učenia vrátane morálneho učenia, bez ktorých nemožno zachovať a vykladať spasiteľné pravdy viery alebo podľa nich žiť.