SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: PRVÝ ODDIEL SVIATOSTNÁ EKONÓMIA
  kapitola: 
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

PRVÝ ODDIEL SVIATOSTNÁ EKONÓMIA

1076 Vyliatím Ducha Svätého v deň Turíc bola Cirkev zjavená svetu. Darom Ducha sa začína nové obdobie „vo vysluhovaní tajomstva [dispensatio mysterii]“: obdobie Cirkvi, v ktorom Kristus prostredníctvom liturgie svojej Cirkvi zviditeľňuje a sprítomňuje svoje dielo spásy a dáva na ňom účasť, „kým nepríde“ (1Kor 11,26). V tomto období Cirkvi Kristus žije a pôsobí vo svojej Cirkvi a s ňou novým spôsobom,(739) ktorý je vlastný tomuto novému obdobiu. Pôsobí prostredníctvom sviatostí. Spoločná tradícia Východu i Západu to nazýva „sviatostnou ekonómiou“, ktorá spočíva v udeľovaní (alebo „vysluhovaní“) ovocia Kristovho veľkonočného tajomstva pri slávení „sviatostnej“ liturgie Cirkvi.
Preto treba najprv vysvetliť toto „sviatostné vysluhovanie“ (prvá kapitola). Tak sa jasnejšie ukáže povaha a podstatné črty liturgického slávenia (druhá kapitola).

zobraziť celéPRVÁ KAPITOLA VEĽKONOČNÉ TAJOMSTVO V OBDOBÍ CIRKVI

zobraziť celé1. článok LITURGIA – DIELO NAJSVÄTEJŠEJ TROJICE

zobraziť celéI. Otec, prameň a cieľ liturgie

1077 „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním.(492) Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi“ (Ef 1,3-6).

1078 Požehnávanie je božská činnosť,(2626) ktorá dáva život a ktorej prameňom je Otec. Jeho požehnanie je zároveň slovo i dar (po latinsky bene-dictio, po grécky eu-logia, doslovne „dobro-rečenie“). Ak sa tento výraz aplikuje na človeka, znamená adoráciu a odovzdanie sa svojmu Stvoriteľovi vo vzdávaní vďaky.

1079 Od začiatku až do konca vekov je celé Božie dielo požehnaním. Od liturgickej poémy o prvom stvorení až po ospevovanie nebeského Jeruzalema inšpirovaní autori ohlasujú plán spásy ako nesmierne Božie požehnanie.

1080 Už na začiatku Boh požehnal živé bytosti, predovšetkým muža a ženu. Zmluva s Noemom a so všetkými živými bytosťami toto požehnanie plodnosti obnovuje, a to napriek hriechu človeka, pre ktorý je zem „prekliata“. Ale počnúc Abrahámom Božie požehnanie preniká do ľudských dejín, ktoré smerovali k smrti, aby ich znovu pozdvihlo k životu, k jeho prameňu; vierou „otca veriacich“, ktorý dostáva požehnanie, sa začínajú dejiny spásy.

1081 Božie požehnania sa prejavujú v obdivuhodných a spasiteľných udalostiach; takými sú: narodenie Izáka, východ z Egypta (Pascha a exodus), darovanie Zasľúbenej zeme, vyvolenie Dávida, Božia prítomnosť v chráme, očisťujúce vyhnanstvo a návrat „malého zvyšku“. Zákon, Proroci a Žalmy, z ktorých je utkaná liturgia vyvoleného ľudu, pripomínajú tieto Božie požehnania a zároveň na ne odpovedajú dobrorečeniami chvály a vďakyvzdania.

1082 Božie požehnanie sa naplno prejavuje a udeľuje v liturgii Cirkvi: Otec sa v liturgii uznáva a adoruje ako prameň a cieľ všetkých požehnaní stvorenia a spásy; vo svojom Slove, ktoré sa pre nás vtelilo, umrelo a vstalo z mŕtvych, zahŕňa nás svojimi požehnaniami a skrze toto Slovo vlieva do našich sŕdc Dar, ktorý obsahuje všetky dary: Ducha Svätého.

1083 Tak sa dvojitý rozmer kresťanskej liturgie(2627) chápe ako odpoveď viery a lásky na „duchovné požehnania“, ktorými nás obdarúva Otec. Na jednej strane Cirkev spojená so svojím Pánom a „v Duchu Svätom“ (Lk 10,21) velebí Otca „za jeho nevýslovný dar“ (2Kor 9,15) adoráciou, chválou a vzdávaním vďaky. Na druhej strane Cirkev neprestáva, a to až do zavŕšenia Božieho plánu, prinášať Otcovi „obetu z jeho vlastných darov“(1360) a prosiť ho o zoslanie Ducha Svätého na túto obetu, na seba samu, na veriacich a na celý svet, aby účasťou na smrti a zmŕtvychvstaní Krista Kňaza a mocou Svätého Ducha tieto Božie požehnania prinášali ovocie života „na chválu a slávu jeho milosti“ (Ef 1,6).

zobraziť celéII. Kristovo dielo v liturgii

zobraziť celéOSLÁVENÝ KRISTUS…

1084 Kristus, „ktorý sedí po pravici Otca“(662) a vylieva Ducha Svätého na svoje telo, ktorým je Cirkev, pôsobí teraz prostredníctvom sviatostí, ktoré ustanovil na udeľovanie svojej milosti. Sviatosti sú vnímateľné znaky (slová a úkony) prístupné našej terajšej ľudskej prirodzenosti.(1127) Kristovým pôsobením a mocou Ducha Svätého spôsobujú milosť, ktorú naznačujú (gratiam efficiunt quam significant).

1085 V liturgii Cirkvi Kristus naznačuje a uskutočňuje predovšetkým svoje veľkonočné tajomstvo. Ježiš počas svojho pozemského života svojím učením ohlasoval a svojimi činmi anticipoval svoje veľkonočné tajomstvo. Keď nadišla jeho hodina, prežíva jedinečnú udalosť dejín, ktorá sa nepomíňa: Ježiš „raz navždy“ (Rim 6,10; Hebr 7,27;9,12) umiera, je pochovaný, vstáva z mŕtvych a sedí po pravici Otca. Je to skutočná udalosť, ktorá sa odohrala v našich dejinách, ale je celkom ojedinelá, lebo všetky ostatné udalosti dejín sa raz odohrajú a potom sa pominú, pohltené minulosťou. Naproti tomu Kristovo veľkonočné tajomstvo nemôže zostať iba v minulosti, lebo on svojou smrťou zničil smrť,(519) a všetko, čím Kristus je, a všetko, čo urobil a pretrpel za všetkých ľudí, má účasť na Božej večnosti, takže presahuje všetky časy a stáva sa v nich prítomné.(1165) Udalosť kríža a zmŕtvychvstania pretrváva a všetko priťahuje k Životu.

zobraziť celé… JE UŽ OD APOŠTOLSKEJ CIRKVI…

1086 „Ako Otec poslal Krista, aj on poslal apoštolov,(858) naplnených Duchom Svätým, aby hlásaním evanjelia všetkému stvoreniu nielen zvestovali, že Boží Syn nás svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním vyslobodil zo satanovej moci a zo smrti a previedol do Otcovho kráľovstva, ale aby dielo spásy, ktoré ohlasovali, aj uskutočňovali Obetou a sviatosťami, okolo ktorých sa sústreďuje celý liturgický život.“

1087 A tak keď vzkriesený Kristus dáva apoštolom Ducha Svätého, zveruje im svoju moc posväcovať: stávajú sa Kristovými sviatostnými znakmi. Mocou toho istého Ducha Svätého apoštoli zverujú túto moc svojim nástupcom. Toto „apoštolské nástupníctvo“(861) (successio apostolica) stvárňuje celý liturgický život Cirkvi.(1536) Ono samo je sviatostné, lebo sa prenáša sviatosťou posvätného stavu.

zobraziť celé… PRÍTOMNÝ V POZEMSKEJ LITURGII…

1088 „Na uskutočňovanie takého veľkého diela [vysluhovania alebo udeľovania svojho diela spásy] je Kristus stále prítomný vo svojej Cirkvi,(776) najmä v liturgických sláveniach.(669) Je prítomný v obete svätej omše v osobe služobníka, lebo teraz službou kňazov prináša obetu ten istý, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži, ako aj, a predovšetkým, pod eucharistickými spôsobmi.(1373) Je prítomný svojou mocou vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Je prítomný vo svojom slove, lebo to on hovorí, keď sa v Cirkvi čítajú sväté Písma. Napokon je prítomný, keď sa Cirkev modlí a spieva, ako to sám prisľúbil: ,Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi‘ (Mt 18,20).“

1089 „V takom veľkom diele, ktorým sa Boh dokonale oslavuje a ľudia posväcujú, Kristus si vždy pridružuje Cirkev, svoju milovanú Nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi.“

zobraziť celé… KTORÁ JE ÚČASŤOU NA NEBESKEJ LITURGII

1090 „V pozemskej liturgii(1137-1139) máme účasť na tej nebeskej liturgii – a vopred ju okusujeme –, ktorá sa slávi vo svätom meste Jeruzaleme, do ktorého smerujeme ako pútnici, kde sedí Kristus po pravici Boha ako služobník svätyne a pravého stánku; s celým zástupom nebeského vojska spievame chválospev na slávu Pánovi; s úctou si spomíname na svätých a dúfame, že dosiahneme nejakú účasť na ich spoločenstve; očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, kým sa nezjaví on, náš život, a nezjavíme sa aj my s ním v sláve.“

zobraziť celéIII. Duch Svätý a Cirkev v liturgii

1091 V liturgii je Duch Svätý vychovávateľom viery Božieho ľudu a tvorcom „Božích veľdiel“, ktorými sú sviatosti Novej zmluvy.(798) Túžbou a dielom Ducha v srdci Cirkvi je, aby sme žili životom vzkrieseného Krista. Keď v nás nájde odpoveď viery, ktorú on vzbudil, nastáva pravá spolupráca, ktorou sa liturgia stáva spoločným dielom Ducha Svätého a Cirkvi.

1092 Pri tomto sviatostnom vysluhovaní Kristovho tajomstva(737) pôsobí Duch Svätý takým istým spôsobom ako v iných obdobiach ekonómie spásy: pripravuje Cirkev na stretnutie s jej Pánom; pripomína a predstavuje Krista viere zhromaždených; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňuje a aktualizuje Kristovo tajomstvo; napokon ako Duch spoločenstva spája Cirkev so životom a poslaním Ježiša Krista.

zobraziť celéDUCH SVÄTÝ PRIPRAVUJE NA PRIJATIE KRISTA

1093 Duch Svätý vo sviatostnej ekonómii spĺňa predobrazy Starej zmluvy. Keďže Kristova Cirkev(762) bola „obdivuhodne pripravovaná v dejinách izraelského ľudu a v Starej zmluve“, liturgia Cirkvi zachováva ako integrálnu a nenahraditeľnú súčasť niektoré kultové prvky Starej zmluvy tým, že si ich osvojuje:
— najmä čítanie Starého zákona, (121)
— modlitbu žalmov(2585)
— a nadovšetko pamiatku spasiteľných udalostí(1081) a predobrazových skutočností, ktoré dosiahli svoje splnenie v Kristovom tajomstve (prisľúbenie a zmluva, exodus a Pascha, kráľovstvo a chrám, vyhnanstvo a návrat).

1094 Práve na tejto harmónii dvoch Zákonov sa rozvíja Pánova veľkonočná katechéza a potom aj katechéza apoštolov a cirkevných Otcov. Táto katechéza odhaľuje, čo zostávalo skryté v litere Starého zákona – Kristovo tajomstvo. Volá sa „typologická“, lebo zjavuje Kristovu novosť, vychádzajúc z „predobrazov“ (typov), ktoré ju zvestovali skutkami, slovami a symbolmi prvej Zmluvy. Týmto „novým čítaním“, čiže chápaním v Duchu pravdy, vychádzajúc od Krista, sa predobrazy objasňujú. Tak potopa a Noemov koráb boli predobrazmi spásy prostredníctvom krstu; takisto nimi boli aj oblak a prechod cez Červené more; voda zo skaly bola predobrazom Kristových duchovných darov; manna na púšti bola predobrazom Eucharistie, ktorá je „pravý chlieb z neba“ (Jn 6,32).

1095 Preto Cirkev najmä v Adventnom a Pôstnom období a predovšetkým na Veľkonočnú vigíliu(281) v tomto novom svetle číta a znova prežíva všetky tieto veľké udalosti dejín spásy v „dnešku“ svojej liturgie. To však tiež vyžaduje, aby katechéza pomáhala veriacim otvoriť sa tomuto „duchovnému“ chápaniu ekonómie spásy, ako ho predstavuje a dáva prežívať liturgia Cirkvi.(117)

1096 Židovská a kresťanská liturgia. Lepšie poznanie viery a náboženského života židovského národa, ako sa ešte aj dnes vyznáva a žije, môže pomôcť lepšie pochopiť určité črty kresťanskej liturgie. Pre židov i pre kresťanov je Sväté písmo podstatnou časťou ich liturgie, a to na ohlasovanie Božieho slova, na odpoveď na toto slovo, na modlitbu chvály a prosby za živých i mŕtvych a na utiekanie sa k Božiemu milosrdenstvu.(1174) Liturgia slova vo svojej vlastnej štruktúre má pôvod v židovskej modlitbe. Liturgia hodín a iné liturgické texty a formuláre majú v nej svoje paralely a takisto aj samy formuly našich najúctyhodnejších modlitieb, ako je Otče náš.(1352) Aj eucharistické modlitby sa inšpirujú vzormi zo židovskej tradície. Vzťah medzi židovskou a kresťanskou liturgiou, ale aj rozdielnosť ich obsahu sú osobitne viditeľné na veľké sviatky liturgického roka, ako je napríklad Veľká noc. Veľkú noc (Paschu) slávia kresťania i židia.(840) U židov je to Veľká noc dejín zameraná na budúcnosť. U kresťanov je to Veľká noc uskutočnená Kristovou smrťou a jeho zmŕtvychvstaním, hoci ešte v očakávaní definitívneho zavŕšenia.

1097 V liturgii Novej zmluvy je každé liturgické slávenie, najmä slávenie Eucharistie a sviatostí, stretnutím medzi Kristom a Cirkvou. Liturgické zhromaždenie má svoju jednotu zo „spoločenstva Ducha Svätého“, ktorý spája Božie deti do jediného Kristovho tela. Toto zhromaždenie presahuje všetky ľudské, rasové, kultúrne a spoločenské príbuznosti.

1098 Zhromaždenie sa má pripraviť na stretnutie so svojím Pánom, má byť dobre pripraveným ľudom. Táto príprava sŕdc je spoločným dielom Ducha Svätého a zhromaždenia, najmä jeho vysvätených služobníkov. Milosť Ducha Svätého sa usiluje vzbudiť vieru,(1430) obrátenie srdca a súhlas s Otcovou vôľou. Tieto dispozície sú predpokladom na prijatie ďalších milostí poskytovaných pri samotnom slávení a na ovocie nového života, ktoré má potom slávenie priniesť.

zobraziť celéDUCH SVÄTÝ PRIPOMÍNA KRISTOVO TAJOMSTVO

1099 Duch a Cirkev spolupracujú na tom, aby sa Kristus a jeho dielo spásy stali zjavnými v liturgii. Liturgia je pamiatkou tajomstva spásy, a to predovšetkým v Eucharistii a analogicky aj v ostatných sviatostiach. Duch Svätý je živou pamäťou Cirkvi. (91)

1100 Božie slovo.(1134) Duch Svätý pripomína liturgickému zhromaždeniu predovšetkým zmysel udalosti spásy tým, že dáva život Božiemu slovu, ktoré sa ohlasuje, aby sa mohlo prijať a žiť.
„Sväté písmo má v liturgickom slávení veľmi veľký význam.(103, 131) Z neho sa totiž čítajú a v homílii vysvetľujú čítania, z neho sa spievajú žalmy, z jeho inšpirácie a podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel úkony a znaky.“

1101 Duch Svätý dáva duchovné chápanie Božieho slova tým, čo ho čítajú a počúvajú, a to podľa dispozícií ich srdca.(117) Prostredníctvom slov, úkonov a symbolov, ktoré tvoria osnovu liturgického slávenia, vovádza veriacich a vysvätených služobníkov do živého vzťahu s Kristom, ktorý je Slovom a Obrazom Otca, aby mohli uviesť do svojho života zmysel toho, čo pri slávení počúvajú, kontemplujú a konajú.

1102 „Slovom spásy… sa živí v srdci veriacich viera, ktorou spoločenstvo veriacich vzniká a rastie.“ Ohlasovanie Božieho slova sa neobmedzuje iba na poučenie, ale vyžaduje odpoveď viery(143) ako súhlas a záväzok vzhľadom na zmluvu medzi Bohom a jeho ľudom. A je to znova Duch Svätý, ktorý dáva milosť viery, posilňuje ju a dáva jej rásť v spoločenstve. Liturgické zhromaždenie je predovšetkým spoločenstvom vo viere.

1103 Anamnéza (pamiatka).(1362) Liturgické slávenie sa vždy vzťahuje na spasiteľné Božie zásahy do dejín. „Ekonómia [plán] Zjavenia sa uskutočňuje činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté, takže… slová ohlasujú skutky a objasňujú tajomstvo, ktoré je v nich obsiahnuté.“ V liturgii slova Duch Svätý „pripomína“ zhromaždeniu všetko, čo pre nás vykonal Ježiš Kristus. Podľa povahy liturgických úkonov a obradných tradícií cirkví slávenie „koná pamiatku“ obdivuhodných Božích skutkov vo viac alebo menej rozvinutej anamnéze. Duch Svätý, ktorý takto prebúdza pamäť Cirkvi, vzbudzuje aj vzdávanie vďaky a chvály (doxológiu).

zobraziť celéDUCH SVÄTÝ AKTUALIZUJE KRISTOVO TAJOMSTVO

1104 Kresťanská liturgia nielen pripomína udalosti, ktoré nás spasili, ale ich aj aktualizuje, sprítomňuje.(1085) Kristovo veľkonočné tajomstvo sa slávi, neopakuje sa; opakujú sa iba slávenia. Pri každom z nich sa uskutočňuje vyliatie Ducha Svätého, ktorý aktualizuje jediné tajomstvo.

1105 Epikléza („vzývanie nad“) je prosba, v ktorej kňaz úpenlivo prosí Otca o zoslanie Ducha Posvätiteľa, aby sa obetné dary stali Kristovým telom(1153) a krvou a aby sa veriaci, keď ich prijmú, aj sami stali živou obetou Bohu.

1106 Epikléza je spolu s anamnézou srdcom každého sviatostného slávenia a osobitným spôsobom slávenia Eucharistie:
„Pýtaš sa, ako sa chlieb stáva Kristovým telom a víno… Kristovou krvou?(1375) Ja ti odpovedám, že Duch Svätý zostupuje a uskutočňuje to, čo veľmi presahuje každé slovo a každé chápanie… Nech ti stačí počuť, že sa to deje pôsobením Ducha Svätého, tak ako pôsobením Ducha Svätého Pán vzal sebe a v sebe samom telo zo svätej Bohorodičky.“

1107 Pretvárajúca moc Ducha Svätého v liturgii urýchľuje príchod Kráľovstva a zavŕšenie tajomstva spásy.(2816) Duch Svätý nám v očakávaní a v nádeji umožňuje skutočne anticipovať plné spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou. Duch Svätý, poslaný Otcom, ktorý vždy vyslyší epiklézu Cirkvi, dáva život tým, čo ho prijímajú, aje pre nich už teraz „závdavkom“ ich dedičstva.

zobraziť celéSPOLOČENSTVO DUCHA SVÄTÉHO

1108 Cieľom poslania Ducha Svätého v každom liturgickom slávení je uvádzať do spoločenstva s Kristom,(788) a tak utvárať jeho telo. Duch Svätý je akoby miazgou Otcovho viniča, ktorý prináša svoje ovocie na ratolestiach. V liturgii sa uskutočňuje najvnútornejšia spolupráca(1091) medzi Duchom Svätým a Cirkvou. On, Duch spoločenstva, zostáva ustavične v Cirkvi, a preto je Cirkev veľkou sviatosťou spoločenstva s Bohom(775) zhromažďujúcou roztratené Božie deti. Ovocím Ducha v liturgii je spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou a zároveň bratské spoločenstvo.

1109 Epikléza je aj prosba, aby sa plne uskutočnila účasť zhromaždenia na Kristovom tajomstve. „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Boha [Otca] i spoločenstvo Svätého Ducha“ (2Kor 13,13) majú zostávať vždy s nami a prinášať ovocie aj po slávení Eucharistie. Preto Cirkev prosí Otca o zoslanie Ducha Svätého, aby urobil zo života veriacich živú obetu Bohu ich duchovným pretvorením na obraz Krista,(1368) ich starosťou o jednotu Cirkvi a ich účasťou na jej poslaní svedectvom a službou lásky.

zobraziť celéZhrnutie

1110 V liturgii Cirkvi sa Boh Otec zvelebuje a adoruje ako prameň všetkých požehnaní stvorenia a spásy, ktorými nás požehnal vo svojom Synovi, aby nám dal Ducha adoptívneho synovstva.

1111 Kristovo pôsobenie v liturgii je sviatostné, lebo jeho tajomstvo spásy sa v nej sprítomňuje mocou jeho Svätého Ducha; lebo jeho telo, ktorým je Cirkev, je akoby sviatosť (znak a nástroj), ktorou Duch Svätý dáva účasť na tajomstve spásy; lebo putujúca Cirkev prostredníctvom svojich liturgických slávení už má účasť na nebeskej liturgii a vopred ju okusuje.

1112 Poslaním Ducha Svätého v liturgii Cirkvi je pripravovať zhromaždenie na stretnutie s Kristom; pripomínať a predstavovať Krista viere zhromaždenia; svojou pretvárajúcou mocou sprítomňovať a aktualizovať Kristovo spasiteľné dielo a pôsobiť, aby dar spoločenstva v Cirkvi prinášal ovocie.

zobraziť celé2. článok VEĽKONOČNÉ TAJOMSTVO VO SVIATOSTIACH CIRKVI

1113 Celý liturgický život Cirkvi(1210) sa sústreďuje okolo eucharistickej obety a sviatostí. V Cirkvi je sedem sviatostí: krst, birmovanie čiže krizmácia, Eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, posvätný stav a manželstvo. V tomto článku sa hovorí o tom, čo má sedem sviatostí Cirkvi spoločné z hľadiska učenia. Čo majú spoločné z hľadiska slávenia, sa vysvetlí v druhej kapitole tohto oddielu, a čo je každej z nich vlastné, bude predmetom druhého oddielu.

zobraziť celéI. Kristove sviatosti

1114 „Pridŕžajúc sa učenia svätých Písem, apoštolských tradícií a… [jednomyseľného] súhlasu Otcov,“ vyznávame, že „všetky sviatosti Nového zákona… ustanovil náš Pán, Ježiš Kristus“.

1115 Ježišove slová a činy počas jeho skrytého života a jeho verejného účinkovania boli už spasiteľné.(512-560) Anticipovali moc jeho veľkonočného tajomstva. Ohlasovali a pripravovali to, čo dal Cirkvi, keď bolo všetko dokonané. Tajomstvá Kristovho života sú základom toho, čo Kristus, teraz už prostredníctvom vysvätených služobníkov svojej Cirkvi, udeľuje vo sviatostiach, lebo „čo bolo na našom Vykupiteľovi viditeľné, prešlo do sviatostí“.

1116 Ako „sily, ktoré vychádzajú“ z Kristovho tela, (1504) stále živého a oživujúceho, a ako činy Ducha Svätého,(774) ktorý pôsobí v jeho tele, ktorým je Cirkev, sviatosti sú „Božie veľdiela“ v novej a večnej zmluve.

zobraziť celéII. Sviatosti Cirkvi

1117 Cirkev skrze Ducha Svätého, ktorý ju uvádza „do plnej pravdy“ (Jn 16,13), postupne spoznala tento poklad prijatý od Krista a ako verná správkyňa Božích tajomstiev spresnila jeho „spravovanie“ (dispensatio), ako to urobila aj s kánonom (zoznamom kníh) Svätého písma(120) a s učením viery. Takto Cirkev v priebehu storočí rozoznala, že medzi jej liturgickými sláveniami je sedem takých, ktoré sú vo vlastnom zmysle slova sviatosťami ustanovenými Pánom.

1118 Sviatosti sú „sviatosťami Cirkvi“ v dvojakom zmysle: sú „skrze ňu“ a „pre ňu“. Sú „skrze Cirkev“, lebo ona je sviatosťou činnosti Ježiša Krista, ktorý v nej pôsobí vďaka zoslaniu Ducha Svätého. A sú „pre Cirkev“, sú „sviatosťami, ktorými sa buduje Cirkev“, (1396) lebo robia zjavným a udeľujú ľuďom, najmä v Eucharistii, tajomstvo spoločenstva s Bohom Láskou, jedným v troch osobách.

1119 Keďže Cirkev tvorí s Kristom Hlavou(792) „akoby jedinú mystickú osobu“, pôsobí vo sviatostiach ako „kňazské spoločenstvo“, ktoré je „organicky usporiadané“. Krstom a birmovaním sa kňazský ľud stáva spôsobilým sláviť liturgiu. Na druhej strane niektorí veriaci „vyznačení posvätným stavom sú v Kristovom mene ustanovení, aby živili Cirkev Božím slovom a Božou milosťou“.

1120 Vysvätená služba čiže „služobné kňazstvo(1547) (ministerium ordinatum seu sacerdotium ministeriale)“ je v službe krstného kňazstva. Zaručuje, že vo sviatostiach skutočne pôsobí Ježiš Kristus skrze Ducha Svätého v prospech Cirkvi. Poslanie spásy, ktoré Otec zveril svojmu vtelenému Synovi, je zverené apoštolom a prostredníctvom nich ich nástupcom: dostávajú Ježišovho Ducha, aby konali v jeho mene a v jeho osobe. Vysvätená služba (ministerium ordinatum) je teda sviatostným putom, ktoré spája liturgické slávenie s tým, čo povedali a vykonali apoštoli, a prostredníctvom nich aj s tým, čo povedal a vykonal Kristus, ktorý je prameňom a základom sviatostí.

1121 Tri sviatosti: krst, birmovanie a posvätný stav udeľujú okrem milosti aj sviatostný charakter alebo „znak“,(1272, 1304) prostredníctvom ktorého má kresťan účasť na Kristovom kňazstve(1582) a patrí do Cirkvi podľa rozličných stavov a funkcií. Toto pripodobnenie Kristovi a Cirkvi uskutočnené Duchom Svätým je nezničiteľné. Zostáva navždy v kresťanovi ako pozitívna dispozícia na milosť, ako prísľub a záruka Božej ochrany a ako povolanie k Božiemu kultu a k službe Cirkvi. Preto tieto sviatosti nemožno nikdy opakovať.

zobraziť celéIII. Sviatosti viery

1122 Kristus poslal svojich apoštolov, aby „v jeho mene“ hlásali „všetkým národom… pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24,47): „Učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19). Poslanie krstiť, teda sviatostné poslanie je zahrnuté v poslaní evanjelizovať,(849) lebo na sviatosť pripravuje Božie slovo a viera,(1236) ktorá je súhlasom s týmto slovom.
„Boží ľud sa zhromažďuje predovšetkým slovom živého Boha… Hlásanie slova sa vyžaduje na samo vysluhovanie sviatostí, lebo ide o sviatosti viery, ktorá sa rodí zo slova a ním sa živí.“

1123 „Sviatosti sú zamerané na posväcovanie človeka, na budovanie Kristovho tela a napokon na vzdávanie kultu Bohu. Ako znaky majú však aj úlohu poučovať. Vieru nielen predpokladajú, ale ju slovami a vecami [či úkonmi] aj živia, posilňujú a vyjadrujú. Preto sa volajú sviatosťami viery.“ (1154)

1124 Viera Cirkvi(166) predchádza vieru veriaceho, ktorý je pozvaný, aby ju prijal. Keď Cirkev slávi sviatosti, vyznáva vieru prijatú od apoštolov. Z toho pochádza starodávny výrok: „Lex orandi, lex credendi“(1327) (alebo podľa Prospera Aquitana [5. storočie]: „Legem credendi lex statuat supplicandi“ ). Zákon modlitby je zákonom viery. Cirkev verí tak, ako sa modlí. Liturgia je konštitutívnym prvkom svätej a živej Tradície. (78)

1125 Z tohto dôvodu nemožno nijaký sviatostný obrad(1205) meniť ani s ním manipulovať podľa ľubovôle vysväteného služobníka alebo spoločenstva. Ani sama najvyššia autorita Cirkvi nemôže liturgiu meniť podľa svojej ľubovôle, ale iba v poslušnosti viere (oboedientia fidei) a v posvätnej úcte k tajomstvu liturgie.

1126 Napokon, keďže sviatosti vyjadrujú a rozvíjajú spoločenstvo viery v Cirkvi, je lex orandi („zákon modlitby“)(815) jedným z podstatných kritérií dialógu, ktorý sa usiluje obnoviť jednotu kresťanov.

zobraziť celéIV. Sviatosti spásy

1127 Ak sa sviatosti náležite slávia vo viere, udeľujú milosť, ktorú naznačujú. Sú účinné, pretože v nich pôsobí sám Kristus:(1084) on krstí, on pôsobí vo svojich sviatostiach, aby udelil milosť, ktorú sviatosť naznačuje. Otec vždy vyslyší modlitbu Cirkvi svojho Syna,(1105) ktorá v epikléze každej sviatosti vyjadruje svoju vieru v moc Ducha Svätého.(696) Podobne ako oheň premieňa na seba všetko, čoho sa dotkne, tak Duch Svätý premieňa na Boží život to, čo sa podriaďuje jeho sile.

1128 To je zmysel tvrdenia Cirkvi: sviatosti pôsobia ex opere operato (t. j. „vykonaním úkonu“), čiže mocou Kristovho spasiteľného diela vykonaného raz navždy. Z toho vyplýva, že „sviatosť sa neuskutočňuje spravodlivosťou človeka, ktorý ju udeľuje alebo prijíma, ale mocou Boha“. (1584) Keď sa sviatosť slávi podľa úmyslu Cirkvi, pôsobí v nej a skrze ňu moc Ježiša Krista a jeho Ducha nezávisle od osobnej svätosti vysluhovateľa. Pravda, ovocie sviatostí závisí aj od dispozícií toho, kto ich prijíma.

1129 Cirkev tvrdí, že sviatosti Novej zmluvy(1257) sú pre veriacich nevyhnutne potrebné na spásu. „Sviatostná milosť“(2003) je milosť Ducha Svätého udelená Kristom a vlastná každej sviatosti. Duch uzdravuje a premieňa tých, čo ho prijímajú, pripodobňujúc ich Božiemu Synovi. Ovocie sviatostného života spočíva v tom, že Duch adoptívneho synovstva zbožšťuje veriacich, lebo ich životne spája s jednorodeným Synom, Spasiteľom.(460)

zobraziť celéV. Sviatosti večného života

1130 Cirkev slávi tajomstvo svojho Pána, „kým nepríde“ (1Kor 11,26), „aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1Kor 15,28). Liturgiu už od apoštolských čias priťahuje k jej cieľu túžobné vzdychanie Ducha v Cirkvi:(2817) „Marana tha!“ – „Pane, príď!“ (1Kor 16,22). Liturgia má tak účasť na Ježišovej túžbe: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka…, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve“ (Lk 22,15-16). V Kristových sviatostiach Cirkev už dostáva závdavok svojho dedičstva,(950) už má účasť na večnom živote, hoci ešte očakáva „blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tít 2,13). „A Duch i nevesta volajú: ,Príď!‘… ,Príď, Pane Ježišu!‘“ (Zjv 22,17.20).
Svätý Tomáš takto zhŕňa rozličné dimenzie sviatostného znaku: „Sviatosť je znak, ktorý pripomína, čo predchádzalo, čiže Kristovo utrpenie, i znak, ktorý ukazuje, čo v nás Kristovo utrpenie spôsobuje, totiž milosť, i znak, ktorý predpovedá čiže vopred zvestuje budúcu slávu.“

zobraziť celéZhrnutie

1131 Sviatosti sú účinné znaky milosti ustanovené Kristom a zverené Cirkvi, ktorými sa nám udeľuje Boží život. Viditeľné obrady, ktorými sa sviatosti slávia, naznačujú a spôsobujú milosti, ktoré sú vlastné každej sviatosti. Sviatosti prinášajú ovocie v tých, ktorí ich prijímajú s potrebnými dispozíciami.

1132 Cirkev slávi sviatosti ako kňazské spoločenstvo, ktorého štruktúru tvorí krstné kňazstvo a kňazstvo vysvätených služobníkov.

1133 Duch Svätý pripravuje na sviatosti Božím slovom a vierou, ktorá prijíma slovo do dobre pripravených sŕdc. Vtedy sviatosti posilňujú a vyjadrujú vieru.

1134 Ovocie sviatostného života je zároveň osobné i ekleziálne: pre každého veriaceho je týmto ovocím život pre Boha v Kristovi Ježišovi; pre Cirkev je to vzrast v láske a v jej poslaní vydávať svedectvo.

zobraziť celéDRUHÁ KAPITOLA SVIATOSTNÉ SLÁVENIE VEĽKONOČNÉHO TAJOMSTVA

1135 Katechéza o liturgii vyžaduje predovšetkým pochopenie sviatostnej ekonómie (prvá kapitola). V tomto svetle sa ukazuje novosť jej slávenia. Druhá kapitola sa teda bude zaoberať slávením sviatostí Cirkvi. Vysvetlí sa v nej, čo má v rozličných liturgických tradíciách slávenie siedmich sviatostí spoločné. O tom, čo je každej z nich vlastné, sa bude hovoriť neskôr. Táto základná katechéza o sviatostných sláveniach odpovie na prvé otázky, ktoré si veriaci v tomto ohľade kladú:
— Kto slávi?
— Ako sláviť?
— Kedy sláviť?
— Kde sláviť?

zobraziť celé1. článok SLÁVENIE LITURGIE CIRKVI

zobraziť celéI. Kto slávi?

1136 Liturgia je „činnosť“ úplného Krista.(795) Tí, čo ju teraz slávia povznesení ponad znaky, sú už v nebeskej liturgii,(1090) kde je slávenie naplno spoločenstvom a sviatkom.

zobraziť celéKTO SLÁVI NEBESKÚ LITURGIU?

1137 Zjavenie svätého Jána, ktoré sa číta v liturgii Cirkvi, nám najprv zjavuje, že „na nebi stál trón a na tróne On, Sediaci“ (Zjv 4,2): „Pán“, Boh (Iz 6,1). Potom zjavuje „Baránka,(662) ktorý bol ako zabitý“ (Zjv 5,6): ukrižovaného a vzkrieseného Krista, jediného Veľkňaza pravého svätostánku , „ktorý dary prináša a je prinášaný, ich prijíma a je rozdávaný“. Nakoniec zjavuje „rieku vody života… vytekajúcu od Božieho a Baránkovho trónu“ (Zjv 22,1), jeden z najkrajších symbolov Ducha Svätého.

1138 Na službe chvály Boha a na zavŕšení jeho plánu sa zúčastňujú tí, čo boli „zjednotení ako v hlave“ v Kristovi:(335) nebeské mocnosti, celé stvorenie (štyri živé bytosti), služobníci Starej a Novej zmluvy (dvadsaťštyri starcov), nový Boží ľud (stoštyridsaťštyritisíc označených), najmä mučeníci „zabití pre Božie slovo“ (Zjv 6,9), presvätá Božia Matka (žena ),(1370) Baránkova nevesta a napokon „veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7,9).

1139 Na tejto nebeskej liturgii nám Duch Svätý a Cirkev dávajú účasť, keď vo sviatostiach slávime tajomstvo spásy.

zobraziť celéKTO SLÁVI SVIATOSTNÚ LITURGIU?

1140 Sviatostnú liturgiu slávi celé spoločenstvo,(752, 1348) Kristovo telo zjednotené so svojou Hlavou. „Liturgické slávenia nie sú súkromné slávenia, ale slávenia Cirkvi, ktorá je ,sviatosťou jednoty‘, čiže svätým ľudom zhromaždeným a usporiadaným pod vedením biskupov. Preto patria celému telu Cirkvi, robia ho zjavným a pôsobia naň. Jeho jednotlivých údov sa však týkajú rozličným spôsobom podľa rozdielnosti stavov, úloh a činnej účasti.“ (1372) Preto „kedykoľvek obrady vyžadujú, podľa osobitnej povahy každého z nich, spoločné slávenie s prítomnosťou a činnou účasťou veriacich, treba zdôrazniť, že sa mu má dať podľa možnosti prednosť pred individuálnym a akoby súkromným slávením“.

1141 Zhromaždenie, ktoré slávi, je spoločenstvo pokrstených, ktorí „sú znovuzrodením [v krste] a pomazaním Ducha Svätého posvätení na duchovný dom a sväté kňazstvo, aby ako kresťania celou svojou činnosťou prinášali duchovné obety“. Toto „spoločné kňazstvo“ (sacerdotium commune) je kňazstvo Krista, jediného Kňaza,(1120) na ktorom majú účasť všetky jeho údy.
„Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k tej plnej, uvedomenej a činnej účasti na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie a ktorá je pre kresťanský ľud, ,vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo‘(1268) (1Pt 2,9), na základe krstu právom a povinnosťou.“

1142 „Ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť“ (Rim 12,4). Niektoré údy povoláva Boh v Cirkvi a skrze Cirkev na osobitnú službu spoločenstvu. Títo služobníci sú vybratí a prijímajú sviatosť posvätného stavu, ktorou ich Duch Svätý robí schopnými konať v osobe Krista Hlavy, aby slúžili všetkým údom Cirkvi. (1549) Vysvätený služobník je akoby „ikonou“ Krista Kňaza. Keďže sviatosť Cirkvi sa plne prejavuje v Eucharistii, služba biskupa sa prejavuje predovšetkým v predsedaní Eucharistii(1561) a v spoločenstve s ním aj služba kňazov a diakonov.

1143 Aby sa poslúžilo úlohám spoločného kňazstva veriacich, jestvujú aj iné osobitné služby, neudeľované sviatosťou posvätného stavu,(903) ktorých funkciu určujú biskupi podľa liturgických tradícií a pastoračných potrieb. „Aj miništranti, lektori, komentátori a členovia speváckeho zboru [schola cantorum] konajú opravdivú liturgickú službu.“ (1672)

1144 Pri slávení sviatostí je teda „liturgom“ celé zhromaždenie, každý podľa svojej funkcie, ale „v jednote Ducha“, ktorý pôsobí vo všetkých. „Pri liturgických sláveniach nech každý, či vysvätený služobník, alebo veriaci, koná pri plnení svojej funkcie len to a všetko to, čo mu podľa povahy veci a liturgických predpisov patrí.“

zobraziť celéII. Ako sláviť?

zobraziť celéZNAKY A SYMBOLY

1145 Sviatostné slávenie je utkané zo znakov a symbolov. Podľa Božej pedagógie (výchovy) spásy ich význam má korene v diele stvorenia(53) a v ľudskej kultúre, spresňuje sa v udalostiach Starej zmluvy a naplno sa zjavuje v osobe a diele Ježiša Krista.

1146 Znaky zo sveta ľudí. V ľudskom živote majú znaky a symboly dôležité miesto. Človek ako bytosť telesná a zároveň duchovná vyjadruje a vníma duchovné skutočnosti prostredníctvom hmotných znakov a symbolov.(362, 2702) Ako spoločenská bytosť človek potrebuje znaky a symboly, aby mohol komunikovať s inými pomocou reči, posunkov a úkonov.(1879) To isté platí aj o jeho vzťahu k Bohu.

1147 Boh hovorí človekovi prostredníctvom viditeľného stvorenia.(299) Hmotný vesmír sa predstavuje rozumu človeka, aby v ňom človek čítal stopy svojho Stvoriteľa. Svetlo a noc, vietor a oheň, voda a zem, strom a ovocie hovoria o Bohu a zároveň symbolicky vyjadrujú jeho veľkosť a blízkosť.

1148 Keďže tieto skutočnosti vnímateľné zmyslami sú stvorené, môžu sa stať miestom, kde sa prejavuje činnosť Boha, ktorý posväcuje ľudí, a činnosť ľudí, ktorí preukazujú kult Bohu. To isté platí aj o znakoch a symboloch spoločenského života ľudí: umývať a pomazať, lámať chlieb a piť z toho istého kalicha môže vyjadrovať posväcujúcu prítomnosť Boha a vďačnosť človeka voči svojmu Stvoriteľovi.

1149 Veľké náboženstvá(843) ľudstva často veľmi pôsobivo dosviedčajú tento kozmický a symbolický význam náboženských obradov. Liturgia Cirkvi predpokladá, preberá a posväcuje prvky stvorenia a ľudskej kultúry tak, že im udeľuje hodnosť znakov milosti, nového stvorenia v Ježišovi Kristovi.

1150 Znaky zmluvy.(1334) Vyvolený národ dostáva od Boha charakteristické znaky a symboly, ktorými sa vyznačuje jeho liturgický život: nie sú to už len slávenia kozmických cyklov a spoločenských udalostí, ale znaky zmluvy, symboly veľkých skutkov, ktoré Boh vykonal pre svoj ľud. Z týchto liturgických znakov Starej zmluvy možno spomenúť obriezku, pomazanie a posvätenie kráľov a kňazov, vkladanie rúk, obety a najmä Veľkú noc (Paschu). Cirkev vidí v týchto znakoch predobraz sviatostí Novej zmluvy.

1151 Znaky prevzaté Kristom.(1335) Pán Ježiš pri svojom kázaní často používa znaky zo stvorenia, aby dal ľuďom poznať tajomstvá Božieho kráľovstva. Uzdravuje alebo zdôrazňuje svoje kázanie hmotnými znakmi alebo symbolickými úkonmi. Dáva nový význam udalostiam a znakom Starej zmluvy, najmä východu z Egypta (exodu) a Veľkej noci (Pasche), lebo on sám je zmyslom všetkých týchto znakov.

1152 Sviatostné znaky. Po Turíciach Duch Svätý posväcuje prostredníctvom sviatostných znakov svojej Cirkvi. Sviatosti Cirkvi nerušia, ale očisťujú a prijímajú celé bohatstvo znakov a symbolov hmotného sveta a spoločenského života. Okrem toho sú splnením predobrazov a obrazov Starej zmluvy, naznačujú a uskutočňujú spásu, ktorú vykonal Kristus, a sú predobrazmi a anticipáciou nebeskej slávy.

zobraziť celéSLOVÁ A ÚKONY

1153 Sviatostné slávenie je stretnutím Božích detí s ich Otcom v Kristovi a v Duchu Svätom. Toto stretnutie sa prejavuje ako dialóg prostredníctvom úkonov a slov.(53) Symbolické úkony sú bezpochyby už samy osebe akousi rečou, ale je potrebné, aby ich sprevádzalo a oživovalo Božie slovo a odpoveď viery, aby tak semeno Kráľovstva prinieslo svoju úrodu v dobrej zemi. Liturgické úkony naznačujú to, čo Božie slovo vyjadruje – nezaslúženú iniciatívu Boha a zároveň odpoveď viery jeho ľudu.

1154 Liturgia slova je integrálnou súčasťou sviatostných slávení.(1100) Aby znaky Božieho slova živili vieru veriacich, treba ich náležite využiť: knihu Božieho slova (lekcionár alebo evanjeliár),(103) prejavy úcty k nej (sprievod, kadidlo, sviece), miesto, z ktorého sa slovo ohlasuje (ambona), jeho počuteľné a zrozumiteľné čítanie, homíliu vysväteného služobníka, ktorá je predĺžením čítania slova, a odpovede zhromaždenia (zvolania, rozjímavé žalmy, litánie, Vyznanie viery).

1155 Liturgické slovo a liturgický úkon sú nerozlučiteľné nielen ako znaky a poučenie, ale aj preto, že spôsobujú to, čo naznačujú.(1127) Duch Svätý nielenže dáva chápať Božie slovo tým, že vzbudzuje vieru, ale sviatosťami aj uskutočňuje Božie „divy“ ohlasované slovom. Sprítomňuje a sprostredkúva Otcovo dielo, ktoré vykonal jeho milovaný Syn.

zobraziť celéSPEV A HUDBA

1156 „Hudobná tradícia všeobecnej Cirkvi je poklad neoceniteľnej hodnoty. Vyniká nad ostatné umelecké prejavy najmä preto, že ako posvätný spev spojený so slovami je potrebnou alebo integrálnou súčasťou slávnostnej liturgie.“ Skladanie a spev inšpirovaných žalmov, často za sprievodu hudobných nástrojov, boli tesne spojené už s liturgickými sláveniami Starej zmluvy. Cirkev pokračuje v tejto tradícii a rozvíja ju: „Hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho“ (Ef 5,19). „Kto spieva, dvakrát sa modlí.“

1157 Spev a hudba plnia svoju funkciu znakov tým výraznejšie, čím sú „tesnejšie späté s liturgickým slávením“, a to podľa troch hlavných kritérií: krása vyjadrenia modlitby,(2502) jednomyseľná účasť zhromaždenia v určených chvíľach a slávnostný ráz slávenia. Takto majú spev a hudba účasť na tom čo je cieľom liturgických slov a úkonov: Božia sláva a posvätenie veriacich.
„Koľko som sa naplakal pri tvojich hymnoch a chválospevoch, silne dojatý ľúbezne znejúcimi hlasmi tvojej Cirkvi! Tie hlasy mi vnikali do uší, do srdca sa mi po kvapkách vlievala pravda a z toho sa roznietil cit nábožnosti a tiekli mi slzy a bolo mi pri nich tak dobre.“

1158 Súlad znakov (spevu, hudby, slov a úkonov) je tu tým výraznejší a účinnejší, čím lepšie vyjadruje kultúrne bohatstvo(1201) vlastné Božiemu ľudu, ktorý slávi liturgiu. (1674) Preto „nech sa vynachádzavo podporuje ľudový náboženský spev, aby pri pobožnostiach a náboženských sláveniach i pri samých liturgických úkonoch mohli“ podľa predpisov Cirkvi „zaznievať hlasy veriacich“. Ale „texty určené na posvätný spev nech sú v súlade s katolíckym učením, ba nech sa vyberajú najmä zo Svätého písma a z liturgických prameňov“.

zobraziť celéSVÄTÉ OBRAZY

1159 Svätý obraz, liturgická ikona, predstavuje predovšetkým Krista. Nemôže predstavovať neviditeľného a nepochopiteľného Boha. Až vtelením Božieho Syna sa začala nová „ekonómia“ obrazov:
„Boh, ktorý nemá ani telo, ani podobu, kedysi vôbec nebol predstavovaný obrazom. Ale teraz, keď sa Boh stal viditeľným v tele a žil s ľuďmi, môžem urobiť obraz Boha primerane tomu, ako sa dal vidieť… My však s odhalenou tvárou hľadíme na Pánovu slávu.“

1160 Kresťanská ikonografia prostredníctvom obrazu vyjadruje evanjeliové posolstvo, ktoré Sväté písmo podáva slovom. Obraz a slovo sa navzájom objasňujú:
„Aby sme sa vyjadrili v krátkosti, my neporušene zachovávame všetky cirkevné tradície, písané i nepísané, ktoré nám boli zverené. Jednou z nich je aj maľovanie obrazov, ktoré sa zhoduje s ohlasovaním evanjeliových udalostí – na posilnenie istoty, že Božie Slovo sa skutočne a nie iba zdanlivo stalo človekom – a ktoré je nám aj vhodným spôsobom užitočné. Lebo veci, ktoré sa navzájom objasňujú, bezpochyby majú aj rovnaký význam.“

1161 Všetky znaky liturgického slávenia sa vzťahujú na Krista. Podobne aj obrazy svätej Bohorodičky a svätých. Naznačujú totiž Krista, ktorý je v nich oslávený. Ukazujú „oblak svedkov“ (Hebr 12,1), ktorí aj naďalej majú účasť na spáse sveta a s ktorými sme spojení najmä pri sviatostnom slávení. Prostredníctvom ich obrazov sa predstavuje našej viere človek stvorený „na Boží obraz“ a napokon pretvorený „na jeho podobu“, ako aj anjeli, ktorí sú tiež v Kristovi zjednotení ako v hlave:
„Sledujúc božsky vnuknuté učenie našich svätých Otcov a tradíciu Katolíckej cirkvi (lebo vieme, že je tradíciou Svätého Ducha, ktorý v nej [Cirkvi] prebýva), so všetkou istotou a starostlivosťou vyhlasujeme, že tak zobrazenie drahocenného a oživujúceho kríža, ako aj úctyhodné a sväté obrazy, či už maľované, alebo [zhotovené] z mozaikových kamienkov, alebo z akéhokoľvek iného vhodného materiálu, majú byť vystavené vo svätých Božích chrámoch, na posvätných nádobách a rúchach, na stenách a tabuliach, v domoch a pri cestách, a to tak obraz Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ako aj našej nepoškvrnenej Panej, svätej Bohorodičky, ctihodných anjelov a všetkých svätých a spravodlivých mužov.“

1162 „Krása a farba obrazov podnecujú moju modlitbu.(2502) Kvety na obraze pôsobia na [môj] pohľad a podobne ako lúka obšťastňujú môj zrak a pozvoľna vnášajú do duše Božiu slávu.“ Kontemplácia svätých obrazov spojená s meditáciou o Božom slove a so spevom liturgických hymnov sa zapája do harmónie znakov slávenia, aby sa slávené tajomstvo vtlačilo do pamäti srdca a potom sa prejavilo v novom živote veriacich.

zobraziť celéIII. Kedy sláviť?

zobraziť celéLITURGICKÝ ČAS

1163 „Svätá matka Cirkev si pokladá za povinnosť v stanovené dni v priebehu roka sláviť posvätnou pamiatkou spasiteľné dielo svojho božského Ženícha. Každý týždeň, v deň, ktorý nazvala Pánovým [(dies) Dominica], slávi pamiatku Pánovho zmŕtvychvstania, ktoré okrem toho raz do roka slávi spolu s jeho požehnaným umučením najväčšou slávnosťou Veľkej noci. V ročnom cykle však postupne rozvíja celé Kristovo tajomstvo…(512) Keď takto pripomína tajomstvá vykúpenia, otvára veriacim bohatstvo spasiteľných činov a zásluh svojho Pána, takže sa v každom čase stávajú istým spôsobom prítomnými, aby sa veriaci dostávali s nimi do styku a napĺňala ich milosť spásy.“

1164 Boží ľud už od čias Mojžišovho zákona poznal stanovené sviatky, počnúc Veľkou nocou (Paschou), aby si pripomínal obdivuhodné skutky Boha Spasiteľa, vzdával mu za ne vďaky, udržiaval na ne spomienku a učil nové generácie prispôsobovať im ich správanie. V období Cirkvi, medzi Kristovou Veľkou nocou uskutočnenou raz navždy a jej zavŕšením v Božom kráľovstve, je liturgia, slávená v stanovených dňoch, úplne preniknutá novosťou Kristovho tajomstva.

1165 Keď Cirkev slávi Kristovo tajomstvo,(2659, 2836) v jej modlitbe sa stále vracia slovo „dnes“ ako ozvena modlitby, ktorú ju naučil jej Pán, a ozvena výzvy Ducha Svätého. Toto „dnes“ živého Boha, do ktorého je človek povolaný vstúpiť, je „hodina“ Ježišovej Veľkej noci, ktorá sa tiahne celými dejinami a usmerňuje ich:(1085)
„Život sa otvoril všetkým a všetko je plné večného svetla, Vychádzajúci zaplavuje vesmír a ten, ktorý bol zrodený pred zorničkou, nesmrteľný a mocný Kristus žiari všetkým jasnejšie ako slnko. Preto pre nás, ktorí v neho veríme, nastáva dlhý a večný jasný deň, ktorý nikdy nezhasne: mystická Veľká noc.“

zobraziť celéDEŇ PÁNA

1166 „Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo každý ôsmy deň, ktorý sa právom volá deň Pána(1343) [dies Domini] alebo Pánov deň [dies dominica]“. Deň Kristovho zmŕtvychvstania je „prvým dňom týždňa“, pamiatkou prvého dňa stvorenia, a zároveň „ôsmym dňom“, v ktorom Kristus po svojom „odpočinku“ cez Veľkú (Bielu) sobotu začína deň, „ktorý učinil Pán“ (Ž118,24), „deň, ktorý nemá večera“. Jeho stredobodom je „Pánova večera“, lebo v nej sa celé spoločenstvo veriacich stretá so vzkrieseným Pánom, ktorý ich pozýva na svoju hostinu:
„Pánov deň, deň zmŕtvychvstania, deň kresťanov, to je náš deň. Pánov sa volá aj preto, lebo v tento deň Pán vystúpil ako víťaz k Otcovi. Ak ho pohania volajú deň slnka, aj my to veľmi radi vyznávame: veď dnes vyšlo svetlo sveta, dnes vyšlo slnko spravodlivosti, v ktorého lúčoch je spása.“

1167 Nedeľa je v najplnšom zmysle slova dňom liturgického zhromaždenia, dňom, keď sa veriaci zhromažďujú, „aby počúvali Božie slovo a zúčastnili sa na Eucharistii, a tak slávili pamiatku umučenia, zmŕtvychvstania a slávy Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“:
„Keď teda rozjímame, [Kriste], o slávnych podivuhodných skutkoch a zázračných znameniach, ktoré sa stali v tento svätý nedeľný deň tvojho svätého zmŕtvychvstania, hovoríme: Požehnaný je nedeľný deň, lebo v ňom sa začalo stvorenie,… vykúpenie sveta,… obnovenie ľudského pokolenia… V ňom sa skvejú nebo i zem a celý vesmír sa naplnil svetlom. Požehnaný je Pánov deň, lebo v ňom boli otvorené brány raja, aby Adam a všetci vyhnaní mohli do neho bez obáv vstúpiť.“

zobraziť celéLITURGICKÝ ROK

1168 Nové obdobie zmŕtvychvstania, počnúc od Veľkonočného trojdnia ako od svojho zdroja svetla, napĺňa svojím jasom celý liturgický rok.(2698) Z jednej i druhej strany tohto zdroja liturgia krok za krokom pretvára celý rok. Je to skutočne „Pánov milostivý rok“ (Lk 4,19). Ekonómia spásy pôsobí v rámci času, ale od jej splnenia v Ježišovej Veľkej noci a v zoslaní Ducha Svätého sa už vopred okusuje a anticipuje koniec dejín a Božie kráľovstvo vstupuje do nášho času.

1169 Preto veľká noc nie je iba jeden zo sviatkov medzi ostatnými sviatkami. Je to „sviatok sviatkov“, „slávnosť slávností“, podobne ako Eucharistia je sviatosť sviatostí (Veľká alebo Najsvätejšia sviatosť).(1330) Svätý Atanáz ju nazýva „Veľkou nedeľou“, (560) podobne ako sa „Svätý týždeň“ (Hebdomada sancta) u východných kresťanov (i na Slovensku) volá „Veľký týždeň“. Tajomstvo zmŕtvychvstania, v ktorom Kristus zvíťazil nad smrťou, preniká svojou mohutnou silou náš starý čas, kým mu nebude všetko podrobené.

1170 Na Nicejskom koncile (v r. 325) sa všetky cirkvi dohodli, že kresťanská Veľká noc sa bude sláviť v nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca (14. nisana). Pre odlišné metódy použité pri počítaní 14. dňa mesiaca nisana sa deň Veľkej noci v Západných a Východných cirkvách nie vždy zhoduje. Preto sa tieto cirkvi v súčasnosti usilujú dosiahnuť dohodu, aby deň Pánovho zmŕtvychvstania mohli znova sláviť v ten istý deň.

1171 Liturgický rok je rozvinutím rozličných aspektov jediného veľkonočného tajomstva. To platí celkom osobitne o cykle sviatkov týkajúcich sa tajomstva vtelenia(524) (Zvestovanie, Narodenie, Zjavenie Pána), ktoré pripomínajú začiatok našej spásy a dávajú nám účasť na prvotinách veľkonočného tajomstva.

zobraziť celéPAMIATKY SVÄTÝCH V LITURGICKOM ROKU

1172 „Pri slávení tohto ročného cyklu Kristových tajomstiev si svätá Cirkev s osobitnou láskou uctieva preblahoslavenú Bohorodičku Máriu,(971) ktorá je nerozlučne spätá so spasiteľným dielom svojho Syna.(2030) V nej obdivuje a velebí vynikajúce ovocie vykúpenia a ako v prečistom obraze s radosťou kontempluje to, čím ona celá túži a dúfa byť.“

1173 Keď Cirkev v ročnom cykle slávi pamiatku mučeníkov(957) a iných svätých, „ohlasuje veľkonočné tajomstvo“ v tých mužoch a ženách, „ktorí spolu s Kristom trpeli a spolu s ním sú oslávení, a predkladá veriacim ich príklady, ktoré všetkých priťahujú skrze Krista k Otcovi, a pre ich zásluhy vyprosuje Božie dobrodenia“.

zobraziť celéLITURGIA HODÍN

1174 Kristovo tajomstvo, jeho vtelenie a jeho Veľká noc, ktoré slávime v Eucharistii najmä pri nedeľnom zhromaždení, preniká a pretvára čas každého dňa slávením liturgie hodín,(2698) čiže „posvätného ofícia – Officium divinum“. Toto slávenie, verné apoštolským povzbudeniam „bez prestania sa modliť“, „je zostavené tak, aby sa celý priebeh dňa i noci posvätil chválou Boha“. Je to „verejná modlitba Cirkvi“, v ktorej veriaci (klerici, rehoľníci a laici) vykonávajú kráľovské kňazstvo pokrstených. Keď sa liturgia hodín slávi „spôsobom schváleným“ Cirkvou, „je to naozaj hlas samej Nevesty, ktorá sa prihovára u Ženícha, ba priam modlitba Krista spolu s jeho telom k Otcovi“.

1175 Liturgia hodín je určená na to, aby sa stala modlitbou celého Božieho ľudu. Veď v nej sám Kristus „pokračuje prostredníctvom svojej Cirkvi v kňazskom úrade“. Každý sa na nej zúčastňuje podľa svojej úlohy v Cirkvi a podľa okolností svojho života: kňazi preto, lebo ako tí, čo sa venujú pastoračnej službe, sú povolaní, aby boli vytrvalí v modlitbe a službe slova; rehoľníci a rehoľníčky na základe charizmy svojho zasväteného života; všetci veriaci podľa svojich možností: „Nech sa duchovní pastieri starajú, aby sa v nedeľu a na väčšie sviatky hlavné posvätné hodiny najmä vešpery slávili spoločne v kostole. Odporúča sa, aby sa aj laici modlili posvätné ofícium či už spolu s kňazmi, alebo sami spoločne, alebo aj každý sám.“

1176 Slávenie liturgie hodín si nevyžaduje len zladiť hlas so srdcom,(2700) ktoré sa modlí, ale aj nadobudnúť „plnšie liturgické a biblické vzdelanie, najmä pokiaľ ide o žalmy“.

1177 Hymnusy a litániové prosby liturgie(2586) hodín začleňujú modlitbu žalmov do cirkevného roka tým, že vyjadrujú symboliku hodiny dňa a liturgického obdobia alebo sviatku, ktorý sa slávi. Okrem toho čítanie Božieho slova pri každej posvätnej hodine (s responzóriami alebo tropármi, ktoré po ňom nasledujú) a pri určitých posvätných hodinách čítania z Otcov a učiteľov duchovného života hlbšie odhaľujú zmysel sláveného tajomstva, pomáhajú chápať žalmy a pripravujú na tichú modlitbu. Lectio divina, pri ktorej sa Božie slovo číta a medituje, aby sa stalo modlitbou, je takto zakorenená aj v liturgickom slávení.

1178 Liturgia hodín, ktorá je akoby predĺžením slávenia Eucharistie, nevylučuje rozličné pobožnosti Božieho ľudu, ale ich vyžaduje ako doplnenie, najmä adoráciu a kult(1378) Najsvätejšej oltárnej sviatosti.

zobraziť celéIV. Kde sláviť?

1179 Kult Novej zmluvy „v duchu a pravde“ (Jn 4,24) sa neviaže na nijaké výlučné miesto. Celá zem je svätá a zverená ľuďom. Keď sa veriaci zhromažďujú na jednom mieste, najdôležitejšie je, že oni sú „živé kamene“ zhromaždené na budovanie „duchovného domu“(586) (1Pt 2,5). Telo vzkrieseného Krista je duchovný chrám, z ktorého vyviera prameň živej vody. Keďže nás Duch Svätý včlenil do Krista, sme „chrám živého Boha“ (2Kor 6,16).

1180 Keď sa neobmedzuje uplatňovanie náboženskej slobody, (2106) kresťania stavajú budovy určené na Boží kult. Tieto viditeľné kostoly nie sú obyčajnými miestami zhromaždenia, ale naznačujú a ukazujú Cirkev žijúcu na tom mieste, ktorá je prebývaním Boha s ľuďmi zmierenými a zjednotenými v Kristovi.

1181 „Dom modlitby,(2691) v ktorom sa slávi a uchováva najsvätejšia Eucharistia a zhromažďujú sa veriaci a v ktorom sa na posilu a útechu veriacich uctieva prítomnosť Božieho Syna, nášho Spasiteľa, ktorý sa obetoval za nás na obetnom oltári, má byť pekný a vhodný na modlitbu a posvätné obrady.“
V tomto „Božom dome“ má pravdivosť a harmónia znakov, ktoré ho tvoria, robiť zjavným Krista, ktorý je prítomný a pôsobí na tomto mieste.

1182 Oltárom Novej zmluvy je Pánov kríž, (617, 1383) z ktorého pramenia sviatosti veľkonočného tajomstva. Na oltári, ktorý je stredobodom kostola, sa pod sviatostnými znakmi sprítomňuje obeta kríža. Oltár je aj Pánovým stolom, ku ktorému je pozvaný Boží ľud. V niektorých východných liturgiách je oltár aj symbolom hrobu (Kristus skutočne zomrel a skutočne vstal z mŕtvych).

1183 Svätostánok(1379) má byť v kostoloch umiestnený „na veľmi dôstojnom mieste a čo najúctyhodnejšie“. (2120) Dôstojný vzhľad, umiestnenie a bezpečnosť eucharistického svätostánku majú napomáhať adoráciu Pána skutočne prítomného v Najsvätejšej oltárnej sviatosti.
Svätá krizma (myron),(1241) ktorou pomazanie je sviatostným znakom pečate daru Ducha Svätého, sa tradične uchováva a uctieva na bezpečnom mieste svätyne. Možno tam uložiť aj olej katechumenov a olej na pomazanie chorých.

1184 Sedadlo biskupa (katedra) alebo kňaza „má naznačovať jeho funkciu: predsedať zhromaždeniu a viesť modlitbu“.
Ambona: „Dôstojnosť Božieho slova si vyžaduje,(103) aby v kostole bolo vhodné miesto, z ktorého by sa [Božie slovo] ohlasovalo(1348) a ku ktorému by sa pri liturgii slova pútala pozornosť veriacich.“

1185 Zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína krstom; preto kostol má mať miesto na slávenie krstu (baptistérium čiže krstiteľnicu) a má napomáhať spomienku na krstné sľuby (svätená voda).
Obnovenie krstného života vyžaduje pokánie. Preto kostol má byť vhodný aj na kajúcne vyznanie a prijatie odpustenia, čo si vyžaduje, aby v ňom bolo primerané miesto na prijatie kajúcnikov (spovednica a pod.).
Kostol má byť aj priestorom pozývajúcim na sústredenie a tichú modlitbu,(2717) ktorá predlžuje a zvnútorňuje veľkú modlitbu Eucharistie.

1186 A napokon kostol má aj eschatologický význam. Kto chce vstúpiť do Božieho domu,(1130) musí prekročiť prah, symbol prechodu zo sveta raneného hriechom do sveta nového života, do ktorého sú povolaní všetci ľudia. Viditeľný kostol je symbolom otcovského domu, do ktorého putuje Boží ľud a v ktorom Otec „im zotrie… z očí každú slzu“ (Zjv 21,4). Preto je kostol i domom všetkých Božích detí, dokorán otvoreným a pripraveným ich prijať.

zobraziť celéZhrnutie

1187 Liturgia je dielo úplného Krista, Hlavy i tela. Náš Veľkňaz ju nepretržite slávi v nebeskej liturgii s presvätou Bohorodičkou, s apoštolmi, so všetkými svätými a s množstvom ľudí, ktorí už vošli do Kráľovstva.

1188 Pri liturgickom slávení je „liturgom“ celé zhromaždenie, každý podľa svojej funkcie. Krstné kňazstvo je kňazstvom celého Kristovho tela. Niektorí veriaci sú však vysvätení sviatosťou posvätného stavu, aby zastupovali Krista ako Hlavu tela.

1189 Liturgické slávenie obsahuje znaky a symboly, ktoré sa vzťahujú na stvorenie (svetlo, voda, oheň), na ľudský život (umývať, pomazať, lámať chlieb) a na dejiny spásy (veľkonočné obrady). Tieto prvky hmotného sveta, tieto ľudské obrady a tieto pripomienky Božích skutkov, začlenené do sveta viery a povýšené mocou Ducha Svätého, stávajú sa nositeľmi Kristovho spasiteľného a posväcujúceho pôsobenia.

1190 Liturgia slova je integrálnou súčasťou slávenia. Zmysel slávenia je vyjadrený Božím slovom, ktoré sa ohlasuje, a aktívnou účasťou viery, ktorá naň odpovedá.

1191 Spev a hudba sú tesne späté s liturgickým slávením. Kritériami ich správneho použitia sú: krása vyjadrenia modlitby, jednomyseľná účasť zhromaždenia a slávnostný ráz slávenia.

1192 Sväté obrazy v našich kostoloch a domoch majú prebúdzať a živiť našu vieru v Kristovo tajomstvo. Prostredníctvom obrazu Krista a jeho spasiteľných činov sa klaniame jemu samému. Prostredníctvom svätých obrazov presvätej Bohorodičky, anjelov a svätých uctievame tých, ktorí sú na nich zobrazení.

1193 Nedeľa, „deň Pána“, je hlavným dňom slávenia Eucharistie, lebo je dňom Pánovho zmŕtvychvstania. Je dňom liturgického zhromaždenia v najplnšom zmysle slova, dňom kresťanskej rodiny, dňom radosti a odpočinku od práce. Je „základom a jadrom celého liturgického roka“.

1194 Cirkev „v ročnom cykle… postupne rozvíja celé Kristovo tajomstvo, a to od vtelenia a narodenia až po nanebovstúpenie, po Turíce a po očakávanie blaženej nádeje a Pánovho príchodu“.

1195 Keď pozemská Cirkev v stanovených dňoch liturgického roka slávi pamiatku svätých, predovšetkým svätej Bohorodičky a potom apoštolov, mučeníkov a ostatných svätých, ukazuje, že je spojená s nebeskou liturgiou. Oslavuje Krista za to, že dovŕšil spásu vo svojich oslávených údoch. Ich príklad povzbudzuje Cirkev na jej ceste k Otcovi.

1196 Veriaci, ktorí slávia liturgiu hodín, sa spájajú s Kristom, naším Veľkňazom, modlitbou žalmov, rozjímaním o Božom slove, chválospevmi a vzdávaniami vďaky, aby sa tak zapojili do jeho neprestajnej a univerzálnej modlitby, ktorá oslavuje Otca a vyprosuje dar Ducha Svätého pre celý svet.

1197 Kristus je pravý Boží chrám, „miesto, kde sídli (Božia) sláva“. Pôsobením Božej milosti sa aj kresťania stávajú chrámami Ducha Svätého, živými kameňmi, z ktorých sa buduje Cirkev.

1198 Cirkev vo svojom pozemskom stave potrebuje miesta, kde by sa spoločenstvo mohlo zhromažďovať: sú nimi naše viditeľné kostoly, sväté miesta, obrazy Svätého mesta čiže nebeského Jeruzalema, do ktorého sa uberáme ako pútnici.

1199 V týchto kostoloch Cirkev slávi verejný kult na slávu Najsvätejšej Trojice, počúva Božie slovo a spieva chvály, vznáša k Bohu svoju modlitbu a prináša obetu Krista, ktorý je sviatostne prítomný uprostred zhromaždenia. Kostoly sú aj miestami sústredenia a osobnej modlitby.

zobraziť celé2. článok LITURGICKÁ ROZMANITOSŤ A JEDNOTA TAJOMSTVA

zobraziť celéLITURGICKÉ TRADÍCIE A KATOLÍCKOSŤ CIRKVI

1200 Od prvého spoločenstva v Jeruzaleme až po parúziu (druhý Kristov príchod) Božie cirkvi verné apoštolskej viere slávia všade to isté veľkonočné tajomstvo. Tajomstvo slávené v liturgii(2625) je jedno, ale formy jeho slávenia sú rozličné.

1201 Nesmierne bohatstvo Kristovho tajomstva je také veľké, že nijaká liturgická tradícia(2663) nemôže vyčerpať možnosti jeho vyjadrenia. Dejiny vzniku a rozvoja týchto obradov (rítov) svedčia o ich podivuhodnom vzájomnom dopĺňaní. Keď cirkvi žili liturgické tradície v spoločenstve viery a sviatostí viery, navzájom sa obohacovali a rástli vo vernosti(1158) Tradícii a spoločnému poslaniu celej Cirkvi.

1202 Rozličné liturgické tradície(814) vznikli práve so zreteľom na poslanie Cirkvi. Cirkvi tej istej zemepisnej a kultúrnej oblasti dospeli k sláveniu Kristovho tajomstva osobitými prejavmi príznačnými pre tamojšiu kultúru: v odovzdávaní „zvereného pokladu“ (2Tim 1,14) viery,(1674) v liturgickej symbolike, v organizovaní bratského spoločenstva, v teologickom chápaní tajomstiev a vo formách svätosti. Tak sa Kristus, svetlo a spása všetkých národov, stáva prostredníctvom liturgického života určitej cirkvi zjavným národu a kultúre,(835) ku ktorým je poslaná a u ktorých je zakorenená. Cirkev je katolícka: môže začleniť do svojej jednoty(1937) všetky pravé kultúrne bohatstvá, pričom ich očisťuje.

1203 Liturgické tradície alebo obrady, ktoré sa v súčasnosti používajú v Cirkvi, sú: latinský obrad (predovšetkým rímsky, ale aj obrady niektorých miestnych cirkví, ako napríklad ambroziánsky obrad alebo obrady niektorých rehoľných rádov), ďalej obrad byzantský, alexandrijský alebo koptský, sýrsky, arménsky, maronitský a chaldejský. „Posvätný koncil, verne poslušný Tradícii, vyhlasuje, že svätá matka Cirkev priznáva všetkým právoplatne uznaným obradom rovnaké právo a rovnakú dôstojnosť a že ich chce aj v budúcnosti zachovať a všemožne podporovať.“

zobraziť celéLITURGIA A KULTÚRY

1204 Slávenie liturgie(2684) má teda zodpovedať duchu a kultúre rozličných národov. Aby Kristovo tajomstvo bolo „vyjavené všetkým národom, aby poslušne prijali vieru“ (Rim 16,26),(854, 1232) treba ho vo všetkých kultúrach ohlasovať, sláviť a prežívať tak, aby ich neodstránilo, ale vykúpilo a zdokonalilo. Množstvo Božích detí má so svojou vlastnou ľudskou kultúrou,(2527) prevzatou a pretvorenou Kristom, a prostredníctvom nej prístup k Otcovi, aby ho velebili v jednom Duchu.

1205 „Treba vziať do úvahy, že v liturgii a najmä v liturgii sviatostí(1125) je nezmeniteľná časť, lebo je z Božieho ustanovenia a Cirkev je jej strážkyňou, a sú v nej časti, ktoré možno meniť, a Cirkev má moc, ba niekedy i povinnosť prispôsobiť ich kultúram nedávno evanjelizovaných národov.“

1206 „Liturgická rozmanitosť môže byť prameňom obohatenia, ale môže vyvolať aj napätia, vzájomné nepochopenia, ba aj schizmy. Je zrejmé, že v tejto oblasti rozmanitosť nesmie škodiť jednote a môže sa prejaviť len v rámci vernosti spoločnej viere, sviatostným znakom, ktoré Cirkev dostala od Krista, ako aj hierarchickému spoločenstvu. Prispôsobovanie kultúram si vyžaduje obrátenie srdca a, ak je potrebné, aj zanechanie starodávnych zvykov, ktoré sú nezlučiteľné s katolíckou vierou.“

zobraziť celéZhrnutie

1207 Treba sa usilovať, aby sa slávenie liturgie vyjadrovalo v kultúre národa, v ktorom sa Cirkev nachádza, ale bez toho, aby sa jej podriaďovalo. Na druhej strane však sama liturgia vytvára a stvárňuje kultúry.

1208 Rozličné právoplatne uznané liturgické tradície alebo obrady (ríty) ukazujú katolíckosť Cirkvi, lebo naznačujú to isté Kristovo tajomstvo a dávajú na ňom účasť.

1209 Kritérium, ktoré zabezpečuje jednotu v mnohotvárnosti liturgických tradícií, je vernosť apoštolskej Tradícii, t. j. spoločenstvo vo viere a vo sviatostiach prijatých od apoštolov, spoločenstvo, ktorého znakom a zárukou je apoštolské nástupníctvo (successio apostolica).