SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž
Hlavičky paragrafovEucharistia
Zobrazovať/Nezobrazovať

KKC1322

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

1322 Svätá Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života.(1212) Tí, čo boli krstom povýšení na hodnosť kráľovského kňazstva a birmovaním hlbšie pripodobnení Kristovi, prostredníctvom Eucharistie majú s celým spoločenstvom účasť na samej Pánovej obete.

KKC1323

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

1323 „Náš Spasiteľ pri Poslednej večeri v tú noc, keď bol zradený, ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a svojej krvi, aby ňou v priebehu vekov trvale zachoval obetu kríža, kým nepríde, a aby tak zveril Cirkvi, milovanej Neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania: sviatosť milosrdenstva, znak jednoty, puto lásky, veľkonočnú hostinu, pri ktorej prijímame Krista, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy.“ (1402)

KKC1324


1324 Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. (864) „Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. Veď najsvätejšia Eucharistia obsahuje celé duchovné dobro Cirkvi, totiž samého Krista, nášho veľkonočného Baránka.“

KKC1325


1325 „Eucharistia vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje(775) účasť na Božom živote a jednotu Božieho ľudu, na ktorých sa zakladá Cirkev. V nej je vrchol aj činnosti, ktorou Boh v Kristovi posväcuje svet, aj kultu, ktorý ľudia preukazujú Kristovi a skrze neho Otcovi v Duchu Svätom.“

KKC1326


1326 Napokon slávením Eucharistie sa už spájame s nebeskou liturgiou(1090) a anticipujeme večný život, v ktorom bude Boh všetko vo všetkých.

KKC1327


1327 Skrátka, Eucharistia je zhrnutím a súhrnom našej viery: „Naše presvedčenie [viery] je v súlade s Eucharistiou a Eucharistia zasa potvrdzuje naše presvedčenie.“ (1124)

KKC1328


1328 Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža aj v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje. Každé z nich poukazuje na určité jej stránky. Volá sa:
Eucharistia, lebo je vzdávaním vďaky Bohu.(2637) Grécke slová eucharistein (Lk 22,19; 1Kor 11,24) a eulogein(1082) (Mt 26,26; Mk 14,22) pripomínajú židovské dobrorečenia, ktoré – najmä pri stolovaní – ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie.(1359)

KKC1329


1329 Pánova večera, (1382) lebo ide o Večeru, ktorú Pán slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi, a o anticipovanie Baránkovej svadobnej hostiny v nebeskom Jeruzaleme.
Lámanie chleba, lebo tento obrad, príznačný pre židovské stolovanie, Ježiš použil, keď dobrorečil a rozdával chlieb v úlohe hostiteľa, najmä pri Poslednej večeri. Podľa tohto úkonu ho učeníci spoznali po jeho zmŕtvychvstaní a týmto výrazom prví kresťania označovali svoje eucharistické zhromaždenia. (790) Dávali tým najavo, že všetci, čo jedia jediný rozlomený chlieb, Krista, vstupujú do spoločenstva s ním a tvoria v ňom jedno telo.
Eucharistické zhromaždenie (po grécky synaxis), lebo Eucharistia sa slávi v zhromaždení veriacich,(1348) ktoré je viditeľným prejavom Cirkvi.

KKC1330


1330 Pamiatka (po latinsky memoriale)(1341) Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania.
Svätá obeta, lebo sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa a zahŕňa obetu Cirkvi,(2643) alebo aj obeta svätej omše, „obeta chvály“ (Hebr 13,15), duchovná obeta, čistá a svätá obeta,(614) lebo završuje a prevyšuje všetky obety Starej zmluvy.
Svätá a božská liturgia, lebo celá liturgia Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. V takom istom zmysle sa volá aj slávením svätých tajomstiev.(1169) Hovoríme aj o Najsvätejšej sviatosti, lebo je „sviatosťou sviatostí“. Týmto pomenovaním sa označujú aj eucharistické spôsoby uchovávané vo svätostánku.

KKC1331


1331 Prijímanie,(950) po latinsky communio (spoločenstvo, spojenie), lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo. Volá sa aj sväté veci (po grécky ta hagia; po latinsky sancta) – čo je pôvodný význam výrazu „spoločenstvo svätých“,(948) o ktorom hovorí Apoštolské vyznanie viery(1405) –, anjelský chlieb, chlieb z neba, „liek nesmrtelňosti“, viatikum (pokrm na cestu)…

KKC1332


1332 Svätá omša (po latinsky Sancta Missa), pretože liturgia, v ktorej sa uskutočňuje tajomstvo spásy,(849) sa končí poslaním veriacich (missio – „iďte…“), aby plnili Božiu vôľu vo svojom každodennom živote.

KKC1333


1333 V srdci slávenia Eucharistie je chlieb a víno,(1350) ktoré sa Kristovými slovami a vzývaním Ducha Svätého stávajú Kristovým telom a jeho krvou. Cirkev verná Pánovmu príkazu naďalej robí na jeho pamiatku až do jeho slávneho návratu to, čo urobil v predvečer svojho umučenia: „vzal chlieb…“, „vzal kalich s vínom...“ Keď sa znaky chleba a vína stanú tajomným spôsobom Kristovým telom a jeho krvou,(1147) aj naďalej naznačujú, že stvorenie je dobré.(1148) A tak na ofertórium dobrorečíme Stvoriteľovi za chlieb a víno „plod práce ľudských rúk“, ale ešte prv „plod zeme“ a „viniča“, teda Stvoriteľove dary. Cirkev vidí v úkone kráľa a kňaza Melchizedecha, ktorý „priniesol chlieb a víno“ (Gn 14,18), predobraz svojej vlastnej obety.

KKC1334


1334 V Starej zmluve sa chlieb a víno prinášajú na obetu(1150) medzi prvotinami zeme na znak vďačnosti Stvoriteľovi. Ale v súvislosti s exodom (východom z Egypta) dostávajú aj nový význam:(1363) nekvasené chleby, ktoré Izrael je každý rok na Veľkú noc, pripomínajú náhlenie pri východe z Egypta. Spomienka na mannu na púšti bude Izraelu stále pripomínať, že žije z chleba Božieho slova. A napokon každodenný chlieb je plodom Zasľúbenej zeme, zárukou, že Boh je verný svojim prisľúbeniam. „Kalich dobrorečenia“ (1Kor 10,16) na konci židovskej veľkonočnej hostiny pridáva k sviatočnej radosti z vína eschatologický rozmer, t. j. rozmer mesiášskeho očakávania obnovenia Jeruzalema. Ježiš ustanovil svoju Eucharistiu tak, že dal nový a definitívny zmysel dobrorečeniu nad chlebom a kalichom.

KKC1335


1335 Zázraky rozmnoženia chlebov,(1151) keď Pán dobrorečil, rozlámal chleby a prostredníctvom svojich učeníkov ich rozdelil, aby nasýtil zástupy, sú predobrazom hojnosti tohto jediného chleba, ktorým je jeho Eucharistia. Znak vody premenenej na víno v Káne už zvestuje hodinu Ježišovho oslávenia. Naznačuje uskutočnenie svadobnej hostiny v Otcovom kráľovstve, kde budú veriaci piť nové víno, ktoré sa stalo Kristovou krvou.

KKC1336


1336 Prvá predpoveď Eucharistie učeníkov rozdelila, tak ako ich pohoršila predpoveď umučenia: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?!“ (Jn 6,60). Eucharistia a kríž sú kameňmi úrazu. Je to to isté tajomstvo a neprestáva byť príčinou rozdelenia. „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6,67). Táto Pánova otázka zaznieva cez stáročia ako výzva jeho lásky, aby ľudia spoznali, že on jediný má „slová večného života“ (Jn 6,68) a že prijať s vierou dar jeho Eucharistie znamená prijať jeho samého.(1327)

KKC1337


1337 Pretože Pán miloval svojich, miloval ich až do krajnosti.(610) Keďže vedel, že nadišla hodina odísť z tohto sveta, aby sa vrátil k Otcovi, pri večeri im umyl nohy a dal im prikázanie lásky. Aby im nechal závdavok tejto lásky, aby sa nikdy nevzdialil od svojich a dal im účasť na svojej Veľkej noci, ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania a prikázal ju sláviť až do svojho návratu svojim apoštolom, „ktorých vtedy ustanovil za kňazov Nového zákona“. (611)

KKC1338


1338 Tri synoptické evanjeliá a svätý Pavol nám odovzdali opis ustanovenia Eucharistie. Svätý Ján zasa uvádza Ježišove slová v kafarnaumskej synagóge, ktoré pripravujú ustanovenie Eucharistie: Kristus označuje sám seba za chlieb života, ktorý zostúpil z neba.

KKC1339


1339 Ježiš si zvolil čas Veľkej noci,(1169) aby splnil, čo prisľúbil v Kafarnaume že totiž svojim učeníkom dá svoje telo a svoju krv.
„Prišiel deň Nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. [Ježiš] poslal Petra a Jána so slovami: ,Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru…‘ Išli teda… a pripravili veľkonočného baránka. Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: ,Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve…‘ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: ,Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku!‘ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: ,Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás‘“ (Lk 22,7-20).

KKC1340


1340 Tým, že Ježiš slávil Poslednú večeru so svojimi apoštolmi počas veľkonočnej hostiny, dal židovskej Veľkej noci definitívny význam.(1151) A skutočne, Ježišov prechod k jeho Otcovi skrze smrť a zmŕtvychvstanie, čiže nová Veľká noc (Pascha), sa anticipuje v Poslednej večeri a slávi v Eucharistii, ktorá završuje židovskú Veľkú noc (Paschu)(677) a anticipuje konečnú Veľkú noc Cirkvi v sláve Kráľovstva.

KKC1341


1341 Ježišov príkaz opakovať jeho úkony a jeho slová „kým nepríde“ (1Kor 11,26) nevyžaduje iba spomienku na Ježiša a na to, čo urobil. Vzťahuje sa aj na liturgické slávenie – prostredníctvom apoštolov a ich nástupcov – pamiatky Krista,(611, 1363) jeho života, jeho smrti, jeho zmŕtvychvstania a jeho príhovoru u Otca.

KKC1342


1342 Cirkev bola už od začiatku verná(2624) tomuto Pánovmu príkazu. O jeruzalemskej cirkvi sa hovorí:
„Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách… Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm“ (Sk 2,42.46).

KKC1343


1343 Kresťania sa schádzali „na lámanie chleba“(1166, 2177) (Sk 20,7) najmä „v prvý deň týždňa“, čiže v nedeľu, v deň Ježišovho zmŕtvychvstania. Od tých čias sa až po naše dni pokračuje v slávení Eucharistie, takže dnes ho nachádzame v Cirkvi všade s tou istou základnou štruktúrou. Zostáva stredobodom života Cirkvi.

KKC1344


1344 Tak putujúci Boží ľud(1404) od jedného slávenia po druhé ohlasuje Ježišovo veľkonočné tajomstvo, „kým nepríde“ (1Kor 11,26), a kráča po „úzkej ceste kríža“ k nebeskej hostine, na ktorej všetci vyvolení zasadnú k stolu Kráľovstva.

KKC1345


1345 Už z druhého storočia máme svedectvo svätého Justína mučeníka o hlavných líniách priebehu slávenia Eucharistie. Až dodnes ostali rovnaké vo všetkých veľkých liturgických rodinách. Takto píše Justín okolo roku 155, aby pohanskému cisárovi Antoninovi Piovi (138-161) vysvetlil, čo robia kresťania:
„V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto.
Čítajú sa pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. Keď lektor skončí, predsedajúci v príhovore napomína a povzbudzuje do nasledovania takých skvelých vecí.
Potom všetci spoločne vstaneme a modlíme sa“ „aj za seba samých…, aj za všetkých ostatných, nech sú kdekoľvek…, aby sme boli nájdení ako tí, čo skutkami žijú správnym životom a zachovávajú prikázania, a tak dosiahli večnú spásu.
Keď modlitbu skončíme, pozdravíme sa navzájom bozkom.
Potom tomu, čo predsedá bratom, prinesú chlieb a kalich vody a vína.
On ich vezme a vzdáva chválu a slávu Otcovi vesmíru skrze meno Syna a Ducha Svätého a koná dlhé vzdávanie vďaky [po grécky eucharistia] za to, že nás uznal za hodných týchto darov.
Keď skončí modlitby a vzdávanie vďaky, všetok prítomný ľud nadšene zvolá Amen.
Keď predsedajúci skončil vzdávanie vďaky a všetok ľud nadšene zvolal, tí, čo sa u nás volajú diakoni, rozdeľujú všetkým prítomným chlieb, víno a vodu, ktoré boli ,eucharistizované‘, a zanesú [z nich] neprítomným.“

KKC1346


1346 Liturgia Eucharistie prebieha podľa základnej štruktúry, ktorá sa zachovala cez stáročia až po naše časy. Rozvíja sa v dvoch hlavných momentoch, ktoré tvoria v základe jednotu:
— zhromaždenie sa, liturgia slova s čítaniami, homíliou a modlitbou veriacich;
— eucharistická liturgia s predložením chleba a vína, konsekračným vzdávaním vďaky a prijímaním.
Liturgia slova a eucharistická liturgia tvoria spolu „jediný úkon kultu“; stôl pripravený pre nás v Eucharistii(103) je totiž zároveň stolom Božieho slova i stolom Pánovho tela.

KKC1347


1347 Či to nie je samotný priebeh večere zmŕtvychvstalého Ježiša s jeho učeníkmi? Cestou im vysvetľoval Písma, a keď si potom sadol s nimi k stolu, „vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho“ (Lk 24,30).

KKC1348


1348 Všetci sa zhromaždia. Kresťania sa schádzajú na tom istom mieste na eucharistické zhromaždenie.(1140) Na jeho čele je sám Ježiš Kristus, ktorý je hlavný činiteľ pri slávení Eucharistie. On je Veľkňaz Novej zmluvy. On sám neviditeľne predsedá každému sláveniu Eucharistie. Biskup alebo kňaz práve preto, že ho zastupuje (konajúc v osobe Krista Hlavy(1548) – in persona Christi Capitis agens), predsedá zhromaždeniu, po čítaniach má príhovor, prijíma obetné dary a prednáša eucharistickú modlitbu. Všetci sa aktívne zúčastňujú na slávení, každý svojím spôsobom: lektori, tí, čo prinášajú obetné dary, tí, čo rozdávajú prijímanie, i všetok ľud, ktorého Amen vyjadruje účasť.

KKC1349


1349 Liturgia slova obsahuje „spisy prorokov“,(1184) t.j. Starý zákon, a „pamäti apoštolov“, čiže ich listy a evanjeliá. Po homílii, ktorá vyzýva prijať toto slovo také, „aké naozaj je – ako slovo Božie“ (1Sol 2,13), a uvádzať ho do života, nasledujú prosby za všetkých ľudí podľa slov Apoštola: „Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí, za kráľov i za všetkých, čo sú na vyšších miestach“ (1Tim 2,1-2).

KKC1350


1350 Predloženie darov (ofertórium). Potom sa prinesú na oltár – niekedy aj v sprievode – chlieb a víno, ktoré bude kňaz obetovať v Kristovom mene v eucharistickej obete, v ktorej sa stanú Kristovým telom a jeho krvou. Je to ten istý úkon, ktorý vykonal Kristus pri Poslednej večeri, keď „vzal chlieb a kalich“. „Iba Cirkev prináša Stvoriteľovi túto čistú obetu,(1359) keď mu so vzdávaním vďaky obetuje z jeho stvorenia.“ Predloženie darov na oltár preberá Melchizedechov úkon a zveruje Stvoriteľove dary do Kristových rúk.(614) On vo svojej obete privádza k dokonalosti všetky ľudské pokusy prinášať obety.

KKC1351


1351 Kresťania už od začiatku prinášajú na Eucharistiu spolu s chlebom a vínom aj svoje dary, aby sa podelili s tými, čo sú v núdzi.(1397) Tento zvyk konať zbierku (po latinsky collecta) (2186) je stále aktuálny a inšpiruje sa príkladom Ježiša Krista, ktorý sa stal chudobným, aby nás obohatil.
„Tí, čo majú dostatok a chcú, dávajú, každý podľa svojho úsudku, čo sa rozhodli. A čo sa zozbiera, uloží sa u predsedajúceho a on podporuje siroty a vdovy i tých, čo sú pre chorobu alebo z inej príčiny v núdzi, ako aj väzňov a prisťahovalcov, slovom, stará sa o všetkých, čo potrebujú pomoc.“

KKC1352


1352 Anafora. Eucharistickou modlitbou, čiže modlitbou vzdávania vďaky a konsekrácie, dostávame sa do srdca a vrcholu slávenia:
V prefácii Cirkev vzdáva vďaky Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom za všetky jeho diela, za stvorenie, vykúpenie a posvätenie. Tu sa celé spoločenstvo zapája do neprestajnej chvály, ktorú nebeská Cirkev, anjeli a všetci svätí,(559) spievajú trojsvätému Bohu.

KKC1353


1353 V epikléze Cirkev prosí Otca, aby zoslal svojho Svätého Ducha(1105) (alebo moc svojho požehnania) na chlieb a víno, aby sa jeho mocou stali telom a krvou Ježiša Krista a aby tí, čo majú účasť na Eucharistii, boli jedno telo a jeden duch. (Niektoré liturgické tradície umiestňujú epiklézu za anamnézou.)
V opise ustanovenia Eucharistie(1375) sila slov a konania Ježiša Krista a moc Ducha Svätého sviatostne sprítomňujú pod spôsobmi chleba a vína Kristovo telo a jeho krv, jeho obetu prinesenú raz navždy na kríži.

KKC1354


1354 V anamnéze, ktorá nasleduje, Cirkev si pripomína umučenie,(1103) zmŕtvychvstanie a slávny návrat Ježiša Krista; predkladá Otcovi obetu jeho Syna, ktorý nás s ním zmieruje.
V prihovoroch (po latinsky intercessiones) Cirkev vyjadruje, že Eucharistia sa slávi v spoločenstve s celou Cirkvou,(954) nebeskou i pozemskou, s Cirkvou živých i zosnulých a v spoločenstve s pastiermi Cirkvi: s pápežom, s diecéznym biskupom, s jeho kňazmi a diakonmi a so všetkými biskupmi sveta spolu s ich cirkvami.

KKC1355


1355 Pri prijímaní, ktoré predchádza modlitba Pána(1382) a lámanie chleba, veriaci prijímajú „chlieb z neba“ a „kalich spásy“, telo a krv Krista, ktorý dal seba „za život sveta“ (Jn 6,51):
Pretože tento chlieb a toto víno boli podľa starodávneho vyjadrenia „eucharistizované“, „tento pokrm sa u nás volá Eucharistia a nesmie sa na nej zúčastniť nik, iba ten, kto verí, že je pravda,(1327) čo učíme, a bol obmytý kúpeľom na odpustenie hriechov a na znovuzrodenie a žije tak, ako [nám] to zanechal Kristus“.

KKC1356


1356 Ak kresťania už od začiatku slávia Eucharistiu, a to v podobe, ktorá sa napriek veľkej rozdielnosti čias a liturgií v podstate nezmenila, je to preto, lebo vieme, že nás viaže Pánov príkaz, ktorý dal v predvečer svojho umučenia: „Toto robte na moju pamiatku“ (1Kor 11,24-25).

KKC1357


1357 Tento Pánov príkaz plníme slávením pamiatky jeho obety. Keď to robíme, obetujeme Otcovi, čo nám on dal: dary jeho stvorenia, chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a mocou Ducha Svätého stali Kristovým telom a krvou; takto sa Kristus stáva skutočne a tajomne prítomným.

KKC1358


1358 O Eucharistii treba teda uvažovať:
— ako o vzdávaní vďaky a chvály Otcovi;
— ako o obetnej pamiatke Krista a jeho tela (Cirkvi);
— ako o Kristovej prítomnosti mocou jeho slova a jeho Ducha.

KKC1359


1359 Eucharistia, sviatosť našej spásy, ktorú Kristus uskutočnil na kríži, je aj obetou chvály na vzdávanie vďaky za dielo stvorenia. V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom(293) predložené Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Cirkev môže skrze Krista prinášať obetu chvály na vzdávanie vďaky za všetko dobré, krásne a spravodlivé, čo Boh urobil v stvorení a v ľudstve.

KKC1360


1360 Eucharistia je obetou vzdávania vďaky Otcovi,(1083) je dobrorečením ktorým Cirkev vyjadruje svoju vďačnosť Bohu za všetky jeho dobrodenia, za všetko, čo vykonal stvorením, vykúpením a posvätením. Eucharistia znamená predovšetkým „vzdávanie vďaky“.

KKC1361


1361 Eucharistia je aj obetou chvály, ktorou Cirkev v mene celého stvorenstva ospevuje Božiu slávu. Táto obeta chvály(294) je možná jedine skrze Krista: on spája veriacich so svojou osobou, so svojou chválou a so svojím príhovorom za nás, takže sa obeta chvály Otcovi prináša skrze Krista a s ním, aby bola prijatá v ňom.

KKC1362


1362 Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi, ktorá je jeho telom. Vo všetkých eucharistických modlitbách nachádzame po slovách ustanovenia modlitbu, ktorá sa volá anamnéza alebo pamiatka.(1103)

KKC1363


1363 Pamiatka(1099) podľa Svätého písma nie je len spomienka na minulé udalosti, ale aj ohlasovanie obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal pre ľudí. V liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi. Takto chápe Izrael svoje vyslobodenie z Egypta: vždy, keď sa slávi Veľká noc, udalosti exodu sa sprítomňujú pamäti veriacich, aby podľa nich stvárňovali svoj život.

KKC1364


1364 V Novom zákone pamiatka dostáva nový význam. Keď Cirkev slávi Eucharistiu,(611) koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Obeta, ktorú Kristus priniesol raz navždy na kríži, zostáva stále aktuálna: „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža,(1085) v ktorej ,bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus‘ (1Kor 5,7), uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia.“

KKC1365


1365 Keďže Eucharistia je pamiatkou Kristovej Veľkej noci, je aj obetou. Obetný charakter Eucharistie(2100) vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“(1846) (Lk 22,19-20). V Eucharistii dáva Kristus to isté telo, ktoré vydal za nás na kríži, a tú istú krv, ktorú vylial „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

KKC1366


1366 Eucharistia je teda obeta,(613) lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie:
Kristus, „náš Boh a Pán… raz navždy [obetoval] seba samého Bohu Otcovi smrťou na oltári kríža, aby pre nich [ľudí] vykonal večné vykúpenie. Keďže však po smrti jeho kňazstvo nemalo zaniknúť (Hebr 7,24.27), pri Poslednej večeri, ,v tú noc, keď bol zradený‘ (1Kor 11,23),… [zanechal] Cirkvi, svojej milovanej Neveste, viditeľnú (ako si vyžaduje ľudská prirodzenosť) obetu, aby sa ňou sprítomňovala krvavá [obeta], ktorá sa mala raz navždy uskutočniť na kríži, aby jej pamiatka zostala až do konca sveta a aby sa jej spásna sila aplikovala na odpustenie hriechov, ktorých sa každodenne dopúšťame.“

KKC1367


1367 Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta:(1545) „Lebo jediná a tá istá je obeť, ten istý obetuje teraz službou kňazov, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži; rozdielny je iba spôsob obetovania.“ „A keďže v tejto božskej obete, ktorá sa koná vo svätej omši, je prítomný a nekrvavým spôsobom sa obetuje ten istý Kristus, ktorý na oltári kríža ,raz navždy obetoval seba samého krvavým spôsobom…‘, táto obeta [je] skutočne zmierna.“

KKC1368


1368 Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, má účasť na obete svojej Hlavy. S ním je aj ona celá obetovaná. Spája sa s jeho príhovorom u Otca za všetkých ľudí.(618, 2031) V Eucharistii sa Kristova obeta stáva aj obetou údov jeho tela. Život veriacich, ich vzdávanie chvály, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom,(1109) s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu. Kristova obeta prítomná na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť spojiť sa s jeho obetou.
V katakombách sa Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami v modlitbovom postoji. Ako Kristus, ktorý rozopäl ruky na kríži, aj Cirkev sa skrze neho, s ním a v ňom obetuje a oroduje za všetkých ľudí.

KKC1369


1369 Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom. Pápež, ktorý je poverený Petrovou službou v Cirkvi,(834, 882) je spojený s každým slávením Eucharistie, kde sa spomína ako znak a služobník jednoty všeobecnej Cirkvi. Miestny biskup je vždy zodpovedný za Eucharistiu,(1561) a to aj vtedy, keď jej predsedá kňaz.(1566) Jeho meno sa v nej vyslovuje preto, aby sa naznačilo, že on je na čele partikulárnej cirkvi uprostred presbytéria a za asistencie diakonov. Spoločenstvo prosí aj za všetkých vysvätených služobníkov, ktorí preň a s ním prinášajú eucharistickú obetu:
„Nech sa pokladá za platnú len tá Eucharistia, ktorá sa koná pod predsedníctvom biskupa alebo toho, koho on poveril.“
„Službou kňazov sa završuje duchovná obeta veriacich v spojení s obetou Krista, jediného Prostredníka, ktorá sa ich rukami v mene celej Cirkvi prináša v Eucharistii nekrvavým a sviatostným spôsobom, kým nepríde sám Pán.“

KKC1370


1370 S Kristovou obetou sa spájajú nielen tie údy, ktoré sú ešte tu na zemi, ale aj tie, čo sú už v nebeskej sláve.(956) Cirkev totiž prináša eucharistickú obetu v spoločenstve s preblahoslavenou Pannou Máriou(969) a so spomienkou na ňu i na všetkých svätých a všetky sväté. V Eucharistii je Cirkev spolu s Máriou určitým spôsobom pri kríži, spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom u Otca.

KKC1371


1371 Eucharistická obeta sa prináša aj za zosnulých veriacich,(958, 1689) „za zosnulých v Kristovi ešte nie celkom očistených“, (1032) aby mohli vojsť do Kristovho svetla a pokoja:
„Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári, kdekoľvek budete.“
„Potom [sa v anafore modlíme] za zosnulých svätých otcov a biskupov a vôbec za všetkých našich zosnulých, lebo veríme, že to bude na veľmi veľký úžitok tým dušiam, za ktoré sa prednáša modlitba, kým je prítomná svätá a nesmierna obeť… Keď predkladáme Bohu prosby za zosnulých, hoci boli hriešnikmi…, obetujeme Krista zabitého za naše hriechy, a tak uprosujeme Boha, priateľa ľudí, za nich i za nás.“

KKC1372


1372 Svätý Augustín obdivuhodne zhrnul toto učenie, ktoré nás povzbudzuje k čoraz plnšej účasti na obete nášho Vykupiteľa,(1140) ktorú slávime v Eucharistii:
„Celú túto vykúpenú obec, čiže zhromaždenie a spoločenstvo svätých, [prináša] ako všeobecnú obetu Bohu Veľkňaz, ktorý obetoval aj seba samého, keď trpel za nás v prirodzenosti sluhu, aby sme boli telom takej vznešenej Hlavy… Toto je obeta kresťanov: ,My mnohí sme jedno telo v Kristovi‘ (Rim 12,5). A Cirkev ju často koná aj v Oltárnej sviatosti – ktorú veriaci poznajú –, kde sa jej ukazuje, že v tej veci, ktorú obetuje, je sama obetovaná.“

KKC1373


1373 „Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac, ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás“ (Rim 8,34), je prítomný svojej Cirkvi mnohorakým spôsobom: vo svojom slove, v modlitbe svojej Cirkvi, „lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20), v chudobných, chorých, uväznených, vo sviatostiach, ktorých je pôvodcom, v obete omše a v osobe vysväteného služobníka. Ale „nadovšetko [je prítomný] pod eucharistickými spôsobmi“. (1088)

KKC1374


1374 Spôsob Kristovej prítomnosti pod eucharistickými spôsobmi je jediný svojho druhu. Povyšuje Eucharistiu nad všetky sviatosti,(1211) a preto Eucharistia je „akoby zavŕšenie duchovného života a cieľ všetkých sviatostí“. V Najsvätejšej sviatosti Eucharistie je obsiahnuté „opravdivo, skutočne a podstatne telo a krv spolu s dušou a božstvom nášho Pána Ježiša Krista, a teda celý Kristus“. „Táto prítomnosť sa nazýva ,skutočnou‘ nie výlučne, ako keby ostatné neboli ,skutočné‘, ale v najplnšom zmysle slova, pretože je podstatná; ňou sa totiž stáva prítomným celý a úplný Kristus, Boh a človek.“

KKC1375


1375 Kristus sa v tejto sviatosti stáva prítomným premenením chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Cirkevní Otcovia rozhodne potvrdili vieru Cirkvi v účinnosť Kristovho slova a pôsobenia Ducha Svätého(1105) pri tomto premenení. Napríklad svätý Ján Zlatoústy vyhlasuje:
„To, že sa predložené dary stávajú Kristovým telom a jeho krvou, nespôsobuje človek, ale sám Kristus, ktorý bol za nás ukrižovaný. Kňaz, ktorý [ho] predstavuje, vyslovuje tie slová, ale [ich] účinnosť a milosť sú od Boha.(298) Hovorí: Toto je moje telo. Toto slovo premieňa obetné dary.“
A svätý Ambróz o tomto premenení hovorí:
Buďme presvedčení, že „toto nie je to, čo vytvorila príroda, ale to, čo konsekrovalo dobrorečenie. A sila dobrorečenia je väčšia ako sila prírody, lebo dobrorečením sa mení aj sama príroda…“ „Ak teda mohlo Kristovo slovo z ničoho urobiť [to], čo nebolo, nemôže veci, ktoré sú, premeniť na to, čím neboli? Veď dať veciam prvotnú prirodzenosť nie je menej ako zmeniť ju.“

KKC1376


1376 Tridentský koncil zhŕňa katolícku vieru, keď vyhlasuje: „Keďže… Kristus, náš Vykupiteľ, povedal, že to, čo [v tej chvíli] obetuje pod spôsobom chleba, je skutočne jeho telo, v Božej Cirkvi vždy vládlo presvedčenie, ktoré tento svätý koncil teraz znovu vyhlasuje: Konsekráciou chleba a vína sa uskutočňuje premena celej podstaty chleba na podstatu tela Krista, nášho Pána, a celej podstaty vína na podstatu jeho krvi. Túto premenu svätá katolícka Cirkev primerane a vhodne nazýva transsubstanciácia [prepodstatnenie].“

KKC1377


1377 Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli konsekrácie a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže lámanie chleba Krista nedelí.

KKC1378


1378 Kult Eucharistie.(1178) V omšovej liturgii vyjadrujeme svoju vieru v skutočnú Kristovu prítomnosť pod spôsobmi chleba a vína okrem iného aj pokľaknutím alebo hlbokým úklonom na znak adorácie Pána:(103, 2628) „Katolícka Cirkev vzdávala a vzdáva tento kult adorácie, ktorý patrí sviatosti Eucharistie, nielen počas slávenia omše, ale aj mimo neho tak, že s najväčšou starostlivosťou uchováva konsekrované hostie, vystavuje ich, aby ich veriaci slávnostne uctievali, a nosí ich v procesii na radosť ľudu zhromaždeného vo veľkom počte.“

KKC1379


1379 Svätá „úschovňa“ (svätostánok)(1183) bola pôvodne určená na dôstojné uchovávanie Eucharistie, aby ju bolo možno mimo omše zaniesť chorým a neprítomným. Prehĺbením viery v Kristovu skutočnú prítomnosť v Eucharistii si Cirkev uvedomila význam tichej adorácie Pána prítomného pod eucharistickými spôsobmi. Preto svätostánok má byť umiestnený na zvlášť dôstojnom mieste kostola a má byť vyhotovený tak, aby zdôrazňoval a znázorňoval pravdu, že Kristus je v Najsvätejšej sviatosti skutočne prítomný.

KKC1380


1380 Je veľmi vhodné, že Kristus chcel zostať prítomný vo svojej Cirkvi takýmto jedinečným spôsobom. Keďže čoskoro mal opustiť svojich vo svojej viditeľnej podobe, chcel nám darovať svoju sviatostnú prítomnosť.(669) Keďže sa šiel obetovať na kríži pre našu spásu, chcel, aby sme mali pamiatku jeho lásky, ktorou nás miloval až „do krajnosti“ (Jn 13,1), až po darovanie svojho života. A skutočne, vo svojej eucharistickej prítomnosti zostáva tajomne medzi nami ako ten, ktorý nás miloval a vydal seba samého za nás, (478) a to pod znakmi, ktoré túto lásku vyjadrujú a dávajú na nej účasť:
„Cirkev a svet veľmi potrebujú eucharistický kult. Ježiš nás očakáva v tejto sviatosti lásky. Nešetrime svoj čas a stretajme sa s ním v adorácii,(2715) v kontemplácii plnej viery a ochotnej odčiňovať ťažké viny a zločiny sveta. Nech naša adorácia naozaj nikdy neprestane.“

KKC1381


1381 „Že v tejto sviatosti je pravé Kristovo telo a pravá Kristova krv, ako hovorí svätý Tomáš, ,nemožno poznať zmyslami, ale iba vierou, ktorá sa opiera o Božiu autoritu.(156) Preto keď Cyril komentuje text Lukáša 22, 19: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás, hovorí: Nepochybuj, či je to pravda, ale radšej prijmi s vierou Spasiteľove slová,(215) lebo ten, ktorý je Pravda, neklame.‘“
„Klaniam sa ti vrúcne, Bože večitý,
pod spôsobom chleba z lásky ukrytý.
Srdce moje tebe sa len oddáva,
že si Pánom jeho, vďačne uznáva.
Zrak môj i chuť chceli by ma oklamať,
ale sluch ma učí pevnú vieru mať.
Verím, čo Syn Boží ustanovil nám:
ten klamať nemôže, kto je Pravda sám.“

KKC1382


1382 Omša je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti (communio) na Pánovom tele a jeho krvi. Ale slávenie eucharistickej obety je celé zamerané na dôverné zjednotenie veriacich s Kristom(950) prostredníctvom svätého prijímania (communio). Prijímať znamená prijať samého Krista, ktorý sa obetoval za nás.

KKC1383


1383 Oltár, okolo ktorého je zhromaždená Cirkev(1182) pri slávení Eucharistie, predstavuje dve stránky toho istého tajomstva: obetný oltár a Pánov stôl, a to tým viac, že kresťanský oltár je symbolom samého Krista, ktorý je prítomný uprostred zhromaždenia svojich veriacich ako obeť prinášaná na naše zmierenie a zároveň ako nebeský pokrm, ktorý sa nám dáva. „Veď čo je Kristov oltár, ak nie obraz Kristovho tela?“ – pýta sa svätý Ambróz. A inde hovorí: „Oltár je obrazom [Kristovho] tela a Kristovo telo je na oltári.“ Liturgia vyjadruje túto jednotu obety a prijímania v mnohých modlitbách. Rímska cirkev sa napríklad vo svojej anafore modlí:
„Pokorne ťa prosíme, všemohúci Bože, prikáž svojmu svätému anjelovi preniesť tieto dary na tvoj nebeský oltár, pred tvár tvojej božskej velebnosti, aby nás všetkých, ktorí máme účasť na tejto oltárnej obete a prijmeme presväté telo a krv tvojho Syna, naplnilo hojné nebeské požehnanie a milosť.“

KKC1384


1384 Pán sa na nás obracia s naliehavou výzvou, aby sme ho prijímali(2835) vo sviatosti Eucharistie: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6,53).

KKC1385


1385 Aby sme mohli odpovedať na túto výzvu, musíme sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť. Svätý Pavol povzbudzuje spytovať si svedomie: „Kto by jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie“ (1Kor 11,27-29). Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia.(1457)

KKC1386


1386 Pred nesmiernou veľkosťou tejto sviatosti môže veriaci iba pokorne a s vrúcnou vierou opakovať stotníkove slová: „Domine, non sum dignus, ut intres sub tectum meum, sed tantum dic verbo et sanabitur anima mea – Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ V božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho sa veriaci modlia v tom istom duchu:
„Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri,(732) veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“

KKC1387


1387 Aby sa veriaci náležite pripravili na prijatie tejto sviatosti, majú zachovať pôst predpísaný v ich Cirkvi. (2043) Vonkajší postoj (pohyby, odev) má vyjadrovať úctu, slávnostný ráz a radosť tejto chvíle, keď sa Kristus stáva naším hosťom.

KKC1388


1388 Zodpovedá samému zmyslu Eucharistie, aby veriaci, ak majú potrebné dispozície, pristúpili k prijímaniu, keď sa zúčastnia na omši: „Veľmi sa odporúča tá dokonalejšia účasť na omši, ktorá spočíva v tom, že po kňazovom prijímaní veriaci prijímajú Pánovo telo z tej istej obety.“

KKC1389


1389 Cirkev ukladá veriacim povinnosť,(2042) aby sa v nedeľu a na prikázané sviatky zúčastnili na božskej liturgii, čiže svätej omši, a aby aspoň raz do roka prijali Eucharistiu, podľa možnosti vo veľkonočnom období, pripravení sviatosťou zmierenia. Cirkev však vrelo odporúča veriacim, aby prijímali svätú Eucharistiu v nedeľu a na prikázané sviatky, alebo ešte častejšie, aj každý deň.(2837)

KKC1390


1390 Vďaka Kristovej sviatostnej prítomnosti pod každým z oboch spôsobov možno prijímaním iba pod spôsobom chleba prijať celé ovocie milosti Eucharistie. Z pastoračných dôvodov sa v latinskom obrade táto forma prijímania právoplatne ustálila ako najbežnejšia. „Ale plnšie zvýraznenie znaku svätého prijímania sa dosiahne prijímaním pod obojím spôsobom. V tejto forme sa totiž dokonalejšie prejavuje znak eucharistickej hostiny.“ Takáto forma prijímania je bežná vo východných obradoch.

KKC1391


1391 Prijímanie prehlbuje naše zjednotenie s Kristom. Prijímanie Eucharistie prináša ako hlavné ovocie dôverné zjednotenie s Ježišom Kristom. Veď Pán hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“(460) (Jn 6,56). Život v Kristovi má svoj základ v eucharistickej hostine: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca,(521) aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6,57).
„Keď veriaci prijímajú na [Pánove] sviatky Synovo telo, ohlasujú si navzájom dobrú zvesť, že je daný závdavok života, ako keď anjel povedal Márii [Magdaléne]: ,Kristus vstal z mŕtvych!‘ Hľa, aj teraz sa udeľuje život a vzkriesenie tomu, kto prijíma Krista.“

KKC1392


1392 Čo spôsobuje hmotný pokrm v našom telesnom živote,(1212) to obdivuhodným spôsobom uskutočňuje sväté prijímanie v našom duchovnom živote. Účasť na tele vzkrieseného Krista, tele „oživenom Duchom Svätým a oživujúcom“, zachováva, zveľaďuje a obnovuje život milosti prijatý v krste. Tento rast kresťanského života sa potrebuje živiť eucharistickým prijímaním, chlebom nášho putovania, až do chvíle smrti, keď ho dostaneme ako viatikum („pokrm na cestu“).(1524)

KKC1393


1393 Prijímanie nás odlučuje od hriechu. Kristovo telo, ktoré prijímame vo svätom prijímaní, „je obetované za nás“ a krv,(613) ktorú pijeme, „je vyliata za všetkých na odpustenie hriechov“. Preto nás Eucharistia nemôže zjednotiť s Kristom bez toho, aby nás zároveň neočistila od hriechov, ktoré sme spáchali, a neuchránila pred budúcimi hriechmi.
„Vždy, keď [ho] prijímame, zvestujeme Pánovu smrť. Ak zvestujeme [jeho] smrť, zvestujeme odpustenie hriechov. Ak vždy, keď sa vylieva [jeho] krv, vylieva sa na odpustenie hriechov, musím ju stále prijímať, aby mi stále odpúšťala hriechy. Ja, ktorý stále pácham hriechy, musím mať stále liek.“

KKC1394


1394 Podobne ako telesný pokrm slúži na obnovenie stratených síl, tak Eucharistia posilňuje lásku,(1863) ktorá v každodennom živote má sklon slabnúť. A táto oživená láska zotiera všedné hriechy. Keď sa nám Kristus dáva, oživuje našu lásku(1436) a robí nás schopnými pretrhnúť nezriadené lipnutia na stvoreniach a zakoreniť sa v ňom:
„Keďže teda Kristus zomrel za nás z lásky, keď si počas obety pripomíname jeho smrť, prosíme, aby prišiel Svätý Duch a udelil nám lásku. Úpenlivo prosíme, aby sme skrze tú lásku, z ktorej sa Kristus dal ukrižovať za nás, aj my mohli po prijatí milosti Svätého Ducha považovať svet za ukrižovaný pre nás a mohli byť ukrižovaní pre svet… Keďže sme dostali dar lásky, zomrime hriechu a žime Bohu!“

KKC1395


1395 Eucharistia nás tou istou láskou, ktorú v nás zapaľuje, chráni pred budúcimi smrteľnými hriechmi.(1588) Čím väčšiu účasť máme na Kristovom živote a čím väčšie pokroky robíme v priateľstve s ním, tým ťažšie sa od neho odlúčime smrteľným hriechom.(1446) Eucharistia nie je zameraná na odpúšťanie smrteľných hriechov. To je vlastné sviatosti zmierenia. Eucharistii je vlastné, že je sviatosťou tých, ktorí sú v plnom spoločenstve s Cirkvou.

KKC1396


1396 Jednota tajomného tela: Eucharistia utvára Cirkev.(1118) Tí, čo prijímajú Eucharistiu, sú užšie zjednotení s Kristom. Preto ich Kristus spája so všetkými veriacimi do jedného tela – Cirkvi. Prijímanie Eucharistie obnovuje, posilňuje a prehlbuje toto včlenenie do Cirkvi,(1267) ktoré sa uskutočnilo už krstom. V krste sme boli povolaní, aby sme tvorili jedno telo. Eucharistia uskutočňuje toto povolanie: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“(790) (1Kor 10,16-17).
„Ak ste Kristovým telom a jeho údmi, vaša sviatosť je položená na Pánovom stole: prijímate svoju sviatosť. Na to, čím ste, odpovedáte Amen [Áno, je to pravda] a svojou odpoveďou to podpisujete.(1064) Počuješ totiž ,Telo Kristovo‘ a odpovedáš Amen‘. Buď teda údom Kristovho tela, aby [tvoje] Amen bolo pravdivé.“

KKC1397


1397 Eucharistia zaväzuje voči chudobným. Aby sme v pravde prijímali Kristovo telo a jeho krv obetované za nás,(2449) musíme spoznať Krista v tých najchudobnejších, jeho bratoch.
„Ochutnal si Pánovu krv, a ani tak nepoznáš brata;… teraz však zneucťuješ aj sám stôl, keď nepokladáš za hodného ani tvojho pokrmu toho, ktorý bol uznaný za hodného mať účasť na tomto stole… Boh ťa oslobodil od všetkých tvojich [hriechov] a uznal ťa za hodného takého stola: a ty si sa ani tak nestal štedrejším.“

KKC1398


1398 Eucharistia a jednota kresťanov. Pred veľkosťou tohto tajomstva svätý Augustín zvolá: „Ó sviatosť milosrdenstva! Ó znak jednoty! Ó puto lásky!“ Čím bolestnejšie sa pociťujú rozdelenia Cirkvi,(817) ktoré prerušujú spoločnú účasť na Pánovom stole, tým naliehavejšie sú modlitby k Pánovi, aby sa vrátili dni úplnej jednoty všetkých, ktorí veria v neho.

KKC1399


1399 Východné cirkvi,(838) ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, slávia Eucharistiu s veľkou láskou: „Tie cirkvi, i keď sú oddelené, [majú] pravé sviatosti a najmä – na základe apoštolského nástupníctva – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojení veľmi tesnými zväzkami.“ Preto „je istá účasť in sacris [na svätých veciach] nielen možná ale za vhodných okolností a so schválením cirkevnej vrchnosti sa aj odporúča“.

KKC1400


1400 Cirkevné spoločenstvá, ktoré vznikli z reformácie a sú oddelené od Katolíckej cirkvi, si nezachovali „pravú a neporušenú podstatu eucharistického tajomstv(1536)a najmä preto, že im chýba sviatosť posvätného stavu“. Z tohto dôvodu pre Katolícku cirkev nie je možná vzájomná účasť na Eucharistii (intercommunio) s týmito spoločenstvami. Keď si však tieto cirkevné spoločenstvá „pri Svätej večeri pripomínajú pamiatku Pánovej smrti a jeho zmŕtvychvstania, vyznávajú, že naznačuje život v spoločenstve s Kristom, a očakávajú jeho slávny príchod.“

KKC1401


1401 Keď sa podľa úsudku ordinára vyskytne naliehavá potreba,(1483) katolícki vysvätení služobníci môžu udeliť sviatosti (Eucharistiu, sviatosť pokánia a pomazanie chorých) aj iným kresťanom, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, ak o ne dobrovoľne požiadajú; v takom prípade je potrebné, aby vyznávali katolícku vieru, čo sa týka týchto sviatostí, a aby mali potrebné dispozície. (1385)

KKC1402


1402 V jednej starodávnej modlitbe Cirkev s jasotom pozdravuje eucharistické tajomstvo:(1323) „O sacrum convivium in quo Christus sumitur: recolitur memoria passionis eius, mens impletur gratia et futurae gloriae nobis pignus datur – Ó svätá hostina, pri ktorej prijímame Krista: slávi sa pamiatka jeho umučenia, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy.“ Keďže Eucharistia je pamiatkou Pánovej Veľkej noci a našou účasťou na oltárnej obete sme naplnení všetkým nebeským požehnaním a milosťou, Eucharistia je aj anticipovaním nebeskej slávy.(1130)

KKC1403


1403 Sám Pán pri Poslednej večeri upriamil pohľad svojich učeníkov na zavŕšenie Veľkej noci v Božom kráľovstve: „Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca“ (Mt 26,29). Vždy, keď Cirkev slávi Eucharistiu, pripomína si tento prísľub a jej pohľad sa obracia na toho, „ktorý príde“ (Zjvl ,4). Vo svojej modlitbe vyprosuje jeho príchod:(671) „Marana tha“ (1Kor 16,22), „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22,20), „Nech príde [tvoja] milosť a nech sa pominie tento svet.“

KKC1404


1404 Cirkev vie, že Pán už teraz prichádza vo svojej Eucharistii a že je v nej prítomný medzi nami. Táto prítomnosť je však zahalená. Preto keď slávime Eucharistiu, „očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (1041) a modlíme sa: „Pevne dúfame, že aj my sa tam [v tvojom Kráľovstve]… budeme naveky radovať z tvojej slávy. Tam zotrieš každú slzu z našich očí a uvidíme teba, svojho Boha, z tváre do tváre;(1028) budeme ti podobní po všetky veky a budeme ťa bez prestania chváliť.“

KKC1405


1405 Nemáme istejší závdavok ani zjavnejší znak tejto veľkej nádeje,(1042) čiže nádeje na „nové nebo a novú zem, na ktorých prebýva spravodlivosť“ (2Pt 3,13), ako Eucharistiu. Lebo vždy, keď sa slávi toto tajomstvo, „uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia“ (1000) a my lámeme „jeden chlieb, ktorý je liekom nesmrteľnosti a protijedom, aby sme nezomreli, ale navždy žili v Ježišovi Kristovi“.

KKC1406

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: Zhrnutie

1406 Ježiš hovorí: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky… Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život…, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,51.54.56).

KKC1407

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: Zhrnutie

1407 Eucharistia je srdcom a vrcholom života Cirkvi, lebo v nej Kristus pridružuje svoju Cirkev a všetkých jej členov k svojej obete chvály a vzdávania vďaky, ktorú raz navždy priniesol na kríži svojmu Otcovi. Prostredníctvom tejto obety vylieva milosti spásy na svoje telo, ktorým je Cirkev.

KKC1408

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: Zhrnutie

1408 Eucharistické slávenie vždy obsahuje: hlásanie Božieho slova; vzdávanie vďaky Bohu Otcovi za všetky jeho dobrodenia, predovšetkým za dar jeho Syna; konsekráciu chleba a vína a účasť na liturgickej hostine prijímaním Pánovho tela a krvi. Tieto prvky tvoria jediný úkon kultu.

KKC1409

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: Zhrnutie

1409 Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, čiže diela spásy uskutočneného Kristovým životom, smrťou a zmŕtvychvstaním, diela, ktoré sa sprítomňuje liturgickým slávením (actio liturgica).

KKC1410

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: Zhrnutie

1410 Sám Kristus, večný Veľkňaz Novej zmluvy, prostredníctvom služby kňazov prináša eucharistickú obetu. A ten istý Kristus skutočne prítomný pod spôsobmi chleba a vína je aj obeťou eucharistickej obety.

KKC1411

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: Zhrnutie

1411 Len platne vysvätení kňazi môžu predsedať sláveniu Eucharistie a konsekrovať chlieb a víno, aby sa stali Pánovým telom a jeho krvou.

KKC1412

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: Zhrnutie

1412 Podstatnými znakmi sviatosti Eucharistie sú pšeničný chlieb a víno z viniča; na ne sa zvoláva požehnanie Ducha Svätého a kňaz nad nimi vyslovuje slová konsekrácie, ktoré Ježiš povedal pri Poslednej večeri: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás… Toto je kalich mojej krvi.“

KKC1413

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: Zhrnutie

1413 Konsekráciou sa uskutočňuje prepodstatnenie (transsubstantiatio) chleba a vína na Kristovo telo a jeho krv. Pod konsekrovanými spôsobmi chleba a vína je opravdivo, skutočne a podstatne prítomný sám živý a oslávený Kristus, jeho telo a jeho krv spolu s jeho dušou a s jeho božstvom.

KKC1414

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: Zhrnutie

1414 Eucharistia ako obeta sa prináša aj na zadosťučinenie za hriechy živých i mŕtvych a na dosiahnutie duchovných alebo časných dobier od Boha.

KKC1415

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: Zhrnutie

1415 Kto chce prijať Ježiša Krista v eucharistickom prijímaní, musí byť v stave milosti. Ak si je niekto vedomý, že spáchal smrteľný hriech, nesmie prijať Eucharistiu, ak prv nedostal rozhrešenie vo sviatosti pokánia.

KKC1416

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: Zhrnutie

1416 Sväté prijímanie Kristovho tela a jeho krvi prehlbuje zjednotenie prijímajúceho s Pánom, odpúšťa mu všedné hriechy a chráni ho pred ťažkými hriechmi. Keďže sa medzi prijímajúcim a Kristom upevňujú putá lásky, prijímanie tejto sviatosti upevňuje jednotu Cirkvi, Kristovho tajomného tela.

KKC1417

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: Zhrnutie

1417 Cirkev vrelo odporúča veriacim, aby pristúpili k svätému prijímaniu, keď sa zúčastnia na slávení Eucharistie; ukladá im povinnosť urobiť tak aspoň raz do roka.

KKC1418

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: Zhrnutie

1418 Keďže v Oltárnej sviatosti je prítomný sám Kristus, treba ho uctievať kultom adorácie. Návšteva Najsvätejšej sviatosti je „dôkazom vďačnosti, znakom lásky a povinnosťou náležitej adorácie voči Kristovi Pánovi“.

KKC1419

        časť: DRUHÁ ČASŤ SLÁVENIE KRESŤANSKÉHO TAJOMSTVA
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL SEDEM SVIATOSTÍ CIRKVI
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA SVIATOSTI UVÁDZANIA DO KRESŤANSKÉHO ŽIVOTA
    článok: 3. článok SVIATOSŤ EUCHARISTIE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: Zhrnutie

1419 Kristus, ktorý odišiel z tohto sveta k Otcovi, dáva nám v Eucharistii závdavok slávy u neho; účasť na svätej obete nás pripodobňuje jeho srdcu, udržiava naše sily, kým putujeme týmto životom, vzbudzuje v nás túžbu po večnom živote a už teraz nás spája s nebeskou Cirkvou, s preblahoslavenou Pannou Máriou a so všetkými svätými.