SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: PRVÁ ČASŤ VYZNANIE VIERY
     oddiel: PRVÝ ODDIEL „VERÍM“ – „VERÍME“
  kapitola: DRUHÁ KAPITOLA BOH IDE V ÚSTRETY ČLOVEKOVI
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

DRUHÁ KAPITOLA BOH IDE V ÚSTRETY ČLOVEKOVI

50 Človek môže prirodzeným rozumom s istotou poznať Boha,(36) vychádzajúc z jeho diel. Ale je aj iný druh poznania (ordo cognitionis), ktorý človek svojimi silami nijako nemôže dosiahnuť, totiž druh poznania z Božieho zjavenia. Boh sa z úplne slobodného rozhodnutia zjavuje a dáva človeku. Robí to tak, že mu zjavuje tajomstvo seba samého,(1066) svoj dobrotivý plán, ktorý si v Kristovi od večnosti predsavzal v prospech všetkých ľudí. Naplno zjavuje svoj plán, keď posiela svojho milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, a Ducha Svätého.

zobraziť celé1. článok BOŽIE ZJAVENIE

zobraziť celéI. Boh zjavuje svoj „dobrotivý plán“

51 „Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle,(2823) že ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti.“ (1996)

52 Boh, ktorý „prebýva v neprístupnom svetle“ (1Tim 6,16), chce darovať svoj Boží život ľuďom, ktorých slobodne stvoril, aby ich vo svojom jednorodenom Synovi urobil adoptovanými synmi. Boh zjavuje seba samého, lebo chce ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami od seba.

53 Boží plán Zjavenia sa uskutočňuje zároveň „činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté“ a navzájom sa objasňujú.(1953) Tento plán obsahuje osobitnú „Božiu výchovu [pedagógiu]“:(1950) Boh sa dáva človeku postupne a po etapách ho pripravuje na prijatie nadprirodzeného Zjavenia, ktorým zjavuje seba samého a ktoré vrcholí v osobe a poslaní vteleného Slova, Ježiša Krista.
Svätý Irenej Lyonský veľa ráz hovorí o tejto Božej výchove (pedagógii), pričom používa obraz vzájomného privykania Boha a človeka: „Božie Slovo… prebývalo v človeku a stalo sa Synom človeka, aby privykalo človeka prijímať Boha a Boha privykalo prebývať v človeku podľa Otcovho rozhodnutia.“

zobraziť celéII. Etapy Zjavenia

zobraziť celéBOH SA OD ZAČIATKU DÁVA POZNAŤ

54 „Boh, ktorý všetko tvorí a udržuje skrze Slovo,(32) dáva ľuďom vo stvorených veciach trvalé svedectvo o sebe. A keďže chcel otvoriť cestu nadprirodzenej spásy, zjavil okrem toho už od začiatku seba samého prarodičom.“ Povolal ich do dôverného spoločenstva so sebou, keď ich zaodel jasom milosti a spravodlivosti.(374)

55 Toto Zjavenie nebolo prerušené hriechom našich prarodičov.(397, 410) Boh totiž „po ich páde vzbudil v nich nádej na spásu prisľúbením vykúpenia a ustavične sa staral o ľudské pokolenie, aby všetkým, ktorí vytrvalým konaním dobra hľadajú spásu, daroval večný život“.
„A keď pre svoju neposlušnosť stratil tvoje priateľstvo, neponechal si ho v moci smrti… Viac ráz si ľuďom ponúkol zmluvu.“ (761)

zobraziť celéZMLUVA S NOEMOM

56 Keď sa následkom hriechu jednota ľudského pokolenia rozpadla,(401) Boh sa najprv snaží zachrániť ľudstvo tak, že robí zákroky v prospech jeho jednotlivých častí.(1219) Zmluva s Noemom uzavretá po potope vyjadruje princíp Božieho poriadku spásy (oeconomia divina) voči „národom“, čiže voči ľuďom zoskupeným „podľa ich krajín, každý podľa svojho jazyka a kmeňa“ (Gn 10,5).

57 Tento zároveň kozmický, spoločenský a náboženský poriadok množstva národov je určený na to, aby krotil pýchu padlého ľudstva, ktoré – svorné vo svojej skazenosti – by chcelo na spôsob Babylonu samo vytvoriť svoju jednotu. Ale v dôsledku hriechu mnohobožstvo, ako aj zbožňovanie národa a jeho vodcu neprestajne ohrozujú tento dočasný poriadok pohanskou skazenosťou.

58 Zmluva uzavretá s Noemom platí dovtedy, kým trvá čas „národov“, teda až do všeobecného ohlasovania evanjelia.(674) Sväté písmo má v úcte niektoré veľké postavy „národov“, ako je „spravodlivý Ábel“, kráľ a kňaz Melchizedech, ktorý je predobrazom Krista, alebo spravodliví „Noe, Daniel a Jób“ (Ez 14,14). Sväté písmo tak vyjadruje, akú veľkú svätosť môžu dosiahnuť tí, čo žijú podľa zmluvy(2569) s Noemom v očakávaní Krista, ktorý zhromaždí v jedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52).

zobraziť celéBOH SI VYVOLÍ ABRAHÁMA

59 Aby Boh rozptýlené ľudstvo zhromaždil v jedno,(145, 2570) vyvolí si Abrama a volá ho: Odíď „zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu“ (Gn 12,1), aby ho urobil Abrahámom, čiže „otcom mnohých národov“ (Gn 17,5): „V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12,3).

60 Národ pochádzajúci z Abraháma bude nositeľom prisľúbenia,(760) ktoré dostali patriarchovia. Bude vyvoleným národom, povolaným pripraviť budúce zhromaždenie všetkých Božích detí do jednoty Cirkvi. (762, 781) Bude koreňom, do ktorého budú naštepení pohania, keď uveria.

61 Patriarchovia, proroci a iné vynikajúce postavy Starého zákona boli a budú vždy uctievaní ako svätí vo všetkých liturgických tradíciách Cirkvi.

zobraziť celéBOH SI UTVÁRA SVOJ ĽUD IZRAEL

62 Po patriarchoch Boh utvoril Izrael ako svoj ľud tým, že ho vyslobodil z egyptského otroctva.(2060, 2574) Uzavrel s ním zmluvu na Sinaji a prostredníctvom Mojžiša mu dal svoj zákon, aby ho uznával a slúžil mu ako jedinému živému a pravému Bohu, starostlivému Otcovi a spravodlivému sudcovi, a aby očakával prisľúbeného Spasiteľa. (1961)

63 Izrael je kňazský Boží ľud, (204, 2801) nad ktorým „sa vzýva meno Pánovo“ (Dt 28,10). Je to národ tých, čo „boli prví, ku ktorým Pán [náš Boh] prehovoril,“ národ „starších bratov“ v Abrahámovej viere. (839)

64 Boh prostredníctvom prorokov formuje svoj ľud v nádeji na spásu,(711) v očakávaní novej a večnej zmluvy, ktorá je určená všetkým ľuďom a bude im vpísaná do sŕdc. (1965) Proroci ohlasujú dokonalé vykúpenie Božieho ľudu očistenie od všetkých jeho neverností a spásu, ktorá bude zahŕňať všetky národy. Nositeľmi tejto nádeje budú predovšetkým Pánovi chudobní a pokorní. Sväté ženy, ako Sára, Rebeka, Ráchel, Miriam, Debora, Anna, Judita a Ester, uchovali živú nádej na spásu Izraela.(489) Najčistejším obrazom tejto nádeje je Panna Mária.

zobraziť celéIII. Ježiš Kristus – „Prostredník a plnosť celého Zjavenia“

zobraziť celéBOH POVEDAL VŠETKO VO SVOJOM SLOVE

65 „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1,1-2).
Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom,(102) je jediné, dokonalé a definitívne Otcovo Slovo. V ňom Otec povedal všetko a nebude už iné slovo okrem tohto. Svätý Ján z Kríža to po toľkých iných vyslovuje jasne, keď komentuje Hebr 1, 1-2:
„Keď nám dal svojho Syna, ktorý je jeho jediné a definitívne Slovo, spolu a naraz nám týmto svojím jediným Slovom povedal všetko a nemá už čo povedať. Lebo čo predtým hovoril prorokom po častiach, nám už v ňom povedal všetko, keď nám ho dal celého, totiž svojho Syna.(516) Preto keby sa teraz niekto chcel Boha na niečo vypytovať alebo žiadať od neho nejaké videnie alebo zjavenie, nielenže by robil nerozumnú vec, ale urážal by Boha, neupierajúc svoje oči jedine na Krista(2717) alebo hľadajúc inú vec alebo novotu mimo neho.“

zobraziť celéINÉ ZJAVENIE UŽ NEBUDE

66 „Kresťanský poriadok spásy (oeconomia christiana) ako nová a definitívna zmluva nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné Zjavenie.“ No hoci je Zjavenie zavŕšené, jeho obsah nie je plne rozvitý. Je úlohou kresťanskej viery v priebehu storočí postupne pochopiť jeho úplný význam.(94)

67 V priebehu storočí sa vyskytli takzvané „súkromné“ zjavenia. Niektoré z nich uznala aj cirkevná autorita. Nepatria však do pokladu viery. Ich úlohou nie je „zlepšovať“ či „dopĺňať“ Kristovo definitívne Zjavenie,(84) ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období. Zmysel veriacich (sensus fidelium) vie pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi(93) rozlíšiť a prijať, čo je v týchto zjaveniach autentickou výzvou Krista alebo jeho svätých pre Cirkev.
Kresťanská viera nemôže prijať „zjavenia“, ktoré si nárokujú prevýšiť alebo opraviť Zjavenie, ktorého zavŕšením je Kristus. To je prípad niektorých nekresťanských náboženstiev a niektorých nových siekt, ktoré sa zakladajú na takých „zjaveniach“.

zobraziť celéZhrnutie

68 Boh sa z lásky zjavil a daroval človekovi. Tak dáva definitívnu a prehojnú odpoveď na otázky, ktoré si kladie človek o zmysle a cieli svojho života.

69 Boh sa zjavil človekovi tak, že mu činmi a slovami postupne dával poznať tajomstvo seba samého.

70 Okrem svedectva, ktoré Boh vydáva o sebe vo stvorených veciach, on sám sa zjavil našim prarodičom. Hovoril k nim a po páde im prisľúbil spásu a ponúkol im svoju zmluvu.

71 Boh uzavrel s Noemom trvalú zmluvu medzi sebou a všetkými živými bytosťami. Táto zmluva bude trvať, kým bude trvať svet.

72 Boh si vyvolil Abraháma a uzavrel s ním a s jeho potomstvom zmluvu. Z neho utvoril svoj ľud, ktorému prostredníctvom Mojžiša zjavil svoj Zákon. Skrze prorokov ho pripravil na prijatie spásy určenej celému ľudstvu.

73 Boh sa naplno zjavil, keď poslal svojho Syna, v ktorom uzavrel svoju zmluvu naveky. Syn je Otcovo definitívne Slovo, takže po ňom už nebude iné Zjavenie.

zobraziť celé2. článok ODOVZDÁVANIE BOŽIEHO ZJAVENIA

74 Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1Tim 2,4), čiže Ježiša Krista. (851) Je teda potrebné, aby bol Ježiš Kristus ohlasovaný všetkým národom a všetkým ľuďom, aby sa tak Zjavenie dostalo až na kraj sveta.
„Boh vo svojej veľkej dobrote ustanovil, aby to, čo zjavil na spásu všetkých národov, zostalo navždy neporušené a odovzdávalo sa všetkým pokoleniam.“

zobraziť celéI. Apoštolská Tradícia

75 „Kristus Pán, v ktorom sa završuje celé Zjavenie najvyššieho Boha, prikázal apoštolom, aby evanjelium, ktoré bolo prisľúbené skrze prorokov a ktoré on splnil a vlastnými ústami hlásal, všetkým ohlasovali ako zdroj každej spasiteľnej pravdy a morálnej normy,(171) a tak im sprostredkovali Božie dary.“

zobraziť celéAPOŠTOLSKÉ OHLASOVANIE…

76 Podľa Pánovho príkazu sa evanjelium odovzdávalo dvoma spôsobmi:
— Ústne: „prostredníctvom apoštolov, ktorí ústnym ohlasovaním, príklad mi a ustanovizňami odovzdali to, čo prijali z Kristových úst, zo styku s ním a z jeho činov, alebo poznali vnuknutím Ducha Svätého“.
— Písomne: „prostredníctvom tých apoštolov a apoštolských mužov, ktorí z vnuknutia toho istého Ducha Svätého zaznamenali posolstvo spásy písomne“.

zobraziť celé… POKRAČUJE V APOŠTOLSKOM NÁSTUPNÍCTVE

77 „Aby sa však evanjelium zachovalo v Cirkvi stále neporušené a živé, apoštoli zanechali biskupov ako svojich nástupcov(861) a ,odovzdali im svoje miesto v Učiteľskom úrade‘.“ Lebo „apoštolské ohlasovanie, ktoré je osobitným spôsobom zaznačené v inšpirovaných knihách, malo sa nepretržitým nástupníctvom zachovať až do konca čias“.

78 Toto živé odovzdávanie, vykonávané v Duchu Svätom, sa volá Tradícia, pretože sa líši od Svätého písma,(174) i keď je s ním úzko spojené. Prostredníctvom Tradície(1124, 2651) „Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí“. „Výroky svätých Otcov dosvedčujú oživujúcu prítomnosť tejto Tradície, ktorej bohatstvo prechádza do praxe a života veriacej a modliacej sa Cirkvi.“

79 Takto Otcovo zjavenie seba samého, ktoré uskutočnil skrze svoje Slovo v Duchu Svätom, ostáva prítomné a pôsobí v Cirkvi: „Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestajne sa zhovára s Nevestou svojho milovaného Syna a Duch Svätý, skrze ktorého živý hlas evanjelia zaznieva v Cirkvi a jej prostredníctvom vo svete, uvádza veriacich do plnej pravdy a dáva Kristovmu slovu bohato v nich prebývať.“

zobraziť celéII. Vzťah medzi Tradíciou a Svätým písmom

zobraziť celéJEDEN SPOLOČNÝ PRAMEŇ…

80 „Posvätná Tradícia a Sväté písmo teda navzájom úzko súvisia a sú spojené. Veď obidve vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu.“ Obidve robia v Cirkvi prítomným a plodným tajomstvo Krista, ktorý sľúbil, že ostane so svojimi „po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).

zobraziť celé… DVA ROZDIELNE SPÔSOBY ODOVZDÁVANIA

81 „Sväté písmo je Božie slovo, nakoľko je písomne zaznačené z vnuknutia Ducha Svätého.“
„Posvätná Tradícia však Božie slovo,(113) ktoré zveril Kristus Pán a Duch Svätý apoštolom, neporušene odovzdáva ich nástupcom; aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojím ohlasovaním verne zachovávali, vysvetľovali a šírili.“

82 Z toho vyplýva, že Cirkev, ktorej je zverené odovzdávanie a vysvetľovanie Zjavenia, „nečerpá svoju istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo Svätého písma. Preto treba obidve prijímať a vážiť si ich s rovnakou láskou a úctou.“

zobraziť celéAPOŠTOLSKÁ TRADÍCIA A CIRKEVNÉ TRADÍCIE

83 Tradícia, o ktorej tu hovoríme, pochádza od apoštolov a odovzdáva to, čo oni prijali z Ježišovho učenia a príkladu a čo ich naučil Duch Svätý. Veď prvá generácia kresťanov ešte nemala napísaný Nový zákon a Nový zákon sám svedčí o procese živej Tradície.
Od nej treba odlišovať „tradície“(1202, 2041) teologické, disciplinárne, liturgické alebo týkajúce sa nábožnosti,(2684) ktoré sa postupom času zrodili v miestnych cirkvách. Sú to osobitné formy prispôsobené rôznym miestam a obdobiam, ktorými sa prejavuje veľká Tradícia. V jej svetle sa tieto „tradície“ môžu pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi zachovať, zmeniť alebo aj zanechať.

zobraziť celéIII. Vysvetľovanie pokladu viery

zobraziť celéPOKLAD VIERY ZVERENÝ CELEJ CIRKVI

84 Poklad viery (depositum fidei), ktorý je obsiahnutý v posvätnej Tradícii a vo Svätom písme,(857, 841) bol prostredníctvom apoštolov zverený celej Cirkvi. „Tým, že sa ho pridŕža, celý svätý ľud zjednotený so svojimi pastiermi stále zotrváva v učení apoštolov a v spoločenstve,(2033) pri lámaní chleba a v modlitbách, takže sa vytvára jedinečná zhoda medzi pastiermi a veriacimi v zachovávaní, praktizovaní a vyznávaní odovzdanej viery.“

zobraziť celéUČITELSKÝ ÚRAD CIRKVI

85 „Úloha autenticky vysvetľovať Božie slovo,(888-892) písané alebo ústne podané, bola zverená jedine živému Učiteľskému úradu Cirkvi“(2032, 2040) – čiže biskupom v spoločenstve s Petrovým nástupcom, rímskym biskupom –, „ktorý vykonáva svoju autoritu v mene Ježiša Krista.“

86 „Tento Učiteľský úrad však nie je nad Božím slovom, ale mu slúži, lebo učí iba to, čo bolo odovzdané, nakoľko ho z Božieho poverenia a s pomocou Ducha Svätého nábožne počúva,(688) sväto zachováva a verne vykladá, a z tohto jediného pokladu viery čerpá všetko, čo predkladá veriť ako zjavené Bohom.“

87 Pamätajúc na Kristove slová apoštolom:(1548) „Kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10,16), veriaci poslušne prijímajú učenie a smernice, ktoré im v rozličných podobách dávajú ich pastieri.(2037)

zobraziť celéDOGMY VIERY

88 Učiteľský úrad Cirkvi naplno používa autoritu,(888-892) ktorú dostal od Krista, keď definuje dogmy, čiže keď spôsobom,(2032-2040) ktorý zaväzuje kresťanský ľud k neodvolateľnému súhlasu viery, predkladá pravdy obsiahnuté v Božom zjavení alebo keď definitívnym spôsobom predkladá pravdy, ktoré s nimi nevyhnutne súvisia.

89 Medzi naším duchovným životom a dogmami(2625) jestvuje organická spojitosť. Dogmy sú svetlá na ceste našej viery. Osvetľujú túto cestu a robia ju bezpečnou. A naopak, ak je náš život správny, náš rozum a naše srdce budú otvorené na prijímanie svetla dogiem viery.

90 V celku Zjavenia Kristovho tajomstva možno nájsť vzájomné spojitosti a súvislosti medzi dogmami. (114, 158) Treba pripomenúť, že „jestvuje poriadok čiže ,hierarchia‘ právd katolíckeho učenia,(234) lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný“.

zobraziť celéNADPRIRODZENÝ ZMYSEL PRE VIERU

91 Všetci veriaci majú účasť na chápaní a odovzdávaní zjavenej pravdy. Prijali pomazanie od Ducha Svätého,(737) ktorý ich učí a uvádza „do plnej pravdy“ (Jn 16,13).

92 „Spoločenstvo veriacich ako celok… sa nemôže mýliť vo viere a túto svoju osobitú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným zmyslom pre vieru,(785) ktorý je v celom ľude, keď ,od biskupov až po posledných veriacich laikov‘ vyjadruje svoj všeobecný súhlas vo veciach viery a mravov.“

93 „Týmto zmyslom pre vieru, ktorý vzbudzuje a udržuje Duch pravdy, Boží ľud pod vedením posvätného Učiteľského úradu…(889) sa neochvejne pridŕža viery ,raz navždy odovzdanej svätým‘, hlbšie do nej preniká správnym úsudkom a plnšie ju uvádza do života.“

zobraziť celéRAST V CHÁPANÍ VIERY

94 Vďaka pomoci Ducha Svätého sa v živote Cirkvi môže prehlbovať chápanie tak skutočností,(66) ako aj slov pokladu viery:
— „rozjímaním a štúdiom veriacich,(2651) ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci“; najmä „teologickým bádaním“ sa dosahuje „hlboké poznanie zjavenej pravdy“;
— „dôverným poznaním duchovných skutočností(2038, 2518) zo skúsenosti [veriacich]“; „Božie slová rastú s tým, kto ich číta“;
— „kazateľskou činnosťou tých, ktorí s biskupským nástupníctvom dostali hodnovernú charizmu pravdy“.

95 „Je teda zrejmé, že posvätná Tradícia, Sväté písmo a Učiteľský úrad Cirkvi podľa nanajvýš múdreho Božieho rozhodnutia tak navzájom súvisia a sú spojené, že jedno bez druhých by neobstálo a všetky spolu, každé svojím spôsobom, pôsobením jediného Ducha Svätého účinne prispievajú k spáse duší.“

zobraziť celéZhrnutie

96 Čo Ježiš Kristus zveril apoštolom, oni, inšpirovaní Duchom Svätým, svojím kázaním a písomne odovzdali všetkým pokoleniam až do Kristovho slávneho návratu.

97 „Posvätná Tradícia a Sväté písmo tvoria jeden posvätný poklad Božieho slova,“ v ktorom putujúca Cirkev ako v zrkadle kontempluje Boha, prameň celého svojho bohatstva.

98 „Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí.“

99 Celý Boží ľud svojím nadprirodzeným zmyslom pre vieru neprestáva prijímať dar Božieho zjavenia, hlbšie doň vnikať a plnšie z neho žiť.

100 Úloha autenticky vysvetľovať Božie slovo bola zverená jedine Učiteľskému úradu Cirkvi – rímskemu pápežovi a biskupom, ktorí sú v spoločenstve s ním.

zobraziť celé3. článok SVÄTÉ PÍSMO

zobraziť celéI. Ježiš Kristus – jediné Slovo Svätého písma

101 Aby sa Boh vo svojej láskavej dobrote zjavil ľuďom, hovorí im ľudskými slovami. „Božie slová totiž, vyjadrené ľudskými jazykmi, sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo.“

102 Boh všetkými slovami Svätého písma hovorí iba jedno Slovo, svoje jediné Slovo, v ktorom vyslovuje celého seba: (65, 2763)
„Pamätajte, že vo všetkých Písmach sa rozvíja jediné Božie Slovo(426-429) a cez mnohé ústa svätopiscov zaznieva jediné Slovo. A keďže je na počiatku Bohom u Boha, nepotrebuje slabiky, lebo je mimo času.“

103 Z tohto dôvodu Cirkev mala vždy v úcte Božie písma,(110, 1184) ako si uctieva aj Pánovo telo. Neprestáva podávať veriacim Chlieb života, vzatý zo stola tak Božieho slova, ako aj Kristovho tela. (1378)

104 Vo Svätom písme Cirkev neprestajne nachádza svoj pokrm a svoju silu, lebo v ňom nedostáva iba ľudské slovo, ale to, čím ono naozaj je: slovo Božie. „Veď v posvätných knihách Otec, ktorý je na nebesiach, ide s veľkou láskou v ústrety svojim deťom a zhovára sa s nimi.“

zobraziť celéII. Inšpirácia a pravdivosť Svätého písma

105 Autorom Svätého písma je Boh. „Čo Boh zjavil a písomne sa nachádza a predkladá vo Svätom písme, bolo zaznačené z vnuknutia Ducha Svätého.“
„Svätá matka Cirkev na základe apoštolskej viery pokladá všetky knihy Starého a Nového zákona i všetky ich časti za posvätné a kánonické, pretože, napísané z vnuknutia Ducha Svätého, majú za pôvodcu Boha a ako také boli odovzdané Cirkvi.“

106 Boh inšpiroval ľudských autorov posvätných kníh. „Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí, ktorými si poslúžil, aby jeho pôsobením v nich a skrze nich napísali ako praví autori všetko to a len to, čo chcel on, pričom použili svoje schopnosti a sily.“

107 Inšpirované knihy učia pravdu. „Keďže teda všetko, čo tvrdia inšpirovaní autori čiže svätopisci, sa má pokladať za tvrdenie Ducha Svätého, treba vyhlásiť, že knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu,(702) ktorú Boh chcel, aby bola zaznačená v posvätných spisoch na našu spásu.“

108 Kresťanská viera nie je však „náboženstvom knihy“. Kresťanstvo je náboženstvom Božieho „Slova“, ktoré „nie je napísané a nemé slovo, ale Slovo vtelené a živé“. Aby slová Písma nezostali akoby mŕtvou literou, je potrebné, aby nám Ježiš Kristus, večné Slovo živého Boha, skrze Ducha Svätého otvoril myseľ, žeby sme porozumeli Písmu.

zobraziť celéIII. Duch Svätý vykladá Písmo

109 Vo Svätom písme Boh hovorí človeku ľudským spôsobom. Pre správny výklad Písma treba teda dávať pozor na to, čo mali ľudskí autori v úmysle naozaj povedať a čo nám chcel Boh ich slovami skutočne zjaviť.

110 Aby sa zistil úmysel svätopiscov, treba vziať do úvahy podmienky ich doby a kultúry, „literárne druhy“, ktoré sa v tom čase používali, ako aj spôsob myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktorý bol bežný v tom čase. „Lebo pravda sa vždy ináč podáva a vyjadruje v textoch, ktoré sú rôznym spôsobom historické alebo prorocké, alebo poetické, alebo [sú napísané] v iných druhoch vyjadrovania.“

111 Ale keďže Sväté písmo je inšpirované, jestvuje aj iná zásada správneho výkladu, nie menej dôležitá ako predchádzajúca, bez ktorej by Písmo ostalo „mŕtvou literou“: „Sväté písmo sa má čítať a vysvetľovať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané.“
Druhý vatikánsky koncil uvádza tri kritériá na výklad Písma podľa Ducha, ktorý ho inšpiroval:

112 1. Ponajprv treba venovať veľkú pozornosť(128) „obsahu a jednote celého Písma“. Lebo hoci knihy, z ktorých sa skladá, sú veľmi odlišné, Písmo je jedno vzhľadom na jednotu Božieho plánu, ktorého Ježiš Kristus je stredobodom a srdcom, otvoreným od jeho Veľkej noci. (368)
„Pod Kristovým srdcom sa rozumie Sväté písmo, ktoré odhaľuje Kristovo srdce. Pred umučením bolo však zatvorené, lebo Písmo bolo nejasné, ale po umučení je otvorené, lebo tí, čo ho už chápu, uvažujú a rozlišujú, ako treba proroctvá vykladať.“

113 2. Ďalej treba Písmo čítať(81) „so zreteľom na živú Tradíciu celej Církvi“. Podľa výroku cirkevných Otcov Sväté písmo je napísané skôr v srdci Cirkvi ako na materiálnych prostriedkoch (sacra Scriptura principalius est in corde Ecclesiae quam in materialibus instrumentis scripta). Cirkev totiž nosí vo svojej Tradícii živú pamäť Božieho Slova a Duch Svätý jej dáva duchovný výklad Písma („… podľa duchovného zmyslu, ktorým Duch obdarúva Cirkev“ ).

114 3. Napokon treba brať do úvahy analógiu viery. (90) Pod „analógiou viery“ rozumieme spojitosť právd viery navzájom a v celom pláne Zjavenia.

zobraziť celéZMYSLY SVÄTÉHO PÍSMA

115 Podľa dávnej tradície možno rozlišovať dvojaký zmysel Písma: zmysel slovný a zmysel duchovný; druhý z nich sa delí ďalej na alegorický, morálny a anagogický. Hlboká zhoda všetkých štyroch zmyslov zaručuje živému čítaniu Písma v Cirkvi celé jeho bohatstvo:

116 Slovný zmysel. Je to zmysel,(110-114) ktorý dávajú slová Písma a ktorý odkrýva exegéza podľa zásad správneho výkladu. „Všetky zmysly [Svätého písma] sa zakladajú na jednom, totiž na slovnom.“

117 Duchovný zmysel.(1101) Vďaka jednote Božieho plánu znakom môže byť nielen text Svätého písma, ale aj skutočnosti a udalosti, o ktorých text hovorí.
l. Alegorický zmysel. Udalosti môžeme pochopiť hlbšie, keď spoznáme ich význam v Kristovi. Tak napríklad prechod cez Červené more je znakom Kristovho víťazstva a tým aj krstu.
2. Morálny zmysel. Udalosti, o ktorých sa hovorí v Písme, nás majú viesť k tomu, aby sme správne konali. Boli napísané „ako napomenutie pre nás“ (1Kor 10,11).
3. Anagogický zmysel. Skutočnosti a udalosti možno takisto vidieť v ich večnom význame, lebo nás vedú (po grécky anagoge) smerom do našej vlasti. Takto je Cirkev na zemi znakom nebeského Jeruzalema.

118 Stredoveké dvojveršie zhŕňa význam týchto štyroch zmyslov Písma takto:
„Littera gesta docet, quid credas allegoria,
moralis quid agas, quo tendas anagogia.“
(„Slovo [slovný zmysel] učí, čo sa stalo, alegória, čo máš veriť,
morálny [zmysel], čo máš robiť, anagógia, kam máš smerovať.“)

119 „Je úlohou exegétov usilovať sa o hlbšie chápanie a výklad zmyslu Svätého písma podľa týchto smerníc, aby takto akoby na základe predchádzajúceho bádania, dozrievalo rozhodnutie Cirkvi.(94) Lebo všetko, čo súvisí s vykladaním Písma, podlieha nakoniec rozhodnutiu Cirkvi, ktorá plní Božie poverenie a Božiu službu zachovať a vysvetľovať Božie slovo.“
„Neveril by som evanjeliu,(113) keby ma k tomu nepobádala autorita Cirkvi ¬– Ego vero Evangelio non crederem, nisi me catholicae Ecclesiae commoveret auctoritas.“

zobraziť celéIV. KÁNON SVÄTÉHO PÍSMA

120 Apoštolská Tradícia umožnila Cirkvi rozoznať,(1117) ktoré spisy majú byť započítané do zoznamu posvätných kníh. Tento úplný zoznam sa volá „kánon“ Svätého písma. Obsahuje 46 spisov Starého zákona (45, ak sa Jeremiáš a Náreky počítajú spolu) a 27 spisov Nového zákona. Sú to:
Knihy Starého zákona: Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium, Jozue, Sudcovia, Rút, Prvá a Druhá kniha Samuelova, Prvá a Druhá kniha kráľov, Prvá a Druhá kniha kroník, Ezdráš, Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester, Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť, Sirachovec, Izaiáš, Jeremiáš, Náreky, Baruch, Ezechiel, Daniel, Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš, Malachiáš, Prvá a Druhá kniha Machabejcov.
Knihy Nového zákona: Evanjeliá podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána, Skutky apoštolov; listy svätého Pavla: Rimanom, Prvý a Druhý list Korinťanom, List Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, Prvý a Druhý list Solúnčanom, Prvý a Druhý list Timotejovi, List Títovi, Filemonovi; List Hebrejom, Jakubov list, Prvý a Druhý Petrov list, Prvý, Druhý a Tretí Jánov list, Júdov list; Zjavenie apoštola Jána (Apokalypsa).

zobraziť celéSTARÝ ZÁKON

121 Starý zákon je neoddeliteľnou časťou Svätého písma.(1093) Jeho knihy sú inšpirované Bohom a zachovávajú si trvalú hodnotu, lebo Stará zmluva nebola nikdy odvolaná.

122 „Veď starozákonný poriadok spásy(702) bol zameraný predovšetkým na to, aby pripravil… príchod Krista, Vykupiteľa sveta.“(763) Knihy Starého zákona „hoci obsahujú aj nedokonalé a prechodné veci“, dosvedčujú celú božskú výchovu (pedagógiu) Božej spasiteľnej lásky:(708) v nich je „uložené vznešené učenie o Bohu a spásonosná múdrosť o živote človeka i obdivuhodné poklady modlitieb“; v nich „sa napokon skrýva tajomstvo našej spásy“. (2568)

123 Kresťania majú v úcte Starý zákon ako pravé Božie slovo. Cirkev vždy rozhodne odmietala myšlienku zavrhnúť Starý zákon pod zámienkou, že ho Nový zákon urobil pominuteľným (marcionizmus).

zobraziť celéNOVÝ ZÁKON

124 „Božie slovo, ktoré je Božou mocou na spásu každému, kto verí, je vynikajúcim spôsobom prítomné a prejavuje svoju silu v spisoch Nového zákona.“ Tieto spisy nám podávajú definitívnu pravdu Božieho zjavenia. Ich ústrednou témou je Ježiš Kristus, vtelený Boží Syn, jeho činy, učenie, umučenie a oslávenie, ako aj začiatky jeho Cirkvi pod vedením Ducha Svätého.

125 Evanjeliá sú srdcom celého Písma,(515) „lebo sú hlavným svedectvom o živote a učení vteleného Slova, nášho Spasiteľa“.

126 Pri zostavovaní evanjelií možno rozlišovať tri etapy:
1. Ježišov život a učenie. Cirkev pokladá za isté, že štyri evanjeliá, „ktorých historickosť bez váhania uznáva, verne podávajú to, čo Ježiš, Boží Syn, za svojho života medzi ľuďmi skutočne robil a učil na ich večnú spásu až do dňa, keď bol vzatý do neba“.
2. Ústne podanie. „Apoštoli(76) po Pánovom nanebovstúpení odovzdali poslucháčom, čo hovoril a robil, s tým plnším poznaním, ktoré mali oni sami, poučení slávnymi Kristovými udalosťami a osvietení svetlom Ducha pravdy.“
3. Písané evanjeliá. „Svätopisci napísali štyri evanjeliá(76) tak, že niečo vybrali z mnohých vecí, ktoré boli ústne alebo už aj písomne odovzdané, niečo stručne zhrnuli alebo vysvetlili so zreteľom na stav cirkví, pričom ponechali kazateľskú formu, ale vždy tak, aby nám o Ježišovi podali pravdivé a úprimné veci.“

127 Evanjelium vo svojich štyroch podobách má v Cirkvi jedinečné miesto, ako o tom svedčí úcta, ktorú mu preukazuje liturgia,(1154) a neporovnateľná príťažlivosť, ktorou v každom čase pôsobilo na svätých:
„Nijaké učenie nie je väčšie ani lepšie, ani cennejšie, ani krajšie ako čítanie evanjelia. Na to hľaďte a toho sa držte, čo náš Pán a Učiteľ Ježiš Kristus učil slovami a uskutočňoval činmi.“
„Vo svojich modlitbách sa zaoberám predovšetkým evanjeliom;(2705) v ňom nachádzam všetko, čo potrebuje moja úbohá duša. Objavujem v ňom vždy nové svetlá, skryté a tajomné významy.“

zobraziť celéJEDNOTA STARÉHO A NOVÉHO ZÁKONA

128 Cirkev už v apoštolskej dobe a potom stále vo svojej Tradícii vysvetľovala jednotu Božieho plánu v obidvoch Zákonoch typológiou. Typológia rozoznáva v Božích(1094) dielach vykonaných za čias Starej zmluvy predobrazy toho, čo Boh uskutočnil v plnosti času v osobe svojho vteleného Syna.(489)

129 A tak kresťania čítajú Starý zákon vo svetle zosnulého a vzkrieseného Krista.(651) Toto typologické čítanie ukazuje nevyčerpateľný obsah Starého zákona. Nemá však dať zabudnúť, že Starý zákon si zachováva vlastnú hodnotu Zjavenia, ktorú potvrdil sám náš Pán. (2055) Ostatne aj Nový zákon treba čítať vo svetle Starého. Prvotná kresťanská katechéza ho stále používala. Podľa dávneho výroku je Nový zákon skrytý v Starom a Starý je zjavný v Novom: In Vetere Novum latet et in Novo Vetus patet. (1968)

130 Typológia znamená dynamický pohyb k zavŕšeniu Božieho plánu, keď bude „Boh všetko vo všetkom“ (1Kor 15,28). Tak napríklad povolanie patriarchov a východ z Egypta nestrácajú svoju vlastnú hodnotu v Božom pláne preto, že sú zároveň jeho prechodnými etapami.

zobraziť celéV. Sväté písmo v živote Cirkvi

131 „V Božom slove je taká sila a účinnosť, že ono je pre Cirkev oporou a životnou silou a pre deti Cirkvi posilou vo viere, pokrmom duše, čistým a nevysychajúcim prameňom duchovného života.“ „Veriacim v Krista má byť naširoko otvorený prístup k Svätému písmu.“

132 „Štúdium Svätého písma nech je akoby dušou posvätnej teológie. Ale to isté slovo Písma(94) je zdravým pokrmom a svätou posilou aj pre službu slova – čiže pre pastoračnú kazateľskú činnosť, katechézu a pre každé kresťanské poučovanie –, v ktorej má mať liturgická homília prvoradé miesto.“

133 Cirkev „veľmi naliehavo a osobitným spôsobom vyzýva…(2653) všetkých veriacich v Krista, aby častým čítaním Svätého písma nadobudli ,vznešenosť poznania Krista Ježiša‘ (Flp 3,8). ,Lebo nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista – Ignoratio enim Scripturarum ignoratio Christi est.‘“ (1792)

zobraziť celéZhrnutie

134 Celé Božie písmo je iba jedna kniha a tou jednou knihou je Kristus, „lebo celé Božie písmo hovorí o Kristovi a celé Božie písmo sa spĺňa v Kristovi“.

135 „Sväté písma… obsahujú Božie slovo, a pretože sú inšpirované, sú naozaj Božím slovom.“

136 Boh je autorom Svätého písma tak, že inšpiruje jeho ľudských autorov; pôsobí v nich a cez nich. Tak zaručuje, že ich spisy učia bez omylu spasiteľnú pravdu.

137 Výklad inšpirovaných Písem má predovšetkým venovať pozornosť tomu, čo chcel Boh prostredníctvom posvätných autorov zjaviť pre našu spásu. Čo pochádza od Ducha, možno plne pochopiť iba pôsobením Ducha.

138 46 kníh Starého zákona a 27 kníh Nového zákona Cirkev prijíma a má v úcte ako inšpirované.

139 Štyri evanjeliá majú ústredné miesto, lebo ich stredobodom je Ježiš Kristus.

140 Jednota Starého a Nového zákona vyplýva z jednoty Božieho plánu a Božieho zjavenia. Starý zákon pripravuje Nový a ten je splnením Starého; obidva sa navzájom objasňujú; obidva sú pravým Božím slovom.

141 Cirkev mala vždy v úcte Božie Písma tak ako samo Pánovo telo“; obidve živia a usmerňujú celý kresťanský život. „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch“ (Ž119,105).