SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC


4. článok JEŽIŠ KRISTUS „TRPEL ZA VLÁDY PONCIA PILÁTA, BOL UKRIŽOVANÝ, UMREL A BOL POCHOVANÝ“

571 Veľkonočné tajomstvo Kristovho kríža a zmŕtvychvstania(1067) je ústredným bodom dobrej zvesti, ktorú majú apoštoli a po nich Cirkev ohlasovať svetu. Boží plán spásy sa uskutočnil „raz navždy“ (Hebr 9,26) vykupiteľskou smrťou Božieho Syna Ježiša Krista.

572 Cirkev zostáva verná výkladu celého Písma, ako ho podal sám Ježiš Kristus tak pred svojou Veľkou nocou,(599) ako aj po nej: „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24,26-27). Ježišovo utrpenie nadobudlo svoju konkrétnu historickú podobu tým, že ho „starší, veľkňazi a zákonníci“ (Mk 8,31) zavrhli a vydali „pohanom, aby ho vysmiali, zbičovali a ukrižovali“ (Mt 20,19).

573 Viera sa teda môže usilovať skúmať okolnosti Ježišovej smrti,(158) ako ich verne podávajú evanjeliá a ako ich objasňujú iné historické pramene, aby sa lepšie pochopil zmysel vykúpenia.

zobraziť celé1. odsek JEŽIŠ A IZRAEL

574 Už na začiatku Ježišovho verejného účinkovania(530) sa niektorí farizeji a Herodesovi prívrženci spolu s kňazmi a zákonníkmi dohovorili, že ho zahubia. Niektorými svojimi skutkami (vyháňaním zlých duchov, odpúšťaním hriechov, uzdravovaním v sobotu, svojím vykladaním predpisov o čistote podľa Zákona, priateľstvom s mýtnikmi a verejnými hriešnikmi ) Ježiš vzbudil u niektorých zlomyseľných ľudí podozrenie, že je posadnutý. Obviňujú ho, že sa rúha a že je falošný prorok, (591) teda z náboženských zločinov, ktoré Zákon stíhal trestom smrti ukameňovaním.

575 Pre jeruzalemské náboženské autority, ktoré Evanjelium podľa Jána často volá „Židmi“, boli teda mnohé Ježišove skutky a slová „znamením odporu“ ešte vo väčšej miere ako pre jednoduchý Boží ľud. Jeho vzťahy s farizejmi neboli, prirodzene, len polemické. Niektorí farizeji ho upozorňujú na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí. Ježiš niektorých z nich chváli, ako napríklad zákonníka v Mk 12, 34, a viac ráz stoluje u farizejov. Ježiš potvrdzuje niektoré body učenia,(993) ktoré zastávala táto náboženská elita Božieho ľudu: vzkriesenie z mŕtvych, formy nábožnosti (almužnu, modlitbu a pôst ) a zvyk obracať sa na Boha ako na Otca, ako aj ústredné miesto prikázania lásky k Bohu a k blížnemu.

576 Mnohým v Izraeli sa zdá, že Ježiš koná proti základným ustanoveniam vyvoleného národa:
— Proti poslušnosti Zákonu vo všetkých jeho napísaných predpisoch a, podľa farizejov, aj vo vysvetľovaní ústnej tradície;
— proti ústrednému postaveniu jeruzalemského chrámu ako svätému miestu, kde prebýva Boh výsadným spôsobom;
— proti viere v jediného Boha, na ktorého sláve nemôže mať účasť nijaký človek.

zobraziť celéI. Ježiš a Zákon

577 Ježiš na začiatku reči na vrchu, v ktorej vo svetle milosti(1965) Novej zmluvy predstavil Zákon daný Bohom na Sinaji pri príležitosti Prvej zmluvy, slávnostne varoval:
„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale splniť.(1967) Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký“ (Mt 5,17-19).

578 Ježiš, Mesiáš Izraela, teda najväčší v nebeskom kráľovstve,(1953) si pokladal za povinnosť plniť Zákon, zachovávajúc ho, podľa jeho vlastných slov, v jeho úplnosti až do najmenších prikázaní. A on jediný to mohol urobiť dokonale. Židia podľa svojho vlastného priznania nikdy neboli schopní zachovávať Zákon v jeho úplnosti a neporušiť ani najmenšie prikázanie. Preto každý rok na Sviatok zmierenia deti Izraela prosia Boha o odpustenie svojich priestupkov proti Zákonu. Zákon totiž tvorí jeden celok a, ako pripomína svätý Jakub, „kto by… zachoval celý Zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým“ (Jak 2,10).

579 Túto zásadu zachovávať Zákon v jeho úplnosti, a to nielen čo sa týka jeho litery, ale aj pokiaľ ide o jeho ducha, si farizeji veľmi vážili. Tým, že ju Izraelu tak zdôrazňovali, priviedli veľa Židov za Ježišových čias ku krajnej náboženskej horlivosti. Ak sa táto horlivosť nemala premeniť na „pokryteckú“ kazuistiku, nevyhnutne musela pripravovať ľud na ten mimoriadny Boží zásah, ktorým bude dokonalé splnenie Zákona jediným Spravodlivým namiesto všetkých hriešnikov.

580 Dokonale splniť Zákon mohol iba božský Zákonodarca narodený pod Zákonom v osobe Syna. (527) V Ježišovi sa už Zákon nejaví ako vytesaný do kamenných tabúľ, ale vpísaný „do srdca“ (Jer 31,33) Služobníka, ktorý – pretože „podľa pravdy bude vynášať právo“ (Iz 42,3) – sa stal „zmluvou s ľudom“ (Iz 42,6). Ježiš plní Zákon až natoľko, že berie na seba kliatbu Zákona, do ktorej upadli tí, čo nevytrvali „vo všetkom, čo je napísané v knihe Zákona“ (Gal 3,10). Kristus totiž podstúpil smrť „na vykúpenie z previnení spáchaných za prvej zmluvy“ (Hebr 9,15).

581 Ježiš sa javil očiam Židov a ich duchovných vodcov ako „rabbi“ (učiteľ). Často argumentoval v rámci rabínskeho výkladu Zákona. Súčasne sa však nemohol nedostať do sporu s učiteľmi Zákona, lebo sa neuspokojoval s tým, že by bol predkladal svoj výklad popri ich výkladoch, ale „učil ako ten, čo má moc,(2054) a nie ako ich zákonníci“ (Mt 7,29). V ňom sa to isté Božie Slovo, ktoré kedysi zaznelo na Sinaji, aby dalo Mojžišovi písaný Zákon, dáva znova počuť na vrchu blahoslavenstiev. Toto Slovo neruší Zákon, ale ho dopĺňa tým, že božským spôsobom podáva jeho definitívny výklad: „Počuli ste, že otcom bolo povedané… No ja vám hovorím“ (Mt 5,33-34). S tou istou božskou autoritou Ježiš zavrhuje niektoré ľudské tradície farizejov, ktorí rušia Božie slovo.

582 Ježiš ide ešte ďalej: zdokonaľuje Zákon o čistote pokrmov, taký dôležitý v každodennom živote Židov, tým, že odhaľuje jeho „pedagogický“ význam božským vysvetlením: „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka… Tým vyhlásil všetky jedlá za čisté… Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky“(368) (Mk 7,18-21). Keď Ježiš s božskou autoritou dal definitívny výklad Zákona, dostal sa do rozporu s niektorými učiteľmi Zákona, ktorí neprijímali jeho výklad,(548) hoci bol zaručený božskými znameniami, ktoré ho sprevádzali. To platí najmä o otázke soboty. Ježiš pripomína, často aj rabínskymi argumentmi, (2173) že sobotný odpočinok sa nenarúša ani službou Bohu, ani službou blížnemu, ktorú poskytujú jeho uzdravenia.

zobraziť celéII. Ježiš a chrám

583 Ježiš, ako pred ním proroci, preukazoval jeruzalemskému chrámu najhlbšiu úctu.(529) V ňom ho Jozef a Mária predstavili štyridsať dní po jeho narodení. Ako dvanásťročný sa rozhodne zostať v chráme,(534) aby svojim rodičom pripomenul, že sa musí starať o veci svojho Otca. Počas svojho skrytého života putoval doň každoročne aspoň na Veľkú noc. Aj jeho verejné účinkovanie sa riadilo akoby rytmom jeho putovaní do Jeruzalema na veľké židovské sviatky.

584 Ježiš chodil do chrámu ako na privilegované miesto stretnutia s Bohom. Chrám je pre neho príbytkom jeho Otca,(2599) domom modlitby, a pohorší sa nad tým, že sa jeho vonkajšie nádvorie stalo miestom obchodovania. Zo žiarlivej lásky k svojmu Otcovi vyháňa predavačov z chrámu: „,Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!‘ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: ,Strávi ma horlivosť za tvoj dom‘ (Ž69,10)“ (Jn 2,16-17). Po jeho zmŕtvychvstaní si apoštoli zachovali nábožnú úctu k chrámu.

585 Ježiš však krátko pred svojím umučením predpovedal, že túto nádhernú stavbu zbúrajú a že z nej nezostane kameň na kameni. Je to predpoveď jedného zo znamení posledných čias, ktoré sa začnú jeho vlastnou Veľkou nocou. Ale toto proroctvo prekrúteným spôsobom predniesli kriví svedkovia pri jeho výsluchu pred veľkňazom a vrátilo sa mu ako urážka, keď bol pribitý na kríži.

586 Ježiš vôbec nebol nepriateľský voči chrámu, kde predniesol podstatnú časť svojho učenia, chcel platiť aj chrámovú daň a pribral si k tomu Petra, ktorého práve ustanovil za základ svojej budúcej Cirkvi. Ba viac stotožnil seba s chrámom,(797) keď sa predstavil ako definitívny príbytok Boha medzi ľuďmi. Preto jeho telesné usmrtenie predpovedá zničenie chrámu ktoré bude značiť vstup do nového veku dejín spásy: „Prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi(1179) ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme“ (Jn 4,21).

zobraziť celéIII. Ježiš a viera Izraela v jediného Boha a Spasiteľa

587 Ak Ježišov postoj k Zákonu a jeruzalemskému chrámu mohol byť pre náboženské vrchnosti Izraela príležitosťou „odporovať“, skutočným kameňom úrazu pre ne bola jeho úloha v Božom diele v najvlastnejšom zmysle slova, ktorým je vykúpenie z hriechov.

588 Ježiš pohoršoval farizejov, keď jedol s mýtnikmi a hriešnikmi takisto priateľsky ako s nimi. Proti tým spomedzi nich, „čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“(545) (Lk 18,9), Ježiš povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5,32). Ba išiel ešte ďalej a pred farizejmi vyhlásil, že hriech je univerzálny, a preto tí, čo tvrdia, že nepotrebujú spásu, zaslepujú seba samých.

589 Ježiš vyvolal pohoršenie najmä tým, že svoje milosrdné správanie k hriešnikom stotožňoval s postojom samého Boha k nim. Šiel ešte ďalej a dal spoznať, že keď jedáva s hriešnikmi, pripúšťa ich na mesiášsku hostinu. Ježiš však postavil náboženské vrchnosti Izraela pred dilemu najmä tým, že odpúšťal hriechy. Veď či vo svojom zhrození nehovorili správne: „Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“(431, 1441) (Mk 2,7). Keď teda Ježiš odpúšťa hriechy, buď sa rúha, lebo hoci je človek, robí sa rovným Bohu, (432) alebo hovorí pravdu a potom jeho osoba sprítomňuje a zjavuje Božie meno.

590 Jedine božská totožnosť Ježišovej osoby môže oprávniť takúto absolútnu požiadavku: „Kto nie je so mnou, je proti mne“ (Mt 12,30). Takisto keď hovorí o sebe, že „tu je niekto väčší ako Jonáš… niekto väčší ako Šalamún“ (Mt 12,41-42), „niekto väčší než chrám“ (Mt 12,6); keď vzhľadom na seba pripomína, že Dávid volá Mesiáša svojím Pánom; keď tvrdí: „Prv ako bol Abrahám, Ja som“ (Jn 8,58) a dokonca: „Ja a Otec sme jedno“(253) (Jn 10,30).

591 Ježiš vyžadoval od jeruzalemských náboženských predstaviteľov, aby uverili v neho pre skutky jeho Otca, ktoré koná. Ale taký úkon viery mal prejsť cez tajomné odumretie sebe samému pre nové narodenie „zhora“ pod vplyvom Božej milosti. (526) Takáto požiadavka obrátenia zoči-voči takému prekvapujúcemu splneniu prisľúbení umožňuje pochopiť tragický omyl veľrady, keď usúdila, že Ježiš si ako bohorúhač zasluhuje smrť. Jej členovia konali „z nevedomosti“ a súčasne zo „zaslepenosti“ nevery. (574)

zobraziť celéZhrnutie

592 Ježiš Kristus nezrušil sinajský Zákon, ale ho splnil tak dokonale, že zjavil jeho definitívny zmysel a vykúpil z previnení proti nemu.

593 Ježiš Kristus mal chrám v úcte; putoval doň na židovské sviatky a miloval žiarlivou láskou tento príbytok Boha medzi ľuďmi. Chrám je predobrazom jeho tajomstva. Keď predpovedá jeho zničenie, zvestuje tým svoje vlastné usmrtenie a vstup do nového veku dejín spásy, kde jeho telo bude definitívnym chrámom.

594 Ježiš Kristus vykonal niektoré skutky, ako je napríklad odpustenie hriechov, ktoré ho zjavili ako Boha Spasiteľa. Niektorí Židia v ňom neuznávali Boha, ktorý sa stal človekom, ale videli v ňom človeka, ktorý sa robí Bohom, a odsúdili ho ako bohorúhača.

zobraziť celé2. odsek JEŽIŠ ZOMREL UKRIŽOVANÝ

zobraziť celéI. Ježišov proces

zobraziť celéROZDELENIE ŽIDOVSKÝCH PREDSTAVITEĽOV V POSTOJI K JEŽIŠOVI

595 Medzi jeruzalemskými náboženskými predstaviteľmi nielenže bol farizej Nikodém a významný muž Jozef z Arimatey, ktorí boli Ježišovými tajnými učeníkmi, ale dlho medzi nimi vznikali pre Ježiša roztržky, takže krátko pred jeho umučením môže svätý Ján povedať, že „mnohí poprední muži uverili v neho“ (Jn 12,42), hoci veľmi nedokonale. To vôbec neprekvapuje, ak sa vezme do úvahy, že hneď po Turícach „aj veľa kňazov poslušne prijalo vieru“ (Sk 6,7) a že „uverili“ aj niektorí „zo sekty farizejov“ (Sk 15,5), takže svätý Jakub mohol povedať svätému Pavlovi: „Vidíš, brat; koľko tisíc Židov uverilo a všetci horlia za Zákon“ (Sk 21,20).

596 Jeruzalemskí náboženskí predstavitelia neboli zajedno v tom, ako sa správať voči Ježišovi. Farizeji hrozili vylúčením zo synagógy tým, ktorí by ho nasledovali. Tým, čo sa báli, že všetci uveria v neho, že prídu Rimania a zničia ich sväté miesto a ich národ, veľkňaz Kajfáš prorocky navrhol: „Je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ“(1753) (Jn 11,49-50). Veľrada vyhlásila, že Ježiš je ako bohorúhač „hoden… smrti“ (Mt 26,66), ale pretože stratila právo odsúdiť niekoho na smrť, vydáva Ježiša Rimanom s obžalobou z politickej vzbury. To ho stavia na roveň Barabáša, ktorý bol obžalovaný zo „vzbury“ (Lk 23,19). Veľkňazi na Piláta vyvíjajú nátlak aj politickými vyhrážkami, aby Ježiša odsúdil na smrť.

zobraziť celéŽIDIA NIE SÚ KOLEKTÍVNE ZODPOVEDNÍ ZA JEŽIŠOVU SMRŤ

597 Keď sa vezme do úvahy historická zložitosť Ježišovho procesu, ako to vysvitá z evanjeliových opisov, a nech by bola osobná vina hlavných účastníkov procesu (Judáša, veľrady, Piláta) akákoľvek, čo pozná iba Boh, nemožno zaň pripisovať zodpovednosť jeruzalemským Židom ako celku ani napriek vykrikovaniu zmanipulovaného davu alebo všeobecným výčitkám obsiahnutým vo výzvach na obrátenie po Turícach. Sám Ježiš, keď odpúšťal na kríži, a po ňom Peter uznali „nevedomosť“ (1735) jeruzalemských Židov, ako aj ich popredných mužov. Tým menej možno na základe zvolania ľudu: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ (Mt 27,25), ktorý je schvaľovacou formulou, rozšíriť zodpovednosť na ostatných Židov všetkých krajín a všetkých čias:
Takisto Cirkev na Druhom vatikánskom koncile vyhlásila: „To, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení, nemožno bez rozdielu pripísať ani všetkým Židom, čo vtedy žili, ani dnešným Židom…(839) Židov neslobodno predstavovať ako Bohom zavrhnutých ani ako prekliatych, ako keby to vyplývalo zo Svätého písma.“

zobraziť celéVŠETCI HRIEŠNICI BOLI PÔVODCAMI KRISTOVHO UMUČENIA

598 Cirkev v autentickom učení (Magisterium) svojej viery a vo svedectve svojich svätých nikdy nezabudla, že „pôvodcami a vykonávateľmi všetkých múk, ktoré [Kristus] vytrpel, boli hriešnici“. Keď sa vezme do úvahy, že naše hriechy zasahujú samého Krista, Cirkev neváha najväčšiu zodpovednosť za Ježišovo umučenie pripísať kresťanom; zodpovednosti, ktorú oni príliš často zvaľovali iba na Židov:
„Treba uznať že túto vinu majú všetci,(1851) ktorí opätovne upadajú do hriechov. Lebo ako je pravda, že naše hriechy pohli Krista Pána, aby podstúpil smrť na kríži, tak zaiste tí, čo sa utápajú v nemravnostiach a zločinoch, ,v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech‘ (Hebr 6,6). A tento zločin sa môže javiť o to väčší u nás, ako bol u Židov, lebo oni podľa svedectva Apoštola ,keby… boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy‘ (1Kor 2,8). My však vyznávame, že ho poznáme, a predsa v istom zmysle vzťahujeme na neho svoje násilné ruky, keď ho zapierame skutkami.“
„A ani zlí duchovia ho neukrižovali, ale ty si ho ukrižoval spolu s nimi a križuješ ho znovu, keď nachádzaš rozkoš v nerestiach a hriechoch.“

zobraziť celéII. Kristova vykupiteľská smrť v Božom pláne spásy

zobraziť celéJEŽIŠ BOL VYDANÝ „PODĽA PRESNÉHO BOŽIEHO PLÁNU“

599 Ježišova násilná smrť nebola ovocím náhody v súhre nešťastných okolností. Patrí do tajomstva Božieho plánu,(517) ako to svätý Peter vysvetľuje jeruzalemským Židom už vo svojom prvom príhovore na Turíce: Bol vydaný „podľa presného Božieho plánu a predvídania“ (Sk 2,23). Tento biblický spôsob vyjadrenia však neznamená, že tí, čo vydali Ježiša, boli iba pasívnymi vykonávateľmi scenára, ktorý vopred napísal Boh.

600 Bohu sú všetky okamihy času prítomné vo svojej aktuálnosti. On teda stanovil svoj večný plán „predurčenia“ tak, že do neho zahrnul slobodnú odpoveď každého človeka na svoju milosť: „V tomto meste sa naozaj spolčili Herodes a Poncius Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom proti tvojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal, aby vykonali všetko, čo tvoja ruka a vôľa vopred určili, že sa má stať“(312) (Sk 4,27-28). Boh dopustil činy pochádzajúce z ich zaslepenosti, aby uskutočnil svoj plán spásy.

zobraziť celé„ZOMREL ZA NAŠE HRIECHY PODĽA PÍSEM“

601 Tento Boží plán spásy skrze usmrtenie Spravodlivého Služobníka bol vopred zvestovaný v Písme ako tajomstvo všeobecného vykúpenia, čiže vykúpenia, ktoré vyslobodzuje ľudí z otroctva hriechu. Svätý Pavol tvrdí vo vyznaní viery, ktoré, ako sám hovorí, „prijal“, „že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem“ (1Kor 15,3). Ježišova vykupiteľská smrť(652) osobitne spĺňa proroctvo o trpiacom Služobníkovi. (713) Ježiš sám ukázal zmysel svojho života a svojej smrti vo svetle trpiaceho Služobníka. Po svojom zmŕtvychvstaní dal toto vysvetlenie Písem emauským učeníkom a potom aj samotným apoštolom.

zobraziť celéBOH HO „ZA NÁS UROBIL HRIECHOM“

602 Preto svätý Peter môže takto formulovať apoštolskú vieru v Boží plán spásy: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení… drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. On bol vopred vyhliadnutý, ešte pred stvorením sveta, zjavil sa však až v posledných časoch kvôli vám“ (1Pt 1,18-20). Trestom za hriechy ľudí, ktoré sú následkom dedičného hriechu, je smrť. (400) Tým, že Boh poslal svojho vlastného Syna v postavení sluhu, totiž v postavení padlého ľudstva a pre hriech vydaného na smrť, „toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“(519) (2Kor 5,21).

603 Ježiš nepoznal zavrhnutie, ako keby bol sám zhrešil. Ale vo vykupiteľskej láske, ktorá ho stále zjednocovala s Otcom, prijal nás v poblúdení nášho hriechu vo vzťahu k Bohu až natoľko, že na kríži mohol v našom mene povedať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34). Keď ho takto Boh urobil solidárnym s nami hriešnikmi, „vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“(2572) (Rim 8,32), aby sme boli „zmierení s Bohom smrťou jeho Syna“ (Rim 5,10).

zobraziť celéBOH MÁ INICIATÍVU VO VŠEOBECNEJ VYKUPITEĽSKEJ LÁSKE

604 Tým, že Boh vydal svojho Syna za naše hriechy,(211) ukázal, že jeho plán s nami je plánom dobrotivej lásky,(2009) ktorá predchádza akúkoľvek zásluhu z našej strany: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha,(1825) ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10). „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5,8).

605 Táto láska nevylučuje nikoho, ako to pripomenul Ježiš v závere podobenstva o stratenej ovci: „Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých“ (Mt 18,14). Uisťuje, že položí „svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28). Výraz „za mnohých“ nie je obmedzujúci: stavia ľudstvo ako celok proti jednej osobe Vykupiteľa,(402) ktorý sa vydáva, aby ho spasil. Cirkev, pridržiavajúc sa apoštolov, učí, že Kristus zomrel za všetkých ľudí(634, 2793) bez výnimky: „Nie je, nebol a ani nebude nijaký človek, za ktorého by nebol [Kristus] trpel.“

zobraziť celéIII. Kristus obetoval seba samého svojmu Otcovi za naše hriechy

zobraziť celéCELÝ KRISTOV ŽIVOT JE OBETOU OTCOVI

606 Boží Syn, ktorý „nezostúpil z neba, aby… plnil svoju vôľu, ale vôľu“(517) Otca, ktorý ho „poslal“ (Jn 6,38), „keď prichádza na svet, hovorí: ,… Hľa, prichádzam… aby som plnil tvoju vôľu, Bože.‘… V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy“ (Hebr 10,5-10). Syn si od prvej chvíle svojho vtelenia osvojuje Boží plán spásy vo svojom vykupiteľskom poslaní: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4,34). Ježišova obeta „za hriechy celého sveta“(536) (1Jn 2,2) je výrazom jeho spoločenstva lásky s Otcom: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život“ (Jn 10,17). „Svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec“ (Jn 14,31).

607 Táto túžba osvojiť si plán vykupiteľskej lásky svojho Otca ovláda celý Ježišov život, lebo jeho vykupiteľské umučenie je dôvodom jeho vtelenia:(457) „Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel“ (Jn 12,27). „Azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?!“ (Jn 18,11). A ešte na kríži, prv ako by bolo „všetko dokonané“ (Jn 19,30), hovorí: „Žíznim“ (Jn 19,28).

zobraziť celé„BARÁNOK, KTORÝ SNÍMA HRIECH SVETA“

608 Keď Ján Krstiteľ súhlasil s tým, že udelí Ježišovi krst(523) podobne ako hriešnikom, spoznal v ňom a ukázal na neho ako na „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“. Dáva tak najavo, že Ježiš je trpiaci Služobník ktorý sa mlčky nechá viesť na zabitie a nesie hriech mnohých, a súčasne veľkonočný baránok, symbol vykúpenia Izraela počas prvej Veľkej noci. Celý Kristov život vyjadruje jeho poslanie:(517) prišiel, „aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10,45).

zobraziť celéJEŽIŠ SI SLOBODNE OSVOJUJE OTCOVU VYKUPITEĽSKÚ LÁSKU

609 Keďže si Ježiš vo svojom ľudskom srdci osvojil Otcovu lásku k ľuďom,(478) „miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1), lebo „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13). Takto sa v jeho utrpení a smrti(515) stala jeho ľudská prirodzenosť slobodným a dokonalým nástrojom jeho božskej lásky, ktorá chce spásu ľudí. A vskutku dobrovoľne prijal svoje utrpenie a smrť z lásky k svojmu Otcovi a k ľuďom,(272, 539) ktorých chce Otec spasiť: „Nik mi ho [život] neberie, ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10,18). Odtiaľ tá zvrchovaná sloboda Božieho Syna, keď ide dobrovoľne na smrť.

zobraziť celéJEŽIŠ PRI POSLEDNEJ VEČERI ANTICIPOVAL DOBROVOĽNÚ OBETU SVOJHO ŽIVOTA

610 Dobrovoľnú obetu seba samého Ježiš vyjadril zvrchovaným spôsobom pri večeri s dvanástimi apoštolmi „v tú noc, keď bol zradený“ (1Kor 11,23). V predvečer svojho umučenia,(766) keď nebol ešte zajatý, urobil z Poslednej večere(1337) so svojimi apoštolmi pamiatku svojej dobrovoľnej obety Otcovi za Spásu ľudí: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22,19). „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

611 Eucharistia, ktorú v tej chvíli ustanovuje,(1364) bude „pamiatkou“ jeho obety. Ježiš zahŕňa apoštolov do svojej obety a žiada ich, aby ju stále prinášali. Tým ustanovuje svojich apoštolov za kňazov(1341, 1566) Novej zmluvy: „Pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17,19),

zobraziť celéSMRTEĽNÁ ÚZKOSŤ V GETSEMANSKEJ ZÁHRADE

612 Kalich Novej zmluvy, ktorý Ježiš anticipoval, keď pri Poslednej večeri obetoval sám seba, prijíma potom z Otcových rúk pri svojej agónii v Getsemanskej záhrade, keď „sa stal poslušným až na smrť“(532, 2600) (Flp 2,8). Ježiš sa modlí: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich…“ (Mt 26,39). Vyjadruje tak hrôzu, ktorú predstavuje smrť pre jeho ľudskú prirodzenosť. Táto jeho prirodzenosť je totiž, podobne ako naša, určená na večný život; okrem toho, na rozdiel od našej, je celkom bez hriechu, ktorý spôsobuje smrť; ale predovšetkým je prijatá božskou osobou „Pôvodcu života“ (Sk 3,15), „Živého“. Keď Ježiš svojou ľudskou vôľou súhlasí, aby sa stala Otcova vôľa, prijíma svoju smrť ako vykupiteľskú,(1009) aby „sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo“ (1Pt 2,24).

zobraziť celéKRISTOVA SMRŤ JE JEDINÁ A DEFINITÍVNA OBETA

613 Kristova smrť je veľkonočná obeta,(1366) ktorou sa uskutočňuje definitívne vykúpenie ľudí Baránkom, „ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29), a zároveň obeta Novej zmluvy, (2009) ktorá znova uvádza človeka do spoločenstva s Bohom, keď ho s ním zmieruje krvou vyliatou „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

614 Táto Kristova obeta je jediná(529, 1330) a završuje a zároveň prevyšuje všetky obety. Je to predovšetkým dar samého Boha Otca, ktorý vydáva svojho Syna, aby nás zmieril so sebou. (2100) Zároveň je to obeta vteleného Božieho Syna, ktorý dobrovoľne a z lásky obetuje vlastný život svojmu Otcovi skrze Ducha Svätého, aby napravil našu neposlušnosť.

zobraziť celéJEŽIŠ SVOJOU POSLUŠNOSŤOU NAHRÁDZA NAŠU NEPOSLUŠNOSŤ

615 „Ako sa neposlušnosťou jedného človeka(1850) mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5,19). Ježiš svojou poslušnosťou až na smrť splnil zastupiteľskú úlohu trpiaceho Služobníka, ktorý dáva svoj život na obetu na uzmierenie,(433) nesie hriechy mnohých a ospravodlivuje ich tým, že berie na seba ich neprávosti. Ježiš odčinil naše viny a zadosťučinil Otcovi za naše hriechy. (411)

zobraziť celéJEŽIŠ DOKONÁVA NA KRÍŽI SVOJU OBETU

616 Láska až „do krajnosti“ (Jn 13,1) dáva Kristovej obete hodnotu vykúpenia a odčinenia, uzmierenia a zadosťučinenia. Ježiš nás pri obete svojho života všetkých poznal a miloval. (478) „Ženie nás Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli“ (2Kor 5,14). Nijaký, ani ten najsvätejší človek nebol schopný vziať na seba hriechy všetkých ľudí a priniesť seba samého na obetu za všetkých. To, že v Kristovi jestvuje božská osoba Syna,(468) ktorá presahuje a zároveň objíma všetky ľudské osoby a robí Krista Hlavou celého ľudstva, robí možnou jeho vykupiteľskú obetu za všetkých.(519)

617 Tridentský koncil učí, že Kristus „svojím presvätým umučením(1992) na dreve kríža nám zaslúžil ospravodlivenie“. Tým zdôrazňuje jedinečný charakter obety Krista ako „pôvodcu večnej spásy“(1235) (Hebr 5,9). A Cirkev uctieva kríž spevom: „Zdrav’ buď, kríž, nádej jediná! – O crux, ave, spes unica!“

zobraziť celéNAŠA ÚČASŤ NA KRISTOVEJ OBETE

618 Kríž je jediná obeta Krista, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1Tim 2,5). Keďže sa však vo svojej vtelenej osobe „určitým spôsobom zjednotil s každým človekom“, „dáva všetkým možnosť, aby sa spôsobom známym Bohu stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve“. On sám vyzýva svojich učeníkov,(1368, 1460) aby vzali svoj kríž a nasledovali ho, lebo on trpel za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach. Chce totiž do svojej vykupiteľskej obety(307, 2100) zapojiť aj tých, ktorí okusujú jej dobrodenie ako prví. To sa vo vrcholnej miere uskutočňuje v osobe jeho Matky,(964) ktorá je s tajomstvom jeho vykupiteľského utrpenia spojená vnútornejšie než ktokoľvek iný:
„Kríž je jediný a pravý rebrík do raja a okrem neho niet iného, po ktorom by sa dalo vystúpiť do neba.“

zobraziť celéZhrnutie

619 „Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem“ (1Kor 15,3).

620 Naša spása pochádza z iniciatívy Božej lásky k nám, lebo Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10). „Veď Kristovi Boh zmieril svet so sebou“ (2Kor 5,19).

621 Ježiš sa dobrovoľne obetoval za našu spásu. Tento dar naznačuje a vopred uskutočňuje pri Poslednej večeri: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22,19).

622 Kristovo vykúpenie spočíva v tom, že prišiel „položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28), to znamená, že „miloval svojich… do krajnosti“ (Jn 13,1), aby boli vykúpení „zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch“ (1Pt 1,18).

623 Ježiš svojou láskyplnou poslušnosťou k Otcovi „až na smrť na kríži“ (Flp 2,8) splnil svoje uzmierujúce poslanie trpiaceho Služobníka, ktorý ospravodliví mnohých tým, že vezme na seba ich neprávosti.

zobraziť celé3. odsek JEŽIŠ KRISTUS BOL POCHOVANÝ

624 Ježiš „z Božej milosti okúsil smrť za všetkých“ (Hebr 2,9). Boh vo svojom pláne spásy stanovil, aby jeho Syn nielen „zomrel za naše hriechy“ (1Kor 15,3), ale aby aj „okúsil smrť“, čiže aby poznal stav smrti, stav oddelenia svojej duše od tela, a to od chvíle, keď vydýchol na kríži,(362, 1005) až do chvíle, keď vstal z mŕtvych. Tento stav mŕtveho Krista je tajomstvom hrobu a zostúpenia k zosnulým. Je to tajomstvo Bielej soboty, keď Kristus uložený do hrobu naznačuje veľký sobotný odpočinok Boha (343) po zavŕšení spásy ľudí, ktorá prináša pokoj celému vesmíru.

zobraziť celéKRISTOVO TELO ULOŽENÉ V HROBE

625 Kristovo zotrvanie v hrobe je skutočným spojivom medzi jeho stavom pred Veľkou nocou podliehajúcim utrpeniu a jeho terajším osláveným stavom Zmŕtvychvstalého. Tá istá osoba „Živého“ môže povedať: „Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov“ (Zjv 1,18):
„Je to tajomstvo Božieho rozhodnutia o [Synovej] smrti a vzkriesení z mŕtvych, že smrťou bola síce duša oddelená od tela a Boh [Syn] nezabránil nevyhnutný následok prirodzenosti, ale ich opäť obe spojil zmŕtvychvstaním tak, že bol rozhraním oboch, totiž smrti a života: aby sa ten, ktorý v sebe stanovil prirodzenosť rozdelenú smrťou, sám stal príčinou spojenia oddelených [častí].“

626 Keďže „Pôvodca života“, ktorý bol zabitý, je vskutku ten istý ako „Živý, ktorý vstal z mŕtvych“, bolo potrebné, aby božská osoba Božieho Syna zostala naďalej spojená so svojou dušou i so svojím telom(470, 650) oddelenými od seba smrťou:
„Hoci Kristus ako človek zomrel a jeho svätá duša bola oddelená od jeho nepoškvrneného tela, božstvo nebolo nijako oddelené od nich, t. j. ani od duše, ani od tela: preto ani jediná osoba nebola rozdelená na dve [osoby]. Lebo [Kristovo] telo a jeho duša od začiatku jestvovali spolu v osobe Slova; a hoci boli pri smrti od seba oddelené, obidve zostali spojené s jedinou osobou Slova, vďaka ktorej jestvovali.“

zobraziť celé„NEDOVOLÍŠ, ABY TVOJ SVÄTÝ VIDEL PORUŠENIE“

627 Kristova smrť bola skutočnou smrťou,(1009) lebo zakončila jeho pozemskú ľudskú existenciu. Ale pretože si osoba Syna zachovala spojenie so svojím telom,(1683) ono sa nestalo telesnou schránkou zosnulého ako ostatné telá, lebo smrť ho „nemohla držať vo svojej moci“ (Sk 2,24); preto „Božia moc uchránila Kristovo telo pred rozkladom“. O Kristovi možno povedať: „Bol vyťatý z krajiny živých“ (Iz 53,8) a zároveň: „Moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie“ (Sk 2,26-27). Ježišovo zmŕtvychvstanie „tretieho dňa“ (Lk 24,46) bolo toho znakom aj preto, že sa myslelo, že rozklad sa začína prejavovať na štvrtý deň.

zobraziť celé„POCHOVANÍ S KRISTOM…“

628 Krst, ktorého pôvodným a úplným znakom je ponorenie do vody,(537) účinne naznačuje zostúpenie kresťana do hrobu, aby s Kristom umrel hriechu pre nový život:(1215) „Krstom sme s ním pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6,4).

zobraziť celéZhrnutie

629 Ježiš Kristus okúsil smrť za všetkých ľudí. Ten, ktorý zomrel a bol pochovaný, je skutočne Boží Syn, ktorý sa stal človekom.

630 Kým bol Kristus v hrobe, jeho božská osoba zostala naďalej spojená tak s jeho dušou, ako aj s jeho telom, hoci boli smrťou od seba oddelené. Preto telo mŕtveho Krista nevidelo porušenie.