SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: PRVÁ ČASŤ VYZNANIE VIERY
     oddiel: 
  kapitola: 
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

PRVÁ ČASŤ VYZNANIE VIERY

zobraziť celéPRVÝ ODDIEL „VERÍM“ – „VERÍME“

26 Keď vyznávame svoju vieru, začíname slovom „Verím“ alebo „Veríme“. Preto prv než vysvetlíme vieru Cirkvi, akú vyznávame vo Vyznaní viery, aká sa slávi v liturgii a žije zachovávaním prikázaní a modlitbou, položme si otázku, čo znamená „veriť“. Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života. Najprv teda budeme uvažovať o tomto hľadaní človeka (prvá kapitola), potom o Božom zjavení, ktorým Boh vychádza v ústrety človeku (druhá kapitola), a napokon o odpovedi viery (tretia kapitola).

zobraziť celéPRVÁ KAPITOLA ČLOVEK JE „SCHOPNÝ“ BOHA

zobraziť celéI. Túžba po Bohu

27 Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha.(355, 1701) Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie,(1718) ktoré neprestajne hľadá:
„Najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný k dialógu s Bohom. Veď jestvuje iba preto, že ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi.“

28 Ľudia vo svojich dejinách až podnes mnohorakým spôsobom vyjadrili toto hľadanie Boha(843, 2566) svojím náboženským presvedčením a náboženskými prejavmi(2095-2109) (modlitbou, obetami, kultom, rozjímaním atď.). Hoci tieto formy vyjadrenia môžu obsahovať nejasnosti, sú také univerzálne, že človeka možno nazvať náboženskou bytosťou:
Boh „z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,26-28).

29 Lenže človek môže na „toto dôverné a životné spojenie s Bohom“ zabudnúť, môže oň nedbať, ba výslovne ho odmietnuť.(2123-2128) Takéto postoje môžu pochádzať z veľmi rozličných príčin: zo vzbury proti zlu, ktoré je vo svete, z náboženskej nevedomosti alebo ľahostajnosti, zo starosti o svetské veci a bohatstvo, zo zlého príkladu veriacich, z protináboženských myšlienkových prúdov a napokon z postoja človeka hriešnika,(398) ktorý sa zo strachu skrýva pred Bohom a uteká pred jeho volaním.

30 „Nech sa radujú srdcia tých, čo hľadajú Pána“ (Ž105,3). Hoci človek môže na Boha zabudnúť alebo ho odmietnuť, Boh neprestáva volať každého človeka, aby ho hľadal, a tak žil a našiel šťastie.(845, 2567) Ale toto hľadanie vyžaduje od človeka všetko jeho rozumové úsilie,(368) jeho dobrú vôľu, „úprimné srdce“, ako aj svedectvo iných, ktorí ho učia hľadať Boha.
„Veľký si, Pane, a veľkej chvály hoden; si veľmi mocný a tvoja múdrosť je nesmierna. Chce ťa chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia; človek nesúci so sebou svoju smrteľnosť; nesúci so sebou svedectvo o svojom hriechu a svedectvo o tom, že pyšným odporuješ; a predsa ťa chce chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia. Ty spôsobuješ, že teba chváliť je potešením, lebo si nás stvoril pre seba a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“

zobraziť celéII. Cesty, ktoré vedú k poznaniu Boha

31 Človek stvorený na Boží obraz a povolaný k tomu, aby Boha poznal a miloval, keď hľadá Boha, objavuje určité „cesty“, aby došiel k poznaniu Boha. Volajú sa aj „dôkazmi jestvovania Boha“, nie však v zmysle dôkazov, aké hľadajú prírodné vedy, ale ako „zhodné a presvedčivé argumenty“, ktoré umožňujú nadobudnúť opravdivú istotu.
Východiskovým bodom týchto „ciest“ priblíženia sa k Bohu je stvorenie: hmotný svet a ľudská osoba.

32 Svet: z pohybu a z príčinnej účinnosti, z náhodnosti, poriadku a krásy sveta možno poznať Boha ako pôvod a cieľ vesmíru.(54, 337)
Svätý Pavol tvrdí o pohanoch: „Je im zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1,19-20).
Aj svätý Augustín hovorí: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba,… opýtaj sa týchto vecí. Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“

33 Človek: svojou otvorenosťou pre pravdu a krásu,(2500) zmyslom pre morálne dobro, slobodou a hlasom svojho svedomia,(1730, 1776) túžbou po nekonečne a šťastí si človek kladie otázku o jestvovaní Boha. V tom všetkom poznáva znaky svojej duchovnej duše.(1703) „Keďže zárodok večnosti, ktorý [človek] v sebe nosí, nemožno zredukovať iba na hmotu,“ (336) jeho duša môže mať pôvod jedine v Bohu.

34 Svet a človek dosviedčajú, že v sebe samých nemajú ani svoj začiatok, ani posledný cieľ, ale majú účasť na Bytí, ktoré je samo osebe (Esse in se) a nemá začiatok ani koniec. Takto, týmito rozličnými „cestami“ môže človek dôjsť k poznaniu, že jestvuje skutočnosť,(199) ktorá je prvou príčinou a posledným cieľom všetkého a „ktorú všetci volajú Boh“.

35 Človek má schopnosti,(50) ktoré mu umožňujú poznať jestvovanie osobného Boha. Aby sa však mohol dostať do dôverného vzťahu s Bohom, chcel sa mu Boh zjaviť a darovať mu milosť, aby mohol toto Zjavenie vierou prijať. Predsa však dôkazy jestvovania Boha môžu na vieru pripraviť a pomáhať pochopiť, že viera nie je v rozpore s ľudským rozumom.(159)

zobraziť celéIII. Poznanie Boha podľa Cirkvi

36 „Svätá matka Cirkev vyznáva a učí, že Boha, ktorý je počiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu.“ Bez tejto schopnosti by človek nemohol prijať Božie zjavenie.(355) Človek má túto schopnosť preto, že je stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1,27).

37 Ale v dejinných podmienkach, v ktorých sa človek nachádza, stretá sa s mnohými ťažkosťami pri poznávaní Boha iba svetlom svojho rozumu.(1960)
„Hoci ľudský rozum, jednoducho povedané, naozaj môže svojimi prirodzenými silami a svojím prirodzeným svetlom dospieť k pravému a istému poznaniu jediného osobného Boha, ktorý svojou prozreteľnosťou chráni a riadi svet, ako aj prirodzeného zákona, ktorý Stvoriteľ vložil do našich duší, predsa je veľa vecí, ktoré bránia, aby ľudský rozum používal túto svoju vrodenú schopnosť účinne a s úžitkom. Lebo pravdy o Bohu a o vzťahoch, ktoré sú medzi ľuďmi a Bohom, úplne presahujú poriadok zmyslových vecí, a keď sa uvádzajú do životnej praxe a ju stvárňujú, vyžadujú sebaobetu a sebazaprenie. Pri získavaní takýchto právd ľudský rozum zápasí s ťažkosťami jednak pre nápor zmyslov a predstavivosti a jednak pre zlé žiadosti, ktoré pochádzajú z dedičného hriechu. A tak si ľudia v takýchto veciach radi nahovárajú, že je mylné alebo aspoň pochybné, čo si neželajú, aby bolo pravdivé.“

38 Preto človek potrebuje, aby ho Božie zjavenie osvietilo nielen v tom, čo presahuje jeho chápavosť, ale aj v „náboženských a morálnych pravdách, ktoré samy osebe nie sú nedostupné rozumu,(2036) aby ich mohli všetci aj v terajších podmienkach ľudského pokolenia poznať ľahko, s pevnou istotou a bez primiešania omylu“.

zobraziť celéIV. Ako hovoriť o Bohu?

39 Keď Cirkev háji schopnosť ľudského rozumu poznať Boha, vyjadruje tým svoju dôveru v možnosť hovoriť o Bohu všetkým ľuďom(851) a so všetkými ľuďmi. Toto presvedčenie je východiskovým bodom jej dialógu s inými náboženstvami, s filozofiou a vedou, ako aj s neveriacimi a ateistami.

40 Keďže naše poznanie Boha je obmedzené, obmedzená je aj naša reč o Bohu. O Bohu môžeme hovoriť, iba vychádzajúc zo stvorení a podľa nášho ľudského obmedzeného spôsobu poznania a myslenia.

41 Všetky stvorenia majú nejakú podobnosť s Bohom a celkom osobitne ju má človek stvorený na Boží obraz a podobu. A tak mnohoraké dokonalosti tvorov (ich pravda, dobrota a krása)(213, 299) odzrkadľujú nekonečnú dokonalosť Boha. Preto môžeme hovoriť o Bohu, vychádzajúc z dokonalostí jeho stvorení, „lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ“ (Múd 13,5).

42 Boh presahuje každé stvorenie.(212, 300) Preto neprestajne musíme očisťovať našu ľudskú reč od toho, čo je v nej obmedzené, obrazné a nedokonalé, aby sme Boha, ktorý je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný“, nezamieňali s našimi ľudskými predstavami.(370) Naše ľudské slová sú vždy neprimerané tajomstvu Boha.

43 Keď takto hovoríme o Bohu, naša reč sa síce vyjadruje ľudským spôsobom, ale v skutočnosti dosahuje samého Boha, hoci ho nemôže vyjadriť v jeho nekonečnej jednoduchosti. Treba si totiž pripomenúť, že „medzi Stvoriteľom a stvorením nemožno zdôrazniť nejakú podobnosť bez toho, že by sa medzi nimi nevidela ešte väčšia nepodobnost“, a že „nemôžeme pochopiť, čím Boh je,(206) ale iba čím nie je a aký vzťah majú k nemu iné bytosti“.

zobraziť celéZhrnutie

44 Človek je svojou prirodzenosťou a svojím povolaním náboženská bytosť. Keďže od Boha pochádza a k Bohu ide, žije plne ľudským životom, iba ak slobodne žije v spojení s Bohom.

45 Človek je stvorený, aby žil v spoločenstve s Bohom, v ktorom sa nachádza jeho šťastie: „Keď sa primknem k tebe celou svojou bytosťou, nikdy nepocítim bolesťami námahu a môj život, celý naplnený tebou, bude pravým životom.“

46 Keď človek počúva posolstvo stvorení a hlas svojho svedomia, môže nadobudnúť istotu o jestvovaní Boha, ktorý je príčinou a cieľom všetkého.

47 Cirkev učí, že jediného a pravého Boha, nášho Stvoriteľa a Pána, možno s istotou poznať jeho diel prirodzeným svetlom ľudského rozumu.

48 O Bohu môžeme skutočne hovoriť; vychádzajúc z mnohorakých dokonalostí stvorení, ktoré sú podobami nekonečne dokonalého Boha, hoci naša obmedzená reč nevyčerpáva jeho tajomstvo.

49 „Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká.“ Preto veriaci vedia, že ich pobáda Kristova láska, aby zaniesli svetlo živého Boha tým, ktorí ho nepoznajú alebo odmietajú.

zobraziť celéDRUHÁ KAPITOLA BOH IDE V ÚSTRETY ČLOVEKOVI

50 Človek môže prirodzeným rozumom s istotou poznať Boha,(36) vychádzajúc z jeho diel. Ale je aj iný druh poznania (ordo cognitionis), ktorý človek svojimi silami nijako nemôže dosiahnuť, totiž druh poznania z Božieho zjavenia. Boh sa z úplne slobodného rozhodnutia zjavuje a dáva človeku. Robí to tak, že mu zjavuje tajomstvo seba samého,(1066) svoj dobrotivý plán, ktorý si v Kristovi od večnosti predsavzal v prospech všetkých ľudí. Naplno zjavuje svoj plán, keď posiela svojho milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, a Ducha Svätého.

zobraziť celé1. článok BOŽIE ZJAVENIE

zobraziť celéI. Boh zjavuje svoj „dobrotivý plán“

51 „Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle,(2823) že ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti.“ (1996)

52 Boh, ktorý „prebýva v neprístupnom svetle“ (1Tim 6,16), chce darovať svoj Boží život ľuďom, ktorých slobodne stvoril, aby ich vo svojom jednorodenom Synovi urobil adoptovanými synmi. Boh zjavuje seba samého, lebo chce ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami od seba.

53 Boží plán Zjavenia sa uskutočňuje zároveň „činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté“ a navzájom sa objasňujú.(1953) Tento plán obsahuje osobitnú „Božiu výchovu [pedagógiu]“:(1950) Boh sa dáva človeku postupne a po etapách ho pripravuje na prijatie nadprirodzeného Zjavenia, ktorým zjavuje seba samého a ktoré vrcholí v osobe a poslaní vteleného Slova, Ježiša Krista.
Svätý Irenej Lyonský veľa ráz hovorí o tejto Božej výchove (pedagógii), pričom používa obraz vzájomného privykania Boha a človeka: „Božie Slovo… prebývalo v človeku a stalo sa Synom človeka, aby privykalo človeka prijímať Boha a Boha privykalo prebývať v človeku podľa Otcovho rozhodnutia.“

zobraziť celéII. Etapy Zjavenia

zobraziť celéBOH SA OD ZAČIATKU DÁVA POZNAŤ

54 „Boh, ktorý všetko tvorí a udržuje skrze Slovo,(32) dáva ľuďom vo stvorených veciach trvalé svedectvo o sebe. A keďže chcel otvoriť cestu nadprirodzenej spásy, zjavil okrem toho už od začiatku seba samého prarodičom.“ Povolal ich do dôverného spoločenstva so sebou, keď ich zaodel jasom milosti a spravodlivosti.(374)

55 Toto Zjavenie nebolo prerušené hriechom našich prarodičov.(397, 410) Boh totiž „po ich páde vzbudil v nich nádej na spásu prisľúbením vykúpenia a ustavične sa staral o ľudské pokolenie, aby všetkým, ktorí vytrvalým konaním dobra hľadajú spásu, daroval večný život“.
„A keď pre svoju neposlušnosť stratil tvoje priateľstvo, neponechal si ho v moci smrti… Viac ráz si ľuďom ponúkol zmluvu.“ (761)

zobraziť celéZMLUVA S NOEMOM

56 Keď sa následkom hriechu jednota ľudského pokolenia rozpadla,(401) Boh sa najprv snaží zachrániť ľudstvo tak, že robí zákroky v prospech jeho jednotlivých častí.(1219) Zmluva s Noemom uzavretá po potope vyjadruje princíp Božieho poriadku spásy (oeconomia divina) voči „národom“, čiže voči ľuďom zoskupeným „podľa ich krajín, každý podľa svojho jazyka a kmeňa“ (Gn 10,5).

57 Tento zároveň kozmický, spoločenský a náboženský poriadok množstva národov je určený na to, aby krotil pýchu padlého ľudstva, ktoré – svorné vo svojej skazenosti – by chcelo na spôsob Babylonu samo vytvoriť svoju jednotu. Ale v dôsledku hriechu mnohobožstvo, ako aj zbožňovanie národa a jeho vodcu neprestajne ohrozujú tento dočasný poriadok pohanskou skazenosťou.

58 Zmluva uzavretá s Noemom platí dovtedy, kým trvá čas „národov“, teda až do všeobecného ohlasovania evanjelia.(674) Sväté písmo má v úcte niektoré veľké postavy „národov“, ako je „spravodlivý Ábel“, kráľ a kňaz Melchizedech, ktorý je predobrazom Krista, alebo spravodliví „Noe, Daniel a Jób“ (Ez 14,14). Sväté písmo tak vyjadruje, akú veľkú svätosť môžu dosiahnuť tí, čo žijú podľa zmluvy(2569) s Noemom v očakávaní Krista, ktorý zhromaždí v jedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52).

zobraziť celéBOH SI VYVOLÍ ABRAHÁMA

59 Aby Boh rozptýlené ľudstvo zhromaždil v jedno,(145, 2570) vyvolí si Abrama a volá ho: Odíď „zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu“ (Gn 12,1), aby ho urobil Abrahámom, čiže „otcom mnohých národov“ (Gn 17,5): „V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12,3).

60 Národ pochádzajúci z Abraháma bude nositeľom prisľúbenia,(760) ktoré dostali patriarchovia. Bude vyvoleným národom, povolaným pripraviť budúce zhromaždenie všetkých Božích detí do jednoty Cirkvi. (762, 781) Bude koreňom, do ktorého budú naštepení pohania, keď uveria.

61 Patriarchovia, proroci a iné vynikajúce postavy Starého zákona boli a budú vždy uctievaní ako svätí vo všetkých liturgických tradíciách Cirkvi.

zobraziť celéBOH SI UTVÁRA SVOJ ĽUD IZRAEL

62 Po patriarchoch Boh utvoril Izrael ako svoj ľud tým, že ho vyslobodil z egyptského otroctva.(2060, 2574) Uzavrel s ním zmluvu na Sinaji a prostredníctvom Mojžiša mu dal svoj zákon, aby ho uznával a slúžil mu ako jedinému živému a pravému Bohu, starostlivému Otcovi a spravodlivému sudcovi, a aby očakával prisľúbeného Spasiteľa. (1961)

63 Izrael je kňazský Boží ľud, (204, 2801) nad ktorým „sa vzýva meno Pánovo“ (Dt 28,10). Je to národ tých, čo „boli prví, ku ktorým Pán [náš Boh] prehovoril,“ národ „starších bratov“ v Abrahámovej viere. (839)

64 Boh prostredníctvom prorokov formuje svoj ľud v nádeji na spásu,(711) v očakávaní novej a večnej zmluvy, ktorá je určená všetkým ľuďom a bude im vpísaná do sŕdc. (1965) Proroci ohlasujú dokonalé vykúpenie Božieho ľudu očistenie od všetkých jeho neverností a spásu, ktorá bude zahŕňať všetky národy. Nositeľmi tejto nádeje budú predovšetkým Pánovi chudobní a pokorní. Sväté ženy, ako Sára, Rebeka, Ráchel, Miriam, Debora, Anna, Judita a Ester, uchovali živú nádej na spásu Izraela.(489) Najčistejším obrazom tejto nádeje je Panna Mária.

zobraziť celéIII. Ježiš Kristus – „Prostredník a plnosť celého Zjavenia“

zobraziť celéBOH POVEDAL VŠETKO VO SVOJOM SLOVE

65 „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1,1-2).
Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom,(102) je jediné, dokonalé a definitívne Otcovo Slovo. V ňom Otec povedal všetko a nebude už iné slovo okrem tohto. Svätý Ján z Kríža to po toľkých iných vyslovuje jasne, keď komentuje Hebr 1, 1-2:
„Keď nám dal svojho Syna, ktorý je jeho jediné a definitívne Slovo, spolu a naraz nám týmto svojím jediným Slovom povedal všetko a nemá už čo povedať. Lebo čo predtým hovoril prorokom po častiach, nám už v ňom povedal všetko, keď nám ho dal celého, totiž svojho Syna.(516) Preto keby sa teraz niekto chcel Boha na niečo vypytovať alebo žiadať od neho nejaké videnie alebo zjavenie, nielenže by robil nerozumnú vec, ale urážal by Boha, neupierajúc svoje oči jedine na Krista(2717) alebo hľadajúc inú vec alebo novotu mimo neho.“

zobraziť celéINÉ ZJAVENIE UŽ NEBUDE

66 „Kresťanský poriadok spásy (oeconomia christiana) ako nová a definitívna zmluva nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné Zjavenie.“ No hoci je Zjavenie zavŕšené, jeho obsah nie je plne rozvitý. Je úlohou kresťanskej viery v priebehu storočí postupne pochopiť jeho úplný význam.(94)

67 V priebehu storočí sa vyskytli takzvané „súkromné“ zjavenia. Niektoré z nich uznala aj cirkevná autorita. Nepatria však do pokladu viery. Ich úlohou nie je „zlepšovať“ či „dopĺňať“ Kristovo definitívne Zjavenie,(84) ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období. Zmysel veriacich (sensus fidelium) vie pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi(93) rozlíšiť a prijať, čo je v týchto zjaveniach autentickou výzvou Krista alebo jeho svätých pre Cirkev.
Kresťanská viera nemôže prijať „zjavenia“, ktoré si nárokujú prevýšiť alebo opraviť Zjavenie, ktorého zavŕšením je Kristus. To je prípad niektorých nekresťanských náboženstiev a niektorých nových siekt, ktoré sa zakladajú na takých „zjaveniach“.

zobraziť celéZhrnutie

68 Boh sa z lásky zjavil a daroval človekovi. Tak dáva definitívnu a prehojnú odpoveď na otázky, ktoré si kladie človek o zmysle a cieli svojho života.

69 Boh sa zjavil človekovi tak, že mu činmi a slovami postupne dával poznať tajomstvo seba samého.

70 Okrem svedectva, ktoré Boh vydáva o sebe vo stvorených veciach, on sám sa zjavil našim prarodičom. Hovoril k nim a po páde im prisľúbil spásu a ponúkol im svoju zmluvu.

71 Boh uzavrel s Noemom trvalú zmluvu medzi sebou a všetkými živými bytosťami. Táto zmluva bude trvať, kým bude trvať svet.

72 Boh si vyvolil Abraháma a uzavrel s ním a s jeho potomstvom zmluvu. Z neho utvoril svoj ľud, ktorému prostredníctvom Mojžiša zjavil svoj Zákon. Skrze prorokov ho pripravil na prijatie spásy určenej celému ľudstvu.

73 Boh sa naplno zjavil, keď poslal svojho Syna, v ktorom uzavrel svoju zmluvu naveky. Syn je Otcovo definitívne Slovo, takže po ňom už nebude iné Zjavenie.

zobraziť celé2. článok ODOVZDÁVANIE BOŽIEHO ZJAVENIA

74 Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1Tim 2,4), čiže Ježiša Krista. (851) Je teda potrebné, aby bol Ježiš Kristus ohlasovaný všetkým národom a všetkým ľuďom, aby sa tak Zjavenie dostalo až na kraj sveta.
„Boh vo svojej veľkej dobrote ustanovil, aby to, čo zjavil na spásu všetkých národov, zostalo navždy neporušené a odovzdávalo sa všetkým pokoleniam.“

zobraziť celéI. Apoštolská Tradícia

75 „Kristus Pán, v ktorom sa završuje celé Zjavenie najvyššieho Boha, prikázal apoštolom, aby evanjelium, ktoré bolo prisľúbené skrze prorokov a ktoré on splnil a vlastnými ústami hlásal, všetkým ohlasovali ako zdroj každej spasiteľnej pravdy a morálnej normy,(171) a tak im sprostredkovali Božie dary.“

zobraziť celéAPOŠTOLSKÉ OHLASOVANIE…

76 Podľa Pánovho príkazu sa evanjelium odovzdávalo dvoma spôsobmi:
— Ústne: „prostredníctvom apoštolov, ktorí ústnym ohlasovaním, príklad mi a ustanovizňami odovzdali to, čo prijali z Kristových úst, zo styku s ním a z jeho činov, alebo poznali vnuknutím Ducha Svätého“.
— Písomne: „prostredníctvom tých apoštolov a apoštolských mužov, ktorí z vnuknutia toho istého Ducha Svätého zaznamenali posolstvo spásy písomne“.

zobraziť celé… POKRAČUJE V APOŠTOLSKOM NÁSTUPNÍCTVE

77 „Aby sa však evanjelium zachovalo v Cirkvi stále neporušené a živé, apoštoli zanechali biskupov ako svojich nástupcov(861) a ,odovzdali im svoje miesto v Učiteľskom úrade‘.“ Lebo „apoštolské ohlasovanie, ktoré je osobitným spôsobom zaznačené v inšpirovaných knihách, malo sa nepretržitým nástupníctvom zachovať až do konca čias“.

78 Toto živé odovzdávanie, vykonávané v Duchu Svätom, sa volá Tradícia, pretože sa líši od Svätého písma,(174) i keď je s ním úzko spojené. Prostredníctvom Tradície(1124, 2651) „Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí“. „Výroky svätých Otcov dosvedčujú oživujúcu prítomnosť tejto Tradície, ktorej bohatstvo prechádza do praxe a života veriacej a modliacej sa Cirkvi.“

79 Takto Otcovo zjavenie seba samého, ktoré uskutočnil skrze svoje Slovo v Duchu Svätom, ostáva prítomné a pôsobí v Cirkvi: „Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestajne sa zhovára s Nevestou svojho milovaného Syna a Duch Svätý, skrze ktorého živý hlas evanjelia zaznieva v Cirkvi a jej prostredníctvom vo svete, uvádza veriacich do plnej pravdy a dáva Kristovmu slovu bohato v nich prebývať.“

zobraziť celéII. Vzťah medzi Tradíciou a Svätým písmom

zobraziť celéJEDEN SPOLOČNÝ PRAMEŇ…

80 „Posvätná Tradícia a Sväté písmo teda navzájom úzko súvisia a sú spojené. Veď obidve vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu.“ Obidve robia v Cirkvi prítomným a plodným tajomstvo Krista, ktorý sľúbil, že ostane so svojimi „po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).

zobraziť celé… DVA ROZDIELNE SPÔSOBY ODOVZDÁVANIA

81 „Sväté písmo je Božie slovo, nakoľko je písomne zaznačené z vnuknutia Ducha Svätého.“
„Posvätná Tradícia však Božie slovo,(113) ktoré zveril Kristus Pán a Duch Svätý apoštolom, neporušene odovzdáva ich nástupcom; aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojím ohlasovaním verne zachovávali, vysvetľovali a šírili.“

82 Z toho vyplýva, že Cirkev, ktorej je zverené odovzdávanie a vysvetľovanie Zjavenia, „nečerpá svoju istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo Svätého písma. Preto treba obidve prijímať a vážiť si ich s rovnakou láskou a úctou.“

zobraziť celéAPOŠTOLSKÁ TRADÍCIA A CIRKEVNÉ TRADÍCIE

83 Tradícia, o ktorej tu hovoríme, pochádza od apoštolov a odovzdáva to, čo oni prijali z Ježišovho učenia a príkladu a čo ich naučil Duch Svätý. Veď prvá generácia kresťanov ešte nemala napísaný Nový zákon a Nový zákon sám svedčí o procese živej Tradície.
Od nej treba odlišovať „tradície“(1202, 2041) teologické, disciplinárne, liturgické alebo týkajúce sa nábožnosti,(2684) ktoré sa postupom času zrodili v miestnych cirkvách. Sú to osobitné formy prispôsobené rôznym miestam a obdobiam, ktorými sa prejavuje veľká Tradícia. V jej svetle sa tieto „tradície“ môžu pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi zachovať, zmeniť alebo aj zanechať.

zobraziť celéIII. Vysvetľovanie pokladu viery

zobraziť celéPOKLAD VIERY ZVERENÝ CELEJ CIRKVI

84 Poklad viery (depositum fidei), ktorý je obsiahnutý v posvätnej Tradícii a vo Svätom písme,(857, 841) bol prostredníctvom apoštolov zverený celej Cirkvi. „Tým, že sa ho pridŕža, celý svätý ľud zjednotený so svojimi pastiermi stále zotrváva v učení apoštolov a v spoločenstve,(2033) pri lámaní chleba a v modlitbách, takže sa vytvára jedinečná zhoda medzi pastiermi a veriacimi v zachovávaní, praktizovaní a vyznávaní odovzdanej viery.“

zobraziť celéUČITELSKÝ ÚRAD CIRKVI

85 „Úloha autenticky vysvetľovať Božie slovo,(888-892) písané alebo ústne podané, bola zverená jedine živému Učiteľskému úradu Cirkvi“(2032, 2040) – čiže biskupom v spoločenstve s Petrovým nástupcom, rímskym biskupom –, „ktorý vykonáva svoju autoritu v mene Ježiša Krista.“

86 „Tento Učiteľský úrad však nie je nad Božím slovom, ale mu slúži, lebo učí iba to, čo bolo odovzdané, nakoľko ho z Božieho poverenia a s pomocou Ducha Svätého nábožne počúva,(688) sväto zachováva a verne vykladá, a z tohto jediného pokladu viery čerpá všetko, čo predkladá veriť ako zjavené Bohom.“

87 Pamätajúc na Kristove slová apoštolom:(1548) „Kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10,16), veriaci poslušne prijímajú učenie a smernice, ktoré im v rozličných podobách dávajú ich pastieri.(2037)

zobraziť celéDOGMY VIERY

88 Učiteľský úrad Cirkvi naplno používa autoritu,(888-892) ktorú dostal od Krista, keď definuje dogmy, čiže keď spôsobom,(2032-2040) ktorý zaväzuje kresťanský ľud k neodvolateľnému súhlasu viery, predkladá pravdy obsiahnuté v Božom zjavení alebo keď definitívnym spôsobom predkladá pravdy, ktoré s nimi nevyhnutne súvisia.

89 Medzi naším duchovným životom a dogmami(2625) jestvuje organická spojitosť. Dogmy sú svetlá na ceste našej viery. Osvetľujú túto cestu a robia ju bezpečnou. A naopak, ak je náš život správny, náš rozum a naše srdce budú otvorené na prijímanie svetla dogiem viery.

90 V celku Zjavenia Kristovho tajomstva možno nájsť vzájomné spojitosti a súvislosti medzi dogmami. (114, 158) Treba pripomenúť, že „jestvuje poriadok čiže ,hierarchia‘ právd katolíckeho učenia,(234) lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný“.

zobraziť celéNADPRIRODZENÝ ZMYSEL PRE VIERU

91 Všetci veriaci majú účasť na chápaní a odovzdávaní zjavenej pravdy. Prijali pomazanie od Ducha Svätého,(737) ktorý ich učí a uvádza „do plnej pravdy“ (Jn 16,13).

92 „Spoločenstvo veriacich ako celok… sa nemôže mýliť vo viere a túto svoju osobitú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným zmyslom pre vieru,(785) ktorý je v celom ľude, keď ,od biskupov až po posledných veriacich laikov‘ vyjadruje svoj všeobecný súhlas vo veciach viery a mravov.“

93 „Týmto zmyslom pre vieru, ktorý vzbudzuje a udržuje Duch pravdy, Boží ľud pod vedením posvätného Učiteľského úradu…(889) sa neochvejne pridŕža viery ,raz navždy odovzdanej svätým‘, hlbšie do nej preniká správnym úsudkom a plnšie ju uvádza do života.“

zobraziť celéRAST V CHÁPANÍ VIERY

94 Vďaka pomoci Ducha Svätého sa v živote Cirkvi môže prehlbovať chápanie tak skutočností,(66) ako aj slov pokladu viery:
— „rozjímaním a štúdiom veriacich,(2651) ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci“; najmä „teologickým bádaním“ sa dosahuje „hlboké poznanie zjavenej pravdy“;
— „dôverným poznaním duchovných skutočností(2038, 2518) zo skúsenosti [veriacich]“; „Božie slová rastú s tým, kto ich číta“;
— „kazateľskou činnosťou tých, ktorí s biskupským nástupníctvom dostali hodnovernú charizmu pravdy“.

95 „Je teda zrejmé, že posvätná Tradícia, Sväté písmo a Učiteľský úrad Cirkvi podľa nanajvýš múdreho Božieho rozhodnutia tak navzájom súvisia a sú spojené, že jedno bez druhých by neobstálo a všetky spolu, každé svojím spôsobom, pôsobením jediného Ducha Svätého účinne prispievajú k spáse duší.“

zobraziť celéZhrnutie

96 Čo Ježiš Kristus zveril apoštolom, oni, inšpirovaní Duchom Svätým, svojím kázaním a písomne odovzdali všetkým pokoleniam až do Kristovho slávneho návratu.

97 „Posvätná Tradícia a Sväté písmo tvoria jeden posvätný poklad Božieho slova,“ v ktorom putujúca Cirkev ako v zrkadle kontempluje Boha, prameň celého svojho bohatstva.

98 „Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí.“

99 Celý Boží ľud svojím nadprirodzeným zmyslom pre vieru neprestáva prijímať dar Božieho zjavenia, hlbšie doň vnikať a plnšie z neho žiť.

100 Úloha autenticky vysvetľovať Božie slovo bola zverená jedine Učiteľskému úradu Cirkvi – rímskemu pápežovi a biskupom, ktorí sú v spoločenstve s ním.

zobraziť celé3. článok SVÄTÉ PÍSMO

zobraziť celéI. Ježiš Kristus – jediné Slovo Svätého písma

101 Aby sa Boh vo svojej láskavej dobrote zjavil ľuďom, hovorí im ľudskými slovami. „Božie slová totiž, vyjadrené ľudskými jazykmi, sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo.“

102 Boh všetkými slovami Svätého písma hovorí iba jedno Slovo, svoje jediné Slovo, v ktorom vyslovuje celého seba: (65, 2763)
„Pamätajte, že vo všetkých Písmach sa rozvíja jediné Božie Slovo(426-429) a cez mnohé ústa svätopiscov zaznieva jediné Slovo. A keďže je na počiatku Bohom u Boha, nepotrebuje slabiky, lebo je mimo času.“

103 Z tohto dôvodu Cirkev mala vždy v úcte Božie písma,(110, 1184) ako si uctieva aj Pánovo telo. Neprestáva podávať veriacim Chlieb života, vzatý zo stola tak Božieho slova, ako aj Kristovho tela. (1378)

104 Vo Svätom písme Cirkev neprestajne nachádza svoj pokrm a svoju silu, lebo v ňom nedostáva iba ľudské slovo, ale to, čím ono naozaj je: slovo Božie. „Veď v posvätných knihách Otec, ktorý je na nebesiach, ide s veľkou láskou v ústrety svojim deťom a zhovára sa s nimi.“

zobraziť celéII. Inšpirácia a pravdivosť Svätého písma

105 Autorom Svätého písma je Boh. „Čo Boh zjavil a písomne sa nachádza a predkladá vo Svätom písme, bolo zaznačené z vnuknutia Ducha Svätého.“
„Svätá matka Cirkev na základe apoštolskej viery pokladá všetky knihy Starého a Nového zákona i všetky ich časti za posvätné a kánonické, pretože, napísané z vnuknutia Ducha Svätého, majú za pôvodcu Boha a ako také boli odovzdané Cirkvi.“

106 Boh inšpiroval ľudských autorov posvätných kníh. „Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí, ktorými si poslúžil, aby jeho pôsobením v nich a skrze nich napísali ako praví autori všetko to a len to, čo chcel on, pričom použili svoje schopnosti a sily.“

107 Inšpirované knihy učia pravdu. „Keďže teda všetko, čo tvrdia inšpirovaní autori čiže svätopisci, sa má pokladať za tvrdenie Ducha Svätého, treba vyhlásiť, že knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu,(702) ktorú Boh chcel, aby bola zaznačená v posvätných spisoch na našu spásu.“

108 Kresťanská viera nie je však „náboženstvom knihy“. Kresťanstvo je náboženstvom Božieho „Slova“, ktoré „nie je napísané a nemé slovo, ale Slovo vtelené a živé“. Aby slová Písma nezostali akoby mŕtvou literou, je potrebné, aby nám Ježiš Kristus, večné Slovo živého Boha, skrze Ducha Svätého otvoril myseľ, žeby sme porozumeli Písmu.

zobraziť celéIII. Duch Svätý vykladá Písmo

109 Vo Svätom písme Boh hovorí človeku ľudským spôsobom. Pre správny výklad Písma treba teda dávať pozor na to, čo mali ľudskí autori v úmysle naozaj povedať a čo nám chcel Boh ich slovami skutočne zjaviť.

110 Aby sa zistil úmysel svätopiscov, treba vziať do úvahy podmienky ich doby a kultúry, „literárne druhy“, ktoré sa v tom čase používali, ako aj spôsob myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktorý bol bežný v tom čase. „Lebo pravda sa vždy ináč podáva a vyjadruje v textoch, ktoré sú rôznym spôsobom historické alebo prorocké, alebo poetické, alebo [sú napísané] v iných druhoch vyjadrovania.“

111 Ale keďže Sväté písmo je inšpirované, jestvuje aj iná zásada správneho výkladu, nie menej dôležitá ako predchádzajúca, bez ktorej by Písmo ostalo „mŕtvou literou“: „Sväté písmo sa má čítať a vysvetľovať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané.“
Druhý vatikánsky koncil uvádza tri kritériá na výklad Písma podľa Ducha, ktorý ho inšpiroval:

112 1. Ponajprv treba venovať veľkú pozornosť(128) „obsahu a jednote celého Písma“. Lebo hoci knihy, z ktorých sa skladá, sú veľmi odlišné, Písmo je jedno vzhľadom na jednotu Božieho plánu, ktorého Ježiš Kristus je stredobodom a srdcom, otvoreným od jeho Veľkej noci. (368)
„Pod Kristovým srdcom sa rozumie Sväté písmo, ktoré odhaľuje Kristovo srdce. Pred umučením bolo však zatvorené, lebo Písmo bolo nejasné, ale po umučení je otvorené, lebo tí, čo ho už chápu, uvažujú a rozlišujú, ako treba proroctvá vykladať.“

113 2. Ďalej treba Písmo čítať(81) „so zreteľom na živú Tradíciu celej Církvi“. Podľa výroku cirkevných Otcov Sväté písmo je napísané skôr v srdci Cirkvi ako na materiálnych prostriedkoch (sacra Scriptura principalius est in corde Ecclesiae quam in materialibus instrumentis scripta). Cirkev totiž nosí vo svojej Tradícii živú pamäť Božieho Slova a Duch Svätý jej dáva duchovný výklad Písma („… podľa duchovného zmyslu, ktorým Duch obdarúva Cirkev“ ).

114 3. Napokon treba brať do úvahy analógiu viery. (90) Pod „analógiou viery“ rozumieme spojitosť právd viery navzájom a v celom pláne Zjavenia.

zobraziť celéZMYSLY SVÄTÉHO PÍSMA

115 Podľa dávnej tradície možno rozlišovať dvojaký zmysel Písma: zmysel slovný a zmysel duchovný; druhý z nich sa delí ďalej na alegorický, morálny a anagogický. Hlboká zhoda všetkých štyroch zmyslov zaručuje živému čítaniu Písma v Cirkvi celé jeho bohatstvo:

116 Slovný zmysel. Je to zmysel,(110-114) ktorý dávajú slová Písma a ktorý odkrýva exegéza podľa zásad správneho výkladu. „Všetky zmysly [Svätého písma] sa zakladajú na jednom, totiž na slovnom.“

117 Duchovný zmysel.(1101) Vďaka jednote Božieho plánu znakom môže byť nielen text Svätého písma, ale aj skutočnosti a udalosti, o ktorých text hovorí.
l. Alegorický zmysel. Udalosti môžeme pochopiť hlbšie, keď spoznáme ich význam v Kristovi. Tak napríklad prechod cez Červené more je znakom Kristovho víťazstva a tým aj krstu.
2. Morálny zmysel. Udalosti, o ktorých sa hovorí v Písme, nás majú viesť k tomu, aby sme správne konali. Boli napísané „ako napomenutie pre nás“ (1Kor 10,11).
3. Anagogický zmysel. Skutočnosti a udalosti možno takisto vidieť v ich večnom význame, lebo nás vedú (po grécky anagoge) smerom do našej vlasti. Takto je Cirkev na zemi znakom nebeského Jeruzalema.

118 Stredoveké dvojveršie zhŕňa význam týchto štyroch zmyslov Písma takto:
„Littera gesta docet, quid credas allegoria,
moralis quid agas, quo tendas anagogia.“
(„Slovo [slovný zmysel] učí, čo sa stalo, alegória, čo máš veriť,
morálny [zmysel], čo máš robiť, anagógia, kam máš smerovať.“)

119 „Je úlohou exegétov usilovať sa o hlbšie chápanie a výklad zmyslu Svätého písma podľa týchto smerníc, aby takto akoby na základe predchádzajúceho bádania, dozrievalo rozhodnutie Cirkvi.(94) Lebo všetko, čo súvisí s vykladaním Písma, podlieha nakoniec rozhodnutiu Cirkvi, ktorá plní Božie poverenie a Božiu službu zachovať a vysvetľovať Božie slovo.“
„Neveril by som evanjeliu,(113) keby ma k tomu nepobádala autorita Cirkvi ¬– Ego vero Evangelio non crederem, nisi me catholicae Ecclesiae commoveret auctoritas.“

zobraziť celéIV. KÁNON SVÄTÉHO PÍSMA

120 Apoštolská Tradícia umožnila Cirkvi rozoznať,(1117) ktoré spisy majú byť započítané do zoznamu posvätných kníh. Tento úplný zoznam sa volá „kánon“ Svätého písma. Obsahuje 46 spisov Starého zákona (45, ak sa Jeremiáš a Náreky počítajú spolu) a 27 spisov Nového zákona. Sú to:
Knihy Starého zákona: Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium, Jozue, Sudcovia, Rút, Prvá a Druhá kniha Samuelova, Prvá a Druhá kniha kráľov, Prvá a Druhá kniha kroník, Ezdráš, Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester, Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť, Sirachovec, Izaiáš, Jeremiáš, Náreky, Baruch, Ezechiel, Daniel, Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš, Malachiáš, Prvá a Druhá kniha Machabejcov.
Knihy Nového zákona: Evanjeliá podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána, Skutky apoštolov; listy svätého Pavla: Rimanom, Prvý a Druhý list Korinťanom, List Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, Prvý a Druhý list Solúnčanom, Prvý a Druhý list Timotejovi, List Títovi, Filemonovi; List Hebrejom, Jakubov list, Prvý a Druhý Petrov list, Prvý, Druhý a Tretí Jánov list, Júdov list; Zjavenie apoštola Jána (Apokalypsa).

zobraziť celéSTARÝ ZÁKON

121 Starý zákon je neoddeliteľnou časťou Svätého písma.(1093) Jeho knihy sú inšpirované Bohom a zachovávajú si trvalú hodnotu, lebo Stará zmluva nebola nikdy odvolaná.

122 „Veď starozákonný poriadok spásy(702) bol zameraný predovšetkým na to, aby pripravil… príchod Krista, Vykupiteľa sveta.“(763) Knihy Starého zákona „hoci obsahujú aj nedokonalé a prechodné veci“, dosvedčujú celú božskú výchovu (pedagógiu) Božej spasiteľnej lásky:(708) v nich je „uložené vznešené učenie o Bohu a spásonosná múdrosť o živote človeka i obdivuhodné poklady modlitieb“; v nich „sa napokon skrýva tajomstvo našej spásy“. (2568)

123 Kresťania majú v úcte Starý zákon ako pravé Božie slovo. Cirkev vždy rozhodne odmietala myšlienku zavrhnúť Starý zákon pod zámienkou, že ho Nový zákon urobil pominuteľným (marcionizmus).

zobraziť celéNOVÝ ZÁKON

124 „Božie slovo, ktoré je Božou mocou na spásu každému, kto verí, je vynikajúcim spôsobom prítomné a prejavuje svoju silu v spisoch Nového zákona.“ Tieto spisy nám podávajú definitívnu pravdu Božieho zjavenia. Ich ústrednou témou je Ježiš Kristus, vtelený Boží Syn, jeho činy, učenie, umučenie a oslávenie, ako aj začiatky jeho Cirkvi pod vedením Ducha Svätého.

125 Evanjeliá sú srdcom celého Písma,(515) „lebo sú hlavným svedectvom o živote a učení vteleného Slova, nášho Spasiteľa“.

126 Pri zostavovaní evanjelií možno rozlišovať tri etapy:
1. Ježišov život a učenie. Cirkev pokladá za isté, že štyri evanjeliá, „ktorých historickosť bez váhania uznáva, verne podávajú to, čo Ježiš, Boží Syn, za svojho života medzi ľuďmi skutočne robil a učil na ich večnú spásu až do dňa, keď bol vzatý do neba“.
2. Ústne podanie. „Apoštoli(76) po Pánovom nanebovstúpení odovzdali poslucháčom, čo hovoril a robil, s tým plnším poznaním, ktoré mali oni sami, poučení slávnymi Kristovými udalosťami a osvietení svetlom Ducha pravdy.“
3. Písané evanjeliá. „Svätopisci napísali štyri evanjeliá(76) tak, že niečo vybrali z mnohých vecí, ktoré boli ústne alebo už aj písomne odovzdané, niečo stručne zhrnuli alebo vysvetlili so zreteľom na stav cirkví, pričom ponechali kazateľskú formu, ale vždy tak, aby nám o Ježišovi podali pravdivé a úprimné veci.“

127 Evanjelium vo svojich štyroch podobách má v Cirkvi jedinečné miesto, ako o tom svedčí úcta, ktorú mu preukazuje liturgia,(1154) a neporovnateľná príťažlivosť, ktorou v každom čase pôsobilo na svätých:
„Nijaké učenie nie je väčšie ani lepšie, ani cennejšie, ani krajšie ako čítanie evanjelia. Na to hľaďte a toho sa držte, čo náš Pán a Učiteľ Ježiš Kristus učil slovami a uskutočňoval činmi.“
„Vo svojich modlitbách sa zaoberám predovšetkým evanjeliom;(2705) v ňom nachádzam všetko, čo potrebuje moja úbohá duša. Objavujem v ňom vždy nové svetlá, skryté a tajomné významy.“

zobraziť celéJEDNOTA STARÉHO A NOVÉHO ZÁKONA

128 Cirkev už v apoštolskej dobe a potom stále vo svojej Tradícii vysvetľovala jednotu Božieho plánu v obidvoch Zákonoch typológiou. Typológia rozoznáva v Božích(1094) dielach vykonaných za čias Starej zmluvy predobrazy toho, čo Boh uskutočnil v plnosti času v osobe svojho vteleného Syna.(489)

129 A tak kresťania čítajú Starý zákon vo svetle zosnulého a vzkrieseného Krista.(651) Toto typologické čítanie ukazuje nevyčerpateľný obsah Starého zákona. Nemá však dať zabudnúť, že Starý zákon si zachováva vlastnú hodnotu Zjavenia, ktorú potvrdil sám náš Pán. (2055) Ostatne aj Nový zákon treba čítať vo svetle Starého. Prvotná kresťanská katechéza ho stále používala. Podľa dávneho výroku je Nový zákon skrytý v Starom a Starý je zjavný v Novom: In Vetere Novum latet et in Novo Vetus patet. (1968)

130 Typológia znamená dynamický pohyb k zavŕšeniu Božieho plánu, keď bude „Boh všetko vo všetkom“ (1Kor 15,28). Tak napríklad povolanie patriarchov a východ z Egypta nestrácajú svoju vlastnú hodnotu v Božom pláne preto, že sú zároveň jeho prechodnými etapami.

zobraziť celéV. Sväté písmo v živote Cirkvi

131 „V Božom slove je taká sila a účinnosť, že ono je pre Cirkev oporou a životnou silou a pre deti Cirkvi posilou vo viere, pokrmom duše, čistým a nevysychajúcim prameňom duchovného života.“ „Veriacim v Krista má byť naširoko otvorený prístup k Svätému písmu.“

132 „Štúdium Svätého písma nech je akoby dušou posvätnej teológie. Ale to isté slovo Písma(94) je zdravým pokrmom a svätou posilou aj pre službu slova – čiže pre pastoračnú kazateľskú činnosť, katechézu a pre každé kresťanské poučovanie –, v ktorej má mať liturgická homília prvoradé miesto.“

133 Cirkev „veľmi naliehavo a osobitným spôsobom vyzýva…(2653) všetkých veriacich v Krista, aby častým čítaním Svätého písma nadobudli ,vznešenosť poznania Krista Ježiša‘ (Flp 3,8). ,Lebo nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista – Ignoratio enim Scripturarum ignoratio Christi est.‘“ (1792)

zobraziť celéZhrnutie

134 Celé Božie písmo je iba jedna kniha a tou jednou knihou je Kristus, „lebo celé Božie písmo hovorí o Kristovi a celé Božie písmo sa spĺňa v Kristovi“.

135 „Sväté písma… obsahujú Božie slovo, a pretože sú inšpirované, sú naozaj Božím slovom.“

136 Boh je autorom Svätého písma tak, že inšpiruje jeho ľudských autorov; pôsobí v nich a cez nich. Tak zaručuje, že ich spisy učia bez omylu spasiteľnú pravdu.

137 Výklad inšpirovaných Písem má predovšetkým venovať pozornosť tomu, čo chcel Boh prostredníctvom posvätných autorov zjaviť pre našu spásu. Čo pochádza od Ducha, možno plne pochopiť iba pôsobením Ducha.

138 46 kníh Starého zákona a 27 kníh Nového zákona Cirkev prijíma a má v úcte ako inšpirované.

139 Štyri evanjeliá majú ústredné miesto, lebo ich stredobodom je Ježiš Kristus.

140 Jednota Starého a Nového zákona vyplýva z jednoty Božieho plánu a Božieho zjavenia. Starý zákon pripravuje Nový a ten je splnením Starého; obidva sa navzájom objasňujú; obidva sú pravým Božím slovom.

141 Cirkev mala vždy v úcte Božie Písma tak ako samo Pánovo telo“; obidve živia a usmerňujú celý kresťanský život. „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch“ (Ž119,105).

zobraziť celéTRETIA KAPITOLA ODPOVEĎ ČLOVEKA BOHU

142 Svojím Zjavením „sa neviditeľný Boh vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou.“ Správna odpoveď na toto pozvanie je viera.(1102)

143 Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum a svoju vôľu. Celou svojou bytosťou dáva súhlas Bohu, ktorý zjavuje. Túto odpoveď človeka Bohu, ktorý zjavuje, nazýva Sväté písmo „poslušnosťou viery“. (2087)

zobraziť celé1. článok VERÍM

zobraziť celéI. Poslušnosť viery

144 Poslúchať (ob-audire: po-slúchať) vo viere znamená slobodne sa podriadiť počutému slovu, lebo jeho pravdivosť zaručuje Boh, ktorý je Pravda sama. Sväté písmo nám dáva za príklad takejto poslušnosti Abraháma. Ale jej najdokonalejším uskutočnením je Panna Mária.

zobraziť celéABRAHÁM – „OTEC VŠETKÝCH VERIACICH“

145 List Hebrejom vo veľkej chváloreči na vieru predkov osobitne zdôrazňuje Abrahámovu vieru:(59, 2570) „S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide“ (Hebr 11,8). S vierou žil ako cudzinec a pútnik v Zasľúbenej zemi. Vierou Sára dostala schopnosť počať syna prisľúbenia.(489) A napokon Abrahám s vierou priniesol na obetu svojho jediného syna.

146 Takto Abrahám uskutočňuje definíciu viery,(1819) ako ju uvádza List Hebrejom: „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 11,1). „Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť“ (Rim 4,3). Abrahám „posilnený“ touto „vierou“ (Rim 4,20) sa stal „otcom všetkých, čo veria“ (Rim 4,11.18).

147 Starý zákon je bohatý na svedectvá tejto viery. List Hebrejom chváli príkladnú vieru,(839) ktorou „si predkovia získali dobré svedectvo“ (Hebr 11,2.39). Ale „Boh prichystal pre nás niečo lepšie“ (Hebr 11,40): milosť uveriť v jeho Syna „Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12,2).

zobraziť celéMÁRIA – „BLAHOSLAVENÁ, KTORÁ UVERILA“

148 Panna Mária uskutočňuje poslušnosť viery(494, 2617) najdokonalejším spôsobom. Vo viere prijíma zvesť a prisľúbenie, ktoré jej priniesol anjel Gabriel, lebo verí, že „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37), a dáva svoj súhlas: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). Alžbeta ju pozdravila slovami:(506) „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán“ (Lk 1,45). Pre túto vieru ju budú blahoslaviť všetky pokolenia.

149 Cez celý jej život až po poslednú skúšku, keď jej syn Ježiš zomrel na kríži, jej viera nezakolísala.(969) Mária neprestala veriť, že Božie slovo „sa splní“. Preto Cirkev uctieva v Márii najrýdzejšie uskutočnenie viery.(507, 829)

zobraziť celéII. „Viem, komu som uveril“ (2Tim 1,12)

zobraziť celéVERIŤ V JEDNÉHO BOHA

150 Viera je predovšetkým osobným primknutím sa človeka k Bohu; súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil. Keďže kresťanská viera je osobným primknutím sa k Bohu a súhlasom s pravdou, ktorú zjavil, líši sa od viery v človeka. Je dobré a správne úplne dôverovať Bohu a bezvýhradne veriť tomu, čo povedal. Bolo by však márne a pomýlené vložiť takúto vieru do nejakého tvora. (222)

zobraziť celéVERIŤ V JEŽIŠA KRISTA, BOŽIEHO SYNA

151 Pre kresťana je viera v Boha neoddeliteľne spojená s vierou v toho, ktorého on poslal: v jeho milovaného Syna, v ktorom má zaľúbenie. Boh nám povedal, aby sme ho počúvali. Kristus sám povedal svojim učeníkom: „Veríte v Boha, verte aj vo mňa“ (Jn 14,1). V Ježiša Krista môžeme veriť preto, že on je Boh, Slovo, ktoré sa stalo telom:(424) „Boha nikto nikdy nevidel; jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť“ (Jn 1,18). Keďže „videl Otca“ (Jn 6,46), on jediný ho pozná a má moc zjaviť ho.

zobraziť celéVERIŤ V DUCHA SVÄTÉHO

152 Nik nemôže veriť v Ježiša Krista, ak nemá účasť na jeho Duchu.(243, 683) Veď Duch Svätý zjavuje ľuďom, kto je Ježiš. Lebo „nik nemôže povedať: ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3). „Duch skúma všetko, aj Božie hĺbky… Ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1Kor 2,10-11). Jedine Boh pozná Boha úplne. Veríme „v“ Ducha Svätého preto, že je Boh.
Cirkev neprestajne vyznáva svoju vieru v jedného Boha,(232) Otca, Syna a Ducha Svätého.

zobraziť celéIII. Vlastnosti viery

zobraziť celéVIERA JE MILOSŤ

153 Keď svätý Peter vyznáva, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha, Ježiš mu hovorí, že toto zjavenie mu neprišlo z tela a krvi,(552) ale od jeho Otca, „ktorý je na nebesiach“ (Mt 16,17). (1814) Viera je Boží dar, nadprirodzená čnosť, ktorú vlieva Boh. „Aby sa takáto viera mohla vzbudiť, je potrebná predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého,(1996) ktorý by pohol srdce a obrátil ho k Bohu,(2606) otvoril oči mysle a dal ,všetkým pocit šťastia zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu‘.“

zobraziť celéVIERA JE ĽUDSKÝ ÚKON

154 Veriť možno iba vďaka milosti a vnútornej pomoci Ducha Svätého. Je však takisto pravda, že veriť je pravý ľudský úkon.(1749) Dôverovať Bohu a súhlasiť s pravdami, ktoré zjavil, neodporuje ani slobode, ani rozumu človeka. Ani v ľudských vzťahoch neodporuje našej dôstojnosti, keď veríme, čo iní hovoria o sebe a o svojich úmysloch, alebo keď veríme ich sľubom (napríklad keď muž a žena uzatvárajú manželstvo), aby sme tak vstúpili do vzájomného spoločenstva. Preto ešte menej odporuje našej dôstojnosti, ak máme „vierou prejaviť úplnú poslušnosť rozumu a vôle Bohu,(2126) ktorý zjavuje“, a tak vstúpiť do dôverného spoločenstva s ním.

155 V úkone viery ľudský rozum a ľudská vôľa(2088) spolupracujú s Božou milosťou: „Veriť je úkon rozumu, ktorý súhlasí s Božou pravdou na príkaz vôle, ktorú pohol Boh milosťou.“

zobraziť celéVIERA A ROZUM

156 Dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako pravdivé a pochopiteľné svetlu nášho prirodzeného rozumu. Veríme „pre autoritu samého Boha,(1063) ktorý zjavuje a ktorý sa nemôže mýliť ani nemôže klamať“. „Aby však poslušnosť našej viery bola primeraná rozumu,(2465) Boh chcel, aby sa k vnútornej pomoci Ducha Svätého pripojili vonkajšie dôkazy jeho Zjavenia.“ A tak zázraky Krista a svätých, (548) proroctvá, šírenie Cirkvi a jej svätosť, jej plodnosť a stabilnosť sú „úplne spoľahlivé znaky Božieho zjavenia,(812) primerané chápavosti všetkých“, sú dôvody vierohodnosti, z ktorých vidno, že „súhlas viery vôbec nie je slepým hnutím ducha“.

157 Viera je istá, istejšia než akékoľvek ľudské poznanie, lebo sa zakladá na samom slove Boha, ktorý nemôže klamať: Isteže, zjavené pravdy sa môžu zdať ľudskému rozumu a ľudskej skúsenosti nejasné, ale „istota, ktorá pochádza z Božieho svetla, je väčšia ako tá, ktorá pochádza zo svetla prirodzeného rozumu“. „Desaťtisíc ťažkostí nevytvorí ani len jednu pochybnosť.“ (2088)

158 „Viera sa snaží pochopiť [des quaerens intellectum]“: patrí k viere, že veriaci túži lepšie poznať toho, komu uveril, a lepšie pochopiť to, čo zjavil.(2705) Hlbšie poznanie zasa vzbudí väčšiu vieru, čoraz väčšmi zapálenú láskou. Milosť viery otvára „oči srdca“ (Ef 1,18), aby sme živo chápali obsah Zjavenia,(1827) čiže celok Božieho plánu a tajomstiev viery, ich spojitosť medzi sebou a s Kristom, ktorý je stredobodom zjaveného tajomstva.(90) „Aby sa však chápanie Zjavenia čoraz väčšmi prehlbovalo… Duch Svätý ustavične zdokonaľuje vieru svojimi darmi.“ (2518) A tak podľa výroku svätého Augustína: „Cháp, aby si veril: ver, aby si chápal.“

159 Viera a veda. „Hoci viera presahuje rozum, medzi vierou a rozumom nikdy nemôže byť skutočný rozpor:(283) lebo ten istý Boh, ktorý zjavuje tajomstvá a vlieva vieru, vložil do ľudského ducha svetlo rozumu. A Boh nemôže poprieť seba samého ani pravda nikdy nemôže protirečiť pravde.“ „Preto ak metodický výskum(2293) v akomkoľvek vednom odbore postupuje naozaj vedecky a v súlade s morálnymi normami, nikdy nebude v skutočnom rozpore s vierou, lebo svetské skutočnosti i skutočnosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu. Ba toho, kto sa pokorne a vytrvalo snaží preskúmať tajomstvá sveta, vedie akoby Božia ruka, hoci si to neuvedomuje. Boh totiž udržiava všetky veci a spôsobuje, že sú tým, čím sú.“

zobraziť celéSLOBODA VIERY

160 Aby bola odpoveď viery ľudská, „človek má dobrovoľne odpovedať Bohu vierou; preto nikto nemá byť nútený prijať vieru proti svojej vôli.(1738, 2106) Úkon viery je totiž samou svojou povahou dobrovoľný.“ „Boh isto volá ľudí, aby mu slúžili v duchu a pravde, takže sú viazaní vo svedomí, ale nie sú nútení… To sa dokonale ukázalo v Ježišovi Kristovi.“ Kristus síce pozýval k viere a k obráteniu, ale nijakým spôsobom k tomu nenútil. „Vydal svedectvo pravde, ale nechcel ju nasilu nanútiť tým, ktorí jej odporovali. Lebo jeho kráľovstvo… sa vzmáha… láskou,(616) ktorou Kristus vyzdvihnutý na kríži priťahuje ľudí k sebe.“

zobraziť celéNEVYHNUTNOSŤ VIERY

161 Veriť v Ježiša Krista a v toho, ktorý ho poslal na našu spásu,(432) je nevyhnutne potrebné na dosiahnutie spásy. (1257) „Keďže ,bez viery je… nemožné páčiť sa Bohu‘ (Hebr 11,6) a dostať sa do spoločenstva jeho synov, bez nej nikdy nik nedosiahol ospravodlivenie a nik nedosiahne večný život, iba ten, kto v nej ,vytrvá do konca‘ (Mt 10,22;24,13).“ (846)

zobraziť celéVYTRVALOSŤ VO VIERE

162 Viera je nezaslúžený dar, ktorý Boh dáva človeku. Tento neoceniteľný dar môžeme stratiť.(2089) Svätý Pavol upozorňuje Timoteja: „Toto prikázanie ti zverujem…, aby si bojoval dobrý boj, aby si mal vieru a dobré svedomie, ktoré niektorí odvrhli a stroskotali vo viere“ (1Tim 1,18-19). Aby sme žili, rástli a vytrvali vo viere až do konca, musíme ju živiť Božím slovom a musíme prosiť Pána, aby nám ju zveľaďoval; (1037, 2016) viera má byť „činná skrze lásku“ (Gal 5,6), udržiavaná nádejou a zakorenená vo viere Cirkvi.(2573, 2849)

zobraziť celéVIERA – ZAČIATOK VEČNÉHO ŽIVOTA

163 Viera nám dáva akoby vopred okusovať radosť a svetlo oblažujúceho videnia, ktoré je cieľom nášho putovania tu na zemi. Potom budeme vidieť Boha „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12), „takého, aký je“(1088) (1Jn 3,2). Viera je teda už začiatkom večného života:
„Na dobrá uložené pre nás v prisľúbeniach, ktoré očakávame s vierou, že ich budeme pozívať, hľadíme akoby v zrkadle tak, akoby tu už boli.“

164 Teraz však „žijeme vo viere, a nie v nazeraní“ (2Kor 5,7) a poznávame Boha „len nejasne, akoby v zrkadle… iba čiastočne“ (1Kor 13,12). A hoci vieru osvecuje ten,(2846) v ktorého veríme, často ju žijeme v temnote. Viera môže byť vystavená skúške. Svet, v ktorom žijeme, sa často zdá veľmi ďaleko od toho, o čom nás uisťuje viera.(309, 1502) Zlo a bolesť, nespravodlivosti a smrť, ktoré zakusujeme, akoby protirečili dobrej zvesti;(1006) môžu otriasť vierou a stať sa pre ňu pokušením.

165 Vtedy sa mame obracať na svedkov viery: na Abraháma, ktorý „proti nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4,18); na Pannu Máriu, ktorá sa „na ceste viery“ dostala až do „noci viery“, keď mala účasť na umučení svojho Syna a na noci jeho hrobu, (2719) a na toľkých iných svedkov viery: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v pretekoch, ktoré máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12,1-2).

zobraziť celé2. článok VERÍME

166 Viera je osobný úkon: je to slobodná odpoveď človeka na iniciatívu Boha, ktorý sa zjavuje.(875) Ale viera nie je úkon osamotený. Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže sám žiť. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik sám nedal život. Veriaci prijal vieru od iných a má ju zasa odovzdať iným. Naša láska k Ježišovi a k ľuďom nás pobáda hovoriť o našej viere iným. Každý veriaci je akoby ohnivkom vo veľkej reťazi veriacich. Nemohol by som veriť, keby ma nepodopierala viera iných. Ja zasa svojou vierou pomáham udržiavať vieru iných.

167 „Verím“: to je viera Cirkvi,(1124) ktorú každý veriaci osobne vyznáva, najmä pri krste. „Veríme“: to je viera Cirkvi, ktorú vyznávajú biskupi zhromaždení na koncile, alebo všeobecnejšie, liturgické zhromaždenie veriacich. „Verím“: tak hovorí aj naša matka Cirkev,(2040) ktorá svojou vierou odpovedá Bohu a učí nás hovoriť: „Verím“, „Veríme“.

zobraziť celéI. „Hľaď, Pane, na vieru svojej Cirkvi“

168 Predovšetkým verí Cirkev a tak vedie, živí a udržiava moju vieru. Predovšetkým Cirkev vyznáva všade Pána („Teba oslavuje svätá Cirkev po celej zemi,“ spievame v hymne „Teba, Bože, chválime“) a s ňou a v nej sme aj my pobádaní a vedení vyznávať: „Verím“, „Veríme“. Prostredníctvom Cirkvi dostávame v krste vieru a nový život v Kristovi.(1253) Podľa Rímskeho rituála sa vysluhovateľ krstu pýta katechumena: „Čo si žiadaš od Božej Cirkvi?“ On odpovie: „Vieru.“ – „Čo ti dá viera?“ – „Život večný.“

169 Spása prichádza jedine od Boha. Ale pretože život viery dostávame prostredníctvom Cirkvi, ona je našou matkou: „Veríme v Cirkev akoby v matku znovuzrodenia,(750) a nie v Cirkev, akoby bola pôvodkyňou spásy.“ A keďže je našou matkou, je aj vychovávateľkou našej viery.(2030)

zobraziť celéII. Reč viery

170 Neveríme vo formuly, ale v skutočnosti, ktoré tieto formuly vyjadrujú a ktorých sa nám viera umožňuje „dotykať“. „Úkon [viery] veriaceho sa nekončí pri tom, čo je vyslovené, ale pri [vyslovenej] skutočnosti.“ K týmto skutočnostiam sa však približujeme pomocou formulácií viery.(186) Ony umožňujú vyjadrovať a odovzdávať vieru, sláviť ju v spoločenstve, osvojovať si ju a čoraz intenzívnejšie z nej žiť.

171 Cirkev, ktorá je „stĺp a opora pravdy“ (1Tim 3,15), verne opatruje „vieru, raz navždy odovzdanú svätým“(78, 84, 857) (Júd 3). Uchováva v pamäti Kristove slová a z pokolenia na pokolenie odovzdáva vyznanie viery apoštolov. Podobne ako matka učí svoje deti hovoriť a tým aj chápať iných a komunikovať s nimi, tak nás naša matka Cirkev učí reč viery,(185) aby nás uviedla do chápania a života viery.

zobraziť celéIII. Jedna viera

172 Od stáročí Cirkev neprestáva v mnohých jazykoch,(813) kultúrach a národoch vyznávať svoju jedinú vieru, prijatú od jedného Pána, odovzdávanú ďalej jedným krstom a zakorenenú v presvedčení, že všetci ľudia majú iba jedného Boha a Otca. Svätý Irenej Lyonský, svedok tejto viery, tvrdí:

173 „Cirkev, rozšírená po celom svete až po končiny zeme,(830) prijala od apoštolov a ich nasledovníkov vieru… Toto posolstvo… a túto vieru… starostlivo opatruje, akoby bývala v jednom dome, a verí v ne tak, akoby mala jednu dušu a jedno srdce, a jednomyseľne ich ohlasuje, učí a podáva ďalej, akoby mala iba jedny ústa.“

174 „Lebo hoci sú na svete rozdielne jazyky, sila Tradície(78) je jedna a tá istá. Veď cirkvi založené v Germánii neveria alebo neodovzdávajú niečo iné, ani tie, ktoré sú v Hispánii alebo v krajoch Keltov, ani tie, čo sú na Východe, ani tie v Egypte, ani tie v Líbyi, ani tie, čo sú založené v strede sveta.“ „Posolstvo Cirkvi je teda pravdivé a spoľahlivé a v nej sa ukazuje jedna a tá istá cesta spásy na celom svete.“

175 Vieru, „ktorú sme prijali od Cirkvi, si chránime a ona ako vzácny poklad v peknej nádobe pôsobením Božieho Ducha stále mladne a omladzuje aj nádobu, ktorá ju obsahuje“.

zobraziť celéZhrnutie

176 Viera je osobné primknutie sa celého človeka k Bohu, ktorý sa zjavuje. Zahŕňa v sebe súhlas rozumu a vôle so Zjavením, ktoré Boh dal o sebe činmi a slovami.

177 „Veriť“ má teda dvojaký vzťah: k osobe a k pravde; k pravde pre dôveru k osobe, ktorá tú pravdu dosviedča.

178 V nikoho iného nemáme veriť, iba v Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého.

179 Viera je nadprirodzený Boží dar. Aby človek veril, potrebuje vnútornú pomoc Ducha Svätého.

180 „Veriť“ je vedomý a slobodný ľudský úkon, ktorý zodpovedá dôstojnosti ľudskej osoby.

181 „Veriť“ je ekleziálny úkon. Viera Cirkvi predchádza, rodí, udržiava a živí našu vieru. Cirkev je matka všetkých veriacich. „Nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za matku – Habere iam non potest Deum Patrem qui Ecclesiam non habet Matrem.“

182 „Veríme všetko, čo obsahuje napísané alebo ústne podané Božie slovo a čo Cirkev… predkladá veriť ako Bohom zjavené.“

183 Viera je nevyhnutne potrebná na spásu. Tvrdí to sám Pán Ježiš: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený“ (Mk 16,16).

184 „Viera… je určitou predchuťou [praelibatio] toho poznania, ktoré nás urobí blaženými v budúcom živote.“