SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC


3. článok JEŽIŠ KRISTUS „SA POČAL Z DUCHA SVÄTÉHO, NARODIL SA Z MÁRIE PANNY“

zobraziť celé1. odsek BOŽÍ SYN SA STAL ČLOVEKOM

zobraziť celéI. Prečo sa Slovo stalo telom?

456 S Nicejsko-carihradským vyznaním viery odpovedáme a vyznávame: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“

457 Slovo sa stalo telom,(607) aby nás zmierilo s Bohom a spasilo: Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10). Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta“ (1Jn 4,14). „On sa zjavil, aby sňal hriechy“ (1Jn 3,5):
„Naša prirodzenosť bola chorá a potrebovala lekára.(385) Padlý človek potreboval toho, kto by ho zdvihol. Prišiel o život a potreboval toho, kto by ho oživil. Stratil účasť na dobre a potreboval toho, kto by ho priviedol späť k dobru. Bol zatvorený v temnotách a potreboval svetlo. Zajatec hľadal záchrancu, porazený pomocníka, utláčaný porobou osloboditeľa. Sú to azda nepatrné a bezvýznamné dôvody, aby pohli Boha zostúpiť a navštíviť ľudskú prirodzenosť, keď bolo ľudstvo v takom nešťastnom a biednom položení?“

458 Slovo sa stalo telom, aby sme tak poznali Božiu lásku:(219) „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1Jn 4,9). „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16).

459 Slovo sa stalo telom, aby nám bolo vzorom svätosti:(520, 823) „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa…“(2012) (Mt 11,29). „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6). A Otec na vrchu premenenia prikazuje: „Počúvajte ho!“ (Mk 9,7). Ježiš je naozaj vzorom blahoslavenstiev a normou nového zákona:(1717, 1965) „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12). Táto láska zahŕňa v sebe naozajstnú obetu seba samého pri jeho nasledovaní.

460 Slovo sa stalo telom, aby nás urobilo „účastnými na Božej prirodzenosti“(1265, 1391) (2Ptl ,4): „Preto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a dostal adoptívne synovstvo, a tak sa stal Božím synom.“ „Lebo on sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi.“ (1988) „Keďže jednorodený Boží Syn chcel, aby sme mali účasť na jeho božstve, prijal našu prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi.“

zobraziť celéII. Vtelenie

461 Cirkev preberá výraz svätého Jána (Jn 1,14), a nazýva „vtelením“ skutočnosť, že Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť,(653, 661) aby v nej uskutočnil našu spásu.(449) Cirkev ospevuje tajomstvo vtelenia v hymnuse, ktorý uvádza svätý Pavol:
„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2,5-8).

462 List Hebrejom hovorí o tom istom tajomstve:
„Preto keď [Kristus] prichádza na svet, hovorí: ,Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam… aby som plnil tvoju vôľu, Bože‘“ (Ž40,7-9).

463 Viera v skutočné vtelenie Božieho Syna(90) je rozpoznávacím znakom kresťanskej viery. „Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha“ (1Jn 4,2). Také je radostné presvedčenie Cirkvi už od jej začiatku, keď ospevuje veľké „tajomstvo nábožnosti: On sa zjavil v tele“ (1Tim 3,16).

zobraziť celéIII. Pravý Boh a pravý človek

464 Jedinečná a celkom neobyčajná udalosť vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a sčasti človek, ani že je výsledkom nejasného zmiešania božského s ľudským. Stal sa skutočne človekom a pritom zostal skutočne Bohom. Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek. Túto pravdu viery(88) musela Cirkev v prvých storočiach brániť a objasňovať proti bludom, ktoré ju falšovali.

465 Prvé bludy (herézy) nepopierali natoľko Kristovo božstvo ako skôr jeho pravú ľudskú prirodzenosť (gnostický doketizmus). Kresťanská viera už od apoštolských čias zdôrazňovala skutočné vtelenie Božieho Syna, ktorý „prišiel v tele“. Ale v treťom storočí musela Cirkev na koncile v Antiochii vyhlásiť proti Pavlovi zo Samosaty, že Ježiš Kristus je Boží Syn prirodzenosťou, a nie adopciou. Prvý ekumenický koncil v Nicei roku 325 vo svojom Kréde vyznal, že Boží Syn „je splodený, nie stvorený, jednej podstaty [po grécky homousios] s Otcom“,(242) a odsúdil Ária, ktorý tvrdil, že „Boží Syn povstal z ničoho“ a že „má inú podstatu alebo bytnosť“ ako Otec.

466 Nestoriánska heréza videla v Kristovi ľudskú osobu spojenú s božskou osobou Božieho Syna. Proti tomuto bludu svätý Cyril Alexandrijský a tretí ekumenický koncil zhromaždený v Efeze roku 431 vyznali: „Slovo tým, že hypostaticky [vo svojej osobe] zjednotilo so sebou telo oživené rozumovou dušou… sa stalo človekom“ Kristova ľudská prirodzenosť nemá iný subjekt ako božskú osobu Božieho Syna, ktorý túto prirodzenosť prijal a urobil svojou už od svojho počatia. Preto Efezský koncil v roku 431 vyhlásil, že Mária sa ľudským počatím Božieho Syna(495) vo svojom lone skutočne stala Božou Matkou: „Bohorodičkou… nie preto, že by prirodzenosť Slova a jeho božstvo bolo prijalo začiatok svojho pôvodu zo svätej Panny, ale preto, že si z nej vzalo sväté telo obdarené rozumovou dušou, s ktorým je Božie Slovo hypostaticky zjednotené, a preto sa hovorí, že sa narodilo podľa tela.“

467 Monofyziti tvrdili, že ľudská prirodzenosť ako taká prestala v Kristovi jestvovať, lebo ju prijala božská osoba Božieho Syna. Proti tomuto bludu sa postavil štvrtý ekumenický koncil v Chalcedóne roku 451, keď vyznal:
„Nasledujúc svätých Otcov, všetci súhlasne učíme vyznávať, že jeden a ten istý Syn, náš Pán Ježiš Kristus, je dokonalý v božstve a dokonalý v ľudskej prirodzenosti, skutočne Boh a skutočne človek, z rozumovej duše a tela, jednej podstaty s Otcom čo do božstva a jednej podstaty s nami čo do ľudskej prirodzenosti, podobný nám ,vo všetkom okrem hriechu‘ (Hebr 4,15); zrodený z Otca pred všetkými vekmi čo do božstva a v posledných dňoch pre nás a pre našu spásu [zrodený] z Márie Panny, Bohorodičky, čo do ľudskej prirodzenosti:
Jeden a ten istý Kristus, jednorodený Syn a Pán, sá má uznávať v dvoch prirodzenostiach bez pomiešania, bez premeny, bez rozdelenia, bez odlúčenia. Rozdielnosť prirodzeností sa ich zjednotením neodstránila, ale skôr sa vlastnosti oboch prirodzeností zachovali a zjednotili v jednej osobe a v jednej hypostáze.“

468 Po Chalcedónskom koncile niektorí urobili z Kristovej ľudskej prirodzenosti akoby osobný subjekt. Proti nim piaty ekumenický koncil v Carihrade roku 553 vyznal „jeho jednu hypostázu [osobu]…, ktorou je [náš] Pán Ježiš Kristus, jeden zo Svätej Trojice“. (254) Teda všetko v Kristovej ľudskej prirodzenosti sa má pripisovať jeho božskej osobe ako jeho vlastnému subjektu, nielen zázraky, ale aj utrpenie, ba aj smrť:(616) „Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný v tele, je pravý Boh, Pán slávy a jeden zo Svätej Trojice.“

469 Cirkev takto vyznáva, že Ježiš je neoddeliteľne pravý Boh a pravý človek. Je skutočne Božím Synom, ktorý sa stal človekom, naším bratom a pritom neprestal byť Bohom,(212) naším Pánom:
„Id quod fuit remansit et quod non fuit assumpsit – Ostáva tým, čím bol, a prijal to, čím nebol,“ spieva rímska liturgia. A liturgia svätého Jána Zlatoústeho vyhlasuje a spieva: „Jednorodený Syn a Božie Slovo, ktorý si nesmrteľný, pre našu spásu si si láskavo vzal telo zo svätej Bohorodičky a vždy Panny Márie, ktorý si sa bez zmeny stal človekom a bol si ukrižovaný. Kriste, Bože, ktorý si svojou smrťou premohol smrť, ktorý si jeden zo Svätej Trojice, oslavovaný s Otcom a Duchom Svätým, spas nás!“

zobraziť celéIV. Ako je Boží Syn človekom?

470 Skutočnosť, že v tajomnom zjednotení pri vtelení bola ľudská prirodzenosť „prijatá, nie zničená“ („assumpta, non perempta“), priviedla Cirkev v priebehu storočí k tomu, aby vyznávala plnú skutočnosť tak Kristovej ľudskej duše s jej úkonmi rozumu a vôle, ako aj jeho ľudského tela. Ale pritom zakaždým musela pripomínať, že Kristova ľudská prirodzenosť patrí ako vlastná božskej osobe Božieho Syna,(516) ktorý ju prijal. Všetko, čím Kristus je a čo v ľudskej prirodzenosti robí, patrí „jednému z Trojice“. Teda Boží Syn dáva svojej ľudskej prirodzenosti(626) svoj vlastný spôsob osobného jestvovania v Trojici. Takto Kristus vo svojej duši, ako aj vo svojom tele ľudsky prejavuje božské správanie Trojice:
„Boží Syn… pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom.(2599) Narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu.“

zobraziť celéKRISTOVA ĽUDSKÁ DUŠA A JEHO ĽUDSKÉ POZNANIE

471 Apolinár z Laodicey tvrdil, že Slovo v Kristovi nahradilo dušu alebo ducha. Cirkev proti tomuto bludu vyhlásila, že večný Syn prijal aj ľudskú rozumovú dušu. (363)

472 Ľudská duša, ktorú prijal Boží Syn, je obdarená pravým ľudským poznaním. Toto poznanie ako také nemohlo byť samo osebe neobmedzené: realizovalo sa v historických podmienkach svojho jestvovania v priestore a v čase. Preto keď sa Boží Syn stal človekom, mohol prijať, že sa „vzmáhal… v múdrosti, veku a v obľube“ (Lk 2,52) a že sa dokonca musel pýtať na to, čo sa v ľudských podmienkach treba naučiť zo skúsenosti. To zodpovedalo skutočnosti, že sa dobrovoľne uponížil a „vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7).

473 Toto skutočne ľudské poznanie Božieho Syna však súčasne vyjadrovalo božský život jeho osoby. „Boží Syn poznal všetko; a skrze neho človek, ktorého si obliekol; nie prirodzenosťou, ale preto, že bol zjednotený so Slovom… Ľudská prirodzenosť, keďže bola zjednotená so Slovom, poznala všetko a prejavovala v sebe tieto božské a vznešené veci.“ (240) Je to predovšetkým dôverné a bezprostredné poznanie, ktoré má vtelený Boží Syn o svojom Otcovi. Syn aj vo svojom ľudskom poznaní prejavoval božskú schopnosť prenikať do tajných myšlienok ľudských sŕdc.

474 Kristus svojím ľudským poznaním, spojeným s božskou Múdrosťou v osobe vteleného Slova, plne poznal večné plány, ktoré prišiel zjaviť. O tom, čo v tomto ohľade pripúšťa, že nevie, na inom mieste vyhlasuje, že nie je jeho poslaním zjaviť to.

zobraziť celéKRISTOVA ĽUDSKÁ VÔĽA

475 Na šiestom ekumenickom koncile v Carihrade roku 681 Cirkev podobne vyhlásila, že Kristus má dve vôle a dve prirodzené činnosti, božskú a ľudskú,(2008) ktoré si neodporujú, ale spolupracujú, takže Slovo, ktoré sa stalo telom, chcelo ľudsky v poslušnosti svojmu Otcovi(2824) všetko, čo s Otcom a Duchom Svätým božsky rozhodlo pre našu spásu. Cirkev vyznáva, že Kristova „ľudská vôľa nasleduje jeho božskú a všemohúcu vôľu, neodporuje jej, ani sa jej nevzpiera, ale skôr sa jej podriaďuje“,

zobraziť celéPRAVÉ KRISTOVO TELO

476 Keďže Slovo sa stalo telom, keď prijalo pravú ľudskú prirodzenosť, bolo Kristovo telo ohraničené (čiže malo presnú podobu). Z toho dôvodu môže byť Ježišov ľudský výzor „zobrazený“ (Gal 3,1). Na siedmom ekumenickom koncile,(1159-1162) ktorý sa konal v Nicei roku 787, Cirkev uznala za oprávnené, aby sa Ježišov výzor(2129-2132) zobrazoval na svätých obrazoch.

477 Cirkev zároveň vždy uznávala, že v Ježišovom tele Boh, „neviditeľné večné Slovo… prišiel medzi nás ako viditeľný človek“. Veď individuálne osobitosti Kristovho tela vyjadrujú božskú osobu Božieho Syna. On si natoľko osvojil črty svojho ľudského tela, že keď sú namaľované na svätom obraze možno ich uctievať, lebo veriaci, ktorý uctieva obraz, „uctieva v ňom osobu toho, ktorý je na ňom namaľovaný“.

zobraziť celéSRDCE VTELENÉHO SLOVA

478 Ježiš nás počas svojho života, svojej agónie a svojho umučenia všetkých a každého osobitne poznal a miloval(487) a vydal sám seba za každého z nás: Boží Syn „ma miloval a vydal seba samého za mňa“(368) (Gal 2,20). Všetkých nás miloval ľudským srdcom. Preto najsvätejšie Ježišovo Srdce,(2669) prebodnuté za naše hriechy a pre našu spásu, „sa považuje za hlavný znak a symbol… tej lásky, ktorou božský Vykupiteľ neprestajne miluje večného Otca(766) a všetkých ľudí“.

zobraziť celéZhrnutie

479 V čase, ktorý určil Boh, si jednorodený Syn Otca, večné Slovo a podstatný obraz Otca, vzal telo, pričom nestratil svoju božskú prirodzenosť a prijal ľudskú prirodzenosť.

480 Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek v jednote svojej božskej osoby; preto je jediným Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.

481 Ježiš Kristus má dve prirodzenosti, božskú a ľudskú, ktoré nie sú zmiešané, ale spojené v jedinej osobe Božieho Syna.

482 Keďže je Kristus pravý Boh a pravý človek, má ľudský rozum a ľudskú vôľu; tie sú dokonale zladené a podriadené jeho božskému rozumu a jeho božskej vôli, ktoré má spoločne s Otcom a Duchom Svätým.

483 Vtelenie je teda tajomstvo obdivuhodného spojenia božskej a ľudskej prirodzenosti v jedinej osobe Slova.

zobraziť celé2. odsek „… POČAL SA Z DUCHA SVÄTÉHO, NARODIL SA Z MÁRIE PANNY“

zobraziť celéI. Počal sa z Ducha Svätého…

484 Zvestovaním Panne Márii sa začína „plnosť času“ (Gal 4,4), čiže splnenie prisľúbení a príprav. Mária je povolaná počať toho, v ktorom bude telesne prebývať „celá plnosť božstva“(461) (Kol 2,9). Božia odpoveď na jej otázku: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1,34) poukazuje na moc Ducha: „Duch Svätý zostúpi na teba“(721) (Lk 1,35).

485 Poslanie Ducha Svätého je vždy spojené s poslaním Syna a je naň zamerané. Duch Svätý, ktorý je „Pán a Oživovateľ“, je poslaný(689, 723) posvätiť lono Panny Márie a božsky ju oplodniť, aby tak počala Otcovho večného Syna v ľudskej prirodzenosti, ktorú z nej prijal.

486 Jednorodený Syn Otca, počatý ako človek v lone Panny Márie, je „Kristus“, čiže pomazaný Duchom Svätým (437) už od začiatku svojej ľudskej existencie, hoci sa to stane známym len postupne: pastierom, mudrcom, Jánovi Krstiteľovi, učeníkom. Celý život Ježiša Krista bude teda dávať najavo, ako ho „Boh pomazal… Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38).

zobraziť celéII. … narodil sa z Márie Panny

487 Čo Katolícka cirkev verí o Márii,(963) zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi; ale čo učí o Márii, osvetľuje zasa jej vieru v Krista.

zobraziť celéMÁRIINO PREDURČENIE

488 „Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4,4), ale aby mu „dal telo“, chcel slobodnú spoluprácu jedného stvorenia. Preto si od večnosti za matku svojho Syna vyvolil jednu z dcér Izraela, židovské dievča z Nazareta v Galilei, pannu zasnúbenú „mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária“ (Lk 1,26-27).
„Otec milosrdenstva chcel, aby vtelenie predchádzal súhlas predurčenej matky, aby tak, ako žena prispela k smrti, žena prispela aj k životu“

489 Počas celej Starej zmluvy bolo Máriino poslanie pripravované(722) poslaním svätých žien. Na samom začiatku je Eva: napriek svojej neposlušnosti dostáva prisľúbenie potomstva, ktoré zvíťazí nad Zlým, (410) a prisľúbenie, že bude matkou všetkých žijúcich. (145) Na základe tohto prisľúbenia Sára počne syna i napriek svojmu vysokému veku. Boh si proti všetkému ľudskému očakávaniu volí to, čo svet považuje za bezmocné a slabé, aby ukázal, že je verný svojmu prisľúbeniu:(64) Annu, Samuelovu matku, Deboru, Rút, Juditu, Ester a mnohé iné ženy. Mária „vyniká medzi poníženými a chudobnými Pána, ktorí od neho s dôverou očakávajú a prijímajú spásu. Ňou, vznešenou dcérou sionskou, sa konečne po dlhom očakávaní prisľúbenia napĺňa čas a nastoľuje sa nový poriadok spásy.“

zobraziť celéNEPOŠKVRNENÉ POČATIE

490 Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, „bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy“. Anjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. (2676, 2853) A skutočne, aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery zvestovaniu svojho povolania,(2001) bolo potrebné, aby ju úplne viedla Božia milosť.

491 Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, (411) bola vykúpená už od svojho počatia. Dogma o Nepoškvrnenom počatí, ktorú v roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX., vyznáva, že:
„preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu.“

492 Tento jas „celkom výnimočnej svätosti“, ktorým je Mária „obdarovaná od prvej chvíle svojho počatia“, dostáva celý od Krista: je „vzhľadom na zásluhy svojho Syna vykúpená vznešenejším spôsobom“. (2011) Otec ju viac ako ktorúkoľvek inú stvorenú osobu „v Kristovi požehnal(1077) všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1,3). On si ju v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby bola pred jeho tvárou svätá a nepoškvrnená v láske.

493 Otcovia východnej tradície nazývajú Božiu Matku „Celá svätá“ (po grécky Panagia) a oslavujú ju ako „uchránenú od akejkoľvek škvrny hriechu, akoby Duchom Svätým stvárnenú a utvorenú ako nové stvorenie“. Z Božej milosti Mária počas celého svojho života zostala čistá od akéhokoľvek osobného hriechu.

zobraziť celé„NECH SA MI STANE PODĽA TVOJHO SLOVA…“

494 Na zvesť, že mocou(2617) Ducha Svätého porodí „Syna Najvyššieho“ bez toho, že by poznala muža, (148) Mária odpovedala s „poslušnosťou viery“ a v istote, že „Bohu nič nie je nemožné“: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,37-38). A tak keď Mária dala svoj súhlas Božiemu slovu, stala sa Ježišovou matkou(968) a nezdržiavaná nijakým hriechom prijala celým srdcom spasiteľnú Božiu vôľu a celkom sa zasvätila osobe a dielu svojho Syna, aby v závislosti od neho a spolu s ním s pomocou Božej milosti slúžila tajomstvu vykúpenia:
„,Ona,‘ ako hovorí svätý Irenej, ,poslušnosťou sa stala príčinou spásy pre seba a pre celé ľudské pokolenie.‘ Preto viacerí dávni Otcovia vo svojom ohlasovaní radi s ním tvrdia: ,Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva neverou, to Panna Mária rozviazala vierou.‘ A pri porovnávaní s Evou nazývajú Máriu ,matkou žijúcich‘(726) a častejšie zdôrazňujú: ,Skrze Evu smrť, skrze Máriu život.‘“

zobraziť celéMÁRIINO BOŽSKÉ MATERSTVO

495 Mária, nazývaná v evanjeliách „Ježišova matka“ (Jn 2,1;19,25), je z vnuknutia Ducha ešte pred narodením svojho Syna radostne pozdravovaná ako „matka môjho Pána“ (Lk 1,43). Veď ten, ktorého počala ako človeka z Ducha Svätého a ktorý sa skutočne stal jej Synom podľa tela, nie je nikto iný ako večný Syn Otca, druhá osoba Najsvätejšej Trojice.(466, 2677) Cirkev vyznáva, že Mária je skutočne Bohorodička (po grécky Theotokos).

zobraziť celéMÁRIINO PANENSTVO

496 Cirkev už od prvých formulácií viery vyznávala, že Ježiš sa počal v lone Panny Márie jedine mocou Ducha Svätého, pričom zdôrazňovala aj telesný aspekt tejto udalosti: Ježiš sa počal „bez [mužského] semena z Ducha Svätého…“. V panenskom počatí vidia Otcovia znak, že to naozaj Boží Syn prišiel v takej ľudskej prirodzenosti, ako je naša:
Svätý Ignác Antiochijský (začiatkom 2. storočia) píše: „Pozoroval som… že plnou a pevnou vierou veríte v nášho Pána, ktorý skutočne pochádza z Dávidovho rodu podľa tela, Božieho Syna podľa Božej vôle a moci, skutočne narodeného z Panny… za vlády Poncia Piláta skutočne klincami pribitého za nás v tele… Naozaj trpel, ako aj naozaj vstal z mŕtvych.“

497 Evanjeliové texty pokladajú panenské počatie za Božie dielo, ktoré prevyšuje každé ľudské chápanie a každú ľudskú možnosť: „To, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20), povedal anjel Jozefovi o Márii, ktorá mu bola zasnúbená. Cirkev v tom vidí splnenie Božieho prisľúbenia daného prostredníctvom proroka Izaiáša: „Hľa, panna počne a porodí syna“ (Iz 7,14; Mt 1,23).

498 Mlčanie Evanjelia podľa Marka a novozákonných listov o panenskom počatí Márie bolo občas príčinou neistoty. Mohla vzniknúť aj otázka, či tu nejde o legendy alebo teologické konštrukcie bez historického opodstatnenia. Na to treba odpovedať: Viera v panenské počatie Ježiša sa stretla so silnou opozíciou, s výsmechom alebo nepochopením neveriacich židov a pohanov; nevznikla ani z pohanskej mytológie, ani z nijakého prispôsobenia sa myšlienkam doby. Zmysel tejto udalosti je prístupný iba viere, ktorá ju vidí vo „vzájomnom súvise samých tajomstiev“, (90) v celku Kristových tajomstiev od jeho vtelenia až po jeho Veľkú noc. Už svätý Ignác Antiochijský dosvedčuje tento súvis: „Kniežaťu tohto sveta bolo skryté Máriino panenstvo a jej pôrod, podobne aj Pánova smrť: tri významné tajomstvá,(2717) ktoré sa odohrali v Božom tichu.“

zobraziť celéMÁRIA – „VŽDY PANNA“

499 Prehĺbenie viery v panenské materstvo priviedlo Cirkev k vyznávaniu skutočného a trvalého Máriinho panenstva aj pri pôrode Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Veď Kristovo narodenie „nezmenšilo, ale posvätilo jej panenskú neporušenosť“. Liturgia Cirkvi oslavuje Máriu ako „vždy pannu“ (po grécky aeiparthenon).

500 Niekedy sa proti tomu namieta, že Písmo sa zmieňuje o Ježišových bratoch a sestrách. Cirkev vždy chápala tieto miesta v tom zmysle, že neoznačujú ďalšie deti Panny Márie. A skutočne Jakub a Jozef, „Ježišovi bratia“ (Mt 13,55), sú synovia istej Márie, ktorá sprevádzala Ježiša a zreteľne sa označuje ako „iná Mária“ (Mt 28,1). Ide o Ježišových blízkych príbuzných podľa známeho vyjadrovania Starého zákona.

501 Ježiš je jediný Máriin syn.(969) Ale Máriino duchovné materstvo sa rozprestiera na všetkých ľudí, ktorých prišiel Ježiš spasiť: „Porodila Syna, ktorého Boh ustanovil za prvorodeného ,medzi mnohými bratmi‘ (Rim 8,29), totiž medzi veriacimi, na ktorých zrodení(970) a výchove [Mária] spolupracuje s materinskou láskou“

zobraziť celéMÁRIINO PANENSKÉ MATERSTVO V BOŽOM PLÁNE

502 Pohľad viery môže v kontexte celku Zjavenia(90) odhaliť tajomné dôvody, pre ktoré Boh vo svojom pláne spásy chcel, aby sa jeho Syn narodil z panny. Tieto dôvody sa týkajú tak Kristovej osoby a jeho vykupiteľského poslania, ako aj Máriinho prijatia tohto poslania v prospech všetkých ľudí:

503 Máriino panenstvo ukazuje, že pri vtelení mal absolútnu iniciatívu Boh.(422) Ježišovým Otcom je iba Boh. „Nikdy sa pre ľudskú prirodzenosť ktorú prijal, neodcudzil Otcovi… Jeden a ten istý je Syn Boha a Syn človeka. Od prírody je Otcov Syn čo do božstva, od prírody je matkin syn čo do ľudskej prirodzenosti; ale Otcov vlastný [Syn] v obidvoch [prirodzenostiach].“

504 Ježiš sa počal z Ducha Svätého v lone Panny Márie, lebo je nový Adam, ktorým sa začína nové stvorenie:(359) „Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý človek je z neba“ (1Kor 15,47). Kristova ľudská prirodzenosť je už od svojho počatia naplnená Duchom Svätým, pretože Boh mu dáva Ducha v neobmedzenej miere. „Z jeho plnosti,“ vlastnej tomu, ktorý je hlavou vykúpeného ľudstva, „sme… dostali milosť za milosťou“ (Jn 1,16).

505 Ježiš, nový Adam, svojím panenským počatím začína nové narodenie adoptívnych detí v Duchu Svätom skrze vieru.(1265) „Ako sa to stane?“ (Lk 1,34). Účasť na Božom živote nepochádza „z krvi ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“ (Jn 1,13). Prijatie tohto života je panenské, pretože ho človeku úplne dáva Duch Svätý. Zásnubný význam ľudského povolania vo vzťahu k Bohu sa dokonale uskutočňuje v Máriinom panenskom materstve.

506 Mária je panna, pretože jej panenstvo je znakom jej viery,(148, 1814) ktorá „nebola narušená nijakou pochybnosťou“, a jej výlučného odovzdania sa do Božej vôle. Jej viera jej umožňuje stať sa Matkou Spasiteľa: „Mária je blahoslavenejšia preto, že uverila v Krista, ako preto, že počala Kristovo telo.“

507 Mária je zároveň pannou i matkou, lebo je obrazom a najdokonalejšou realizáciou Cirkvi: „Aj Cirkev… sa stáva matkou(967) tým, že verne prijíma Božie slovo: ohlasovaním totiž a krstom rodí pre nový, nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a narodené z Boha. A je aj pannou, ktorá neporušene a čisto zachováva vernosť sľúbenú [svojmu] Ženíchovi.“ (149)

zobraziť celéZhrnutie

508 Boh si z Evinho potomstva vyvolil Pannu Máriu, aby bola Matkou jeho Syna. Ako „plná milosti“ je „vynikajúce ovocie vykúpenia“: od prvej chvíle svojho počatia je celkom uchránená od škvrny dedičného hriechu a cez celý svoj život zostala čistá aj od akéhokoľvek osobného hriechu.

509 Mária je skutočne „Božia Matka“, pretože je Matkou večného Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a sám je Boh.

510 Mária zostala „pannou pri počatí [svojho Syna], pannou pri pôrode, pannou, keď ho nosila, pannou, keď ho porodila, pannou vždy“: celou svojou bytosťou je „služobnica Pána“ (Lk 1,38).

511 Panna Mária „spolupracovala slobodnou vierou a poslušnosťou na ľudskej spáse“. Svoj súhlas vyslovila „v mene celej ľudskej prirodzenosti“. Svojou poslušnosťou sa stala novou Evou, matkou žijúcich.

zobraziť celé3. odsek TAJOMSTVÁ KRISTOVHO ŽIVOTA

512 Pokiaľ ide o Kristov život, Vyznanie viery hovorí len o tajomstve vtelenia (počatia a narodenia) a o tajomstve Veľkej noci (utrpenia, ukrižovania, smrti, pochovania, zostúpenia k zosnulým, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia). Výslovne nehovorí nič o tajomstvách Ježišovho skrytého a verejného života; ale články viery týkajúce sa Ježišovho vtelenia a jeho Veľkej noci osvetľujú celý Kristov pozemský život.(1163) Všetko, „čo Ježiš robil a učil od začiatku až do dňa, keď… bol vzatý do neba“ (Sk 1,1-2), treba vidieť vo svetle tajomstva Vianoc a tajomstva Veľkej noci.

513 Katechéza(426, 561) má podľa okolností rozvinúť celé bohatstvo Ježišových tajomstiev. Na tomto mieste stačí poukázať na niektoré prvky, ktoré sú spoločné všetkým tajomstvám Kristovho života (I), a potom načrtnúť hlavné tajomstvá Ježišovho skrytého (II) a verejného života (III).

zobraziť celéI. Celý Kristov život je tajomstvo

514 Mnohé veci týkajúce sa Ježiša, ktoré upútavajú ľudskú zvedavosť, nie sú uvedené v evanjeliách. Skoro nič sa nehovorí o jeho živote v Nazarete, ba neopisuje sa ani veľká časť jeho verejného života. To, čo je v evanjeliách, „je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“ (Jn 20,31).

515 Evanjeliá(126) napísali ľudia, ktorí boli medzi prvými, čo uverili, a chceli sa o túto vieru podeliť s inými. Keďže vierou poznali, kto je Ježiš, mohli vidieť a ukázať aj iným stopy jeho tajomstva v celom jeho pozemskom živote. Od plienok jeho narodenia až po ocot jeho umučenia a šatku jeho vzkriesenia je všetko v Ježišovom živote znakom jeho tajomstva. Prostredníctvom jeho skutkov, jeho zázrakov a slov bolo zjavené, že „v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9). Jeho ľudská prirodzenosť sa tak javí ako „sviatosť“,(609, 774) čiže ako znak a nástroj jeho božstva a spásy, ktorú so sebou prináša: čo bolo v jeho pozemskom živote viditeľné, privádzalo k neviditeľnému tajomstvu jeho Božieho synovstva a jeho vykupiteľského poslania.(477)

zobraziť celéSPOLOČNÉ ČRTY JEŽIŠOVÝCH TAJOMSTIEV

516 Celý Kristov život je zjavením Otca:(65) jeho slová a skutky, jeho mlčanie a utrpenie, jeho spôsob bytia a hovorenia. Ježiš môže povedať: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9) a Otec zasa: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho“ (Lk 9,35). Keďže sa náš Pán stal človekom, aby plnil Otcovu vôľu, aj najmenšie črty jeho tajomstiev nám zjavujú Božiu lásku k nám. (2708)

517 Celý Kristov život je tajomstvom vykúpenia.(606) Vykúpenie dostávame predovšetkým skrze krv vyliatu na kríži, (1115) ale toto tajomstvo pôsobí v celom Kristovom živote: už v jeho vtelení, ktorým sa stal chudobným, aby nás obohatil svojou chudobou; V jeho skrytom živote, ktorý jeho poslušnosťou napráva našu neposlušnosť; v jeho slove, ktoré očisťuje jeho poslucháčov; v jeho uzdraveniach a vyháňaniach diablov, ktorými „vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8,17); v jeho zmŕtvychvstaní, ktorým nás ospravodlivuje.

518 Celý Kristov život(668, 2748) je tajomstvom rekapitulácie (obnovenia a zjednotenia). Všetko, čo Ježiš Kristus konal, hovoril a trpel, malo za cieľ znova uviesť padlého človeka do jeho pôvodného povolania:
„Keď sa vtelil a stal sa človekom, zhrnul v sebe dlhý vývoj ľudstva a v krátkom čase nám zaslúžil spásu, aby sme to, čo sme stratili v Adamovi, totiž že sme boli [stvorení] na Boží obraz a podobu, znova dostali v Kristovi Ježišovi.“ „Preto Kristus prešiel aj každým obdobím života, aby tak všetkým vrátil spoločenstvo s Bohom.“

zobraziť celéNAŠE SPOJENIE S JEŽIŠOVÝMI TAJOMSTVAMI

519 Celé Kristovo bohatstvo(793) „je určené každému človekovi a pre každého je dobrom“. (602) Kristus nežil svoj život pre seba, ale pre nás, a to od svojho vtelenia „pre nás ľudí a pre našu spásu“ až po svoju smrť „za naše hriechy“ (1Kor 15,3) a po svoje zmŕtvychvstanie „pre naše ospravodlivenie“ (Rim 4,25). Ešte aj teraz je naším zástancom u Otca, „lebo žije stále, aby sa… prihováral“ (Hebr 7,25) za nás. So všetkým, čo raz navždy pre nás prežil a pretrpel,(1085) zostáva naveky „za nás“ prítomný „pred Božou tvárou“ (Hebr 9,24).

520 Ježiš sa v celom svojom živote prejavuje ako náš vzor. (459) Je „dokonalý človek“, ktorý nás pozýva, aby sme sa stali jeho učeníkmi a nasledovali ho:(359) svojou poníženosťou nám dal príklad, ktorý máme nasledovať, (2607) svojou modlitbou priťahuje k modlitbe, svojou chudobou vyzýva, aby sme dobrovoľne prijímali núdzu a prenasledovanie.

521 Kristus spôsobuje, aby sme všetko, čo žil on, mohli žiť v ňom(2715) a on to mohol žiť v nás.(1391) „Boží Syn sa svojím vtelením určitým spôsobom zjednotil s každým človekom.“ Sme povolaní, aby sme boli jedno s ním; ako údom svojho tela nám dáva účasť na tom, čo prežil vo svojom tele pre nás a ako náš vzor:
„Musíme predlžovať a uskutočňovať v sebe Ježišove stavy a tajomstvá a často ho prosiť, aby ich završoval a uskutočňoval v nás a v celej svojej Cirkvi… Veď Boží Syn má v úmysle dať nám účasť na svojich tajomstvách a určitým spôsobom ich rozvíjať a v nich pokračovať v nás a v celej svojej Cirkvi,… a to tak milosťami, ktoré nám chce udeliť, ako aj účinkami, ktoré v nás chce týmito tajomstvami spôsobiť. Takto ich v nás chce uskutočňovať“

zobraziť celéII. Tajomstvá Ježišovho detstva a skrytého života

zobraziť celéPRÍPRAVY

522 Príchod Božieho Syna na svet je taká nesmierna udalosť, že ju Boh pripravoval počas stáročí.(711, 762) Obrady a obety, obrazy a symboly „Prvej zmluvy“ (Hebr 9,15), to všetko Boh zameriava na Krista; ohlasuje ho ústami prorokov, ktorí postupne vystupujú v Izraeli. Ešte aj v srdciach pohanov vzbudzuje nejasné očakávanie jeho príchodu.

523 Svätý Ján Krstiteľ je bezprostredným Pánovým predchodcom, (712-720) ktorý bol poslaný, aby mu pripravil cestu Ako „prorok Najvyššieho“ prevyšuje všetkých prorokov, je z nich posledný, ním sa začína evanjelium; už v lone svojej matky pozdravuje Kristov príchod a svoju radosť nachádza v tom, že je „ženíchov priateľ“ (Jn 3,29); označuje ho za Božieho Baránka „ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29). Ide pred Ježišom „s Eliášovým duchom a mocou“ (Lkl ,17) a vydáva o ňom svedectvo svojím kázaním, svojím krstom na obrátenie a nakoniec svojou mučeníckou smrťou.

524 Každoročným slávením liturgie Adventu(1171) Cirkev aktualizuje toto očakávanie Mesiáša: keď sa veriaci zapájajú do dlhej prípravy na prvý príchod Spasiteľa, obnovujú v sebe vrúcnu túžbu po jeho druhom príchode. Slávením Predchodcovho narodenia a jeho mučeníckej smrti sa Cirkev pripája k jeho túžbe: „On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3,30).

zobraziť celéTAJOMSTVO VIANOC

525 Ježiš sa narodil v biednej maštali v chudobnej rodine. Prvými svedkami tejto udalosti sú jednoduchí pastieri.(437) V tejto chudobe sa prejavuje nebeská sláva. (2443) Cirkev neprestáva ospevovať slávu tejto noci:
„Dnes Panna privádza na svet Večného
a zem poskytuje jaskyňu Nedostupnému.
Anjeli s pastiermi ho velebia
a mudrci vedení hviezdou putujú,
lebo sa narodilo pre nás
malé Dieťa, večný Boh!

526 „Stať sa dieťaťom“ vo vzťahu k Bohu je podmienkou na vstup do Kráľovstva. Preto sa treba ponížiť, stať sa maličkým, ba viac: treba sa „znova narodiť“ (Jn 3,7), narodiť sa z Boha, aby sme sa stali „Božími deťmi“ (Jn 1,12). Tajomstvo Vianoc sa v nás uskutočňuje, keď sa v nás utvára Kristus. Vianoce sú tajomstvom tejto „obdivuhodnej výmeny“:
Aká obdivuhodná výmena! Stvoriteľ ľudského pokolenia si vzal ľudskú dušu i telo a narodil sa z Panny; bez pričinenia človeka sa stal človekom a dal nám účasť na svojom božstve.“ (460)

zobraziť celéTAJOMSTVÁ JEŽIŠOVHO DETSTVA

527 Ježišova obriezka na ôsmy deň po jeho narodení je znakom jeho začlenenia do Abrahámovho potomstva, do ľudu zmluvy, jeho podriadenosti zákonu (580) a jeho oprávnenia na kult Izraela, na ktorom sa bude zúčastňovať po celý život. Tento znak je predobrazom „Kristovej obriezky“, ktorou je krst. (1214)

528 Zjavenie Pána (Epifánia) je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne Sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. (711-716) Zjavenie Pána (Epifánia) zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov (122) a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“.

529 Obetovanie Ježiša v chráme (583) ho predstavuje ako prvorodeného, ktorý patrí Pánovi. So Simeonom a Annou celé očakávanie Izraela prichádza na stretnutie so svojím Spasiteľom (tak túto udalosť volá byzantská tradícia). Ježiš je uznaný za toľko očakávaného Mesiáša,(439) za „svetlo pohanov“ a „slávu Izraela“, ale aj za „znamenie, ktorému budú odporovať“. Meč bolesti predpovedaný Márii ohlasuje tú inú, dokonalú a jedinú obetu,(614) obetu kríža, ktorá prinesie spásu, ktorú Boh „pripravil pred tvárou všetkých národov“.

530 Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním.(574) A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa.

zobraziť celéTAJOMSTVÁ JEŽIŠOVHO SKRYTÉHO ŽIVOTA

531 Počas veľkej časti svojho života Ježiš mal účasť na údele obrovskej väčšiny ľudí: každodenný život bez väčšej nápadnosti, život manuálnej práce, židovský náboženský život podriadený Božiemu zákonu, (2427) život v spoločenstve. O celom tomto období je nám zjavené, že Ježiš bol „poslušný“ svojim rodičom a „vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2,51-52).

532 Ježiš svojou poslušnosťou matke a zákonitému otcovi dokonale zachováva štvrté prikázanie.(2214-2220) Táto poslušnosť je pozemským obrazom jeho synovskej poslušnosti nebeskému Otcovi. Ježišova každodenná poslušnosť Jozefovi a Márii ohlasovala a anticipovala poslušnosť vyjadrenú v modlitbe(612) v Getsemanskej záhrade: „Nie moja, ale tvoja vôľa…“ (Lk 22,42). Kristova poslušnosť v každodenných okolnostiach skrytého života bola už začiatkom diela obnovenia toho, čo zničila Adamova neposlušnosť.

533 Skrytý život v Nazarete umožňuje každému človekovi, aby sa spojil s Ježišom na najvšednejších cestách života:
„Nazaretský dom je škola, v ktorej začíname poznávať Kristov život: je to škola evanjelia… Učí nás predovšetkým mlčaniu.(2717) Kiež by v nás ožila hlboká úcta k mlčaniu, k tomuto obdivuhodnému a nevyhnutne potrebnému postoju ducha… Okrem toho tu vidíme pravý spôsob rodinného života. Nech nám Nazaret pripomína, čo je rodina, jej spoločenstvo lásky,(2204) jej vážna a žiarivá krása, jej posvätná a nedotknuteľná osobitosť… A napokon tu poznávame školu práce. Ó nazaretský domov, dom ,tesárovho Syna‘! Tu predovšetkým by sme chceli pochopiť a osláviť tvrdý, ale vykupujúci zákon ľudskej práce… Tu napokon chceme pozdraviť robotníkov celého sveta a ukázať im ich veľký vzor, ich božského brata.“ (2427)

534 Nájdenie Ježiša v chráme (583) je jediná udalosť, ktorá prerušuje mlčanie evanjelií o rokoch Ježišovho skrytého života.(2599) Ježiš tu dáva tušiť tajomstvo svojho úplného zasvätenia poslaniu, ktoré vyplývalo z jeho Božieho synovstva: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49). Mária a Jozef „nepochopili“ tieto slová, ale prijali ich s vierou(964) a Mária „zachovávala všetky [tieto] slová vo svojom srdci“ (Lk 2,51) po všetky roky, v ktorých Ježiš zostával skrytý v tichu bežného života.

zobraziť celéIII. Tajomstvá Ježišovho verejného života

zobraziť celéJEŽIŠOV KRST

535 Začiatkom Ježišovho verejného života je jeho krst, ktorý prijal od Jána v Jordáne. Ján „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“(719-720) (Lk 3,3). Prichádzali zástupy hriešnikov, mýtnikov a vojakov, farizejov a saducejov i prostitútok, aby sa mu dali pokrstiť. „Vtedy prišiel Ježiš.“ Krstiteľ váha, Ježiš nalieha – a prijíma krst.(701) Vtedy zostupuje na Ježiša Duch Svätý v podobe holubice a z neba zaznieva hlas: „Toto je môj milovaný Syn“ (Mt 3,13-17). To je zjavenie („epifánia“) Ježiša ako Mesiáša(438) Izraela a Božieho Syna.

536 Pre Ježiša je jeho krst prijatím a začiatkom jeho poslania ako trpiaceho Služobníka. Dáva sa započítať medzi hriešnikov. (606) Už je „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“(1224) (Jn 1,29). Už anticipuje „krst“ svojej krvavej smrti. Už prichádza splniť „všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15), čiže úplne sa podriaďuje vôli svojho Otca: z lásky súhlasí s týmto krstom smrti na odpustenie našich hriechov. (444) Na tento súhlas odpovedá hlas Otca, ktorý vkladá do svojho Syna všetko svoje zaľúbenie. (727) Zostupuje Duch Svätý, ktorého má Ježiš v plnosti už od svojho počatia, a „spočinie“ na ňom. Ježiš bude prameňom Ducha pre celé ľudstvo.(739) Pri jeho krste „sa… otvorilo nebo“ (Mt 3,16), ktoré zatvoril Adamov hriech. A zostúpenie Ježiša a Ducha Svätého posvätilo vody ako predzvesť nového stvorenia.

537 Krst sviatostne pripodobňuje kresťana Ježišovi,(1262) ktorý vo svojom krste anticipuje svoju smrť a svoje zmŕtvychvstanie. Kresťan má vstúpiť do tohto tajomstva pokorného zníženia sa a kajúcnosti, zostúpiť s Ježišom do vody, aby spolu s ním vystúpil, a znovu sa narodiť z vody a z Ducha, aby sa v Synovi stal Otcovým milovaným synom a žil „novým životom“ (Rim 6,4):
„Krstom sa pochovajme s Kristom, aby sme s ním vstali z mŕtvych;(628) zostúpme s ním, aby sme spolu s ním boli aj povýšení; vystúpme s ním, aby sme spolu s ním boli aj oslávení.“
Tak sa stalo, „že z toho, čo sa odohralo v Kristovi, sme poznali, že po kúpeli vodou zlieta na nás z nebeských brán Duch Svätý a preniká nás pomazaním nebeskej slávy a že po adoptovaní hlasom Otca sa stávame [Božími] synmi.“

zobraziť celéPOKÚŠANIE JEŽIŠA

538 Evanjeliá hovoria o čase Ježišovej samoty na púšti hneď po tom, ako prijal krst od Jána. Ježiš „pobádaný Duchom“ na púšť zostáva tam štyridsať dní bez jedla; žije medzi divou zverou a anjeli mu posluhujú. (394) Keď sa tento čas končí, satan ho trikrát pokúša tým, že podrobuje skúške jeho synovský vzťah k Bohu.(518) Ježiš odráža tieto útoky, ktoré sú opakovaním Adamovho pokušenia v raji a Izraela na púšti, a diabol „na čas od neho odišiel“ (Lk 4,13).

539 Evanjelisti poukazujú na spasiteľný význam tejto tajomnej udalosti. Ježiš je nový Adam, ktorý zostáva verný tam,(397) kde prvý Adam podľahol pokušeniu. Ježiš dokonale plní povolanie Izraela. Na rozdiel od tých, ktorí kedysi štyridsať rokov pokúšali Boha na púšti, Ježiš Kristus sa zjavuje ako Boží Služobník, úplne poslušný Božej vôli. Tak víťazí nad diablom: „Poviazal silného“, aby mu vzal jeho korisť. (385) Ježišovo víťazstvo nad Pokušiteľom na púšti anticipuje víťazstvo umučenia, vrcholnej poslušnosti jeho synovskej lásky k Otcovi.(609)

540 Pokúšanie Ježiša(2119) ukazuje, akým spôsobom má Boží Syn plniť poslanie Mesiáša v protiklade k spôsobu, aký mu navrhuje satan a aký mu chcú prisúdiť ľudia. preto Kristus zvíťazil(519, 2849) nad Pokušiteľom pre nás: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4,15). Cirkev sa každý rok počas štyridsiatich dní Pôstneho obdobia(1438) spája s Ježišovým tajomstvom na púšti.

zobraziť celé„PRIBLÍŽILO SA BOŽIE KRÁĽOVSTVO“

541 „Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: ,Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo.(2816) Kajajte sa a verte evanjeliu‘“ (Mk 1,15). „Preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu,(763) založil na zemi nebeské kráľovstvo.“ A Otcova vôľa je „povzniesť ľudí k účasti na Božom živote“. Robí to tak, že zhromažďuje ľudí okolo svojho Syna Ježiša Krista.(669, 768) Týmto zhromaždením je Cirkev, ktorá je na zemi „zárodkom a počiatkom“ Božieho kráľovstva. (865)

542 Ježiš Kristus je v strede tohto zhromaždenia ľudí v „Božej rodine“.(2233) Zvoláva ich okolo seba svojím slovom, svojimi znameniami, ktoré robia zjavným Božie kráľovstvo, a rozoslaním svojich učeníkov. Príchod svojho kráľovstva uskutoční najmä veľkým tajomstvom svojej Veľkej noci: svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním. „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“(789) (Jn 12,32). K tomuto zjednoteniu s Kristom sú povolaní všetci ľudia.

zobraziť celéOHLASOVANIE BOŽIEHO KRÁĽOVSTVA

543 Všetci ľudia sú povolaní vojsť do Kráľovstva. Toto mesiášske kráľovstvo, ohlasované najprv synom Izraela, má prijať ľudí zo všetkých národov. (764) Kto chce doň vojsť, musí prijať Ježišovo slovo:
„Pánovo slovo sa totiž prirovnáva semenu, ktoré sa seje na pole: tí, čo ho počúvajú s vierou a sú pričlenení ku Kristovmu maličkému stádu, prijali samo Kráľovstvo. Semeno potom vlastnou silou klíči a rastie až do času žatvy.“

544 Kráľovstvo patrí chudobným a maličkým,(709) čiže tým, ktorí ho prijali s pokorným srdcom.(2443) Ježiš je poslaný hlásať „evanjelium chudobným“ (Lk 4,18). (2546) Vyhlasuje ich za blahoslavených, „lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3). Týmto „maličkým“ Otec láskavo zjavil, čo ostáva skryté pred múdrymi a rozumnými. Ježiš má účasť na živote chudobných od jasieľ až po kríž; zo skúsenosti vie, čo je hlad, smäd a nedostatok. Ba viac, stotožňuje sa s chudobnými každého druhu a činorodú lásku k nim kladie ako podmienku na vstup do svojho kráľovstva.

545 Ježiš pozýva hriešnikov k stolu Kráľovstva:(1443) „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mk 2,17). (588) Vyzýva ich, aby sa obrátili, lebo bez toho nie je možné vojsť do Kráľovstva;(1846) slovom i skutkom im však ukazuje bezhraničné milosrdenstvo svojho Otca voči nim (1439) a nesmiernu radosť v nebi… nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie“ (Lk 15,7). Vrcholným dôkazom tejto lásky bude obeta jeho vlastného života „na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

546 Ježiš volá do Kráľovstva podobenstvami,(2613) ktoré sú typickou črtou jeho učenia. Nimi pozýva na hostinu Kráľovstva, ale žiada aj radikálnu voľbu: kto chce získať Kráľovstvo, musí obetovať všetko; slová nestačia, vyžadujú sa skutky. Podobenstvá sú pre človeka akoby zrkadlá: Prijíma slovo ako skalnatá pôda alebo ako dobrá zem? Čo robí s talentami, ktoré dostal? Ježiš a prítomnosť Kráľovstva na tomto svete sú tajomným spôsobom v strede podobenstiev. Treba vojsť do Kráľovstva, čiže stať sa Kristovým učeníkom, aby človek poznal „tajomstvá nebeského kráľovstva“(542) (Mt 13,11). Pre tých, čo ostávajú „vonku“, všetko zostáva záhadou.

zobraziť celéZNAMENIA BOŽIEHO KRÁĽOVSTVA

547 Ježiš sprevádza svoje slová(670) mnohými „mocnými činmi, divmi a znameniami“ (Sk 2,22), ktoré ukazujú, že Kráľovstvo je prítomné v ňom. Dosvedčujú, že Ježiš je predpovedaný Mesiáš. (439)

548 Znamenia, ktoré robí Ježiš, svedčia o tom, že ho poslal Otec. Vyzývajú veriť v neho. Tým, čo sa na neho obracajú s vierou,(156) udeľuje, o čo prosia. A tak zázraky posilňujú vieru(2616) v toho, ktorý koná skutky svojho Otca: dosvedčujú, že je Boží Syn. (574) Ale môžu byť aj príležitosťou na pohoršenie. Nemajú za cieľ ukájať zvedavosť a túžby po čaroch. Napriek takým zrejmým zázrakom niektorí Ježiša odmietajú; (447) dokonca ho obviňujú, že koná mocou zlých duchov.

549 Keď Ježiš oslobodil niektorých ľudí od pozemského zla, akým je hlad, nespravodlivosť, choroba a smrť, vykonal mesiášske znamenia.(1503) Neprišiel však preto, aby odstránil všetko zlo na svete, ale aby vyslobodil ľudí z najťažšieho otroctva, z otroctva hriechu, (440) ktoré im prekáža v ich povolaní Božích detí a spôsobuje všetky ich ľudské zotročenia.

550 Príchod Božieho kráľovstva je porážkou satanovho kráľovstva: (394) „Ale ak ja Božím Duchom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“ (Mt 12,28). Ježišove exorcizmy vyslobodzujú ľudí(1673) z moci zlých duchov. Anticipujú Ježišovo veľké víťazstvo nad „kniežaťom tohto sveta“ (Jn 12,31). Božie kráľovstvo bude definitívne nastolené Kristovým krížom:(440, 2816) „Z dreva [kríža] vládol Boh – Regnavit a ligno Deus.“

zobraziť celé„KĽÚČE OD KRÁĽOVSTVA“

551 Ježiš si hneď na začiatku svojho verejného života(858) zvolil dvanásť mužov, aby boli s ním a mali účasť na jeho poslaní. Dal im účasť na svojej moci a poslal ich „hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých“ (Lk 9,2). Zostávajú navždy pridružení ku Kristovmu kráľovstvu,(765) lebo prostredníctvom nich on sám riadi Cirkev:
„Ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve, sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela“ (Lk 22,29-30).

552 V zbore Dvanástich má Šimon Peter prvé miesto. (880) Ježiš mu zveril výnimočné poslanie.(153) Vďaka zjaveniu, ktoré dostal od Otca, Peter vyznal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“(442) (Mt 16,16). Náš Pán mu vtedy povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18). Ježiš Kristus, živý kameň, zaručuje svojej Cirkvi, postavenej na Petrovi, víťazstvo nad mocnosťami smrti. Peter pre vieru, ktorú vyznal, zostane neotrasiteľnou skalou Cirkvi.(424) Jeho poslaním bude strážiť túto vieru, aby nikdy neochabla, a posilňovať v nej svojich bratov.

553 Ježiš udelil Petrovi osobitnú moc:(381) „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,19). „Moc kľúčov“ znamená moc spravovať Boží dom, ktorým je Cirkev. Ježiš, „dobrý pastier“ (Jn 10,11), potvrdil toto poverenie po svojom zmŕtvychvstaní: „Pas moje ovce“ (Jn 21,15-17). Moc zväzovať a rozväzovať“ znamená plnú moc rozhrešovať od hriechov,(1445) vyhlasovať úsudky vo veciach učenia viery a vynášať disciplinárne rozhodnutia v Cirkvi. Ježiš udelil túto plnú moc Cirkvi prostredníctvom služby apoštolov a osobitne Petra: jedine jemu výslovne zveril kľúče od Kráľovstva.(641, 881)

zobraziť celéPREDZVESŤ KRÁĽOVSTVA: PREMENENIE

554 Odo dňa, keď Peter vyznal, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha, Učiteľ „začal… svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť… že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Mt 16,21). Peter túto predpoveď odmieta a ostatní ju ani nechápu. Do tohto kontextu je vložená tajomná udalosť Ježišovho premenenia na vysokom vrchu pred tromi svedkami,(697, 2600) ktorých si sám vyvolil: Petrom, Jakubom a Jánom. Ježišova tvár a odev zažiaria oslňujúcim svetlom, zjavujú sa Mojžiš a Eliáš a hovoria „o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ (Lk 9,31). Zahalí ich oblak a hlas z neba hovorí: „Toto je môj vyvolený Syn,(444) počúvajte ho!“ (Lk 9,35).

555 Ježiš na chvíľu ukazuje svoju božskú slávu, a tak potvrdzuje Petrovo vyznanie. Dáva aj najavo, že aby mohol vojsť „do svojej slávy“ (Lk 24,26), musí v Jeruzaleme prejsť cez kríž.(2576, 2583) Mojžiš a Eliáš videli Božiu slávu na vrchu; Zákon a Proroci predpovedali Mesiášovo umučenie. Ježišovo umučenie je skutočne Otcova vôľa: Syn koná ako Boží Služobník. (257) Oblak znamená prítomnosť Ducha Svätého. „Zjavila sa celá Trojica: Otec v hlase, Syn v človekovi, Duch Svätý v jasnom oblaku:“
„Premenil si sa na vrchu a tvoji učeníci kontemplovali tvoju slávu, Kriste, Bože, nakoľko toho boli schopní, aby potom, keď ťa uvidia ukrižovaného, pochopili, že tvoje umučenie bolo dobrovoľné, a aby ohlasovali svetu, že si naozaj odblesk Otca.“

556 Na začiatku verejného života je krst; na prahu Veľkej noci premenenie. Ježišovým krstom „bolo ohlásené tajomstvo prvého znovuzrodenia“: náš krst. Premenenie „je sviatosť druhého znovuzrodenia“: nášho vzkriesenia. Už teraz máme účasť na Pánovom zmŕtvychvstaní skrze Ducha Svätého,(1003) ktorý pôsobí vo sviatostiach Kristovho tela. Premenenie nám dáva vopred okúsiť slávny príchod Ježiša Krista, ktorý „pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3,21). Pripomína nám však aj to, „že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia“ (Sk 14,22).
„Peter to ešte nechápal, keď zatúžil žiť s Kristom na vrchu. Zaistil ti to, Peter, po smrti. Teraz však on sám hovorí: Zostúp, aby si sa namáhal na zemi, aby si slúžil na zemi, aby si bol opovrhovaný, ukrižovaný na zemi.
Život zostupuje, aby sa nechal zabiť. Chlieb zostupuje, aby bol hladný; Cesta zostupuje, aby sa unavila na ceste; Prameň zostupuje, aby bol smädný. A ty sa zdráhaš trpieť?“

zobraziť celéJEŽIŠOV VÝSTUP DO JERUZALEMA

557 „Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema“ (Lk 9,51). Týmto rozhodnutím naznačil, že vystupuje do Jeruzalema pripravený tam zomrieť. Trikrát predpovedal svoje umučenie a svoje zmŕtvychvstanie. Cestou do Jeruzalema povedal: „Nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema“ (Lk 13,33).

558 Ježiš pripomína smrť prorokov, ktorých zabili v Jeruzaleme. A predsa neprestáva vyzývať Jeruzalem, aby sa zhromaždil okolo neho: „Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromaždiť je svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!“ (Mt 23,37b). Keď je už mesto Jeruzalem na dohľad, plače nad ním a znovu vysloví túžbu svojho srdca: „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam“ (Lk 19,42).

zobraziť celéJEŽIŠOV MESIÁŠSKY VSTUP DO JERUZALEMA

559 Ako prijme Jeruzalem svojho Mesiáša? Ježiš, ktorý sa vždy vyhol pokusom ľudu urobiť ho kráľom, teraz si volí čas a do podrobností pripravuje svoj mesiášsky vstup do mesta svojho „otca Dávida“ (Lk 1,32). Pozdravujú ho ako Dávidovho syna, ako toho, ktorý prináša spásu (Hosanna znamená „Spas!“, „Daj spásu!“). A „Kráľ slávy“ (Ž24,7-10) vstupuje do svojho mesta, „nesie sa… na osliatku“ (Zach 9,9). Nedobýja dcéru sionskú, obraz svojej Cirkvi, úskokom alebo násilím, ale pokorou, ktorá vydáva svedectvo pravde. Preto v ten deň budú príslušníkmi jeho kráľovstva deti a „Boží chudobní“,(333) ktorí ho s jasotom pozdravujú, ako keď ho anjeli ohlasovali pastierom. Ich nadšené volanie: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“(1352) (Ž118,26), opakuje Cirkev v „Sanctus“ pri slávení Eucharistie ako úvod do pamiatky Pánovej Veľkej noci.

560 Ježišov vstup do Jeruzalema zvestuje príchod Kráľovstva,(550, 2816) ktoré Kráľ Mesiáš uskutoční Veľkou nocou svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania. Slávením tohto vstupu na Kvetnú nedeľu liturgia Cirkvi otvára Veľký týždeň.(1169)

zobraziť celéZhrnutie

561 „Celý Kristov život bol ustavičným učením: jeho mlčanie, zázraky, skutky, modlitba, láska k ľuďom, jeho uprednostňujúca láska k maličkým a chudobným, úplné prijatie obetovania sa na kríži za vykúpenie sveta a napokon jeho zmŕtvychvstanie, to všetko je splnením jeho slova a zavŕšením jeho Zjavenia.“

562 Kristovi učeníci sa mu majú pripodobňovať, kým v nich nebude stvárnený. „Preto sme pridružení k tajomstvám jeho života, stávame sa mu podobnými, spolu s ním umierame a spolu s ním sme vzkriesení, kým nebudeme spolu s ním kraľovať.“

563 Človek, či už je pastier, alebo mudrc, môže tu na zemi dosiahnuť Boha, iba ak pokľakne pred betlehemskými jasľami a bude sa mu klaňať skrytému v slabom dieťati.

564 Ježiš nám svojou poslušnosťou Márii a Jozefovi, ako aj svojou dlhoročnou pokornou prácou v Nazarete dáva príklad svätosti v každodennom živote rodiny a práce.

565 Od začiatku svojho verejného života, od svojho krstu je Ježiš „Služobníkom“ úplne zasväteným vykupiteľskému dielu, ktoré sa zavŕši „krstom“ jeho umučenia.

566 Pokúšanie na púšti ukazuje Ježiša, pokorného Mesiáša, ktorý víťazí nad satanom svojím plným súhlasom s plánom spásy, ktorý chce Otec.

567 Nebeské kráľovstvo založil na zemi Kristus. „Toto kráľovstvo žiari ľuďom v Kristovom slove, v jeho skutkoch a v jeho prítomnosti.“ Cirkev je zárodkom a začiatkom tohto kráľovstva. Kľúče od neho sú zverené Petrovi.

568 Kristovo premenenie malo za cieľ posilniť vieru apoštolov so zreteľom na jeho umučenie: výstup na „vysoký vrch“ pripravuje výstup na Kalváriu. Kristus, Hlava Cirkvi, zjavuje to, čo jeho telo obsahuje a vyžaruje vo sviatostiach: „nádej slávy“ (Kol 1,27).

569 Ježiš dobrovoľne vystúpil do Jeruzalema, hoci vedel, že tam zomrie násilnou smrťou pre protirečenie zo strany hriešnikov.

570 Ježišov vstup do Jeruzalema zvestuje príchod Kráľovstva, ktoré Kráľ Mesiáš, prijatý vo svojom meste deťmi a ľuďmi pokornými srdcom, uskutočni Veľkou nocou (Paschou) svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania.