SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: PRVÁ ČASŤ VYZNANIE VIERY
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL - Vyznanie kresťanskej viery
  kapitola: DRUHÁ KAPITOLA VERÍM V JEŽIŠA KRISTA, JEDNORODENÉHO BOŽIEHO SYNA
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

DRUHÁ KAPITOLA VERÍM V JEŽIŠA KRISTA, JEDNORODENÉHO BOŽIEHO SYNA

zobraziť celéDOBRÁ ZVESŤ: BOH POSLAL SVOJHO SYNA

422 „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna,(389) narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4,4-5). Hľa, evanjelium, dobrá zvesť o Ježišovi Kristovi, Božom Synovi: Boh navštívil svoj ľud. Splnil prisľúbenia, ktoré dal Abrahámovi a jeho potomstvu. (2763) Urobil to nad všetko očakávanie: poslal svojho milovaného Syna.

423 Veríme a vyznávame, že Ježiš z Nazareta, Žid narodený z dcéry Izraela v Betleheme za čias kráľa Herodesa Veľkého a cisára Augusta I., povolaním tesár, ktorý zomrel ukrižovaný v Jeruzaleme pod miestodržiteľom Ponciom Pilátom, za vlády cisára Tibéria, je večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom; že „vyšiel od Boha“ (Jn 13,3), „zostúpil z neba“ (Jn 3,13;6,33) a „prišiel v tele“ (1Jn 4,2), lebo „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy… Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1,14.16).

424 Pobádaní milosťou Ducha Svätého(683) a priťahovaní Otcom veríme a vyznávame o Ježišovi: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16). Na skale tejto viery, ktorú vyznal svätý Peter, postavil Kristus svoju Cirkev. (552)

zobraziť celé„ZVESTOVAŤ… KRISTOVO NEVYSPYTATEĽNÉ BOHATSTVO“ (Ef 3,8)

425 Odovzdávať kresťanskú vieru znamená predovšetkým ohlasovať Ježiša Krista s cieľom privádzať k viere v neho. Prví učeníci od začiatku horeli túžbou ohlasovať Krista: „My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4,20). A pozývajú ľudí všetkých čias, aby vstúpili do radosti(850, 858) ich spoločenstva s Kristom:
„Čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. – Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. – Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. A toto píšeme, aby naša radosť bola úplná“ (1Jn 1,1-4).

zobraziť celéV SRDCI KATECHÉZY: KRISTUS

426 „V srdci katechézy nachádzame predovšetkým osobu,(1698) totiž osobu Ježiša Krista Nazaretského, Otcovho jednorodeného [Syna]…, ktorý za nás trpel a umrel a teraz ako zmŕtvychvstalý žije navždy s nami… Katechizovať… znamená odhaľovať v Kristovej osobe celý večný Boží plán… znamená snažiť sa pochopiť význam Kristových činov a slov,(513) ako aj znamení, ktoré urobil.“ Cieľom katechézy je: „Uviesť… do spoločenstva… s Ježišom Kristom; jedine on môže priviesť človeka k láske Otca v Duchu a dať mu účasť na živote Najsvätejšej Trojice.“ (260)

427 „V katechéze sa vyučovaním ohlasuje Kristus,(2145) vtelené Slovo a Boží Syn, a všetko ostatné len vo vzťahu k nemu; jedine Kristus učí, kým každý iný to robí len natoľko, nakoľko je poslom alebo tlmočníkom jeho slova a nakoľko umožňuje Kristovi hovoriť jeho ústami…(876) Treba teda, aby sa na každého katechétu mohli aplikovať tieto Ježišove tajomné slová: ,Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal‘ (Jn 7,16).“

428 Ten, kto je povolaný „ohlasovať Krista“, má teda najprv hľadať „vznešenosť poznania Krista Ježiša“. Má byť ochotný stratiť všetko, „aby… získal Krista a našiel sa v ňom“, aby „poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení“ tým, že sa mu pripodobní „v smrti, aby… tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych“ (Flp 3,8-11).

429 Z tohto láskyplného poznania Krista sa rodí túžba ohlasovať ho,(851) „evanjelizovať“ a privádzať iných k súhlasu viery v neho. Ale zároveň sa pociťuje potreba túto vieru čoraz lepšie poznať. Preto podľa poradia Vyznania viery sa uvedú najprv Ježišove hlavné tituly: Kristus, Boží Syn, Pán (2. článok). Vo Vyznaní viery sa potom vyznávajú hlavné tajomstvá Kristovho života: tajomstvo jeho vtelenia (3. článok), jeho Veľkej noci (4. a 5. článok) a napokon jeho oslávenia (6. a 7. článok).

zobraziť celé2. článok „I V JEŽIŠA KRISTA, JEHO JEDINÉHO SYNA, NÁŠHO PÁNA“

zobraziť celéI. Ježiš

430 Ježiš v hebrejčine znamená: „Boh spasí“.(210) Anjel Gabriel pri zvestovaní hovorí, že jeho vlastné meno bude Ježiš. Toto meno vyjadruje aj jeho totožnosť, aj jeho poslanie. Keďže „okrem Boha“ nemôže nik „odpúšťať hriechy“ (Mk 2,7), iba on v Ježišovi, svojom večnom Synovi, ktorý sa stal človekom, „vyslobodí svoj ľud z hriechov“(402) (Mt 1,21). Takto Boh v Ježišovi zjednocuje ako v hlave celé dejiny spásy v prospech ľudí.

431 V dejinách spásy sa Boh neuspokojil s tým, že vyslobodil Izrael „z domu otroctva“ (Dt 5,6), keď ho vyviedol z Egypta. Oslobodí ho aj od jeho hriechu.(1441, 1850) Keďže hriech je vždy urážkou Boha, môže ho odpustiť len on. Preto Izrael, uvedomujúc si čoraz viac univerzálnosť hriechu,(388) bude môcť hľadať spásu len vo vzývaní mena Boha Vykupiteľa.

432 Meno Ježiš(589, 2666) znamená, že samo Božie meno je prítomné v osobe Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby všetkých definitívne vykúpil z hriechov. Ježiš je Božie meno a iba ono prináša spásu. (389) Odteraz ho môžu vzývať všetci, lebo vtelením sa Ježiš tak zjednotil so všetkými ľuďmi, že „niet pod nebom iného mena, daného ľuďom,(161) v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12).

433 Meno Boha Spasiteľa vzýval iba raz do roka veľkňaz na zmierenie za hriechy Izraela, keď predtým pokropil krvou obety zľutovnicu vo Svätyni svätých. Zľutovnica bola miestom Božej prítomnosti. (615) Keď svätý Pavol hovorí o Ježišovi, že ho „Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv“ (Rim 3,25), chce povedať, že v jeho ľudskej prirodzenosti „Boh zmieril svet so sebou“ (2Kor 5,19).

434 Ježišovo zmŕtvychvstanie oslavuje meno Boha Spasiteľa, lebo odvtedy Ježišovo meno naplno ukazuje najvyššiu moc mena,(2812) „ktoré je nad každé iné meno“ (FIp 2, 9-10). Zlí duchovia sa jeho mena boja a Ježišovi učeníci robia v jeho mene zázraky, (2614) lebo Otec im dáva všetko, o čo ho prosia v Ježišovom mene.

435 Meno Ježiš je v centre kresťanskej modlitby.(2667-2668) Všetky liturgické modlitby sa končia formulou „skrze nášho Pána Ježiša Krista“. Modlitba „Zdravas’, Mária“ vrcholí v slovách „požehnaný je plod života tvojho, Ježiš“.(2676) Modlitba srdca, takzvaná „Ježišova modlitba“, ktorá je zaužívaná u východných kresťanov, hovorí: „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom.“ Mnohí kresťania zomierajú ako svätá Jana z Arcu iba s menom „Ježiš“ na perách.

zobraziť celéII. Kristus

436 Kristus pochádza z gréckeho prekladu hebrejského slova „Mesiáš“, ktoré znamená „pomazaný“.(690, 695) Stáva sa Ježišovým vlastným menom preto, že Ježiš dokonale spĺňa Božie poslanie, ktoré toto slovo znamená. V Izraeli boli totiž v Božom mene pomazaní tí, čo boli Bohu zasvätení na poslanie, ktoré pochádzalo od neho. Boli to králi, kňazi a niekedy aj proroci. To mal byť predovšetkým prípad Mesiáša, ktorého mal Boh poslať, aby definitívne nastolil svoje kráľovstvo. Mesiáša mal pomazať Pánov Duch za kráľa a zároveň za kňaza, ale aj za proroka. (711-716) Ježiš splnil mesiášsku nádej Izraela vo svojej trojnásobnej funkcii Kňaza, Proroka a Kráľa.(783)

437 Anjel zvestoval pastierom Ježišovo narodenie(486, 525) ako narodenie Mesiáša prisľúbeného Izraelu: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,11). On je od začiatku ten, „ktorého Otec posvätil a poslal na svet“ (Jn 10,36), ktorý sa počal ako „svätý“ (Lk 1,35) v Máriinom panenskom lone. Boh vyzval Jozefa, aby prijal „Máriu, svoju manželku“, ktorá bola v požehnanom stave, „lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20), aby sa tak Ježiš, „nazývaný Kristus“ (Mt 1,16), narodil z Jozefovej manželky ako potomok z mesiášskeho Dávidovho rodu.

438 Ježišovo mesiášske posvätenie(727) ukazuje jeho božské poslanie. „To… znamená i samo jeho meno, lebo menom Kristus sa mieni ten, ktorý pomazal, aj ten, ktorý bol pomazaný, aj samotné pomazanie, ktorým bol pomazaný: pomazal Otec, pomazaný bol Syn, [a to] v Duchu, ktorý je pomazanie.“ Jeho večné mesiášske posvätenie bolo zjavené v čase jeho pozemského života pri krste,(535) ktorý prijal od Jána, keď ho „Boh pomazal… Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38), „aby sa… stal známym Izraelu“ (Jn 1,31) ako jeho Mesiáš. Jeho činy a slová ho umožnia poznať ako „Božieho Svätého“.

439 Mnohí Židia, ba aj niektorí pohania,(528-529) ktorí mali účasť na ich nádeji, spoznali v Ježišovi základné črty mesiášskeho „syna Dávidovho“, ktorého Boh prisľúbil Izraelu. Ježiš prijal titul Mesiáša,(547) na ktorý mal právo, ale nie bez výhrad, lebo niektorí jeho súčasníci chápali tento titul príliš ľudsky, v podstate politicky.

440 Ježiš prijal vyznanie viery(552) Petra, ktorý ho vyznal ako Mesiáša, a zároveň oznámil blízke utrpenie Syna človeka. Tak odhalil pravú náplň svojej mesiášskej kráľovskej hodnosti. Táto náplň spočíva v transcendentnom (božskom) pôvode Syna človeka, ktorý „zostúpil z neba“ (Jn 3,13), a zároveň v jeho vykupiteľskom poslaní trpiaceho Služobníka: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28). (550) Preto sa pravý zmysel jeho kráľovskej hodnosti ukázal až z výšky kríža. (445) Iba po jeho zmŕtvychvstaní môže Peter pred Božím ľudom vyhlásiť jeho mesiášsku kráľovskú hodnosť: „Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom“ (Sk 2,36).

zobraziť celéIII. Jednorodený Boží Syn

441 Boží syn je titul, ktorý sa v Starom zákone dával anjelom, vyvolenému ľudu, synom Izraela a ich kráľom. V týchto prípadoch znamená adoptívne synovstvo, ktoré vytvára medzi Bohom a jeho tvorom vzťah osobitnej dôvernosti. Keď je prisľúbený Kráľ Mesiáš nazvaný „Božím synom“, neznamená to nutne, podľa slovného zmyslu tých textov, že by bol niečím viac ako človekom. Tí, čo tak označovali Ježiša za Mesiáša Izraela, možno ani nechceli povedaťviac.

442 To však neplatí o Petrovi, keď vyznáva, že Ježiš je „Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16), lebo Ježiš mu slávnostne odpovedá: „Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“(552) (Mt 16,17). Podobne povie Pavol o svojom obrátení na ceste do Damasku: „Keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi…“ (Gal 1,15-16). A „hneď v synagógach ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom“ (Sk 9,20). To bude od začiatku stredobodom apoštolskej viery, ktorú prvý vyznal Peter ako základ Cirkvi. (424)

443 Peter mohol poznať transcendentnú povahu Božieho synovstva Ježiša Mesiáša preto, že ju Ježiš nechal jasne pochopiť. Pred veľradou na otázku svojich žalobcov: „Si teda Boží Syn?“ Ježiš odpovedal: „Vy sami hovoríte, že som“ (Lk 22,70). Už dávno predtým sa označil za „Syna“, ktorý pozná Otca, líši sa od „sluhov“, ktorých Boh predtým poslal k svojmu národu, a je vyšší aj od anjelov. Rozlišoval svoje synovstvo od synovstva svojich učeníkov,(2786) lebo nikdy nepovedal „náš Otec“, iba keď im prikázal: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš“ (Mt 6,9). A tento rozdiel aj zdôraznil: „k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi“ (Jn 20,17).

444 Evanjeliá hovoria, že v dvoch slávnostných chvíľach,(536, 554) pri Kristovom krste a premenení, Otcov hlas označuje Ježiša za „svojho milovaného Syna“. Sám Ježiš sa označuje za „jednorodeného Syna“ Božieho (Jn 3,16) a týmto titulom potvrdzuje svoju večnú predexistenciu. Vyžaduje vieru „v meno jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3,18). Toto kresťanské vyznanie sa objavuje už v stotníkovom zvolaní pred Ježišom na kríži: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39). Iba vo veľkonočnom tajomstve môže veriaci dať titulu „Boží Syn“ jeho najplnší význam.

445 Po Ježišovom zmŕtvychvstaní(653) sa jeho Božie synovstvo prejavuje v moci jeho oslávenej ľudskej prirodzenosti: „Podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn“ (Rim 1,4). Apoštoli budú môcť vyznať: „My sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“ (Jn 1,14).

zobraziť celéIV. Pán

446 V gréckom preklade kníh Starého zákona sa nevýslovné meno YHWH, pod ktorým sa Boh zjavil Mojžišovi, prekladá výrazom Kyrios („Pán“). Meno Pán sa odvtedy stalo najbežnejším menom na označenie samého božstva Boha Izraela. Nový zákon tento silný význam titulu(209) „Pán“ používa pre Otca, ale aj, a to je novota, pre Ježiša, ktorý je tým uznávaný za Boha.

447 Aj sám Ježiš si pripisuje tento titul zastreto, keď diskutuje s farizejmi o význame 110. žalmu, ale aj otvorene, keď sa obracia na svojich apoštolov. Prejavy jeho moci(548) nad prírodou, nad chorobami, nad zlými duchmi, nad smrťou a hriechom dokazovali počas celého jeho verejného života jeho božskú zvrchovanosť.

448 V evanjeliách sa ľudia veľmi často obracajú na Ježiša oslovením „Pane“. Tento titul svedčí o úcte a dôvere tých, ktorí prichádzajú k Ježišovi a očakávajú od neho pomoc a uzdravenie. Pod vplyvom Ducha Svätého titul „Pán“ vyjadruje uznanie Ježišovho božského tajomstva. (208, 683) Pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom sa stáva klaňaním: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28). Vtedy titul „Pán“ nadobúda príznak lásky a nežnosti, ktorý zostane charakteristický pre kresťanskú tradíciu: „To je Pán“(641) (Jn 21,7).

449 Prvé vyznania viery Cirkvi pripisujú Ježišovi božský titul Pána a tým už od samého začiatku potvrdzujú, že moc, česť a sláva, ktoré patria Bohu Otcovi, patria aj Ježišovi, lebo on má „božskú prirodzenosť“ (Flp 2,6),(461) a že Otec zjavil túto Ježišovu zvrchovanosť, keď ho vzkriesil z mŕtvych(653) a povýšil do svojej slávy.

450 Tvrdiť, že Ježiš je Pán nad svetom a dejinami,(668-672) znamená aj – a to už od začiatku kresťanských dejín – uznávať, že človek nemá bezpodmienečne podriadiť svoju osobnú slobodu(2242) nijakej pozemskej moci, ale jedine Bohu Otcovi a Pánovi, Ježišovi Kristovi: Cisár nie je „Pán“. „Cirkev… verí, že kľúčom, stredobodom a cieľom celých ľudských dejín je jej Pán a Učiteľ.“

451 Kresťanská modlitba(2664-2665) sa vyznačuje používaním titulu „Pán“ či už vo výzve na modlitbu: „Pán s vami“, alebo na záver modlitby: „Skrze nášho Pána Ježiša Krista“, alebo aj vo zvolaní plnom dôvery a nádeje: „Maran atha“ („Pán prichádza!“) či „Marana tha“ („Príď, Pane!“)(2817) (1Kor 16,22); „Amen. Príď, Pane Ježišu“ (Zjv 22,20).

zobraziť celéZhrnutie

452 Meno Ježiš znamená „Boh spasí“. Dieťa narodené z Panny Márie dostáva meno „Ježiš“, „lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1,21): „Lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12).

453 Meno Kristus znamená „Pomazaný“, „Mesiáš“. Ježiš je Kristus, lebo ho „Boh pomazal… Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38). On bol „ten, ktorý má prísť“ (Lk 7,19), on bol „nádej Izraela“ (Sk 28,20).

454 Meno Boží Syn označuje jedinečný a večný vzťah Ježiša Krista k Bohu, jeho Otcovi: on je jednorodený Syn Otca a sám Boh. Veriť, že Ježiš Kristus je Boží Syn, je nevyhnutne potrebné, aby bol človek kresťanom.

455 Titul Pán označuje božskú zvrchovanosť. Vyznávať alebo vzývať Ježiša ako Pána znamená veriť v jeho božstvo: „Nik nemôže povedať ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3).

zobraziť celé3. článok JEŽIŠ KRISTUS „SA POČAL Z DUCHA SVÄTÉHO, NARODIL SA Z MÁRIE PANNY“

zobraziť celé1. odsek BOŽÍ SYN SA STAL ČLOVEKOM

zobraziť celéI. Prečo sa Slovo stalo telom?

456 S Nicejsko-carihradským vyznaním viery odpovedáme a vyznávame: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“

457 Slovo sa stalo telom,(607) aby nás zmierilo s Bohom a spasilo: Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10). Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta“ (1Jn 4,14). „On sa zjavil, aby sňal hriechy“ (1Jn 3,5):
„Naša prirodzenosť bola chorá a potrebovala lekára.(385) Padlý človek potreboval toho, kto by ho zdvihol. Prišiel o život a potreboval toho, kto by ho oživil. Stratil účasť na dobre a potreboval toho, kto by ho priviedol späť k dobru. Bol zatvorený v temnotách a potreboval svetlo. Zajatec hľadal záchrancu, porazený pomocníka, utláčaný porobou osloboditeľa. Sú to azda nepatrné a bezvýznamné dôvody, aby pohli Boha zostúpiť a navštíviť ľudskú prirodzenosť, keď bolo ľudstvo v takom nešťastnom a biednom položení?“

458 Slovo sa stalo telom, aby sme tak poznali Božiu lásku:(219) „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1Jn 4,9). „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16).

459 Slovo sa stalo telom, aby nám bolo vzorom svätosti:(520, 823) „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa…“(2012) (Mt 11,29). „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6). A Otec na vrchu premenenia prikazuje: „Počúvajte ho!“ (Mk 9,7). Ježiš je naozaj vzorom blahoslavenstiev a normou nového zákona:(1717, 1965) „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12). Táto láska zahŕňa v sebe naozajstnú obetu seba samého pri jeho nasledovaní.

460 Slovo sa stalo telom, aby nás urobilo „účastnými na Božej prirodzenosti“(1265, 1391) (2Ptl ,4): „Preto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a dostal adoptívne synovstvo, a tak sa stal Božím synom.“ „Lebo on sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi.“ (1988) „Keďže jednorodený Boží Syn chcel, aby sme mali účasť na jeho božstve, prijal našu prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi.“

zobraziť celéII. Vtelenie

461 Cirkev preberá výraz svätého Jána (Jn 1,14), a nazýva „vtelením“ skutočnosť, že Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť,(653, 661) aby v nej uskutočnil našu spásu.(449) Cirkev ospevuje tajomstvo vtelenia v hymnuse, ktorý uvádza svätý Pavol:
„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2,5-8).

462 List Hebrejom hovorí o tom istom tajomstve:
„Preto keď [Kristus] prichádza na svet, hovorí: ,Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam… aby som plnil tvoju vôľu, Bože‘“ (Ž40,7-9).

463 Viera v skutočné vtelenie Božieho Syna(90) je rozpoznávacím znakom kresťanskej viery. „Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha“ (1Jn 4,2). Také je radostné presvedčenie Cirkvi už od jej začiatku, keď ospevuje veľké „tajomstvo nábožnosti: On sa zjavil v tele“ (1Tim 3,16).

zobraziť celéIII. Pravý Boh a pravý človek

464 Jedinečná a celkom neobyčajná udalosť vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a sčasti človek, ani že je výsledkom nejasného zmiešania božského s ľudským. Stal sa skutočne človekom a pritom zostal skutočne Bohom. Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek. Túto pravdu viery(88) musela Cirkev v prvých storočiach brániť a objasňovať proti bludom, ktoré ju falšovali.

465 Prvé bludy (herézy) nepopierali natoľko Kristovo božstvo ako skôr jeho pravú ľudskú prirodzenosť (gnostický doketizmus). Kresťanská viera už od apoštolských čias zdôrazňovala skutočné vtelenie Božieho Syna, ktorý „prišiel v tele“. Ale v treťom storočí musela Cirkev na koncile v Antiochii vyhlásiť proti Pavlovi zo Samosaty, že Ježiš Kristus je Boží Syn prirodzenosťou, a nie adopciou. Prvý ekumenický koncil v Nicei roku 325 vo svojom Kréde vyznal, že Boží Syn „je splodený, nie stvorený, jednej podstaty [po grécky homousios] s Otcom“,(242) a odsúdil Ária, ktorý tvrdil, že „Boží Syn povstal z ničoho“ a že „má inú podstatu alebo bytnosť“ ako Otec.

466 Nestoriánska heréza videla v Kristovi ľudskú osobu spojenú s božskou osobou Božieho Syna. Proti tomuto bludu svätý Cyril Alexandrijský a tretí ekumenický koncil zhromaždený v Efeze roku 431 vyznali: „Slovo tým, že hypostaticky [vo svojej osobe] zjednotilo so sebou telo oživené rozumovou dušou… sa stalo človekom“ Kristova ľudská prirodzenosť nemá iný subjekt ako božskú osobu Božieho Syna, ktorý túto prirodzenosť prijal a urobil svojou už od svojho počatia. Preto Efezský koncil v roku 431 vyhlásil, že Mária sa ľudským počatím Božieho Syna(495) vo svojom lone skutočne stala Božou Matkou: „Bohorodičkou… nie preto, že by prirodzenosť Slova a jeho božstvo bolo prijalo začiatok svojho pôvodu zo svätej Panny, ale preto, že si z nej vzalo sväté telo obdarené rozumovou dušou, s ktorým je Božie Slovo hypostaticky zjednotené, a preto sa hovorí, že sa narodilo podľa tela.“

467 Monofyziti tvrdili, že ľudská prirodzenosť ako taká prestala v Kristovi jestvovať, lebo ju prijala božská osoba Božieho Syna. Proti tomuto bludu sa postavil štvrtý ekumenický koncil v Chalcedóne roku 451, keď vyznal:
„Nasledujúc svätých Otcov, všetci súhlasne učíme vyznávať, že jeden a ten istý Syn, náš Pán Ježiš Kristus, je dokonalý v božstve a dokonalý v ľudskej prirodzenosti, skutočne Boh a skutočne človek, z rozumovej duše a tela, jednej podstaty s Otcom čo do božstva a jednej podstaty s nami čo do ľudskej prirodzenosti, podobný nám ,vo všetkom okrem hriechu‘ (Hebr 4,15); zrodený z Otca pred všetkými vekmi čo do božstva a v posledných dňoch pre nás a pre našu spásu [zrodený] z Márie Panny, Bohorodičky, čo do ľudskej prirodzenosti:
Jeden a ten istý Kristus, jednorodený Syn a Pán, sá má uznávať v dvoch prirodzenostiach bez pomiešania, bez premeny, bez rozdelenia, bez odlúčenia. Rozdielnosť prirodzeností sa ich zjednotením neodstránila, ale skôr sa vlastnosti oboch prirodzeností zachovali a zjednotili v jednej osobe a v jednej hypostáze.“

468 Po Chalcedónskom koncile niektorí urobili z Kristovej ľudskej prirodzenosti akoby osobný subjekt. Proti nim piaty ekumenický koncil v Carihrade roku 553 vyznal „jeho jednu hypostázu [osobu]…, ktorou je [náš] Pán Ježiš Kristus, jeden zo Svätej Trojice“. (254) Teda všetko v Kristovej ľudskej prirodzenosti sa má pripisovať jeho božskej osobe ako jeho vlastnému subjektu, nielen zázraky, ale aj utrpenie, ba aj smrť:(616) „Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný v tele, je pravý Boh, Pán slávy a jeden zo Svätej Trojice.“

469 Cirkev takto vyznáva, že Ježiš je neoddeliteľne pravý Boh a pravý človek. Je skutočne Božím Synom, ktorý sa stal človekom, naším bratom a pritom neprestal byť Bohom,(212) naším Pánom:
„Id quod fuit remansit et quod non fuit assumpsit – Ostáva tým, čím bol, a prijal to, čím nebol,“ spieva rímska liturgia. A liturgia svätého Jána Zlatoústeho vyhlasuje a spieva: „Jednorodený Syn a Božie Slovo, ktorý si nesmrteľný, pre našu spásu si si láskavo vzal telo zo svätej Bohorodičky a vždy Panny Márie, ktorý si sa bez zmeny stal človekom a bol si ukrižovaný. Kriste, Bože, ktorý si svojou smrťou premohol smrť, ktorý si jeden zo Svätej Trojice, oslavovaný s Otcom a Duchom Svätým, spas nás!“

zobraziť celéIV. Ako je Boží Syn človekom?

470 Skutočnosť, že v tajomnom zjednotení pri vtelení bola ľudská prirodzenosť „prijatá, nie zničená“ („assumpta, non perempta“), priviedla Cirkev v priebehu storočí k tomu, aby vyznávala plnú skutočnosť tak Kristovej ľudskej duše s jej úkonmi rozumu a vôle, ako aj jeho ľudského tela. Ale pritom zakaždým musela pripomínať, že Kristova ľudská prirodzenosť patrí ako vlastná božskej osobe Božieho Syna,(516) ktorý ju prijal. Všetko, čím Kristus je a čo v ľudskej prirodzenosti robí, patrí „jednému z Trojice“. Teda Boží Syn dáva svojej ľudskej prirodzenosti(626) svoj vlastný spôsob osobného jestvovania v Trojici. Takto Kristus vo svojej duši, ako aj vo svojom tele ľudsky prejavuje božské správanie Trojice:
„Boží Syn… pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom.(2599) Narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu.“

zobraziť celéKRISTOVA ĽUDSKÁ DUŠA A JEHO ĽUDSKÉ POZNANIE

471 Apolinár z Laodicey tvrdil, že Slovo v Kristovi nahradilo dušu alebo ducha. Cirkev proti tomuto bludu vyhlásila, že večný Syn prijal aj ľudskú rozumovú dušu. (363)

472 Ľudská duša, ktorú prijal Boží Syn, je obdarená pravým ľudským poznaním. Toto poznanie ako také nemohlo byť samo osebe neobmedzené: realizovalo sa v historických podmienkach svojho jestvovania v priestore a v čase. Preto keď sa Boží Syn stal človekom, mohol prijať, že sa „vzmáhal… v múdrosti, veku a v obľube“ (Lk 2,52) a že sa dokonca musel pýtať na to, čo sa v ľudských podmienkach treba naučiť zo skúsenosti. To zodpovedalo skutočnosti, že sa dobrovoľne uponížil a „vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7).

473 Toto skutočne ľudské poznanie Božieho Syna však súčasne vyjadrovalo božský život jeho osoby. „Boží Syn poznal všetko; a skrze neho človek, ktorého si obliekol; nie prirodzenosťou, ale preto, že bol zjednotený so Slovom… Ľudská prirodzenosť, keďže bola zjednotená so Slovom, poznala všetko a prejavovala v sebe tieto božské a vznešené veci.“ (240) Je to predovšetkým dôverné a bezprostredné poznanie, ktoré má vtelený Boží Syn o svojom Otcovi. Syn aj vo svojom ľudskom poznaní prejavoval božskú schopnosť prenikať do tajných myšlienok ľudských sŕdc.

474 Kristus svojím ľudským poznaním, spojeným s božskou Múdrosťou v osobe vteleného Slova, plne poznal večné plány, ktoré prišiel zjaviť. O tom, čo v tomto ohľade pripúšťa, že nevie, na inom mieste vyhlasuje, že nie je jeho poslaním zjaviť to.

zobraziť celéKRISTOVA ĽUDSKÁ VÔĽA

475 Na šiestom ekumenickom koncile v Carihrade roku 681 Cirkev podobne vyhlásila, že Kristus má dve vôle a dve prirodzené činnosti, božskú a ľudskú,(2008) ktoré si neodporujú, ale spolupracujú, takže Slovo, ktoré sa stalo telom, chcelo ľudsky v poslušnosti svojmu Otcovi(2824) všetko, čo s Otcom a Duchom Svätým božsky rozhodlo pre našu spásu. Cirkev vyznáva, že Kristova „ľudská vôľa nasleduje jeho božskú a všemohúcu vôľu, neodporuje jej, ani sa jej nevzpiera, ale skôr sa jej podriaďuje“,

zobraziť celéPRAVÉ KRISTOVO TELO

476 Keďže Slovo sa stalo telom, keď prijalo pravú ľudskú prirodzenosť, bolo Kristovo telo ohraničené (čiže malo presnú podobu). Z toho dôvodu môže byť Ježišov ľudský výzor „zobrazený“ (Gal 3,1). Na siedmom ekumenickom koncile,(1159-1162) ktorý sa konal v Nicei roku 787, Cirkev uznala za oprávnené, aby sa Ježišov výzor(2129-2132) zobrazoval na svätých obrazoch.

477 Cirkev zároveň vždy uznávala, že v Ježišovom tele Boh, „neviditeľné večné Slovo… prišiel medzi nás ako viditeľný človek“. Veď individuálne osobitosti Kristovho tela vyjadrujú božskú osobu Božieho Syna. On si natoľko osvojil črty svojho ľudského tela, že keď sú namaľované na svätom obraze možno ich uctievať, lebo veriaci, ktorý uctieva obraz, „uctieva v ňom osobu toho, ktorý je na ňom namaľovaný“.

zobraziť celéSRDCE VTELENÉHO SLOVA

478 Ježiš nás počas svojho života, svojej agónie a svojho umučenia všetkých a každého osobitne poznal a miloval(487) a vydal sám seba za každého z nás: Boží Syn „ma miloval a vydal seba samého za mňa“(368) (Gal 2,20). Všetkých nás miloval ľudským srdcom. Preto najsvätejšie Ježišovo Srdce,(2669) prebodnuté za naše hriechy a pre našu spásu, „sa považuje za hlavný znak a symbol… tej lásky, ktorou božský Vykupiteľ neprestajne miluje večného Otca(766) a všetkých ľudí“.

zobraziť celéZhrnutie

479 V čase, ktorý určil Boh, si jednorodený Syn Otca, večné Slovo a podstatný obraz Otca, vzal telo, pričom nestratil svoju božskú prirodzenosť a prijal ľudskú prirodzenosť.

480 Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek v jednote svojej božskej osoby; preto je jediným Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.

481 Ježiš Kristus má dve prirodzenosti, božskú a ľudskú, ktoré nie sú zmiešané, ale spojené v jedinej osobe Božieho Syna.

482 Keďže je Kristus pravý Boh a pravý človek, má ľudský rozum a ľudskú vôľu; tie sú dokonale zladené a podriadené jeho božskému rozumu a jeho božskej vôli, ktoré má spoločne s Otcom a Duchom Svätým.

483 Vtelenie je teda tajomstvo obdivuhodného spojenia božskej a ľudskej prirodzenosti v jedinej osobe Slova.

zobraziť celé2. odsek „… POČAL SA Z DUCHA SVÄTÉHO, NARODIL SA Z MÁRIE PANNY“

zobraziť celéI. Počal sa z Ducha Svätého…

484 Zvestovaním Panne Márii sa začína „plnosť času“ (Gal 4,4), čiže splnenie prisľúbení a príprav. Mária je povolaná počať toho, v ktorom bude telesne prebývať „celá plnosť božstva“(461) (Kol 2,9). Božia odpoveď na jej otázku: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1,34) poukazuje na moc Ducha: „Duch Svätý zostúpi na teba“(721) (Lk 1,35).

485 Poslanie Ducha Svätého je vždy spojené s poslaním Syna a je naň zamerané. Duch Svätý, ktorý je „Pán a Oživovateľ“, je poslaný(689, 723) posvätiť lono Panny Márie a božsky ju oplodniť, aby tak počala Otcovho večného Syna v ľudskej prirodzenosti, ktorú z nej prijal.

486 Jednorodený Syn Otca, počatý ako človek v lone Panny Márie, je „Kristus“, čiže pomazaný Duchom Svätým (437) už od začiatku svojej ľudskej existencie, hoci sa to stane známym len postupne: pastierom, mudrcom, Jánovi Krstiteľovi, učeníkom. Celý život Ježiša Krista bude teda dávať najavo, ako ho „Boh pomazal… Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38).

zobraziť celéII. … narodil sa z Márie Panny

487 Čo Katolícka cirkev verí o Márii,(963) zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi; ale čo učí o Márii, osvetľuje zasa jej vieru v Krista.

zobraziť celéMÁRIINO PREDURČENIE

488 „Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4,4), ale aby mu „dal telo“, chcel slobodnú spoluprácu jedného stvorenia. Preto si od večnosti za matku svojho Syna vyvolil jednu z dcér Izraela, židovské dievča z Nazareta v Galilei, pannu zasnúbenú „mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária“ (Lk 1,26-27).
„Otec milosrdenstva chcel, aby vtelenie predchádzal súhlas predurčenej matky, aby tak, ako žena prispela k smrti, žena prispela aj k životu“

489 Počas celej Starej zmluvy bolo Máriino poslanie pripravované(722) poslaním svätých žien. Na samom začiatku je Eva: napriek svojej neposlušnosti dostáva prisľúbenie potomstva, ktoré zvíťazí nad Zlým, (410) a prisľúbenie, že bude matkou všetkých žijúcich. (145) Na základe tohto prisľúbenia Sára počne syna i napriek svojmu vysokému veku. Boh si proti všetkému ľudskému očakávaniu volí to, čo svet považuje za bezmocné a slabé, aby ukázal, že je verný svojmu prisľúbeniu:(64) Annu, Samuelovu matku, Deboru, Rút, Juditu, Ester a mnohé iné ženy. Mária „vyniká medzi poníženými a chudobnými Pána, ktorí od neho s dôverou očakávajú a prijímajú spásu. Ňou, vznešenou dcérou sionskou, sa konečne po dlhom očakávaní prisľúbenia napĺňa čas a nastoľuje sa nový poriadok spásy.“

zobraziť celéNEPOŠKVRNENÉ POČATIE

490 Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, „bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy“. Anjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. (2676, 2853) A skutočne, aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery zvestovaniu svojho povolania,(2001) bolo potrebné, aby ju úplne viedla Božia milosť.

491 Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, (411) bola vykúpená už od svojho počatia. Dogma o Nepoškvrnenom počatí, ktorú v roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX., vyznáva, že:
„preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu.“

492 Tento jas „celkom výnimočnej svätosti“, ktorým je Mária „obdarovaná od prvej chvíle svojho počatia“, dostáva celý od Krista: je „vzhľadom na zásluhy svojho Syna vykúpená vznešenejším spôsobom“. (2011) Otec ju viac ako ktorúkoľvek inú stvorenú osobu „v Kristovi požehnal(1077) všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1,3). On si ju v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby bola pred jeho tvárou svätá a nepoškvrnená v láske.

493 Otcovia východnej tradície nazývajú Božiu Matku „Celá svätá“ (po grécky Panagia) a oslavujú ju ako „uchránenú od akejkoľvek škvrny hriechu, akoby Duchom Svätým stvárnenú a utvorenú ako nové stvorenie“. Z Božej milosti Mária počas celého svojho života zostala čistá od akéhokoľvek osobného hriechu.

zobraziť celé„NECH SA MI STANE PODĽA TVOJHO SLOVA…“

494 Na zvesť, že mocou(2617) Ducha Svätého porodí „Syna Najvyššieho“ bez toho, že by poznala muža, (148) Mária odpovedala s „poslušnosťou viery“ a v istote, že „Bohu nič nie je nemožné“: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,37-38). A tak keď Mária dala svoj súhlas Božiemu slovu, stala sa Ježišovou matkou(968) a nezdržiavaná nijakým hriechom prijala celým srdcom spasiteľnú Božiu vôľu a celkom sa zasvätila osobe a dielu svojho Syna, aby v závislosti od neho a spolu s ním s pomocou Božej milosti slúžila tajomstvu vykúpenia:
„,Ona,‘ ako hovorí svätý Irenej, ,poslušnosťou sa stala príčinou spásy pre seba a pre celé ľudské pokolenie.‘ Preto viacerí dávni Otcovia vo svojom ohlasovaní radi s ním tvrdia: ,Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva neverou, to Panna Mária rozviazala vierou.‘ A pri porovnávaní s Evou nazývajú Máriu ,matkou žijúcich‘(726) a častejšie zdôrazňujú: ,Skrze Evu smrť, skrze Máriu život.‘“

zobraziť celéMÁRIINO BOŽSKÉ MATERSTVO

495 Mária, nazývaná v evanjeliách „Ježišova matka“ (Jn 2,1;19,25), je z vnuknutia Ducha ešte pred narodením svojho Syna radostne pozdravovaná ako „matka môjho Pána“ (Lk 1,43). Veď ten, ktorého počala ako človeka z Ducha Svätého a ktorý sa skutočne stal jej Synom podľa tela, nie je nikto iný ako večný Syn Otca, druhá osoba Najsvätejšej Trojice.(466, 2677) Cirkev vyznáva, že Mária je skutočne Bohorodička (po grécky Theotokos).

zobraziť celéMÁRIINO PANENSTVO

496 Cirkev už od prvých formulácií viery vyznávala, že Ježiš sa počal v lone Panny Márie jedine mocou Ducha Svätého, pričom zdôrazňovala aj telesný aspekt tejto udalosti: Ježiš sa počal „bez [mužského] semena z Ducha Svätého…“. V panenskom počatí vidia Otcovia znak, že to naozaj Boží Syn prišiel v takej ľudskej prirodzenosti, ako je naša:
Svätý Ignác Antiochijský (začiatkom 2. storočia) píše: „Pozoroval som… že plnou a pevnou vierou veríte v nášho Pána, ktorý skutočne pochádza z Dávidovho rodu podľa tela, Božieho Syna podľa Božej vôle a moci, skutočne narodeného z Panny… za vlády Poncia Piláta skutočne klincami pribitého za nás v tele… Naozaj trpel, ako aj naozaj vstal z mŕtvych.“

497 Evanjeliové texty pokladajú panenské počatie za Božie dielo, ktoré prevyšuje každé ľudské chápanie a každú ľudskú možnosť: „To, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20), povedal anjel Jozefovi o Márii, ktorá mu bola zasnúbená. Cirkev v tom vidí splnenie Božieho prisľúbenia daného prostredníctvom proroka Izaiáša: „Hľa, panna počne a porodí syna“ (Iz 7,14; Mt 1,23).

498 Mlčanie Evanjelia podľa Marka a novozákonných listov o panenskom počatí Márie bolo občas príčinou neistoty. Mohla vzniknúť aj otázka, či tu nejde o legendy alebo teologické konštrukcie bez historického opodstatnenia. Na to treba odpovedať: Viera v panenské počatie Ježiša sa stretla so silnou opozíciou, s výsmechom alebo nepochopením neveriacich židov a pohanov; nevznikla ani z pohanskej mytológie, ani z nijakého prispôsobenia sa myšlienkam doby. Zmysel tejto udalosti je prístupný iba viere, ktorá ju vidí vo „vzájomnom súvise samých tajomstiev“, (90) v celku Kristových tajomstiev od jeho vtelenia až po jeho Veľkú noc. Už svätý Ignác Antiochijský dosvedčuje tento súvis: „Kniežaťu tohto sveta bolo skryté Máriino panenstvo a jej pôrod, podobne aj Pánova smrť: tri významné tajomstvá,(2717) ktoré sa odohrali v Božom tichu.“

zobraziť celéMÁRIA – „VŽDY PANNA“

499 Prehĺbenie viery v panenské materstvo priviedlo Cirkev k vyznávaniu skutočného a trvalého Máriinho panenstva aj pri pôrode Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Veď Kristovo narodenie „nezmenšilo, ale posvätilo jej panenskú neporušenosť“. Liturgia Cirkvi oslavuje Máriu ako „vždy pannu“ (po grécky aeiparthenon).

500 Niekedy sa proti tomu namieta, že Písmo sa zmieňuje o Ježišových bratoch a sestrách. Cirkev vždy chápala tieto miesta v tom zmysle, že neoznačujú ďalšie deti Panny Márie. A skutočne Jakub a Jozef, „Ježišovi bratia“ (Mt 13,55), sú synovia istej Márie, ktorá sprevádzala Ježiša a zreteľne sa označuje ako „iná Mária“ (Mt 28,1). Ide o Ježišových blízkych príbuzných podľa známeho vyjadrovania Starého zákona.

501 Ježiš je jediný Máriin syn.(969) Ale Máriino duchovné materstvo sa rozprestiera na všetkých ľudí, ktorých prišiel Ježiš spasiť: „Porodila Syna, ktorého Boh ustanovil za prvorodeného ,medzi mnohými bratmi‘ (Rim 8,29), totiž medzi veriacimi, na ktorých zrodení(970) a výchove [Mária] spolupracuje s materinskou láskou“

zobraziť celéMÁRIINO PANENSKÉ MATERSTVO V BOŽOM PLÁNE

502 Pohľad viery môže v kontexte celku Zjavenia(90) odhaliť tajomné dôvody, pre ktoré Boh vo svojom pláne spásy chcel, aby sa jeho Syn narodil z panny. Tieto dôvody sa týkajú tak Kristovej osoby a jeho vykupiteľského poslania, ako aj Máriinho prijatia tohto poslania v prospech všetkých ľudí:

503 Máriino panenstvo ukazuje, že pri vtelení mal absolútnu iniciatívu Boh.(422) Ježišovým Otcom je iba Boh. „Nikdy sa pre ľudskú prirodzenosť ktorú prijal, neodcudzil Otcovi… Jeden a ten istý je Syn Boha a Syn človeka. Od prírody je Otcov Syn čo do božstva, od prírody je matkin syn čo do ľudskej prirodzenosti; ale Otcov vlastný [Syn] v obidvoch [prirodzenostiach].“

504 Ježiš sa počal z Ducha Svätého v lone Panny Márie, lebo je nový Adam, ktorým sa začína nové stvorenie:(359) „Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý človek je z neba“ (1Kor 15,47). Kristova ľudská prirodzenosť je už od svojho počatia naplnená Duchom Svätým, pretože Boh mu dáva Ducha v neobmedzenej miere. „Z jeho plnosti,“ vlastnej tomu, ktorý je hlavou vykúpeného ľudstva, „sme… dostali milosť za milosťou“ (Jn 1,16).

505 Ježiš, nový Adam, svojím panenským počatím začína nové narodenie adoptívnych detí v Duchu Svätom skrze vieru.(1265) „Ako sa to stane?“ (Lk 1,34). Účasť na Božom živote nepochádza „z krvi ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“ (Jn 1,13). Prijatie tohto života je panenské, pretože ho človeku úplne dáva Duch Svätý. Zásnubný význam ľudského povolania vo vzťahu k Bohu sa dokonale uskutočňuje v Máriinom panenskom materstve.

506 Mária je panna, pretože jej panenstvo je znakom jej viery,(148, 1814) ktorá „nebola narušená nijakou pochybnosťou“, a jej výlučného odovzdania sa do Božej vôle. Jej viera jej umožňuje stať sa Matkou Spasiteľa: „Mária je blahoslavenejšia preto, že uverila v Krista, ako preto, že počala Kristovo telo.“

507 Mária je zároveň pannou i matkou, lebo je obrazom a najdokonalejšou realizáciou Cirkvi: „Aj Cirkev… sa stáva matkou(967) tým, že verne prijíma Božie slovo: ohlasovaním totiž a krstom rodí pre nový, nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a narodené z Boha. A je aj pannou, ktorá neporušene a čisto zachováva vernosť sľúbenú [svojmu] Ženíchovi.“ (149)

zobraziť celéZhrnutie

508 Boh si z Evinho potomstva vyvolil Pannu Máriu, aby bola Matkou jeho Syna. Ako „plná milosti“ je „vynikajúce ovocie vykúpenia“: od prvej chvíle svojho počatia je celkom uchránená od škvrny dedičného hriechu a cez celý svoj život zostala čistá aj od akéhokoľvek osobného hriechu.

509 Mária je skutočne „Božia Matka“, pretože je Matkou večného Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a sám je Boh.

510 Mária zostala „pannou pri počatí [svojho Syna], pannou pri pôrode, pannou, keď ho nosila, pannou, keď ho porodila, pannou vždy“: celou svojou bytosťou je „služobnica Pána“ (Lk 1,38).

511 Panna Mária „spolupracovala slobodnou vierou a poslušnosťou na ľudskej spáse“. Svoj súhlas vyslovila „v mene celej ľudskej prirodzenosti“. Svojou poslušnosťou sa stala novou Evou, matkou žijúcich.

zobraziť celé3. odsek TAJOMSTVÁ KRISTOVHO ŽIVOTA

512 Pokiaľ ide o Kristov život, Vyznanie viery hovorí len o tajomstve vtelenia (počatia a narodenia) a o tajomstve Veľkej noci (utrpenia, ukrižovania, smrti, pochovania, zostúpenia k zosnulým, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia). Výslovne nehovorí nič o tajomstvách Ježišovho skrytého a verejného života; ale články viery týkajúce sa Ježišovho vtelenia a jeho Veľkej noci osvetľujú celý Kristov pozemský život.(1163) Všetko, „čo Ježiš robil a učil od začiatku až do dňa, keď… bol vzatý do neba“ (Sk 1,1-2), treba vidieť vo svetle tajomstva Vianoc a tajomstva Veľkej noci.

513 Katechéza(426, 561) má podľa okolností rozvinúť celé bohatstvo Ježišových tajomstiev. Na tomto mieste stačí poukázať na niektoré prvky, ktoré sú spoločné všetkým tajomstvám Kristovho života (I), a potom načrtnúť hlavné tajomstvá Ježišovho skrytého (II) a verejného života (III).

zobraziť celéI. Celý Kristov život je tajomstvo

514 Mnohé veci týkajúce sa Ježiša, ktoré upútavajú ľudskú zvedavosť, nie sú uvedené v evanjeliách. Skoro nič sa nehovorí o jeho živote v Nazarete, ba neopisuje sa ani veľká časť jeho verejného života. To, čo je v evanjeliách, „je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“ (Jn 20,31).

515 Evanjeliá(126) napísali ľudia, ktorí boli medzi prvými, čo uverili, a chceli sa o túto vieru podeliť s inými. Keďže vierou poznali, kto je Ježiš, mohli vidieť a ukázať aj iným stopy jeho tajomstva v celom jeho pozemskom živote. Od plienok jeho narodenia až po ocot jeho umučenia a šatku jeho vzkriesenia je všetko v Ježišovom živote znakom jeho tajomstva. Prostredníctvom jeho skutkov, jeho zázrakov a slov bolo zjavené, že „v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9). Jeho ľudská prirodzenosť sa tak javí ako „sviatosť“,(609, 774) čiže ako znak a nástroj jeho božstva a spásy, ktorú so sebou prináša: čo bolo v jeho pozemskom živote viditeľné, privádzalo k neviditeľnému tajomstvu jeho Božieho synovstva a jeho vykupiteľského poslania.(477)

zobraziť celéSPOLOČNÉ ČRTY JEŽIŠOVÝCH TAJOMSTIEV

516 Celý Kristov život je zjavením Otca:(65) jeho slová a skutky, jeho mlčanie a utrpenie, jeho spôsob bytia a hovorenia. Ježiš môže povedať: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9) a Otec zasa: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho“ (Lk 9,35). Keďže sa náš Pán stal človekom, aby plnil Otcovu vôľu, aj najmenšie črty jeho tajomstiev nám zjavujú Božiu lásku k nám. (2708)

517 Celý Kristov život je tajomstvom vykúpenia.(606) Vykúpenie dostávame predovšetkým skrze krv vyliatu na kríži, (1115) ale toto tajomstvo pôsobí v celom Kristovom živote: už v jeho vtelení, ktorým sa stal chudobným, aby nás obohatil svojou chudobou; V jeho skrytom živote, ktorý jeho poslušnosťou napráva našu neposlušnosť; v jeho slove, ktoré očisťuje jeho poslucháčov; v jeho uzdraveniach a vyháňaniach diablov, ktorými „vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8,17); v jeho zmŕtvychvstaní, ktorým nás ospravodlivuje.

518 Celý Kristov život(668, 2748) je tajomstvom rekapitulácie (obnovenia a zjednotenia). Všetko, čo Ježiš Kristus konal, hovoril a trpel, malo za cieľ znova uviesť padlého človeka do jeho pôvodného povolania:
„Keď sa vtelil a stal sa človekom, zhrnul v sebe dlhý vývoj ľudstva a v krátkom čase nám zaslúžil spásu, aby sme to, čo sme stratili v Adamovi, totiž že sme boli [stvorení] na Boží obraz a podobu, znova dostali v Kristovi Ježišovi.“ „Preto Kristus prešiel aj každým obdobím života, aby tak všetkým vrátil spoločenstvo s Bohom.“

zobraziť celéNAŠE SPOJENIE S JEŽIŠOVÝMI TAJOMSTVAMI

519 Celé Kristovo bohatstvo(793) „je určené každému človekovi a pre každého je dobrom“. (602) Kristus nežil svoj život pre seba, ale pre nás, a to od svojho vtelenia „pre nás ľudí a pre našu spásu“ až po svoju smrť „za naše hriechy“ (1Kor 15,3) a po svoje zmŕtvychvstanie „pre naše ospravodlivenie“ (Rim 4,25). Ešte aj teraz je naším zástancom u Otca, „lebo žije stále, aby sa… prihováral“ (Hebr 7,25) za nás. So všetkým, čo raz navždy pre nás prežil a pretrpel,(1085) zostáva naveky „za nás“ prítomný „pred Božou tvárou“ (Hebr 9,24).

520 Ježiš sa v celom svojom živote prejavuje ako náš vzor. (459) Je „dokonalý človek“, ktorý nás pozýva, aby sme sa stali jeho učeníkmi a nasledovali ho:(359) svojou poníženosťou nám dal príklad, ktorý máme nasledovať, (2607) svojou modlitbou priťahuje k modlitbe, svojou chudobou vyzýva, aby sme dobrovoľne prijímali núdzu a prenasledovanie.

521 Kristus spôsobuje, aby sme všetko, čo žil on, mohli žiť v ňom(2715) a on to mohol žiť v nás.(1391) „Boží Syn sa svojím vtelením určitým spôsobom zjednotil s každým človekom.“ Sme povolaní, aby sme boli jedno s ním; ako údom svojho tela nám dáva účasť na tom, čo prežil vo svojom tele pre nás a ako náš vzor:
„Musíme predlžovať a uskutočňovať v sebe Ježišove stavy a tajomstvá a často ho prosiť, aby ich završoval a uskutočňoval v nás a v celej svojej Cirkvi… Veď Boží Syn má v úmysle dať nám účasť na svojich tajomstvách a určitým spôsobom ich rozvíjať a v nich pokračovať v nás a v celej svojej Cirkvi,… a to tak milosťami, ktoré nám chce udeliť, ako aj účinkami, ktoré v nás chce týmito tajomstvami spôsobiť. Takto ich v nás chce uskutočňovať“

zobraziť celéII. Tajomstvá Ježišovho detstva a skrytého života

zobraziť celéPRÍPRAVY

522 Príchod Božieho Syna na svet je taká nesmierna udalosť, že ju Boh pripravoval počas stáročí.(711, 762) Obrady a obety, obrazy a symboly „Prvej zmluvy“ (Hebr 9,15), to všetko Boh zameriava na Krista; ohlasuje ho ústami prorokov, ktorí postupne vystupujú v Izraeli. Ešte aj v srdciach pohanov vzbudzuje nejasné očakávanie jeho príchodu.

523 Svätý Ján Krstiteľ je bezprostredným Pánovým predchodcom, (712-720) ktorý bol poslaný, aby mu pripravil cestu Ako „prorok Najvyššieho“ prevyšuje všetkých prorokov, je z nich posledný, ním sa začína evanjelium; už v lone svojej matky pozdravuje Kristov príchod a svoju radosť nachádza v tom, že je „ženíchov priateľ“ (Jn 3,29); označuje ho za Božieho Baránka „ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29). Ide pred Ježišom „s Eliášovým duchom a mocou“ (Lkl ,17) a vydáva o ňom svedectvo svojím kázaním, svojím krstom na obrátenie a nakoniec svojou mučeníckou smrťou.

524 Každoročným slávením liturgie Adventu(1171) Cirkev aktualizuje toto očakávanie Mesiáša: keď sa veriaci zapájajú do dlhej prípravy na prvý príchod Spasiteľa, obnovujú v sebe vrúcnu túžbu po jeho druhom príchode. Slávením Predchodcovho narodenia a jeho mučeníckej smrti sa Cirkev pripája k jeho túžbe: „On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3,30).

zobraziť celéTAJOMSTVO VIANOC

525 Ježiš sa narodil v biednej maštali v chudobnej rodine. Prvými svedkami tejto udalosti sú jednoduchí pastieri.(437) V tejto chudobe sa prejavuje nebeská sláva. (2443) Cirkev neprestáva ospevovať slávu tejto noci:
„Dnes Panna privádza na svet Večného
a zem poskytuje jaskyňu Nedostupnému.
Anjeli s pastiermi ho velebia
a mudrci vedení hviezdou putujú,
lebo sa narodilo pre nás
malé Dieťa, večný Boh!

526 „Stať sa dieťaťom“ vo vzťahu k Bohu je podmienkou na vstup do Kráľovstva. Preto sa treba ponížiť, stať sa maličkým, ba viac: treba sa „znova narodiť“ (Jn 3,7), narodiť sa z Boha, aby sme sa stali „Božími deťmi“ (Jn 1,12). Tajomstvo Vianoc sa v nás uskutočňuje, keď sa v nás utvára Kristus. Vianoce sú tajomstvom tejto „obdivuhodnej výmeny“:
Aká obdivuhodná výmena! Stvoriteľ ľudského pokolenia si vzal ľudskú dušu i telo a narodil sa z Panny; bez pričinenia človeka sa stal človekom a dal nám účasť na svojom božstve.“ (460)

zobraziť celéTAJOMSTVÁ JEŽIŠOVHO DETSTVA

527 Ježišova obriezka na ôsmy deň po jeho narodení je znakom jeho začlenenia do Abrahámovho potomstva, do ľudu zmluvy, jeho podriadenosti zákonu (580) a jeho oprávnenia na kult Izraela, na ktorom sa bude zúčastňovať po celý život. Tento znak je predobrazom „Kristovej obriezky“, ktorou je krst. (1214)

528 Zjavenie Pána (Epifánia) je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne Sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. (711-716) Zjavenie Pána (Epifánia) zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov (122) a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“.

529 Obetovanie Ježiša v chráme (583) ho predstavuje ako prvorodeného, ktorý patrí Pánovi. So Simeonom a Annou celé očakávanie Izraela prichádza na stretnutie so svojím Spasiteľom (tak túto udalosť volá byzantská tradícia). Ježiš je uznaný za toľko očakávaného Mesiáša,(439) za „svetlo pohanov“ a „slávu Izraela“, ale aj za „znamenie, ktorému budú odporovať“. Meč bolesti predpovedaný Márii ohlasuje tú inú, dokonalú a jedinú obetu,(614) obetu kríža, ktorá prinesie spásu, ktorú Boh „pripravil pred tvárou všetkých národov“.

530 Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním.(574) A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa.

zobraziť celéTAJOMSTVÁ JEŽIŠOVHO SKRYTÉHO ŽIVOTA

531 Počas veľkej časti svojho života Ježiš mal účasť na údele obrovskej väčšiny ľudí: každodenný život bez väčšej nápadnosti, život manuálnej práce, židovský náboženský život podriadený Božiemu zákonu, (2427) život v spoločenstve. O celom tomto období je nám zjavené, že Ježiš bol „poslušný“ svojim rodičom a „vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2,51-52).

532 Ježiš svojou poslušnosťou matke a zákonitému otcovi dokonale zachováva štvrté prikázanie.(2214-2220) Táto poslušnosť je pozemským obrazom jeho synovskej poslušnosti nebeskému Otcovi. Ježišova každodenná poslušnosť Jozefovi a Márii ohlasovala a anticipovala poslušnosť vyjadrenú v modlitbe(612) v Getsemanskej záhrade: „Nie moja, ale tvoja vôľa…“ (Lk 22,42). Kristova poslušnosť v každodenných okolnostiach skrytého života bola už začiatkom diela obnovenia toho, čo zničila Adamova neposlušnosť.

533 Skrytý život v Nazarete umožňuje každému človekovi, aby sa spojil s Ježišom na najvšednejších cestách života:
„Nazaretský dom je škola, v ktorej začíname poznávať Kristov život: je to škola evanjelia… Učí nás predovšetkým mlčaniu.(2717) Kiež by v nás ožila hlboká úcta k mlčaniu, k tomuto obdivuhodnému a nevyhnutne potrebnému postoju ducha… Okrem toho tu vidíme pravý spôsob rodinného života. Nech nám Nazaret pripomína, čo je rodina, jej spoločenstvo lásky,(2204) jej vážna a žiarivá krása, jej posvätná a nedotknuteľná osobitosť… A napokon tu poznávame školu práce. Ó nazaretský domov, dom ,tesárovho Syna‘! Tu predovšetkým by sme chceli pochopiť a osláviť tvrdý, ale vykupujúci zákon ľudskej práce… Tu napokon chceme pozdraviť robotníkov celého sveta a ukázať im ich veľký vzor, ich božského brata.“ (2427)

534 Nájdenie Ježiša v chráme (583) je jediná udalosť, ktorá prerušuje mlčanie evanjelií o rokoch Ježišovho skrytého života.(2599) Ježiš tu dáva tušiť tajomstvo svojho úplného zasvätenia poslaniu, ktoré vyplývalo z jeho Božieho synovstva: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49). Mária a Jozef „nepochopili“ tieto slová, ale prijali ich s vierou(964) a Mária „zachovávala všetky [tieto] slová vo svojom srdci“ (Lk 2,51) po všetky roky, v ktorých Ježiš zostával skrytý v tichu bežného života.

zobraziť celéIII. Tajomstvá Ježišovho verejného života

zobraziť celéJEŽIŠOV KRST

535 Začiatkom Ježišovho verejného života je jeho krst, ktorý prijal od Jána v Jordáne. Ján „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“(719-720) (Lk 3,3). Prichádzali zástupy hriešnikov, mýtnikov a vojakov, farizejov a saducejov i prostitútok, aby sa mu dali pokrstiť. „Vtedy prišiel Ježiš.“ Krstiteľ váha, Ježiš nalieha – a prijíma krst.(701) Vtedy zostupuje na Ježiša Duch Svätý v podobe holubice a z neba zaznieva hlas: „Toto je môj milovaný Syn“ (Mt 3,13-17). To je zjavenie („epifánia“) Ježiša ako Mesiáša(438) Izraela a Božieho Syna.

536 Pre Ježiša je jeho krst prijatím a začiatkom jeho poslania ako trpiaceho Služobníka. Dáva sa započítať medzi hriešnikov. (606) Už je „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“(1224) (Jn 1,29). Už anticipuje „krst“ svojej krvavej smrti. Už prichádza splniť „všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15), čiže úplne sa podriaďuje vôli svojho Otca: z lásky súhlasí s týmto krstom smrti na odpustenie našich hriechov. (444) Na tento súhlas odpovedá hlas Otca, ktorý vkladá do svojho Syna všetko svoje zaľúbenie. (727) Zostupuje Duch Svätý, ktorého má Ježiš v plnosti už od svojho počatia, a „spočinie“ na ňom. Ježiš bude prameňom Ducha pre celé ľudstvo.(739) Pri jeho krste „sa… otvorilo nebo“ (Mt 3,16), ktoré zatvoril Adamov hriech. A zostúpenie Ježiša a Ducha Svätého posvätilo vody ako predzvesť nového stvorenia.

537 Krst sviatostne pripodobňuje kresťana Ježišovi,(1262) ktorý vo svojom krste anticipuje svoju smrť a svoje zmŕtvychvstanie. Kresťan má vstúpiť do tohto tajomstva pokorného zníženia sa a kajúcnosti, zostúpiť s Ježišom do vody, aby spolu s ním vystúpil, a znovu sa narodiť z vody a z Ducha, aby sa v Synovi stal Otcovým milovaným synom a žil „novým životom“ (Rim 6,4):
„Krstom sa pochovajme s Kristom, aby sme s ním vstali z mŕtvych;(628) zostúpme s ním, aby sme spolu s ním boli aj povýšení; vystúpme s ním, aby sme spolu s ním boli aj oslávení.“
Tak sa stalo, „že z toho, čo sa odohralo v Kristovi, sme poznali, že po kúpeli vodou zlieta na nás z nebeských brán Duch Svätý a preniká nás pomazaním nebeskej slávy a že po adoptovaní hlasom Otca sa stávame [Božími] synmi.“

zobraziť celéPOKÚŠANIE JEŽIŠA

538 Evanjeliá hovoria o čase Ježišovej samoty na púšti hneď po tom, ako prijal krst od Jána. Ježiš „pobádaný Duchom“ na púšť zostáva tam štyridsať dní bez jedla; žije medzi divou zverou a anjeli mu posluhujú. (394) Keď sa tento čas končí, satan ho trikrát pokúša tým, že podrobuje skúške jeho synovský vzťah k Bohu.(518) Ježiš odráža tieto útoky, ktoré sú opakovaním Adamovho pokušenia v raji a Izraela na púšti, a diabol „na čas od neho odišiel“ (Lk 4,13).

539 Evanjelisti poukazujú na spasiteľný význam tejto tajomnej udalosti. Ježiš je nový Adam, ktorý zostáva verný tam,(397) kde prvý Adam podľahol pokušeniu. Ježiš dokonale plní povolanie Izraela. Na rozdiel od tých, ktorí kedysi štyridsať rokov pokúšali Boha na púšti, Ježiš Kristus sa zjavuje ako Boží Služobník, úplne poslušný Božej vôli. Tak víťazí nad diablom: „Poviazal silného“, aby mu vzal jeho korisť. (385) Ježišovo víťazstvo nad Pokušiteľom na púšti anticipuje víťazstvo umučenia, vrcholnej poslušnosti jeho synovskej lásky k Otcovi.(609)

540 Pokúšanie Ježiša(2119) ukazuje, akým spôsobom má Boží Syn plniť poslanie Mesiáša v protiklade k spôsobu, aký mu navrhuje satan a aký mu chcú prisúdiť ľudia. preto Kristus zvíťazil(519, 2849) nad Pokušiteľom pre nás: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4,15). Cirkev sa každý rok počas štyridsiatich dní Pôstneho obdobia(1438) spája s Ježišovým tajomstvom na púšti.

zobraziť celé„PRIBLÍŽILO SA BOŽIE KRÁĽOVSTVO“

541 „Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: ,Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo.(2816) Kajajte sa a verte evanjeliu‘“ (Mk 1,15). „Preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu,(763) založil na zemi nebeské kráľovstvo.“ A Otcova vôľa je „povzniesť ľudí k účasti na Božom živote“. Robí to tak, že zhromažďuje ľudí okolo svojho Syna Ježiša Krista.(669, 768) Týmto zhromaždením je Cirkev, ktorá je na zemi „zárodkom a počiatkom“ Božieho kráľovstva. (865)

542 Ježiš Kristus je v strede tohto zhromaždenia ľudí v „Božej rodine“.(2233) Zvoláva ich okolo seba svojím slovom, svojimi znameniami, ktoré robia zjavným Božie kráľovstvo, a rozoslaním svojich učeníkov. Príchod svojho kráľovstva uskutoční najmä veľkým tajomstvom svojej Veľkej noci: svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním. „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“(789) (Jn 12,32). K tomuto zjednoteniu s Kristom sú povolaní všetci ľudia.

zobraziť celéOHLASOVANIE BOŽIEHO KRÁĽOVSTVA

543 Všetci ľudia sú povolaní vojsť do Kráľovstva. Toto mesiášske kráľovstvo, ohlasované najprv synom Izraela, má prijať ľudí zo všetkých národov. (764) Kto chce doň vojsť, musí prijať Ježišovo slovo:
„Pánovo slovo sa totiž prirovnáva semenu, ktoré sa seje na pole: tí, čo ho počúvajú s vierou a sú pričlenení ku Kristovmu maličkému stádu, prijali samo Kráľovstvo. Semeno potom vlastnou silou klíči a rastie až do času žatvy.“

544 Kráľovstvo patrí chudobným a maličkým,(709) čiže tým, ktorí ho prijali s pokorným srdcom.(2443) Ježiš je poslaný hlásať „evanjelium chudobným“ (Lk 4,18). (2546) Vyhlasuje ich za blahoslavených, „lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3). Týmto „maličkým“ Otec láskavo zjavil, čo ostáva skryté pred múdrymi a rozumnými. Ježiš má účasť na živote chudobných od jasieľ až po kríž; zo skúsenosti vie, čo je hlad, smäd a nedostatok. Ba viac, stotožňuje sa s chudobnými každého druhu a činorodú lásku k nim kladie ako podmienku na vstup do svojho kráľovstva.

545 Ježiš pozýva hriešnikov k stolu Kráľovstva:(1443) „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mk 2,17). (588) Vyzýva ich, aby sa obrátili, lebo bez toho nie je možné vojsť do Kráľovstva;(1846) slovom i skutkom im však ukazuje bezhraničné milosrdenstvo svojho Otca voči nim (1439) a nesmiernu radosť v nebi… nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie“ (Lk 15,7). Vrcholným dôkazom tejto lásky bude obeta jeho vlastného života „na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

546 Ježiš volá do Kráľovstva podobenstvami,(2613) ktoré sú typickou črtou jeho učenia. Nimi pozýva na hostinu Kráľovstva, ale žiada aj radikálnu voľbu: kto chce získať Kráľovstvo, musí obetovať všetko; slová nestačia, vyžadujú sa skutky. Podobenstvá sú pre človeka akoby zrkadlá: Prijíma slovo ako skalnatá pôda alebo ako dobrá zem? Čo robí s talentami, ktoré dostal? Ježiš a prítomnosť Kráľovstva na tomto svete sú tajomným spôsobom v strede podobenstiev. Treba vojsť do Kráľovstva, čiže stať sa Kristovým učeníkom, aby človek poznal „tajomstvá nebeského kráľovstva“(542) (Mt 13,11). Pre tých, čo ostávajú „vonku“, všetko zostáva záhadou.

zobraziť celéZNAMENIA BOŽIEHO KRÁĽOVSTVA

547 Ježiš sprevádza svoje slová(670) mnohými „mocnými činmi, divmi a znameniami“ (Sk 2,22), ktoré ukazujú, že Kráľovstvo je prítomné v ňom. Dosvedčujú, že Ježiš je predpovedaný Mesiáš. (439)

548 Znamenia, ktoré robí Ježiš, svedčia o tom, že ho poslal Otec. Vyzývajú veriť v neho. Tým, čo sa na neho obracajú s vierou,(156) udeľuje, o čo prosia. A tak zázraky posilňujú vieru(2616) v toho, ktorý koná skutky svojho Otca: dosvedčujú, že je Boží Syn. (574) Ale môžu byť aj príležitosťou na pohoršenie. Nemajú za cieľ ukájať zvedavosť a túžby po čaroch. Napriek takým zrejmým zázrakom niektorí Ježiša odmietajú; (447) dokonca ho obviňujú, že koná mocou zlých duchov.

549 Keď Ježiš oslobodil niektorých ľudí od pozemského zla, akým je hlad, nespravodlivosť, choroba a smrť, vykonal mesiášske znamenia.(1503) Neprišiel však preto, aby odstránil všetko zlo na svete, ale aby vyslobodil ľudí z najťažšieho otroctva, z otroctva hriechu, (440) ktoré im prekáža v ich povolaní Božích detí a spôsobuje všetky ich ľudské zotročenia.

550 Príchod Božieho kráľovstva je porážkou satanovho kráľovstva: (394) „Ale ak ja Božím Duchom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“ (Mt 12,28). Ježišove exorcizmy vyslobodzujú ľudí(1673) z moci zlých duchov. Anticipujú Ježišovo veľké víťazstvo nad „kniežaťom tohto sveta“ (Jn 12,31). Božie kráľovstvo bude definitívne nastolené Kristovým krížom:(440, 2816) „Z dreva [kríža] vládol Boh – Regnavit a ligno Deus.“

zobraziť celé„KĽÚČE OD KRÁĽOVSTVA“

551 Ježiš si hneď na začiatku svojho verejného života(858) zvolil dvanásť mužov, aby boli s ním a mali účasť na jeho poslaní. Dal im účasť na svojej moci a poslal ich „hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých“ (Lk 9,2). Zostávajú navždy pridružení ku Kristovmu kráľovstvu,(765) lebo prostredníctvom nich on sám riadi Cirkev:
„Ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve, sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela“ (Lk 22,29-30).

552 V zbore Dvanástich má Šimon Peter prvé miesto. (880) Ježiš mu zveril výnimočné poslanie.(153) Vďaka zjaveniu, ktoré dostal od Otca, Peter vyznal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“(442) (Mt 16,16). Náš Pán mu vtedy povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18). Ježiš Kristus, živý kameň, zaručuje svojej Cirkvi, postavenej na Petrovi, víťazstvo nad mocnosťami smrti. Peter pre vieru, ktorú vyznal, zostane neotrasiteľnou skalou Cirkvi.(424) Jeho poslaním bude strážiť túto vieru, aby nikdy neochabla, a posilňovať v nej svojich bratov.

553 Ježiš udelil Petrovi osobitnú moc:(381) „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,19). „Moc kľúčov“ znamená moc spravovať Boží dom, ktorým je Cirkev. Ježiš, „dobrý pastier“ (Jn 10,11), potvrdil toto poverenie po svojom zmŕtvychvstaní: „Pas moje ovce“ (Jn 21,15-17). Moc zväzovať a rozväzovať“ znamená plnú moc rozhrešovať od hriechov,(1445) vyhlasovať úsudky vo veciach učenia viery a vynášať disciplinárne rozhodnutia v Cirkvi. Ježiš udelil túto plnú moc Cirkvi prostredníctvom služby apoštolov a osobitne Petra: jedine jemu výslovne zveril kľúče od Kráľovstva.(641, 881)

zobraziť celéPREDZVESŤ KRÁĽOVSTVA: PREMENENIE

554 Odo dňa, keď Peter vyznal, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha, Učiteľ „začal… svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť… že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Mt 16,21). Peter túto predpoveď odmieta a ostatní ju ani nechápu. Do tohto kontextu je vložená tajomná udalosť Ježišovho premenenia na vysokom vrchu pred tromi svedkami,(697, 2600) ktorých si sám vyvolil: Petrom, Jakubom a Jánom. Ježišova tvár a odev zažiaria oslňujúcim svetlom, zjavujú sa Mojžiš a Eliáš a hovoria „o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ (Lk 9,31). Zahalí ich oblak a hlas z neba hovorí: „Toto je môj vyvolený Syn,(444) počúvajte ho!“ (Lk 9,35).

555 Ježiš na chvíľu ukazuje svoju božskú slávu, a tak potvrdzuje Petrovo vyznanie. Dáva aj najavo, že aby mohol vojsť „do svojej slávy“ (Lk 24,26), musí v Jeruzaleme prejsť cez kríž.(2576, 2583) Mojžiš a Eliáš videli Božiu slávu na vrchu; Zákon a Proroci predpovedali Mesiášovo umučenie. Ježišovo umučenie je skutočne Otcova vôľa: Syn koná ako Boží Služobník. (257) Oblak znamená prítomnosť Ducha Svätého. „Zjavila sa celá Trojica: Otec v hlase, Syn v človekovi, Duch Svätý v jasnom oblaku:“
„Premenil si sa na vrchu a tvoji učeníci kontemplovali tvoju slávu, Kriste, Bože, nakoľko toho boli schopní, aby potom, keď ťa uvidia ukrižovaného, pochopili, že tvoje umučenie bolo dobrovoľné, a aby ohlasovali svetu, že si naozaj odblesk Otca.“

556 Na začiatku verejného života je krst; na prahu Veľkej noci premenenie. Ježišovým krstom „bolo ohlásené tajomstvo prvého znovuzrodenia“: náš krst. Premenenie „je sviatosť druhého znovuzrodenia“: nášho vzkriesenia. Už teraz máme účasť na Pánovom zmŕtvychvstaní skrze Ducha Svätého,(1003) ktorý pôsobí vo sviatostiach Kristovho tela. Premenenie nám dáva vopred okúsiť slávny príchod Ježiša Krista, ktorý „pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3,21). Pripomína nám však aj to, „že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia“ (Sk 14,22).
„Peter to ešte nechápal, keď zatúžil žiť s Kristom na vrchu. Zaistil ti to, Peter, po smrti. Teraz však on sám hovorí: Zostúp, aby si sa namáhal na zemi, aby si slúžil na zemi, aby si bol opovrhovaný, ukrižovaný na zemi.
Život zostupuje, aby sa nechal zabiť. Chlieb zostupuje, aby bol hladný; Cesta zostupuje, aby sa unavila na ceste; Prameň zostupuje, aby bol smädný. A ty sa zdráhaš trpieť?“

zobraziť celéJEŽIŠOV VÝSTUP DO JERUZALEMA

557 „Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema“ (Lk 9,51). Týmto rozhodnutím naznačil, že vystupuje do Jeruzalema pripravený tam zomrieť. Trikrát predpovedal svoje umučenie a svoje zmŕtvychvstanie. Cestou do Jeruzalema povedal: „Nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema“ (Lk 13,33).

558 Ježiš pripomína smrť prorokov, ktorých zabili v Jeruzaleme. A predsa neprestáva vyzývať Jeruzalem, aby sa zhromaždil okolo neho: „Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromaždiť je svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!“ (Mt 23,37b). Keď je už mesto Jeruzalem na dohľad, plače nad ním a znovu vysloví túžbu svojho srdca: „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam“ (Lk 19,42).

zobraziť celéJEŽIŠOV MESIÁŠSKY VSTUP DO JERUZALEMA

559 Ako prijme Jeruzalem svojho Mesiáša? Ježiš, ktorý sa vždy vyhol pokusom ľudu urobiť ho kráľom, teraz si volí čas a do podrobností pripravuje svoj mesiášsky vstup do mesta svojho „otca Dávida“ (Lk 1,32). Pozdravujú ho ako Dávidovho syna, ako toho, ktorý prináša spásu (Hosanna znamená „Spas!“, „Daj spásu!“). A „Kráľ slávy“ (Ž24,7-10) vstupuje do svojho mesta, „nesie sa… na osliatku“ (Zach 9,9). Nedobýja dcéru sionskú, obraz svojej Cirkvi, úskokom alebo násilím, ale pokorou, ktorá vydáva svedectvo pravde. Preto v ten deň budú príslušníkmi jeho kráľovstva deti a „Boží chudobní“,(333) ktorí ho s jasotom pozdravujú, ako keď ho anjeli ohlasovali pastierom. Ich nadšené volanie: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“(1352) (Ž118,26), opakuje Cirkev v „Sanctus“ pri slávení Eucharistie ako úvod do pamiatky Pánovej Veľkej noci.

560 Ježišov vstup do Jeruzalema zvestuje príchod Kráľovstva,(550, 2816) ktoré Kráľ Mesiáš uskutoční Veľkou nocou svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania. Slávením tohto vstupu na Kvetnú nedeľu liturgia Cirkvi otvára Veľký týždeň.(1169)

zobraziť celéZhrnutie

561 „Celý Kristov život bol ustavičným učením: jeho mlčanie, zázraky, skutky, modlitba, láska k ľuďom, jeho uprednostňujúca láska k maličkým a chudobným, úplné prijatie obetovania sa na kríži za vykúpenie sveta a napokon jeho zmŕtvychvstanie, to všetko je splnením jeho slova a zavŕšením jeho Zjavenia.“

562 Kristovi učeníci sa mu majú pripodobňovať, kým v nich nebude stvárnený. „Preto sme pridružení k tajomstvám jeho života, stávame sa mu podobnými, spolu s ním umierame a spolu s ním sme vzkriesení, kým nebudeme spolu s ním kraľovať.“

563 Človek, či už je pastier, alebo mudrc, môže tu na zemi dosiahnuť Boha, iba ak pokľakne pred betlehemskými jasľami a bude sa mu klaňať skrytému v slabom dieťati.

564 Ježiš nám svojou poslušnosťou Márii a Jozefovi, ako aj svojou dlhoročnou pokornou prácou v Nazarete dáva príklad svätosti v každodennom živote rodiny a práce.

565 Od začiatku svojho verejného života, od svojho krstu je Ježiš „Služobníkom“ úplne zasväteným vykupiteľskému dielu, ktoré sa zavŕši „krstom“ jeho umučenia.

566 Pokúšanie na púšti ukazuje Ježiša, pokorného Mesiáša, ktorý víťazí nad satanom svojím plným súhlasom s plánom spásy, ktorý chce Otec.

567 Nebeské kráľovstvo založil na zemi Kristus. „Toto kráľovstvo žiari ľuďom v Kristovom slove, v jeho skutkoch a v jeho prítomnosti.“ Cirkev je zárodkom a začiatkom tohto kráľovstva. Kľúče od neho sú zverené Petrovi.

568 Kristovo premenenie malo za cieľ posilniť vieru apoštolov so zreteľom na jeho umučenie: výstup na „vysoký vrch“ pripravuje výstup na Kalváriu. Kristus, Hlava Cirkvi, zjavuje to, čo jeho telo obsahuje a vyžaruje vo sviatostiach: „nádej slávy“ (Kol 1,27).

569 Ježiš dobrovoľne vystúpil do Jeruzalema, hoci vedel, že tam zomrie násilnou smrťou pre protirečenie zo strany hriešnikov.

570 Ježišov vstup do Jeruzalema zvestuje príchod Kráľovstva, ktoré Kráľ Mesiáš, prijatý vo svojom meste deťmi a ľuďmi pokornými srdcom, uskutočni Veľkou nocou (Paschou) svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania.

zobraziť celé4. článok JEŽIŠ KRISTUS „TRPEL ZA VLÁDY PONCIA PILÁTA, BOL UKRIŽOVANÝ, UMREL A BOL POCHOVANÝ“

571 Veľkonočné tajomstvo Kristovho kríža a zmŕtvychvstania(1067) je ústredným bodom dobrej zvesti, ktorú majú apoštoli a po nich Cirkev ohlasovať svetu. Boží plán spásy sa uskutočnil „raz navždy“ (Hebr 9,26) vykupiteľskou smrťou Božieho Syna Ježiša Krista.

572 Cirkev zostáva verná výkladu celého Písma, ako ho podal sám Ježiš Kristus tak pred svojou Veľkou nocou,(599) ako aj po nej: „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24,26-27). Ježišovo utrpenie nadobudlo svoju konkrétnu historickú podobu tým, že ho „starší, veľkňazi a zákonníci“ (Mk 8,31) zavrhli a vydali „pohanom, aby ho vysmiali, zbičovali a ukrižovali“ (Mt 20,19).

573 Viera sa teda môže usilovať skúmať okolnosti Ježišovej smrti,(158) ako ich verne podávajú evanjeliá a ako ich objasňujú iné historické pramene, aby sa lepšie pochopil zmysel vykúpenia.

zobraziť celé1. odsek JEŽIŠ A IZRAEL

574 Už na začiatku Ježišovho verejného účinkovania(530) sa niektorí farizeji a Herodesovi prívrženci spolu s kňazmi a zákonníkmi dohovorili, že ho zahubia. Niektorými svojimi skutkami (vyháňaním zlých duchov, odpúšťaním hriechov, uzdravovaním v sobotu, svojím vykladaním predpisov o čistote podľa Zákona, priateľstvom s mýtnikmi a verejnými hriešnikmi ) Ježiš vzbudil u niektorých zlomyseľných ľudí podozrenie, že je posadnutý. Obviňujú ho, že sa rúha a že je falošný prorok, (591) teda z náboženských zločinov, ktoré Zákon stíhal trestom smrti ukameňovaním.

575 Pre jeruzalemské náboženské autority, ktoré Evanjelium podľa Jána často volá „Židmi“, boli teda mnohé Ježišove skutky a slová „znamením odporu“ ešte vo väčšej miere ako pre jednoduchý Boží ľud. Jeho vzťahy s farizejmi neboli, prirodzene, len polemické. Niektorí farizeji ho upozorňujú na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí. Ježiš niektorých z nich chváli, ako napríklad zákonníka v Mk 12, 34, a viac ráz stoluje u farizejov. Ježiš potvrdzuje niektoré body učenia,(993) ktoré zastávala táto náboženská elita Božieho ľudu: vzkriesenie z mŕtvych, formy nábožnosti (almužnu, modlitbu a pôst ) a zvyk obracať sa na Boha ako na Otca, ako aj ústredné miesto prikázania lásky k Bohu a k blížnemu.

576 Mnohým v Izraeli sa zdá, že Ježiš koná proti základným ustanoveniam vyvoleného národa:
— Proti poslušnosti Zákonu vo všetkých jeho napísaných predpisoch a, podľa farizejov, aj vo vysvetľovaní ústnej tradície;
— proti ústrednému postaveniu jeruzalemského chrámu ako svätému miestu, kde prebýva Boh výsadným spôsobom;
— proti viere v jediného Boha, na ktorého sláve nemôže mať účasť nijaký človek.

zobraziť celéI. Ježiš a Zákon

577 Ježiš na začiatku reči na vrchu, v ktorej vo svetle milosti(1965) Novej zmluvy predstavil Zákon daný Bohom na Sinaji pri príležitosti Prvej zmluvy, slávnostne varoval:
„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale splniť.(1967) Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký“ (Mt 5,17-19).

578 Ježiš, Mesiáš Izraela, teda najväčší v nebeskom kráľovstve,(1953) si pokladal za povinnosť plniť Zákon, zachovávajúc ho, podľa jeho vlastných slov, v jeho úplnosti až do najmenších prikázaní. A on jediný to mohol urobiť dokonale. Židia podľa svojho vlastného priznania nikdy neboli schopní zachovávať Zákon v jeho úplnosti a neporušiť ani najmenšie prikázanie. Preto každý rok na Sviatok zmierenia deti Izraela prosia Boha o odpustenie svojich priestupkov proti Zákonu. Zákon totiž tvorí jeden celok a, ako pripomína svätý Jakub, „kto by… zachoval celý Zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým“ (Jak 2,10).

579 Túto zásadu zachovávať Zákon v jeho úplnosti, a to nielen čo sa týka jeho litery, ale aj pokiaľ ide o jeho ducha, si farizeji veľmi vážili. Tým, že ju Izraelu tak zdôrazňovali, priviedli veľa Židov za Ježišových čias ku krajnej náboženskej horlivosti. Ak sa táto horlivosť nemala premeniť na „pokryteckú“ kazuistiku, nevyhnutne musela pripravovať ľud na ten mimoriadny Boží zásah, ktorým bude dokonalé splnenie Zákona jediným Spravodlivým namiesto všetkých hriešnikov.

580 Dokonale splniť Zákon mohol iba božský Zákonodarca narodený pod Zákonom v osobe Syna. (527) V Ježišovi sa už Zákon nejaví ako vytesaný do kamenných tabúľ, ale vpísaný „do srdca“ (Jer 31,33) Služobníka, ktorý – pretože „podľa pravdy bude vynášať právo“ (Iz 42,3) – sa stal „zmluvou s ľudom“ (Iz 42,6). Ježiš plní Zákon až natoľko, že berie na seba kliatbu Zákona, do ktorej upadli tí, čo nevytrvali „vo všetkom, čo je napísané v knihe Zákona“ (Gal 3,10). Kristus totiž podstúpil smrť „na vykúpenie z previnení spáchaných za prvej zmluvy“ (Hebr 9,15).

581 Ježiš sa javil očiam Židov a ich duchovných vodcov ako „rabbi“ (učiteľ). Často argumentoval v rámci rabínskeho výkladu Zákona. Súčasne sa však nemohol nedostať do sporu s učiteľmi Zákona, lebo sa neuspokojoval s tým, že by bol predkladal svoj výklad popri ich výkladoch, ale „učil ako ten, čo má moc,(2054) a nie ako ich zákonníci“ (Mt 7,29). V ňom sa to isté Božie Slovo, ktoré kedysi zaznelo na Sinaji, aby dalo Mojžišovi písaný Zákon, dáva znova počuť na vrchu blahoslavenstiev. Toto Slovo neruší Zákon, ale ho dopĺňa tým, že božským spôsobom podáva jeho definitívny výklad: „Počuli ste, že otcom bolo povedané… No ja vám hovorím“ (Mt 5,33-34). S tou istou božskou autoritou Ježiš zavrhuje niektoré ľudské tradície farizejov, ktorí rušia Božie slovo.

582 Ježiš ide ešte ďalej: zdokonaľuje Zákon o čistote pokrmov, taký dôležitý v každodennom živote Židov, tým, že odhaľuje jeho „pedagogický“ význam božským vysvetlením: „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka… Tým vyhlásil všetky jedlá za čisté… Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky“(368) (Mk 7,18-21). Keď Ježiš s božskou autoritou dal definitívny výklad Zákona, dostal sa do rozporu s niektorými učiteľmi Zákona, ktorí neprijímali jeho výklad,(548) hoci bol zaručený božskými znameniami, ktoré ho sprevádzali. To platí najmä o otázke soboty. Ježiš pripomína, často aj rabínskymi argumentmi, (2173) že sobotný odpočinok sa nenarúša ani službou Bohu, ani službou blížnemu, ktorú poskytujú jeho uzdravenia.

zobraziť celéII. Ježiš a chrám

583 Ježiš, ako pred ním proroci, preukazoval jeruzalemskému chrámu najhlbšiu úctu.(529) V ňom ho Jozef a Mária predstavili štyridsať dní po jeho narodení. Ako dvanásťročný sa rozhodne zostať v chráme,(534) aby svojim rodičom pripomenul, že sa musí starať o veci svojho Otca. Počas svojho skrytého života putoval doň každoročne aspoň na Veľkú noc. Aj jeho verejné účinkovanie sa riadilo akoby rytmom jeho putovaní do Jeruzalema na veľké židovské sviatky.

584 Ježiš chodil do chrámu ako na privilegované miesto stretnutia s Bohom. Chrám je pre neho príbytkom jeho Otca,(2599) domom modlitby, a pohorší sa nad tým, že sa jeho vonkajšie nádvorie stalo miestom obchodovania. Zo žiarlivej lásky k svojmu Otcovi vyháňa predavačov z chrámu: „,Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!‘ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: ,Strávi ma horlivosť za tvoj dom‘ (Ž69,10)“ (Jn 2,16-17). Po jeho zmŕtvychvstaní si apoštoli zachovali nábožnú úctu k chrámu.

585 Ježiš však krátko pred svojím umučením predpovedal, že túto nádhernú stavbu zbúrajú a že z nej nezostane kameň na kameni. Je to predpoveď jedného zo znamení posledných čias, ktoré sa začnú jeho vlastnou Veľkou nocou. Ale toto proroctvo prekrúteným spôsobom predniesli kriví svedkovia pri jeho výsluchu pred veľkňazom a vrátilo sa mu ako urážka, keď bol pribitý na kríži.

586 Ježiš vôbec nebol nepriateľský voči chrámu, kde predniesol podstatnú časť svojho učenia, chcel platiť aj chrámovú daň a pribral si k tomu Petra, ktorého práve ustanovil za základ svojej budúcej Cirkvi. Ba viac stotožnil seba s chrámom,(797) keď sa predstavil ako definitívny príbytok Boha medzi ľuďmi. Preto jeho telesné usmrtenie predpovedá zničenie chrámu ktoré bude značiť vstup do nového veku dejín spásy: „Prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi(1179) ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme“ (Jn 4,21).

zobraziť celéIII. Ježiš a viera Izraela v jediného Boha a Spasiteľa

587 Ak Ježišov postoj k Zákonu a jeruzalemskému chrámu mohol byť pre náboženské vrchnosti Izraela príležitosťou „odporovať“, skutočným kameňom úrazu pre ne bola jeho úloha v Božom diele v najvlastnejšom zmysle slova, ktorým je vykúpenie z hriechov.

588 Ježiš pohoršoval farizejov, keď jedol s mýtnikmi a hriešnikmi takisto priateľsky ako s nimi. Proti tým spomedzi nich, „čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“(545) (Lk 18,9), Ježiš povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5,32). Ba išiel ešte ďalej a pred farizejmi vyhlásil, že hriech je univerzálny, a preto tí, čo tvrdia, že nepotrebujú spásu, zaslepujú seba samých.

589 Ježiš vyvolal pohoršenie najmä tým, že svoje milosrdné správanie k hriešnikom stotožňoval s postojom samého Boha k nim. Šiel ešte ďalej a dal spoznať, že keď jedáva s hriešnikmi, pripúšťa ich na mesiášsku hostinu. Ježiš však postavil náboženské vrchnosti Izraela pred dilemu najmä tým, že odpúšťal hriechy. Veď či vo svojom zhrození nehovorili správne: „Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“(431, 1441) (Mk 2,7). Keď teda Ježiš odpúšťa hriechy, buď sa rúha, lebo hoci je človek, robí sa rovným Bohu, (432) alebo hovorí pravdu a potom jeho osoba sprítomňuje a zjavuje Božie meno.

590 Jedine božská totožnosť Ježišovej osoby môže oprávniť takúto absolútnu požiadavku: „Kto nie je so mnou, je proti mne“ (Mt 12,30). Takisto keď hovorí o sebe, že „tu je niekto väčší ako Jonáš… niekto väčší ako Šalamún“ (Mt 12,41-42), „niekto väčší než chrám“ (Mt 12,6); keď vzhľadom na seba pripomína, že Dávid volá Mesiáša svojím Pánom; keď tvrdí: „Prv ako bol Abrahám, Ja som“ (Jn 8,58) a dokonca: „Ja a Otec sme jedno“(253) (Jn 10,30).

591 Ježiš vyžadoval od jeruzalemských náboženských predstaviteľov, aby uverili v neho pre skutky jeho Otca, ktoré koná. Ale taký úkon viery mal prejsť cez tajomné odumretie sebe samému pre nové narodenie „zhora“ pod vplyvom Božej milosti. (526) Takáto požiadavka obrátenia zoči-voči takému prekvapujúcemu splneniu prisľúbení umožňuje pochopiť tragický omyl veľrady, keď usúdila, že Ježiš si ako bohorúhač zasluhuje smrť. Jej členovia konali „z nevedomosti“ a súčasne zo „zaslepenosti“ nevery. (574)

zobraziť celéZhrnutie

592 Ježiš Kristus nezrušil sinajský Zákon, ale ho splnil tak dokonale, že zjavil jeho definitívny zmysel a vykúpil z previnení proti nemu.

593 Ježiš Kristus mal chrám v úcte; putoval doň na židovské sviatky a miloval žiarlivou láskou tento príbytok Boha medzi ľuďmi. Chrám je predobrazom jeho tajomstva. Keď predpovedá jeho zničenie, zvestuje tým svoje vlastné usmrtenie a vstup do nového veku dejín spásy, kde jeho telo bude definitívnym chrámom.

594 Ježiš Kristus vykonal niektoré skutky, ako je napríklad odpustenie hriechov, ktoré ho zjavili ako Boha Spasiteľa. Niektorí Židia v ňom neuznávali Boha, ktorý sa stal človekom, ale videli v ňom človeka, ktorý sa robí Bohom, a odsúdili ho ako bohorúhača.

zobraziť celé2. odsek JEŽIŠ ZOMREL UKRIŽOVANÝ

zobraziť celéI. Ježišov proces

zobraziť celéROZDELENIE ŽIDOVSKÝCH PREDSTAVITEĽOV V POSTOJI K JEŽIŠOVI

595 Medzi jeruzalemskými náboženskými predstaviteľmi nielenže bol farizej Nikodém a významný muž Jozef z Arimatey, ktorí boli Ježišovými tajnými učeníkmi, ale dlho medzi nimi vznikali pre Ježiša roztržky, takže krátko pred jeho umučením môže svätý Ján povedať, že „mnohí poprední muži uverili v neho“ (Jn 12,42), hoci veľmi nedokonale. To vôbec neprekvapuje, ak sa vezme do úvahy, že hneď po Turícach „aj veľa kňazov poslušne prijalo vieru“ (Sk 6,7) a že „uverili“ aj niektorí „zo sekty farizejov“ (Sk 15,5), takže svätý Jakub mohol povedať svätému Pavlovi: „Vidíš, brat; koľko tisíc Židov uverilo a všetci horlia za Zákon“ (Sk 21,20).

596 Jeruzalemskí náboženskí predstavitelia neboli zajedno v tom, ako sa správať voči Ježišovi. Farizeji hrozili vylúčením zo synagógy tým, ktorí by ho nasledovali. Tým, čo sa báli, že všetci uveria v neho, že prídu Rimania a zničia ich sväté miesto a ich národ, veľkňaz Kajfáš prorocky navrhol: „Je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ“(1753) (Jn 11,49-50). Veľrada vyhlásila, že Ježiš je ako bohorúhač „hoden… smrti“ (Mt 26,66), ale pretože stratila právo odsúdiť niekoho na smrť, vydáva Ježiša Rimanom s obžalobou z politickej vzbury. To ho stavia na roveň Barabáša, ktorý bol obžalovaný zo „vzbury“ (Lk 23,19). Veľkňazi na Piláta vyvíjajú nátlak aj politickými vyhrážkami, aby Ježiša odsúdil na smrť.

zobraziť celéŽIDIA NIE SÚ KOLEKTÍVNE ZODPOVEDNÍ ZA JEŽIŠOVU SMRŤ

597 Keď sa vezme do úvahy historická zložitosť Ježišovho procesu, ako to vysvitá z evanjeliových opisov, a nech by bola osobná vina hlavných účastníkov procesu (Judáša, veľrady, Piláta) akákoľvek, čo pozná iba Boh, nemožno zaň pripisovať zodpovednosť jeruzalemským Židom ako celku ani napriek vykrikovaniu zmanipulovaného davu alebo všeobecným výčitkám obsiahnutým vo výzvach na obrátenie po Turícach. Sám Ježiš, keď odpúšťal na kríži, a po ňom Peter uznali „nevedomosť“ (1735) jeruzalemských Židov, ako aj ich popredných mužov. Tým menej možno na základe zvolania ľudu: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ (Mt 27,25), ktorý je schvaľovacou formulou, rozšíriť zodpovednosť na ostatných Židov všetkých krajín a všetkých čias:
Takisto Cirkev na Druhom vatikánskom koncile vyhlásila: „To, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení, nemožno bez rozdielu pripísať ani všetkým Židom, čo vtedy žili, ani dnešným Židom…(839) Židov neslobodno predstavovať ako Bohom zavrhnutých ani ako prekliatych, ako keby to vyplývalo zo Svätého písma.“

zobraziť celéVŠETCI HRIEŠNICI BOLI PÔVODCAMI KRISTOVHO UMUČENIA

598 Cirkev v autentickom učení (Magisterium) svojej viery a vo svedectve svojich svätých nikdy nezabudla, že „pôvodcami a vykonávateľmi všetkých múk, ktoré [Kristus] vytrpel, boli hriešnici“. Keď sa vezme do úvahy, že naše hriechy zasahujú samého Krista, Cirkev neváha najväčšiu zodpovednosť za Ježišovo umučenie pripísať kresťanom; zodpovednosti, ktorú oni príliš často zvaľovali iba na Židov:
„Treba uznať že túto vinu majú všetci,(1851) ktorí opätovne upadajú do hriechov. Lebo ako je pravda, že naše hriechy pohli Krista Pána, aby podstúpil smrť na kríži, tak zaiste tí, čo sa utápajú v nemravnostiach a zločinoch, ,v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech‘ (Hebr 6,6). A tento zločin sa môže javiť o to väčší u nás, ako bol u Židov, lebo oni podľa svedectva Apoštola ,keby… boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy‘ (1Kor 2,8). My však vyznávame, že ho poznáme, a predsa v istom zmysle vzťahujeme na neho svoje násilné ruky, keď ho zapierame skutkami.“
„A ani zlí duchovia ho neukrižovali, ale ty si ho ukrižoval spolu s nimi a križuješ ho znovu, keď nachádzaš rozkoš v nerestiach a hriechoch.“

zobraziť celéII. Kristova vykupiteľská smrť v Božom pláne spásy

zobraziť celéJEŽIŠ BOL VYDANÝ „PODĽA PRESNÉHO BOŽIEHO PLÁNU“

599 Ježišova násilná smrť nebola ovocím náhody v súhre nešťastných okolností. Patrí do tajomstva Božieho plánu,(517) ako to svätý Peter vysvetľuje jeruzalemským Židom už vo svojom prvom príhovore na Turíce: Bol vydaný „podľa presného Božieho plánu a predvídania“ (Sk 2,23). Tento biblický spôsob vyjadrenia však neznamená, že tí, čo vydali Ježiša, boli iba pasívnymi vykonávateľmi scenára, ktorý vopred napísal Boh.

600 Bohu sú všetky okamihy času prítomné vo svojej aktuálnosti. On teda stanovil svoj večný plán „predurčenia“ tak, že do neho zahrnul slobodnú odpoveď každého človeka na svoju milosť: „V tomto meste sa naozaj spolčili Herodes a Poncius Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom proti tvojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal, aby vykonali všetko, čo tvoja ruka a vôľa vopred určili, že sa má stať“(312) (Sk 4,27-28). Boh dopustil činy pochádzajúce z ich zaslepenosti, aby uskutočnil svoj plán spásy.

zobraziť celé„ZOMREL ZA NAŠE HRIECHY PODĽA PÍSEM“

601 Tento Boží plán spásy skrze usmrtenie Spravodlivého Služobníka bol vopred zvestovaný v Písme ako tajomstvo všeobecného vykúpenia, čiže vykúpenia, ktoré vyslobodzuje ľudí z otroctva hriechu. Svätý Pavol tvrdí vo vyznaní viery, ktoré, ako sám hovorí, „prijal“, „že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem“ (1Kor 15,3). Ježišova vykupiteľská smrť(652) osobitne spĺňa proroctvo o trpiacom Služobníkovi. (713) Ježiš sám ukázal zmysel svojho života a svojej smrti vo svetle trpiaceho Služobníka. Po svojom zmŕtvychvstaní dal toto vysvetlenie Písem emauským učeníkom a potom aj samotným apoštolom.

zobraziť celéBOH HO „ZA NÁS UROBIL HRIECHOM“

602 Preto svätý Peter môže takto formulovať apoštolskú vieru v Boží plán spásy: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení… drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. On bol vopred vyhliadnutý, ešte pred stvorením sveta, zjavil sa však až v posledných časoch kvôli vám“ (1Pt 1,18-20). Trestom za hriechy ľudí, ktoré sú následkom dedičného hriechu, je smrť. (400) Tým, že Boh poslal svojho vlastného Syna v postavení sluhu, totiž v postavení padlého ľudstva a pre hriech vydaného na smrť, „toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“(519) (2Kor 5,21).

603 Ježiš nepoznal zavrhnutie, ako keby bol sám zhrešil. Ale vo vykupiteľskej láske, ktorá ho stále zjednocovala s Otcom, prijal nás v poblúdení nášho hriechu vo vzťahu k Bohu až natoľko, že na kríži mohol v našom mene povedať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34). Keď ho takto Boh urobil solidárnym s nami hriešnikmi, „vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“(2572) (Rim 8,32), aby sme boli „zmierení s Bohom smrťou jeho Syna“ (Rim 5,10).

zobraziť celéBOH MÁ INICIATÍVU VO VŠEOBECNEJ VYKUPITEĽSKEJ LÁSKE

604 Tým, že Boh vydal svojho Syna za naše hriechy,(211) ukázal, že jeho plán s nami je plánom dobrotivej lásky,(2009) ktorá predchádza akúkoľvek zásluhu z našej strany: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha,(1825) ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10). „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5,8).

605 Táto láska nevylučuje nikoho, ako to pripomenul Ježiš v závere podobenstva o stratenej ovci: „Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých“ (Mt 18,14). Uisťuje, že položí „svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28). Výraz „za mnohých“ nie je obmedzujúci: stavia ľudstvo ako celok proti jednej osobe Vykupiteľa,(402) ktorý sa vydáva, aby ho spasil. Cirkev, pridržiavajúc sa apoštolov, učí, že Kristus zomrel za všetkých ľudí(634, 2793) bez výnimky: „Nie je, nebol a ani nebude nijaký človek, za ktorého by nebol [Kristus] trpel.“

zobraziť celéIII. Kristus obetoval seba samého svojmu Otcovi za naše hriechy

zobraziť celéCELÝ KRISTOV ŽIVOT JE OBETOU OTCOVI

606 Boží Syn, ktorý „nezostúpil z neba, aby… plnil svoju vôľu, ale vôľu“(517) Otca, ktorý ho „poslal“ (Jn 6,38), „keď prichádza na svet, hovorí: ,… Hľa, prichádzam… aby som plnil tvoju vôľu, Bože.‘… V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy“ (Hebr 10,5-10). Syn si od prvej chvíle svojho vtelenia osvojuje Boží plán spásy vo svojom vykupiteľskom poslaní: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4,34). Ježišova obeta „za hriechy celého sveta“(536) (1Jn 2,2) je výrazom jeho spoločenstva lásky s Otcom: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život“ (Jn 10,17). „Svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec“ (Jn 14,31).

607 Táto túžba osvojiť si plán vykupiteľskej lásky svojho Otca ovláda celý Ježišov život, lebo jeho vykupiteľské umučenie je dôvodom jeho vtelenia:(457) „Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel“ (Jn 12,27). „Azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?!“ (Jn 18,11). A ešte na kríži, prv ako by bolo „všetko dokonané“ (Jn 19,30), hovorí: „Žíznim“ (Jn 19,28).

zobraziť celé„BARÁNOK, KTORÝ SNÍMA HRIECH SVETA“

608 Keď Ján Krstiteľ súhlasil s tým, že udelí Ježišovi krst(523) podobne ako hriešnikom, spoznal v ňom a ukázal na neho ako na „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“. Dáva tak najavo, že Ježiš je trpiaci Služobník ktorý sa mlčky nechá viesť na zabitie a nesie hriech mnohých, a súčasne veľkonočný baránok, symbol vykúpenia Izraela počas prvej Veľkej noci. Celý Kristov život vyjadruje jeho poslanie:(517) prišiel, „aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10,45).

zobraziť celéJEŽIŠ SI SLOBODNE OSVOJUJE OTCOVU VYKUPITEĽSKÚ LÁSKU

609 Keďže si Ježiš vo svojom ľudskom srdci osvojil Otcovu lásku k ľuďom,(478) „miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1), lebo „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13). Takto sa v jeho utrpení a smrti(515) stala jeho ľudská prirodzenosť slobodným a dokonalým nástrojom jeho božskej lásky, ktorá chce spásu ľudí. A vskutku dobrovoľne prijal svoje utrpenie a smrť z lásky k svojmu Otcovi a k ľuďom,(272, 539) ktorých chce Otec spasiť: „Nik mi ho [život] neberie, ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10,18). Odtiaľ tá zvrchovaná sloboda Božieho Syna, keď ide dobrovoľne na smrť.

zobraziť celéJEŽIŠ PRI POSLEDNEJ VEČERI ANTICIPOVAL DOBROVOĽNÚ OBETU SVOJHO ŽIVOTA

610 Dobrovoľnú obetu seba samého Ježiš vyjadril zvrchovaným spôsobom pri večeri s dvanástimi apoštolmi „v tú noc, keď bol zradený“ (1Kor 11,23). V predvečer svojho umučenia,(766) keď nebol ešte zajatý, urobil z Poslednej večere(1337) so svojimi apoštolmi pamiatku svojej dobrovoľnej obety Otcovi za Spásu ľudí: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22,19). „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

611 Eucharistia, ktorú v tej chvíli ustanovuje,(1364) bude „pamiatkou“ jeho obety. Ježiš zahŕňa apoštolov do svojej obety a žiada ich, aby ju stále prinášali. Tým ustanovuje svojich apoštolov za kňazov(1341, 1566) Novej zmluvy: „Pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17,19),

zobraziť celéSMRTEĽNÁ ÚZKOSŤ V GETSEMANSKEJ ZÁHRADE

612 Kalich Novej zmluvy, ktorý Ježiš anticipoval, keď pri Poslednej večeri obetoval sám seba, prijíma potom z Otcových rúk pri svojej agónii v Getsemanskej záhrade, keď „sa stal poslušným až na smrť“(532, 2600) (Flp 2,8). Ježiš sa modlí: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich…“ (Mt 26,39). Vyjadruje tak hrôzu, ktorú predstavuje smrť pre jeho ľudskú prirodzenosť. Táto jeho prirodzenosť je totiž, podobne ako naša, určená na večný život; okrem toho, na rozdiel od našej, je celkom bez hriechu, ktorý spôsobuje smrť; ale predovšetkým je prijatá božskou osobou „Pôvodcu života“ (Sk 3,15), „Živého“. Keď Ježiš svojou ľudskou vôľou súhlasí, aby sa stala Otcova vôľa, prijíma svoju smrť ako vykupiteľskú,(1009) aby „sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo“ (1Pt 2,24).

zobraziť celéKRISTOVA SMRŤ JE JEDINÁ A DEFINITÍVNA OBETA

613 Kristova smrť je veľkonočná obeta,(1366) ktorou sa uskutočňuje definitívne vykúpenie ľudí Baránkom, „ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29), a zároveň obeta Novej zmluvy, (2009) ktorá znova uvádza človeka do spoločenstva s Bohom, keď ho s ním zmieruje krvou vyliatou „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

614 Táto Kristova obeta je jediná(529, 1330) a završuje a zároveň prevyšuje všetky obety. Je to predovšetkým dar samého Boha Otca, ktorý vydáva svojho Syna, aby nás zmieril so sebou. (2100) Zároveň je to obeta vteleného Božieho Syna, ktorý dobrovoľne a z lásky obetuje vlastný život svojmu Otcovi skrze Ducha Svätého, aby napravil našu neposlušnosť.

zobraziť celéJEŽIŠ SVOJOU POSLUŠNOSŤOU NAHRÁDZA NAŠU NEPOSLUŠNOSŤ

615 „Ako sa neposlušnosťou jedného človeka(1850) mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5,19). Ježiš svojou poslušnosťou až na smrť splnil zastupiteľskú úlohu trpiaceho Služobníka, ktorý dáva svoj život na obetu na uzmierenie,(433) nesie hriechy mnohých a ospravodlivuje ich tým, že berie na seba ich neprávosti. Ježiš odčinil naše viny a zadosťučinil Otcovi za naše hriechy. (411)

zobraziť celéJEŽIŠ DOKONÁVA NA KRÍŽI SVOJU OBETU

616 Láska až „do krajnosti“ (Jn 13,1) dáva Kristovej obete hodnotu vykúpenia a odčinenia, uzmierenia a zadosťučinenia. Ježiš nás pri obete svojho života všetkých poznal a miloval. (478) „Ženie nás Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli“ (2Kor 5,14). Nijaký, ani ten najsvätejší človek nebol schopný vziať na seba hriechy všetkých ľudí a priniesť seba samého na obetu za všetkých. To, že v Kristovi jestvuje božská osoba Syna,(468) ktorá presahuje a zároveň objíma všetky ľudské osoby a robí Krista Hlavou celého ľudstva, robí možnou jeho vykupiteľskú obetu za všetkých.(519)

617 Tridentský koncil učí, že Kristus „svojím presvätým umučením(1992) na dreve kríža nám zaslúžil ospravodlivenie“. Tým zdôrazňuje jedinečný charakter obety Krista ako „pôvodcu večnej spásy“(1235) (Hebr 5,9). A Cirkev uctieva kríž spevom: „Zdrav’ buď, kríž, nádej jediná! – O crux, ave, spes unica!“

zobraziť celéNAŠA ÚČASŤ NA KRISTOVEJ OBETE

618 Kríž je jediná obeta Krista, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1Tim 2,5). Keďže sa však vo svojej vtelenej osobe „určitým spôsobom zjednotil s každým človekom“, „dáva všetkým možnosť, aby sa spôsobom známym Bohu stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve“. On sám vyzýva svojich učeníkov,(1368, 1460) aby vzali svoj kríž a nasledovali ho, lebo on trpel za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach. Chce totiž do svojej vykupiteľskej obety(307, 2100) zapojiť aj tých, ktorí okusujú jej dobrodenie ako prví. To sa vo vrcholnej miere uskutočňuje v osobe jeho Matky,(964) ktorá je s tajomstvom jeho vykupiteľského utrpenia spojená vnútornejšie než ktokoľvek iný:
„Kríž je jediný a pravý rebrík do raja a okrem neho niet iného, po ktorom by sa dalo vystúpiť do neba.“

zobraziť celéZhrnutie

619 „Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem“ (1Kor 15,3).

620 Naša spása pochádza z iniciatívy Božej lásky k nám, lebo Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10). „Veď Kristovi Boh zmieril svet so sebou“ (2Kor 5,19).

621 Ježiš sa dobrovoľne obetoval za našu spásu. Tento dar naznačuje a vopred uskutočňuje pri Poslednej večeri: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22,19).

622 Kristovo vykúpenie spočíva v tom, že prišiel „položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28), to znamená, že „miloval svojich… do krajnosti“ (Jn 13,1), aby boli vykúpení „zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch“ (1Pt 1,18).

623 Ježiš svojou láskyplnou poslušnosťou k Otcovi „až na smrť na kríži“ (Flp 2,8) splnil svoje uzmierujúce poslanie trpiaceho Služobníka, ktorý ospravodliví mnohých tým, že vezme na seba ich neprávosti.

zobraziť celé3. odsek JEŽIŠ KRISTUS BOL POCHOVANÝ

624 Ježiš „z Božej milosti okúsil smrť za všetkých“ (Hebr 2,9). Boh vo svojom pláne spásy stanovil, aby jeho Syn nielen „zomrel za naše hriechy“ (1Kor 15,3), ale aby aj „okúsil smrť“, čiže aby poznal stav smrti, stav oddelenia svojej duše od tela, a to od chvíle, keď vydýchol na kríži,(362, 1005) až do chvíle, keď vstal z mŕtvych. Tento stav mŕtveho Krista je tajomstvom hrobu a zostúpenia k zosnulým. Je to tajomstvo Bielej soboty, keď Kristus uložený do hrobu naznačuje veľký sobotný odpočinok Boha (343) po zavŕšení spásy ľudí, ktorá prináša pokoj celému vesmíru.

zobraziť celéKRISTOVO TELO ULOŽENÉ V HROBE

625 Kristovo zotrvanie v hrobe je skutočným spojivom medzi jeho stavom pred Veľkou nocou podliehajúcim utrpeniu a jeho terajším osláveným stavom Zmŕtvychvstalého. Tá istá osoba „Živého“ môže povedať: „Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov“ (Zjv 1,18):
„Je to tajomstvo Božieho rozhodnutia o [Synovej] smrti a vzkriesení z mŕtvych, že smrťou bola síce duša oddelená od tela a Boh [Syn] nezabránil nevyhnutný následok prirodzenosti, ale ich opäť obe spojil zmŕtvychvstaním tak, že bol rozhraním oboch, totiž smrti a života: aby sa ten, ktorý v sebe stanovil prirodzenosť rozdelenú smrťou, sám stal príčinou spojenia oddelených [častí].“

626 Keďže „Pôvodca života“, ktorý bol zabitý, je vskutku ten istý ako „Živý, ktorý vstal z mŕtvych“, bolo potrebné, aby božská osoba Božieho Syna zostala naďalej spojená so svojou dušou i so svojím telom(470, 650) oddelenými od seba smrťou:
„Hoci Kristus ako človek zomrel a jeho svätá duša bola oddelená od jeho nepoškvrneného tela, božstvo nebolo nijako oddelené od nich, t. j. ani od duše, ani od tela: preto ani jediná osoba nebola rozdelená na dve [osoby]. Lebo [Kristovo] telo a jeho duša od začiatku jestvovali spolu v osobe Slova; a hoci boli pri smrti od seba oddelené, obidve zostali spojené s jedinou osobou Slova, vďaka ktorej jestvovali.“

zobraziť celé„NEDOVOLÍŠ, ABY TVOJ SVÄTÝ VIDEL PORUŠENIE“

627 Kristova smrť bola skutočnou smrťou,(1009) lebo zakončila jeho pozemskú ľudskú existenciu. Ale pretože si osoba Syna zachovala spojenie so svojím telom,(1683) ono sa nestalo telesnou schránkou zosnulého ako ostatné telá, lebo smrť ho „nemohla držať vo svojej moci“ (Sk 2,24); preto „Božia moc uchránila Kristovo telo pred rozkladom“. O Kristovi možno povedať: „Bol vyťatý z krajiny živých“ (Iz 53,8) a zároveň: „Moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie“ (Sk 2,26-27). Ježišovo zmŕtvychvstanie „tretieho dňa“ (Lk 24,46) bolo toho znakom aj preto, že sa myslelo, že rozklad sa začína prejavovať na štvrtý deň.

zobraziť celé„POCHOVANÍ S KRISTOM…“

628 Krst, ktorého pôvodným a úplným znakom je ponorenie do vody,(537) účinne naznačuje zostúpenie kresťana do hrobu, aby s Kristom umrel hriechu pre nový život:(1215) „Krstom sme s ním pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6,4).

zobraziť celéZhrnutie

629 Ježiš Kristus okúsil smrť za všetkých ľudí. Ten, ktorý zomrel a bol pochovaný, je skutočne Boží Syn, ktorý sa stal človekom.

630 Kým bol Kristus v hrobe, jeho božská osoba zostala naďalej spojená tak s jeho dušou, ako aj s jeho telom, hoci boli smrťou od seba oddelené. Preto telo mŕtveho Krista nevidelo porušenie.

zobraziť celé5. článok JEŽIŠ KRISTUS „ZOSTÚPIL K ZOSNULÝM, TRETIEHO DŇA VSTAL Z MŔTVYCH“

631 Ježiš „zostúpil do nižších častí zeme. Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil“ (Ef 4,9-10). Apoštolský symbol vyznáva v tom istom článku viery Kristovo zostúpenie k zosnulým a jeho zmŕtvychvstanie na tretí deň, lebo on vo svojej Veľkej noci (t. j. vo svojej smrti a zmŕtvychvstaní) dal vyprýštiť životu z priepasti smrti:
„Tvoj Syn Ježiš Kristus,
ktorý slávne vstal z mŕtvych,
osvecuje ľudstvo veľkonočným svetlom
a s tebou žije a kraľuje na veky vekov. Amen.“

zobraziť celé1. odsek KRISTUS ZOSTÚPIL K ZOSNULÝM

632 Početné tvrdenia Nového zákona, že Ježiš „vstal z mŕtvych“ (1Kor 15,20), predpokladajú, že pred svojím vzkriesením sa zdržiaval na mieste pobytu zosnulých. To je prvý význam, ktorý apoštolské ohlasovanie dalo Ježišovmu zostúpeniu do pekiel (čiže k zosnulým): Ježiš zakúsil smrť ako všetci ľudia a svojou dušou zostúpil na miesto pobytu zosnulých. No zostúpil tam ako Spasiteľ a ohlasoval dobrú zvesť duchom, ktorí tam boli uväznení.

633 Miesto pobytu zosnulých, kam po smrti zostúpil Kristus, volá Sväté písmo „predpeklie“ (po latinsky inferi), „šeól“ (po hebrejsky) alebo „hades“ (po grécky), lebo tí, čo sa tam nachádzajú, sú pozbavení videnia Boha. Taký bol totiž pred príchodom Vykupiteľa údel všetkých zosnulých, či už zlých, alebo spravodlivých. To však neznamená, že ich údel bol rovnaký, ako to ukazuje Ježiš v podobenstve o biednom Lazárovi, ktorý bol prijatý „do Abrahámovho lona“. „Duše týchto spravodlivých, ktoré v Abrahámovom lone očakávali Spasiteľa, oslobodil Kristus Pán, keď zostúpil do pekiel.“ (1033) Ježiš nezostúpil do pekiel (k zosnulým), aby vyslobodil zatratených, ani aby zničil peklo zatratenia, ale aby vyslobodil spravodlivých, ktorí ho predišli.

634 „Preto sa evanjelium zvestovalo aj mŕtvym…“ (1Pt 4,6). Zostúpenie k zosnulým je plným zavŕšením evanjeliového ohlasovania spásy. Je poslednou fázou Ježišovho mesiášskeho poslania, fázou zhustenou v čase, ale nesmierne rozsiahlou svojím skutočným významom, ktorým je rozšírenie vykupiteľského diela(605) na všetkých ľudí všetkých čias a na všetkých miestach, lebo všetci tí, čo sú spasení, dostali účasť na vykúpení.

635 Kristus teda zostúpil do hlbín smrti, aby mŕtvi počuli hlas Božieho Syna a aby tí, čo ho počujú, žili. Ježiš, „Pôvodca života“, svojou „smrťou zničil toho, ktorý vládol nad smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou“ (Hebr 2,14-15). Vzkriesený Kristus má odvtedy „kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1,18) a „na meno Ježiš“ sa zohýna „každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí“ (Flp 2,10).
„Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov… Ide hľadať [Adama, nášho] prvého otca ako stratenú ovcu. Chce navštíviť tých, čo sedia vo tme a v tôni smrti. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu… Ja som tvoj Boh a kvôli tebe som sa stal tvojím synom… Prebuď sa ty, čo spíš! Veď som ťa nestvoril na to, aby si bol uväznený v podsvetí. Vstaň z mŕtvych; ja som život tých, čo zomreli.“

zobraziť celéZhrnutie

636 Slovami „Ježiš zostúpil k zosnulým [do pekiel]“. Symbol viery vyznáva. že Ježiš skutočne zomrel a že svojou smrťou za nás premohol smrť a diabla, „ktorý vládol nad smrťou“ (Hebr 2,14).

637 Mŕtvy Kristus svojou dušou, spojenou s jeho božskou osobou, zostúpil na miesto pobytu zosnulých. Otvoril brány neba spravodlivým, ktorí ho predišli.

zobraziť celé2. odsek TRETIEHO DŇA VSTAL Z MŔTVYCH

638 „A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil nám, ich deťom, keď vzkriesil Ježiša“ (Sk 13,32-33). Ježišovo zmŕtvychvstanie je vrcholná pravda našej viery v Krista. Prvé kresťanské spoločenstvo(90) ju verilo a prežívalo ako ústrednú pravdu, Tradícia ju podáva ďalej ako základnú pravdu, spisy Nového zákona ju potvrdzujú a spolu s krížom sa ohlasuje ako podstatná časť veľkonočného tajomstva:(651, 991)
„Kristus vstal z mŕtvych.
Svojou smrťou premohol smrť
a zosnulým daroval život“

zobraziť celéI. Historická i transcendentná udalosť

639 Tajomstvo Kristovho zmŕtvychvstania je skutočná udalosť, ktorá sa prejavila historicky zistenými javmi, ako to dosvedčuje Nový zákon. Už svätý Pavol mohol okolo roku 56 napísať Korinťanom: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1Kor 15,3-5). Apoštol tu hovorí o živej tradícii zmŕtvychvstania, s ktorou sa oboznámil po svojom obrátení pred bránami Damasku.

zobraziť celéPRÁZDNY HROB

640 „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (Lk 24,5-6). Prvá vec, s ktorou sa stretáme v rámci veľkonočných udalostí, je prázdny hrob. Sám osebe nie je priamym dôkazom. Skutočnosť, že Kristovo telo nebolo v hrobe, by sa dala vysvetliť aj ináč. Napriek tomu bol prázdny hrob pre všetkých podstatným znamením. Jeho objavenie učeníkmi bolo prvým krokom k uznaniu samej skutočnosti zmŕtvychvstania. Tak to bolo najprv v prípade nábožných žien a potom Petra. Učeník, „ktorého mal Ježiš… rád“ (Jn 20,2), tvrdí, že keď nazrel do prázdneho hrobu, „videl tam položené plachty“ (Jn 20,5), a keď vošiel, „videl i uveril“ (Jn 20,8). To predpokladá, že na základe stavu, v akom bol prázdny hrob,(999) konštatoval, že neprítomnosť Ježišovho tela nemohla byť ľudským dielom a že Ježiš sa jednoducho nevrátil do pozemského života, ako to bolo v Lazárovom prípade.

zobraziť celéZJAVENIA ZMŔTVYCHVSTALÉHO

641 Prvé sa so Zmŕtvychvstalým stretli Mária Magdaléna a nábožné ženy, ktoré prišli dokončiť pomazanie Ježišovho tela, pochovaného narýchlo na Veľký piatok večer, lebo nastávala Sobota. Tak sa ženy stali prvými ohlasovateľkami Kristovho zmŕtvychvstania pre samotných apoštolov. Apoštolom sa Ježiš zjavil potom: najprv Petrovi a potom Dvanástim. Teda Peter, povolaný posilňovať vieru svojich bratov, (553) vidí Zmŕtvychvstalého skôr ako oni a na základe jeho svedectva spoločenstvo zvolá: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi“(448) (Lk 24,34).

642 Všetko, čo sa odohralo v tých veľkonočných dňoch, zaväzuje každého z apoštolov – a celkom osobitne Petra – budovať novú éru, ktorá sa začala veľkonočným ránom. Apoštoli ako svedkovia Zmŕtvychvstalého(659, 881) zostávajú základnými kameňmi jeho Cirkvi. Viera prvého spoločenstva veriacich je založená na svedectve konkrétnych ľudí, ktorých kresťania poznali a ktorí z veľkej časti ešte žili medzi nimi. Týmito „svedkami Kristovho zmŕtvychvstania“ (860) sú predovšetkým Peter a Dvanásti, ale nielen oni: Pavol jasne hovorí, že Ježiš „sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz… potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom“ (1Kor 15,4-8).

643 Zoči-voči týmto svedectvám Kristovo zmŕtvychvstanie nemožno vysvetľovať mimo fyzického poriadku a neuznávať ho za historickú skutočnosť. Z faktov vyplýva, že viera učeníkov bola podrobená radikálnej skúške utrpením Učiteľa a jeho smrťou na kríži, ktorú on vopred oznámil. Otras vyvolaný umučením bol taký veľký, že učeníci (aspoň niektorí z nich) neuverili hneď zvesti o zmŕtvychvstaní. Evanjeliá nám vôbec neukazujú spoločenstvo zachvátené mystickým nadšením, ale predstavujú nám zronených a prestrašených učeníkov. Preto neuverili nábožným ženám vracajúcim sa od hrobu a ich slová sa im zdali „ako blúznenie“ (Lk 24,11). Keď sa Ježiš večer na Veľkú noc zjavil Jedenástim, „vyčítal im neveru a tvrdosť srdca, že neuverili tým, čo ho videli vzkrieseného“ (Mk 16,14).

644 Ba aj keď sú učeníci postavení zoči-voči skutočnosti zmŕtvychvstalého Ježiša, ešte pochybujú, také sa im to zdá nemožné. Nazdávajú sa, že vidia ducha. „Stále tomu od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili“ (Lk 24,41). Tomáš zakúsi takú istú skúšku pochybnosti. Dokonca aj pri poslednom zjavení v Galilei, o ktorom hovorí Matúš, „niektorí pochybovali“ (Mt 28,17). Preto domnienka, že zmŕtvychvstanie bolo iba „výplodom“ viery (alebo ľahkovernosti) apoštolov, je neopodstatnená. Práve naopak, ich viera v zmŕtvychvstanie sa zrodila – pôsobením Božej milosti – z toho, že priamo zažili skutočnosť zmŕtvychvstalého Ježiša.

zobraziť celéSTAV KRISTOVEJ VZKRIESENEJ ĽUDSKEJ PRIRODZENOSTI

645 Vzkriesený Ježiš nadväzuje so svojimi učeníkmi priame vzťahy: dáva sa im dotýkať a jedáva s nimi. Tým ich vyzýva, aby uznali, že nie je duch, ale hlavne, aby sa presvedčili, že vzkriesené telo,(999) s ktorým sa im ukazuje, je to isté, ktoré bolo umučené a ukrižované, lebo ešte nesie stopy jeho umučenia. Ale toto pravé a skutočné telo má zároveň aj nové vlastnosti osláveného tela: už sa nenachádza v priestore a čase, ale sa môže stať prítomným, kde Ježiš chce a kedy chce, lebo jeho ľudská prirodzenosť už nemôže byť zadržaná na zemi, ale patrí iba do božskej sféry Otca. preto je vzkriesený Ježiš aj zvrchovane slobodný zjaviť sa tak, ako chce: v podobe záhradníka alebo „v inej podobe“ (Mk 16,12), ako je tá, na ktorú boli učeníci zvyknutí, a to práve preto, aby vzbudil ich vieru.

646 Kristovo zmŕtvychvstanie nebolo návratom do pozemského života, ako to bolo pri vzkrieseniach, ktoré vykonal pred Veľkou nocou: pri vzkriesení Jairovej dcéry, naimského mládenca a Lazára. Tieto vzkriesenia boli zázračnými udalosťami, ale ľudia zázračne vzkriesení(934) znovu dostali Ježišovou mocou „normálny“ pozemský život.(549) Raz opäť zomrú. Kristovo zmŕtvychvstanie je podstatne odlišné. On vo svojom vzkriesenom tele prechádza zo stavu smrti do iného života mimo času a priestoru. Ježišovo telo je pri vzkriesení naplnené mocou Ducha Svätého. Má účasť na Božom živote v stave svojej slávy, takže svätý Pavol môže o Kristovi povedať, že je „nebeským človekom“.

zobraziť celéZMŔTVYCHVSTANIE AKO TRANSCENDENTNÁ UDALOSŤ

647 „Ó, naozaj blažená noc“ – spieva sa vo veľkonočnom chválospeve Exultet –, „ktorá bola svedkom preslávnej chvíle, keď Kristus vstal z mŕtvych.“ A vskutku, nik nebol očitým svedkom samej udalosti zmŕtvychvstania a ani jeden evanjelista ju neopisuje. Nikto nemohol povedať, ako sa zmŕtvychvstanie uskutočnilo fyzicky. Tým menej sa dala zmyslami postrehnúť jeho najvnútornejšia podstata, prechod do iného života.(1000) Hoci je zmŕtvychvstanie historická udalosť, zistiteľná na základe znaku, ktorým bol prázdny hrob, a na základe skutočnosti, ktorou boli stretnutia apoštolov so vzkrieseným Kristom, predsa v tom, v čom presahuje a prevyšuje dejiny, zostáva v samom srdci tajomstva viery. Preto sa vzkriesený Kristus nezjavuje svetu, ale svojim učeníkom, „tým, čo s ním prišli z Galiley do Jeruzalema a teraz sú jeho svedkami pred ľudom“ (Sk 13,31).

zobraziť celéII. Zmŕtvychvstanie – dielo Najsvätejšej Trojice

648 Kristovo zmŕtvychvstanie je predmetom viery,(258) pretože je transcendentným zásahom samého Boha do stvorenia a do dejín.(989) V zmŕtvychvstaní pôsobia tri božské osoby spoločne a zároveň prejavujú svoju osobitosť. Uskutočnila ho moc Otca, ktorý „vzkriesil“ (Sk 2,24) Krista, svojho Syna, a takto dokonale uviedol jeho ľudskú prirodzenosť(663) – spolu s jeho telom – do Najsvätejšej Trojice. Ježiš je definitívne zjavený ako Boží Syn(445) s mocou podľa Ducha svojím vzkriesením z mŕtvych. (272) Svätý Pavol kladie dôraz na prejav Božej moci pôsobením Ducha, ktorý oživil Ježišovu zosnulú ľudskú prirodzenosť a povýšil ju do osláveného stavu Pána.

649 Syn však uskutočňuje vlastné zmŕtvychvstanie svojou božskou mocou. Ježiš oznamuje, že Syn človeka bude musieť mnoho trpieť, umrieť a potom vstane z mŕtvych. Na inom mieste výslovne hovorí: „Ja dávam svoj život a zasa si ho vezmem… Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať“ (Jn 10,17-18). „Veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych“ (1Sol 4,14).

650 Cirkevní Otcovia rozjímajú o zmŕtvychvstaní, vychádzajúc z Kristovej božskej osoby,(626) ktorá zostala spojená s jeho dušou a s jeho telom oddelenými od seba smrťou: „Vďaka jednote božskej prirodzenosti, rovnako prítomnej v každej z oboch častí človeka, to, čo bolo odlúčené a oddelené, sa opäť zjednocuje a spája. A tak rozdelením spojených častí nastáva smrť, kým spojením oddelených častí zmŕtvychvstanie.“ (1005)

zobraziť celéIII. Zmysel a spásonosný dosah zmŕtvychvstania

651 „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1Kor 15,14). Zmŕtvychvstanie je predovšetkým potvrdením všetkého, čo Kristus robil a učil. Všetky pravdy, aj tie najnedostupnejšie ľudskému rozumu,(129) nachádzajú svoje odôvodnenie, ak Kristus svojím zmŕtvychvstaním podal definitívny dôkaz o svojej božskej moci,(274) ktorý bol prisľúbil.

652 Kristovo zmŕtvychvstanie je splnením prisľúbení Starého zákona i prisľúbení samého Ježiša,(994) ktoré dal počas svojho pozemského života. Výraz „podľa Písem“(601) (1Kor 15,3-4) dosviedča, že Kristovým zmŕtvychvstaním sa tieto predpovede splnili.

653 Ježišovo zmŕtvychvstanie potvrdzuje pravdu o jeho božstve.(445) On sám povedal: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja som“ (Jn 8,28). Zmŕtvychvstanie Ukrižovaného dokazuje, že on je skutočne „Ja som“, Boží Syn a sám Boh. Svätý Pavol mohol pred Židmi vyhlásiť: „A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: ,Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil‘“ (Sk 13,32-33). Kristovo zmŕtvychvstanie je úzko späté s tajomstvom vtelenia Božieho Syna.(422, 461) Je jeho zavŕšením podľa večného Božieho plánu.

654 Vo veľkonočnom tajomstve sú dva aspekty: Kristus nás svojou smrťou oslobodzuje od hriechu a svojím zmŕtvychvstaním nám otvára prístup k novému životu. Tento nový život(1987) je predovšetkým ospravodlivením, ktoré nás znovu uvádza do Božej milosti, „aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych…, aj my žili novým životom“ (Rim 6,4). Je víťazstvom nad smrťou pre hriech a novou účasťou na milosti. (1996) Uskutočňuje adopciu za synov, lebo ľudia sa stávajú Kristovými bratmi, ako sám Ježiš volá svojich učeníkov po svojom zmŕtvychvstaní: „Choďte, oznámte mojim bratom“ (Mt 28,10). Sú jeho bratmi nie podľa prirodzenosti, ale darom milosti, lebo toto adoptívne synovstvo zaručuje skutočnú účasť na živote jednorodeného Syna. Tento život sa naplno zjavil v jeho zmŕtvychvstaní.

655 A napokon Kristovo zmŕtvychvstanie – i sám vzkriesený Kristus – je počiatkom a zdrojom nášho budúceho vzkriesenia:(989) „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých… Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1Kor 15,20-22). V očakávaní tohto zavŕšenia vzkriesený Kristus žije v srdciach svojich veriacich.(1002) V ňom kresťania zakusujú „sily budúceho veku“ (Hebr 6,5) a ich život je, Kristom unášaný do lona Božieho života, „aby… už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych“ (2Kor 5,15).

zobraziť celéZhrnutie

656 Predmetom viery v zmŕtvychvstanie je udalosť historicky dosvedčená učeníkmi, ktorí sa skutočne stretli so Zmŕtvychvstalým, a zároveň je tajomne transcendentná (nadzmyslová), lebo je vstupom Kristovej ľudskej prirodzenosti do Božej slávy.

657 Prázdny hrob a položené plachty samy osebe znamenajú, že Kristovo telo Božou mocou uniklo putám smrti a rozkladu. Pripravujú učeníkov na stretnutie so Zmŕtvychvstalým.

658 Kristus, „prvorodený z mŕtvych“ (Kol 1,18), je pôvodcom nášho vzkriesenia, a to už teraz ospravodlivením našej duše a neskôr aj oživením nášho tela.

zobraziť celé6. článok JEŽIŠ KRISTUS „VSTÚPIL NA NEBESIA, SEDÍ PO PRAVICI BOHA OTCA VŠEMOHÚCEHO“

659 „Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha“ (Mk 16,19). Kristovo telo bolo oslávené už od chvíle jeho zmŕtvychvstania,(645) ako to dokazujú nové, nadprirodzené vlastnosti, ktoré má odvtedy jeho telo natrvalo. Ale počas štyridsiatich dní, keď dôverne je a pije so svojimi učeníkmi a poučuje ich o Kráľovstve, zostáva jeho sláva ešte zahalená výzorom obyčajnej ľudskej prirodzenosti. (66) Posledné Ježišovo zjavenie sa končí nezvratným vstupom jeho ľudskej prirodzenosti do Božej slávy, naznačenej oblakom (697) a nebom, kde odvtedy sedí po pravici Boha. Celkom výnimočným a jedinečným spôsobom sa ukáže Pavlovi „ako nedochôdčaťu“ (1Kor 15,8) v poslednom zjavení, ktorým ho ustanoví za apoštola. (642)

660 To, že sláva Zmŕtvychvstalého je cez tento čas zastretá, vysvitá z jeho tajomných slov povedaných Márii Magdaléne: „Ešte som nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu“ (Jn 20,17). To poukazuje na rozdiel v spôsobe, akým sa prejavuje sláva Krista vzkrieseného a sláva Krista povýšeného do neba, kde sedí po pravici Otca. Udalosť nanebovstúpenia, historická a súčasne transcendentná, vyjadruje prechod z jednej slávy do druhej.

661 Táto posledná etapa zostáva úzko spätá s prvou, čiže so zostúpením z neba, ktoré sa uskutočnilo pri vtelení.(461) Iba ten, ktorý „vyšiel od Otca“, sa môže „vrátiť k Otcovi“: Kristus. „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka“ (Jn 3,13). Ľudská prirodzenosť ponechaná iba na svoje sily nemá prístup do „Otcovho domu“, do Božieho života a Božej blaženosti. Jedine Kristus mohol človekovi otvoriť tento prístup, „aby sme mali pevnú nádej, že sa ako údy jeho tela dostaneme do nebeskej vlasti, kam nás on predišiel ako naša Hlava(792) a pôvodca našej spásy“.

662 „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32). Vyzdvihnutie na kríž je znamením a predzvesťou vyzdvihnutia pri nanebovstúpení. Je jeho začiatkom.(1545) Ježiš Kristus, jediný Kňaz novej a večnej zmluvy, „nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou…, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou“ (Hebr 9,24). V nebi Ježiš Kristus bez prestania vykonáva svoje kňazstvo, „lebo žije stále, aby sa prihováral“ za tých, „ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu“ (Hebr 7,25). Ako „veľkňaz budúcich darov“(1137) (Hebr 9,11) je stredom, hlavnou postavou a hlavným vykonávateľom liturgie, ktorá v nebi uctieva Otca na nebesiach.

663 Teraz už Kristus sedí po pravici Otca: „Výrazom pravica Otca označujeme Božiu česť a slávu, v ktorej Boží Syn jestvoval pred všetkými vekmi ako Boh a jednej podstaty s Otcom a v ktorej, keď sa v posledných časoch stal človekom, sedí aj s telom po tom, ako jeho telo bolo skutočne prijaté do tej istej slávy.“ (648)

664 Sedieť po pravici Otca znamená nastolenie Mesiášovho kráľovstva a splnenie videnia proroka Daniela o Synovi človeka:(541) „Jemu bola odovzdaná moc, sláva a kráľovstvo; jemu slúžili všetky národy, kmene a jazyky. Jeho vláda je vláda večná, ktorá nezanikne, a jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené“ (Dan 7,14). Od tej chvíle sa apoštoli stali svedkami Kráľovstva, ktorému nebude konca.

zobraziť celéZhrnutie

665 Kristovo nanebovstúpenie znamená definitívny vstup Ježišovej ľudskej prirodzenosti do nebeskej sféry Boha, odkiaľ znova príde, ale ktorá ho zatiaľ ukrýva pred očami ľudí.

666 Ježiš Kristus, Hlava Cirkvi, nás predchádza do slávy Otcovho kráľovstva, aby sme my, údy jeho tela, žili v nádeji, že jedného dňa budeme s ním naveky.

667 Ježiš Kristus vstúpil raz navždy do nebeskej svätyne a neprestajne sa prihovára za nás ako prostredník, ktorý nám bez prestania zaručuje zosielanie Ducha Svätého.

zobraziť celé7. článok „ODTIAĽ PRÍDE SÚDIŤ ŽIVÝCH I MŔTVYCH“

zobraziť celéI. Znova príde v sláve

zobraziť celéJEŽIŠ KRISTUS UŽ VLÁDNE PROSTREDNÍCTVOM CIRKVI…

668 „Kristus práve preto zomrel a ožil, aby vládol aj nad mŕtvymi, aj nad živými“ (Rim 14,9). Kristovo nanebovstúpenie znamená, že jeho ľudská prirodzenosť má účasť na moci a autorite samého Boha. Ježiš Kristus je Pán: má všetku moc na nebi i na zemi.(450) Je vyvýšený „nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo“, lebo Otec mu „všetko… položil pod nohy“ (Ef 1,21-22). Kristus je Pán vesmíru a dejín. V ňom dejiny človeka, ako aj celé stvorenie nachádzajú svoje „zjednotenie ako v hlave“(518) (recapitulatio) svoje transcendentné zavŕšenie.

669 Kristus ako Pán je aj Hlavou Cirkvi, ktorá je jeho telom. (792) Hoci bol povýšený do neba a oslávený,(1088) a tak dokonale splnil svoje poslanie, zostáva tu na zemi vo svojej Cirkvi. Vykúpenie je zdrojom moci, ktorú Kristus v sile Ducha Svätého vykonáva nad Cirkvou. „Cirkev, čiže Kristovo kráľovstvo už teraz tajomne prítomné,“ (541) „je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi“.

670 Po nanebovstúpení Boží plán vstúpil do obdobia svojho zavŕšenia. „Je tu“ už „posledná hodina“ (1Jn 2,18). „Už k nám teda prišli posledné časy a obnova sveta je neodvolateľne stanovená(1042) a už na tomto svete sa určitým spôsobom skutočne anticipuje, lebo Cirkev sa už na tejto zemi vyznačuje pravou, hoci nedokonalou svätosťou.“ (825) Kristovo kráľovstvo už prejavuje svoju prítomnosť zázračnými znameniami, (547) ktoré sprevádzajú jeho ohlasovanie Cirkvou.

zobraziť celé…V OČAKÁVANÍ, ŽE MU BUDE VŠETKO PODROBENÉ

671 Kristovo kráľovstvo je už prítomné v jeho Cirkvi, ale ešte nie je zavŕšené príchodom Kráľa na túto zem „s mocou a veľkou slávou“ (Lk 21,27). Toto Kráľovstvo ešte napádajú zlé mocnosti, hoci už Kristova Veľká noc v základe nad nimi zvíťazila.(1043) Až kým mu nebude všetko podrobené, „kým nebudú nové nebesia a nová zem,(769, 773) na ktorých prebýva spravodlivosť, nesie putujúca Cirkev vo svojich sviatostiach a ustanovizniach, ktoré patria k tomuto veku, tvárnosť tohto sveta, ktorá sa pomíňa, a sama žije uprostred stvorení, ktoré vzdychajú a zvíjajú sa v pôrodných bolestiach až doteraz a očakávajú zjavenie Božích detí“. (1043, 2046) Preto sa kresťania modlia, najmä pri slávení Eucharistie, aby urýchlili Kristov druhý príchod, (2817) keď ho vzývajú: „Príď, Pane“ (Zjv 22,20).

672 Kristus pred svojím nanebovstúpením povedal, že ešte neprišla chvíľa slávneho nastolenia mesiášskeho kráľovstva očakávaného Izraelom, ktoré malo podľa prorokov priniesť všetkým ľuďom definitívny poriadok spravodlivosti, lásky a pokoja.(732) Terajší čas je podľa Pánových slov časom Ducha a svedectva, ale je to aj čas poznačený ešte „ťažkosťami“ a skúškou zla, ktorá nešetrí ani Cirkev (2612) a ktorou sa začínajú boje posledných dní. Je to čas očakávania a bdenia.

zobraziť celéKRISTOV SLÁVNY PRÍCHOD, NÁDEJ IZRAELA

673 Po nanebovstúpení je Kristov príchod v sláve blízky, hoci nám „neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou“ (Skl ,7) Tento eschatologický príchod sa môže uskutočniť v ktorúkoľvek chvíľu, hoci ho ešte niečo „zadŕža“, takisto ako aj konečnú skúšku, ktorá ho bude predchádzať.

674 Príchod osláveného Mesiáša závisí v každej chvíli dejín od jeho uznania celým Izraelom, ktorého časť sa zatvrdila v nevere voči Ježišovi. Svätý Peter to hovorí jeruzalemským Židom po Turícach: „Kajajte sa teda a obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy a prišli časy osvieženia od Pána. Vtedy pošle Ježiša, vám určeného Mesiáša, ktorého musí prijať nebo až do čias, keď sa všetko obnoví, ako o tom Boh odpradávna hovoril ústami svojich svätých prorokov“ (Sk 3,19-21). A svätý Pavol po ňom tvrdí: „Lebo keď ich strata je zmierením sveta, čím bude ich prijatie, ak nie život z mŕtvych?“ (Rim 11,15). Vstup plného počtu Židov (840) do mesiášskej spásy po plnom počte pohanov umožní Božiemu ľudu dosiahnuť Kristovu plnosť, v ktorej „bude Boh všetko vo všetkom“(58) (1Kor 15,28).

zobraziť celéPOSLEDNÁ SKÚŠKA CIRKVI

675 Pred Kristovým príchodom Cirkev musí prejsť poslednou skúškou,(769) ktorá otrasie vierou mnohých veriacich. Prenasledovanie, ktoré sprevádza jej putovanie tu na zemi, odhalí „tajomstvo neprávosti“ v podobe náboženského podvodu, ktorý prináša ľuďom zdanlivé riešenie ich problémov za cenu odpadnutia od pravdy. Najväčším náboženským podvodom je podvod antikrista, to znamená určitého pseudomesianizmu, v ktorom človek oslavuje sám seba namiesto Boha a jeho Mesiáša, ktorý prišiel v tele.

676 Tento podvod antikrista sa už rysuje vo svete vždy, keď si niekto nárokuje splniť v dejinách mesiášsku nádej, ktorá sa môže uskutočniť iba mimo dejín, a to eschatologickým súdom. Cirkev odmietla túto falzifikáciu budúceho Kráľovstva aj v umiernenej podobe, známu pod názvom „milenarizmus“, ale najmä v politickej podobe sekularizovaného, „vnútorne zvráteného“ mesianizmu. (2425)

677 Cirkev vojde do slávy Kráľovstva(1340) len cez túto poslednú Veľkú noc, v ktorej bude nasledovať svojho Pána v jeho smrti a v jeho zmŕtvychvstaní. Kráľovstvo sa teda neuskutoční dejinným triumfom Cirkvi na spôsob vzostupného pokroku, ale víťazstvom Boha nad posledným náporom zla, (2853) po ktorom zostúpi z neba Kristova nevesta. Božie víťazstvo nad vzburou zla bude mať podobu posledného súdu po poslednom kozmickom otrase tohto sveta, ktorý sa pomíňa.

zobraziť celéII. Súdiť živých i mŕtvych{1038-1041}

678 Po prorokoch a po Jánovi Krstiteľovi Ježiš vo svojom kázaní zvestoval súd v posledný deň.(1470) Vtedy vyjde na svetlo správanie každého i tajomstvo sŕdc. Vtedy bude odsúdená zavinená nevera, ktorá si nevážila Bohom ponúkanú milosť. Postoj k blížnemu odhalí, či niekto Božiu milosť a lásku prijal, alebo odmietol. V posledný deň Ježiš povie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40).

679 Kristus je Pán večného života. Ako Vykupiteľovi sveta mu patrí plné právo definitívne súdiť skutky a srdcia ľudí. Toto právo „získal“ svojím krížom. Aj Otec „všetok súd odovzdal Synovi“ (Jn 5,22). No Syn neprišiel preto, aby súdil, ale aby spasil a dával život, ktorý má v sebe. Každý, kto v tomto živote odmieta milosť, už odsudzuje sám seba, (1021) dostane odplatu podľa svojich skutkov a môže sa aj naveky zatratiť, ak odmietne Ducha lásky.

zobraziť celéZhrnutie

680 Kristus Pán už kraľuje prostredníctvom Cirkvi, ale ešte mu nie je na tomto svete všetko podrobené. Víťazstvo Kristovho kráľovstva sa neuskutoční bez posledného útoku mocností zla.

681 V deň súdu na konci sveta Kristus príde v sláve, aby zavŕšil definitívne víťazstvo dobra nad zlom, ktoré v priebehu dejín rastú spolu ako pšenica a kúkoľ.

682 Keď na konci čias príde oslávený Kristus súdiť živých i mŕtvych, odhalí skryté úmysly sŕdc a každému človekovi odplatí podľa jeho skutkov a podľa toho, či milosť prijal, alebo odmietol.