KKC
I. Námietky proti modlitbe
2726 V boji modlitby musíme čeliť, v nás samých i okolo seba, mylným predstavám o modlitbe. Niektorí v nej vidia obyčajnú psychologickú činnosť, iní úsilie sústrediť sa s cieľom dosiahnuť vnútornú prázdnotu. Iní ju uzákoňujú do obradných postojov a slov. V podvedomí mnohých kresťanov je modlitba činnosťou,(2710) ktorá je nezlučiteľná so všetkým tým, čo majú robiť: nemajú čas. Tí, čo hľadajú Boha v modlitbe, sa rýchlo znechutia, lebo nevedia, že modlitba pochádza aj od Ducha Svätého, a nielen od nich samých.
2727 Musíme čeliť aj spôsobom zmýšľania „tohto sveta“. Ak nebudeme ostražití, preniknú do nás. Napríklad, pravdivé je vraj len to, čo sa dá overiť rozumom a vedou (modlitba je však tajomstvo,(37) ktoré presahuje naše vedomie i podvedomie); dôležité sú len hodnoty výroby a zisku (keďže modlitba je neproduktívna, je neužitočná); zmyselnosť a pohodlie sa pokladajú za kritériá pravdy, dobra a krásy(2500) (modlitba však ako „láska ku Kráse“ [filokália] je uchvátená slávou živého a pravého Boha); napokon modlitba ako reakcia proti aktivizmu (ktorý pripisuje prvoradý význam činnosti) je predstavovaná ako útek zo sveta (kresťanská modlitba však nie je ani únikom z dejín, ani rozchodom so životom).
2728 Napokon náš boj musí čeliť tomu, čo pociťujeme ako naše neúspechy v modlitbe: znechutenie pre našu suchopárnosť, zármutok nad tým, že nedávame Pánovi všetko, lebo máme „veľký majetok“ (Mk 10,22), sklamanie z toho, že nie sme vypočutí podľa našej vôle, zranenie našej pýchy, ktorá sa zatvrdzuje preto, že sme nehodní hriešnici, alergia na modlitbu ako na nezaslúžený dar. Záver je vždy ten istý: Načo sa modliť? Aby sme tieto prekážky prekonali, treba bojovať pokorne, s dôverou a vytrvalosťou.