SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: ŠTVRTÁ ČASŤ KRESŤANSKÁ MODLITBA
     oddiel: PRVÝ ODDIEL MODLITBA V KRESŤANSKOM ŽIVOTE
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA ZJAVENIE MODLITBY
    článok: 1. článok V STAROM ZÁKONE
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

1. článok V STAROM ZÁKONE

2568 Zjavenie modlitby(410) sa v Starom zákone uskutočňuje medzi pádom a pozdvihnutím človeka, medzi bolestným zvolaním Boha na svoje prvé dieťa: „Kde si?… Čo si to urobila?“(1736) (Gn 3,9.13) a odpoveďou jednorodeného Syna pri jeho príchode na svet: „Hľa, prichádzam…, aby som plnil tvoju vôľu Bože“ (Hebr 10,7). Tak je modlitba spojená s dejinami ľudí, je vzťahom k Bohu v udalostiach dejín.(2738)

zobraziť celéSTVORENIE – PRAMEŇ MODLITBY

2569 Človek sa modlí,(288) vychádzajúc predovšetkým zo skutočností stvorenia. Prvých deväť kapitol knihy Genezis opisuje tento vzťah k Bohu ako Ábelovu obetu prvotín zo stáda, ako Enochovo vzývanie Božieho mena, ako „chodenie s Bohom“. Noemova obeta je Bohu „príjemná“.(58) Boh ho požehnáva a skrze neho požehnáva celé stvorenie, lebo jeho srdce je spravodlivé a bezúhonné: aj on „kráčal s Bohom“. Tomuto druhu modlitby sa venuje množstvo spravodlivých vo všetkých náboženstvách.
Boh vo svojej trvalej zmluve so všetkými živými bytosťami vždy volá ľudí, aby sa k nemu modlili.(59) Ale modlitbu v Starom zákone Boh zjavuje predovšetkým od čias nášho praotca Abraháma.

zobraziť celéPRISĽÚBENIE A MODLITBA VIERY

2570 Len čo ho Boh vyzve, Abrahám sa vydáva na cestu, „ako mu to rozkázal Pán“ (Gn 12,4). Jeho srdce je úplne „podriadené slovu“, poslúcha. Počúvanie srdca, ktoré sa rozhoduje podľa Boha,(145) je pre modlitbu podstatné, kým slová majú význam iba vo vzťahu k nemu. Abrahámova modlitba sa však vyjadruje predovšetkým skutkami: všade, kde sa zastaví, tento muž mlčania stavia Pánovi oltár. Až neskôr sa objaví jeho prvá slovná modlitba: zastretá sťažnosť pripomínajúca Bohu jeho prisľúbenia, ktoré akoby sa neplnili. Takto sa už od začiatku ukazuje jeden z aspektov drámy modlitby: skúška viery v Božiu vernosť.

2571 Pretože patriarcha Abrahám uveril Bohu a kráča v jeho prítomnosti a podľa zmluvy s ním, je pripravený prijať do svojho stanu svojho tajomného Hosťa:(494) je to obdivuhodné pohostinstvo v Mamre, predohra zvestovania pravého Syna prisľúbenia. Keďže Boh sa mu zdôveril so svojím plánom, Abrahámovo srdce je od tej chvíle v súlade so súcitom svojho Pána s ľuďmi a odvažuje sa prihovárať za nich so smelou dôverou. (2635)

2572 Ako posledné očistenie jeho viery sa žiada od Abraháma, „ktorý dostal prisľúbenia“ (Hebr 11,17), aby obetoval syna, ktorého mu dal Boh. Jeho viera neochabuje: „Boh si obstará baránka na zápalnú obetu“ (Gn 22,8); „usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť“ (Hebr 11,19). Takto sa otec veriacich stáva podobným Otcovi, ktorý neušetrí vlastného Syna, ale vydá ho za nás všetkých. (603) Modlitba obnovuje v človekovi podobnosť s Bohom a dáva mu účasť na moci Božej lásky, ktorá dáva spásu mnohým.

2573 Boh obnovuje svoje prisľúbenie Jakubovi, praotcovi dvanástich kmeňov Izraela. Prv než mal Jakub čeliť svojmu bratovi Ezauovi, bojuje celú noc s „niekým“ tajomným, ktorý odmieta prezradiť svoje meno, ale požehná ho skôr, ako ho na svitaní opustí. Duchovná tradícia Cirkvi videla v tomto rozprávaní symbol modlitby ako zápasu viery a víťazstva vytrvalosti. (162)

zobraziť celéMOJŽIŠ A MODLITBA SPROSTREDKOVATEĽA

2574 Keď sa začína uskutočňovať prisľúbenie (Paschou, exodom, čiže východom z Egypta, darom Zákona a uzavretím Zmluvy),(62) Mojžišova modlitba je úchvatným obrazom modlitby príhovoru, ktorá sa naplno uskutoční v tom, ktorý je „jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš“ (1Tim 2,5).

2575 Aj tu Boh prichádza prvý.(205) Volá na Mojžiša z horiaceho kra. Táto udalosť zostane jedným z prvotných predobrazov modlitby v židovskej i kresťanskej duchovnej tradícii. Veď ak „Boh Abraháma, Izáka a Jakuba“ volá svojho služobníka Mojžiša, je to preto, že je živým Bohom, ktorý chce, aby ľudia žili. Zjavuje sa, aby ich spasil, ale nie sám ani proti ich vôli: povoláva Mojžiša, aby ho poslal, aby ho pridružil k svojmu súcitu, k svojmu dielu spásy. V tomto poslaní je akoby úpenlivá Božia prosba a Mojžiš po dlhej diskusii prispôsobí svoju vôľu vôli Boha Spasiteľa. Ale v tomto rozhovore, v ktorom sa Boh zdôveruje, sa Mojžiš učí aj modliť: zdráha sa, namieta a predovšetkým kladie otázky. A práve v odpovedi na jeho otázku mu Pán prezradí svoje nevýslovné meno, ktoré sa zjaví v jeho veľkých skutkoch.

2576 Teda „Pán sa rozprával s Mojžišom z tváre do tváre,(555) ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33,11). Mojžišova modlitba je typická pre kontemplatívnu modlitbu, vďaka ktorej je Boží služobník verný svojmu poslaniu. Mojžiš sa často a dlho „rozpráva“ s Pánom, vystupuje na vrch, aby ho počúval a naliehavo prosil, a potom zostupuje k ľudu, aby mu opakoval slová jeho Boha a aby ho viedol: „V celom mojom dome on je najvernejší a ja sa s ním rozprávam od úst k ústam, otvorene, a nie v hádankách“ (Nm 12,7-8); veď „Mojžiš bol mužom veľmi tichým, tichším ako všetci ostatní ľudia na svete“ (Nm 12,3).

2577 V tomto dôvernom vzťahu k vernému Bohu, ktorý je zhovievavý a veľmi milostivý, (210) Mojžiš čerpal silu a húževnatosť na svoje orodovanie. Neprosí za seba, ale za ľud, ktorý si Boh získal. Mojžiš oroduje už počas boja s Amalekitmi alebo aby dosiahol Máriino uzdravenie. (2635) Ale najmä po odpadnutí ľudu „si stal v prielome“ pred Boha (Ž106,23), aby zachránil ľud. Dôvody jeho modlitby (orodovanie je tiež tajomný zápas) budú podnecovať odvahu veľkých postáv modlitby židovského ľudu, ako aj Cirkvi:(214) Boh je láska, a teda je spravodlivý a verný; nemôže si protirečiť, musí sa rozpamätať na svoje obdivuhodné skutky; ide o jeho slávu, nemôže opustiť tento ľud, ktorý nesie jeho meno.

zobraziť celéDÁVID A KRÁĽOVA MODLITBA

2578 Modlitba Božieho ľudu sa bude rozvíjať v tieni Božieho príbytku, t. j. Archy zmluvy a neskôr Chrámu. Predovšetkým vodcovia ľudu – pastieri ľudu a proroci – budú ho učiť modliť sa. Samuel ako dieťa sa musel naučiť od svojej matky Anny, ako „stáť pred Pánom“, a od kňaza Héliho, ako počúvať Pánovo slovo: „Hovor, Pane, tvoj služobník počúva“ (1Sam 3,9-10). Neskôr aj on spozná cenu a dôležitosť modlitby orodovania: „Aj odo mňa nech je ďaleko, žeby som sa prehrešil proti Pánovi a žeby som sa prestal za vás modliť! Ba budem vás učiť dobrej a pravej ceste“ (1Sam 12,23).

2579 Dávid je v plnom zmysle slova kráľom(709) „podľa Božieho srdca“, pastierom ľudu, ktorý sa modlí za svoj ľud a v jeho mene, je ten, ktorého oddanosť Božej vôli, oslava Boha a kajúcnosť budú vzorom modlitby pre ľud. Jeho modlitba, modlitba Božieho pomazaného,(436) je vernou oddanosťou Božiemu prisľúbeniu, láskyplnou a radostnou dôverou v toho, ktorý jediný je Kráľ a Pán. V žalmoch je Dávid, inšpirovaný Duchom Svätým, prvým prorokom židovskej a kresťanskej modlitby. Modlitba Ježiša Krista, pravého Mesiáša a Dávidovho syna, zjaví a naplní zmysel tejto modlitby.

2580 Jeruzalemský chrám, dom modlitby,(583) ktorý chcel vybudovať Dávid, bude dielom jeho syna Šalamúna. Modlitba posviacky chrámu sa opiera o Božie prisľúbenie a o Božiu zmluvu, o účinnú prítomnosť Božieho mena uprostred svojho ľudu a o pripamätanie si obdivuhodných skutkov pri východe z Egypta (exodus). Kráľ pritom dvíha ruky k nebu a prosí Pána za seba, za všetok ľud, za budúce pokolenia, za odpustenie ich hriechov a za ich každodenné potreby, aby všetky národy vedeli, že Pán je jediný Boh a že srdce jeho ľudu celkom patrí jemu.

zobraziť celéELIÁŠ, PROROCI A OBRÁTENIE SRDCA

2581 Chrám mal byť pre Boží ľud miestom jeho výchovy k modlitbe: púte, sviatky, obety, večerná obeť, kadidlo, „predkladné“ chleby, všetky tieto znaky svätosti a slávy najvyššieho(1150) a celkom blízkeho Boha boli výzvami na modlitbu a cestami modlitby. Lenže obradnosť často strhávala ľud k príliš vonkajšiemu kultu. Bola potrebná výchova vo viere a obrátenie srdca. To bolo poslaním prorokov pred vyhnanstvom i po ňom.

2582 Eliáš je otcom prorokov, je z pokolenia tých, ktorí hľadajú Boha, ktorí hľadajú jeho tvár. Eliášovo meno – „Pán je môj Boh“ – ohlasuje volanie ľudu, ktoré je odpoveďou na prorokovu modlitbu na vrchu Karmel. Svätý Jakub sa odvoláva na Eliáša, aby nás povzbudil k modlitbe: „Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého“ (Jak 5,16b).

2583 Keď sa Eliáš vo svojom útulku pri potoku Karit naučil milosrdenstvu , učí vdovu zo Sarepty viere v Božie slovo a potvrdzuje túto vieru svojou naliehavou modlitbou: Boh vracia k životu syna vdovy.
Počas obety na vrchu Karmel, ktorá bola rozhodujúcou skúškou viery Božieho ľudu,(696) na Eliášovu prosbu, „keď už bol čas [večernej] obety“, Pánov oheň strávi zápalnú obetu. Eliášove slová: „Vyslyš ma, Pane, vyslyš ma!“ (1Kr 18,37) preberajú východné liturgie v eucharistickej epikléze.
A keď sa nakoniec Eliáš znovu vydal púšťou na miesto, kde sa živý a pravý Boh zjavil svojmu ľudu, uchýlil sa podobne ako Mojžiš do „jaskyne“, kým „neprešla“ tajomná prítomnosť Boha. Ale až na vrchu Premenenia sa ukáže ten, ktorého tvár obaja hľadali: (555) poznanie Božej slávy žiari na tvári ukrižovaného a vzkrieseného Krista.

2584 Proroci čerpajú svetlo a silu(2709) na svoje poslanie v samote s Bohom. Ich modlitba nie je útekom z neverného sveta, ale počúvaním Božieho slova, niekedy sporom alebo nárekom, vždy však orodovaním, ktoré očakáva a pripravuje zásah Boha Spasiteľa, Pána dejín.

zobraziť celéŽALMY, MODLITBA ZHROMAŽDENIA

2585 Od čias Dávida až do príchodu Mesiáša(1093) sväté knihy obsahujú texty modlitieb, ktoré svedčia o tom, ako sa stále viac prehlbovala modlitba za seba i za iných. Žalmy boli postupne zhromaždené do zbierky piatich kníh. Žalmy (alebo „Chvály“) sú vrcholným dielom modlitby v Starom zákone.

2586 Žalmy živia a vyjadrujú modlitbu Božieho ľudu ako zhromaždenia pri príležitosti veľkých sviatkov v Jeruzaleme a každú sobotu v synagógach. Táto modlitba je nerozlučne osobná i spoločná. Týka sa tých, čo sa modlia, i všetkých ľudí. Vystupuje zo Svätej zeme a zo spoločenstiev v diaspóre, ale objíma všetko stvorenstvo. Pripomína minulé spasiteľné udalosti a siaha až do zavŕšenia dejín. Pripomína Božie prisľúbenia, ktoré sa už splnili, a očakáva Mesiáša, ktorý ich definitívne splní. Žalmy, ktoré sa Kristus modlil a ktoré sa v ňom splnili, zostávajú základné pre modlitbu jeho Cirkvi. (1177)

2587 Žaltár (zbierka žalmov) je kniha, v ktorej sa Božie slovo stáva modlitbou človeka. V iných knihách Starého zákona „slová ohlasujú skutky [vykonané Bohom pre ľudí] a objasňujú tajomstvo, ktoré je v nich obsiahnuté“. V Knihe žalmov slová žalmistu, spievané Bohu, vyjadrujú jeho spasiteľné diela. Ten istý Duch inšpiruje Božie dielo i odpoveď človeka. Kristus oboje spojí. V ňom nás žalmy neprestávajú učiť modliť sa.(2641)

2588 Mnohotvárne výrazové formy modlitby žalmov nadobúdajú svoju podobu v chrámovej liturgii a zároveň v srdci človeka. Žalmy, či už ide o chválospev, žalospev alebo vďakyvzdanie, o individuálnu alebo spoločnú prosbu, o kráľovský alebo pútnický spev, o poučné (sapienciálne) rozjímanie, sú zrkadlom veľkých Božích skutkov v dejinách jeho ľudu i zrkadlom ľudských situácií, ktoré žalmista prežíva. Niektorý žalm môže odzrkadľovať minulú udalosť, ale je taký jednoduchý, že sa ho pravdivo môžu modliť ľudia všetkých stavov a všetkých čias.

2589 V žalmoch sú niektoré stále črty: jednoduchosť a spontánnosť modlitby; túžba po samom Bohu prostredníctvom všetkého a so všetkým, čo je vo stvorení dobré; nepríjemná situácia veriaceho, ktorý vo svojej uprednostňujúcej láske k Pánovi je vydaný napospas množstvu nepriateľov a pokušení a v očakávaní toho, čo urobí verný Boh, je istý o jeho láske a odovzdaný do jeho vôle. Modlitba žalmov je vždy preniknutá chválou,(304) a preto názov tejto zbierky dobre zodpovedá tomu, čo nám ponúka: „Chvály“. Keďže zbierka žalmov je zostavená pre kult zhromaždenia, zaznieva v nej výzva na modlitbu a spieva sa na ňu odpoveď: „Hallelu-Jah“ (Aleluja) – „Chváľte Pána!“
„Čo je milšie ako žalm? Preto krásne hovorí sám Dávid: ,Chváľte Pána, lebo žalm je dobrý; nášmu Bohu nech znie radostná a krásna chvála: Žalm je totiž zvelebovaním zo strany národa, oslavou Boha, chválospevom ľudu, jasotom všetkých, rečou všetkých vecí, hlasom Cirkvi, ľubozvučným vyznaním viery.“

zobraziť celéZhrnutie

2590 „Modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá.“

2591 Boh neúnavne volá každého človeka na tajomné stretnutie so sebou. Modlitba sprevádza celé dejiny spásy ako vzájomné volanie, ktorým sa Boh obracia na človeka a človek na Boha.

2592 Abrahámova a Jakubova modlitba sa javí ako zápas viery, ktorá dôveruje v Božiu vernosť a je si istá víťazstvom, ktoré je prisľúbené za vytrvalosť.

2593 Mojžišova modlitba je odpoveďou na iniciatívu živého Boha v prospech spásy jeho ľudu. Je predobrazom modlitby príhovoru jediného prostredníka, Ježiša Krista.

2594 Modlitba Božieho ľudu sa rozvíja v tieni Božieho príbytku, t. j. Archy zmluvy a potom Chrámu, pod vedením pastierov ľudu, najmä kráľa Dávida, a prorokov.

2595 Proroci vyzývajú na obrátenie srdca, a hoci, ako Eliáš, vrúcne hľadajú Božiu tvár, prihovárajú sa za ľud.

2596 Žalmy sú vrcholným dielom modlitby v Starom zákone. Majú dve neoddeliteľné zložky: osobnú a spoločenskú. Vzťahujú sa na všetky rozmery dejín, lebo pripamätúvajú Božie prisľúbenia, ktoré sa už splnili, a dúfajú v príchod Mesiáša.

2597 Žalmy, ktoré sa Kristus modlil a ktoré sa v ňom splnili, sú základným a trvalým prvkom modlitby jeho Cirkvi. Sú vhodné pre ľudí všetkých stavov a všetkých čias.