SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: ŠTVRTÁ ČASŤ KRESŤANSKÁ MODLITBA
     oddiel: PRVÝ ODDIEL MODLITBA V KRESŤANSKOM ŽIVOTE
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA ZJAVENIE MODLITBY
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

PRVÁ KAPITOLA ZJAVENIE MODLITBY

zobraziť celéVŠEOBECNÉ POVOLANIE K MODLITBE

2566 Človek hľadá Boha. Stvorením Boh povoláva každé bytie z ničoty k jestvovaniu. Človek, ovenčený „slávou a cťou“(296) (Ž8,6), je – po anjeloch – schopný uznať, že Pánovo meno je „vznešené… na celej zemi“ (Ž8,2). Aj po tom, čo človek hriechom stratil podobnosť s Bohom,(355) zostáva „na obraz“ svojho Stvoriteľa. Zachováva si túžbu(28) po tom, ktorý ho volá k jestvovaniu. Všetky náboženstvá svedčia o tomto bytostnom hľadaní človeka.

2567 Boh prvý volá človeka. Či už človek zabudne na svojho Stvoriteľa alebo sa skrýva ďaleko od jeho tváre, či sa už ženie za svojimi idolmi, alebo obviňuje božstvo, že ho opustilo, živý a pravý Boh neúnavne volá každého človeka k tajomnému stretnutiu v modlitbe.(30) Tento krok lásky verného Boha je v modlitbe vždy prvý, krok človeka je vždy odpoveďou. Postupne ako sa Boh zjavuje a zjavuje človeka jemu samému,(142) modlitba sa javí ako vzájomné volanie, ako dráma zmluvy. Táto dráma prostredníctvom slov a skutkov angažuje srdce. Odhaľuje sa v priebehu celých dejín spásy.

zobraziť celé1. článok V STAROM ZÁKONE

2568 Zjavenie modlitby(410) sa v Starom zákone uskutočňuje medzi pádom a pozdvihnutím človeka, medzi bolestným zvolaním Boha na svoje prvé dieťa: „Kde si?… Čo si to urobila?“(1736) (Gn 3,9.13) a odpoveďou jednorodeného Syna pri jeho príchode na svet: „Hľa, prichádzam…, aby som plnil tvoju vôľu Bože“ (Hebr 10,7). Tak je modlitba spojená s dejinami ľudí, je vzťahom k Bohu v udalostiach dejín.(2738)

zobraziť celéSTVORENIE – PRAMEŇ MODLITBY

2569 Človek sa modlí,(288) vychádzajúc predovšetkým zo skutočností stvorenia. Prvých deväť kapitol knihy Genezis opisuje tento vzťah k Bohu ako Ábelovu obetu prvotín zo stáda, ako Enochovo vzývanie Božieho mena, ako „chodenie s Bohom“. Noemova obeta je Bohu „príjemná“.(58) Boh ho požehnáva a skrze neho požehnáva celé stvorenie, lebo jeho srdce je spravodlivé a bezúhonné: aj on „kráčal s Bohom“. Tomuto druhu modlitby sa venuje množstvo spravodlivých vo všetkých náboženstvách.
Boh vo svojej trvalej zmluve so všetkými živými bytosťami vždy volá ľudí, aby sa k nemu modlili.(59) Ale modlitbu v Starom zákone Boh zjavuje predovšetkým od čias nášho praotca Abraháma.

zobraziť celéPRISĽÚBENIE A MODLITBA VIERY

2570 Len čo ho Boh vyzve, Abrahám sa vydáva na cestu, „ako mu to rozkázal Pán“ (Gn 12,4). Jeho srdce je úplne „podriadené slovu“, poslúcha. Počúvanie srdca, ktoré sa rozhoduje podľa Boha,(145) je pre modlitbu podstatné, kým slová majú význam iba vo vzťahu k nemu. Abrahámova modlitba sa však vyjadruje predovšetkým skutkami: všade, kde sa zastaví, tento muž mlčania stavia Pánovi oltár. Až neskôr sa objaví jeho prvá slovná modlitba: zastretá sťažnosť pripomínajúca Bohu jeho prisľúbenia, ktoré akoby sa neplnili. Takto sa už od začiatku ukazuje jeden z aspektov drámy modlitby: skúška viery v Božiu vernosť.

2571 Pretože patriarcha Abrahám uveril Bohu a kráča v jeho prítomnosti a podľa zmluvy s ním, je pripravený prijať do svojho stanu svojho tajomného Hosťa:(494) je to obdivuhodné pohostinstvo v Mamre, predohra zvestovania pravého Syna prisľúbenia. Keďže Boh sa mu zdôveril so svojím plánom, Abrahámovo srdce je od tej chvíle v súlade so súcitom svojho Pána s ľuďmi a odvažuje sa prihovárať za nich so smelou dôverou. (2635)

2572 Ako posledné očistenie jeho viery sa žiada od Abraháma, „ktorý dostal prisľúbenia“ (Hebr 11,17), aby obetoval syna, ktorého mu dal Boh. Jeho viera neochabuje: „Boh si obstará baránka na zápalnú obetu“ (Gn 22,8); „usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť“ (Hebr 11,19). Takto sa otec veriacich stáva podobným Otcovi, ktorý neušetrí vlastného Syna, ale vydá ho za nás všetkých. (603) Modlitba obnovuje v človekovi podobnosť s Bohom a dáva mu účasť na moci Božej lásky, ktorá dáva spásu mnohým.

2573 Boh obnovuje svoje prisľúbenie Jakubovi, praotcovi dvanástich kmeňov Izraela. Prv než mal Jakub čeliť svojmu bratovi Ezauovi, bojuje celú noc s „niekým“ tajomným, ktorý odmieta prezradiť svoje meno, ale požehná ho skôr, ako ho na svitaní opustí. Duchovná tradícia Cirkvi videla v tomto rozprávaní symbol modlitby ako zápasu viery a víťazstva vytrvalosti. (162)

zobraziť celéMOJŽIŠ A MODLITBA SPROSTREDKOVATEĽA

2574 Keď sa začína uskutočňovať prisľúbenie (Paschou, exodom, čiže východom z Egypta, darom Zákona a uzavretím Zmluvy),(62) Mojžišova modlitba je úchvatným obrazom modlitby príhovoru, ktorá sa naplno uskutoční v tom, ktorý je „jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš“ (1Tim 2,5).

2575 Aj tu Boh prichádza prvý.(205) Volá na Mojžiša z horiaceho kra. Táto udalosť zostane jedným z prvotných predobrazov modlitby v židovskej i kresťanskej duchovnej tradícii. Veď ak „Boh Abraháma, Izáka a Jakuba“ volá svojho služobníka Mojžiša, je to preto, že je živým Bohom, ktorý chce, aby ľudia žili. Zjavuje sa, aby ich spasil, ale nie sám ani proti ich vôli: povoláva Mojžiša, aby ho poslal, aby ho pridružil k svojmu súcitu, k svojmu dielu spásy. V tomto poslaní je akoby úpenlivá Božia prosba a Mojžiš po dlhej diskusii prispôsobí svoju vôľu vôli Boha Spasiteľa. Ale v tomto rozhovore, v ktorom sa Boh zdôveruje, sa Mojžiš učí aj modliť: zdráha sa, namieta a predovšetkým kladie otázky. A práve v odpovedi na jeho otázku mu Pán prezradí svoje nevýslovné meno, ktoré sa zjaví v jeho veľkých skutkoch.

2576 Teda „Pán sa rozprával s Mojžišom z tváre do tváre,(555) ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33,11). Mojžišova modlitba je typická pre kontemplatívnu modlitbu, vďaka ktorej je Boží služobník verný svojmu poslaniu. Mojžiš sa často a dlho „rozpráva“ s Pánom, vystupuje na vrch, aby ho počúval a naliehavo prosil, a potom zostupuje k ľudu, aby mu opakoval slová jeho Boha a aby ho viedol: „V celom mojom dome on je najvernejší a ja sa s ním rozprávam od úst k ústam, otvorene, a nie v hádankách“ (Nm 12,7-8); veď „Mojžiš bol mužom veľmi tichým, tichším ako všetci ostatní ľudia na svete“ (Nm 12,3).

2577 V tomto dôvernom vzťahu k vernému Bohu, ktorý je zhovievavý a veľmi milostivý, (210) Mojžiš čerpal silu a húževnatosť na svoje orodovanie. Neprosí za seba, ale za ľud, ktorý si Boh získal. Mojžiš oroduje už počas boja s Amalekitmi alebo aby dosiahol Máriino uzdravenie. (2635) Ale najmä po odpadnutí ľudu „si stal v prielome“ pred Boha (Ž106,23), aby zachránil ľud. Dôvody jeho modlitby (orodovanie je tiež tajomný zápas) budú podnecovať odvahu veľkých postáv modlitby židovského ľudu, ako aj Cirkvi:(214) Boh je láska, a teda je spravodlivý a verný; nemôže si protirečiť, musí sa rozpamätať na svoje obdivuhodné skutky; ide o jeho slávu, nemôže opustiť tento ľud, ktorý nesie jeho meno.

zobraziť celéDÁVID A KRÁĽOVA MODLITBA

2578 Modlitba Božieho ľudu sa bude rozvíjať v tieni Božieho príbytku, t. j. Archy zmluvy a neskôr Chrámu. Predovšetkým vodcovia ľudu – pastieri ľudu a proroci – budú ho učiť modliť sa. Samuel ako dieťa sa musel naučiť od svojej matky Anny, ako „stáť pred Pánom“, a od kňaza Héliho, ako počúvať Pánovo slovo: „Hovor, Pane, tvoj služobník počúva“ (1Sam 3,9-10). Neskôr aj on spozná cenu a dôležitosť modlitby orodovania: „Aj odo mňa nech je ďaleko, žeby som sa prehrešil proti Pánovi a žeby som sa prestal za vás modliť! Ba budem vás učiť dobrej a pravej ceste“ (1Sam 12,23).

2579 Dávid je v plnom zmysle slova kráľom(709) „podľa Božieho srdca“, pastierom ľudu, ktorý sa modlí za svoj ľud a v jeho mene, je ten, ktorého oddanosť Božej vôli, oslava Boha a kajúcnosť budú vzorom modlitby pre ľud. Jeho modlitba, modlitba Božieho pomazaného,(436) je vernou oddanosťou Božiemu prisľúbeniu, láskyplnou a radostnou dôverou v toho, ktorý jediný je Kráľ a Pán. V žalmoch je Dávid, inšpirovaný Duchom Svätým, prvým prorokom židovskej a kresťanskej modlitby. Modlitba Ježiša Krista, pravého Mesiáša a Dávidovho syna, zjaví a naplní zmysel tejto modlitby.

2580 Jeruzalemský chrám, dom modlitby,(583) ktorý chcel vybudovať Dávid, bude dielom jeho syna Šalamúna. Modlitba posviacky chrámu sa opiera o Božie prisľúbenie a o Božiu zmluvu, o účinnú prítomnosť Božieho mena uprostred svojho ľudu a o pripamätanie si obdivuhodných skutkov pri východe z Egypta (exodus). Kráľ pritom dvíha ruky k nebu a prosí Pána za seba, za všetok ľud, za budúce pokolenia, za odpustenie ich hriechov a za ich každodenné potreby, aby všetky národy vedeli, že Pán je jediný Boh a že srdce jeho ľudu celkom patrí jemu.

zobraziť celéELIÁŠ, PROROCI A OBRÁTENIE SRDCA

2581 Chrám mal byť pre Boží ľud miestom jeho výchovy k modlitbe: púte, sviatky, obety, večerná obeť, kadidlo, „predkladné“ chleby, všetky tieto znaky svätosti a slávy najvyššieho(1150) a celkom blízkeho Boha boli výzvami na modlitbu a cestami modlitby. Lenže obradnosť často strhávala ľud k príliš vonkajšiemu kultu. Bola potrebná výchova vo viere a obrátenie srdca. To bolo poslaním prorokov pred vyhnanstvom i po ňom.

2582 Eliáš je otcom prorokov, je z pokolenia tých, ktorí hľadajú Boha, ktorí hľadajú jeho tvár. Eliášovo meno – „Pán je môj Boh“ – ohlasuje volanie ľudu, ktoré je odpoveďou na prorokovu modlitbu na vrchu Karmel. Svätý Jakub sa odvoláva na Eliáša, aby nás povzbudil k modlitbe: „Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého“ (Jak 5,16b).

2583 Keď sa Eliáš vo svojom útulku pri potoku Karit naučil milosrdenstvu , učí vdovu zo Sarepty viere v Božie slovo a potvrdzuje túto vieru svojou naliehavou modlitbou: Boh vracia k životu syna vdovy.
Počas obety na vrchu Karmel, ktorá bola rozhodujúcou skúškou viery Božieho ľudu,(696) na Eliášovu prosbu, „keď už bol čas [večernej] obety“, Pánov oheň strávi zápalnú obetu. Eliášove slová: „Vyslyš ma, Pane, vyslyš ma!“ (1Kr 18,37) preberajú východné liturgie v eucharistickej epikléze.
A keď sa nakoniec Eliáš znovu vydal púšťou na miesto, kde sa živý a pravý Boh zjavil svojmu ľudu, uchýlil sa podobne ako Mojžiš do „jaskyne“, kým „neprešla“ tajomná prítomnosť Boha. Ale až na vrchu Premenenia sa ukáže ten, ktorého tvár obaja hľadali: (555) poznanie Božej slávy žiari na tvári ukrižovaného a vzkrieseného Krista.

2584 Proroci čerpajú svetlo a silu(2709) na svoje poslanie v samote s Bohom. Ich modlitba nie je útekom z neverného sveta, ale počúvaním Božieho slova, niekedy sporom alebo nárekom, vždy však orodovaním, ktoré očakáva a pripravuje zásah Boha Spasiteľa, Pána dejín.

zobraziť celéŽALMY, MODLITBA ZHROMAŽDENIA

2585 Od čias Dávida až do príchodu Mesiáša(1093) sväté knihy obsahujú texty modlitieb, ktoré svedčia o tom, ako sa stále viac prehlbovala modlitba za seba i za iných. Žalmy boli postupne zhromaždené do zbierky piatich kníh. Žalmy (alebo „Chvály“) sú vrcholným dielom modlitby v Starom zákone.

2586 Žalmy živia a vyjadrujú modlitbu Božieho ľudu ako zhromaždenia pri príležitosti veľkých sviatkov v Jeruzaleme a každú sobotu v synagógach. Táto modlitba je nerozlučne osobná i spoločná. Týka sa tých, čo sa modlia, i všetkých ľudí. Vystupuje zo Svätej zeme a zo spoločenstiev v diaspóre, ale objíma všetko stvorenstvo. Pripomína minulé spasiteľné udalosti a siaha až do zavŕšenia dejín. Pripomína Božie prisľúbenia, ktoré sa už splnili, a očakáva Mesiáša, ktorý ich definitívne splní. Žalmy, ktoré sa Kristus modlil a ktoré sa v ňom splnili, zostávajú základné pre modlitbu jeho Cirkvi. (1177)

2587 Žaltár (zbierka žalmov) je kniha, v ktorej sa Božie slovo stáva modlitbou človeka. V iných knihách Starého zákona „slová ohlasujú skutky [vykonané Bohom pre ľudí] a objasňujú tajomstvo, ktoré je v nich obsiahnuté“. V Knihe žalmov slová žalmistu, spievané Bohu, vyjadrujú jeho spasiteľné diela. Ten istý Duch inšpiruje Božie dielo i odpoveď človeka. Kristus oboje spojí. V ňom nás žalmy neprestávajú učiť modliť sa.(2641)

2588 Mnohotvárne výrazové formy modlitby žalmov nadobúdajú svoju podobu v chrámovej liturgii a zároveň v srdci človeka. Žalmy, či už ide o chválospev, žalospev alebo vďakyvzdanie, o individuálnu alebo spoločnú prosbu, o kráľovský alebo pútnický spev, o poučné (sapienciálne) rozjímanie, sú zrkadlom veľkých Božích skutkov v dejinách jeho ľudu i zrkadlom ľudských situácií, ktoré žalmista prežíva. Niektorý žalm môže odzrkadľovať minulú udalosť, ale je taký jednoduchý, že sa ho pravdivo môžu modliť ľudia všetkých stavov a všetkých čias.

2589 V žalmoch sú niektoré stále črty: jednoduchosť a spontánnosť modlitby; túžba po samom Bohu prostredníctvom všetkého a so všetkým, čo je vo stvorení dobré; nepríjemná situácia veriaceho, ktorý vo svojej uprednostňujúcej láske k Pánovi je vydaný napospas množstvu nepriateľov a pokušení a v očakávaní toho, čo urobí verný Boh, je istý o jeho láske a odovzdaný do jeho vôle. Modlitba žalmov je vždy preniknutá chválou,(304) a preto názov tejto zbierky dobre zodpovedá tomu, čo nám ponúka: „Chvály“. Keďže zbierka žalmov je zostavená pre kult zhromaždenia, zaznieva v nej výzva na modlitbu a spieva sa na ňu odpoveď: „Hallelu-Jah“ (Aleluja) – „Chváľte Pána!“
„Čo je milšie ako žalm? Preto krásne hovorí sám Dávid: ,Chváľte Pána, lebo žalm je dobrý; nášmu Bohu nech znie radostná a krásna chvála: Žalm je totiž zvelebovaním zo strany národa, oslavou Boha, chválospevom ľudu, jasotom všetkých, rečou všetkých vecí, hlasom Cirkvi, ľubozvučným vyznaním viery.“

zobraziť celéZhrnutie

2590 „Modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá.“

2591 Boh neúnavne volá každého človeka na tajomné stretnutie so sebou. Modlitba sprevádza celé dejiny spásy ako vzájomné volanie, ktorým sa Boh obracia na človeka a človek na Boha.

2592 Abrahámova a Jakubova modlitba sa javí ako zápas viery, ktorá dôveruje v Božiu vernosť a je si istá víťazstvom, ktoré je prisľúbené za vytrvalosť.

2593 Mojžišova modlitba je odpoveďou na iniciatívu živého Boha v prospech spásy jeho ľudu. Je predobrazom modlitby príhovoru jediného prostredníka, Ježiša Krista.

2594 Modlitba Božieho ľudu sa rozvíja v tieni Božieho príbytku, t. j. Archy zmluvy a potom Chrámu, pod vedením pastierov ľudu, najmä kráľa Dávida, a prorokov.

2595 Proroci vyzývajú na obrátenie srdca, a hoci, ako Eliáš, vrúcne hľadajú Božiu tvár, prihovárajú sa za ľud.

2596 Žalmy sú vrcholným dielom modlitby v Starom zákone. Majú dve neoddeliteľné zložky: osobnú a spoločenskú. Vzťahujú sa na všetky rozmery dejín, lebo pripamätúvajú Božie prisľúbenia, ktoré sa už splnili, a dúfajú v príchod Mesiáša.

2597 Žalmy, ktoré sa Kristus modlil a ktoré sa v ňom splnili, sú základným a trvalým prvkom modlitby jeho Cirkvi. Sú vhodné pre ľudí všetkých stavov a všetkých čias.

zobraziť celé2. článok V PLNOSTI ČASU

2598 Dráma modlitby je nám naplno zjavená v Slove, ktoré sa stalo telom a prebýva medzi nami. Snažiť sa pochopiť jeho modlitbu prostredníctvom toho, čo nám o nej hovoria v evanjeliu jeho svedkovia, znamená priblížiť sa k Svätému, Pánovi Ježišovi, ako k horiacemu kríku: najprv ho pozorovať, ako sa modlí, potom počúvať, ako nás učí modliť sa, aby sme napokon poznali, ako vypočuje našu modlitbu.

zobraziť celéJEŽIŠ SA MODLÍ

2599 Boží Syn, ktorý sa stal synom Panny,(470-473) podľa svojho ľudského srdca sa naučil aj modliť. Formuly modlitby sa učí od svojej matky, ktorá zachovávala vo svojom srdci všetky „veľké veci“, ktoré urobil Všemohúci, a premýšľala o nich. Modlí sa slovami a rytmom (pravidelným opakovaním) modlitby svojho ľudu v nazaretskej synagóge a v Chráme.(584) Ale jeho modlitba vyvierala z oveľa skrytejšieho prameňa, ako to dáva tušiť vo veku dvanástich rokov: „Mám byť tam, kde ide o môjho Otca“ (Lk 2,49). Tu sa začína zjavovať novosť modlitby v plnosti času:(534) synovskú modlitbu, ktorú Otec očakával od svojich detí, sa konečne modlí sám jeho jednorodený Syn vo svojej ľudskej prirodzenosti s ľuďmi a pre ľudí.

2600 Evanjelium podľa svätého Lukáša zdôrazňuje pôsobenie Ducha Svätého a zmysel modlitby v Kristovom poslaní. Ježiš sa modlí pred rozhodujúcimi chvíľami svojho poslania: pred tým, ako o ňom vydá svedectvo Otec pri jeho krste a pri jeho premenení, (535, 554) a pred tým, ako svojím umučením uskutoční plán Otcovej lásky. (612) Modlí sa aj pred rozhodujúcimi chvíľami, s ktorými je spojené poslanie jeho apoštolov: pred vyvolením a povolaním Dvanástich, pred Petrovým vyznaním o ňom,(858, 443) že je „Boží Mesiáš“, a napokon sa modlí, aby viera hlavy apoštolov neochabla v pokušení. Ježišova modlitba pred spasiteľnými skutkami, ktoré od neho žiada Otec, aby ich vykonal, je poníženým a dôveryplným odovzdaním jeho ľudskej vôle do láskyplnej vôle Otca.

2601 „Raz sa [Ježiš] na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ,Pane, nauč nás modliť sa!‘“ (Lk 11,1). Či Kristov učeník netúži modliť sa predovšetkým preto, že vidí modliť sa svojho Učiteľa? Môže sa to teda naučiť od Učiteľa modlitby. Deti sa učia modliť k Otcovi tak, že pozorujú a počúvajú Syna.(2765)

2602 Ježiš sa často uťahuje do ústrania, do samoty, na vrch, najradšej v noci, aby sa modlil. (616) Pretože pri svojom vtelení vzal na seba ľudskú prirodzenosť, vnáša aj ľudí do svojej modlitby a obetuje ich Otcovi, keď obetuje sám seba. On, Slovo, ktoré „si vzalo telo“, má vo svojej ľudskej modlitbe účasť na všetkom, čo zakusujú jeho „bratia“, má súcit s ich slabosťami, aby ich od nich oslobodil. Na to ho Otec poslal. Jeho slová a jeho skutky sú teda viditeľným prejavom jeho modlitby „v skrytosti“.

2603 Evanjelisti zachovali dve výslovnejšie Ježišove modlitby z čias jeho verejného účinkovania. Každá z nich sa začína vzdávaním vďaky.(2637) V prvej Ježiš vyznáva Otca, uznáva ho a zvelebuje, pretože skryl tajomstvá Božieho kráľovstva pred tými, čo sa považujú za múdrych, a zjavil ich „maličkým“ (chudobným z blahoslavenstiev).(2546) Jeho dojatie: „Áno, Otče“ vyjadruje hĺbku jeho srdca, jeho súhlas s tým, „čo sa páči“ Otcovi,(494) a to ako ozvenu slov „Nech sa stane“ jeho Matky vo chvíli jeho počatia a ako predohru toho, čo povie Otcovi vo svojej smrteľnej úzkosti. Celá Ježišova modlitba je v tomto láskyplnom súhlase jeho ľudského srdca s „tajomstvom… vôle“ Otca (Efl ,9).

2604 Druhú Ježišovu modlitbu uvádza svätý Ján pred vzkriesením Lazára. Túto udalosť predchádza vzdávanie vďaky: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul;“ v tom je zahrnuté, že Otec vždy vypočuje jeho prosbu. A Ježiš hneď dodáva: „Ja som vedel, že ma vždy vypočuješ.“ Z toho vyplýva, že Ježiš prosí stále. Tak nám Ježišova modlitba, založená na vzdávaní vďaky, ukazuje, ako máme prosiť: skôr ako je dar udelený, Ježiš sa odovzdáva tomu, ktorý dáva a ktorý dáva seba samého vo svojich daroch. Darca je vzácnejší ako udelený dar; je „poklad“, v ktorom je srdce jeho Syna;(478) dar sa udeľuje „navyše“.
Ježišova „veľkňazská“ modlitba má jedinečné miesto(2746) v ekonómii (uskutočňovaní plánu) spásy. Budeme o nej uvažovať na konci prvého oddielu. Zjavuje totiž stále aktuálnu modlitbu nášho Veľkňaza a zároveň obsahuje to, čo nás Ježiš učí v modlitbe k nášmu Otcovi, ktorú rozvedieme v druhom oddiele.

2605 Keď prišla hodina, v ktorej Ježiš zavŕši plán Otcovej lásky, necháva vytušiť nesmiernu hĺbku svojej synovskej modlitby, a to nielen pred tým, ako sa dobrovoľne vydá: (Lk 22,42), ale aj vo svojich posledných slovách na kríži, kde modlitba a darovanie seba sú jedno: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“(614) (Lk 23,34); „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43); „Žena, hľa, tvoj syn… Hľa, tvoja matka“ (Jn 19,26-27); „Žíznim“ (Jn 19,28); „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34); „Je dokonané“ (Jn 19,30); „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46), až po ten „mocný výkrik“, pri ktorom vydýchol a odovzdal ducha.

2606 V tomto výkriku vteleného Slova(403) sú zhrnuté všetky úzkosti ľudstva všetkých čias, podrobeného hriechu a smrti, všetky prosby a orodovania dejín spásy. A hľa, Otec ich prijíma a nad všetko očakávanie ich vypočuje tým, že vzkriesi svojho Syna.(653) Tak sa napĺňa a završuje dráma modlitby v ekonómii (uskutočňovaní plánu) stvorenia a spásy.(2587) V Kristovi nám žaltár dáva kľúč od tejto drámy. Lebo v „dnešku“ zmŕtvychvstania Otec hovorí: „Ty si môj Syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem“ (Ž2,7-8).
List Hebrejom dramatickými slovami vyjadruje, ako Ježišova modlitba uskutočňuje víťazstvo spásy: „On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú“ (Hebr 5,7-9).

zobraziť celéJEŽIŠ UČÍ MODLIŤ SA

2607 Keď sa Ježiš modlí, už tým nás učí modliť sa.(520) Teologálna (na Boha zameraná) cesta našej modlitby je jeho modlitba k Otcovi. Ale evanjelium nám podáva aj Ježišovo výslovné učenie o modlitbe. Ježiš sa nás ako vychovávateľ ujíma tam, kde sme, a postupne nás vedie k Otcovi. Keď sa Ježiš obracia na zástupy, ktoré ho nasledujú, vychádza z toho, čo už poznajú o modlitbe podľa Starej zmluvy, a otvára ich novosti prichádzajúceho Kráľovstva. Potom im túto novosť zjavuje v podobenstvách. A napokon svojim učeníkom, ktorí majú byť vychovávateľmi modlitby v jeho Cirkvi, bude otvorene hovoriť o Otcovi a o Duchu Svätom.

2608 Už v reči na vrchu Ježiš dôrazne žiada obrátenie srdca:(541, 1430) zmierenie sa s bratom pred prinesením obety na oltár, lásku k nepriateľom a modlitbu za prenasledovateľov, modlitbu k Otcovi „v skrytosti“. (Mt 6,6), modlitbu bez mnohých slov, odpúšťanie z hĺbky srdca v modlitbe, čistotu srdca a hľadanie Kráľovstva. Toto obrátenie je úplne zamerané na Otca, je synovské.

2609 Keď je srdce takto rozhodnuté obrátiť sa, učí sa modliť vo viere.(153) Viera je synovské primknutie sa Bohu bez ohľadu na to, čo cítime a chápeme. Stala sa možnou, lebo milovaný Syn nám otvára prístup k Otcovi.(1814) Môže od nás žiadať, aby sme „hľadali“ a „klopali“, lebo on sám je brána a cesta.

2610 Ako Ježiš prosí Otca a vzdáva mu vďaky prv, než dostane jeho dary, tak aj nás učí tejto synovskej odvahe: „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali“ (Mk 11,24). Taká je sila modlitby. „Všetko je možné tomu, kto verí“ (Mk 9,23) vierou, ktorá „nepochybuje“. (165) Ako Ježiša zarmucuje „nevera“ jeho príbuzných (Mk 6,6) a „malovernosť“ jeho učeníkov (Mt 8,26), tak ho napĺňa údiv nad veľkou vierou rímskeho stotníka a kanaánskej ženy.

2611 Modlitba viery nespočíva len v tom, že hovoríme: „Pane, Pane“, ale v tom, že si pripravíme srdce, aby plnilo Otcovu vôľu(2827) (Mt 7,21). Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby vnášali do modlitby túto starosť o spoluprácu na Božom pláne.

2612 V Ježišovi „sa priblížilo Božie kráľovstvo“ (Mk 1,15). Ježiš povzbudzuje k obráteniu a k viere, ale aj k bedlivosti.(672) V modlitbe učeník bedlí, pozorný voči tomu, ktorý „je“ a ktorý „prichádza“, v spomienke na jeho prvý príchod v krehkom tele a v očakávaní jeho druhého príchodu v sláve. Modlitba učeníkov v spojení s ich Učiteľom je boj,(2725) a keď bedlíme v modlitbe, neupadneme do pokušenia.

2613 Svätý Lukáš nám zanechal tri hlavné podobenstvá o modlitbe:(546)
Prvé, o „neodbytnom priateľovi“, povzbudzuje k naliehavej modlitbe: „Klopte a otvoria vám.“ Tomu, kto takto prosí, nebeský Otec „dá všetko, čo potrebuje,“ a najmä Ducha Svätého, v ktorom sú všetky dary.
Druhé podobenstvo, „o neodbytnej vdove“, sa zameriava na jednu z vlastností modlitby: treba sa stále modliť a neochabovať, a to s trpezlivosťou viery. „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18,8).
Tretie podobenstvo, o „farizejovi a mýtnikovi“, (2559) sa týka poníženosti srdca, ktoré sa modlí: „Bože, buď milostivý mne hriešnikovi“ (Lk 18,13). Cirkev si neprestajne osvojuje túto modlitbu slovami „Kýrie, eléison.“

2614 Keď Ježiš otvorene zveruje svojim učeníkom tajomstvo modlitby k Otcovi, odhaľuje im, aká bude musieť byť ich aj naša modlitba, keď sa vráti k Otcovi vo svojej oslávenej ľudskej prirodzenosti. Nové je teraz „prosiť v jeho mene“. Viera v neho privádza učeníkov k poznaniu Otca,(434) lebo Ježiš je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Viera prináša svoje ovocie v láske: to značí zachovávať jeho slovo, jeho prikázania, zostávať s ním v Otcovi, ktorý nás v ňom miluje až natoľko, že zostáva v nás. Istota, že naše prosby budú vypočuté, sa v tejto Novej zmluve zakladá na Ježišovej modlitbe.

2615 Ba viac, keď je naša modlitba spojená s Ježišovou,(728) Otec nám dá „iného Tešiteľa, aby zostal“ s nami „naveky – Ducha Pravdy“ (Jn 14,16-17). Táto novosť modlitby a jej podmienok sa stáva zjavnou v Ježišovej rozlúčkovej reči. V Duchu Svätom je kresťanská modlitba spoločenstvom lásky s Otcom nielen skrze Krista, ale aj v ňom: „Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16,24).

zobraziť celéJEŽIŠ VYPOČUJE MODLITBU

2616 Modlitba k Ježišovi je ním už vypočutá počas jeho verejného účinkovania, a to prostredníctvom znamení, ktoré anticipujú moc jeho smrti a zmŕtvychvstania. Ježiš vypočuje modlitbu viery(548) vyjadrenú slovami (malomocný, Jairus, Sýrofeničanka, kajúcny zločinec ) alebo mlčky (tí, čo niesli ochrnutého človeka, žena trpiaca na krvotok, ktorá sa dotkla jeho šiat, slzy a voňavý olej hriešnice ). Naliehavá prosba slepcov: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ (Mt 9,27) alebo „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Mk 10,47) prešla do tradície takzvanej Ježišovej modlitby:(2667) „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Či už Ježiš uzdravuje z choroby, alebo odpúšťa hriechy, na prosbu, ktorá ho vzýva s vierou, vždy odpovedá: „Choď v pokoji, tvoja viera ťa uzdravila.“
Svätý Augustín obdivuhodne zhŕňa tri rozmery Ježišovej modlitby: „Modlí sa za nás ako náš Kňaz, modlí sa v nás ako naša Hlava a my sa modlíme k nemu ako k svojmu Bohu. Poznávajme teda náš hlas v ňom a jeho hlas v nás.“

zobraziť celéMODLITBA PANNY MÁRIE

2617 Máriina modlitba nám bola zjavená na úsvite plnosti časov.(148) Pred vtelením Božieho Syna a pred vyliatím Ducha Svätého jej modlitba jedinečným spôsobom spolupracuje na dobrotivom Otcovom pláne:(494) vo chvíli zvestovania na Kristovom počatí a počas Turíc na formovaní Cirkvi, Kristovho tela. Vo viere jeho poníženej služobnice Boží dar nachádza prijatie, na ktoré Boh čakal už od začiatku čias. Tá, ktorú Všemohúci urobil „plnou milosti“,(490) odpovedá obetou celej svojej bytosti: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). „Fiat“ („nech sa stane“) je kresťanská modlitba: celkom patriť jemu, pretože on celkom patrí nám.

2618 Evanjelium nám zjavuje, ako sa Mária modlí(2674) a s vierou prihovára: v Káne Ježišova matka prosí svojho Syna o potrebné pre svadobnú hostinu, ktorá je znamením inej hostiny, totiž svadobnej hostiny Baránka, ktorý na prosbu Cirkvi, svojej nevesty, dáva svoje telo a svoju krv. A v hodine Novej zmluvy pri kríži je Mária vypočutá ako Žena,(726) nová Eva, skutočná „matka žijúcich“.

2619 Preto Máriin chválospev, latinský Magnificat, byzantské Megalinarion, je zároveň chválospevom Božej Matky i chválospevom Cirkvi, chválospevom sionskej dcéry i nového Božieho ľudu, spevom vzdávania vďaky za plnosť milostí udelených v ekonómii spásy,(724) chválospevom „chudobných“, ktorých nádej sa uskutočnila splnením prisľúbení daných „našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky“ (Lk 1,55).

zobraziť celéZhrnutie

2620 Dokonalým vzorom modlitby v Novom zákone je Ježišova synovská modlitba. Ježišova modlitba, konaná často v samote, v skrytosti, zahŕňa v sebe láskyplný súhlas s Otcovou vôľou až po kríž a neochvejnú dôveru, že bude vypočutá.

2621 Ježiš pri svojom vyučovaní učí svojich učeníkov modliť sa s čistým srdcom, so živou a vytrvalou vierou a so synovskou odvahou. Povzbudzuje ich k bedlivosti a pozýva ich, aby svoje prosby predkladali Bohu v jeho mene. Ježiš Kristus sám vypočuje prosby, s ktorými sa na neho obraciame.

2622 Modlitba Panny Márie v jej „Fiat“ a v jej „Magnificat“ sa vyznačuje veľkodušnou obetou celej jej bytosti vo viere.

zobraziť celé3. článok V OBDOBÍ CIRKVI

2623 V deň Turíc bol Duch prisľúbenia(731) vyliaty na učeníkov, ktorí „boli všetci vedno na tom istom mieste“ (Sk 2,1) a očakávali ho tak, že „jednomyseľne zotrvávali na modlitbách“ (Sk 1,14). Duch, ktorý učí Cirkev a pripomína jej všetko, čo Ježiš povedal, bude ju vychovávať aj k životu modlitby.

2624 V prvom jeruzalemskom spoločenstve(1342) sa veriaci „vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2,42). Toto poradie je typické pre modlitbu Cirkvi: jej modlitba sa zakladá na viere apoštolov, overuje sa láskou a živí sa Eucharistiou.

2625 Sú to predovšetkým tie modlitby, ktoré veriaci počúvajú a čítajú v Písme, ale ich aktualizujú, najmä modlitby žalmov, počnúc ich splnením v Kristovi. Duch Svätý, ktorý takto pripomína Krista(1092) svojej modliacej sa Cirkvi, uvádza ju aj do plnej pravdy a vzbudzuje nové formulácie, ktoré vyjadria nevyspytateľné Kristovo tajomstvo pôsobiace v živote, vo sviatostiach a v poslaní jeho Cirkvi. Tieto nové formulácie sa rozvinú vo veľkých liturgických a duchovných tradíciách.(1200) Formy modlitby, ako sú zjavené v kánonických apoštolských spisoch, zostávajú normatívne pre kresťanskú modlitbu.

zobraziť celéI. Velebenie a klaňanie sa

2626 Velebenie vyjadruje základnú dynamiku kresťanskej modlitby:(1078) je stretnutím Boha s človekom. Pri velebení sa Boží dar a jeho prijatie človekom navzájom vyžadujú a spájajú. Modlitba velebenia je odpoveďou človeka na Božie dary. Pretože Boh požehnáva, môže srdce človeka ako odpoveď velebiť toho, ktorý je zdrojom každého požehnania.

2627 Túto dynamiku vyjadrujú dve základné formy:(1083) raz velebenie vystupuje v Duchu Svätom skrze Krista k Otcovi (my velebíme jeho za to, že nás požehnal); inokedy vyprosuje milosť Ducha Svätého, ktorá skrze Krista zostupuje od Otca (on požehnáva nás).

2628 Klaňanie sa (adorácia)(2096-2097) je základným postojom človeka, ktorý sa uznáva za tvora pred svojím Stvoriteľom. Oslavuje veľkosť Pána, ktorý nás stvoril, a všemohúcnosť Spasiteľa, ktorý nás oslobodzuje od zla. Adorácia je hlbokým sklonením sa ducha pred „Kráľom slávy“ (Ž24,9-10) a úctivým mlčaním pred Bohom, ktorý „je vždy… väčší [ako my]“. Klaňanie sa trojsvätému a nanajvýš láskyhodnému Bohu(2559) nás napĺňa pokorou a dodáva našim prosbám dôveru.

zobraziť celéII. Prosebná modlitba

2629 Slová používané v Novom zákone na vyjadrenie prosby majú mnoho významových odtieňov: prosiť, dožadovať sa, naliehavo vyžadovať, vzývať, volať, kričať, ba aj „zápasiť v modlitbe“. Ale najbežnejšou formou je prosba, lebo je najspontánnejšia. Práve prosebnou modlitbou vyjadrujeme, že sme si vedomí svojho vzťahu k Bohu:(396) ako tvory nie sme ani príčinou svojho vzniku, ani pánmi nad protivenstvami, ani svojím posledným cieľom, ale keďže sme aj hriešnici, ako kresťania vieme, že sa odvraciame od nášho Otca. Prosba je už návratom k nemu.

2630 Nový zákon takmer neobsahuje modlitby nárekov, ktoré sa často vyskytujú v Starom zákone. Vo vzkriesenom Kristovi sa prosba Cirkvi už opiera o nádej, hoci ešte žijeme v očakávaní a musíme sa každodenne usilovať o obrátenie.(2090) Kresťanská prosba vyviera z celkom inej hĺbky, z hĺbky, ktorú svätý Pavol nazýva vzdychaním: je to vzdychanie stvorenia, ktoré „sa zvíja v pôrodných bolestiach“ (Rim 8,22), ale je to aj naše vzdychanie, kým „očakávame… vykúpenie svojho tela, lebo v nádeji sme spasení“ (Rim 8,23-24); a napokon sú to „nevysloviteľné vzdychy“ samého Ducha Svätého, ktorý „prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rim 8,26).

2631 Prosba o odpustenie(2838) je prvým krokom prosebnej modlitby. Je predpokladom správnej a čistej modlitby. Dôverujúca poníženosť nás znova stavia do svetla spoločenstva s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom i do spoločenstva medzi sebou, takže „dostaneme od neho všetko, o čo len budeme prosiť“ (1Jn 3,22). Prosba o odpustenie je predpokladom eucharistickej liturgie, ako aj osobnej modlitby.

2632 Podľa Ježišovho ponaučenia kresťanská prosba(2816) je zameraná na túžbu po Kráľovstve, ktoré prichádza, a na jeho hľadanie. V prosbách je istá hierarchia.(1942) Predovšetkým sa prosí o Kráľovstvo a potom o to, čo je potrebné, aby sme ho mohli prijať a spolupracovať na jeho príchode. Táto spolupráca na poslaní Ježiša Krista a Ducha Svätého, ktoré je teraz poslaním Cirkvi, je predmetom modlitby apoštolského spoločenstva. Modlitba svätého Pavla, apoštola v plnom zmysle slova, nám ukazuje, ako má Božia starostlivosť o všetky Cirkvi prenikať kresťanskú modlitbu. Modlitbou každý pokrstený spolupracuje na príchode Božieho kráľovstva.(2854)

2633 Kto má takto účasť na spasiteľnej Božej láske, chápe, že každá potreba sa môže stať predmetom prosby.(2830) Kristus, ktorý vzal na seba všetko, aby všetko vykúpil, je oslávený prosbami, ktoré v jeho mene predkladáme Otcovi. Na základe tejto dôvery nás Jakub a Pavol povzbudzujú modliť sa pri každej príležitosti.

zobraziť celéIII. Modlitba orodovania

2634 Orodovanie je prosebná modlitba, ktorá nás zblízka pripodobňuje Ježišovej modlitbe. On je jediný orodovník u Otca za všetkých ľudí, najmä za hriešnikov. (432) „Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral“ (Hebr 7,25). Sám Duch Svätý „sa prihovára za nás“ a „prihovára sa za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8,26-27).

2635 Orodovať,(2571) prosiť za druhých, je od čias Abraháma príznačnou vlastnosťou srdca, ktoré je v súlade s Božím milosrdenstvom. V období Cirkvi má kresťanské orodovanie účasť na Kristovom orodovaní: je výrazom spoločenstva svätých.(2577) Kto sa modlí, pri orodovaní „nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných“ (Flp 2,4), ba dokonca sa modlí aj za tých, ktorí mu robia zle.

2636 Prvé kresťanské spoločenstvá intenzívne prežívali túto formu solidarity. Apoštol Pavol im tak dáva účasť na svojej službe evanjeliu, ale sa za ne aj modlí. Orodovanie kresťanov nepozná hranice: „za všetkých ľudí, za… všetkých, čo sú na vyšších miestach“(1900) (1Tim 2,1-2), za prenasledovateľov, za spásu tých, čo odmietajú evanjelium. (1037)

zobraziť celéIV. Modlitba vzdávania vďaky

2637 Vzdávanie vďaky charakterizuje modlitbu Cirkvi,(224, 1328) ktorá slávením Eucharistie ukazuje a stále viac sa stáva, čím je. A skutočne, Kristus v diele spásy oslobodzuje stvorenie od hriechu a smrti, aby ho znova posvätil a priviedol späť k Otcovi na jeho slávu. Vzdávanie vďaky údov Kristovho tela má účasť na vzdávaní vďaky ich Hlavy.(2603)

2638 Podobne ako v prosebnej modlitbe, každá udalosť a každá potreba sa môžu stať predmetom vzdávania vďaky. Listy svätého Pavla sa často začínajú a končia vzdávaním vďaky a vždy je v ňom prítomný Pán Ježiš: „Pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás“ (1Sol 5,18). „V modlitbe buďte vytrvalí, bedlite pri nej a vzdávajte vďaky“ (Kol 4,2).

zobraziť celéV. Modlitba chvály

2639 Chvála je forma modlitby, ktorá najbezprostrednejšie uznáva, že Boh je Boh. Ospevuje ho pre neho samého, oslavuje ho preto, že ON JE, ešte viac než za to, čo koná. Chvála je účasťou na blaženosti čistých sŕdc,(213) ktoré milujú Boha vo viere skôr, akoby ho videli v sláve. Prostredníctvom chvály sa Duch Svätý spája s naším duchom, aby dosviedčal, že sme Božie deti, vydáva svedectvo v prospech jednorodeného Syna, v ktorom sme adoptovaní za synov a skrze ktorého oslavujeme Otca. Chvála spája ostatné formy modlitby, a povznáša ich k tomu, ktorý je ich prameňom a cieľom – k jedinému Bohu Otcovi, „od ktorého je všetko a my sme pre neho“ (1Kor 8,6).

2640 Svätý Lukáš sa vo svojom evanjeliu často zmieňuje o údive a chvále, ktoré vyvolávali Kristove obdivuhodné skutky. Zdôrazňuje údiv a chválu aj pri činoch Ducha Svätého, o ktorých hovoria Skutky apoštolov: jeruzalemské spoločenstvo, chromý, ktorého uzdravil Peter a Ján, zástup, ktorý za to oslavuje Boha, pohania v Pizídii, ktorí „sa radovali a oslavovali Pánovo slovo“ (Sk 13,48).

2641 „Hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho“ (Ef 5,19). Ako inšpirovaní autori Nového zákona aj prvé kresťanské spoločenstvá čítajú Žalmy v novom svetle:(2587) ospevujú v nich Kristovo tajomstvo. Obnovení v Duchu Svätom skladajú aj hymnusy a chválospevy, pričom vychádzajú z neslýchanej udalosti, ktorú Boh uskutočnil vo svojom Synovi: t. j. jeho vtelenie, jeho smrť, ktorou zvíťazil nad smrťou, jeho zmŕtvychvstanie a vystúpenie na Božiu pravicu. Z tejto „obdivuhodnej udalosti“ celej ekonómie spásy vystupuje oslava (doxológia), chválenie Boha.

2642 Zjavenie toho, „čo sa má onedlho stať“ (Zjv 1,1), t. j. Apokalypsa, sa vyznačuje chválospevmi nebeskej liturgie, (1137) ale aj orodovaním „svedkov“ (Zjv 6,9). Proroci a svätí, všetci, čo boli na zemi zavraždení pre svedectvo o Ježišovi, nesmierny zástup tých, čo prišli z veľkého súženia a predišli nás do Kráľovstva, spievajú chválu na slávu tomu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi. V spoločenstve s nimi aj Cirkev na zemi spieva tieto chválospevy vo viere a uprostred skúšok. V prosbe a orodovaní viera dúfa proti všetkej nádeji a vzdáva vďaky „Otcovi svetiel“, od ktorého pochádza „každý dokonalý dar“ (Jak 1,17). Viera sa tak stáva čírou chválou.

2643 Eucharistia obsahuje a vyjadruje všetky formy modlitby: je „čistou obetou“ celého Kristovho tela na slávu Božieho mena. Podľa východných i západných cirkevných tradícií je „obetou chvály“.(1330)

zobraziť celéZhrnutie

2644 Duch Svätý, ktorý učí Cirkev a pripomína jej všetko, čo Ježiš povedal, vychováva ju aj k životu modlitby tým, že vzbudzuje spôsoby vyjadrenia, ktoré sa obnovujú v rámci trvalých foriem modlitby: velebenia, prosby, orodovania, vzdávania vďaky a chvály.

2645 Pretože Boh požehnáva srdce človeka, môže aj ono velebiť toho, ktorý je zdrojom každého požehnania.

2646 Predmetom prosebnej modlitby je odpustenie, hľadanie Božieho kráľovstva, ako aj všetky skutočné potreby.

2647 Modlitba orodovania spočíva v prosbe za druhých. Nepozná hranice a zahŕňa aj nepriateľov.

2648 Každá radosť a každá bolesť, každá udalosť a každá potreba môže byť predmetom vzdávania vďaky, ktoré má účasť na Kristovom vzdávaní vďaky a má napĺňať celý život: „Pri všetkom vzdávajte vďaky“ (1Sol 5,18).

2649 Celkom nezištná modlitba chvály vystupuje k Bohu; ospevuje ho pre neho samého, oslavuje ho preto, že ON JE, ešte viac než za to, čo koná.