SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: ŠTVRTÁ ČASŤ KRESŤANSKÁ MODLITBA
     oddiel: 
  kapitola: 
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

ŠTVRTÁ ČASŤ KRESŤANSKÁ MODLITBA

zobraziť celéPRVÝ ODDIEL MODLITBA V KRESŤANSKOM ŽIVOTE

2558 „Veľké je tajomstvo viery.“ Cirkev ho vyznáva v Apoštolskom vyznaní viery (prvá časť) a slávi vo sviatostnej liturgii (druhá časť), aby sa život veriacich pripodobnil Kristovi v Duchu Svätom na slávu Boha Otca (tretia časť). Toto tajomstvo si teda vyžaduje, aby ho veriaci verili, slávili a z neho žili v živom a osobnom vzťahu so živým a pravým Bohom. Týmto vzťahom je modlitba.

zobraziť celéČO JE MODLITBA?

zobraziť celéMODLITBA AKO BOŽÍ DAR

2559 „Modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá.“ Z akej pozície hovoríme, keď sa modlíme? Z výšok našej pýchy a našej vlastnej vôle alebo „z hlbín“ (Ž130,1) poníženého a skrúšeného srdca? Kto sa ponižuje, bude povýšený. Poníženosť je základom modlitby. My „nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rim 8,26). Poníženosť je predpokladom, aby sme dostali nezaslúžený dar modlitby: Človek je pred Bohom žobrák.

2560 „Keby si poznala Boží dar“ (Jn 4,10). Nádhera modlitby sa ukazuje práve tam, na okraji studní, kam prichádzame hľadať pre seba vodu. Tam prichádza Kristus v ústrety každému človekovi, hľadá nás prvý a prosí, aby sme sa mu dali napiť. Ježiš je smädný. Jeho prosba vychádza z hlbín Boha, ktorý po nás túži. Modlitba, či to vieme, alebo nie, je stretnutie Božieho smädu s naším smädom. Boh má smäd po tom, aby sme mali smäd po ňom.

2561 „Ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu“ (Jn 4,10). Naša prosebná modlitba je paradoxne odpoveďou. Odpoveďou na sťažnosť živého Boha: „Mňa opustili, prameň živých vôd, aby si vykopali popraskané cisterny“ (Jer 2,13); odpoveďou viery na nezaslúžený prísľub spásy, odpoveďou lásky na smäd jednorodeného Syna.

zobraziť celéMODLITBA AKO ZMLUVA

2562 Odkiaľ pochádza modlitba človeka? Nech je reč modlitby akákoľvek (gestá, slová), modlí sa celý človek. Keď však chce Písmo označiť miesto, odkiaľ vyviera modlitba, hovorí niekedy o duši alebo o duchu, ale najčastejšie o srdci (viac než tisíc ráz). Modlí sa srdce. Ak je vzdialené od Boha, vyjadrenie modlitby je márne.

2563 Srdce je príbytok, kde sa zdržiavam, kde bývam (podľa semitského alebo biblického spôsobu vyjadrenia: kam „zostupujem“). Je to náš skrytý stred, nedostupný nášmu rozumu ani iným. Jedine Boží Duch ho môže preskúmať a poznať. Je to miesto rozhodovania, a to v najväčšej hĺbke našich psychických sklonov. Je to miesto pravdy, kde si volíme život alebo smrť. Je to miesto stretnutia, lebo – stvorení na Boží obraz – žijeme vo vzťahu: je to miesto zmluvy.

2564 Kresťanská modlitba je zmluvný vzťah medzi Bohom a človekom v Kristovi. Je to činnosť Boha a človeka. Vychádza z Ducha Svätého a z nás, je celkom zameraná na Otca v spojení s ľudskou vôľou Božieho Syna, ktorý sa stal človekom.

zobraziť celéMODLITBA AKO SPOLOČENSTVO

2565 V Novej zmluve je modlitba živým vzťahom Božích detí k ich nekonečne dobrému Otcovi, k jeho Synovi Ježišovi Kristovi a k Duchu Svätému. Milosť Kráľovstva je „kontemplácia svätej a vznešenej Trojice…, ktorá sa celá spája s celým duchom [človeka]“. Život modlitby teda znamená byť stále v prítomnosti trojsvätého Boha a v spoločenstve s ním. Toto spoločenstvo života je možné vždy, lebo krstom sme sa stali jedno s Kristom. Modlitba je kresťanská natoľko, nakoľko je spoločenstvom s Kristom a šíri sa v Cirkvi, ktorá je jeho telom. Jej rozmermi sú rozmery Kristovej lásky.

zobraziť celéPRVÁ KAPITOLA ZJAVENIE MODLITBY

zobraziť celéVŠEOBECNÉ POVOLANIE K MODLITBE

2566 Človek hľadá Boha. Stvorením Boh povoláva každé bytie z ničoty k jestvovaniu. Človek, ovenčený „slávou a cťou“(296) (Ž8,6), je – po anjeloch – schopný uznať, že Pánovo meno je „vznešené… na celej zemi“ (Ž8,2). Aj po tom, čo človek hriechom stratil podobnosť s Bohom,(355) zostáva „na obraz“ svojho Stvoriteľa. Zachováva si túžbu(28) po tom, ktorý ho volá k jestvovaniu. Všetky náboženstvá svedčia o tomto bytostnom hľadaní človeka.

2567 Boh prvý volá človeka. Či už človek zabudne na svojho Stvoriteľa alebo sa skrýva ďaleko od jeho tváre, či sa už ženie za svojimi idolmi, alebo obviňuje božstvo, že ho opustilo, živý a pravý Boh neúnavne volá každého človeka k tajomnému stretnutiu v modlitbe.(30) Tento krok lásky verného Boha je v modlitbe vždy prvý, krok človeka je vždy odpoveďou. Postupne ako sa Boh zjavuje a zjavuje človeka jemu samému,(142) modlitba sa javí ako vzájomné volanie, ako dráma zmluvy. Táto dráma prostredníctvom slov a skutkov angažuje srdce. Odhaľuje sa v priebehu celých dejín spásy.

zobraziť celé1. článok V STAROM ZÁKONE

2568 Zjavenie modlitby(410) sa v Starom zákone uskutočňuje medzi pádom a pozdvihnutím človeka, medzi bolestným zvolaním Boha na svoje prvé dieťa: „Kde si?… Čo si to urobila?“(1736) (Gn 3,9.13) a odpoveďou jednorodeného Syna pri jeho príchode na svet: „Hľa, prichádzam…, aby som plnil tvoju vôľu Bože“ (Hebr 10,7). Tak je modlitba spojená s dejinami ľudí, je vzťahom k Bohu v udalostiach dejín.(2738)

zobraziť celéSTVORENIE – PRAMEŇ MODLITBY

2569 Človek sa modlí,(288) vychádzajúc predovšetkým zo skutočností stvorenia. Prvých deväť kapitol knihy Genezis opisuje tento vzťah k Bohu ako Ábelovu obetu prvotín zo stáda, ako Enochovo vzývanie Božieho mena, ako „chodenie s Bohom“. Noemova obeta je Bohu „príjemná“.(58) Boh ho požehnáva a skrze neho požehnáva celé stvorenie, lebo jeho srdce je spravodlivé a bezúhonné: aj on „kráčal s Bohom“. Tomuto druhu modlitby sa venuje množstvo spravodlivých vo všetkých náboženstvách.
Boh vo svojej trvalej zmluve so všetkými živými bytosťami vždy volá ľudí, aby sa k nemu modlili.(59) Ale modlitbu v Starom zákone Boh zjavuje predovšetkým od čias nášho praotca Abraháma.

zobraziť celéPRISĽÚBENIE A MODLITBA VIERY

2570 Len čo ho Boh vyzve, Abrahám sa vydáva na cestu, „ako mu to rozkázal Pán“ (Gn 12,4). Jeho srdce je úplne „podriadené slovu“, poslúcha. Počúvanie srdca, ktoré sa rozhoduje podľa Boha,(145) je pre modlitbu podstatné, kým slová majú význam iba vo vzťahu k nemu. Abrahámova modlitba sa však vyjadruje predovšetkým skutkami: všade, kde sa zastaví, tento muž mlčania stavia Pánovi oltár. Až neskôr sa objaví jeho prvá slovná modlitba: zastretá sťažnosť pripomínajúca Bohu jeho prisľúbenia, ktoré akoby sa neplnili. Takto sa už od začiatku ukazuje jeden z aspektov drámy modlitby: skúška viery v Božiu vernosť.

2571 Pretože patriarcha Abrahám uveril Bohu a kráča v jeho prítomnosti a podľa zmluvy s ním, je pripravený prijať do svojho stanu svojho tajomného Hosťa:(494) je to obdivuhodné pohostinstvo v Mamre, predohra zvestovania pravého Syna prisľúbenia. Keďže Boh sa mu zdôveril so svojím plánom, Abrahámovo srdce je od tej chvíle v súlade so súcitom svojho Pána s ľuďmi a odvažuje sa prihovárať za nich so smelou dôverou. (2635)

2572 Ako posledné očistenie jeho viery sa žiada od Abraháma, „ktorý dostal prisľúbenia“ (Hebr 11,17), aby obetoval syna, ktorého mu dal Boh. Jeho viera neochabuje: „Boh si obstará baránka na zápalnú obetu“ (Gn 22,8); „usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť“ (Hebr 11,19). Takto sa otec veriacich stáva podobným Otcovi, ktorý neušetrí vlastného Syna, ale vydá ho za nás všetkých. (603) Modlitba obnovuje v človekovi podobnosť s Bohom a dáva mu účasť na moci Božej lásky, ktorá dáva spásu mnohým.

2573 Boh obnovuje svoje prisľúbenie Jakubovi, praotcovi dvanástich kmeňov Izraela. Prv než mal Jakub čeliť svojmu bratovi Ezauovi, bojuje celú noc s „niekým“ tajomným, ktorý odmieta prezradiť svoje meno, ale požehná ho skôr, ako ho na svitaní opustí. Duchovná tradícia Cirkvi videla v tomto rozprávaní symbol modlitby ako zápasu viery a víťazstva vytrvalosti. (162)

zobraziť celéMOJŽIŠ A MODLITBA SPROSTREDKOVATEĽA

2574 Keď sa začína uskutočňovať prisľúbenie (Paschou, exodom, čiže východom z Egypta, darom Zákona a uzavretím Zmluvy),(62) Mojžišova modlitba je úchvatným obrazom modlitby príhovoru, ktorá sa naplno uskutoční v tom, ktorý je „jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš“ (1Tim 2,5).

2575 Aj tu Boh prichádza prvý.(205) Volá na Mojžiša z horiaceho kra. Táto udalosť zostane jedným z prvotných predobrazov modlitby v židovskej i kresťanskej duchovnej tradícii. Veď ak „Boh Abraháma, Izáka a Jakuba“ volá svojho služobníka Mojžiša, je to preto, že je živým Bohom, ktorý chce, aby ľudia žili. Zjavuje sa, aby ich spasil, ale nie sám ani proti ich vôli: povoláva Mojžiša, aby ho poslal, aby ho pridružil k svojmu súcitu, k svojmu dielu spásy. V tomto poslaní je akoby úpenlivá Božia prosba a Mojžiš po dlhej diskusii prispôsobí svoju vôľu vôli Boha Spasiteľa. Ale v tomto rozhovore, v ktorom sa Boh zdôveruje, sa Mojžiš učí aj modliť: zdráha sa, namieta a predovšetkým kladie otázky. A práve v odpovedi na jeho otázku mu Pán prezradí svoje nevýslovné meno, ktoré sa zjaví v jeho veľkých skutkoch.

2576 Teda „Pán sa rozprával s Mojžišom z tváre do tváre,(555) ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33,11). Mojžišova modlitba je typická pre kontemplatívnu modlitbu, vďaka ktorej je Boží služobník verný svojmu poslaniu. Mojžiš sa často a dlho „rozpráva“ s Pánom, vystupuje na vrch, aby ho počúval a naliehavo prosil, a potom zostupuje k ľudu, aby mu opakoval slová jeho Boha a aby ho viedol: „V celom mojom dome on je najvernejší a ja sa s ním rozprávam od úst k ústam, otvorene, a nie v hádankách“ (Nm 12,7-8); veď „Mojžiš bol mužom veľmi tichým, tichším ako všetci ostatní ľudia na svete“ (Nm 12,3).

2577 V tomto dôvernom vzťahu k vernému Bohu, ktorý je zhovievavý a veľmi milostivý, (210) Mojžiš čerpal silu a húževnatosť na svoje orodovanie. Neprosí za seba, ale za ľud, ktorý si Boh získal. Mojžiš oroduje už počas boja s Amalekitmi alebo aby dosiahol Máriino uzdravenie. (2635) Ale najmä po odpadnutí ľudu „si stal v prielome“ pred Boha (Ž106,23), aby zachránil ľud. Dôvody jeho modlitby (orodovanie je tiež tajomný zápas) budú podnecovať odvahu veľkých postáv modlitby židovského ľudu, ako aj Cirkvi:(214) Boh je láska, a teda je spravodlivý a verný; nemôže si protirečiť, musí sa rozpamätať na svoje obdivuhodné skutky; ide o jeho slávu, nemôže opustiť tento ľud, ktorý nesie jeho meno.

zobraziť celéDÁVID A KRÁĽOVA MODLITBA

2578 Modlitba Božieho ľudu sa bude rozvíjať v tieni Božieho príbytku, t. j. Archy zmluvy a neskôr Chrámu. Predovšetkým vodcovia ľudu – pastieri ľudu a proroci – budú ho učiť modliť sa. Samuel ako dieťa sa musel naučiť od svojej matky Anny, ako „stáť pred Pánom“, a od kňaza Héliho, ako počúvať Pánovo slovo: „Hovor, Pane, tvoj služobník počúva“ (1Sam 3,9-10). Neskôr aj on spozná cenu a dôležitosť modlitby orodovania: „Aj odo mňa nech je ďaleko, žeby som sa prehrešil proti Pánovi a žeby som sa prestal za vás modliť! Ba budem vás učiť dobrej a pravej ceste“ (1Sam 12,23).

2579 Dávid je v plnom zmysle slova kráľom(709) „podľa Božieho srdca“, pastierom ľudu, ktorý sa modlí za svoj ľud a v jeho mene, je ten, ktorého oddanosť Božej vôli, oslava Boha a kajúcnosť budú vzorom modlitby pre ľud. Jeho modlitba, modlitba Božieho pomazaného,(436) je vernou oddanosťou Božiemu prisľúbeniu, láskyplnou a radostnou dôverou v toho, ktorý jediný je Kráľ a Pán. V žalmoch je Dávid, inšpirovaný Duchom Svätým, prvým prorokom židovskej a kresťanskej modlitby. Modlitba Ježiša Krista, pravého Mesiáša a Dávidovho syna, zjaví a naplní zmysel tejto modlitby.

2580 Jeruzalemský chrám, dom modlitby,(583) ktorý chcel vybudovať Dávid, bude dielom jeho syna Šalamúna. Modlitba posviacky chrámu sa opiera o Božie prisľúbenie a o Božiu zmluvu, o účinnú prítomnosť Božieho mena uprostred svojho ľudu a o pripamätanie si obdivuhodných skutkov pri východe z Egypta (exodus). Kráľ pritom dvíha ruky k nebu a prosí Pána za seba, za všetok ľud, za budúce pokolenia, za odpustenie ich hriechov a za ich každodenné potreby, aby všetky národy vedeli, že Pán je jediný Boh a že srdce jeho ľudu celkom patrí jemu.

zobraziť celéELIÁŠ, PROROCI A OBRÁTENIE SRDCA

2581 Chrám mal byť pre Boží ľud miestom jeho výchovy k modlitbe: púte, sviatky, obety, večerná obeť, kadidlo, „predkladné“ chleby, všetky tieto znaky svätosti a slávy najvyššieho(1150) a celkom blízkeho Boha boli výzvami na modlitbu a cestami modlitby. Lenže obradnosť často strhávala ľud k príliš vonkajšiemu kultu. Bola potrebná výchova vo viere a obrátenie srdca. To bolo poslaním prorokov pred vyhnanstvom i po ňom.

2582 Eliáš je otcom prorokov, je z pokolenia tých, ktorí hľadajú Boha, ktorí hľadajú jeho tvár. Eliášovo meno – „Pán je môj Boh“ – ohlasuje volanie ľudu, ktoré je odpoveďou na prorokovu modlitbu na vrchu Karmel. Svätý Jakub sa odvoláva na Eliáša, aby nás povzbudil k modlitbe: „Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého“ (Jak 5,16b).

2583 Keď sa Eliáš vo svojom útulku pri potoku Karit naučil milosrdenstvu , učí vdovu zo Sarepty viere v Božie slovo a potvrdzuje túto vieru svojou naliehavou modlitbou: Boh vracia k životu syna vdovy.
Počas obety na vrchu Karmel, ktorá bola rozhodujúcou skúškou viery Božieho ľudu,(696) na Eliášovu prosbu, „keď už bol čas [večernej] obety“, Pánov oheň strávi zápalnú obetu. Eliášove slová: „Vyslyš ma, Pane, vyslyš ma!“ (1Kr 18,37) preberajú východné liturgie v eucharistickej epikléze.
A keď sa nakoniec Eliáš znovu vydal púšťou na miesto, kde sa živý a pravý Boh zjavil svojmu ľudu, uchýlil sa podobne ako Mojžiš do „jaskyne“, kým „neprešla“ tajomná prítomnosť Boha. Ale až na vrchu Premenenia sa ukáže ten, ktorého tvár obaja hľadali: (555) poznanie Božej slávy žiari na tvári ukrižovaného a vzkrieseného Krista.

2584 Proroci čerpajú svetlo a silu(2709) na svoje poslanie v samote s Bohom. Ich modlitba nie je útekom z neverného sveta, ale počúvaním Božieho slova, niekedy sporom alebo nárekom, vždy však orodovaním, ktoré očakáva a pripravuje zásah Boha Spasiteľa, Pána dejín.

zobraziť celéŽALMY, MODLITBA ZHROMAŽDENIA

2585 Od čias Dávida až do príchodu Mesiáša(1093) sväté knihy obsahujú texty modlitieb, ktoré svedčia o tom, ako sa stále viac prehlbovala modlitba za seba i za iných. Žalmy boli postupne zhromaždené do zbierky piatich kníh. Žalmy (alebo „Chvály“) sú vrcholným dielom modlitby v Starom zákone.

2586 Žalmy živia a vyjadrujú modlitbu Božieho ľudu ako zhromaždenia pri príležitosti veľkých sviatkov v Jeruzaleme a každú sobotu v synagógach. Táto modlitba je nerozlučne osobná i spoločná. Týka sa tých, čo sa modlia, i všetkých ľudí. Vystupuje zo Svätej zeme a zo spoločenstiev v diaspóre, ale objíma všetko stvorenstvo. Pripomína minulé spasiteľné udalosti a siaha až do zavŕšenia dejín. Pripomína Božie prisľúbenia, ktoré sa už splnili, a očakáva Mesiáša, ktorý ich definitívne splní. Žalmy, ktoré sa Kristus modlil a ktoré sa v ňom splnili, zostávajú základné pre modlitbu jeho Cirkvi. (1177)

2587 Žaltár (zbierka žalmov) je kniha, v ktorej sa Božie slovo stáva modlitbou človeka. V iných knihách Starého zákona „slová ohlasujú skutky [vykonané Bohom pre ľudí] a objasňujú tajomstvo, ktoré je v nich obsiahnuté“. V Knihe žalmov slová žalmistu, spievané Bohu, vyjadrujú jeho spasiteľné diela. Ten istý Duch inšpiruje Božie dielo i odpoveď človeka. Kristus oboje spojí. V ňom nás žalmy neprestávajú učiť modliť sa.(2641)

2588 Mnohotvárne výrazové formy modlitby žalmov nadobúdajú svoju podobu v chrámovej liturgii a zároveň v srdci človeka. Žalmy, či už ide o chválospev, žalospev alebo vďakyvzdanie, o individuálnu alebo spoločnú prosbu, o kráľovský alebo pútnický spev, o poučné (sapienciálne) rozjímanie, sú zrkadlom veľkých Božích skutkov v dejinách jeho ľudu i zrkadlom ľudských situácií, ktoré žalmista prežíva. Niektorý žalm môže odzrkadľovať minulú udalosť, ale je taký jednoduchý, že sa ho pravdivo môžu modliť ľudia všetkých stavov a všetkých čias.

2589 V žalmoch sú niektoré stále črty: jednoduchosť a spontánnosť modlitby; túžba po samom Bohu prostredníctvom všetkého a so všetkým, čo je vo stvorení dobré; nepríjemná situácia veriaceho, ktorý vo svojej uprednostňujúcej láske k Pánovi je vydaný napospas množstvu nepriateľov a pokušení a v očakávaní toho, čo urobí verný Boh, je istý o jeho láske a odovzdaný do jeho vôle. Modlitba žalmov je vždy preniknutá chválou,(304) a preto názov tejto zbierky dobre zodpovedá tomu, čo nám ponúka: „Chvály“. Keďže zbierka žalmov je zostavená pre kult zhromaždenia, zaznieva v nej výzva na modlitbu a spieva sa na ňu odpoveď: „Hallelu-Jah“ (Aleluja) – „Chváľte Pána!“
„Čo je milšie ako žalm? Preto krásne hovorí sám Dávid: ,Chváľte Pána, lebo žalm je dobrý; nášmu Bohu nech znie radostná a krásna chvála: Žalm je totiž zvelebovaním zo strany národa, oslavou Boha, chválospevom ľudu, jasotom všetkých, rečou všetkých vecí, hlasom Cirkvi, ľubozvučným vyznaním viery.“

zobraziť celéZhrnutie

2590 „Modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá.“

2591 Boh neúnavne volá každého človeka na tajomné stretnutie so sebou. Modlitba sprevádza celé dejiny spásy ako vzájomné volanie, ktorým sa Boh obracia na človeka a človek na Boha.

2592 Abrahámova a Jakubova modlitba sa javí ako zápas viery, ktorá dôveruje v Božiu vernosť a je si istá víťazstvom, ktoré je prisľúbené za vytrvalosť.

2593 Mojžišova modlitba je odpoveďou na iniciatívu živého Boha v prospech spásy jeho ľudu. Je predobrazom modlitby príhovoru jediného prostredníka, Ježiša Krista.

2594 Modlitba Božieho ľudu sa rozvíja v tieni Božieho príbytku, t. j. Archy zmluvy a potom Chrámu, pod vedením pastierov ľudu, najmä kráľa Dávida, a prorokov.

2595 Proroci vyzývajú na obrátenie srdca, a hoci, ako Eliáš, vrúcne hľadajú Božiu tvár, prihovárajú sa za ľud.

2596 Žalmy sú vrcholným dielom modlitby v Starom zákone. Majú dve neoddeliteľné zložky: osobnú a spoločenskú. Vzťahujú sa na všetky rozmery dejín, lebo pripamätúvajú Božie prisľúbenia, ktoré sa už splnili, a dúfajú v príchod Mesiáša.

2597 Žalmy, ktoré sa Kristus modlil a ktoré sa v ňom splnili, sú základným a trvalým prvkom modlitby jeho Cirkvi. Sú vhodné pre ľudí všetkých stavov a všetkých čias.

zobraziť celé2. článok V PLNOSTI ČASU

2598 Dráma modlitby je nám naplno zjavená v Slove, ktoré sa stalo telom a prebýva medzi nami. Snažiť sa pochopiť jeho modlitbu prostredníctvom toho, čo nám o nej hovoria v evanjeliu jeho svedkovia, znamená priblížiť sa k Svätému, Pánovi Ježišovi, ako k horiacemu kríku: najprv ho pozorovať, ako sa modlí, potom počúvať, ako nás učí modliť sa, aby sme napokon poznali, ako vypočuje našu modlitbu.

zobraziť celéJEŽIŠ SA MODLÍ

2599 Boží Syn, ktorý sa stal synom Panny,(470-473) podľa svojho ľudského srdca sa naučil aj modliť. Formuly modlitby sa učí od svojej matky, ktorá zachovávala vo svojom srdci všetky „veľké veci“, ktoré urobil Všemohúci, a premýšľala o nich. Modlí sa slovami a rytmom (pravidelným opakovaním) modlitby svojho ľudu v nazaretskej synagóge a v Chráme.(584) Ale jeho modlitba vyvierala z oveľa skrytejšieho prameňa, ako to dáva tušiť vo veku dvanástich rokov: „Mám byť tam, kde ide o môjho Otca“ (Lk 2,49). Tu sa začína zjavovať novosť modlitby v plnosti času:(534) synovskú modlitbu, ktorú Otec očakával od svojich detí, sa konečne modlí sám jeho jednorodený Syn vo svojej ľudskej prirodzenosti s ľuďmi a pre ľudí.

2600 Evanjelium podľa svätého Lukáša zdôrazňuje pôsobenie Ducha Svätého a zmysel modlitby v Kristovom poslaní. Ježiš sa modlí pred rozhodujúcimi chvíľami svojho poslania: pred tým, ako o ňom vydá svedectvo Otec pri jeho krste a pri jeho premenení, (535, 554) a pred tým, ako svojím umučením uskutoční plán Otcovej lásky. (612) Modlí sa aj pred rozhodujúcimi chvíľami, s ktorými je spojené poslanie jeho apoštolov: pred vyvolením a povolaním Dvanástich, pred Petrovým vyznaním o ňom,(858, 443) že je „Boží Mesiáš“, a napokon sa modlí, aby viera hlavy apoštolov neochabla v pokušení. Ježišova modlitba pred spasiteľnými skutkami, ktoré od neho žiada Otec, aby ich vykonal, je poníženým a dôveryplným odovzdaním jeho ľudskej vôle do láskyplnej vôle Otca.

2601 „Raz sa [Ježiš] na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ,Pane, nauč nás modliť sa!‘“ (Lk 11,1). Či Kristov učeník netúži modliť sa predovšetkým preto, že vidí modliť sa svojho Učiteľa? Môže sa to teda naučiť od Učiteľa modlitby. Deti sa učia modliť k Otcovi tak, že pozorujú a počúvajú Syna.(2765)

2602 Ježiš sa často uťahuje do ústrania, do samoty, na vrch, najradšej v noci, aby sa modlil. (616) Pretože pri svojom vtelení vzal na seba ľudskú prirodzenosť, vnáša aj ľudí do svojej modlitby a obetuje ich Otcovi, keď obetuje sám seba. On, Slovo, ktoré „si vzalo telo“, má vo svojej ľudskej modlitbe účasť na všetkom, čo zakusujú jeho „bratia“, má súcit s ich slabosťami, aby ich od nich oslobodil. Na to ho Otec poslal. Jeho slová a jeho skutky sú teda viditeľným prejavom jeho modlitby „v skrytosti“.

2603 Evanjelisti zachovali dve výslovnejšie Ježišove modlitby z čias jeho verejného účinkovania. Každá z nich sa začína vzdávaním vďaky.(2637) V prvej Ježiš vyznáva Otca, uznáva ho a zvelebuje, pretože skryl tajomstvá Božieho kráľovstva pred tými, čo sa považujú za múdrych, a zjavil ich „maličkým“ (chudobným z blahoslavenstiev).(2546) Jeho dojatie: „Áno, Otče“ vyjadruje hĺbku jeho srdca, jeho súhlas s tým, „čo sa páči“ Otcovi,(494) a to ako ozvenu slov „Nech sa stane“ jeho Matky vo chvíli jeho počatia a ako predohru toho, čo povie Otcovi vo svojej smrteľnej úzkosti. Celá Ježišova modlitba je v tomto láskyplnom súhlase jeho ľudského srdca s „tajomstvom… vôle“ Otca (Efl ,9).

2604 Druhú Ježišovu modlitbu uvádza svätý Ján pred vzkriesením Lazára. Túto udalosť predchádza vzdávanie vďaky: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul;“ v tom je zahrnuté, že Otec vždy vypočuje jeho prosbu. A Ježiš hneď dodáva: „Ja som vedel, že ma vždy vypočuješ.“ Z toho vyplýva, že Ježiš prosí stále. Tak nám Ježišova modlitba, založená na vzdávaní vďaky, ukazuje, ako máme prosiť: skôr ako je dar udelený, Ježiš sa odovzdáva tomu, ktorý dáva a ktorý dáva seba samého vo svojich daroch. Darca je vzácnejší ako udelený dar; je „poklad“, v ktorom je srdce jeho Syna;(478) dar sa udeľuje „navyše“.
Ježišova „veľkňazská“ modlitba má jedinečné miesto(2746) v ekonómii (uskutočňovaní plánu) spásy. Budeme o nej uvažovať na konci prvého oddielu. Zjavuje totiž stále aktuálnu modlitbu nášho Veľkňaza a zároveň obsahuje to, čo nás Ježiš učí v modlitbe k nášmu Otcovi, ktorú rozvedieme v druhom oddiele.

2605 Keď prišla hodina, v ktorej Ježiš zavŕši plán Otcovej lásky, necháva vytušiť nesmiernu hĺbku svojej synovskej modlitby, a to nielen pred tým, ako sa dobrovoľne vydá: (Lk 22,42), ale aj vo svojich posledných slovách na kríži, kde modlitba a darovanie seba sú jedno: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“(614) (Lk 23,34); „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43); „Žena, hľa, tvoj syn… Hľa, tvoja matka“ (Jn 19,26-27); „Žíznim“ (Jn 19,28); „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34); „Je dokonané“ (Jn 19,30); „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46), až po ten „mocný výkrik“, pri ktorom vydýchol a odovzdal ducha.

2606 V tomto výkriku vteleného Slova(403) sú zhrnuté všetky úzkosti ľudstva všetkých čias, podrobeného hriechu a smrti, všetky prosby a orodovania dejín spásy. A hľa, Otec ich prijíma a nad všetko očakávanie ich vypočuje tým, že vzkriesi svojho Syna.(653) Tak sa napĺňa a završuje dráma modlitby v ekonómii (uskutočňovaní plánu) stvorenia a spásy.(2587) V Kristovi nám žaltár dáva kľúč od tejto drámy. Lebo v „dnešku“ zmŕtvychvstania Otec hovorí: „Ty si môj Syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem“ (Ž2,7-8).
List Hebrejom dramatickými slovami vyjadruje, ako Ježišova modlitba uskutočňuje víťazstvo spásy: „On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú“ (Hebr 5,7-9).

zobraziť celéJEŽIŠ UČÍ MODLIŤ SA

2607 Keď sa Ježiš modlí, už tým nás učí modliť sa.(520) Teologálna (na Boha zameraná) cesta našej modlitby je jeho modlitba k Otcovi. Ale evanjelium nám podáva aj Ježišovo výslovné učenie o modlitbe. Ježiš sa nás ako vychovávateľ ujíma tam, kde sme, a postupne nás vedie k Otcovi. Keď sa Ježiš obracia na zástupy, ktoré ho nasledujú, vychádza z toho, čo už poznajú o modlitbe podľa Starej zmluvy, a otvára ich novosti prichádzajúceho Kráľovstva. Potom im túto novosť zjavuje v podobenstvách. A napokon svojim učeníkom, ktorí majú byť vychovávateľmi modlitby v jeho Cirkvi, bude otvorene hovoriť o Otcovi a o Duchu Svätom.

2608 Už v reči na vrchu Ježiš dôrazne žiada obrátenie srdca:(541, 1430) zmierenie sa s bratom pred prinesením obety na oltár, lásku k nepriateľom a modlitbu za prenasledovateľov, modlitbu k Otcovi „v skrytosti“. (Mt 6,6), modlitbu bez mnohých slov, odpúšťanie z hĺbky srdca v modlitbe, čistotu srdca a hľadanie Kráľovstva. Toto obrátenie je úplne zamerané na Otca, je synovské.

2609 Keď je srdce takto rozhodnuté obrátiť sa, učí sa modliť vo viere.(153) Viera je synovské primknutie sa Bohu bez ohľadu na to, čo cítime a chápeme. Stala sa možnou, lebo milovaný Syn nám otvára prístup k Otcovi.(1814) Môže od nás žiadať, aby sme „hľadali“ a „klopali“, lebo on sám je brána a cesta.

2610 Ako Ježiš prosí Otca a vzdáva mu vďaky prv, než dostane jeho dary, tak aj nás učí tejto synovskej odvahe: „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali“ (Mk 11,24). Taká je sila modlitby. „Všetko je možné tomu, kto verí“ (Mk 9,23) vierou, ktorá „nepochybuje“. (165) Ako Ježiša zarmucuje „nevera“ jeho príbuzných (Mk 6,6) a „malovernosť“ jeho učeníkov (Mt 8,26), tak ho napĺňa údiv nad veľkou vierou rímskeho stotníka a kanaánskej ženy.

2611 Modlitba viery nespočíva len v tom, že hovoríme: „Pane, Pane“, ale v tom, že si pripravíme srdce, aby plnilo Otcovu vôľu(2827) (Mt 7,21). Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby vnášali do modlitby túto starosť o spoluprácu na Božom pláne.

2612 V Ježišovi „sa priblížilo Božie kráľovstvo“ (Mk 1,15). Ježiš povzbudzuje k obráteniu a k viere, ale aj k bedlivosti.(672) V modlitbe učeník bedlí, pozorný voči tomu, ktorý „je“ a ktorý „prichádza“, v spomienke na jeho prvý príchod v krehkom tele a v očakávaní jeho druhého príchodu v sláve. Modlitba učeníkov v spojení s ich Učiteľom je boj,(2725) a keď bedlíme v modlitbe, neupadneme do pokušenia.

2613 Svätý Lukáš nám zanechal tri hlavné podobenstvá o modlitbe:(546)
Prvé, o „neodbytnom priateľovi“, povzbudzuje k naliehavej modlitbe: „Klopte a otvoria vám.“ Tomu, kto takto prosí, nebeský Otec „dá všetko, čo potrebuje,“ a najmä Ducha Svätého, v ktorom sú všetky dary.
Druhé podobenstvo, „o neodbytnej vdove“, sa zameriava na jednu z vlastností modlitby: treba sa stále modliť a neochabovať, a to s trpezlivosťou viery. „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18,8).
Tretie podobenstvo, o „farizejovi a mýtnikovi“, (2559) sa týka poníženosti srdca, ktoré sa modlí: „Bože, buď milostivý mne hriešnikovi“ (Lk 18,13). Cirkev si neprestajne osvojuje túto modlitbu slovami „Kýrie, eléison.“

2614 Keď Ježiš otvorene zveruje svojim učeníkom tajomstvo modlitby k Otcovi, odhaľuje im, aká bude musieť byť ich aj naša modlitba, keď sa vráti k Otcovi vo svojej oslávenej ľudskej prirodzenosti. Nové je teraz „prosiť v jeho mene“. Viera v neho privádza učeníkov k poznaniu Otca,(434) lebo Ježiš je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Viera prináša svoje ovocie v láske: to značí zachovávať jeho slovo, jeho prikázania, zostávať s ním v Otcovi, ktorý nás v ňom miluje až natoľko, že zostáva v nás. Istota, že naše prosby budú vypočuté, sa v tejto Novej zmluve zakladá na Ježišovej modlitbe.

2615 Ba viac, keď je naša modlitba spojená s Ježišovou,(728) Otec nám dá „iného Tešiteľa, aby zostal“ s nami „naveky – Ducha Pravdy“ (Jn 14,16-17). Táto novosť modlitby a jej podmienok sa stáva zjavnou v Ježišovej rozlúčkovej reči. V Duchu Svätom je kresťanská modlitba spoločenstvom lásky s Otcom nielen skrze Krista, ale aj v ňom: „Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16,24).

zobraziť celéJEŽIŠ VYPOČUJE MODLITBU

2616 Modlitba k Ježišovi je ním už vypočutá počas jeho verejného účinkovania, a to prostredníctvom znamení, ktoré anticipujú moc jeho smrti a zmŕtvychvstania. Ježiš vypočuje modlitbu viery(548) vyjadrenú slovami (malomocný, Jairus, Sýrofeničanka, kajúcny zločinec ) alebo mlčky (tí, čo niesli ochrnutého človeka, žena trpiaca na krvotok, ktorá sa dotkla jeho šiat, slzy a voňavý olej hriešnice ). Naliehavá prosba slepcov: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ (Mt 9,27) alebo „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Mk 10,47) prešla do tradície takzvanej Ježišovej modlitby:(2667) „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Či už Ježiš uzdravuje z choroby, alebo odpúšťa hriechy, na prosbu, ktorá ho vzýva s vierou, vždy odpovedá: „Choď v pokoji, tvoja viera ťa uzdravila.“
Svätý Augustín obdivuhodne zhŕňa tri rozmery Ježišovej modlitby: „Modlí sa za nás ako náš Kňaz, modlí sa v nás ako naša Hlava a my sa modlíme k nemu ako k svojmu Bohu. Poznávajme teda náš hlas v ňom a jeho hlas v nás.“

zobraziť celéMODLITBA PANNY MÁRIE

2617 Máriina modlitba nám bola zjavená na úsvite plnosti časov.(148) Pred vtelením Božieho Syna a pred vyliatím Ducha Svätého jej modlitba jedinečným spôsobom spolupracuje na dobrotivom Otcovom pláne:(494) vo chvíli zvestovania na Kristovom počatí a počas Turíc na formovaní Cirkvi, Kristovho tela. Vo viere jeho poníženej služobnice Boží dar nachádza prijatie, na ktoré Boh čakal už od začiatku čias. Tá, ktorú Všemohúci urobil „plnou milosti“,(490) odpovedá obetou celej svojej bytosti: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). „Fiat“ („nech sa stane“) je kresťanská modlitba: celkom patriť jemu, pretože on celkom patrí nám.

2618 Evanjelium nám zjavuje, ako sa Mária modlí(2674) a s vierou prihovára: v Káne Ježišova matka prosí svojho Syna o potrebné pre svadobnú hostinu, ktorá je znamením inej hostiny, totiž svadobnej hostiny Baránka, ktorý na prosbu Cirkvi, svojej nevesty, dáva svoje telo a svoju krv. A v hodine Novej zmluvy pri kríži je Mária vypočutá ako Žena,(726) nová Eva, skutočná „matka žijúcich“.

2619 Preto Máriin chválospev, latinský Magnificat, byzantské Megalinarion, je zároveň chválospevom Božej Matky i chválospevom Cirkvi, chválospevom sionskej dcéry i nového Božieho ľudu, spevom vzdávania vďaky za plnosť milostí udelených v ekonómii spásy,(724) chválospevom „chudobných“, ktorých nádej sa uskutočnila splnením prisľúbení daných „našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky“ (Lk 1,55).

zobraziť celéZhrnutie

2620 Dokonalým vzorom modlitby v Novom zákone je Ježišova synovská modlitba. Ježišova modlitba, konaná často v samote, v skrytosti, zahŕňa v sebe láskyplný súhlas s Otcovou vôľou až po kríž a neochvejnú dôveru, že bude vypočutá.

2621 Ježiš pri svojom vyučovaní učí svojich učeníkov modliť sa s čistým srdcom, so živou a vytrvalou vierou a so synovskou odvahou. Povzbudzuje ich k bedlivosti a pozýva ich, aby svoje prosby predkladali Bohu v jeho mene. Ježiš Kristus sám vypočuje prosby, s ktorými sa na neho obraciame.

2622 Modlitba Panny Márie v jej „Fiat“ a v jej „Magnificat“ sa vyznačuje veľkodušnou obetou celej jej bytosti vo viere.

zobraziť celé3. článok V OBDOBÍ CIRKVI

2623 V deň Turíc bol Duch prisľúbenia(731) vyliaty na učeníkov, ktorí „boli všetci vedno na tom istom mieste“ (Sk 2,1) a očakávali ho tak, že „jednomyseľne zotrvávali na modlitbách“ (Sk 1,14). Duch, ktorý učí Cirkev a pripomína jej všetko, čo Ježiš povedal, bude ju vychovávať aj k životu modlitby.

2624 V prvom jeruzalemskom spoločenstve(1342) sa veriaci „vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2,42). Toto poradie je typické pre modlitbu Cirkvi: jej modlitba sa zakladá na viere apoštolov, overuje sa láskou a živí sa Eucharistiou.

2625 Sú to predovšetkým tie modlitby, ktoré veriaci počúvajú a čítajú v Písme, ale ich aktualizujú, najmä modlitby žalmov, počnúc ich splnením v Kristovi. Duch Svätý, ktorý takto pripomína Krista(1092) svojej modliacej sa Cirkvi, uvádza ju aj do plnej pravdy a vzbudzuje nové formulácie, ktoré vyjadria nevyspytateľné Kristovo tajomstvo pôsobiace v živote, vo sviatostiach a v poslaní jeho Cirkvi. Tieto nové formulácie sa rozvinú vo veľkých liturgických a duchovných tradíciách.(1200) Formy modlitby, ako sú zjavené v kánonických apoštolských spisoch, zostávajú normatívne pre kresťanskú modlitbu.

zobraziť celéI. Velebenie a klaňanie sa

2626 Velebenie vyjadruje základnú dynamiku kresťanskej modlitby:(1078) je stretnutím Boha s človekom. Pri velebení sa Boží dar a jeho prijatie človekom navzájom vyžadujú a spájajú. Modlitba velebenia je odpoveďou človeka na Božie dary. Pretože Boh požehnáva, môže srdce človeka ako odpoveď velebiť toho, ktorý je zdrojom každého požehnania.

2627 Túto dynamiku vyjadrujú dve základné formy:(1083) raz velebenie vystupuje v Duchu Svätom skrze Krista k Otcovi (my velebíme jeho za to, že nás požehnal); inokedy vyprosuje milosť Ducha Svätého, ktorá skrze Krista zostupuje od Otca (on požehnáva nás).

2628 Klaňanie sa (adorácia)(2096-2097) je základným postojom človeka, ktorý sa uznáva za tvora pred svojím Stvoriteľom. Oslavuje veľkosť Pána, ktorý nás stvoril, a všemohúcnosť Spasiteľa, ktorý nás oslobodzuje od zla. Adorácia je hlbokým sklonením sa ducha pred „Kráľom slávy“ (Ž24,9-10) a úctivým mlčaním pred Bohom, ktorý „je vždy… väčší [ako my]“. Klaňanie sa trojsvätému a nanajvýš láskyhodnému Bohu(2559) nás napĺňa pokorou a dodáva našim prosbám dôveru.

zobraziť celéII. Prosebná modlitba

2629 Slová používané v Novom zákone na vyjadrenie prosby majú mnoho významových odtieňov: prosiť, dožadovať sa, naliehavo vyžadovať, vzývať, volať, kričať, ba aj „zápasiť v modlitbe“. Ale najbežnejšou formou je prosba, lebo je najspontánnejšia. Práve prosebnou modlitbou vyjadrujeme, že sme si vedomí svojho vzťahu k Bohu:(396) ako tvory nie sme ani príčinou svojho vzniku, ani pánmi nad protivenstvami, ani svojím posledným cieľom, ale keďže sme aj hriešnici, ako kresťania vieme, že sa odvraciame od nášho Otca. Prosba je už návratom k nemu.

2630 Nový zákon takmer neobsahuje modlitby nárekov, ktoré sa často vyskytujú v Starom zákone. Vo vzkriesenom Kristovi sa prosba Cirkvi už opiera o nádej, hoci ešte žijeme v očakávaní a musíme sa každodenne usilovať o obrátenie.(2090) Kresťanská prosba vyviera z celkom inej hĺbky, z hĺbky, ktorú svätý Pavol nazýva vzdychaním: je to vzdychanie stvorenia, ktoré „sa zvíja v pôrodných bolestiach“ (Rim 8,22), ale je to aj naše vzdychanie, kým „očakávame… vykúpenie svojho tela, lebo v nádeji sme spasení“ (Rim 8,23-24); a napokon sú to „nevysloviteľné vzdychy“ samého Ducha Svätého, ktorý „prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rim 8,26).

2631 Prosba o odpustenie(2838) je prvým krokom prosebnej modlitby. Je predpokladom správnej a čistej modlitby. Dôverujúca poníženosť nás znova stavia do svetla spoločenstva s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom i do spoločenstva medzi sebou, takže „dostaneme od neho všetko, o čo len budeme prosiť“ (1Jn 3,22). Prosba o odpustenie je predpokladom eucharistickej liturgie, ako aj osobnej modlitby.

2632 Podľa Ježišovho ponaučenia kresťanská prosba(2816) je zameraná na túžbu po Kráľovstve, ktoré prichádza, a na jeho hľadanie. V prosbách je istá hierarchia.(1942) Predovšetkým sa prosí o Kráľovstvo a potom o to, čo je potrebné, aby sme ho mohli prijať a spolupracovať na jeho príchode. Táto spolupráca na poslaní Ježiša Krista a Ducha Svätého, ktoré je teraz poslaním Cirkvi, je predmetom modlitby apoštolského spoločenstva. Modlitba svätého Pavla, apoštola v plnom zmysle slova, nám ukazuje, ako má Božia starostlivosť o všetky Cirkvi prenikať kresťanskú modlitbu. Modlitbou každý pokrstený spolupracuje na príchode Božieho kráľovstva.(2854)

2633 Kto má takto účasť na spasiteľnej Božej láske, chápe, že každá potreba sa môže stať predmetom prosby.(2830) Kristus, ktorý vzal na seba všetko, aby všetko vykúpil, je oslávený prosbami, ktoré v jeho mene predkladáme Otcovi. Na základe tejto dôvery nás Jakub a Pavol povzbudzujú modliť sa pri každej príležitosti.

zobraziť celéIII. Modlitba orodovania

2634 Orodovanie je prosebná modlitba, ktorá nás zblízka pripodobňuje Ježišovej modlitbe. On je jediný orodovník u Otca za všetkých ľudí, najmä za hriešnikov. (432) „Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral“ (Hebr 7,25). Sám Duch Svätý „sa prihovára za nás“ a „prihovára sa za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8,26-27).

2635 Orodovať,(2571) prosiť za druhých, je od čias Abraháma príznačnou vlastnosťou srdca, ktoré je v súlade s Božím milosrdenstvom. V období Cirkvi má kresťanské orodovanie účasť na Kristovom orodovaní: je výrazom spoločenstva svätých.(2577) Kto sa modlí, pri orodovaní „nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných“ (Flp 2,4), ba dokonca sa modlí aj za tých, ktorí mu robia zle.

2636 Prvé kresťanské spoločenstvá intenzívne prežívali túto formu solidarity. Apoštol Pavol im tak dáva účasť na svojej službe evanjeliu, ale sa za ne aj modlí. Orodovanie kresťanov nepozná hranice: „za všetkých ľudí, za… všetkých, čo sú na vyšších miestach“(1900) (1Tim 2,1-2), za prenasledovateľov, za spásu tých, čo odmietajú evanjelium. (1037)

zobraziť celéIV. Modlitba vzdávania vďaky

2637 Vzdávanie vďaky charakterizuje modlitbu Cirkvi,(224, 1328) ktorá slávením Eucharistie ukazuje a stále viac sa stáva, čím je. A skutočne, Kristus v diele spásy oslobodzuje stvorenie od hriechu a smrti, aby ho znova posvätil a priviedol späť k Otcovi na jeho slávu. Vzdávanie vďaky údov Kristovho tela má účasť na vzdávaní vďaky ich Hlavy.(2603)

2638 Podobne ako v prosebnej modlitbe, každá udalosť a každá potreba sa môžu stať predmetom vzdávania vďaky. Listy svätého Pavla sa často začínajú a končia vzdávaním vďaky a vždy je v ňom prítomný Pán Ježiš: „Pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás“ (1Sol 5,18). „V modlitbe buďte vytrvalí, bedlite pri nej a vzdávajte vďaky“ (Kol 4,2).

zobraziť celéV. Modlitba chvály

2639 Chvála je forma modlitby, ktorá najbezprostrednejšie uznáva, že Boh je Boh. Ospevuje ho pre neho samého, oslavuje ho preto, že ON JE, ešte viac než za to, čo koná. Chvála je účasťou na blaženosti čistých sŕdc,(213) ktoré milujú Boha vo viere skôr, akoby ho videli v sláve. Prostredníctvom chvály sa Duch Svätý spája s naším duchom, aby dosviedčal, že sme Božie deti, vydáva svedectvo v prospech jednorodeného Syna, v ktorom sme adoptovaní za synov a skrze ktorého oslavujeme Otca. Chvála spája ostatné formy modlitby, a povznáša ich k tomu, ktorý je ich prameňom a cieľom – k jedinému Bohu Otcovi, „od ktorého je všetko a my sme pre neho“ (1Kor 8,6).

2640 Svätý Lukáš sa vo svojom evanjeliu často zmieňuje o údive a chvále, ktoré vyvolávali Kristove obdivuhodné skutky. Zdôrazňuje údiv a chválu aj pri činoch Ducha Svätého, o ktorých hovoria Skutky apoštolov: jeruzalemské spoločenstvo, chromý, ktorého uzdravil Peter a Ján, zástup, ktorý za to oslavuje Boha, pohania v Pizídii, ktorí „sa radovali a oslavovali Pánovo slovo“ (Sk 13,48).

2641 „Hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho“ (Ef 5,19). Ako inšpirovaní autori Nového zákona aj prvé kresťanské spoločenstvá čítajú Žalmy v novom svetle:(2587) ospevujú v nich Kristovo tajomstvo. Obnovení v Duchu Svätom skladajú aj hymnusy a chválospevy, pričom vychádzajú z neslýchanej udalosti, ktorú Boh uskutočnil vo svojom Synovi: t. j. jeho vtelenie, jeho smrť, ktorou zvíťazil nad smrťou, jeho zmŕtvychvstanie a vystúpenie na Božiu pravicu. Z tejto „obdivuhodnej udalosti“ celej ekonómie spásy vystupuje oslava (doxológia), chválenie Boha.

2642 Zjavenie toho, „čo sa má onedlho stať“ (Zjv 1,1), t. j. Apokalypsa, sa vyznačuje chválospevmi nebeskej liturgie, (1137) ale aj orodovaním „svedkov“ (Zjv 6,9). Proroci a svätí, všetci, čo boli na zemi zavraždení pre svedectvo o Ježišovi, nesmierny zástup tých, čo prišli z veľkého súženia a predišli nás do Kráľovstva, spievajú chválu na slávu tomu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi. V spoločenstve s nimi aj Cirkev na zemi spieva tieto chválospevy vo viere a uprostred skúšok. V prosbe a orodovaní viera dúfa proti všetkej nádeji a vzdáva vďaky „Otcovi svetiel“, od ktorého pochádza „každý dokonalý dar“ (Jak 1,17). Viera sa tak stáva čírou chválou.

2643 Eucharistia obsahuje a vyjadruje všetky formy modlitby: je „čistou obetou“ celého Kristovho tela na slávu Božieho mena. Podľa východných i západných cirkevných tradícií je „obetou chvály“.(1330)

zobraziť celéZhrnutie

2644 Duch Svätý, ktorý učí Cirkev a pripomína jej všetko, čo Ježiš povedal, vychováva ju aj k životu modlitby tým, že vzbudzuje spôsoby vyjadrenia, ktoré sa obnovujú v rámci trvalých foriem modlitby: velebenia, prosby, orodovania, vzdávania vďaky a chvály.

2645 Pretože Boh požehnáva srdce človeka, môže aj ono velebiť toho, ktorý je zdrojom každého požehnania.

2646 Predmetom prosebnej modlitby je odpustenie, hľadanie Božieho kráľovstva, ako aj všetky skutočné potreby.

2647 Modlitba orodovania spočíva v prosbe za druhých. Nepozná hranice a zahŕňa aj nepriateľov.

2648 Každá radosť a každá bolesť, každá udalosť a každá potreba môže byť predmetom vzdávania vďaky, ktoré má účasť na Kristovom vzdávaní vďaky a má napĺňať celý život: „Pri všetkom vzdávajte vďaky“ (1Sol 5,18).

2649 Celkom nezištná modlitba chvály vystupuje k Bohu; ospevuje ho pre neho samého, oslavuje ho preto, že ON JE, ešte viac než za to, čo koná.

zobraziť celéDRUHÁ KAPITOLA TRADÍCIA MODLITBY

2650 Modlitba sa neobmedzuje na spontánny prejav vnútorného podnetu: aby sa človek modlil, musí to aj chcieť. Nestačí ani vedieť, čo o modlitbe zjavuje Sväté písmo, ale treba sa aj naučiť modliť sa. A práve prostredníctvom živého podania (posvätnej Tradície)(75) Duch Svätý učí Božie deti modliť sa vo veriacej a modliacej sa Cirkvi.

2651 Tradícia kresťanskej modlitby(694) je jednou z foriem zveľaďovania Tradície viery, a to najmä kontempláciou a štúdiom veriacich, ktorí vo svojom srdci zachovávajú udalosti a slová ekonómie spásy, ako aj ich hlbokým chápaním duchovných skutočností, ktoré zakusujú.

zobraziť celé1. článok PRI PRAMEŇOCH MODLITBY

2652 Duch Svätý je „živá voda“,(694) ktorá v modliacom sa srdci „prúdi do večného života“ (Jn 4,14). On nás učí prijímať ju zo samého prameňa, ktorým je Kristus. A v kresťanskom živote sú pramene, kde nás Kristus očakáva, aby nás napojil Duchom Svätým.

zobraziť celéBOŽIE SLOVO

2653 Cirkev „naliehavo a osobitným spôsobom vyzýva(133) všetkých veriacich…, aby častým čítaním Svätého písma nadobudli ,vznešenosť poznania Krista Ježiša‘ (Flp 3,8)… Čítanie Svätého písma má sprevádzať modlitba, aby sa nadviazal rozhovor medzi Bohom a človekom.(1100) Lebo ,keď sa modlíme prihovárame sa jemu, a keď čítame Božie výroky, počúvame jeho‘.“

2654 Otcovia duchovného života, parafrázujúc Mt 7, 7, takto zhŕňajú dispozície srdca, ktoré sa v modlitbe živí Božím slovom: „Hľadajte čítaním a nájdete rozjímaním; klopte modlitbou a otvorí sa vám kontempláciou.

zobraziť celéLITURGIA CIRKVI

2655 Poslanie Krista a Ducha Svätého,(1073) ktorý vo sviatostnej liturgii Cirkvi ohlasuje, sprítomňuje a sprostredkuje tajomstvo spásy, pokračuje v srdci, ktoré sa modlí. Otcovia duchovného života(368) niekedy prirovnávajú srdce k oltáru. Modlitba zvnútorňuje a osvojuje si liturgiu počas jej slávenia i po ňom. Ba aj keď sa modlitba koná „v skrytosti“ (Mt 6,6), je vždy modlitbou Cirkvi, je spoločenstvom s Najsvätejšou Trojicou.

zobraziť celéTEOLOGÁLNE (BOŽSKÉ) ČNOSTI{1812-1829}

2656 Do modlitby sa vstupuje tak, ako sa vstupuje do liturgie – tesnou bránou viery. Prostredníctvom znakov Pánovej prítomnosti hľadáme jeho tvár a túžime po nej, chceme počúvať a zachovávať jeho slovo.

2657 Duch Svätý, ktorý nás učí sláviť liturgiu v očakávaní Kristovho návratu, nás vychováva, aby sme sa modlili v nádeji. A naopak, modlitba Cirkvi a osobná modlitba živia v nás nádej. Najmä žalmy nás svojou konkrétnou a pestrou rečou učia skladať našu nádej v Boha: „Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil. Vyslyšal môj nárek“ (Ž40,2). „Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou“ (Rim 15,13).

2658 „A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5). Modlitba, stvárňovaná liturgickým životom, čerpá všetko z lásky, ktorou sme milovaní v Kristovi a ktorá nám dáva schopnosť odpovedať na ňu tak, že milujeme, ako nás on miloval. Láska je zdrojom modlitby.(826) Kto z neho čerpá, dosahuje vrchol modlitby:
„Milujem ťa, Bože môj, a mojou jedinou túžbou je milovať ťa až do posledného dychu môjho života. Milujem ťa, Bože môj, nekonečne hodný milovania, a radšej chcem zomrieť, milujúc ťa, ako žiť, a nemilovať ťa. Milujem ťa, Pane, a prosím ťa len o jednu milosť, aby som ťa mohol milovať večne… Bože môj, ak môj jazyk nemôže v každej chvíli povedať, že ta milujem, chcem, aby ti to opakovalo moje srdce pri každom mojom dychu.“

zobraziť celé„DNES“

2659 Učíme sa modliť(1165) v istých chvíľach, keď počúvame Pánovo slovo a keď máme účasť na jeho veľkonočnom tajomstve. Ale jeho Duch je nám daný v každom čase, v udalostiach každého dňa,(2837) aby v nás vzbudil modlitbu. Ježišovo učenie o modlitbe k nášmu Otcovi(305) je na tej istej rovine ako učenie o prozreteľnosti: čas je v rukách Otca. Stretávame sa s ním v prítomnosti, nie včera, ani zajtra, ale dnes: „Čujte dnes jeho hlas: ,Nezatvrdzujte svoje srdcia…‘“ (Ž95,8).

2660 Modliť sa v udalostiach každého dňa a každej chvíle je jedno z tajomstiev Kráľovstva, ktoré je zjavené „maličkým“, Kristovým služobníkom chudobným podľa blahoslavenstiev.(2546) Je správne a dobré modliť sa, aby príchod kráľovstva spravodlivosti a pokoja ovplyvňoval beh dejín,(2632) ale je dôležité aj „premiesiť“ modlitbou „cesto“ obyčajných každodenných situácií. Všetky formy modlitby môžu byť tým kvasom, ku ktorému Pán prirovnal Božie kráľovstvo.

zobraziť celéZhrnutie

2661 Prostredníctvom živého podania, Tradície, Duch Svätý v Cirkvi učí Božie deti modliť sa.

2662 Božie slovo, liturgia Cirkvi a čnosti viery, nádeje a lásky sú pramene modlitby.

zobraziť celé2. článok CESTA MODLITBY

2663 V živej tradícii modlitby(1201) každá cirkev podľa historických, spoločenských a kultúrnych súvislostí predkladá svojim veriacim reč ich modlitby: slová, spevy, úkony a ikonografiu (obrazy a sochy). Patrí do kompetencie Učiteľského úradu Cirkvi rozlišovať, či sú tieto cesty modlitby verné Tradícii apoštolskej viery, a je úlohou duchovných pastierov a katechétov vysvetľovať ich zmysel, ktorý sa vždy vzťahuje na Ježiša Krista.

zobraziť celéMODLITBA K OTCOVI

2664 Jedinou cestou kresťanskej modlitby je Kristus. Či je naša modlitba spoločná, alebo osobná, ústna, alebo vnútorná, má prístup k Otcovi len vtedy, ak sa modlíme v Ježišovom „mene“.(2780) Ježišova svätá ľudská prirodzenosť je teda cesta, prostredníctvom ktorej nás Duch Svätý učí modliť sa k Bohu, nášmu Otcovi.

zobraziť celéMODLITBA K JEŽIŠOVI

2665 Modlitba Cirkvi, živená Božím slovom a slávením liturgie, nás učí modliť sa k Ježišovi Kristovi.(451) Aj vtedy, keď sa obracia predovšetkým na Otca, vo všetkých liturgických tradíciách obsahuje formy modlitby, ktoré sa obracajú na Krista. Niektoré žalmy, tak ako sú aktualizované v modlitbe Cirkvi, ako aj Nový zákon nám vkladajú do úst a vtláčajú nám do sŕdc tieto vzývania ku Kristovi: Boží Syn, Božie Slovo, Pán, Spasiteľ, Baránok Boží, Kráľ, milovaný Syn, Syn Panny, Dobrý Pastier, náš Život, naše Svetlo, naša Nádej, naše Vzkriesenie, Priateľ ľudí…

2666 Ale meno, ktoré obsahuje všetko, je meno, ktoré Boží Syn dostal pri svojom vtelení: JEŽIŠ.(432) Božie meno je pre ľudské pery nevysloviteľné, ale Božie Slovo, tým, že prijalo našu ľudskú prirodzenosť, nám ho odovzdáva a my ho môžeme vzývať: „Ježiš“, t. j. „YHWH [Jahve] spasí“. Ježišovo meno obsahuje všetko:(435) Boha aj človeka a celú ekonómiu stvorenia a spásy. Modliť sa k „Ježišovi“ znamená vzývať ho, volať k nemu v nás. Jedine jeho meno obsahuje „prítomnosť“, ktorú označuje. Ježiš je Zmŕtvychvstalý, a ktokoľvek vzýva jeho meno, prijíma Božieho Syna, ktorý ho miloval a seba samého vydal za neho.

2667 Toto celkom jednoduché vzývanie pochádzajúce z viery sa v tradícii modlitby na Východe i na Západe rozvinulo vo viacerých formách. Najbežnejšia formulácia, tradovaná duchovnými otcami(2616) na Sinaji, v Sýrii a na vrchu Athos, je vzývanie „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Toto vzývanie spája kristologický hymnus z Listu Filipanom (Flp 2,6-11) s prosbou mýtnika a tých, čo prosili o svetlo. Ním sa srdce uvádza do súladu s biedou ľudí a s milosrdenstvom ich Spasiteľa.

2668 Vzývanie Ježišovho svätého mena(435) je najjednoduchšou cestou ustavičnej modlitby. Ak ho pozorné srdce pokorne často opakuje, toto vzývanie sa nerozptyľuje v „mnohovravnosti“, ale zachováva slovo a s vytrvalosťou prináša úrodu. Toto vzývanie je možné „v každom čase“, lebo nie je zamestnaním popri inom, ale je jediným zamestnaním, totiž milovaním Boha, ktorý v Ježišovi Kristovi oživuje a pretvára každú činnosť.

2669 Modlitba Cirkvi(478) si uctieva a oslavuje aj Ježišovo srdce, tak ako vzýva Ježišovo najsvätejšie meno. Klania sa vtelenému Slovu a jeho srdcu, ktoré sa z lásky k ľuďom nechalo prebodnúť za naše hriechy.(1674) Kresťanská modlitba rada koná krížovú cestu v Spasiteľových šľapajach. Jej zastavenia od pretória (miestodržiteľovho paláca) po Golgotu a po hrob označujú cestu Pána Ježiša, ktorý svojím svätým krížom vykúpil svet.

zobraziť celé„PRÍĎ, DUCHU SVÄTÝ“

2670 „Nik nemôže povedať:(683) ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3). Vždy, keď sa začíname modliť k Ježišovi, Duch Svätý nás priťahuje na cestu modlitby svojou predchádzajúcou milosťou.(2001) Keďže nás učí modliť sa, pripomínajúc nám Krista, ako by sme sa nemali modliť aj k nemu samému? Preto nás Cirkev povzbudzuje, aby sme každý deň vzývali Ducha Svätého, najmä na začiatku a na konci každej dôležitej činnosti.(1310)
„Ak sa netreba klaňať Duchu Svätému, ako ma [potom] zbožšťuje krstom? Ak sa mu však treba klaňať či ho netreba uctievať?“

2671 Tradičnou formou prosby o Ducha Svätého je vzývanie Otca skrze Krista, nášho Pána, aby nám dal Ducha Tešiteľa. Ježiš zdôrazňuje túto prosbu vo svojom mene práve vo chvíli, keď sľubuje dar Ducha Pravdy. Ale tradičná je aj najjednoduchšia a najpriamejšia modlitba: „Príď, Duchu Svätý.“ Každá liturgická tradícia ju rozvinula v antifónach a hymnoch:
„Príď, Duchu Svätý, naplň srdcia svojich veriacich a zapáľ v nich oheň svojej lásky.“
„Nebeský kráľ, [Duch] Tešiteľ, Duch pravdy, ty si všade prítomný a všetko napĺňaš, ty si poklad všetkého dobra a prameň života, príď a prebývaj v nás, očisťuj nás a spas nás ty, ktorý si dobrý.“

2672 Duch Svätý, ktorého pomazanie preniká(695) celú našu bytosť, je vnútorným Učiteľom kresťanskej modlitby. Je tvorcom živej tradície modlitby. Nepochybne je toľko ciest modlitby, koľko je tých, čo sa modlia, ale ten istý Duch pôsobí vo všetkých a so všetkými. Práve v spoločenstve Ducha Svätého je kresťanská modlitba modlitbou v Cirkvi.

zobraziť celéV SPOLOČENSTVE SO SVÄTOU BOHORODIČKOU

2673 V modlitbe nás Duch Svätý spája(689) s osobou jednorodeného Božieho Syna v jeho oslávenej ľudskej prirodzenosti, skrze ktorú a v ktorej sa naša synovská modlitba spája v Cirkvi s Ježišovou matkou.

2674 Od súhlasu, ktorý Panna Mária dala s vierou(494) pri zvestovaní a bez váhania zachovala pod krížom, „sa jej materstvo rozširuje aj na bratov a sestry jej Syna, ktorí ešte putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach“. Ježiš, jediný Prostredník, je cesta našej modlitby; Mária, jeho a naša Matka, ho necháva úplne presvitať: ona „ukazuje cestu“ (po grécky Hodegetria) a podľa tradičnej východnej i západnej ikonografie je jej „znakom“.

2675 Vychádzajúc z tejto jedinečnej Máriinej spolupráce(970) s pôsobením Ducha Svätého, kresťanské cirkvi postupne vytvorili modlitbu k svätej Božej Matke, pričom ju sústredili na Kristovu osobu,(512) ako sa prejavila vo svojich tajomstvách. V nespočetných hymnoch a antifónach, v ktorých sa táto modlitba vyjadruje, sa obyčajne striedajú dve zamerania:(2619) jedno „velebí“ Pána za „veľké veci“, ktoré urobil svojej poníženej služobnici a jej prostredníctvom všetkým ľuďom, druhé zveruje Ježišovej matke prosby a chvály Božích detí, pretože ona teraz pozná ľudstvo, ktoré si v nej zasnúbil Boží Syn.



2677 „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás…“(495) S Alžbetou sa čudujeme: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,43). Mária je Božia Matka i naša Matka, lebo nám dala Ježiša, svojho Syna. Môžeme jej zverovať všetky svoje starosti a prosby. Prosí za nás, ako prosila za seba: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). Keď sa zverujeme jej modlitbe, odovzdávame sa s ňou do Božej vôle: „Buď vôľa tvoja.“
„Pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej.“ Keď žiadame Pannu Máriu, aby za nás prosila, uznávame, že sme úbohí hriešnici a obraciame sa na „Matku milosrdenstva“, na tú, ktorá je celá svätá. Zverujeme sa jej „teraz“, v dnešku nášho života. A naša dôvera sa rozširuje natoľko, že jej už odteraz zverujeme „hodinu našej smrti“. Nech je pri nej prítomná, ako bola prítomná pri smrti(1020) svojho Syna na kríži, a nech nás v hodine nášho prechodu do večnosti prijme ako naša Matka, aby nás priviedla k svojmu Synovi Ježišovi do raja.

2678 V stredovekej nábožnosti na Západe vznikla modlitba ruženca(971, 1674) ako ľudová náhrada za modlitbu liturgie hodín. Na Východe litániová forma „Akatistu“ a „Paraklézy“ zostala bližšia chórovému ofíciu byzantských cirkvách, kým arménska, koptská a sýrska tradícia dala prednosť chválospevom a ľudovým piesňam k Božej Matke. Ale v modlitbe Zdravas‘, Mária, v teotokiách (po grécky theotokia) a v hymnoch svätého Efréma alebo svätého Gregora z Nareku je tradícia mariánskej modlitby podstatne tá istá.

2679 Mária je dokonalá „orantka“ (modliaca sa žena),(967) obraz Cirkvi. Keď sa k nej modlíme, spolu s ňou súhlasíme s plánom Otca, ktorý posiela svojho Syna, aby spasil všetkých ľudí. Ako milovaný učeník Ján berieme si k sebe Ježišovu matku, ktorá sa stala matkou všetkých žijúcich. Môžeme sa modliť s ňou a k nej. Modlitba Cirkvi je akoby podopieraná Máriinou modlitbou, s ktorou je spojená v nádeji. (972)

zobraziť celéZhrnutie

2680 Modlitba sa obracia predovšetkým na Otca; takisto sa zameriava na Ježiša Krista, najmä vzývaním jeho svätého mena: „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“

2681 „Nik nemôže povedať ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3). Cirkev nás povzbudzuje, aby sme vzývali Ducha Svätého ako vnútorného Učiteľa kresťanskej modlitby.

2682 Cirkev sa rada modlí v spoločenstve s Pannou Máriou, a to pre jej jedinečnú spoluprácu s pôsobením Ducha Svätého, aby spolu s ňou zvelebovala veľké veci, ktoré v nej urobil Boh, a aby jej zverovala prosby a chvály.

zobraziť celé3. článok VODCOVIA MODLITBY

zobraziť celé„OBLAK SVEDKOV“

2683 Svedkovia, ktorí nás predišli do Kráľovstva, najmä tí, ktorých Cirkev uznáva za „svätých“, majú účasť na živej tradícii modlitby príkladom svojho života, spismi, ktoré zanechali, a svojou terajšou modlitbou: Kontemplujú Boha, chvália ho(956) a neprestávajú sa starať o tých, ktorých zanechali na zemi. Keďže vošli „do radosti“ svojho Pána, boli ustanovení „nad mnohým“. Ich orodovanie je ich najvyššou službou Božiemu plánu. Môžeme a máme ich prosiť, aby sa prihovárali za nás a za celý svet.

2684 V spoločenstve svätých sa v priebehu dejín Cirkví utvorili rozličné spirituality (duchovnosti).(917) Osobná charizma niektorého svedka Božej lásky k ľuďom sa mohla preniesť na iných, ako „duch“ Eliáša na Elizea a na Jána Krstiteľa, aby niektorí učeníci mali účasť na tomto duchu. (919) Určitá spiritualita je aj na sútoku iných prúdov,(1202) liturgických a teologických, a svedčí o inkulturácii viery v istom ľudskom prostredí a v jeho dejinách. Kresťanské spirituality majú účasť na živej tradícii modlitby a sú nevyhnutnými vodcami pre veriacich. Vo svojej bohatej rozmanitosti sú odrazom čistého a jediného svetla Ducha Svätého.
„Duch je skutočne miestom svätých. Takisto aj svätý je osobitným miestom Ducha, a preto odovzdáva seba samého, aby prebýval s Bohom, a volá sa jeho chrámom.“

zobraziť celéSLUŽOBNÍCI MODLITBY

2685 Kresťanská rodina je prvým miestom výchovy(1657) k modlitbe. Založená na sviatosti manželstva je „domácou cirkvou“, kde sa Božie deti učia modliť sa „ako cirkev“ a zotrvávať v modlitbe. Najmä pre malé deti je každodenná rodinná modlitba prvým svedectvom živej pamäti Cirkvi, ktorú trpezlivo prebúdza Duch Svätý.

2686 Aj vysvätení služobníci sú zodpovední(1547) za formáciu svojich bratov a sestier v Kristovi k modlitbe. Ako služobníci Dobrého Pastiera sú vysvätení, aby privádzali Boží ľud k živým prameňom modlitby, ktorými sú: Božie slovo, liturgia, život podľa teologálnych (božských) čností a Božie „dnes“ v konkrétnych situáciách.

2687 Početní rehoľníci zasvätili celý svoj život(916) modlitbe. Už od čias pustovníctva na egyptskej púšti pustovníci, mnísi a mníšky venovali svoj čas chvále Boha a orodovaniu za jeho ľud. Bez modlitby sa zasvätený Život nemôže udržať ani šíriť; modlitba je jedným zo živých prameňov kontemplácie a duchovného života v Cirkvi.

2688 Katechéza detí, mládeže i dospelých je zameraná na to, aby sa o Božom slove rozjímalo v osobnej modlitbe, aby sa Božie slovo aktualizovalo v liturgickej modlitbe a zvnútorňovalo v každom čase, a tak prinášalo ovocie v novom živote.(1674) Katechéza je aj príležitosťou, pri ktorej možno rozoznávať a vychovávať ľudovú zbožnosť. Pre život modlitby je nevyhnutnou oporou naučiť sa naspamäť základné modlitby; je však dôležité viesť k tomu, aby sa prežíval ich zmysel.

2689 Modlitbové skupiny, ba aj „školy modlitby“ sú dnes jedným zo znamení a jednou z hybných síl obnovy modlitby v Cirkvi, ak sa napájajú z autentických prameňov kresťanskej modlitby. Starostlivosť o pestovanie spoločenstva je znakom pravej modlitby v Cirkvi.

2690 Duch Svätý dáva niektorým veriacim dar múdrosti, dar viery a dar rozoznávania duchov vzhľadom na to spoločné dobro, ktorým je modlitba (duchovné vedenie). Muži a ženy, ktorí sú obdarení týmito darmi, sú pravými služobníkmi živej tradície modlitby:
Preto duša, ktorá chce robiť pokrok v dokonalosti, má podľa rady svätého Jána z Kríža „pozorne zvažovať, do čích rúk sa zveruje, lebo aký je učiteľ, taký bude aj žiak, a aký je otec, taký bude aj syn“. A dodáva, že duchovný vodca „má byť nielen učený a rozvážny, ale aj skúsený… Ak nemá skúsenosť s tým, čo je čistý a opravdivý duch, nebude vedieť uviesť do neho dušu, keď jej ho Boh dá, ba ani ho nepochopí.“

zobraziť celéMIESTA VHODNÉ NA MODLITBU

2691 Kostol, Boží dom,(1181) je vlastným miestom liturgickej modlitby farského spoločenstva. Je aj privilegovaným miestom(2097) na adoráciu Ježiša Krista skutočne prítomného v Najsvätejšej sviatosti.(1379) Voľba vhodného miesta nie je bezvýznamná pre skutočnú modlitbu:
— pre osobnú modlitbu to môže byť „modlitbový kútik“ so Svätým písmom a náboženskými obrazmi, aby sme tam boli „v skrytosti“ pred naším Otcom. V kresťanskej rodine takýto druh malého oratória (modlitebne) podporuje spoločnú modlitbu;
— v krajoch, kde sú kláštory, je poslaním týchto komunít podporovať účasť veriacich na ich modlitbe liturgie hodín(1175) a umožňovať im samotu, ktorá je potrebná na intenzívnejšiu osobnú modlitbu;
— púte pripomínajú naše pozemské putovanie do neba.(1674) Tradične sú intenzívnymi chvíľami obnovy modlitby. Svätyne sú pre pútnikov, ktorí pre seba hľadajú živé pramene, mimoriadnymi miestami, aby tam prežívali „ako Cirkev“ formy kresťanskej modlitby.

zobraziť celéZhrnutie

2692 Putujúca Cirkev sa vo svojej modlitbe spája s modlitbou svätých a prosí ich o orodovanie.

2693 Rozličné kresťanské spirituality majú účasť na živej tradícii modlitby a sú vzácnymi vodcami duchovného života.

2694 Kresťanská rodina je prvým miestom výchovy k modlitbe.

2695 Vysvätení služobníci, Bohu zasvätený život, katechéza, modlitbové skupiny a „duchovné vedenie“ zaručujú v Cirkvi pomoc modlitbe.

2696 Najvhodnejšími miestami na modlitbu sú: osobné alebo rodinné „oratórium“, kláštory, pútnické svätyne a najmä kostol, ktorý je vlastným miestom na liturgickú modlitbu farského spoločenstva a privilegovaným miestom na eucharistickú adoráciu.

zobraziť celéTRETIA KAPITOLA ŽIVOT MODLITBY

2697 Modlitba je životom nového srdca. Má nás oživovať v každej chvíli. My však zabúdame na toho, ktorý je náš Život a naše všetko. Preto Otcovia duchovného života v duchu tradície Deuteronómia a Prorokov zdôrazňujú modlitbu ako „spomienku na Boha“,(1099) ako časté prebudenie „pamäti srdca“: „Na Boha si máme spomenúť častejšie, ako dýchame.“ Ale nemožno sa modliť „stále“, ak sa v určitých chvíľach nemodlíme s úmyslom modliť sa. To sú silné chvíle kresťanskej modlitby, čo sa týka intenzity a trvania.

2698 Tradícia Cirkvi(1168) veriacim predkladá pravidelne sa opakujúce modlitby, ktoré majú živiť neprestajnú modlitbu. Niektoré sú každodenné: ranná a večerná modlitba, modlitba pred jedlom a po jedle, liturgia hodín.(1174) Nedeľa, ktorej stredobodom je slávenie Eucharistie,(2177) sa svätí predovšetkým modlitbou. Cyklus liturgického roka a jeho veľké sviatky tvoria základný rytmus života modlitby kresťanov.

2699 Pán vedie každého človeka cestami a spôsobmi, aké sa mu páčia. Aj každý veriaci mu odpovedá podľa rozhodnutia svojho srdca a osobnými prejavmi svojej modlitby. Kresťanská tradícia však zachovala tri hlavné formy života modlitby: ústnu modlitbu, rozjímanie a kontemplatívnu modlitbu. Majú spoločnú základnú črtu – sústredenosť srdca.(2563) Toto starostlivé zachovávanie Božieho slova a bedlivé zotrvávanie v Božej prítomnosti robí z týchto troch foriem silné chvíle života modlitby.

zobraziť celé1. článok FORMY MODLITBY

zobraziť celéI. Ústna modlitba

2700 Boh hovorí človekovi svojím Slovom. Aj naša modlitba dostáva konkrétnu podobu prostredníctvom vnútorných alebo vyslovovaných slov.(1176) Ale najdôležitejšie je, aby srdce bolo v prítomnosti toho, ku komu v modlitbe hovoríme. „Aby sme boli vypočutí, to nezávisí od množstva slov, ale od bedlivosti srdca.“

2701 Ústna modlitba je nevyhnutnou zložkou kresťanského života. Ježiš učí svojich učeníkov, ktorých priťahovala tichá modlitba ich Učiteľa, ústnu modlitbu: Otče náš. Ježiš sa nemodlil len liturgické modlitby(2603) synagógy. Evanjeliá nám ho ukazujú, ako nahlas vyslovuje svoju osobnú modlitbu, od nadšeného velebenia Otca až po úzkosť v Getsemanskej záhrade. (612)

2702 Táto potreba zapojiť do vnútornej modlitby aj zmysly zodpovedá požiadavke našej ľudskej prirodzenosti.(1146) Sme telo a duch, a teda pociťujeme potrebu prejaviť svoje city aj navonok. Máme sa modliť celou svojou bytosťou, aby sme dali svojej prosbe čo najväčšiu možnú silu.

2703 Táto potreba zodpovedá aj Božej požiadavke. Boh hľadá ctiteľov v Duchu a pravde, a teda živú modlitbu, ktorá vystupuje z hlbín duše. Chce aj vonkajší prejav, ktorý zapája telo do vnútornej modlitby, lebo vonkajší prejav mu vzdáva dokonalú úctu všetkého toho, na čo má právo.(2097)

2704 Keďže ústna modlitba je vonkajšia, a tak plne ľudská, je v pravom zmysle slova modlitbou ľudu. Ale ani tá najvnútornejšia modlitba nemá zanedbávať ústnu modlitbu. Modlitba sa stáva vnútornou natoľko, nakoľko si uvedomujeme toho, „ku komu hovoríme“. Vtedy sa ústna modlitba stáva prvou formou kontemplatívnej modlitby.

zobraziť celéII. Rozjímanie

2705 Rozjímanie (meditácia) je predovšetkým hľadaním. Ľudský duch sa usiluje pochopiť dôvod a spôsob kresťanského života,(158) aby súhlasil s tým a odpovedal na to, čo žiada Pán. To vyžaduje pozornosť, ktorú je ťažké udržať Obyčajne si pritom človek pomáha nejakou knihou a tie kresťanom nechýbajú: Sväté písmo, najmä evanjelium,(127) sväté ikony, liturgické texty príslušného dňa alebo obdobia, spisy Otcov duchovného života, diela kresťanskej duchovnosti, veľká kniha stvorenia a kniha dejín, kniha Božieho „Dnes“.

2706 Rozjímať o tom, čo sa číta, nás vedie k tomu, aby sme si to osvojili porovnávaním so sebou. A tu sa otvára iná kniha: kniha života. Od myšlienok sa prechádza na skutočnosť. Podľa stupňa pokory a viery človek v tejto knihe objaví hnutia, ktoré hýbu srdcom a môže ich rozlišovať. Ide o to, aby konal pravdu a prišiel k svetlu: „Pane, čo chceš, aby som robil?“

2707 Metódy rozjímania(2690) sú také rozličné, akí rozliční sú učitelia duchovného života. Kresťan má pravidelne rozjímať, ináč sa podobá prvým trom druhom pôd z podobenstva o rozsievačovi. Ale metóda je len sprievodcom. Dôležité je napredovať s pomocou Ducha Svätého po jedinej ceste modlitby, ktorou je Ježiš Kristus.(2664)

2708 Rozjímanie uvádza do činnosti myslenie, predstavivosť, city a túžby. Toto zaktivizovanie je nevyhnutné, aby sa prehĺbilo presvedčenie viery, podnietilo obrátenie srdca a posilnila vôľa nasledovať Krista. Kresťanská modlitba sa prednostne venuje rozjímaniu o „Kristových tajomstvách“,(516) ako je to pri lectio divina (čítaní Božieho slova) alebo pri ruženci.(2678) Táto forma nábožného uvažovania má veľkú hodnotu, ale kresťanská modlitba má smerovať ešte ďalej, a to k poznaniu lásky Pána Ježiša a k spojeniu s ním.

zobraziť celéIII. Kontemplatívna modlitba

2709 Čo je kontemplatívna modlitba? Svätá Terézia odpovedá: „Podľa môjho názoru kontemplatívna(2562-2564) modlitba nie je nič iné ako dôverný priateľský styk, v ktorom sa často zdržiavame sami s tým, o ktorom vieme, že nás miluje.“
Kontemplatívna modlitba hľadá toho, „ktorého z tej duše milujem“ (Pies 1,7), čiže Ježiša a v ňom Otca. Hľadáme ho, lebo túžiť po ňom je vždy začiatkom lásky, a hľadáme ho v čistej viere, v tej viere, ktorá nám dáva narodiť sa z neho a žiť v ňom. Aj pri kontemplatívnej modlitbe možno rozjímať, ale pohľad sa upiera na Pána.

2710 Voľba času a trvania kontemplatívnej modlitby závisí od rozhodnej vôle, ktorá odhaľuje tajomstvá srdca. Nekonáme si kontemplatívnu modlitbu, keď máme čas, ale nájdeme si čas,(2726) keď budeme iba pre Pána s pevným rozhodnutím, že si ho počas cesty nevezmeme späť, nech by stretnutie prinášalo akékoľvek skúšky a vyprahnutosť. Nedá sa vždy rozjímať, ale vždy sa možno zahĺbiť do kontemplatívnej modlitby, a to nezávisle od zdravotného stavu, pracovných podmienok alebo citových dispozícií. Srdce je miestom hľadania a stretania v jednoduchosti a vo viere.

2711 Vstup do kontemplatívnej modlitby je podobný vstupu do eucharistickej liturgie: pod pôsobením Ducha Svätého máme „sústrediť“ srdce(1348) a celú svoju bytosť, prebývať v Pánovom príbytku, ktorým sme my, vzbudiť si vieru, aby sme vstúpili do prítomnosti toho, ktorý nás očakáva, odložiť svoje masky a obrátiť svoje srdce k Pánovi,(2100) ktorý nás miluje, aby sme sa mu odovzdali ako obetný dar, ktorý treba očistiť a pretvoriť.

2712 Kontemplatívna modlitba je modlitbou Božieho dieťaťa, hriešnika, ktorému sa odpustilo a ktorý je ochotný prijať lásku, akou je milovaný, a chce na ňu odpovedať tým, že bude ešte viac milovať. No vie, že jeho opätujúcu lásku mu vlieva do srdca Duch Svätý, lebo všetko je Božia milosť. Kontemplatívna modlitba je pokorná a jednoduchá odovzdanosť do láskyplnej vôle Otca v stále hlbšom spojení s jeho milovaným Synom.(2822)

2713 Kontemplatívna modlitba je tak najjednoduchším vyjadrením tajomstva modlitby. Je darom, milosťou.(2559) Možno ju prijať len v pokore a v chudobe ducha. Kontemplatívna modlitba je zmluvný vzťah vytvorený Bohom v hĺbke našej bytosti. Kontemplatívna modlitba je spoločenstvo: v ňom Najsvätejšia Trojica stvárňuje človeka, Boží obraz, „na svoju podobu“.

2714 Kontemplatívna modlitba je aj v plnom zmysle slova silná chvíľa modlitby. V nej nás Otec skrze svojho Ducha vyzbrojuje silou, aby v nás „mocne zosilnel vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval“ v našich srdciach a aby sme boli „zakorenení a upevnení v láske“ (Ef 3,16-17).

2715 Kontemplatívna modlitba je pohľad viery upretý na Ježiša. „Ja sa dívam na neho a on sa díva na mňa,“ hovorieval za čias svojho svätého farára sedliak z Arsu, ktorý sa modlil pred svätostánkom. (1380) Táto pozornosť voči Ježišovi je zrieknutím sa svojho „ja“. Jeho pohľad očisťuje srdce. Svetlo Ježišovho pohľadu osvecuje zrak nášho srdca. Učí nás vidieť všetko vo svetle jeho pravdy a jeho súcitu so všetkými ľuďmi. Kontemplatívna modlitba obracia svoj pohľad aj na tajomstvá Kristovho života.(521) Učí tak „vnútornému poznaniu Pána“, aby sme ho väčšmi milovali a lepšie nasledovali.

2716 Kontemplatívna modlitba je počúvaním Božieho slova. Toto počúvanie vôbec nie je pasívne, ale je poslušnosťou viery,(494) bezvýhradným prijatím zo strany služobníka a láskyplnou oddanosťou dieťaťa. Má účasť na „Amen“ (súhlase) Syna, ktorý sa stal Služobníkom, a na „Fiat“ jeho pokornej služobnice.

2717 Kontemplatívna modlitba je tichom,(533) „symbolom budúceho sveta“ alebo „mlčanlivou láskou“. V kontemplatívnej modlitbe slová nie sú rozprávaním, ale vetvičkami, ktoré živia oheň lásky. V tomto tichu, neznesiteľnom pre „vonkajšieho“ človeka, nám Otec vyslovuje svoje vtelené, umučené, zosnulé a vzkriesené Slovo a Duch synovstva(498) nám dáva účasť na Ježišovej modlitbe.

2718 Kontemplatívna modlitba je zjednotením sa s Kristovou modlitbou v takej miere, v akej nám dáva účasť na jeho tajomstve. Cirkev slávi Kristovo tajomstvo v Eucharistii a Duch Svätý nám ho dáva prežívať v kontemplatívnej modlitbe, aby sa stalo zjavným prostredníctvom činorodej lásky.

2719 Kontemplatívna modlitba je spoločenstvo lásky, ktoré prináša život za mnohých v takej miere, v akej je súhlasom zotrvať v noci viery.(165) Veľkonočná noc zmŕtvychvstania prechádza nocou smrteľnej úzkosti a hrobu. To sú tri silné chvíle Ježišovej hodiny, ktoré nám jeho Duch (a nie „telo“, ktoré je „slabé“) dáva prežívať v kontemplatívnej modlitbe. Treba privoliť, aby sme bedlili hodinu s ním. (2730)

zobraziť celéZhrnutie

2720 Cirkev vyzýva veriacich na pravidelnú modlitbu: na každodenné modlitby, na liturgiu hodín, na nedeľné slávenie Eucharistie a na sviatky liturgického roka.

2721 Kresťanská tradícia pozná tri hlavné formy života modlitby: ústnu modlitbu, rozjímanie a kontemplatívnu modlitbu. Všetky tri majú ako spoločnú črtu sústredenosť srdca.

2722 Ústna modlitba, založená na jednote tela a ducha v ľudskej prirodzenosti, pridružuje telo k vnútornej modlitbe srdca podľa príkladu Ježiša Krista, ktorý sa modlí k svojmu Otcovi a učí svojich učeníkov „Otče náš“.

2723 Rozjímanie je nábožné uvažovanie, ktoré uvádza do činnosti myslenie, predstavivosť, city a túžby. Jeho cieľom je osvojiť si vierou predmet, o ktorom sa uvažuje, a porovnávať ho s realitou vlastného života.

2724 Kontemplatívna modlitba je jednoduché vyjadrenie tajomstva modlitby. Je to pohľad viery upretý na Ježiša, počúvanie Božieho slova, mlčanlivá láska. Kontemplatívna modlitba uskutočňuje zjednotenie s Kristovou modlitbou v takej miere, v akej nám dáva účasť na jeho tajomstve.

zobraziť celé2. článok BOJ V MODLITBE

2725 Modlitba je dar milosti a rozhodná odpoveď z našej strany. Vždy predpokladá úsilie. Veľké postavy modlitby Starej zmluvy pred Kristom, ako aj Božia Matka a svätí spolu s Ježišom nás učia,(2612) že modlitba je boj. Proti komu? Proti nám samým a proti úkladom Pokušiteľa,(409) ktorý robí všetko, aby odvrátil človeka od modlitby, od spojenia s Bohom. Každý sa modlí tak, ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí. Kto nechce stále konať podľa Kristovho Ducha, nemôže ani stále prosiť v jeho mene. „Duchovný boj“ v novom živote kresťana je neoddeliteľný od boja v modlitbe.(2015)

zobraziť celéI. Námietky proti modlitbe

2726 V boji modlitby musíme čeliť, v nás samých i okolo seba, mylným predstavám o modlitbe. Niektorí v nej vidia obyčajnú psychologickú činnosť, iní úsilie sústrediť sa s cieľom dosiahnuť vnútornú prázdnotu. Iní ju uzákoňujú do obradných postojov a slov. V podvedomí mnohých kresťanov je modlitba činnosťou,(2710) ktorá je nezlučiteľná so všetkým tým, čo majú robiť: nemajú čas. Tí, čo hľadajú Boha v modlitbe, sa rýchlo znechutia, lebo nevedia, že modlitba pochádza aj od Ducha Svätého, a nielen od nich samých.

2727 Musíme čeliť aj spôsobom zmýšľania „tohto sveta“. Ak nebudeme ostražití, preniknú do nás. Napríklad, pravdivé je vraj len to, čo sa dá overiť rozumom a vedou (modlitba je však tajomstvo,(37) ktoré presahuje naše vedomie i podvedomie); dôležité sú len hodnoty výroby a zisku (keďže modlitba je neproduktívna, je neužitočná); zmyselnosť a pohodlie sa pokladajú za kritériá pravdy, dobra a krásy(2500) (modlitba však ako „láska ku Kráse“ [filokália] je uchvátená slávou živého a pravého Boha); napokon modlitba ako reakcia proti aktivizmu (ktorý pripisuje prvoradý význam činnosti) je predstavovaná ako útek zo sveta (kresťanská modlitba však nie je ani únikom z dejín, ani rozchodom so životom).

2728 Napokon náš boj musí čeliť tomu, čo pociťujeme ako naše neúspechy v modlitbe: znechutenie pre našu suchopárnosť, zármutok nad tým, že nedávame Pánovi všetko, lebo máme „veľký majetok“ (Mk 10,22), sklamanie z toho, že nie sme vypočutí podľa našej vôle, zranenie našej pýchy, ktorá sa zatvrdzuje preto, že sme nehodní hriešnici, alergia na modlitbu ako na nezaslúžený dar. Záver je vždy ten istý: Načo sa modliť? Aby sme tieto prekážky prekonali, treba bojovať pokorne, s dôverou a vytrvalosťou.

zobraziť celéII. Pokorná bedlivosť srdca

zobraziť celéZOČI-VOČI ŤAŽKOSTIAM PRI MODLITBE

2729 Bežnou ťažkosťou pri našej modlitbe je roztržitosť. Pri ústnej modlitbe sa môže vzťahovať na slová a ich zmysel. V hlbšej rovine sa však môže týkať Toho, ku komu sa modlíme v ústnej modlitbe (liturgickej alebo osobnej), v rozjímaní a kontemplatívnej modlitbe. Venovať pozornosť roztržitostiam, aby sme ich zahnali, by znamenalo upadnúť do ich osídel, zatiaľ čo stačí vrátiť sa do nášho srdca.(2711) Roztržitosť nám odhaľuje, k čomu sme pripútaní, a toto pokorné uvedomenie si pred Pánom má prebudiť našu uprednostňujúcu lásku k nemu, takže mu rozhodne ponúkneme svoje srdce, aby ho očistil. Tu v srdci je miesto boja, voľby Pána, ktorému chceme slúžiť.

2730 Boj proti nášmu privlastňujúcemu si a panovačnému „ja“ je v kladnom zmysle bedlivosť, ostražitosť srdca. Keď Ježiš nástojí na bedlivosti, tá sa vždy vzťahuje na neho, na jeho príchod v posledný deň a každý deň: „dnes“. Ženích prichádza o polnoci.(2659) Svetlo, ktoré nesmie zhasnúť, je svetlo viery: „V srdci mi znejú tvoje slová: Hľadajte moju tvár“ (Ž27,8).

2731 Inou ťažkosťou najmä pre tých, čo sa chcú úprimne modliť, je suchopárnosť. Býva súčasťou kontemplatívnej modlitby, pri ktorej sa srdce cíti opustené, bez záľuby v myšlienkach, spomienkach a citoch, a to aj duchovných. Je to chvíľa čistej viery, ktorá zostáva verne s Ježišom v smrteľnej úzkosti a v hrobe. „Ak pšeničné zrno… odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12,24). Ak je suchopárnosť zavinená tým, že chýbajú korene, lebo slovo padlo na skalu, boj je súčasťou obrátenia. (1426)

zobraziť celéZOČI-VOČI POKUŠENIAM PRI MODLITBE

2732 Najčastejším a najskrytejším pokušením je náš nedostatok viery.(2609) Menej sa prejavuje zjavnou neverou(2089) než faktickým uprednostňovaním niečoho iného. Keď sa začneme modliť, ako prvoradé sa nám predstavia tisíce prác alebo starostí, ktoré sa zdajú naliehavé. Je to znova chvíľa pravdy pre srdce a pre jeho uprednostňujúcu lásku. Niekedy sa obraciame na Pána ako na posledné útočisko. Ale skutočne tomu veríme?(2092) Inokedy si berieme Pána za spojenca, lenže srdce zostáva ešte domýšľavé. V každom prípade náš nedostatok viery dáva najavo, že ešte nemáme dispozíciu pokorného srdca: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“(2074) (Jn 15,5).

2733 Iným pokušením, ktorému domýšľavosť otvára dvere,(2094) je duchovná znechutenosť (po latinsky acedia). Pod týmto výrazom Otcovia duchovného života chápu určitú formu depresie zavinenú ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca: „Duch je síce ochotný, ale telo je slabé“ (Mt 26,41). Z čím väčšej výšky človek padne, tým viac si ublíži.(2559) Bolestná stiesnenosť je opakom domýšľavosti. Kto je pokorný, nečuduje sa svojej úbohosti; ona ho vedie k tomu, aby mal väčšiu dôveru, aby vytrvalo odolával.

zobraziť celéIII. Synovská dôvera

2734 Synovská dôvera je skúšaná a osvedčuje sa v súžení. Hlavná ťažkosť sa týka prosebnej modlitby,(2629) čiže keď sa prihovárame za seba alebo za druhých. Niektorí sa dokonca prestanú modliť, lebo si myslia, že ich prosba nie je vypočutá. Tu sa vynárajú dve otázky: Prečo si myslíme, že naša prosba nebola vypočutá? Ako je naša modlitba vypočutá, a teda „účinná“?

zobraziť celéPREČO SA SŤAŽUJEME, ŽE NIE SME VYPOČUTÍ?

2735 Ponajprv by nás malo prekvapiť jedno zistenie. Keď chválime Boha alebo keď mu vo všeobecnosti vzdávame vďaky za jeho dobrodenia, nestaráme sa veľmi o to, aby sme vedeli, či mu je naša modlitba milá. Zato si však žiadame vidieť výsledok svojej prosby. Aká je vlastne naša predstava o Bohu, ktorá motivuje našu modlitbu:(2779) je Boh pre nás prostriedkom, ktorým si možno poslúžiť, alebo Otcom nášho Pána Ježiša Krista?

2736 Sme presvedčení, že „nevieme ani to, za čo sa máme modliť,(2559) ako treba“ (Rim 8,26)? Prosíme Boha o „vhodné dobrá“? Náš Otec dobre vie, čo potrebujeme, prv ako by sme ho o to prosili, (1730) ale čaká na našu prosbu, lebo dôstojnosť jeho detí spočíva v ich slobode. Treba sa teda modliť s jeho Duchom slobody, aby sme mohli skutočne poznať jeho túžbu.

2737 „Nič nemáte, lebo neprosíte. Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte; chcete to využiť na svoje náruživosti“ (Jak 4,2-3). Ak prosíme so srdcom rozdeleným, „cudzoložným“, Boh nás nemôže vypočuť, lebo chce naše dobro, náš život. „Alebo si myslíte, že Písmo nadarmo hovorí: ,Takmer žiarlivo túži po nás Duch, ktorý v nás prebýva?‘“ (Jak 4,5). Náš Boh je na nás „žiarlivý“, čo je znakom, že jeho láska je pravdivá. Vniknime do túžby jeho Ducha a budeme vypočutí:
„Nevyžaduj hneď [vypočutie] prosby, akoby si mal na to právo; chce ti totiž preukázať oveľa viac dobrodení, ak vytrváš v modlitbe.“
Boh chce, „aby sme v modlitbách cvičili svoju túžbu, ktorou by sme potom boli schopní prijať to, čo nám chce dať“.

zobraziť celéAKO JE NAŠA MODLITBA ÚČINNÁ?

2738 Zjavenie o modlitbe v ekonómii spásy nás učí, že viera sa opiera o pôsobenie Boha v dejinách.(2568) Synovskú dôveru vzbudzuje jeho vrcholné dielo: umučenie a zmŕtvychvstanie jeho Syna. Kresťanská modlitba je spoluprácou s jeho prozreteľnosťou, s jeho plánom lásky k ľuďom.(307)

2739 U svätého Pavla je táto dôvera „odvážna“, (2778) zakladá sa na modlitbe Ducha v nás a na vernej láske Otca, ktorý nám dal svojho jediného Syna. Premena srdca, ktoré sa modlí, je prvou odpoveďou na našu prosbu.

2740 Ježišova modlitba robí z kresťanskej modlitby účinnú prosbu. Ježiš je jej vzorom. Modlí sa v nás a s nami. Keďže srdce Syna hľadá len to, čo sa páči Otcovi, ako by mohlo srdce adoptovaných detí lipnúť viac na daroch ako na Darcovi?(2604)

2741 Ježiš sa modlí aj za nás, namiesto nás a v náš prospech. Všetky naše prosby boli raz navždy pojaté do jeho výkriku na kríži a Otec ich vypočul v jeho vzkriesení. Preto sa za nás neprestáva prihovárať u Otca. (2606) Ak je naša modlitba pevne spojená s Ježišovou modlitbou, a to v dôvere a so synovskou odvahou, dostaneme všetko,(2614) o čo prosíme v jeho mene, a to oveľa viac ako tú alebo onú vec: samého Svätého Ducha, v ktorom sú všetky dary.

zobraziť celéIV. Vytrvať v láske

2742 „Bez prestania sa modlite“(2098) (1Sol 5,17). „Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista“ (Ef 5,20). „Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bedlite a proste za všetkých svätých!“ (Ef 6,18). „Nebolo nám prikázané neprestajne pracovať, bedliť a postiť sa; ale bez prestania sa modliť stanovil zákon.“ Takáto neúnavná horlivosť môže pochádzať len z lásky. Boj v modlitbe proti našej ťarbavosti a lenivosti je bojom pokornej, dôverujúcej a vytrvalej lásky.(162) Táto láska otvára naše srdce trom žiarivým a oživujúcim zjavným pravdám vyplývajúcim z viery:

2743 Modliť sa je vždy možné: čas kresťana je časom vzkrieseného Krista, ktorý je s nami „po všetky dni“ (Mt 28,20), akékoľvek by boli búrky. Náš čas je v Božích rukách:
„Aj človekovi, ktorý obchoduje alebo cestuje, je možné pozorne sa modliť; takisto je možné inému, ktorý sedí v dielni a zošíva kože, povzniesť ducha k Bohu: je možné sluhovi, ktorý nakupuje potraviny a pobehuje hore-dolu alebo posluhuje v kuchyni… horlivo sa modliť z hĺbky srdca.“

2744 Modliť sa je životnou potrebou. Dôkaz z opaku nie je menej presvedčivý: ak sa nenechávame viesť Duchom, znova upadáme do otroctva hriechu. Ako môže byť Duch Svätý „naším životom“, ak je naše srdce ďaleko od neho?
„Nič sa nevyrovná modlitbe: veď ona robí z nemožného možné, z ťažkého ľahké… Je nemožné…, aby mohol niekedy upadnúť do hriechu… človek…, ktorý sa modlí.“
„Kto sa modlí, určite sa spasí. Kto sa nemodlí, určite sa zatratí.“

2745 Kresťanská modlitba a kresťanský život sú neoddeliteľné, lebo ide o tú istú lásku a o to isté odriekanie sa, ktoré pochádza z lásky.(2660) Ide o tú istú synovskú a láskyplnú zhodu s Otcovým plánom lásky. O to isté pretvárajúce zjednotenie v Duchu Svätom, ktorý nás stále väčšmi pripodobňuje Ježišovi Kristovi. Ide o tú istú lásku ku všetkým ľuďom, o tú lásku, ktorou nás miloval Ježiš: Otec vám dá „všetko, o čo budete prosiť v mojom mene. Toto vám prikazujem: Aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 15,16-17).
„Bez prestania sa modlí, kto spája modlitbu s povinnou prácou a vhodnú činnosť s modlitbou. Iba tak môžeme chápať ako uskutočniteľný príkaz ono modlite sa bez prestania.“

zobraziť celé3. článok MODLITBA JEŽIŠOVEJ HODINY

2746 Keď prišla jeho hodina, Ježiš sa modlí k Otcovi. Jeho modlitba, najdlhšia, akú nám odovzdáva evanjelium, zhŕňa celú ekonómiu stvorenia a spásy, ako aj jeho smrť a jeho zmŕtvychvstanie. Modlitba Ježišovej hodiny zostáva vždy jeho modlitbou,(1085) tak ako jeho Veľká noc (Pascha), ktorá sa odohrala „raz navždy“, zostáva prítomná v liturgii jeho Cirkvi.

2747 Kresťanská tradícia ju právom nazýva Ježišovou „veľkňazskou modlitbou“. Je to modlitba nášho Veľkňaza. Je neoddeliteľná od jeho obety, od jeho „prechodu“ (Paschy) k Otcovi, v ktorom je úplne „zasvätený“ Otcovi.

2748 V tejto veľkonočnej, obetnej modlitbe(518) je všetko „zjednotené“ v ňom: Boh i svet, Slovo i telo, večný život i čas, láska, ktorá sa obetuje, i hriech, ktorý ju zrádza, prítomní učeníci i tí, čo skrze ich slovo uveria v neho, zrieknutie sa seba samého i oslávenie. Je to modlitba jednoty.(820)

2749 Ježiš zavŕšil celé Otcovo dielo a jeho modlitba, tak ako jeho obeta, siaha až do skončenia vekov. Modlitba Ježišovej hodiny napĺňa posledné časy a vedie ich k zavŕšeniu. Ježiš, Syn, ktorému Otec dal všetko, sa celý odovzdáva Otcovi a súčasne sa vyjadruje so zvrchovanou slobodou na základe moci, ktorú mu dal Otec nad každou bytosťou. Syn, ktorý sa stal sluhom, je Pán, Pantokrátor (Vládca nad všetkým). Náš Veľkňaz, ktorý prosí za nás, je aj ten, ktorý sa modlí v nás, a Boh, ktorý nás vždy vypočuje.(2616)

2750 Až keď vnikneme do svätého mena Pána Ježiša, môžeme znútra prijať modlitbu, ktorú nás učí on sám: „Otče náš“.(2815) Jeho veľkňazská modlitba znútra vnuká veľké prosby modlitby „Otče náš“: starosť o Otcovo meno, horlivosť za jeho kráľovstvo (slávu ), plnenie Otcovej vôle, jeho plánu spásy a oslobodenie od Zlého.

2751 A napokon v tejto veľkňazskej modlitbe nám Ježiš zjavuje a dáva nerozlučiteľné „poznanie“ Otca a Syna,(240) ktoré je samotným tajomstvom života modlitby.

zobraziť celéZhrnutie

2752 Modlitba predpokladá úsilie a boj proti nám samým a proti úkladom Pokušiteľa. Boj v modlitbe je neoddeliteľný od „duchovného boja“, ktorý je potrebný, aby sme stále konali podľa Kristovho Ducha: každý sa modlí tak ako žije, pretože každý žije tak, ako sa modlí.

2753 V boji modlitby musíme čeliť mylným predstavám, rozličným prúdom zmýšľania a skúsenostiam zo svojich neúspechov. Na tieto pokušenia, ktoré spochybňujú užitočnosť alebo dokonca možnosť modlitby, treba odpovedať pokorou, dôverou a vytrvalosťou.

2754 Hlavnými ťažkosťami pri modlitbe sú roztržitosť a suchopárnosť. Liekom proti nim je viera, obrátenie a bedlivosť srdca.

2755 Modlitbu ohrozujú dve časté pokušenia: nedostatok viery a duchovná znechutenosť, ktorá je určitou formou depresie zavinenou ochabnutím v askéze a vedúcou k stiesnenosti.

2756 Synovská dôvera je vystavená skúške, keď máme pocit, že nie sme vždy vypočutí. Evanjelium nás vyzýva, aby sme sa pýtali samých seba, či sa naša modlitba zhoduje s túžbou Ducha Svätého.

2757 „Bez prestania sa modlite“ (1Sol 5,17). Modliť sa je vždy možné. Ba je to životná potreba. Modlitba a kresťanský život sú neoddeliteľné.

2758 Modlitba Ježišovej hodiny, ktorá sa právom volá „veľkňazskou modlitbou“, zhŕňa celú ekonómiu stvorenia a spásy; vnuká veľké prosby modlitby „Otče náš“.

zobraziť celéDRUHÝ ODDIEL MODLITBA PÁNA: „OTČE NÁŠ“

2759 „Raz sa [Ježiš] na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ,Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov‘“ (Lk 11,1). Ako odpoveď na túto prosbu Pán zveruje svojim učeníkom a svojej Cirkvi základnú kresťanskú modlitbu. Svätý Lukáš podáva jej krátky text (päť prosieb), svätý Matúš rozvitejšiu verziu (sedem prosieb). Liturgická tradícia Cirkvi si zachovala text svätého Matúša (Mt 6,9-13):
Otče náš, ktorý si na nebesiach,
posväť sa meno tvoje,
príď kráľovstvo tvoje,
buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi.
Chlieb náš každodenný daj nám dnes
a odpusť nám naše viny,
ako i my odpúšťame svojim vinníkom,
a neuveď nás do pokušenia,
ale zbav nás Zlého.

2760 V liturgickej praxi sa k Modlitbe Pána veľmi skoro začala pridávať doxológia.(2855) V Didaché je to: „Lebo tvoja je moc i sláva naveky.“ Apoštolské konštitúcie pridávajú pred slovo „moc“ výraz „kráľovstvo“ a táto formula je za našich čias zachovaná v ekumenickej modlitbe. Byzantská tradícia po slove „sláva“ pripája „Otca i Syna i Svätého Ducha“. Rímsky misál rozvíja poslednú prosbu Otčenáša vo výslovnej perspektíve očakávania blaženej nádeje(2854) a príchodu nášho Pána Ježiša Krista. Potom nasleduje zvolanie zhromaždenia – doxológia z Apoštolských konštitúcií.

zobraziť celé1. článok „SÚHRN CELÉHO EVANJELIA“

2761 „V Modlitbe [Pána] je skutočne obsiahnutý súhrn celého evanjelia.“ „Keď nás [Pán] naučil, ako sa máme modliť, povedal: ,Proste a dostanete‘ (Jn 16,24). Sú veci, ktoré si každý vyprosuje podľa okolností; po predložení náležitej a riadnej modlitby, ktorá je akoby základom pridaných želaní, je oprávnené zvonku pripojiť [iné] prosby.“

zobraziť celéI. V strede Písem

2762 Keď svätý Augustín poukázal na to, že žalmy sú hlavnou potravou kresťanskej modlitby a že sa vlievajú do prosieb Otčenáša, uzatvára:
„Ak prejdeš všetky slová svätých prosieb [žalmov], myslím, že [v nich] nenájdeš nič, čo by neobsahovala a v sebe nezahŕňala táto Pánova modlitba.“

2763 Všetky Písma (Zákon, Proroci a Žalmy)(102) sa splnili v Ježišovi Kristovi. Evanjelium je touto „dobrou zvesťou“. Jeho prvé ohlasovanie zhrnul svätý Matúš do reči na vrchu. A modlitba k nášmu Otcovi je v strede tohto ohlasovania. V tomto kontexte sa vyjasňuje každá prosba modlitby, ktorú nám zanechal Pán:
„Modlitba Pána je najdokonalejšia [modlitba]… V Modlitbe Pána sa nielen prosí o všetky veci, po ktorých môžeme oprávnene tužiť,(2541) ale aj v tom poradí, v akom po nich treba túžiť, takže táto modlitba nás učí nielen prosiť, ale aj formuje všetky naše city.“

2764 Reč na vrchu je učenie pre život,(1965) „Modlitba Pána“ je modlitba, ale v jednej i druhej Pánov Duch dáva novú formu našim túžbam, týmto vnútorným hnutiam, ktoré oživujú náš život. Ježiš nás svojimi slovami učí tomuto novému životu a poučuje nás,(1969) aby sme si ho vyprosovali modlitbou. Od správnosti našej modlitby bude závisieť aj správnosť nášho života v ňom.

zobraziť celéII. „Modlitba Pána“

2765 Tradičný názov „Modlitba Pána“ (Oratio dominica) znamená, že modlitbu k nášmu Otcovi nás naučil a dal nám ju Pán Ježiš. Táto modlitba, ktorá pochádza od Ježiša, je skutočne jedinečná – je „Pánova“.(2701) Na jednej strane nám slovami tejto modlitby jednorodený Syn skutočne odovzdáva slová, ktoré Otec dal jemu: je učiteľom našej modlitby. Na druhej strane ako vtelené Slovo vo svojom ľudskom srdci pozná potreby svojich ľudských bratov a sestier a zjavuje nám ich: je vzorom našej modlitby.

2766 Ale Pán Ježiš nám nezanechal formulu, ktorú by sme mali mechanicky opakovať. Ako je to pri každej ústnej modlitbe, Duch Svätý učí Božie deti modliť sa k ich Otcovi prostredníctvom Božieho slova. Ježiš nám nielen odovzdáva slová našej synovskej modlitby, ale nám zároveň dáva aj Ducha, skrze ktorého sa tieto slová stávajú v nás „duchom a životom“ (Jn 6,63). Ba viac, dôkaz a možnosť našej synovskej modlitby je v tom, že Otec „poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6). Keďže naša modlitba tlmočí naše túžby Bohu, je to opäť „ten, ktorý skúma srdcia“ Otec, ktorý „vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8,27). Modlitba k nášmu Otcovi sa začleňuje do tajomného poslania Syna a Ducha Svätého.(690)

zobraziť celéIII. Modlitba Cirkvi

2767 Tento nerozlučiteľný dar Pánových slov a Ducha Svätého, ktorý týmto slovám dáva život v srdciach veriacich, Cirkev prijímala a žila z neho už od svojich začiatkov. Prvé kresťanské spoločenstvá sa modlia Modlitbu Pána trikrát denne“ namiesto „Osemnástich dobrorečení“ zaužívaných v prejavoch židovskej zbožnosti.

2768 Podľa apoštolskej Tradície je Modlitba Pána podstatne zakorenená v liturgickej modlitbe.
Pán nás „učí modliť sa spoločnú modlitbu za bratov. Veď nehovorí Otče môj, ktorý si na nebesiach, ale Otče náš, prosiac za spoločné telo [Cirkvi].“
Vo všetkých liturgických tradíciách je Modlitba Pána integrálnou (neoddeliteľnou) súčasťou hlavných hodín posvätného ofícia. Ale jej ekleziálna povaha sa jasne prejavuje najmä v troch sviatostiach uvádzania do kresťanského života:

2769 Pri krste a birmovaní odovzdanie (traditio)(1243) Modlitby Pána znamená nové narodenie pre Boží život. Keďže kresťanská modlitba znamená hovoriť k Bohu samým Božím slovom, tí, čo „sa znovuzrodili… Božím slovom, živým a večným“ (1Pt 1,23), učia sa vzývať svojho Otca skrze jediné Slovo, ktoré on vždy vypočuje. A odteraz to môžu robiť, lebo pečať pomazania Ducha Svätého je nezmazateľne vtlačená do ich srdca, na ich uši, na ich pery a do celej ich synovskej bytosti. Preto je väčšina patristických komentárov k modlitbe Otče náš určená katechumenom a novopokrsteným. Keď sa Cirkev modlí Modlitbu Pána, je to vždy ľud „novo narodených“, ktorý sa modlí a dosahuje milosrdenstvo.

2770 V eucharistickej liturgii(1350) sa Modlitba Pána javí ako modlitba celej Cirkvi. Tam sa ukazuje jej plnší zmysel a jej účinnosť. Keďže je umiestnená medzi anaforou (eucharistickou modlitbou) a obradom prijímania, na jednej strane zhŕňa všetky prosby a príhovory vyjadrené v priebehu epiklézy, a na strane druhej klope na bránu hostiny Kráľovstva, ktorú sviatostné prijímanie anticipuje.

2771 V Eucharistii Modlitba Pána ukazuje aj eschatologický ráz svojich prosieb. Je to charakteristická modlitba „posledných čias“,(1403) čias spásy, ktoré sa začali zoslaním Ducha Svätého a skončia sa Pánovým návratom. Prosby k nášmu Otcovi sa na rozdiel od modlitieb Starej zmluvy opierajú o tajomstvo spásy, ktoré sa už raz navždy uskutočnilo v ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Kristovi.

2772 Z tejto neochvejnej viery sa rodí nádej,(1820) ktorá podnecuje každú zo siedmich prosieb. Tieto prosby vyjadrujú bolestné stony terajšieho času, času trpezlivosti a očakávania, v ktorom „sa ešte neukázalo, čím budeme“ (1Jn 3,2). Eucharistia a Otčenáš sú zamerané na príchod Pána, „kým nepríde“ (1Kor 11,26).

zobraziť celéZhrnutie

2773 Ako odpoveď na prosbu svojich učeníkov (Lk 11,1) Ježiš im zveruje základnú kresťanskú modlitbu „Otče náš“.

2774 „V Modlitbe [Pána] je skutočne obsiahnutý súhrn celého evanjelia.“ Modlitba Pána „je najdokonalejšia“ modlitba. Je v strede Písem.

2775 Volá sa „Modlitba Pána“, lebo pochádza od Pána Ježiša, ktorý je učiteľom a vzorom našej modlitby.

2776 Modlitba Pána je v plnom zmysle slova modlitbou Cirkvi. Je integrálnou (neoddeliteľnou) súčasťou hlavných hodín posvätného oficia a sviatostí uvádzania do kresťanského života: krstu, birmovania a Eucharistie. Začlenená do Eucharistie ukazuje „eschatologický“ ráz svojich prosieb v očakávaní Pána, „kým nepríde“ (1Kor 11,26).

zobraziť celé2. článok „OTČE NÁŠ, KTORÝ SI NA NEBESIACH“

zobraziť celéI. Osmeľujeme sa priblížiť s plnou dôverou

2777 V rímskej liturgii sa eucharistické zhromaždenie vyzýva, aby sa modlilo „Otče náš“ so synovskou odvahou. Východné liturgie používajú a rozvíjajú podobné výrazy: „Osmeľovať sa s plnou dôverou“, „Urob nás hodnými…“. Pred horiacim kríkom bolo Mojžišovi povedané: „Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv“ (Ex 3,5). Tento prah Božej svätosti mohol prekročiť jedine Ježiš, ktorý keď „vykonal očistenie hriechov“ (Hebrl ,3), uvádza nás pred tvár Otca: „Hľa, ja i deti, ktoré mi dal Boh“ (Hebr 2,13).
„Vedomie, že sme otrokmi, by nás ovládlo, naša pozemská bytosť by sa rozpadla, keby nás nepovzbudzovali k tomuto volaniu autorita samého Otca a Duch jeho Syna. Poslal, hovorí, Boh Ducha svojho Syna do našich sŕdc, ktorý volá: ,Abba, Otče!‘ (Rim 8,15)… Kedy sa smrteľný tvor odváži volať Boha Otcom, ak nie iba vtedy, keď vnútro človeka oživuje moc zhora?“ (270)

2778 Táto moc Ducha, ktorá nás uvádza do Modlitby Pána, je vo východných i západných liturgiách vyjadrená krásnym, typicky kresťanským (gréckym) výrazom parrhesia,(2828) čo znamená priezračná jednoduchosť, synovská dôvera, radostná sebaistota, pokorná odvaha, istota, že sme milovaní.

zobraziť celéII. „Otče!“

2779 Prv než si osvojíme tento začiatočný vzlet Modlitby Pána, bude užitočné, keď si pokorne očistíme srdce od niektorých falošných obrazov „tohto sveta“. Pokora nám pomáha uznať, že „nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11,27), t. j. „maličkým“ (Mt 11,25). Očistenie srdca sa týka predstáv otca a matky, ktoré pochádzajú z našej osobnej a kultúrnej histórie a ovplyvňujú náš vzťah k Bohu. Boh, náš Otec, presahuje kategórie stvoreného sveta.(239) Prenášať na neho alebo stavať proti nemu naše predstavy v tejto oblasti by znamenalo vytvárať si modly, ktorým sa potom človek klania alebo ich rúca. Modliť sa k Otcovi znamená vstúpiť do jeho tajomstva, akým on je a akého nám ho zjavil Syn:
„Meno Boh Otec nebolo nikomu zjavené. Aj Mojžiš, ktorý sa naň pýtal, počul iné meno. Nám bolo zjavené v Synovi. Meno Otec nejestvuje totiž prv ako Syn.“

2780 Môžeme vzývať Boha ako „Otca“,(240) pretože nám ho zjavil jeho Syn, ktorý sa stal človekom, a pretože nám ho dáva poznať jeho Duch. Práve na tom, čo človek nemôže pochopiť, ani anjelské mocnosti vytušiť – totiž na osobnom vzťahu Syna k Otcovi –, Duch Syna dáva účasť nám, ktorí veríme, že Ježiš je Kristus a že sme sa narodili z Boha.

2781 Keď sa modlíme k Otcovi,(2665) sme v spoločenstve s ním i s jeho Synom Ježišom Kristom. Práve vtedy ho poznávame a uznávame so vždy novým obdivom. Prvé slovo Modlitby Pána je najprv velebením a adoráciou, až potom vzývaním. Lebo sláva Boha je v tom, že ho uznávame za „Otca“, za pravého Boha. Vzdávame mu vďaky za to, že nám zjavil svoje meno, že nám dal veriť v svoje meno a že v nás prebýva svojou prítomnosťou.

2782 Môžeme sa klaňať Otcovi, pretože nám dal znova sa narodiť k jeho životu tým, že nás adoptoval za svoje deti(1267) vo svojom jedinom Synovi: krstom nás včleňuje do tela svojho Krista (Pomazaného) a pomazaním svojho Ducha, ktorý sa rozlieva z Hlavy do údov, robí aj z nás „pomazaných“:
„Boh, ktorý nás predurčil na adoptovanie, urobil nás podobnými Kristovmu oslávenému telu. Keďže ste sa stali účastnými na Kristovi, právom sa voláte ,pomazaní‘.“
„Nový človek, znovuzrodený a vrátený svojmu Bohu prostredníctvom jeho milosti, povie na prvom mieste: Otče, lebo už začal byť synom.“

2783 Takto nás Modlitba Pána zjavuje nám samým, (1701) keď nám zjavuje Otca:
„Človeče, neodvažoval si sa zdvihnúť tvár k nebu, klopil si oči k zemi, a zrazu si dostal Kristovu milosť, boli ti odpustené všetky hriechy. Zo zlého služobníka si sa stal dobrým synom… Pozdvihni teda oči k Otcovi, ktorý ta zrodil [krstným] kúpeľom, k Otcovi, ktorý ťa vykúpil skrze Syna, a povedz ,Otče náš‘… Ale nenárokuj si pre seba niečo osobitné. Je vlastným Otcom iba Kristovi, nám všetkým je spoločným Otcom, lebo len jeho splodil, kým nás stvoril. Povedz teda aj ty z milosti: ,Otče náš‘, aby si si zaslúžil byť synom.“

2784 Tento nezaslúžený dar adopcie(1428) od nás vyžaduje neprestajné obrátenie a nový život. Modliť sa k nášmu Otcovi má v nás rozvíjať dve základné dispozície:
Túžbu a vôľu podobať sa mu. Boli sme stvorení na jeho obraz, milosťou nám bola vrátená podobnosť s ním a my máme na túto milosť odpovedať.(1997)
„Keď Boha voláme Otcom, máme konať ako Božie deti.“
„Nemôže láskavého Boha volať Otcom, kto má neústupčivé a nevľúdne srdce: nemá totiž tie známky láskavosti, ktoré má nebeský Otec.“
„Treba vždy hľadieť na Otcovu krásu a podľa nej má každý vyzdobiť svoju dušu.“

2785 Pokorné a dôverujúce srdce,(2562) ktoré nám umožňuje, aby sme sa obrátili a stali sa „ako deti“ (Mt 18,3), lebo Otec sa zjavuje „maličkým“ (Mt 11,25).
Je to stav, „ktorý sa vytvára kontempláciou samého Boha a ohňom lásky, vďaka ktorému sa duša, ponorená a vrhnutá do jeho lásky, veľmi dôverne a s osobitnou zbožnosťou zhovára s Bohom ako s vlastným Otcom“.
„Otče náš. Toto meno vzbudzuje aj lásku – veď čo má byť deťom drahšie ako otec? –, aj pokomú žiadosť… a priam očakávanie, že dosiahneme, o čo budeme prosiť… Veď čo nedá deťom, ktoré ho prosia, keď im už predtým udelil, aby boli deťmi?“

zobraziť celéIII. Otče „náš“

2786 Otče „náš“ sa týka Boha.(443) Tento prívlastok nevyjadruje z našej strany vlastníctvo, ale celkom nový vzťah k Bohu.

2787 Keď hovoríme Otče „náš“, uznávame predovšetkým, že všetky jeho prisľúbenia lásky,(782) ktoré ohlasovali proroci, sa splnili v novej a večnej zmluve v jeho Kristovi (Pomazanom); my sme sa stali „jeho“ ľudom a on je odvtedy „naším“ Bohom. Tento nový vzťah je vzájomná príslušnosť, ktorú sme dostali zadarmo: láskou a vernosťou máme odpovedať na „milosť a pravdu“, ktoré sme dostali v Ježišovi Kristovi.

2788 Keďže Modlitba Pána je modlitbou jeho ľudu ,,v posledných časoch“, slovo „náš“ vyjadruje aj istotu našej nádeje na posledné Božie prisľúbenie: v novom Jeruzaleme povie Boh tomu, kto zvíťazí: „Ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom“ (Zjv 21,7).

2789 Keď sa modlíme Otče „náš“, obraciame sa osobne na Otca nášho Pána Ježiša Krista. Nerozdeľujeme božstvo, lebo Otec je jeho „prameňom a počiatkom“, ale vyznávame tým, že Syn je večne plodený Otcom(245) a že z Otca vychádza Duch Svätý. Ani nemiešame osoby, lebo vyznávame, že naše spoločenstvo je s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom v ich jedinom Duchu Svätom. Najsvätejšia Trojica je tej istej podstaty a je nedeliteľná.(253) Keď sa modlíme k Otcovi, klaniame sa mu a oslavujeme ho zároveň so Synom a Duchom Svätým.

2790 Gramaticky slovo „náš“ označuje skutočnosť, ktorá je spoločná viacerým osobám. Je len jeden Boh a uznávajú ho za Otca tí, ktorí sa z neho vierou v jeho jednorodeného Syna znovu zrodili skrze vodu a Ducha Svätého. Cirkev je týmto novým spoločenstvom Boha a ľudí:(787) spojená s jednorodeným Synom, ktorý sa stal „prvorodeným medzi mnohými bratmi“ (Rim 8,29), je v spoločenstve s jedným a tým istým Otcom v jednom a tom istom Duchu Svätom. Každý pokrstený, keď sa modlí Otče „náš“, modlí sa v tomto spoločenstve: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu“ (Sk 4,32).

2791 Preto napriek rozdeleniam kresťanov(821) zostáva modlitba k „nášmu“ Otcovi spoločným vlastníctvom a naliehavou výzvou pre všetkých pokrstených. Spojení vierou v Krista a krstom majú mať podiel na Ježišovej modlitbe za jednotu jeho učeníkov.

2792 Napokon, ak sa „Otče náš“ modlíme pravdivo, vymaňujeme sa z individualizmu, lebo láska, ktorú prijímame, nás od neho oslobodzuje. Slovo „náš“ na začiatku Modlitby Pána, rovnako ako slovo „my“ v posledných štyroch prosbách, nevylučuje nikoho. Aby sme ho vyslovovali pravdivo, treba prekonať naše rozdelenia a rozpory.

2793 Pokrstení nemôžu v modlitbe povedať: Otče „náš“ bez toho, že by k nemu nepriniesli všetkých tých, za ktorých vydal svojho milovaného Syna.(604) Božia láska je bezhraničná a takou musí byť aj naša modlitba. Keď v modlitbe hovoríme Otče „náš“, otvára nás to rozmerom jeho lásky, ktorá sa zjavila v Kristovi: modliť sa so všetkými ľuďmi a za všetkých ľudí, ktorí ho ešte nepoznajú, aby boli zhromaždení v jedno. Táto Božia starostlivosť o všetkých ľudí a o celé stvorenie oduševňovala všetky veľké postavy modlitby. Má rozšíriť aj našu modlitbu do nesmiernych rozmerov lásky, keď sa osmeľujeme povedať Otče „náš“.

zobraziť celéIV. „Ktorý si na nebesiach“

2794 Tento biblický výraz neznamená miesto („priestor“), ale spôsob bytia;(326) nie vzdialenosť Boha, ale jeho vznešenosť. Náš Otec nie je „inde“, je „nad všetko“, čo môžeme pochopiť z jeho svätosti. Preto, že je trojsvätý, je celkom blízky pokornému a skrúšenému srdcu:
„Správne sa teda chápe, že keď sa hovorí: Otče náš, ktorý si v nebesiach, hovorí sa: v srdciach spravodlivých ako v jeho svätom chráme. Zároveň aj, aby si ten, kto sa modlí, želal, žeby v ňom prebýval ten, ktorého vzýva.“
„Nebesia by však mohli byť aj tí, ktorí nosia v sebe obraz Boha, v ktorých Boh prebýva a sa prechádza.“

2795 Symbol nebies nás odkazuje na tajomstvo zmluvy, ktoré prežívame, keď v modlitbe hovoríme Otče náš. Otec je v nebi, to je jeho príbytok, jeho dom je teda naša „vlasť“.(1024) Hriech nás vyhnal z krajiny zmluvy, no obrátenie srdca nám dáva vrátiť sa k Otcovi do neba. V Kristovi teda boli zmierené nebo a zem, lebo Syn „zostúpil z neba“ sám a dáva nám vrátiť sa do neba spolu s ním skrze svoj kríž, svoje zmŕtvychvstanie a svoje nanebovstúpenie.

2796 Keď sa Cirkev modlí „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, vyznáva, že sme Boží ľud, ktorý už má „miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“(1003) (Ef 2,6), je s Kristom ukrytý v Bohu“ (Kol 3,3), a súčasne v tomto pozemskom stánku „vzdycháme a túžime si naň obliecť svoj nebeský príbytok“ (2Kor 5,2):
Kresťania „žijú v tele, ale nežijú podľa tela. Bývajú na zemi, ale svoj domov majú v nebi.“

zobraziť celéZhrnutie

2797 Prostá a oddaná dôvera, pokorná a radostná istota sú dispozície, ktoré má mať ten, kto sa modlí „Otče náš“.

2798 Môžeme vzývať Boha ako „Otca“, lebo nám ho zjavil Boží Syn, ktorý sa stal človekom; do neho sme krstom včlenení a v ňom sme adoptovaní za Božích synov.

2799 Modlitba Pána nás uvádza do spoločenstva s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. Zároveň nás zjavuje nám samým.

2800 Modliť sa k nášmu Otcovi má v nás utvárať vôľu podobať sa mu, ako aj pokorné a dôverujúce srdce.

2801 Keď hovoríme Otče „náš“, dovolávame sa novej zmluvy v Ježišovi Kristovi, spoločenstva s Najsvätejšou Trojicou a Božej lásky, ktorá sa prostredníctvom Cirkvi rozprestiera na celý svet.

2802 Výraz „ktorý si na nebesiach“ neoznačuje miesto, ale vznešenosť Boha a jeho prítomnosť v srdci spravodlivých. Nebo, kde prebýva Otec, je pravou vlasťou, do ktorej smerujeme a do ktorej už patríme.

zobraziť celé3. článok SEDEM PROSIEB

2803 Po tom, čo sme sa postavili do prítomnosti Boha, nášho Otca, aby sme sa mu klaňali, milovali ho a velebili, Duch synovstva dáva vystupovať z nášho srdca siedmim prosbám, siedmim dobrorečeniam.(2627) Prvé tri, ktoré sú viac zamerané na Boha, nás priťahujú k sláve Otca; posledné štyri sú akoby cesty k nemu a predkladajú našu biedu jeho milosti. „Hlbina volá hlbinu“ (Ž42,8).

2804 Prvá skupina prosieb nás privádza k nemu pre neho samého: tvoje meno, tvoje kráľovstvo, tvoja vôľa! Charakteristickou vlastnosťou lásky je myslieť predovšetkým na toho, koho milujeme. Ani v jednej z týchto troch prosieb nemenujeme „nás“, ale ovláda nás „vrúcna túžba“ milovaného Syna po sláve jeho Otca, ba i jeho „úzkosť“ o ňu. „Posväť sa…“, „Príď…“, „Buď…“. Tieto tri prosby sú už vypočuté v obete Krista Spasiteľa, ale teraz, kým Boh ešte nie je všetko vo všetkom, sú v nádeji zamerané na konečné zavŕšenie.

2805 Druhá skupina prosieb sa rozvíja v smere niektorých eucharistických epikléz: predkladá naše očakávania a priťahuje pohľad Otca milosrdenstiev.(1105) Vystupuje z nás a týka sa nás už teraz, na tomto svete: „daj nám…“, „odpusť nám…“, „neuveď nás…“, „zbav nás…“. Štvrtá a piata prosba sa týkajú nášho života ako takého, či už s cieľom udržiavať ho, alebo ho uzdravovať z hriechu. Posledné dve prosby sa týkajú nášho boja o víťazstvo Života, samého boja v modlitbe.

2806 Prvé tri prosby nás utvrdzujú vo viere,(2656-2658) napĺňajú nádejou a zapaľujú láskou. Keďže sme tvory a ešte stále hriešnici, musíme prosiť za nás, pričom toto „nás“ – chápané v rozmeroch sveta a dejín – predkladáme nesmiernej láske nášho Boha. Lebo náš Otec uskutočňuje svoj plán spásy pre nás a pre celý svet skrze meno svojho Krista (Pomazaného) a prostredníctvom kráľovstva svojho Svätého Ducha.

zobraziť celéI. „Posväť sa meno tvoje“{2142-2159}

2807 Výraz „posvätiť“ sa tu nemá chápať predovšetkým v jeho príčinnom význame (jedine Boh posväcuje, robí svätým), ale najmä vo význame hodnotiacom: uznávať za svätého, sväto zaobchádzať.(2097) Preto sa pri klaňaní táto prosba niekedy chápe ako chvála a vzdávanie vďaky. Ale Ježiš nás túto prosbu naučil vo forme optatívu: ako prosbu, túžbu a očakávanie, v ktorých sú zaangažovaní Boh i človek. Už od prvej prosby k nášmu Otcovi sa ponárame do vnútorného tajomstva jeho božstva a do drámy spásy nášho ľudského pokolenia. Prosiť ho, aby jeho meno bolo posvätené, nás zapája do „dobrotivého rozhodnutia, čo si… predsavzal“ (Ef 1,9), „aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4).

2808 V rozhodujúcich chvíľach svojej ekonómie spásy(203, 432) Boh zjavuje svoje meno, ale zjavuje ho tak, že uskutočňuje svoje dielo. Toto dielo sa však uskutočňuje pre nás a v nás len vtedy, keď sa prostredníctvom nás a v nás posväcuje jeho meno.

2809 Svätosť Boha je neprístupný stred jeho večného tajomstva. Čo je z nej zjavené v stvorení a v dejinách, to Písmo nazýva slávou,(293) vyžarovaním jeho veleby. Keď Boh utvoril človeka „na svoj obraz a podľa svojej podoby“ (Gn 1,26), „ovenčil ho slávou“ (Ž8,6), ale keď človek zhrešil, bol zbavený Božej slávy. (705) Odvtedy Boh prejavuje svoju svätosť tak, že zjavuje a oznamuje svoje meno, aby obnovil človeka „podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril“ (Kol 3,10).

2810 V prisľúbení danom Abrahámovi a v prísahe, ktorá toto prisľúbenie sprevádza, sa Boh zaväzuje, ale neodhaľuje svoje meno. Začína ho zjavovať Mojžišovi a robí ho zjavným pred očami celého ľudu, keď ho zachraňuje pred Egypťanmi: je „vznešený, slávne vznešený“ (Ex 15,1). Po zmluve na Sinaji je tento ľud „jeho“ a má byť „svätým národom“ (alebo „zasväteným“, v hebrejčine je pre obidva výrazy to isté slovo), (63) pretože v ňom prebýva Božie meno.

2811 Napriek svätému Zákonu, ktorý mu Svätý Boh znova a znova dáva, a hoci Pán trpezlivo koná „pre svoje meno“(2143) (Ez 20,14), ľud sa odvracia od Svätého Izraela a znesväcuje jeho meno v očiach národov Preto spravodliví Starej zmluvy, chudobní, ktorí sa vrátili z vyhnanstva, a proroci boli zanietení horlivosťou za toto meno.

2812 Napokon je nám meno Svätého Boha zjavené a dané v Ježišovi,(434) v tele, ako Spasiteľ: zjavené tým, čím On Je, jeho slovom a jeho obetou. To je jadro jeho veľkňazskej modlitby: „Svätý Otče… pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17,19). A pretože Ježiš sám „posväcuje“ svoje meno, „zjavuje“ nám meno Otca. Na konci jeho Veľkej noci mu Otec dáva „meno, ktoré je nad každé iné meno“: „,Ježiš… je Pán,‘ na slávu Boha Otca“ (Flp 2,9.11).

2813 Vo vode krstu sme boli obmytí, posvätení, ospravodlivení „v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1Kor 6,11). Náš Otec nás počas celého nášho života povoláva na „posvätenie“(2013) (1Sol 4,7), a pretože sme „z neho v Kristovi Ježišovi, ktorý sa pre nás stal… posvätením“ (1Kor 1,30), ide o jeho slávu a náš život, aby jeho meno bolo posvätené v nás a prostredníctvom nás. Preto je naša prvá prosba taká naliehavá:
„Napokon, kým by mohol byť posvätený Boh, keď on sám posväcuje? Ale pretože on sám povedal: ,Buďte svätí, lebo aj ja som svätý‘ (Lv 20,26), prosíme a žiadame, aby sme vytrvali v tom, čím sme začali byť, keď sme boli v krste posvätení. A prosíme o to každý deň. Veď sa potrebujeme denne posväcovať. Keďže denne hrešíme, máme svoje priestupky ustavičným posväcovaním očisťovať… Preto sa modlíme, aby v nás táto svätosť zotrvávala.“

2814 Od nášho života a zároveň od našej modlitby závisí,(2045) či jeho meno bude posvätené medzi národmi:
„Prosíme, aby Boh posväcoval svoje meno, ktoré svojou svätosťou zachraňuje a posväcuje celé stvorenie… Je to meno, ktoré dáva spásu skazenému svetu. Ale prosíme, aby Božie meno bolo posvätené v nás našimi skutkami. Lebo ak konáme dobre, Božie meno je velebené; ale ak konáme zle, je hanobené. Počúvaj, čo hovorí Apoštol: ,Lebo pre vás sa pohania rúhajú Božiemu menu‘ (Rim 2,24). Prosíme teda, prosíme, aby sme si natoľko zaslúžili [mať] v našich mravoch Božiu svätosť, nakoľko je sväté Božie meno.“
„Keď hovoríme ,posväť sa meno tvoje‘, prosíme, aby bolo posvätené v nás, ktorí sme v ňom, a zároveň aj v iných, ktorých ešte Božia milosť očakáva; aby sme tak poslúchli príkaz modliť sa za všetkých, aj za svojich nepriateľov. Preto keď nehovoríme výslovne: posväť sa [meno tvoje] v nás, hovoríme: vo všetkých.“

2815 Táto prvá prosba, ktorá obsahuje všetky ostatné,(2750) je vypočutá skrze Kristovu modlitbu, podobne ako ostatných šesť prosieb, ktoré nasledujú. Modlitba k nášmu Otcovi je našou modlitbou, ak sa ju modlíme v Ježišovom mene. Vo svojej veľkňazskej modlitbe Ježiš prosí: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne“ (Jn 17,11).

zobraziť celéII. „Príď kráľovstvo tvoje“

2816 V Novom zákone sa slovo basileia(541) môže preložiť ako „kráľovská hodnosť“ (abstraktné pomenovanie) alebo „kráľovstvo“ (konkrétne pomenovanie), alebo aj „kraľovanie“ (pomenovanie činnosti).(2632) Božie kráľovstvo je skôr ako my. Priblížilo sa vo vtelenom Slove,(560) je ohlasované v celom evanjeliu a prišlo v Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní.(1107) Božie kráľovstvo prichádza od Poslednej večere a v Eucharistii, je uprostred nás. Kráľovstvo príde v sláve keď ho Kristus odovzdá svojmu Otcovi:
„Aj sám Kristus môže byť Božím kráľovstvom, po ktorom denne túžime, aby prišlo, a želáme si, aby sa nám rýchlo ukázal jeho príchod. Keďže on sám je vzkriesením, lebo v ňom vstávame z mŕtvych, tak aj pod Božím kráľovstvom možno rozumieť jeho, lebo v ňom budeme kraľovať.“

2817 Touto druhou prosbou je „Marana tha“,(451, 2623) volanie Ducha a nevesty: „Príď, Pane Ježišu!“(671)
„Aj keby už vopred nebolo stanovené v modlitbe, že máme prosiť o príchod Kráľovstva, sami od seba by sme mali vyjadriť túto prosbu a ponáhľať sa objať [túto] našu nádej. Duše mučeníkov pod oltárom s obžalobou volajú k Pánovi: ,Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a pomstiť našu krv na tých, čo obývajú zem?‘ (Zjv 6,10). Veď zaiste ich odplata bude určená na konci čias. Nech teda príde čím rýchlejšie tvoje kráľovstvo, Pane.“

2818 V Modlitbe Pána ide najmä o konečný príchod Božieho kráľovstva(769) pri Kristovom návrate. Táto túžba však neodvádza Cirkev od jej poslania na tomto svete, lež skôr ju k nemu zaväzuje. Lebo od Turíc je príchod Kráľovstva dielom Pánovho Ducha, „ktorý završuje jeho dielo vo svete a všetko posväcuje“.

2819 „Božie kráľovstvo…(2046) je spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“ (Rim 14,17). Posledné časy, v ktorých žijeme, sú časy vyliatia Ducha Svätého. Od tej chvíle sa začal rozhodný boj medzi „telom“ a Duchom: (2516)
„Iba čistá duša môže povedať s dôverou:(2519) ,Príď kráľovstvo tvoje.‘ Lebo kto počul Pavlove slová: ,Nech teda nevládne hriech vo vašom smrteľnom tele‘ (Rim 6,12) a ukázal sa čistý vo svojich činoch, myšlienkach a slovách, môže povedať Bohu: ,Príď kráľovstvo tvoje.‘“

2820 Rozoznávaním podľa Ducha kresťania majú rozlišovať medzi rastom Božieho kráľovstva a pokrokom kultúry a spoločnosti,(1049) do ktorých sú zapojení. Toto rozlišovanie však nie je oddeľovaním. Povolanie človeka k večnému životu neruší, ale umocňuje jeho povinnosť použiť sily a prostriedky, ktoré dostal od Stvoriteľa, aby na tomto svete slúžil spravodlivosti a pokoju.

2821 Táto prosba je obsiahnutá a vypočutá v Ježišovej modlitbe, (2746) ktorá je prítomná a účinná v Eucharistii. Prináša svoje ovocie v novom živote podľa blahoslavenstiev.

zobraziť celéIII. „Buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi“

2822 Vôľa nášho Otca je, „aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“(851) (1Tim 2,4). „On je trpezlivý… a nechce, aby niekto zahynul“ (2Pt 3,9). Kristovo prikázanie, ktoré zhŕňa všetky ostatné(2196) a vyjadruje nám celú Otcovu vôľu, znie: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34).

2823 „Dal nám poznať tajomstvo svojej vôle(59) podľa svojho dobrotivého rozhodnutia, čo si… predsavzal…: zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko… V ňom sme sa stali dedičmi predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý všetko koná podľa rady svojej vôle“ (Ef 1,9-11). Naliehavo prosíme, aby sa plne uskutočnil tento dobrotivý plán na zemi, ako sa už uskutočnil v nebi.

2824 Otcova vôľa sa raz navždy dokonale splnila v Kristovi(475) a skrze jeho ľudskú vôľu. Ježiš pri svojom príchode na tento svet povedal: „Hľa, prichádzam…, aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (Hebr 10,7). Iba Ježiš môže povedať: „Ja vždy robím, čo sa páči jemu“(612) (Jn 8,29). V modlitbe počas svojej smrteľnej úzkosti úplne súhlasí s vôľou Otca: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22,42). Preto Ježiš „seba samého vydal za naše hriechy… podľa vôle Boha“ (Gal 1,4). „V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša“ (Hebr 10,10).

2825 Ježiš, „hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti“ (Hebr 5,8). O čo silnejší dôvod máme na to my, stvorenia a hriešnici, ktorí sme sa v ňom stali adoptovanými synmi. Prosíme nášho Otca, aby zjednotil našu vôľu s vôľou svojho Syna,(615) aby sme plnili jeho vôľu, jeho plán spásy pre život sveta. Sme toho úplne neschopní, ale v spojení s Ježišom a mocou jeho Svätého Ducha mu môžeme odovzdať svoju vôľu a rozhodnúť sa vyvoliť si to, čo si vždy volil jeho Syn: robiť, čo sa páči Otcovi:
„Keď sa mu [Kristovi] oddáme, môžeme sa s ním stať jedným Duchom, a tak prijať jeho vôľu, aby sa uskutočňovala na zemi tak, ako je uskutočnená v nebi.“
„Či vidíš, ako [Ježiš Kristus] učí konať pokorne, keď nám ukazuje, že naša čnosť nezávisí len od nášho úsilia, ale aj od Božej milosti? A podobne nám, ktorí sa jednotlivo modlíme, prikazuje, aby sme mali starosť o celý svet. Lebo nepovedal ,Buď vôľa tvoja‘ vo mne alebo vo vás, ale na celej zemi, aby bol vytrhnutý blud a bola zasiata pravda, aby bola odstránená každá zloba, navrátila sa čnosť a aby sa v jej pestovaní už v ničom nelíšili nebo a zem.“

2826 Prostredníctvom modlitby môžeme „rozoznať, čo je Božia vôľa“ (Rim 12,2), a dosiahnuť vytrvalosť pri jej plnení. Ježiš nás učí, že do nebeského kráľovstva sa nevchádza slovami, ale plnením vôle jeho Otca, „ktorý je na nebesiach“ (Mt 7,21).

2827 „Boh… vypočuje toho, kto… plní jeho vôľu“(2611) (Jn 9,31). Takú moc má modlitba Cirkvi v mene jej Pána najmä v Eucharistii; tá je orodujúcim spoločenstvom spolu s presvätou Božou Matkou a so všetkými svätými, ktorí boli „milí“ Pánovi, lebo nechceli iné, iba jeho vôľu:
„Neprotiví sa pravde, keď slová ,Buď vôľa tvoja, ako v nebi tak i na zemi‘ chápeme [takto]: ako v našom Pánovi Ježišovi Kristovi, tak i v Cirkvi; [totiž] ako v mužovi, ktorý splnil Otcovu vôľu, tak i v žene, ktorá mu bola zasnúbená.“ (796)

zobraziť celéIV. „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“

2828 „Daj nám“: je to krásna dôvera detí,(2778) ktoré očakávajú všetko od svojho Otca. „Veď on dáva svojmu slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,45) a všetkému živému dáva „pokrm v pravý čas“ (Ž104,27). Ježiš nás učí tejto prosbe, ktorá v skutočnosti oslavuje nášho Otca, pretože uznáva, že je dobrý nad všetku dobrotu.

2829 „Daj nám“ je aj vyjadrením zmluvy: my sme jeho a on je náš, je pre nás. Ale slovo „nám“ ho uznáva aj za Otca všetkých ľudí(1939) a my ho prosíme za nich všetkých, solidárni s ich potrebami a trápeniami.

2830 „Chlieb náš.“ Otec, ktorý nám dáva život, nám nemôže nedať pokrm potrebný pre život, všetky „vhodné“ dobrá, hmotné i duchovné.(2633) V reči na vrchu Ježiš zdôrazňuje túto synovskú dôveru, ktorá spolupracuje s prozreteľnosťou nášho Otca. Nenabáda nás, aby sme boli pasívni, ale chce nás oslobodiť od každého nepokoja a od každej starosti. Taká je synovská odovzdanosť Božích detí:
„Tým, ktorí hľadajú Božie kráľovstvo a Božiu spravodlivosť, [Boh] sľubuje, že [im] pridá všetko [ostatné]. Keďže všetko patrí Bohu,(227) tomu, kto má Boha, nič nebude chýbať ak on sám neopustí Boha.“

2831 Ale skutočnosť, že jestvujú ľudia, ktorí sú hladní, lebo nemajú chlieb, odhaľuje inú hĺbku tejto prosby. Dráma hladu vo svete vyzýva kresťanov, ktorí sa pravdivo modlia, aby účinne vzali na seba zodpovednosť za svojich bratov a sestry, a to tak vo svojom osobnom správaní, ako aj vo svojej solidarite s ľudskou rodinou. Túto prosbu Modlitby Pána nemožno oddeliť od podobenstva o chudobnom Lazárovi a o poslednom súde. (1038)

2832 Ako kvas v ceste má novosť Kráľovstva „prekvasiť“ svet pôsobením Kristovho Ducha. (1928) Má sa to prejaviť nastolením spravodlivosti v osobných, spoločenských, ekonomických a medzinárodných vzťahoch, pričom sa nikdy nemá zabúdať, že spravodlivé štruktúry nejestvujú bez ľudí, ktorí chcú byť spravodliví.

2833 Ide o „náš“ chlieb, ,,jeden“ pre „mnohých“.(2790, 2546) Chudoba blahoslavenstiev je čnosťou podelenia sa: vyzýva podeliť sa s hmotnými i duchovnými dobrami a rozdávať ich nie z donútenia, ale z lásky, aby prebytok jedných pomohol v nedostatku druhým.

2834 „Modli sa a pracuj.“ „Modlite sa tak, akoby všetko záviselo od Boha, a pracujte tak, akoby všetko záviselo od vás.“ (2428) Aj keď sme si vykonali svoju prácu, pokrm zostáva darom nášho Otca. Je správne prosiť ho oň tak, že mu vzdávame vďaky. To je zmysel požehnania jedla a poďakovania zaň v kresťanskej rodine.

2835 Táto prosba, ako aj zodpovednosť, ktorá z nej vyplýva, platí aj o inom hlade, ktorým ľudia trpia: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst“ (Mt 4,4), to jest z jeho Slova a z jeho Ducha. Kresťania majú zmobilizovať všetko svoje úsilie, aby „hlásali evanjelium chudobným“.(2443) Na svete majú mnohí hlad, ale „nie hlad po chlebe a nie smäd po vode, ale po počúvaní Pánovho slova“ (Am 8,11). Preto sa špecificky kresťanský význam tejto štvrtej prosby vzťahuje na Chlieb života: na Božie slovo, ktoré treba prijímať s vierou,(1384) a na Kristovo telo, ktoré prijímame v Eucharistii.

2836 „Dnes“ je aj vyjadrením dôvery. Učí nás ju Pán; (1165) naša domýšľavosť ju nemohla vymyslieť Keďže ide predovšetkým o jeho Slovo a o telo jeho Syna, toto „dnes“ nie je len „dnes“ nášho pominuteľného času: je to Božie „dnes“:
„Ak prijímaš [chlieb] každý deň, každý deň je pre teba ,dnes‘. Ak je dnes Kristus tvoj, každý deň vstáva z mŕtvych pre teba. Ako? ,Ty si môj Syn, ja som ťa dnes splodil‘ (Ž2,7). Dnes teda znamená: keď Kristus vstáva z mŕtvych.“

2837 „Každodenný.“ Grécke slovo epiousios(2659) sa nepoužíva v nijakom inom texte Nového zákona. Ak sa chápe v časovom význame, je to pedagogické zdôraznenie slova „dnes“, ktoré nás má utvrdzovať v „bezvýhradnej“ dôvere.(2633) Ak sa chápe v kvalitatívnom význame, znamená to, čo je potrebné pre život, a v širšom zmysle každé dobro postačujúce na živobytie. Ak sa chápe doslovne (epiousios – „nadpodstatný“), označuje priamo Chlieb života, Kristovo telo, „liek nesmrteľnosti“, (1405) bez ktorého nemáme v sebe život. A nakoniec v spojení s predchádzajúcim významom je zrejmý jeho nebeský význam:(1166) „deň“, o ktorý tu ide, je deň Pánov, deň hostiny Kráľovstva, anticipovanej v Eucharistii, ktorá už vopred dáva okúsiť budúce Kráľovstvo. Preto treba sláviť eucharistickú liturgiu „každodenne“:(1389)
„Eucharistia je teda náš každodenný chlieb… Sila totiž, ktorú v nej poznávame, je jednota, aby sme – spojení v jeho telo a utvorení jeho údmi – boli tým, čo prijímame… Aj to, že každodenne počúvate v Cirkvi čítania, je každodenný chlieb; aj to, že počúvate a spievate chválospevy je každodenný chlieb. Lebo toto všetko je potrebné pre naše putovanie.“ Nebeský Otec nás povzbudzuje, aby sme ako deti neba prosili o Chlieb z neba. Kristus „sám je chlieb, ktorý – zasiaty do Panny, vykvasený v tele, zhotovený v utrpení, upečený v peci hrobu, uložený v chrámoch a obetovaný na oltároch – každý deň poskytuje veriacim nebeský pokrm“.

zobraziť celéV. „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“

2838 Táto prosba je prekvapujúca.(1425) Keby obsahovala len prvú časť vety – „Odpusť nám naše viny“ –, mohla by byť implicitne zahrnutá v prvých troch prosbách Modlitby Pána,(1933) lebo Kristova obeta je „na odpustenie hriechov“. Ale podľa druhej časti vety bude naša prosba vypočutá len vtedy, ak najprv odpovieme na jednu požiadavku.(2631) Naša prosba sa zameriava na budúcnosť, ale naša odpoveď ju má predchádzať; spája ich slovo „ako“.

zobraziť celé„ODPUSŤ NÁM NAŠE VINY“

2839 Začali sme sa modliť k nášmu Otcovi s odvážnou dôverou. V prosbe o posvätenie jeho mena sme ho prosili, aby sme boli vždy viac posväcovaní. Ale hoci sme zaodiati do krstného rúcha,(1425) neprestávame páchať hriechy a odvracať sa od Boha. Teraz sa touto ďalšou prosbou vraciame k nemu ako márnotratný syn a uznávame sa pred ním za hriešnikov ako mýtnik. (1439) Naša prosba sa začína „vyznaním“, ktorým vyznávame súčasne svoju úbohosť a jeho milosrdenstvo. Naša nádej je pevná, lebo v jeho Synovi „máme vykúpenie, odpustenie hriechov“(1422) (Kol 1,14). Účinný a nepochybný znak jeho odpustenia nachádzame vo sviatostiach jeho Cirkvi.

2840 Pravda – a toho sa treba obávať – tento prúd milosrdenstva nemôže preniknúť do nášho srdca, kým neodpustíme tým, čo nás urazili. Láska, podobne ako Kristovo telo, je nedeliteľná: nemôžeme milovať Boha, ktorého nevidíme, ak nemilujeme brata či sestru, ktorých vidíme. Ak odmietame odpustiť našim bratom a sestrám, naše srdce sa uzatvára a jeho tvrdosť ho robí nepriepustným pre Otcovu milosrdnú lásku.(1864) Vyznaním hriechu sa však naše srdce otvára jeho milosti.

2841 Táto prosba je taká dôležitá, že je jediná, ku ktorej sa Pán vracia v reči na vrchu a ju rozvíja. Človekovi je nemožné splniť túto základnú požiadavku tajomstva zmluvy. „Ale Bohu je všetko možné“ (Mt 19,26).

zobraziť celé„…AKO I MY ODPÚŠŤAME SVOJIM VINNÍKOM“

2842 Toto „ako“ nie je v Ježišovom učení jediné: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48). „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec“ (Lk 6,36). „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom… ako som ja miloval vás“ (Jn 13,34). Nie je možné zachovávať Pánovo prikázanie, ak by šlo o vonkajšie napodobňovanie božského vzoru. Ide však o živú a z „hĺbky srdca“ prameniacu účasť(521) na svätosti, milosrdenstve a láske nášho Boha. Jedine Duch, ktorý je „náš život“, môže urobiť „naším“ to isté zmýšľanie, aké bolo v Kristovi Ježišovi. Vtedy sa jednota odpustenia stáva možnou, lebo si „navzájom“ odpúšťame, „ako“ nám „odpustil Boh v Kristovi“ (Ef 4,32).

2843 Tak sa stávajú životom slová o odpúšťaní, ktoré povedal Pán, Láska, ktorá miluje až do krajnosti. Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi, ktoré završuje Pánovo učenie o ekleziálnom spoločenstve, sa končí týmito slovami: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi“ (Mt 18,35). Veď práve tam, „v hĺbke srdca“,(368) sa všetko zväzuje a rozväzuje. Nie je v našej moci už necítiť urážku a zabudnúť na ňu. Ale srdce, ktoré sa odovzdáva Duchu Svätému, pretvára ranu na súcit a očisťuje pamäť tým, že premieňa urážku na orodovanie.

2844 Kresťanská modlitba ide až po odpustenie nepriateľom. (2262) Premieňa učeníka tým, že ho pripodobňuje jeho Učiteľovi. Odpustenie je vrcholom kresťanskej modlitby. Dar modlitby môže prijať iba srdce, ktoré je v súlade s Božím súcitom. Odpustenie svedčí aj o tom, že v našom svete je láska silnejšia ako hriech. Mučeníci včerajška i dneška vydávajú toto svedectvo o Ježišovi. Odpustenie je základnou podmienkou zmierenia Božích detí s ich Otcom a ľudí medzi sebou.

2845 Toto v podstate božské odpustenie nemá ani hranicu, ani mieru. (1441) Ak ide o urážky, o „hriechy“ podľa (Lk 11,4) alebo o „dlhy“, či „viny“ podľa (Mt 6,12), všetci sme v skutočnosti vždy dlžníkmi: „Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali“ (Rim 13,8). Spoločenstvo Najsvätejšej Trojice je zdrojom a kritériom pravdivosti každého vzťahu. Prežívame ho v modlitbe, predovšetkým v Eucharistii:
„Boh neprijíma obetu toho, kto žije v nesvornosti, a prikazuje mu vrátiť sa od oltára a zmieriť sa najprv s bratom, aby mierumilovnými prosbami mohol byť uzmierený aj Boh. Vzácnejšou obetou Bohu je náš pokoj, bratská svornosť a ľud zhromaždený v jednote Otca i Syna i Ducha Svätého.“

zobraziť celéVI. „Neuveď nás do pokušenia“

2846 Táto prosba siaha ku koreňom predchádzajúcej, lebo naše hriechy sú ovocím súhlasu s pokušením. Prosíme nášho Otca, aby nás do neho „neuviedol“.(164) Je ťažké preložiť jedným slovom grécky výraz, ktorý doslovne znamená „nedovoľ, aby sme prišli do pokušenia“, „nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu“. „Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša“ (Jak 1,13); naopak, chce nás od pokušenia oslobodiť. Prosíme ho, aby nám nedovolil nastúpiť cestu, ktorá vedie k hriechu. Sme zatiahnutí do boja „medzi telom a Duchom“.(2516) Táto prosba naliehavo prosí o Ducha rozoznávania a sily.

2847 Duch Svätý nám umožňuje rozlišovať medzi skúškou, ktorá je nevyhnutná na rast vnútorného človeka a má za cieľ „osvedčenú čnosť“ (Rim 5,3-5), a medzi pokušením, ktoré vedie k hriechu a smrti. Máme rozlišovať aj medzi „pokušením“ a „súhlasom“ s pokušením.(2284) Rozlišovanie napokon odhaľuje klamstvo pokušenia: zdanlivo je jeho predmet dobrý, „na pohľad krásny a na poznanie vábivý“ (Gn 3,6), kým jeho ovocím je v skutočnosti smrť.
„Boh nechce, aby niekto robil dobro akoby z nevyhnutnosti, ale dobrovoľne… No užitočnosť pokušenia je takáto: Nikto okrem Boha nevie, čo naša duša dostala [od neho], ani my sami; pokušenia to odhaľujú, aby nám viac nebolo skryté, akí sme, ale – keď spoznáme, čo sme – aby sme si uvedomili, či si želáme svoje nečnosti, a aby sme aj vzdávali vďaky za dobrá, ktoré nám pokušenia odhalili.“

2848 „Nebyť uvedený do pokušenia“ zahŕňa v sebe rozhodnutie srdca: „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce… Nik nemôže slúžiť dvom pánom“ (Mt 6,21.24). „Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme“ (Gal 5,25). V tomto „súhlase“ s Duchom Svätým nám Otec dáva silu.(1808) „Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ (1Kor 10,13).

2849 Takýto boj a takéto víťazstvo sú však možné iba v modlitbe. Ježiš svojou modlitbou víťazí nad Pokušiteľom už na začiatku a v poslednom zápase svojej smrteľnej úzkosti. Kristus nás v tejto prosbe k nášmu Otcovi spája so svojím bojom a so svojím smrteľným zápasom.(540, 612) Nástojčivo pripomína bedlivosť srdca v spojení s jeho bedlivosťou. (2612) Bedlivosť je „ostražitosť srdca“ a Ježiš za nás prosí Otca, aby nás zachoval vo svojom mene. Duch Svätý sa usiluje vzbudzovať v nás neprestajne túto bedlivosť. Táto prosba nadobúda celý svoj dramatický význam vo vzťahu k poslednému pokušeniu nášho pozemského boja; prosí o vytrvalosť až do konca.(162) „Hľa, prichádzam ako zlodej. Blahoslavený, kto bedlí“ (Zjv 16,15).

zobraziť celéVII. „Ale zbav nás Zlého“

2850 Posledná prosba k nášmu nebeskému Otcovi je obsiahnutá aj v Ježišovej modlitbe: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým“ (Jn 17,15). Týka sa každého z nás osobne, ale sme to vždy „my“, čo sa modlíme v spoločenstve s celou Cirkvou a za oslobodenie celej ľudskej rodiny. Modlitba Pána nás neprestajne otvára rozmerom ekonómie spásy. Naša vzájomná závislosť v dráme hriechu a smrti(309) sa mení na solidaritu v Kristovom tele, na „spoločenstvo svätých“.

2851 Zlo v tejto prosbe nie je niečo abstraktné, ale označuje osobu, satana, Zlého, anjela, ktorý sa stavia proti Bohu. „Diabol“ (z gréckeho dia-bolos) je ten, ktorý „sa vrhá krížom“ cez Boží plán a jeho „dielo spásy“,(391) ktoré sa uskutočnilo v Kristovi.

2852 „Vrah… od začiatku…, luhár a otec lži“ (Jn 8,44), „satan, zvodca celého sveta“ (Zjv 12,9) je ten, skrze ktorého vstúpili do sveta hriech a smrť a jeho definitívnou porážkou bude celé stvorenie oslobodené „od skazy hriechu a smrti“. „Vieme, že nik, kto sa narodil z Boha, nehreší, ale chráni ho ten, ktorý sa narodil z Boha, a Zlý sa ho nedotkne. Vieme, že sme z Boha a celý svet je v moci Zlého“ (1Jn 5,18-19).
„Pán, ktorý sňal vaše hriechy a odpustil vaše previnenia, má moc vás ochrániť a ustrážiť pred úkladmi vášho protivníka diabla, aby vás neprekvapil nepriateľ, ktorý zvyčajne plodí vinu. Kto sa však zverí Bohu, nebojí sa diabla: ,Ak je Boh za nás, kto je proti nám?‘ (Rim 8,31).“

2853 Víťazstvo nad „kniežaťom tohto sveta“(677) (Jn 14,30) Ježiš raz navždy dosiahol v hodine, v ktorej sa dobrovoľne vydal na smrť, aby nám daroval svoj život. To je súd nad týmto svetom a knieža tohto sveta je „vyhodené von“ (Jn 12,31). Prenasleduje ženu, ale nemôže sa jej zmocniť: nová Eva, „plná milosti“ Ducha Svätého,(490) je oslobodená od hriechu a porušenia smrti (nepoškvrnené počatie a nanebovzatie presvätej Božej Matky, Márie, vždy Panny).(972) „Drak sa na ženu nahneval a odišiel bojovať s ostatnými z jej potomstva“ (Zjv 12,17). Preto Duch a Cirkev prosia: „Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22,17.20), lebo jeho príchod nás oslobodí od Zlého.

2854 Keď prosíme, aby sme boli zbavení Zlého, prosíme zároveň o to, aby sme boli oslobodení od všetkého terajšieho, minulého i budúceho zla, ktorého je on pôvodcom alebo podnecovateľom. V tejto poslednej prosbe Cirkev predkladá pred Otca všetky úzkosti sveta. Zároveň s oslobodením od zla, ktoré sužuje ľudstvo, vyprosuje aj vzácny dar pokoja a milosť neprestajného očakávania Kristovho návratu.(2632) Keď sa Cirkev takto modlí, v pokore viery anticipuje zjednotenie všetkých a všetkého v tom, ktorý má „kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1,18), „ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Všemohúci“ (Zjv 1,8).
„Prosíme ťa, Otče, zbav nás všetkého zla, udeľ svoj pokoj našim dňom a príď nám milosrdne na pomoc, aby sme boli vždy uchránení pred hriechom a pred každým nepokojom, kým očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista.“ (1041)

zobraziť celéZÁVEREČNÁ DOXOLÓGIA

2855 Záverečná doxológia „Lebo tvoje je kráľovstvo a moc i sláva“(2760) súhrnne opakuje prvé tri prosby k nášmu Otcovi: oslavu jeho mena, príchod jeho kráľovstva a moc jeho spásonosnej vôle. Lenže toto opakovanie má tu podobu adorácie a vzdávania vďaky ako v nebeskej liturgii. Knieža tohto sveta si lživo privlastnil tieto tri tituly kráľovstva, moci a slávy. Kristus Pán ich navracia svojmu a nášmu Otcovi, až kým mu neodovzdá Kráľovstvo, keď bude definitívne zavŕšené tajomstvo spásy a Boh bude všetko vo všetkom.

2856 „Vtedy na konci modlitby hovoríš Amen.(1061-1065) Týmto Amen, ktoré znamená ,nech sa stane‘, potvrdzuješ všetko, čo obsahuje modlitba, ktorú [nás] naučil Boh.“

zobraziť celéZhrnutie

2857 Predmetom prvých troch prosieb modlitby „Otče náš“ je Otcova sláva: posvätenie jeho mena, príchod Kráľovstva a plnenie Božej vôle. Ďalšie štyri mu predkladajú naše túžby: tieto prosby sa týkajú nášho života s cieľom udržiavať ho pokrmom alebo ho uzdravovať z hriechu a vzťahujú sa na náš boj o víťazstvo dobra nad zlom.

2858 Keď prosíme „Posväť sa meno tvoje“, vstupujeme do Božieho plánu, podľa ktorého posvätenie jeho mena – ktoré bolo zjavené najprv Mojžišovi a potom v Ježišovi – sa má uskutočňovať prostredníctvom nás a v nás, ako aj v každom národe a v každom človekovi.

2859 V druhej prosbe má Cirkev na zreteli predovšetkým Kristov návrat a konečný príchod Božieho kráľovstva. Prosí aj o rast Božieho kráľovstva v „dnešku“ nášho života.

2860 V tretej prosbe prosíme nášho Otca, aby zjednotil našu vôľu s vôľou svojho Syna, žeby sme plnili jeho plán spásy pre život sveta.

2861 Vo štvrtej prosbe, keď hovoríme „daj nám“, vyjadrujeme v spoločenstve s našimi bratmi svoju synovskú dôveru k nášmu nebeskému Otcovi. „Chlieb náš“ označuje pozemský pokrm, potrebný na výživu nás všetkých, a znamená aj Chlieb života – Božie slovo a Kristovo telo. Prijímame ho v Božom „dnes“ ako potrebný (nad)podstatný pokrm hostiny Kráľovstva, ktorú anticipuje Eucharistia.

2862 Piata prosba prosí o Božie milosrdenstvo za naše urážky. Toto milosrdenstvo môže preniknúť do nášho srdca iba vtedy, ak sme vedeli podľa Kristovho príkladu a s jeho pomocou odpustiť svojim nepriateľom.

2863 Keď hovoríme „neuveď nás do pokušenia“, prosíme Boha, aby nám nedovolil nastúpiť cestu, ktorá vedie k hriechu. Táto prosba vrúcne prosí o Ducha rozoznávania a sily a naliehavo žiada o milosť bedlivosti a vytrvalosti až do konca.

2864 V poslednej prosbe „ale zbav nás Zlého“ kresťan spolu s Cirkvou prosí Boha, aby ukázal víťazstvo, ktoré už Kristus dosiahol nad „kniežaťom tohto sveta“, satanom, anjelom, ktorý sa osobne stavia proti Bohu a jeho plánu spásy.

2865 Záverečným „Amen“ vyslovujeme svoje „Fiat“ vzťahujúce sa na sedem prosieb: „Nech sa tak stane…“