SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: PRVÁ ČASŤ VYZNANIE VIERY
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL - Vyznanie kresťanskej viery
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA VERÍM V BOHA OTCA
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

PRVÁ KAPITOLA VERÍM V BOHA OTCA

198 Naše Vyznanie viery sa začína od Boha, lebo Boh je „prvý a… posledný“ (Iz 44,6), začiatok a koniec všetkého. Krédo sa začína od Boha Otca, lebo Otec je prvá božská osoba Najsvätejšej Trojice. Náš Symbol viery sa začína stvorením neba a zeme, lebo stvorenie je začiatok a základ všetkých Božích diel.

zobraziť celé1. článok „VERÍM V BOHA, OTCA VŠEMOHÚCEHO, STVORITEĽA NEBA I ZEME“

zobraziť celé1. odsek VERÍM V BOHA

199 „Verím v Boha“: toto prvé tvrdenie Vyznania viery je aj najzákladnejšie. Celý Symbol viery hovorí o Bohu, a aj keď hovorí o človeku a o svete, robí to vo vzťahu k Bohu. Všetky články Kréda závisia od prvého, podobne ako Božie prikázania rozvíjajú prvé prikázanie.(2083) Ostatné články nám umožňujú lepšie poznať Boha takého, aký sa postupne zjavoval ľuďom. „Veriaci teda správne najprv vyznávajú, že veria v Boha.“

zobraziť celéI. „Verím v jedného Boha“

200 Týmito slovami sa začína Nicejsko-carihradské vyznanie viery. Vyznanie, že Boh je jediný,(2085) ktoré má korene v Božom zjavení Starej zmluvy, je neoddeliteľné od vyznania, že Boh jestvuje, a je takisto základné. Boh je jediný: jestvuje iba jeden Boh. „Kresťanská viera verí a vyznáva, že… Boh je [svojou] prirodzenosťou [natura], podstatou [substantia] a bytnosťou [essentia] jeden.“

201 Izraelu, svojmu vyvolenému, sa Boh zjavil ako Jediný:(2083) „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6,4-5). Boh prostredníctvom prorokov vyzýva Izrael a všetky národy, aby sa obrátili k nemu, Jedinému: „Ku mne sa obráťte, spasené budete, všetky končiny zeme, veď ja som Boh a iného niet… Mne sa skloní každé koleno, prisahať bude každý jazyk: ,Len v Pánovi‘, povedia o mne, ,je pravda a moc‘ (Iz 45,22-24).“

202 Sám Ježiš potvrdzuje, že Boh je „jediný Pán“ a že ho treba milovať z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a z celej sily. Ale zároveň dáva pochopiť, že aj on je „Pán“. (446) Vyznávať, že „Ježiš je Pán“, je vlastné kresťanskej viere.(152) To nie je v rozpore s vierou v jediného Boha. Veriť v Ducha Svätého, „Pána a Oživovateľa“, nevnáša do jediného Boha nijaké rozdelenie:
„Pevne veríme a úprimne vyznávame, že je jeden jediný pravý Boh, večný, nesmierny a nemeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevýslovný,(42) Otec, Syn a Duch Svätý: totiž tri osoby, ale jedna bytnosť, podstata alebo úplne jednoduchá prirodzenosť.“

zobraziť celéII. Boh zjavuje svoje meno

203 Boh sa zjavil svojmu ľudu Izraelu tak, že mu dal poznať svoje meno. Meno vyjadruje bytnosť, totožnosť osoby a zmysel jej života.(2143) Boh má meno. Nie je nejakou anonymnou silou. Prezradiť svoje meno znamená dať sa iným poznať, v istom zmysle odovzdať seba samého, teda stať sa prístupným, dať sa dôvernejšie čiže osobne poznať a oslovovať.

204 Boh sa zjavoval svojmu ľudu postupne a pod rozličnými menami,(63) ale až zjavenie Božieho mena Mojžišovi v teofánii horiaceho kríka na začiatku exodu (východu z Egypta) a zmluvy na Sinaji sa ukázalo základným zjavením pre Starú i Novú zmluvu.

zobraziť celéŽIVÝ BOH

205 Boh volá Mojžiša z kríka, ktorý horí, ale nezhára.(2575) Hovorí mu: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“ (Ex 3,6). Boh je Boh otcov, je ten, ktorý povolal a viedol patriarchov na ich putovaniach. On je Boh verný a milosrdný, ktorý pamätá na nich a na svoje prisľúbenia; prichádza, aby vyslobodil ich potomkov z otroctva. On je Boh, ktorý to môže a chce urobiť, nezávisle od priestoru a času, a na uskutočnenie tohto plánu použije svoju všemohúcnosť.(268)

zobraziť celé„JA SOM, KTORÝ SOM“

206 Keď Boh zjavuje svoje tajomné meno YHWH, čiže „Ja som ten, ktorý je“ alebo „Ja som ten, ktorý som“, alebo aj „Ja som, ktorý som“, hovorí, kto je a akým menom ho treba volať. Toto Božie meno je tajomné, ako je tajomstvom sám Boh. Je to zjavené meno a zároveň je to akoby odmietnutie mena, a práve preto najlepšie vyjadruje Boha ako toho, ktorý je a nekonečne prevyšuje všetko,(43) čo môžeme pochopiť alebo vysloviť: On je „skrytý Boh“ (Iz 45,15), jeho meno je nevýslovné a pritom je to Boh, ktorý je blízky ľuďom.

207 Keď Boh zjavuje svoje meno, súčasne zjavuje svoju vernosť, ktorá je od vekov a naveky, ktorá platí pre minulosť (Ex 3,6) i pre budúcnosť (Ex 3,12). Boh, ktorý zjavuje svoje meno „Ja som“, zjavuje sa ako Boh, ktorý je vždy tu, prítomný pri svojom ľude, aby ho zachránil.

208 Pred príťažlivou a tajomnou prítomnosťou Boha objavuje človek svoju nepatrnosť.(724) Pred horiacim kríkom si Mojžiš zobúva sandále a zakrýva si tvár pred Božou svätosťou. Pred slávou trojsvätého Boha Izaiáš zvolá: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami“ (Iz 6,5). Pred božskými znameniami, ktoré koná Ježiš, Peter zvolá: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5,8). Ale pretože Boh je svätý,(448) môže odpustiť človekovi, ktorý pred ním uzná, že je hriešnik:(388) „Nevylejem svoj rozpálený hnev…, veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba“ (Oz 11,9). Apoštol Ján hovorí podobne: „Upokojíme si pred ním srdce, lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1Jn 3,19-20).

209 Izraelský ľud nevyslovuje Božie meno z úcty k jeho svätosti. Pri čítaní Svätého písma sa zjavené meno nahrádza Božím titulom „Pán“ (Adonaj, po grécky Kyrios). Pod týmto titulom sa bude vyznávať Ježišovo božstvo(446) zvolaním: „Ježiš je Pán.“

zobraziť celéMILOSTIVÝ A LÁSKAVÝ BOH“

210 Po hriechu Izraela,(2116) ktorý sa odvrátil od Boha a klaňal sa zlatému teľaťu, Boh vypočuje Mojžišovo orodovanie(2577) a súhlasí s tým, že pôjde uprostred neverného ľudu. Tak zjavuje svoju lásku. Keď si Mojžiš žiada vidieť jeho slávu, Boh mu odpovedá: „Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a vyslovím pred tebou aj Pánovo meno [YHWH]“ (Ex 33,18-19). Potom Pán prechádza popred Mojžiša a volá: „Pán, Pán [YHWH, YHWH] je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6). Vtedy Mojžiš vyznáva, že Pán je Boh, ktorý odpúšťa.

211 Božie meno „Ja som“ alebo „On je“ vyjadruje vernosť Boha, ktorý napriek nevernosti spočívajúcej v hriechu ľudí a trestu, ktorý si hriech zasluhuje, „preukazuje milosrdenstvo tisícom“ (Ex 34,7). Boh zjavuje, že je „bohatý na milosrdenstvo“ (Ef 2,4),(604) a ide až tak ďaleko, že vydá svojho vlastného Syna. Ježiš dá svoj život, aby nás oslobodil od hriechu, a tým zjaví, že aj on nosí Božie meno: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že ,Ja som‘“ (Jn 8,28).

zobraziť celéJEDINE BOH JE

212 V priebehu stáročí viera Izraela mohla rozvíjať a prehlbovať bohatstvo, ktoré je obsiahnuté v zjavení Božieho mena. Boh je jeden, okrem neho niet bohov. On presahuje svet i dejiny. On stvoril nebo i zem: „Ony sa pominú, ale ty zostaneš; rozpadnú sa sťa odev… Ale ty ostávaš vždy ten istý a tvoje roky sú bez konca“ (Ž102,27-78). U neho „niet premeny ani tieňa zmeny“ (Jak 1,17). On je „Ten, ktorý je“ od vekov a naveky, a preto ostáva stále verný sebe samému a svojim prisľúbeniam.

213 Zjavenie nevýslovného mena „Ja som, ktorý som“ obsahuje teda pravdu, že jedine Boh JE. V tomto zmysle Božie meno chápal už preklad Septua-ginta a po ňom Tradícia Cirkvi:(41) Boh je plnosť bytia a každej dokonalosti, bez začiatku a bez konca. Kým všetky stvorenia dostali od neho všetko, čím sú a čo majú, on jediný je samo svoje Bytie a sám od seba je všetkým, čím je.

zobraziť celéIII. Boh, „Ten, ktorý je“, je Pravda a Láska

214 Boh, „Ten, ktorý je“, sa zjavil Izraelu ako ten, ktorý je „veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6). Tieto dva výrazy stručne vyjadrujú bohatstvo Božieho mena. Boh vo všetkých svojich dielach ukazuje svoju láskavosť, svoju dobrotu, svoju milosť, svoju lásku, ale aj svoju spoľahlivosť, svoju stálosť, svoju vernosť a svoju pravdu.(1062) „Tvoje meno budem oslavovať, pretože si milosrdný a verný“ (Ž138,2). On je Pravda, lebo „Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (1Jn 1,5); on je „Láska“, ako učí apoštol Ján (1Jn 4,8).

zobraziť celéBOH JE PRAVDA

215 „Pravda je podstatou tvojich slov(2465) a všetky rozsudky tvojej spravodlivosti sú večné“ (Ž119,160). „A teraz, Pane, Bože, ty si Boh a tvoje slová sú pravda“ (2Sam 7,28); preto sa Božie prisľúbenia(156, 1063) vždy plnia. Boh je Pravda sama, jeho slová nemôžu klamať. Preto sa možno s úplnou dôverou spoľahnúť na pravdivosť a vernosť jeho slova vo všetkom. Počiatkom hriechu a pádu človeka bolo klamstvo Pokušiteľa, ktorý ho naviedol na pochybovanie o Božom slove, o Božej dobrote a vernosti.(397)

216 Božia pravda je Božia múdrosť,(295) ktorá vládne v celom poriadku stvorenia a riadenia sveta. Boh sám stvoril nebo i zem a len on sám môže dať pravé poznanie všetkých stvorených vecí v ich vzťahu k nemu. (32)

217 Boh je pravdivý aj vtedy, keď zjavuje seba: učenie, ktoré pochádza od neho, je „zákon pravdy“ (Mal 2,6). Keď pošle svojho Syna na svet, bude to preto, aby „vydal svedectvo pravde“ (Jn 18,37):(851) „A vieme, že prišiel Boží Syn a dal nám schopnosť poznať toho Pravdivého“(2466) (1Jn 5,20).

zobraziť celéBOH JE LÁSKA

218 lzrael mohol v priebehu svojich dejín zistiť, že Boh mal iba jediný dôvod, pre ktorý sa mu zjavil a vyvolil si ho spomedzi všetkých národov, aby bol jeho: svoju nezištnú lásku. (295) A Izrael vďaka svojim prorokom pochopil, že Boh ho zasa len z lásky neprestáva zachraňovať a odpúšťať mu jeho nevernosť a jeho hriechy.

219 Láska Boha k lzraelu sa prirovnáva láske otca k svojmu synovi. Táto láska je silnejšia ako láska matky k vlastným deťom. (239) Boh miluje svoj ľud väčšmi ako ženích svoju milovanú nevestu. (796) Táto láska prekoná aj tie najväčšie nevernosti a pôjde až po ten najdrahší dar:(458) „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16).

220 Božia láska je „večná“ (Iz 54,8): „Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba“ (Iz 54,10). „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som si ťa milosrdne pritiahol“ (Jer 31,3).

221 Svätý Ján ide ešte ďalej, keď tvrdí: „Boh je láska“(733) (1Jn 4,8.16). Samotné Božie bytie je Láska. Keď Boh v plnosti času posiela svojho jednorodeného Syna a Ducha lásky,(851) zjavuje svoje najvnútornejšie tajomstvo: on sám je večná výmena lásky: Otec, Syn a Duch Svätý, a nás určil na to, aby sme mali na nej účasť.(257)

zobraziť celéIV. Dôležitosť viery v jedného Boha

222 Veriť v Boha, Jediného, a milovať ho celou svojou bytosťou, má nesmierne následky pre celý náš život. To znamená:

223 Poznať Božiu veľkosť a velebnosť:(400) Pán je taký vznešený, že prevyšuje naše chápanie. Preto Bohu treba „slúžiť prvému“.

224 Žiť vo vzdávaní vďaky:(2637) Ak je Boh Jediný, všetko, čo sme a čo máme, pochádza od neho: „Čo máš, čo si nedostal?“ (1Kor 4,7). „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?“ (Ž116,12).

225 Poznať jednotu a pravú dôstojnosť všetkých ľudí:(356, 360) Všetci sú stvorení na Boží „obraz a podobu“(1700, 1934) (Gn 1,26).

226 Správne používať stvorené veci:(339, 2402) Viera v jedného Boha nás vedie k tomu, aby sme všetko, čo nie je on, používali natoľko, nakoľko nás to k nemu približuje, a zriekali sa toho natoľko, nakoľko nás to od neho odvracia.
„Pán môj a Boh môj, vezmi mi všetko, čo mi prekáža ísť k tebe! Pán môj a Boh môj, daj mi všetko, čo mi pomáha ísť k tebe! Pán môj a Boh môj, odpútaj ma odo mňa a daj, aby som celý patril tebe!“

227 V každej situácii dôverovať Bohu,(313) aj v protivenstvách. Obdivuhodne to vyjadruje jedna modlitba svätej Terézie od Ježiša (z Avily):(2090)
„Nech ťa nič neznepokojuje, / nech ťa nič neľaká,
všetko sa pomíňa, / Boh sa nemení.
trpezlivosť / dosiahne všetko.(2830)
Kto má Boha, / tomu nič nechýba:
Boh sám stačí.“ (1723)

zobraziť celéZhrnutie

228 „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán…“ (Dt 6,4; Mk 12,29). „Je nevyhnutné, aby najväčšia veľkosť bola jediná, a takou bude, ak nemá seberovnú… Ak Boh nie je jediný, nie je [Bohom].“

229 Viera v Boha nás vedie k tomu, aby sme sa obracali jedine k nemu ako k svojmu prvopočiatku a k svojmu poslednému cieľu a aby sme ničomu nedávali prednosť pred ním, ani ho ničím nenahrádzali.

230 Hoci sa Boh zjavuje, ostáva nevýslovným tajomstvom: „Keby si [ho] pochopil, nebol by Bohom.“

231 Boh našej viery sa zjavil ako Ten, ktorý je; dáva sa poznať ako „veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6). Jeho samotné Bytie je Pravda a Láska.

zobraziť celé2. odsek OTEC

zobraziť celéI. „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“

232 Kresťania sú krstení „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“(189, 1223) (Mt 28,19). Predtým odpovedajú „Verím“ na trojnásobnú otázku, ktorou sa od nich žiada, aby vyznali svoju vieru v Otca, v Syna a v Ducha: „Viera všetkých kresťanov má základ v Trojici.“

233 Kresťania sú krstení „v mene“ Otca i Syna i Ducha Svätého, a nie v ich „menách“, lebo je len jeden Boh, všemohúci Otec a jeho jednorodený Syn a Duch Svätý: Najsvätejšia Trojica.

234 Tajomstvo Najsvätejšej Trojice(2157) je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v „hierarchii právd“ viery. „Celé dejiny spásy sú dejinami cesty a spôsobu,(90) akým sa pravý a jediný Boh, Otec, Syn a Duch Svätý, zjavuje ľuďom, a keď sa odvrátia od hriechu, zmieruje(1449) a spája ich so sebou.“

235 V tomto odseku sa v krátkosti vysvetlí, ako bolo zjavené tajomstvo Najsvätejšej Trojice (I), ako Cirkev formulovala učenie viery o tomto tajomstve (II), a napokon ako Boh Otec božskými poslaniami Syna a Ducha Svätého uskutočňuje svoj „dobrotivý plán“ stvorenia, vykúpenia a posvätenia (III).

236 Cirkevní Otcovia(1066) rozlišujú medzi „Teológiou“ a „Ekonómiou“. Prvým termínom označujú tajomstvo vnútorného života Boha-Trojice a druhým všetky Božie diela, ktorými sa Boh zjavuje a dáva svoj život. Prostredníctvom Ekonómie je nám zjavená Teológia a Teológia zasa objasňuje celú Ekonómiu.(259) Božie diela zjavujú, kto je Boh sám v sebe, a naopak, tajomstvo jeho vnútorného bytia osvetľuje chápanie všetkých jeho diel. Podobne je to aj medzi ľudskými osobami. Osoba sa prejavuje vo svojom konaní, a čím lepšie poznáme nejakú osobu, tým lepšie chápeme jej konanie.

237 Trojica je tajomstvom viery v úzkom zmysle slova, totiž jedným z tajomstiev skrytých v Bohu, „ktoré nemôžu byť poznané, ak ich Boh nezjaví“. Boh nepochybne zanechal určité stopy svojho trojičného Bytia(50) vo svojom stvoriteľskom diele a vo svojom Zjavení za čias Starej zmluvy. Ale hĺbka jeho Bytia ako Najsvätejšej Trojice je tajomstvo, ktoré je nedostupné samému rozumu, ba aj viere Izraela pred vtelením Božieho Syna a zoslaním Ducha Svätého.

zobraziť celéII. Zjavenie Boha ako Trojice

zobraziť celéOTEC SA ZJAVUJE PROSTREDNÍCTVOM SYNA

238 Vzývanie Boha ako „Otca“ je známe v mnohých náboženstvách. Božstvo sa často považuje za „otca bohov i ľudí“. V Izraeli je Boh nazvaný Otcom ako Stvoriteľsveta. Ešte väčšmi je Boh Otcom na základe Zmluvy a Zákona darovaného ľudu, o ktorom hovorí: „Izrael je môj prvorodený syn“ (Ex 4,22). Je nazvaný aj Otcom kráľa Izraela. (2443) A celkom osobitne je „Otcom chudobných“, sirôt a vdov, ktorí sú pod jeho láskavou ochranou.

239 Keď reč viery označuje Boha menom „Otec“, poukazuje predovšetkým na dva aspekty: že Boh je prvopočiatkom všetkého a transcendentnou autoritou a že zároveň je dobrotou a starostlivosťou, ktorá miluje všetky svoje deti. Túto otcovskú nežnosť Boha možno vyjadriť aj obrazom materstva, ktorý lepšie zvýrazňuje Božiu imanentnosť a dôvernosť vzťahu medzi Bohom a jeho stvorením. Takto reč viery čerpá z ľudskej skúsenosti týkajúcej sa rodičov, ktorí sú pre človeka v istom zmysle prvými zástupcami Boha. Ale z tejto skúsenosti vyplýva aj to, že ľudskí rodičia sú omylní a môžu znetvoriť podobu otcovstva a materstva. Preto treba pripomenúť, že Boh presahuje ľudské rozlišovanie pohlaví.(370, 2779) On nie je ani muž, ani žena, on je Boh. Presahuje aj ľudské otcovstvo a materstvo, hoci je ich pôvodcom a mierou: nik nie je tak otcom, ako je Otcom Boh.

240 Ježiš zjavil, že Boh je „Otec“ v mimoriadnom zmysle:(2780) nie je Otcom iba ako Stvoriteľ, ale je večne Otcom(441-445) vo vzťahu k svojmu jednorodenému Synovi, ktorý je večne Synom iba vo vzťahu k svojmu Otcovi: „Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11,27).

241 Preto apoštoli vyznávajú Ježiša ako „Slovo“, ktoré „bolo na počiatku… u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jnl ,1), ako toho, ktorý „je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15) a „odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebrl ,3).

242 Po nich Cirkev, nadväzujúc na apoštolskú Tradíciu, vyznala v roku 325 na prvom ekumenickom koncile v Nicei, že Syn je „jednej podstaty s Otcom“, (465) t. j., že je s ním jeden Boh. Druhý ekumenický koncil, zhromaždený v Carihrade roku 381, zachoval tento výraz vo svojej formulácii nicejského Kréda a vyznal „jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; [Boha z Boha,] Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom“.

zobraziť celéOTEC A SYN ZJAVENÍ DUCHOM

243 Ježiš pred svojou Veľkou nocou (Paschou) zvestuje, že pošle „iného Tešiteľa“ (Obrancu), Ducha Svätého.(683) Duch, ktorý pôsobí už od stvorenia a kedysi „hovoril skrze prorokov“, (2780) bude teraz s učeníkmi a v nich, aby ich učil a uviedol „do plnej pravdy“(687) (Jn 16,13). Tak je Duch Svätý zjavený ako iná božská osoba vo vzťahu k Ježišovi a k Otcovi.

244 Večný pôvod Ducha sa zjavuje v jeho poslaní v čase. Ducha Svätého poslal apoštolom a Cirkvi tak Otec v mene Syna, ako aj Syn osobne, keď sa vrátil k Otcovi. (732) Zoslanie osoby Svätého Ducha po Ježišovom oslávení naplno zjavuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice.

245 Apoštolskú vieru, pokiaľ ide o Ducha Svätého,(152) vyznal druhý ekumenický koncil roku 381 v Carihrade: Veríme „v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca“. Cirkev tým uznáva Otca za „prameň a pôvod celého božstva“. Večný pôvod Ducha Svätého sa však viaže na večný pôvod Syna: „Veríme, že aj Duch Svätý, ktorý je tretia osoba v Trojici, je jeden a rovnaký Boh s Bohom Otcom i Synom, jednej podstaty a jednej prirodzenosti;… nevolá sa však iba Duch Otca ani iba Duch Syna, ale Duch Otca i Syna zároveň.“ (685) Krédo Carihradského koncilu vyznáva: „Jemu sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva.“

246 Latinská tradícia Symbolu viery vyznáva, že Duch „vychádza z Otca i Syna [Filioque]“. Florentský koncil v roku 1438 vysvetľuje: „Duch Svätý… má svoju bytnosť a svoje bytie od Otca i od Syna zároveň a z obidvoch večne vychádza ako z jediného princípu a jediným vydychovaním… A keďže všetko, čo je Otcovo, dal sám Otec svojmu jednorodenému Synovi plodením, s výnimkou toho, že je Otcom, aj to, že Duch vychádza zo Syna, má Syn večne od Otca, ktorým je aj večne plodený.“

247 Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom roku 381 v Carihrade. Ale svätý pápež Lev Veľký ho podľa starobylej latinskej a alexandrijskej tradície dogmaticky vyznal už v roku 447, teda skôr ako Rím v roku 451 na Chalcedónskom koncile poznal a prijal Vyznanie viery z roku 381. Používanie tejto formuly vo Vyznaní viery sa pozvoľna (medzi 8. až 11. storočím) pripúšťalo v latinskej liturgii. Zavedenie výrazu Filioque do Nicejsko-carihradského vyznania viery do latinskej liturgie je však ešte aj dnes príčinou nezhody s pravoslávnymi cirkvami.

248 Východná tradícia predovšetkým vyzdvihuje, že Otec je prvotný počiatok vo vzťahu k Duchu. Keď vyznáva, že Duch „vychádza z Otca“ (Jn 15,26), tvrdí, že vychádza z Otca skrze Syna. Západná tradícia vyzdvihuje predovšetkým spoločenstvo jednej podstaty medzi Otcom a Synom, keď hovorí, že Duch vychádza z Otca i Syna (Filioque). A hovorí to „oprávnene a odôvodnene“, lebo večný poriadok božských osôb v ich spoločenstve jednej podstaty zahŕňa v sebe skutočnosť, že Otec je prvotný počiatok Ducha, pretože je „počiatok bez počiatku“, ale aj skutočnosť, že ako Otec jednorodeného Syna je spolu s ním jediný počiatok, z ktorého vychádza Duch Svätý „ako z jediného počiatku“ Ak sa toto oprávnené doplnenie (Filioque) príliš nezdôrazňuje, nenarúša totožnosť viery v skutočnosť toho istého tajomstva, ktoré sa vyznáva.

zobraziť celéIII. Najsvätejšia Trojica v učení viery

zobraziť celéUTVÁRANIE TROJIČNEJ DOGMY

249 Zjavená pravda o Najsvätejšej Trojici bola hneď od začiatku v základoch živej viery Cirkvi najmä prostredníctvom krstu.(683) Nachádza svoje vyjadrenie v pravidle krstnej viery(189) (regula fidei baptismalis), formulovanom v ohlasovaní, v katechéze a v modlitbe Cirkvi. Takéto formulácie sú už v apoštolských spisoch, ako to dosviedča pozdrav prevzatý do eucharistickej liturgie: „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Boha [Otca] i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými“ (2Kor 13,13).

250 Cirkev sa v priebehu prvých storočí snažila jasnejšie formulovať svoju trojičnú vieru,(94) aby prehĺbila svoje chápanie viery a aj aby ju bránila proti bludom, ktoré ju deformovali. To bolo dielo prvých koncilov, ktorým pomáhala teologická práca cirkevných Otcov a ktoré podporoval zmysel pre vieru kresťanského ľudu.

251 Na formulovanie dogmy o Najsvätejšej Trojici musela Cirkev vytvoriť vlastnú terminológiu pomocou pojmov filozofického pôvodu: „podstata“, „osoba“ alebo „hypostáza“, „vzťah“ atď. Tým však nepodriadila vieru ľudskej múdrosti, ale dala nový, nezvyčajný význam týmto termínom, ktoré mali od toho času vyjadrovať aj nevýslovné tajomstvo,(170) ktoré „nekonečne presahuje všetko, čo môžeme ľudským spôsobom pochopiť“.

252 Cirkev používa termín „podstata“ (substantia) – ktorý sa niekedy prekladá aj výrazom „bytnosť“ (essentia) alebo aj výrazom „prirodzenosť“ (natura) – na označenie Božieho bytia v jeho jednote; termín „osoba“ (persona) alebo „hypostáza“ (hypostasis) na označenie Otca, Syna a Ducha Svätého v ich skutočnej vzájomnej odlišnosti a termín „vzťah“ (relatio) na označenie toho, že ich odlišnosť spočíva v ich vzájomnom vzťahu.

zobraziť celéDOGMA O NAJSVÄTEJŠEJ TROJICI

253 Trojica je jedna. Nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách: „Trojicu jednej podstaty.“ (2789) Božské osoby si nedelia medzi sebou jediné božstvo, ale každá z nich je celý Boh, „lebo… Otec je to isté, čo Syn, Syn to isté, čo Otec, Otec a Syn(590) sú to isté, čo Duch Svätý, t. j. prirodzenosťou jeden Boh“. „Každá z troch osôb je tou skutočnosťou, čiže božskou podstatou, bytnosťou alebo prirodzenosťou.“

254 Božské osoby sú od seba skutočne odlišné. „Uctievame si a vyznávame: jediného Boha(468, 689) nie v tom zmysle, akoby bol osamotený.“ „Otec“, „Syn“ a „Duch Svätý“ nie sú len mená, ktoré by označovali spôsoby Božieho bytia, pretože sú medzi sebou skutočne odlišní: „Otec totiž nie je Syn, ani Syn nie je Otec, ani Duch Svätý nie je Otec alebo Syn.“ Navzájom sa odlišujú vzťahmi, ktoré vyplývajú z ich pôvodu: „Otec je ten, ktorý plodí, Syn je ten, ktorý je plodený, a Duch Svätý ten, ktorý [z oboch] vychádza.“ Božia jednota je trojjediná.

255 Božské osoby sú vo vzájomnom vzťahu. Pretože skutočná vzájomná odlišnosť osôb nerozdeľuje Božiu jednotu, spočíva iba v ich vzájomných vzťahoch: „V menách, ktoré vyjadrujú vzťah osôb,(240) Otec označuje vzťah k Synovi, Syn k Otcovi a Duch Svätý k obidvom: hoci sa vzhľadom na vzťahy hovorí o troch osobách, verí sa iba jedna prirodzenosť alebo podstata.“ Veď v nich „všetko… je jedno, kde sa nevyskytuje protiklad vzťahu“. „Pre túto jednotu je Otec celý v Synovi a celý v Duchu Svätom; Syn je celý v Otcovi a celý v Duchu Svätom; Duch Svätý je celý v Otcovi a celý v Synovi.“

256 Svätý Gregor Nazianzský, ktorého volajú aj „Teológ“, zveruje carihradským katechumenom toto zhrnutie trojičnej viery:(236, 684)
„Predovšetkým, prosím, zachovaj vzácny poklad,(84) pre ktorý žijem, za ktorý bojujem a ktorý nech ma sprevádza, keď sa rozlúčim s týmto životom. S ním znášam aj všetky ťažkosti života a pohŕdam všetkými radosťami a nepokladám ich za nič; vieru, hovorím, a vyznanie viery v Otca i Syna i Ducha Svätého. Dnes ti ju zverujem. S ňou ta ponorím do očistnej vody a vyzdvihnem z nej. Dávam ti ju za spoločníčku a ochrankyňu celého života: jediné božstvo a moc, jestvujúce spoločne v Troch a obsahujúce Troch odlišným spôsobom: božstvo rovnakej podstaty alebo prirodzenosti, ktoré sa vznešenosťou nezväčšuje ani podriadenosťou nezmenšuje… Nekonečnú jednotu Troch nekonečných. Každý z nich je Boh, ak sa berie do úvahy osve…; a Boh sú títo Traja, ak sa berú do úvahy spolu… Len čo som si v duchu predstavil Jedného, hneď mi zažiarili Traja. Len čo začnem rozlišovať Troch, hneď som privedený k Jednému.“

zobraziť celéIV. Božie diela a trojičné poslania

257 „Svetlo, blažená Trojica, a najpôvodnejšia Jednota! – O lux, beata Trinitas, et principalis Unitas!“ Boh je večná blaženosť,(221) nesmrteľný život, nezapadajúce svetlo: Boh je Láska: Otec, Syn a Duch Svätý. Boh chce slobodne darovať slávu svojho blaženého života.(758) Také je jeho „dobrotivé rozhodnutie“ (Ef 1,9), ktoré si ešte pred stvorením sveta predsavzal vo svojom milovanom Synovi, a preto nás predurčil, „aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1,5), čiže aby sme sa stali „podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8,29) skrze „Ducha adoptívneho synovstva“ (Rim 8,15). Toto rozhodnutie, čiže plán spásy, je milosť, „ktorú sme dostali pred večnými vekmi“ (2Tim 1,9), a pochádza priamo z trojičnej lásky. Tento plán sa rozvíja v diele stvorenia(292) a po páde v celých dejinách spásy, v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého,(850) v ktorých pokračuje poslanie Cirkvi.

258 Celý Boží poriadok spásy (oeconomia divina) je spoločným dielom troch božských osôb. Veď tak ako má Trojica len jednu a tú istú prirodzenosť, má len jedno a to isté konanie. (686) „Otec, Syn a Duch Svätý nie [sú] tri princípy stvorenia, ale jeden princíp.“ Každá božská osoba však koná spoločné dielo podľa svojej osobnej vlastnosti. A tak Cirkev, pridržiavajúc sa Nového zákona, vyznáva, že je „jeden… Boh a Otec, od ktorého je všetko; a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko; a jeden Duch Svätý, v ktorom je všetko“. Najmä božské poslania: vtelenie Syna a darovanie Ducha Svätého zjavujú osobitné vlastnosti božských osôb.

259 Celý Boží poriadok spásy,(236) ako dielo spoločné a zároveň osobné, dáva poznať aj osobitnú vlastnosť božských osôb, aj ich jedinú prirodzenosť. Aj celý kresťanský život je spoločenstvom s každou z božských osôb, ale ich vôbec neoddeľuje. Kto oslavuje Otca, robí to skrze Syna v Duchu Svätom; kto nasleduje Krista, robí tak preto, že ho priťahuje Otec a pohýna Duch Svätý.

260 Posledný cieľ celého Božieho poriadku(1050, 1721) spásy je, aby stvorenia vstúpili do dokonalej jednoty Najsvätejšej Trojice. Ale už teraz sme povolaní na to, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica.(1997) Pán totiž hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,23):
„O môj Bože, Trojica, ktorej sa klaniam, pomôž mi celkom zabudnúť na seba, aby som spočinula v tebe nehybná a pokojná, akoby moja duša bola už vo večnosti. Nech už nič nie je schopné narušiť môj pokoj ani ma vyviesť z teba, o môj Nemeniteľný, ale nech ma každý okamih unáša ďalej do hĺbky tvojho tajomstva! Upokoj moju dušu. Urob z nej svoje nebo, svoj obľúbený príbytok a miesto svojho odpočinku. Nech ťa tam nikdy nenechám samého, ale nech som tam úplne celá, úplne bdelá vo svojej viere, celá v adorácii, úplne odovzdaná tvojmu stvoriteľskému pôsobeniu.“ (2565)

zobraziť celéZhrnutie

261 Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredné tajomstvo viery a kresťanského života. Iba Boh nám ho môže dať poznať tak, že sa nám zjavuje ako Otec, Syn a Duch Svätý.

262 Vtelenie Božieho Syna zjavuje, že Boh je večný Otec a že Syn je jednej podstaty s Otcom, že totiž v ňom a s ním je ten istý jediný Boh.

263 Zoslanie Ducha Svätého, ktorého Otec posiela v Synovom mene a ktorého Syn posiela „od Otca“ (Jn 15,26), zjavuje, že on je s nimi ten istý jediný Boh. „Jemu sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva.“

264 „Duch Svätý vychádza z Otca ako z prvotného prameňa, a keďže ho Otec bez akéhokoľvek časového odstupu dáva [Synovi], vychádza spoločne z obidvoch.“

265 Milosťou krstu sme „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19) povolaní mať účasť na živote Najsvätejšej Trojice „tu na zemi v temnote viery a po smrti vo večnom svetle“.

266 „Katolícka viera je v tom, že uctievame jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote a pritom nemiešame osoby ani nerozdeľujeme podstatu: lebo iná je osoba Otca, iná Syna a iná Ducha Svätého; ale jediné je božstvo Otca, Syna a Ducha Svätého, rovnaká [je ich] sláva a rovnako večná veleba.“

267 Božské osoby, neoddeliteľné v tom, čo sú, sú neoddeliteľné aj v tom, čo konajú. Ale v spoločnom Božom konaní každá prejavuje to, čo je jej v Trojici vlastné, najmä v božských poslaniach vtelenia Syna a darovania Ducha Svätého.

zobraziť celé3. odsek VŠEMOHÚCI

268 Zo všetkých Božích vlastností sa vo Vyznaní viery spomína iba Božia všemohúcnosť: vyznávať ju má veľký význam pre náš život.(222) Veríme, že je univerzálna, lebo Boh, ktorý všetko stvoril, všetko riadi a všetko môže; láskyplná, lebo Boh je náš Otec; tajomná, lebo iba viera ju môže rozoznať; keď „sa prejavuje v slabosti“ (2Kor 12,9).

zobraziť celé„VŠETKO, ČO CHCE, ROBÍ“ (Ž115,3)

269 Sväté písmo často vyznáva univerzálnu Božiu moc. Volá Boha „Mocný Jakubov“ (Gn 49,25; Iz 1,24), „Pán zástupov“, „silný a mocný“ (Ž24,8-10). Boh je všemohúci „na nebi i na zemi“ (Ž135,6) preto, lebo on ich stvoril. Jemu nič nie je nemožné a so svojím dielom zaobchádza podľa svojej vôle. (303) Je Pánom vesmíru, ktorému určil poriadok a ktorý mu ostáva plne podriadený a k dispozícii. Je Pánom dejín: riadi srdcia a udalosti podľa svojej vôle: „Lebo ty vždy môžeš uplatňovať svoju veľkú moc. Ktože môže odolávať sile tvojho ramena?“ (Múd 11,21).

zobraziť celéTY SA ZMILÚVAŠ NAD VŠETKÝMI, PRETOŽE SI VŠEMOCNÝ“ (MÚD 11, 23)

270 Boh je všemohúci Otec. Jeho otcovstvo a jeho moc sa navzájom objasňujú. Svoju otcovskú všemohúcnosť(2777) prejavuje totiž tým, ako sa stará o to, čo potrebujeme; ďalej tým, že nás prijíma za adoptívne deti (2Kor 6,18); a napokon svojím nekonečným milosrdenstvom, lebo najväčšmi prejavuje svoju moc, keď slobodne odpúšťa hriechy.(1441)

271 Božia všemohúcnosť nie je svojvoľná: „V Bohu je moc a bytnosť, vôľa a rozum, múdrosť a spravodlivosť to isté, takže v Božej moci nemôže byť nič, čo by nemohlo byť v jeho spravodlivej vôli a v jeho múdrom rozume.“

zobraziť celéTAJOMSTVO ZDANLIVEJ BOŽEJ BEZMOCNOSTI

272 Vieru v Boha Otca všemohúceho môže skúsenosť so zlom a utrpením podrobiť skúške.(309) Niekedy sa môže zdať, že Boh je neprítomný a neschopný zabrániť zlu. Boh Otec však zjavil svoju všemohúcnosť(412) najtajomnejším spôsobom v dobrovoľnom ponížení a v zmŕtvychvstaní svojho Syna,(609) ktorými premohol zlo. Ukrižovaný Kristus je teda Božia moc a Božia múdrosť. „Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia“ (1Kor 1,24-25). V Kristovom zmŕtvychvstaní(648) a povýšení Otec konal „podľa pôsobenia“ svojej „mocnej sily“ a ukázal, „aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich“ (Ef 1,19-22).

273 Iba viera môže prijať tajomné cesty Božej všemohúcnosti. Táto viera sa chváli svojimi slabosťami, aby pritiahla na seba Kristovu silu. (148) Vrcholným vzorom tejto viery je Panna Mária, ktorá uverila, že „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37), a mohla zvelebovať Pána: „lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno“ (Lkl ,49).

274 „Nič nemôže tak posilniť našu vieru a nádej, ako keď sme vo svojom srdci pevne presvedčení, že Boh môže všetko.(1814, 1817) Lebo keď ľudský rozum spozná, že Boh je všemohúci, ľahko a bez zaváhania bude súhlasiť so všetkým, čo treba veriť, aj keby to bolo veľké a obdivuhodné a prevyšovalo by to poriadok a zákony prírody.“

zobraziť celéZhrnutie

275 So spravodlivým Jóbom vyznávame: „Viem, že si všemohúci: všetko, čo si zaumieniš, môžeš uskutočniť“ (Jób 42,2).

276 Cirkev, verná svedectvu Písma, sa v modlitbe často obracia na „všemohúceho a večného Boha“ („Omnipotens sempiterne Deus…“), lebo pevne verí, že „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37).

277 Boh prejavuje svoju všemohúcnosť, keď nás odvracia od našich hriechov a svojou milosťou obnovuje s nami priateľstvo: „Bože, ty najviac prejavuješ svoju všemohúcnosť, keď sa zmilúvaš a odpúšťaš.“

278 Kto neverí, že Božia láska je všemohúca, ako uverí, že nás Otec mohol stvoriť, Syn vykúpiť a Duch Svätý posvätiť?

zobraziť celé4. odsek STVORITEĽ

279 „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1). Týmito slávnostnými slovami sa začína Sväté písmo. Vyznanie viery preberá tieto slová, keď vyznáva Boha Otca všemohúceho ako „Stvoriteľa neba i zeme“, „sveta viditeľného i neviditeľného.“ Najprv teda budeme hovoriť o Stvoriteľovi, potom o jeho stvorení a napokon o páde do hriechu, z ktorého nás prišiel vyslobodiť Ježiš Kristus, Boží Syn.

280 Stvorenie je základom „všetkých spasiteľných Božích plánov“,(288) „začiatkom dejín spásy“, ktoré majú svoj vrchol v Kristovi. A naopak, Kristovo tajomstvo je rozhodujúcim svetlom tajomstva stvorenia; zjavuje cieľ, pre ktorý „na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1): Boh mal od začiatku na mysli slávu nového stvorenia v Kristovi. (1043)

281 Preto sa čítania Veľkonočnej vigílie, ktorá je slávením nového stvorenia v Kristovi, začínajú opisom stvorenia.(1095) V byzantskej liturgii je tento opis vždy prvým čítaním na vigílie veľkých sviatkov Pána. Podľa svedectva starovekých autorov taký istý postup zachovávala aj príprava katechumenov na krst.

zobraziť celéI. Katechéza o stvorení

282 Katechéza o stvorení je mimoriadne dôležitá. Týka sa samých základov ľudského a kresťanského života, lebo vysvetľuje odpoveď kresťanskej viery na základnú otázku, ktorú si kládli a kladú ľudia všetkých čias: „Odkiaľ pochádzame?“ „Kam ideme?“ „Aký je náš pôvod?“ „Aký je náš cieľ?“ „Odkiaľ pochádza a kam smeruje všetko, čo jestvuje?“ Tieto dve otázky, čiže otázku o pôvode a otázku o cieli, nemožno oddeliť. Majú rozhodujúci význam pre zmysel a orientáciu nášho života a nášho konania.(1730)

283 Otázka o pôvode sveta a človeka je predmetom mnohých vedeckých výskumov, ktoré veľmi obohatili naše poznatky o veku a rozmeroch vesmíru,(159) o vznikaní živých foriem, o prvom objavení sa človeka. Tieto objavy nás nabádajú väčšmi obdivovať veľkosť Stvoriteľa a vzdávať mu vďaky za všetky jeho diela(341) a za inteligenciu a vedomosti, ktoré dáva vedcom a bádateľom. Oni môžu povedať so Šalamúnom: „On mi dal neklamnú znalosť vecí, takže poznám stavbu vesmíru i silu živlov…, veď ma o tom poučila múdrosť, tvorkyňa všetkých vecí“ (Múd 7,17-21).

284 Veľký záujem o tieto výskumy silno podnecuje otázka iného druhu, ktorá presahuje oblasť prírodných vied. Nejde len o to, aby sa vedelo, kedy a ako skutočne vznikol vesmír, ani kedy sa objavil človek, ale skôr o to, aby sa zistilo, aký je zmysel tohto vzniku: či ho riadi náhoda, slepý osud, anonymná nevyhnutnosť, alebo transcendentná, rozumová a dobrá Bytosť, ktorá sa volá Boh. A ak svet pochádza z Božej múdrosti a dobroty, prečo jestvuje zlo? Odkiaľ pochádza? Kto je zaň zodpovedný? Jestvuje oslobodenie od neho?

285 V otázke o pôvode sa kresťanská viera od začiatku stretala s inými odpoveďami, ako dáva ona. Už v dávnych náboženstvách a kultúrach sa vyskytujú početné mýty o pôvode všetkého. Niektorí filozofi tvrdili, že všetko je Boh, že Bohom je svet alebo že vznikanie sveta je vznikaním Boha (panteizmus). Iní hovorili, že svet je nevyhnutnou emanáciou Boha, že vychádza z tohto prameňa(295) a vracia sa k nemu. Iní zasa tvrdili, že jestvujú dva večné princípy, Dobro a Zlo, Svetlo a Tma, ktoré sú medzi sebou v ustavičnom boji (dualizmus, manicheizmus). Podľa niektorých týchto predstáv je svet (aspoň svet hmotný) zlý, produkt akéhosi úpadku, a preto ho treba zavrhnúť alebo prekonať (gnóza). Iní pripúšťajú, že svet urobil Boh, ale tak ako hodinár hodiny: keď ho urobil, nechal ho sám na seba (deizmus). Iní napokon nepripúšťajú nijaký transcendentný pôvod sveta, ale vidia v ňom iba hru večne jestvujúcej hmoty (materializmus). Všetky tieto pokusy o vysvetlenie svedčia, že otázka o pôvode je trvalá a všeobecne platná.(28) Toto hľadanie je človeku vlastné.

286 Ľudský rozum je nepochybne schopný nájsť odpoveď na otázku o pôvode. Veď jestvovanie Boha Stvoriteľa(32) možno s istotou poznať z jeho diel svetlom ľudského rozumu, (37) hoci toto poznanie často zatemňuje a skresľuje omyl. Preto viera posilňuje a osvecuje rozum, aby túto pravdu správne pochopil. „Vierou chápeme, že Božie slovo stvárnilo svety tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné“ (Hebr 11,3).

287 Pravda o stvorení je taká dôležitá pre celý ľudský život, že Boh vo svojej láskavosti chcel zjaviť svojmu ľudu všetko,(107) čo je o tom prospešné vedieť pre spásu. Okrem prirodzeného poznania, ktoré môže mať o Stvoriteľovi každý človek, Boh postupne zjavil Izraelu tajomstvo stvorenia. On, ktorý si vyvolil patriarchov, ktorý vyviedol Izrael z Egypta a ktorý tým, že si ho vyvolil, ho utvoril a sformoval, zjavuje sa ako ten, ktorému patria všetky národy zeme a celá zem, ako ten, ktorý sám „stvoril nebo i zem“ (Ž115,15;124,8;134,3).

288 A tak zjavenie(280) o stvorení nemožno oddeliť od zjavenia a uzavretia zmluvy jediného Boha s jeho ľudom. Stvorenie je zjavené ako prvý krok k tejto zmluve, ako prvé a univerzálne svedectvo o všemohúcej Božej láske. Pravda o stvorení sa čoraz silnejšie vyjadruje aj v posolstve prorokov, v modlitbe žalmov a liturgie(2569) a v múdroslovných úvahách vyvoleného ľudu.

289 Medzi všetkými výrokmi Svätého písma o stvorení majú celkom osobitné miesto prvé tri hlavy Knihy Genezis.(390) Tieto texty môžu mať z literárneho hľadiska rozličné pramene. Inšpirovaní autori ich umiestnili na začiatok Písma tak, aby svojou slávnostnou rečou vyjadrili pravdu o stvorení, o jeho pôvode a cieli v Bohu, o jeho poriadku a dobrote, o povolaní človeka a napokon o dráme hriechu a o nádeji na spásu.(111) Keď sa tieto výroky čítajú vo svetle Krista, v rámci jednoty Svätého písma a v živej Tradícii Cirkvi, sú hlavným prameňom pre katechézu o tajomstvách „počiatku“: stvorenia, pádu a prisľúbenia spásy.

zobraziť celéII. Stvorenie – dielo Najsvätejšej Trojice

290 „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1). V týchto prvých slovách Písma sa tvrdia tri veci: Večný Boh dal pôvod všetkému, čo jestvuje mimo neho. On jediný je Stvoriteľ (sloveso „stvoriť“ – po hebrejsky bara – má vždy za podmet Boha). Všetko, čo jestvuje(326) (vyjadrené formulou „nebo a zem“), závisí od toho, ktorý mu dáva bytie.

291 „Na počiatku bolo Slovo…(241) a to Slovo bolo Boh… Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič“ (Jn 1,1-3). Nový zákon zjavuje, že Boh stvoril všetko skrze večné Slovo,(331) svojho milovaného Syna. „V ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi… Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kol 1,16-17). Viera Cirkvi takisto vyznáva stvoriteľskú činnosť Ducha Svätého: On je „Oživovateľ“, „Duch Stvoriteľ“ („Veni, Creator Spiritus“), „Prameň všetkého dobra“. (703)

292 Stvoriteľská činnosť Syna a Ducha Svätého, neoddeliteľne jedna so stvoriteľskou činnosťou Otca, naznačená v Starom zákone a zjavená v Novej zmluve, je jasne vyjadrená v pravidle viery Cirkvi (regula fidei Ecclesiae): „Jestvuje iba jeden Boh… on je Otec, on je Boh, Pôvodca, Stvoriteľa Tvorca, ktorý urobil všetko sám od seba, to znamená skrze svoje Slovo a svoju Múdrosť.“ „Syn a Duch“ sú akoby jeho „ruky“. (699) Stvorenie je spoločným dielom Najsvätejšej Trojice.(257)

zobraziť celéIII. „Svet bol stvorený na Božiu slávu“

293 Písmo a Tradícia neprestajne učia a zvelebujú túto základnú pravdu: „Svet bol stvorený na Božiu slávu.“ (337, 344) Boh stvoril všetko, vysvetľuje svätý Bonaventúra, „nie… preto, aby svoju slávu zväčšil, ale aby ju prejavil a udelil“. Veď Boh nemá nijaký iný dôvod, aby niečo stvoril,(1361) iba svoju lásku a dobrotu: „Stvorenia vyšli z [Božej] ruky, otvorenej kľúčom lásky.“ A Prvý vatikánsky koncil vysvetľuje:
„Boh vo svojej dobrote a svojou všemohúcou silou(759) z úplne slobodného rozhodnutia na počiatku času stvoril z ničoho zároveň obidve stvorenia, duchovné i telesné, nie aby zväčšil svoju blaženosť, ani aby ju nadobudol, ale aby prejavil svoju dokonalosť prostredníctvom dobier, ktoré udeľuje stvoreniam.“

294 Božia sláva je v tom, že Boh prejavuje a udeľuje(2809) svoju dobrotu. Kvôli tomu bol svet stvorený. „On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti“(1722) (Ef 1,5-6). „Lebo slávou Boha je živý človek a životom človeka je videnie Boha. Veď ak už zjavenie Boha prostredníctvom stvorenia dáva život všetkému, čo žije na zemi, tým viac zjavenie Otca skrze Slovo dáva život tým, ktorí vidia Boha.“ Posledným cieľom stvorenia je, aby Boh, „ktorý je Stvoriteľ všetkého, bol napokon ,všetko vo všetkom‘ (1Kor 15,28), a tak získal zároveň sebe slávu a nám blaženosť.“ (1992)

zobraziť celéIV. Tajomstvo stvorenia

zobraziť celéBOH TVORÍ S MÚDROSŤOU A LÁSKOU

295 Veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Svet nie je výtvorom nevyhnutnosti ani slepého osudu či náhody. Veríme, že pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel dať stvoreniam účasť na svojom bytí, na svojej múdrosti a na svojej dobrote.(216, 1951) „Ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené“ (Zjv 4,11). „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil“ (Ž104,24). „Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam“ (Ž145,9).

zobraziť celéBOH TVORÍ „Z NIČOHO“

296 Veríme, že Boh nepotrebuje nijakú vopred jestvujúcu vec ani nijakú pomoc, aby niečo stvoril.(285) Stvorenie nie je ani nevyhnutnou emanáciou Božej podstaty. Boh slobodne tvorí „z ničoho“:
„Veď čo by bolo na tom veľké, keby bol Boh vytvoril svet z jestvujúceho materiálu? Lebo keď u nás remeselník dostane od niekoho materiál, urobí z neho, čo sa mu páči. Božia moc sa však prejavuje v tom, že Boh robí z ničoho, čokoľvek chce.“

297 Vieru o stvorení „z ničoho“ dosviedča Písmo(338) ako pravdu plnú prisľúbenia a nádeje. Tak matka povzbudzuje svojich siedmich synov na mučeníctvo:
„Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som neusporadovala na vytvorenie každého z vás. Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dá dych a život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony… Prosím ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem, všimni si všetko, čo je na nich, a poznáš, že Boh ich stvoril z ničoho a že ľudské pokolenie povstalo takisto“ (2Mach 7,22-23.28).

298 Keďže Boh môže stvoriť z ničoho,(1375) môže tiež pôsobením Ducha Svätého dať hriešnikom život duše tak, že v nich stvorí čisté srdce, a zosnulým dať život tela vzkriesením.(992) Veď on „oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet“ (Rim 4,17). A keďže svojím Slovom mohol dať zažiariť svetlu v temnotách, môže dať aj svetlo viery tým, čo ho nepoznajú.

zobraziť celéBOH TVORÍ USPORIADANÝ A DOBRÝ SVET

299 Keďže Boh tvorí s múdrosťou, stvorenie je usporiadané: „Ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko“(339) (Múd 11,20). Keďže stvorenie je stvorené vo večnom Slove a skrze večné Slovo, „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15), je určené, adresované človekovi, Božiemu obrazu, povolanému k osobnému vzťahu s Bohom.(41, 1147) Keďže náš rozum má účasť na svetle Božieho rozumu, môže poznať, čo nám Boh hovorí prostredníctvom stvorenia, pravda, nie bez veľkého úsilia a v duchu pokory a úcty pred Stvoriteľom a jeho dielom. Keďže stvorenie vzniklo z Božej dobroty, má na tejto dobrote účasť (Gn 1,4.10.12.18.21.31). Lebo Boh chcel stvorenie ako dar pre človeka,(358) ako dedičstvo určené a zverené človeku. Cirkev musela veľa ráz brániť pravdu, že stvorenie, vrátane hmotného sveta, je dobré. (2415)

zobraziť celéBOH PRESAHUJE STVORENIE A JE V ŇOM PRÍTOMNÝ

300 Boh je nekonečne väčší ako všetky jeho diela: (42) jeho „veleba sa vznáša nad nebesia“ (Ž8,2),(223) jeho „veľkosť nemožno preskúmať“ (Ž145,3). Ale keďže je zvrchovaným a slobodným Stvoriteľom a prvou príčinou všetkého, čo jestvuje, je prítomný v najhlbšom vnútri svojich stvorení: „Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28). Podľa slov svätého Augustína Boh je „vnútornejší ako to, čo je vo mne najvnútornejšie, a vyšší ako to, čo je vo mne najvyššie“.

zobraziť celéBOH ZACHOVÁVA A UDRŽIAVA STVORENIE

301 Po stvorení Boh nenecháva svoje stvorenie samo na seba. Nielenže mu dáva bytie a jestvovanie, ale v každom okamihu ho udržiava v „bytí“, dáva mu schopnosť konať a vedie ho k jeho cieľu.(1951) Uznať túto úplnú závislosť od Stvoriteľa je prameňom múdrosti a slobody,(396) radosti a dôvery:
„Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; lebo keby si bol niečo nenávidel, nebol by si to utvoril. Akože by mohlo niečo obstáť, keby si to nechcel ty? Alebo ako by sa bolo niečo zachovalo, keby si to nebol ty povolal k jestvote? Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života“ (Múd 11,24-26).

zobraziť celéV. Boh uskutočňuje svoj plán: Božia prozreteľnosť

302 Stvorenie má svoju vlastnú dobrotu a dokonalosť, ale z rúk Stvoriteľa nevyšlo úplne dokončené. Je stvorené v stave napredovania („in statu viae“) ku konečnej dokonalosti, ktorú mu určil Boh a ktorú má ešte len dosiahnuť. Opatrenia, prostredníctvom ktorých Boh vedie svoje stvorenie k tejto dokonalosti, voláme Božia prozreteľnosť.
„Boh chráni a riadi svojou prozreteľnosťou všetko, čo stvoril, ,siaha mocne od jedného konca k druhému a všetko riadi najlepšie‘ (Múd 8,1). ,Všetko je obnažené a odkryté pred‘ jeho ,očami‘ (Hebr 4,13), aj to, čo sa stane slobodným konaním tvorov.“

303 Svedectvo Písma je jednoznačné: starostlivosť Božej prozreteľnosti je konkrétna a bezprostredná, stará sa o všetko, od najmenších vecí až po veľké svetové a dejinné udalosti. Sväté knihy zdôrazňujú absolútnu Božiu moc nad behom udalostí: „Náš Boh je v nebi a stvoril všetko,(269) čo chcel“ (Ž115,3). A o Kristovi sa hovorí: „Keď on otvára, nik nezavrie, a keď zatvára, nik neotvorí“ (Zjv 3,7). „V ľudskom srdci je veľa myšlienok, uskutoční sa však iba rozhodnutie Pánovo“ (Pr ís 19,21).

304 Vidíme, že Duch Svätý, hlavný autor Svätého písma, často pripisuje Bohu určité činy bez toho, žeby spomenul druhotné príčiny. To nie je primitívny „spôsob reči“, ale dôkladný spôsob, ako pripomenúť prvenstvo Boha a jeho absolútnu moc nad dejinami a svetom, a tak vychovávať k dôvere v neho.(2568) Modlitba žalmov je veľkou školou tejto dôvery.

305 Ježiš žiada detskú odovzdanosť do prozreteľnosti(2115) nebeského Otca ktorý sa stará aj o najmenšie potreby svojich detí: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ,Čo budeme jesť?‘ alebo: ,Čo budeme piť?‘!… Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6,31-33).

zobraziť celéPROZRETEĽNOSŤ A DRUHOTNÉ PRÍČINY

306 Boh je zvrchovaným Pánom svojho plánu. Ale na jeho uskutočňovanie používa aj spolupôsobenie stvorení.(1884) To nie je znak slabosti, ale veľkosti a dobroty všemohúceho Boha.(1951) Boh totiž nedáva svojim stvoreniam iba jestvovanie, ale aj dôstojnosť, aby konali samy, aby jedny boli príčinou a počiatkom druhých, a tak spolupracovali na uskutočňovaní jeho plánu.

307 Boh ľuďom dáva aj schopnosť slobodne mať účasť(106) na jeho prozreteľnosti, keď im zveruje zodpovednú úlohu(373) „podmaniť si“ zem a ovládať ju. Boh takto uschopňuje ľudí,(1954) aby boli rozumnými a slobodnými príčinami, aby dopĺňali dielo stvorenia(2427) a zdokonaľovali jeho súlad pre svoje dobro a pre dobro blížnych. Ľudia často nevedome spolupracujú s Božou vôľou, no môžu sa aj vedome zapojiť do Božieho plánu svojimi skutkami, svojimi modlitbami, ale aj svojím utrpením. (2738) Tak sa naplno stávajú spolupracovníkmi Boha a jeho kráľovstva. (618, 1505)

308 Od viery v Boha Stvoriteľa nemožno oddeliť pravdu, že Boh pôsobí v každom konaní svojich stvorení. On je prvá príčina, ktorá pôsobí v druhotných príčinách a prostredníctvom nich: „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2,13). Táto pravda nielenže neznižuje dôstojnosť stvorenej bytosti, ale ju zvyšuje. Veď stvorená bytosť, ktorú z ničoho vytvorila Božia moc,(970) múdrosť a dobrota, nezmôže nič, ak je odlúčená od svojho pôvodu; „lebo stvorená bytosť bez Stvoriteľa zaniká“; tým menej môže dosiahnuť svoj posledný cieľ bez pomoci milosti.

zobraziť celéPROZRETEĽNOSŤ A PROBLÉM ZLA

309 Ak sa všemohúci Boh Otec, Stvoriteľ usporiadaného a dobrého sveta stará o všetky svoje stvorenia, prečo jestvuje zlo?(164, 385) Na túto otázku, takú naliehavú a nevyhnutnú, takú bolestnú a tajomnú, nepostačí nijaká rýchla odpoveď. Odpoveďou na ňu je kresťanská viera ako celok: dobrota stvorenia, tragédia hriechu, trpezlivá láska Boha, ktorý vychádza človeku v ústrety svojimi zmluvami, vykupiteľským vtelením svojho Syna, darom Ducha, zhromaždením Cirkvi, silou sviatostí a povolaním do blaženého života. Slobodné tvory sú pozvané, aby s týmto životom vopred súhlasili, ale môžu ho aj vopred odmietnuť, čo je hrozné tajomstvo. V kresťanskom posolstve niet takého prvku, ktorý by z určitého hľadiska nebol odpoveďou na problém zla.(2805)

310 Prečo Boh nestvoril taký dokonalý svet,(412) aby v ňom nemohlo jestvovať nijaké zlo? Boh by vo svojej nekonečnej moci mohol vždy stvoriť niečo lepšie. Ale vo svojej nekonečnej múdrosti a dobrote chcel slobodne stvoriť svet v stave napredovania k jeho konečnej dokonalosti.(1042-1050) V Božom pláne tento vývin prináša so vznikom určitých bytostí zánik iných,(342) s dokonalejším aj menej dokonalé, so zveľaďovaním prírody aj jej ničenie. A tak popri fyzickom dobre jestvuje aj fyzické zlo, až kým stvorenie nedosiahne svoju dokonalosť.

311 Anjeli a ľudia, rozumové a slobodné tvory, majú smerovať k svojmu poslednému cieľu slobodnou(396) voľbou a uprednostňujúcou láskou. Preto môžu zísť zo správnej cesty. A v skutočnosti zhrešili.(1849) Tak vstúpilo do sveta morálne zlo, neporovnateľne horšie ako zlo fyzické. Boh nie je nijako, ani priamo, ani nepriamo, príčinou morálneho zla. Dopúšťa ho však, lebo rešpektuje slobodu svojho stvorenia a vie zo zla tajomným spôsobom vyvodiť dobro:
„Lebo všemohúci Boh… keďže je nanajvýš dobrý, by nikdy nedopustil, aby v jeho dielach bolo niečo zlé, keby nebol až taký mocný a dobrý, že by neurobil dobré aj zo zla.“

312 S odstupom času možno zistiť, že Boh vo svojej všemohúcej prozreteľnosti môže vyvodiť dobro z následkov zla, a to aj morálneho, ktoré zavinili jeho tvory: „Nie vy ste ma sem poslali,“ hovorí Jozef svojim bratom, „lež Boh… Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby… zachránil život mnohým ľuďom“ (Gn 45,8;50,20). Z najväčšieho morálneho zla, aké sa kedy spáchalo,(598-600) z odvrhnutia a zabitia Božieho Syna, zapríčineného hriechmi všetkých ľudí, vyvodil Boh nesmiernou hojnosťou svojej milosti najväčšie dobro: oslávenie Krista a naše vykúpenie.(1994) Tým sa, pravda, zlo nestáva dobrom.

313 „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28). Svedectvo svätých neprestáva potvrdzovať túto pravdu:
Svätá Katarína Sienská pripomína tým, „ktorí sa rozhorčujú a búria proti tomu, čo sa im prihodí“: „Všetko pochádza z lásky, všetko je zamerané na spásu človeka; všetko, čo Boh robí, robí iba s týmto cieľom.“
Svätý Tomáš Morus krátko pred svojou mučeníckou smrťou potešuje svoju dcéru: „Nemôže sa stať nič, čo by Boh nechcel. A čo chce on, je v skutočnosti to najlepšie, aj keby sa nám to zdalo zlé.“
A lady Juliána z Norwichu tvrdí: „Z Božej milosti som sa naučila, že sa mám pevne pridŕžať viery… a nie menej pevne veriť, že sa všetko skončí dobre… A sama uvidíš, že sa všetko dobre skončí.“ („Thou shalt see thyself that all manner of thing shall be well.“)

314 Pevne veríme, že Boh je Pán sveta a dejín. Ale cesty jeho prozreteľnosti sú nám často neznáme. Iba na konci, keď sa skončí naše čiastočné poznanie, keď budeme vidieť Boha „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12),(1040) budeme úplne poznať cesty, po ktorých Boh priviedol svoje stvorenie aj cez drámy zla a hriechu až k odpočinku tej definitívnej Soboty, (2550) pre ktorú stvoril nebo i zem.

zobraziť celéZhrnutie

315 Stvorením sveta a človeka Boh vydal prvé a univerzálne svedectvo o svojej všemohúcej láske a o svojej múdrosti, podal prvú zvesť o svojom „dobrotivom pláne“, ktorého cieľom je nové stvorenie v Kristovi.

316 Hoci sa dielo stvorenia osobitne pripisuje Otcovi, je takisto pravdou viery, že Otec, Syn a Duch Svätý sú jedným a nedeliteľným počiatkom stvorenia.

317 Boh sám stvoril vesmír slobodne, priamo a bez akejkoľvek pomoci.

318 Nejaké stvorenie nemá nekonečnú moc, ktorá je nevyhnutne potrebná, aby niekto mohol „stvoriť“ v pravom zmysle slova, čiže vytvoriť a darovať bytie niečomu, čo ho vôbec nemalo (povolať „z ničoho“ k jestvovaniu).

319 Boh stvoril svet, aby prejavil a udelil svoju slávu. Sláva, pre ktorú Boh stvoril svoje stvorenia, je v tom, že majú účasť na jeho pravde, dobrote a kráse.

320 Boh, ktorý stvoril vesmír, udržiava ho v jestvovaní skrze svoje Slovo, svojho Syna, ktorý „udržuje všetko svojím mocným slovom“ (Hebr 1,3), a skrze svojho Ducha Stvoriteľa, ktorý dáva život.

321 Božia prozreteľnosť, to sú opatrenia, ktorými Boh s múdrosťou a láskou vedie všetky stvorenia až k ich poslednému cieľu.

322 Ježiš Kristus nás povzbudzuje k synovskej odovzdanosti do prozreteľnosti nášho nebeského Otca. Po ňom apoštol svätý Peter odporúča: „Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará“ (1Pt 5,7).

323 Božia prozreteľnosť pôsobí aj prostredníctvom činnosti stvorení. Boh dáva ľuďom schopnosť slobodne spolupracovať na jeho plánoch.

324 To, že Boh dopúšťa fyzické a morálne zlo, je tajomstvo. Boh ho objasňuje skrze svojho Syna Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby zvíťazil nad zlom. Viera nám dáva istotu, že Boh by nedopustil zlo, keby aj z neho napokon nevyvodil dobro cestami, ktoré budeme úplne poznať až vo večnom živote.

zobraziť celé5. odsek NEBO A ZEM

325 Apoštolské vyznanie viery vyznáva, že Boh je „Stvoriteľ neba i zeme“, a Nicejsko-carihradské vyznanie viery vysvetľuje: „… sveta viditeľného i neviditeľného“.

326 Výraz „nebo i zem“(290) vo Svätom písme znamená: všetko, čo jestvuje, celé stvorenie. Poukazuje aj na spojitosť, ktorá vnútri stvorenia zároveň spája i odlišuje nebo a zem: „zem“ je svet ľudí. (1023, 2794) Slovo „nebo“ alebo „nebesia“ môže označovať oblohu, ale aj vlastné „miesto“ Boha, nášho „Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5,16), a v dôsledku toho aj „nebo“, ktoré je eschatologickou slávou. Napokon slovo „nebo“ označuje „miesto“ duchovných stvorení – anjelov –, ktorí obklopujú Boha.

327 Vyznanie viery Štvrtého lateránskeho koncilu tvrdí, že Boh „na počiatku času stvoril z ničoho zároveň obidve stvorenia, duchovné i telesné,(296) totiž anjelské a pozemské: a napokon ľudské, akoby spoločné [obom], utvorené z ducha a tela“.

zobraziť celéI. Anjeli

zobraziť celéJESTVOVANIE ANJELOV – PRAVDA VIERY

328 Jestvovanie duchovných, netelesných bytostí, ktoré Sväté písmo zvyčajne volá anjelmi, je pravda viery.(150) Svedectvo Písma je také jasné, aká jasná je jednomyseľnosť Tradície.

zobraziť celéKTO SÚ ANJELI?

329 Svätý Augustín o nich hovorí: „,Anjel‘… je názov služby, nie prirodzenosti. Ak sa pýtaš na meno tejto prirodzenosti, je to duch; ak sa pýtaš na službu, je to anjel: podľa toho, čím je, je duch; podľa toho, čo koná, je anjel.“ Anjeli sú celou svojou bytosťou Boží služobníci a poslovia. Keďže ustavične hľadia na tvár… Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 18,10), počúvajú na jeho slová a plnia jeho príkazy.

330 Pretože sú čisto duchovné stvorenia, majú rozum a vôľu: sú to osobné a nesmrteľné stvorenia. Dokonalosťou prevyšujú všetky viditeľné stvorenia. Dosviedča to jas ich slávy.

zobraziť celéKRISTUS „A S NÍM VŠETCI ANJELI“

331 Kristus je stredobodom sveta anjelov. Sú to jeho anjeli: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli…“ (Mt 25,31). Sú jeho, lebo sú stvorení skrze neho a pre neho: „Lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné,(291) tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (Kol 1,16). A ešte väčšmi sú jeho preto, že ich urobil poslami svojho plánu spásy: „Či nie sú všetci služobnými duchmi, poslanými slúžiť tým, čo majú dostať do dedičstva spásu?“ (Hebr 1,14).

332 Anjeli sú prítomní už od stvorenia a v priebehu celých dejín spásy, zďaleka i zblízka zvestujú spásu a slúžia Božiemu plánu pri jej uskutočňovaní: zatvárajú pozemský raj, chránia Lota, zachraňujú Agar a jej dieťa, zadŕžajú Abrahámovi ruku, svojou službou sprostredkúvajú Zákon, vedú Boží ľud, zvestujú narodenia a povolania, pomáhajú prorokom, aby sme uviedli aspoň niekoľko príkladov. Napokon anjel Gabriel zvestuje narodenie Predchodcu a potom narodenie samého Ježiša.

333 Od vtelenia až po nanebovstúpenie je život vteleného Slova obklopený adoráciou a službou anjelov. Keď Boh „uvádza prvorodeného na svet, hovorí: ,Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli‘“ (Hebr 1,6). Ich chválospev pri Kristovom narodení neprestáva zaznievať v oslavnom speve Cirkvi:(559) „Sláva Bohu…“ (Lk 2,14). Anjeli ochraňujú Ježišovo detstvo, posluhujú Ježišovi na púšti, posilňujú ho v smrteľnej úzkosti, hoci by ho boli mohli vyslobodiť z rúk nepriateľov, ako kedysi vyslobodili Izrael. Anjeli aj „evanjelizujú“, keď oznamujú dobrú zvesť o Kristovom vtelení a zmŕtvychvstaní. Budú pri Kristovom návrate, ktorý oznamujú, a budú mu posluhovať pri súde.

zobraziť celéANJELI V ŽIVOTE CIRKVI

334 Dovtedy, čiže do Kristovho návratu, celý život Cirkvi má úžitok z tajomnej a účinnej pomoci anjelov.

335 Cirkev sa vo svojej liturgii pripája k anjelom,(1138) aby sa klaňala trojsvätému Bohu; vzýva ich o pomoc (napríklad v modlitbe „In paradisum deducant te angeli – Do raja večného nech ťa sprevádzajú anjeli…“ v liturgii za zosnulých alebo aj v „Hymne cherubínov v byzantskej liturgii ); osobitne slávi spomienku niektorých anjelov (svätého Michala, svätého Gabriela, svätého Rafaela, svätých anjelov strážcov).

336 Ľudský život je od detstva až po smrť (1020) obklopený ich ochranou a orodovaním. „Nik nebude popierať, že každý veriaci má pri sebe anjela akoby ochrancu a pastiera, ktorý ho vedie životom.“ Kresťanský život má už na tomto svete vo viere účasť na blaženom spoločenstve anjelov a ľudí zjednotených v Bohu.

zobraziť celéII. Viditeľný svet

337 Sám Boh stvoril viditeľný svet(290) v celej jeho nádhere, mnohotvárnosti a poriadku. Písmo symbolicky predstavuje dielo Stvoriteľa ako postupnú šesťdennú Božiu „prácu“, ktorá sa končí „odpočinkom“ na siedmy deň. Čo sa týka stvorenia, posvätný text učí pravdy, ktoré Boh zjavil pre našu spásu; ony umožňujú „poznať vnútornú povahu celého stvorenstva, jeho hodnotu a jeho zameranie na Božiu slávu“. (293)

338 Nejestvuje nič, čo by nevďačilo za svoje jestvovanie Bohu Stvoriteľovi. Svet sa začal, keď ho Božie slovo vytvorilo z ničoho.(297) Všetky jestvujúce bytosti, celá príroda a celé ľudské dejiny majú korene v tejto prvotnej udalosti: je to „genéza“ vzniku sveta a začiatku času.

339 Každé stvorenie má svoju vlastnú dobrotu a dokonalosť.(2501) O jednotlivých dielach „šiestich dní“ sa hovorí: „A Boh videl, že je to dobré.“ „Lebo už tým, že sú stvorené, dostávajú všetky veci svoju stálosť, pravdivosť, dobrotu, vlastné zákony a svoj poriadok.“ (299) Rozličné stvorenia, ktoré Boh chcel v ich vlastnom bytí, odzrkadľujú, každé svojím spôsobom, lúč nekonečnej Božej múdrosti a dobroty. Preto človek má rešpektovať dobrotu vlastnú každému stvoreniu,(226) aby sa vyhol nezriadenému používaniu vecí, ktoré opovrhuje Stvoriteľom a má neblahé následky pre ľudí a ich prostredie.

340 Vzájomnú závislosť stvorení chcel Boh.(1937) Slnko a mesiac, céder a kvietok, orol a vrabec: ich nespočetné rozdiely a odlišnosti znamenajú, že ani jedno stvorenie si samo nestačí. Stvorenia jestvujú iba v závislosti jedných od druhých, aby sa navzájom dopĺňali v službe jedných druhým.

341 Krása vesmíru. Poriadok a súlad stvoreného sveta vyplýva z rozmanitosti bytostí a vzťahov medzi nimi. Človek tieto vzťahy postupne objavuje ako prírodné zákony. Budia obdiv vedcov.(283) Krása stvorenia odzrkadľuje nekonečnú krásu Stvoriteľa.(2500) Má vzbudzovať úctu a podriadenosť rozumu a vôle človeka.

342 Hierarchiu stvorení vyjadruje poradie „šiestich dní“, ktoré postupuje od menej dokonalého k dokonalejšiemu.(310) Boh miluje všetky svoje stvorenia a stará sa o každé, ešte aj o vrabce. No Ježiš hovorí: „Vy ste cennejší ako mnoho vrabcov“ (Lk 12,7) alebo aj: „O koľko viac je človek ako ovca!“ (Mt 12,12).

343 Človek je vrcholom stvoriteľského diela.(355) Inšpirovaný opis stvorenia to vyjadruje tak, že jasne odlišuje stvorenie človeka od stvorenia ostatných tvorov.

344 Medzi všetkými stvoreniami jestvuje vzájomný vzťah, lebo všetky majú toho istého Stvoriteľa a všetky sú zamerané na jeho slávu:(293, 1939, 2416)
„Buď pochválený, môj Pane, so všetkými tvojimi stvoreniami,
najmä za pána brata Slnko,
ktoré je deň a ty nás ním osvetľuješ.
A ono je krásne a žiari veľkým jasom:
je znakom teba, Najvyšší…
Buď pochválený,(1218) môj Pane, za sestru Vodu,
ktorá je veľmi užitočná a ponížená,
vzácna a čistá…
Buď pochválený, môj Pane, za našu sestru, matku Zem,
ktorá nás udržiava a živí
a rodí rozličné plody
s pestrými kvetmi a trávou…
Chváľte a zvelebujte môjho Pána,
ďakujte mu a slúžte mu
s veľkou pokorou.“

345 Sobota – koniec diela „šiestich dní“.(2168) Posvätný text hovorí: „V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil.“ „Takto boli ukončené nebo a zem“ a Boh „v siedmy deň odpočíval… požehnal siedmy deň… a zasvätil ho“ (Gn 2,1-3). Tieto inšpirované slová sú bohaté na spasiteľné ponaučenia:

346 Boh pri stvorení položil základ a dal zákony,(2169) ktoré ostávajú nezmenené, o ktoré sa bude môcť veriaci s dôverou oprieť a ktoré mu budú znakom a zárukou neochvejnej vernosti, s akou Boh zachováva zmluvu. Človek však tomuto základu musí zostať verný a rešpektovať zákony, ktoré doň vpísal Stvoriteľ.

347 Stvorenie sa uskutočnilo so zreteľom na sobotu,(1145-1152) a teda na kult a adoráciu Boha. Kult je vpísaný do poriadku stvorenia. „Ničomu nech sa nedáva prednosť pred kultom Boha – Nihil operi Dei praeponatur,“ hovorí regula svätého Benedikta, a tak určuje správny poriadok ľudských záujmov.

348 Sobota je v srdci zákona Izraela.(2172) Zachovávať prikázania znamená zhodovať sa s Božou múdrosťou a vôľou, ktoré sa prejavujú v diele Božieho stvorenia.

349 Ôsmy deň. Ale pre nás svitol nový deň:(2174) deň Kristovho zmŕtvychvstania. Siedmy deň zakončuje prvé stvorenie. Na ôsmy deň sa začína nové stvorenie. Takto dielo stvorenia vrcholí(1046) v ešte väčšom diele vykúpenia. Prvé stvorenie má svoj zmysel a vrchol v novom stvorení v Kristovi, ktorého jas prevyšuje jas prvého stvorenia.

zobraziť celéZhrnutie

350 Anjeli sú duchovné stvorenia neprestajne oslavujúce Boha a slúžiace jeho spasiteľným plánom, ktoré má s inými stvoreniami: „Anjeli spolupracujú na všetkom, čo je pre nás dobré.“

351 Anjeli obklopujú Ježiša Krista, svojho Pána. Slúžia mu najmä pri plnení jeho poslania spasiť ľudí.

352 Cirkev si uctieva anjelov, ktorí jej pomáhajú na pozemskej púti a ochraňujú každého človeka.

353 Boh chcel rozmanitosť svojich tvorov a ich vlastnú dobrotu, ich vzájomnú závislosť a ich poriadok. Všetky hmotné stvorenia určil na dobro ľudského pokolenia. Človek je určený na Božiu slávu a jeho prostredníctvom aj celé stvorenie.

354 Rešpektovanie zákonov vpísaných do stvorenia a vzťahov ktoré vyplývajú z prirodzenosti vecí, je počiatkom múdrosti a základom mravnosti.

zobraziť celé6. odsek ČLOVEK

355 „Boh stvoril človeka na svoj obraz,(1700) na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27). Človek má v stvorení jedinečné miesto:(343) je „na Boží obraz“ (I); vo svojej prirodzenosti spája duchovný a hmotný svet (II); je stvorený ako „muž a žena“ (III); Boh ho ustanovil vo svojom priateľstve (IV).

zobraziť celéI. „Na Boží obraz“

356 Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa“; (1703, 2258) je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“; on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote.(225) Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti:
„Čo bolo príčinou toho, že si dal človekovi takú dôstojnosť? Neoceniteľná láska, s ktorou si videl v sebe svoje stvorenie a ,zamiloval si sa‘ do neho. Veď z lásky si ho stvoril(295) a z lásky si mu dal prirodzenosť schopnú vychutnávať tvoje večné Dobro.“

357 Keďže je človek stvorený na Boží obraz,(1935) má dôstojnosť osoby: nie je len niečím, ale niekým. Je schopný poznať seba, byť pánom seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva(1877) s inými osobami. Milosťou je povolaný k zmluve so svojím Stvoriteľom, aby mu dal odpoveď viery a lásky, ktorú nik iný nemôže dať namiesto neho.

358 Boh všetko stvoril pre človeka; (299) ale človek bol stvorený, aby slúžil Bohu a miloval ho a aby mu obetoval celé stvorenie:(901)
„Ktože to má byť stvorený a zahrnutý takou úctou? Je to človek, veľká a obdivuhodná živá bytosť vzácnejšia v Božích očiach ako celé stvorenie. Pre neho boli stvorené nebo i zem a more a všetko ostatné stvorenie: človek, na ktorého spáse Bohu tak záležalo, že pre neho neušetril ani svojho jednorodeného Syna, a neprestal vynakladať všetko úsilie, kým ho nevyzdvihol do výšin a neposadil po svojej pravici.“

359 „V skutočnosti sa tajomstvo človeka(1701) stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova:“
„Blažený Apoštol [Pavol] dnes spomenul, že dvaja ľudia dali pôvod ľudskému pokoleniu, totiž Adam a Kristus…(388, 411) Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou, posledný Adam oživujúcim Duchom. Toho prvého utvoril tento posledný a daroval mu aj dušu, aby žil… Toto je [druhý] Adam, ktorý vložil svoj obraz do tamtoho prvého, keď ho tvoril. Preto prijal jeho podobu a vzal si jeho meno, aby sa mu nestratilo to, čo utvoril na svoj obraz. Prvý Adam, posledný Adam: ten prvý má počiatok, tento posledný nemá koniec, lebo v skutočnosti tento posledný je prvý, ako sám hovorí: ,Ja som prvý a ja som posledný.“

360 Vďaka spoločnému pôvodu ľudské pokolenie tvorí jednotu.(225, 404) Boh totiž „z jedného urobil celé ľudské pokolenie,(775, 831, 842) aby obývalo celý povrch zeme“ (Sk 17,26):
„Úchvatný pohľad, ktorý nám umožňuje kontemplovať ľudské pokolenie v jednote spoločného pôvodu od Stvoriteľa…; v jednote prirodzenosti, ktorá pozostáva z hmotného tela a z duchovnej a nesmrteľnej duše; v jednote bezprostredného cieľa a spoločného poslania v tomto živote; v jednote toho istého bývania, čiže zeme, ktorej bohatstvo môžu na základe prirodzeného práva využívať všetci ľudia, aby sa mohli živiť a povzniesť sa k väčšiemu vzrastu; a napokon v jednote nadprirodzeného cieľa, samého Boha, ku ktorému majú všetci smerovať, a [v jednote] prostriedkov, ktorými by raz mohli dosiahnuť tento cieľ… a aj v jednote toho istého vykúpenia, ktoré všetkým štedro poskytol Kristus.“

361 „Tento zákon ľudskej solidarity a lásky“ (1939) nás uisťuje, že všetci ľudia sú si aj pri bohatej rozmanitosti osôb, kultúr a národov naozaj bratmi a sestrami.

zobraziť celéII. „Jeden z tela a z duše“

362 Ľudská osoba, stvorená na Boží obraz, je bytosť zároveň telesná i duchovná.(1146, 2332) Biblický opis vyjadruje túto skutočnosť symbolickou rečou, keď tvrdí: „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2,7). Teda Boh chcel celého človeka.

363 Vo Svätom písme výraz duša často označuje ľudský život (1703) alebo celú ľudskú osobu. Ale označuje aj to, čo je v človeku najvnútornejšie a najcennejšie, čím je osobitnejšie Božím obrazom: „duša“ znamená duchovný princíp v človeku.

364 Telo človeka má účasť na dôstojnosti „Božieho obrazu“;(1004) je ľudským telom práve preto, že ho oživuje duchovná duša, a celá ľudská osoba je určená na to, aby sa v Kristovom (tajomnom) tele stala chrámom Ducha.
„Človek, jeden z tela a z duše, svojou telesnou stránkou zahŕňa v sebe prvky hmotného sveta, takže prostredníctvom neho dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa.(2289) Človek teda nesmie pohŕdať telesným životom, ale naopak, musí považovať svoje telo za dobré a hodné úcty, lebo ho stvoril Boh a má byť vzkriesené v posledný deň.“

365 Jednota duše a tela je taká hlboká, že dušu treba považovať za „formu“ tela; to znamená, že vďaka duchovnej duši je telo, zložené z hmoty, ľudským a živým telom. Duch a hmota nie sú v človeku dve spojené prirodzenosti, ale ich spojenie vytvára jednu jedinú prirodzenosť.

366 Cirkev učí, že každú duchovnú dušu stvoril bezprostredne Boh – „nevytvorili“ ju rodičia – a že je nesmrteľná; (1005) nezaniká, keď sa pri smrti odlúči od tela, a znova sa spojí s telom pri konečnom vzkriesení.(997)

367 Niekedy sa duša rozlišuje od ducha. Napríklad svätý Pavol sa modlí, aby sa zachoval náš „duch neporušený a duša i telo bez úhony“(2083) (1Sol 5,23), keď príde Pán. Cirkev učí, že toto rozlišovanie nezavádza do duše podvojnosť (dualitu). „Duch“ znamená, že človek je od svojho stvorenia zameraný na svoj nadprirodzený cieľ a že jeho duša je schopná byť bez vlastnej zásluhy pozdvihnutá do spoločenstva s Bohom.

368 Duchovná tradícia Cirkvi zdôrazňuje aj srdce,(478, 582, 1431, 1764, 2517, 2562, 2843) a to v biblickom zmysle, vyjadrujúcom hĺbku bytosti, kde sa osoba rozhodne alebo nerozhodne pre Boha.

zobraziť celéIII. „Muža a ženu ich stvoril“{2331-2336}

zobraziť celéBOH CHCEL ROVNOSŤ I ROZDIELNOSŤ

369 Muž a žena sú stvorení, to znamená, že ich Boh chcel: na jednej strane v dokonalej rovnosti ako ľudské osoby, na druhej strane v ich špecifickom bytí muža a ženy. „Byť mužom“, „byť ženou“ je dobrá a Bohom chcená skutočnosť: muž a žena majú neodňateľnú dôstojnosť, ktorú dostávajú priamo od Boha, svojho Stvoriteľa. Muž a žena sú s rovnakou dôstojnosťou „na Boží obraz“. Vo svojom „byť mužom“ a „byť ženou“ odzrkadľujú múdrosť a dobrotu Stvoriteľa.

370 Boh nie je „na obraz“ človeka.(42, 239) Nie je ani muž, ani žena. Boh je čistý duch, v ktorom niet miesta pre rozdielnosť pohlaví. Ale „dokonalosti“ muža a ženy odzrkadľujú niečo z nekonečnej dokonalosti Boha: sú to „dokonalosti“ matky a „dokonalosti“ otca a manžela.

zobraziť celé„JEDEN PRE DRUHÉHO“ – „JEDNOTA V DVOJICI“

371 Muž a žena sú stvorení spolu(1605) a Boh chce, aby boli jeden pre druhého. Božie slovo nám to dáva pochopiť na rôznych miestach posvätného textu. „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“ (Gn 2,18). Ani jedno zviera nemôže byť takýmto „spoločníkom“ človeka. Žena, ktorú Boh „utvára“ z rebra vyňatého z muža a ktorú k nemu privádza, vyvoláva v mužovi výkrik údivu, zvolanie lásky a spoločenstva: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa!“ (Gn 2,23). Muž objavuje ženu ako druhé „ja“ s rovnakou ľudskou prirodzenosťou.

372 Muž a žena sú stvorení „jeden pre druhého“: nie že by ich bol Boh urobil iba „napoly“ a „neúplných“; stvoril ich pre spoločenstvo osôb, v ktorom každý môže byť „pomocou“ pre druhého, lebo sú rovnakí ako osoby („kosť z mojich kostí…“) a zároveň sa dopĺňajú ako muž a žena. V manželstve ich Boh spája tak, že tvoria „jedno telo“ (Gn 2,24) a môžu odovzdávať ľudský život:(1652, 2366) „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1,28). Keď muž a žena ako manželia a rodičia odovzdávajú svojim potomkom ľudský život, jedinečným spôsobom spolupracujú na diele Stvoriteľa.

373 Muž a žena majú v Božom pláne povolanie(307) „podmaniť si“ zem ako Boží „správcovia“. Táto zvrchovanosť nesmie byť svojvoľnou a deštruktívnou nadvládou. Muž a žena, stvorení na obraz Stvoriteľa,(2415) ktorý miluje všetko, čo je, sú povolaní mať účasť na Božej prozreteľnosti voči ostatným stvoreniam. Z toho vyplýva ich zodpovednosť za svet, ktorý im Boh zveril.

zobraziť celéIV. Človek v raji

374 Prvý človek nielenže bol stvorený dobrý, ale bol aj ustanovený v priateľstve so svojím Stvoriteľom(54) a v súlade so sebou samým a so stvorením, ktoré ho obklopuje. Tento stav prevýšila iba sláva nového stvorenia v Kristovi.

375 Keď Cirkev autenticky vysvetľuje symboliku biblickej reči vo svetle Nového zákona a Tradície, učí, že naši prarodičia Adam a Eva boli ustanovení v stave prvotnej svätosti a spravodlivosti. (1997) Táto milosť prvotnej svätosti bola účasťou na Božom živote.

376 Vyžarovanie tejto milosti posilňovalo všetky rozmery ľudského života. Pokiaľ by bol človek zotrvával v dôvernom spoločenstve s Bohom,(1008) nemal ani umrieť, ani trpieť. (1502) Vnútorný súlad ľudskej osoby, súlad medzi mužom a ženou a napokon súlad medzi prvou ľudskou dvojicou a celým stvorením vytváral stav, ktorý sa volá „prvotná spravodlivosť“.

377 „Vláda“ nad svetom, ktorú dal Boh na počiatku človekovi, uskutočňovala sa predovšetkým u samého človeka ako ovládanie seba. Celá bytosť človeka bola neporušená a usporiadaná,(2514) pretože bol bez trojitej žiadostivosti, ktorá ho podrobuje zmyselným rozkošiam, dychtivosti po pozemských dobrách a túžbe presadzovať sa proti príkazom rozumu.

378 Znakom dôverného priateľstva človeka s Bohom(2415) je to, že ho Boh umiestňuje do záhrady. (2427) Človek tam žije, aby ju „obrábal a strážil“ (Gn 2,15): práca nie je trestom, ale spoluprácou muža a ženy s Bohom na zdokonaľovaní viditeľného stvorenia.

379 Celý tento súlad prvotnej spravodlivosti, ktorý Boh vo svojom pláne predvídal pre človeka, stratí sa hriechom našich prarodičov.

zobraziť celéZhrnutie

380 Bože, „človeka si stvoril na svoj obraz a dal si mu na starosť celý svet, aby vládol nad všetkým tvorstvom a slúžil iba tebe, svojmu Stvoriteľovi“.

381 Človek je predurčený stať sa podobným obrazu Božieho Syna, ktorý sa stal človekom – a „je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15) –, aby Kristus bol prvorodený medzi mnohými bratmi a sestrami.

382 Človek je „jeden z tela a z duše – corpore et anima unus“. Učenie viery tvrdí, že duchovná a nesmrteľná duša je stvorená bezprostredne Bohom.

383 „Boh nestvoril človeka samého: od začiatku ako ,muža a ženu ich stvoril‘ (Gn 1,27); ich zväzok je prvotnou formou spoločenstva osôb.“

384 Zjavenie nám dáva poznať stav prvotnej svätosti a spravodlivosti muža a ženy pred hriechom: z ich priateľstva s Bohom pramenilo šťastie ich života v raji.

zobraziť celé7. odsek PÁD

385 Boh je nekonečne dobrý a všetky jeho diela sú dobré. Nikto však neunikne skúsenosti utrpenia, zla v prírode – ktoré, zdá sa, súvisí s obmedzenosťou stvorení – a najmä problému morálneho zla.(309) Odkiaľ pochádza zlo? „Hľadal som, odkiaľ je zlo, a nebolo riešenia,“ hovorí svätý Augustín a jeho trýznivé hľadanie nájde východisko iba v jeho obrátení k živému Bohu. Lebo „tajomstvo neprávosti“ (2Sol 2,7) sa objasňuje len vo svetle „tajomstva nábožnosti“(457) (1Tim 3,16). Zjavenie Božej lásky v Kristovi ukázalo rozsah zla a zároveň rozmnoženie milosti. Otázku pôvodu zla musíme teda skúmať tak, že budeme upierať pohľad svojej viery(1848) na toho, ktorý jediný nad ním zvíťazil. (539)

zobraziť celéI. Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť

zobraziť celéSKUTOČNOSŤ HRIECHU

386 Hriech je prítomný v dejinách človeka. Bolo by márne pokúšať sa ignorovať ho alebo dávať tejto temnej skutočnosti iné mená. Kto sa chce pokúsiť pochopiť, čo je hriech,(1847) musí najprv uznať hlbokú spätosť človeka s Bohom, lebo mimo tohto vzťahu nemožno odhaliť zlo hriechu v jeho skutočnej povahe ako odmietnutie Boha a odporovanie Bohu, hoci ono neprestáva doliehať na život človeka a na dejiny.

387 Skutočnosť hriechu a najmä prvotného hriechu možno objasniť jedine vo svetle Božieho zjavenia. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, nemôžeme hriech jasne poznať(1848) a sme pokúšaní vysvetľovať ho len ako nedostatok rastu, ako psychickú slabosť, omyl, nevyhnutný následok neprimeraného spoločenského zriadenia atď. Iba keď poznáme Boží plán s človekom, môžeme pochopiť, že hriech je zneužitie slobody,(1739) ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa mohli milovať aj navzájom.

zobraziť celéPRVOTNÝ HRIECH – ZÁKLADNÁ PRAVDA VIERY

388 Postupne ako pokračuje Zjavenie,(431) objasňuje sa aj skutočnosť hriechu. Hoci Boží ľud Starého zákona pristupoval k bolestnej ľudskej situácii vo svetle udalosti pádu,(208) ako ju podáva kniha Genezis, nemohol pochopiť konečný význam tejto udalosti, ktorý sa objasňuje iba vo svetle smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. (359) Treba poznať Krista ako prameň milosti, aby sme spoznali Adama ako prameň hriechu. Duch Tešiteľ (po grécky Parakletos), ktorého poslal zmŕtvychvstalý Kristus, prišiel ukázať „svetu, čo je hriech“ (Jn 16,8), keď zjavil toho, ktorý je Vykupiteľom z hriechu.(729)

389 Učenie o prvotnom hriechu je, možno povedať, „rubom“ dobrej zvesti, že Ježiš je Spasiteľ všetkých ľudí,(422) že všetci potrebujú spásu a že vďaka Kristovi sa spása ponúka všetkým. Cirkev, ktorá má Kristovo zmýšľanie, dobre vie, že keď sa napáda zjavenie prvotného hriechu, zasahuje sa tým aj Kristovo tajomstvo.

zobraziť celéAKO ČÍTAŤ OPIS PÁDU

390 Opis pádu (Gn 3) používa síce obraznú reč,(289) ale potvrdzuje prvotnú udalosť, fakt, ktorý sa stal na začiatku dejín človeka. Zjavenie nám dáva istotu viery o tom, že celé ľudské dejiny sú poznačené prvotným hriechom, ktorý slobodne spáchali naši prarodičia.

zobraziť celéII. Pád anjelov

391 Za rozhodnutím našich prarodičov neposlúchnuť je hlas zvodcu, ktorý odporuje Bohu (2538) a zo závisti spôsobuje ich pád do smrti. Písmo a Tradícia Cirkvi vidia v tejto bytosti padlého anjela, ktorý sa volá satan alebo diabol. Cirkev učí, že spočiatku to bol dobrý anjel, stvorený Bohom. „Boh síce stvoril diabla a ostatných zlých duchov podľa prirodzenosti dobrých, ale oni sami sa stali zlými.“

392 Písmo hovorí o hriechu(1850) týchto padlých anjelov. Ich „pád“ spočíva v slobodnej voľbe týchto stvorených duchov, ktorí zásadne a neodvolateľne odmietli Boha a jeho kráľovstvo. Ozvenu ich vzbury nachádzame v slovách, ktorými sa Pokušiteľ obracia na našich prarodičov: „Budete ako Boh“(2482) (Gn 3,5). „Diabol hreší od počiatku“ (1Jn 3,8), „je luhár a otec lži“ (Jn 8,44).

393 Anjelom nemôže byť ich hriech odpustený(1033-1037) pre neodvolateľnú povahu ich voľby, a nie pre nedostatok nekonečného Božieho milosrdenstva. „Po páde nejestvuje pre nich možnosť pokánia,(1022) podobne ako ani pre ľudí po smrti.“

394 Písmo dosviedča neblahý vplyv toho, ktorého Ježiš volá „vrah od počiatku“ (Jn 8,44) a ktorý sa dokonca pokúšal odvrátiť Ježiša od poslania,(538-540) ktoré mu zveril Otec. „Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky“(550) (1Jn 3,8). Najzávažnejším z týchto skutkov vzhľadom na následky bolo klamné zvádzanie, ktorým diabol naviedol človeka, aby neposlúchol Boha.(2846-2849)

395 Satanova moc však nie je nekonečná.(309) On je iba tvor, ktorý je síce mocný, pretože je čistý duch, ale vždy je iba tvor: nemôže prekaziť budovanie Božieho kráľovstva. Hoci satan pôsobí vo svete z nenávisti voči Bohu a jeho kráľovstvu v Ježišovi Kristovi(1673) a hoci jeho pôsobenie zapríčiňuje každému človekovi i spoločnosti veľké škody duchovnej a nepriamo aj fyzickej povahy, toto pôsobenie dopúšťa Božia prozreteľnosť,(413) ktorá mocne a láskavo riadi dejiny človeka a sveta. To, že Boh dopúšťa diablovo pôsobenie, je veľké tajomstvo,(2850-2854) ale my „vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28).

zobraziť celéIII. Prvotný hriech

zobraziť celéSKÚŠKA SLOBODY

396 Boh stvoril človeka na svoj obraz a urobil ho svojím priateľom.(1730) Človek ako duchovný tvor(311) môže žiť v tomto priateľstve iba tak, že sa slobodne podriadi Bohu. Túto skutočnosť vyjadruje zákaz daný človekovi, že nesmie jesť zo stromu poznania dobra a zla: „lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2,17). Strom „poznania dobra a zla“ (Gn 2,17) symbolicky pripomína neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek ako tvor má slobodne uznať a s dôverou rešpektovať.(301) Človek závisí od Stvoriteľa; podlieha zákonom stvorenia a morálnym normám, ktoré riadia používanie slobody.

zobraziť celéPRVÝ HRIECH ČLOVEKA

397 Človek pokúšaný diablom(1707, 2541) nechal vo svojom srdci vyhasnúť dôveru k svojmu Stvoriteľovi, zneužil svoju slobodu a neposlúchol Boží príkaz. V tom spočíval prvý hriech človeka. (1850) Odvtedy je každý hriech neposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery v jeho dobrotu.(215)

398 Týmto hriechom človek dáva prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohŕda Bohom:(2084) zvolil si seba proti Bohu, proti požiadavkám svojho stavu ako stvorenia, a teda aj proti svojmu vlastnému dobru. Človek ustanovený v stave svätosti bol určený na to, aby ho Boh úplne „zbožstvil“ v sláve. Zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, (2113) ale „bez Boha a [uprednostnený] pred Bohom, a nie podľa Boha“.

399 Písmo ukazuje tragické následky tejto prvej neposlušnosti. Adam a Eva okamžite strácajú milosť prvotnej svätosti. Majú strach z Boha, o ktorom si urobili falošnú predstavu ako o Bohu, ktorý je žiarlivý na svoje výsady.

400 Súlad, v ktorom žili vďaka prvotnej spravodlivosti, je zničený; vláda duchovných schopností duše nad telom je podlomená; spoločenstvo muža a ženy podlieha napätiam; (1607) ich vzťahy budú poznačené žiadostivosťou a panovačnosťou. Súlad so stvorením je porušený:(2514) viditeľné stvorenie sa človekovi odcudzilo a stalo sa mu nepriateľským. Vinou človeka je stvorenie podrobené „márnosti“ a „otroctvu skazy“ (Rim 8,20-21). A napokon príde aj následok, ktorý bol výslovne predpovedaný pre prípad neposlušnosti: človek sa vráti do prachu, z ktorého bol utvorený. (602, 1008) Do dejín ľudstva vstupuje smrť.

401 Po tomto prvom hriechu svet zaplavuje skutočná „invázia“ hriechu: bratovražda, ktorej sa dopustil Kain na Ábelovi; (1865, 2259) všeobecná skazenosť ako následok hriechu; aj v dejinách Izraela sa často objavuje hriech, najmä ako nevernosť Bohu zmluvy a ako prestúpenie Mojžišovho zákona; aj po Kristovom vykúpení sa hriech prejavuje medzi kresťanmi mnohorakým spôsobom. Písmo a Tradícia Cirkvi neprestajne pripomínajú prítomnosť a univerzálnosť hriechu v dejinách ľudí:(1739)
„Čo vieme z Božieho zjavenia, zhoduje sa so skúsenosťou. Lebo keď človek skúma svoje srdce, zisťuje, že je náchylný aj na zlé a pohrúžený do mnohorakého zla, ktoré nemôže pochádzať od jeho dobrého Stvoriteľa. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svojho pôvodcu, porušil aj správne zameranie na svoj posledný cieľ a zároveň celý poriadok vzťahov voči sebe samému, ako aj voči iným ľuďom a všetkým stvoreným veciam.“

zobraziť celéNÁSLEDKY ADAMOVHO HRIECHU PRE ĽUDSTVO

402 Do Adamovho hriechu sú zatiahnutí všetci ľudia. Potvrdzuje to svätý Pavol: „Neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí [t. j. všetci] stali hriešnikmi“ (Rim 5,19). „Ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili…“ (Rim 5,12). Proti univerzálnosti hriechu(430, 605) a smrti Apoštol stavia univerzálnosť spásy v Kristovi: „Ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného [Krista] priniesla všetkým ľuďom ospravodlivenie a život“ (Rim 5,18).

403 Cirkev, nasledujúc svätého Pavla, vždy učila, že nesmiernu biedu, ktorá dolieha na ľudí, ich náklonnosť na zlé a ich podrobnosť smrti(2606) nemožno pochopiť bez ich spojitosti s Adamovým hriechom a so skutočnosťou, že Adam na nás preniesol hriech, ktorým postihnutí sa všetci rodíme a ktorý je „smrťou duše“. (1250) Na základe tejto istoty viery Cirkev udeľuje krst na odpustenie hriechov aj malým deťom, ktoré sa nedopustili osobného hriechu.

404 Ako sa Adamov hriech stal hriechom všetkých jeho potomkov? Celé ľudské pokolenie je v Adamovi „akoby jedným telom jediného človeka“. Pre túto „jednotu ľudského pokolenia“(360) sú všetci ľudia zatiahnutí do Adamovho hriechu, ako sú všetci zahrnutí do Kristovej spravodlivosti. No i tak je prenášanie prvotného hriechu tajomstvom,(50) ktoré nemôžeme úplne pochopiť. Zo Zjavenia však vieme, že Adam dostal prvotnú svätosť a spravodlivosť nielen pre seba, ale pre celú ľudskú prirodzenosť. Vo chvíli, keď Adam a Eva podliehajú Pokušiteľovi, páchajú osobný hriech, ale tento hriech zasahuje ľudskú prirodzenosť, ktorú budú prenášať v padlom stave. Je to hriech ktorý sa bude prenášať na celé ľudstvo rozmnožovaním, to jest prenášaním ľudskej prirodzenosti pozbavenej prvotnej svätosti a spravodlivosti. Preto sa dedičný hriech volá „hriechom“ v analogickom zmysle: je to hriech „zdedený“, nie spáchaný, je to stav, nie čin.

405 Hoci je dedičný hriech každému vlastný, ani u jedného Adamovho potomka nemá povahu osobnej viny. Je pozbavením prvotnej svätosti a spravodlivosti, ale ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená: je zranená vo svojich prirodzených silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech(2515) (táto náchylnosť na zlé sa volá „žiadostivosť“). Krst tým, že dáva život v Kristovej milosti, zotiera dedičný hriech a obracia človeka k Bohu. Ale následky tohto hriechu pre oslabenú a na zlé náchylnú prirodzenosť ostávajú v človekovi a vyzývajú ho do duchovného boja.(1264)

406 Učenie Cirkvi o prenášaní dedičného hriechu sa spresnilo najmä v 5. storočí najmä pod vplyvom úvah svätého Augustína proti pelagianizmu, a v 16. storočí v opozícii proti protestantskej reformácii. Pelagius zastával názor, že človek môže viesť morálne dobrý život prirodzenou silou svojej slobodnej vôle bez nevyhnutnej pomoci Božej milosti. Tak zredukoval vplyv Adamovho hriechu iba na vplyv zlého príkladu. Prví protestantskí reformátori, naopak, učili, že človek bol prvotným hriechom úplne skazený a že jeho slobodná vôľa bola zničená. Stotožňovali hriech, ktorý dedí každý človek, s náklonnosťou na zlé (concupiscentia), ktorá je vraj neprekonateľná. O tom, ako treba chápať zjavené údaje o dedičnom hriechu, sa Cirkev vyslovila najmä na Druhom oranžskom koncile v roku 529 a na Tridentskom koncile v roku 1546.

zobraziť celéTVRDÝ BOJ

407 Učenie o dedičnom hriechu – úzko súvisiace s učením o vykúpení, ktoré uskutočnil Kristus(2015) – umožňuje jasne posúdiť situáciu človeka a jeho činnosť vo svete.(2852) Hriechom prarodičov diabol získal určitú nadvládu nad človekom, hoci človek zostáva slobodný. Dedičný hriech má za následok „porobu v moci toho, ktorý odvtedy vládol smrťou, čiže diabla“. Neuznávať, že človek má zranenú prirodzenosť, náchylnú na zlé, je príčinou veľkých omylov v oblasti výchovy, politiky, sociálnej činnosti a mravov.(1888)

408 Následky dedičného hriechu a všetkých osobných hriechov ľudí spôsobujú hriešny stav sveta ako celku, ktorý možno slovami svätého Jána označiť ako „hriech sveta“ (Jn 1,29). Týmto výrazom sa označuje aj negatívny vplyv na ľudí zo strany spoločenských a sociálnych štruktúr,(1865) ktoré sú výsledkom osobných hriechov.

409 Táto tragická situácia sveta, ktorý „je celý v moci Zlého“ (1Jn 5,19), robí zo života človeka boj:(2516)
„Celými ľudskými dejinami sa tiahne tvrdý boj proti mocnostiam temnosti, ktorý sa začal hneď na počiatku sveta a potrvá, ako hovorí Pán, až do posledného dňa. Človek, zatiahnutý do tohto boja, musí ustavične zápasiť, aby sa primkol k dobru, a iba za cenu veľkého úsilia je schopný s pomocou Božej milosti dosiahnuť svoju vnútornú jednotu.“

zobraziť celéIV. „Neponechal si ho v moci smrti“

410 Boh človeka po jeho páde neopustil.(55, 705) Naopak, volá ho a tajomným spôsobom mu predpovedá víťazstvo nad zlom a pozdvihnutie z pádu. (1609, 2568) Príslušný úryvok Knihy Genezis bol nazvaný „protoevanjelium“, lebo je prvou zvesťou o Mesiášovi Vykupiteľovi, zvesťou o zápase medzi hadom a ženou a o konečnom víťazstve jedného z jej potomkov.(675)

411 Kresťanská tradícia vidí v tomto úryvku zvesť o „novom Adamovi“, (359, 615) ktorý svojou poslušnosťou „až na smrť na kríži“ (Flp 2,8) prehojne napráva Adamovu neposlušnosť. Ostatne, mnohí Otcovia a Učitelia Cirkvi vidia v žene zvestovanej v „protoevanjeliu“ Kristovu matku Máriu ako „novú Evu“. Ona prvá mala jedinečným spôsobom podiel na dobrodení víťazstva nad hriechom, ktoré vydobyl Kristus:(491) bola uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu a počas celého svojho pozemského života sa vďaka osobitnej Božej milosti nedopustila nijakého hriechu.

412 Ale prečo Boh nezabránil prvému človekovi zhrešiť?(310, 395) Svätý Lev Veľký odpovedá: „Nevýslovnou Kristovou milosťou sme dostali väčšie dobrá, ako sme stratili diablovou závisťou.“ A svätý Tomáš Akvinský tvrdí: „Nič nebráni tomu, aby po hriechu bola ľudská prirodzenosť povznesená k niečomu vyššiemu.(272) Boh totiž dopúšťa, aby sa stalo zlo, aby z neho vyvodil niečo lepšie. Preto sa v Rim 5, 20 hovorí: ,Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť.‘ A preto aj pri požehnaní veľkonočnej sviece sa hovorí: ,Ó šťastná vina,(1994) ktorá sa stala hodná mať takého vznešeného Vykupiteľa!‘“

zobraziť celéZhrnutie

413 „Boh nestvoril smrť ani sa neteší zo záhuby žijúcich… Závisťou diabla však prišla na svet smrť“ (Múd 1,13;2,24).

414 Satan alebo diabol a ostatní zlí duchovia sú padlí anjeli, lebo slobodne odmietli slúžiť Bohu a jeho plánu. Ich voľba proti Bohu je definitívna. Pokúšajú sa pridružiť človeka k svojej vzbure proti Bohu.

415 „Boh ustanovil človeka v spravodlivosti, ale človek na nahováranie Zlého už na začiatku dejín zneužil svoju slobodu tým, že sa postavil proti Bohu a túžil dosiahnuť svoj cieľ bez Boha.“

416 Adam ako prvý človek stratil svojím hriechom prvotnú svätosť a spravodlivosť, ktoré dostal od Boha nielen pre seba, ale pre všetkých ľudí.

417 Adam a Eva preniesli na svoje potomstvo ľudskú prirodzenosť zranenú ich prvým hriechom, a teda pozbavenú prvotnej svätosti a spravodlivosti. Toto pozbavenie sa volá „dedičný hriech“.

418 Následkom dedičného hriechu je ľudská prirodzenosť oslabená vo svojich silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech (táto náchylnosť sa volá „žiadostivosť“).

419 „S Tridentským koncilom teda tvrdíme, že dedičný hriech sa prenáša spolu s ľudskou prirodzenosťou ,rozmnožovaním, nie napodobňovaním‘, a preto ,je každému vlastný‘.“

420 Víťazstvo nad hriechom, ktoré vydobyl Kristus, nám darovalo lepšie dobrá, ako boli tie, ktoré nám odňal hriech: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5,20).

421 „Svet, o ktorom veriaci v Krista veria, že ho stvorila a udržiava Stvoriteľova láska, bol síce podrobený otroctvu hriechu, ale ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus ho vyslobodil, keď zlomil moc Zlého.“