SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: TRETIA ČASŤ ŽIVOT V KRISTOVI
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL DESAŤ PRIKÁZANÍ
  kapitola: PRVÁ KAPITOLA „MILOVAŤ BUDEŠ PÁNA, SVOJHO BOHA, CELÝM SVOJÍM SRDCOM, CELOU SVOJOU DUŠOU A CELOU SVOJOU MYSĽOU“
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

PRVÁ KAPITOLA „MILOVAŤ BUDEŠ PÁNA, SVOJHO BOHA, CELÝM SVOJÍM SRDCOM, CELOU SVOJOU DUŠOU A CELOU SVOJOU MYSĽOU“

2083 Ježiš zhrnul povinnosti človeka voči Bohu do týchto slov: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Mt 22,37). (367) Tieto slová sú bezprostrednou ozvenou na slávnostnú výzvu: „Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán!“ (Dt 6,4).
Boh miloval prvý. Láska jediného Boha sa pripomína v prvom z „desiatich slov“. Prikázania potom rozvádzajú odpoveď lásky,(199) ktorú má človek dať Bohu na základe svojho povolania.

zobraziť celé1. článok PRVÉ PRIKÁZANIE

zobraziť celéI. „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jemu budeš slúžiť“

2084 Boh sa dáva poznať tak, že pripomína svoje všemohúce, láskavé a oslobodzujúce konanie v dejinách toho, na ktorého sa obracia:(2057) „Ja som… ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (Dt 5,6). Prvé „slovo“ obsahuje prvé prikázanie Zákona: „Budeš sa báť Pána, svojho Boha, a jemu budeš slúžiť… Nebudeš chodiť za cudzími bohmi“ (Dt 6,13-14). Prvá výzva a spravodlivá požiadavka Boha je, aby ho človek prijal a aby sa mu klaňal.(398)

2085 Jediný a pravý Boh zjavuje(200) Izraelu najprv svoju slávu. Zjavenie povolania človeka a pravdy o ňom sa viaže na zjavenie Boha. Človek je povolaný, aby robil zjavným Boha prostredníctvom svojho konania(1701) v súlade so svojím stvorením „na obraz a podobu Boha“.
„Ani nikdy nebude iného boha, Tryfón, ani od vekov iný nejestvoval… okrem toho [Boha], ktorý stvoril a usporiadal tento vesmír. Ani si nemyslíme, že iný je náš Boh a iný váš, ale že je to ten istý, ktorý mocnou rukou a vystretým ramenom vyviedol vašich otcov z egyptskej krajiny. Ani nevkladáme svoju nádej do nejakého iného [Boha] (lebo iného niet), ale do toho istého ako aj vy, Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakubovho.“

2086 „Prvé [z prikázaní] obsahuje prikázanie viery, nádeje a lásky. Lebo keď hovoríme, že Boh je stály, nemeniteľný,(212) stále ten istý, verný, vyznávame to správne, bez akejkoľvek nespravodlivosti. Z toho vyplýva, že keď súhlasíme s jeho výrokmi, musíme mu úplne veriť a dôverovať. Kto však uvažuje o jeho všemohúcnosti, ochote a náklonnosti robiť dobro, mohol by nevkladať do neho celú svoju nádej? A keď pozerá na bohatstvo jeho dobroty a lásky, ktorým nás zahrnul, mohol by ho nemilovať? Z toho vyplýva ten začiatok a ten záver, ktorý Boh používa v Písme, keď niečo prikazuje a nariaďuje: Ja som Pán.“ (2061)

zobraziť celéVIERA

2087 Náš morálny život má svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Svätý Pavol hovorí o „poslušnosti viery“(143) (Rim 1,5;16,26) ako o prvej povinnosti. Poukazuje na to, že „nepoznanie Boha“ je počiatkom a vysvetlením všetkých morálnych vykoľajení. Našou povinnosťou voči Bohu je veriť v neho a vydávať o ňom svedectvo.

2088 Prvé prikázanie od nás žiada, aby sme rozvážne a bedlivo pestovali a chránili svoju vieru a odvrhli všetko, čo je proti nej. Proti viere možno hrešiť rozličnými spôsobmi:
Dobrovoľné pochybovanie o viere(157) zanedbáva alebo odmieta považovať za pravdivé, čo Boh zjavil a Cirkev predkladá veriť. Nedobrovoľné pochybovanie znamená váhavosť vo viere, ťažkosť pri prekonávaní námietok spojených s vierou alebo aj úzkostlivosť vyvolanú temnotou viery. Ak sa pochybovanie pestuje vedome a dobrovoľne, môže priviesť k zaslepenosti ducha.

2089 Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu(162) alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. „Heréza je tvrdošijné popieranie,(817) po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; apostáza je úplné odvrhnutie kresťanskej viery; schizma je odmietnutie podriadiť sa rímskemu pápežovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení.“

zobraziť celéNÁDEJ

2090 Keď sa Boh zjavuje a volá človeka, človek nemôže na Božiu lásku plne odpovedať svojimi vlastnými silami. Musí dúfať, že Boh mu dá schopnosť opätovať jeho lásku a konať podľa prikázaní lásky.(1996) Nádej je dôveryplné očakávanie Božieho požehnania a oblažujúceho videnia Boha. Je to aj obava uraziť Božiu lásku a privolať na seba trest.

2091 Prvé prikázanie sa týka aj hriechov proti nádeji, ktorými sú zúfalstvo a opovážlivosť:
V zúfalstve človek prestáva dúfať, že dostane od Boha osobnú spásu, pomoc, aby ju dosiahol,(1864) alebo že dostane odpustenie svojich hriechov. Zúfalstvo sa protiví dobrote Boha, jeho spravodlivosti – lebo Boh je verný svojim prisľúbeniam – a jeho milosrdenstvu.

2092 Sú dva druhy opovážlivosti:(2732) buď človek preceňuje svoje schopnosti (dúfa, že sa môže spasiť bez pomoci zhora), alebo sa opovážlivo spolieha na Božiu všemohúcnosť a milosrdenstvo (dúfa, že dostane Božie odpustenie bez obrátenia a večnú slávu bez zásluhy).

zobraziť celéLÁSKA

2093 Viera v Božiu lásku zahŕňa výzvu a povinnosť odpovedať na Božiu lásku úprimnou láskou. Prvé prikázanie nám prikazuje milovať Boha nadovšetko a všetky stvorenia pre neho a kvôli nemu.

2094 Proti Božej láske sa možno prehrešiť rozličnými spôsobmi: Ľahostajnosť zanedbáva alebo odmieta brať do úvahy Božiu lásku. Neuznáva jej iniciatívu a popiera jej silu. Nevďačnosť zabúda alebo odmieta uznať Božiu lásku a odplácať sa jej láskou za lásku. Vlažnosť je váhanie alebo nedbanlivosť pri odpovedi na Božiu lásku a môže zahŕňať odmietnutie oddať sa podnetu lásky. Znechutenosť (acedia)(2733) alebo duchovná lenivosť zachádza až do odmietnutia radosti, ktorá pochádza od Boha, a do odporu proti Božiemu dobru. Nenávisť voči Bohu pochádza z pýchy.(2303) Protiví sa láske Boha, ktorého dobrotu popiera, a odvažuje sa mu zlorečiť ako tomu, ktorý zakazuje hriechy a ukladá tresty.

zobraziť celéII. „Jedine jemu sa budeš klaňať“

2095 Teologálne (božské) čnosti viery, nádeje a lásky stvárňujú a oživujú morálne čnosti. Tak napríklad láska nás vedie k tomu, aby sme dávali Bohu, čo sme mu plným právom povinní dať ako jeho tvory. Na tento postoj nás pripravuje čnosť nábožnosti.(1807)

zobraziť celéADORÁCIA

2096 Adorácia (klaňanie sa) je hlavným úkonom čnosti nábožnosti. Klaňať sa Bohu znamená uznávať ho za Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, za Pána a Vládcu nad všetkým, čo jestvuje, za nekonečnú a milosrdnú Lásku: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Lk 4,8), hovorí Ježiš, citujúc Deuteronómium.

2097 Klaňať sa Bohu(2807) znamená s úctou a s absolútnou podriadenosťou uznávať „ničotu stvorenia“, ktoré jestvuje jedine vďaka Bohu. Klaňať sa Bohu znamená: ako Mária v Magnifikate chváliť ho, velebiť ho a seba pokorovať, s vďačnosťou vyznávajúc, že urobil veľké veci a že jeho meno je sväté. Adorácia jediného Boha oslobodzuje človeka od uzavretia sa do seba, od otroctva hriechu a modloslužby sveta.

zobraziť celéMODLITBA

2098 Úkony viery, nádeje a lásky, ktoré nariaďuje prvé prikázanie, sa uskutočňujú v modlitbe. Povznesenie ducha k Bohu je výrazom našej adorácie Boha modlitbou chvály a vzdávania vďaky, príhovoru a prosby. Modlitba je nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli zachovávať Božie prikázania. Treba sa „stále modliť a neochabovať“(2742) (Lk 18,1).

zobraziť celéOBETA

2099 Je správne prinášať Bohu obety na znak adorácie a vďačnosti, prosby a spoločenstva s ním. „Pravou obetou je každý čin, ktorý sa koná preto, aby sme sa svätým zväzkom úplne oddali Bohu, teda je zameraný na ten cieľ dobra, vďaka ktorému môžeme byť naozaj blaženými.“ (613)

2100 Aby vonkajšia obeta bola pravá, musí byť prejavom duchovnej obety: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený“(2711) (Ž51,19). Proroci Starej zmluvy často odsudzovali obety, ktoré sa konali bez vnútornej účasti alebo bez spätosti s láskou k blížnemu. Ježiš pripomína slová proroka Ozeáša: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“(614) (Mt 9,13;12,7). Jediná dokonalá obeta je tá, ktorú priniesol Ježiš Kristus na kríži v úplnom oddaní sa Otcovej láske a pre našu spásu. Keď sa spájame s jeho obetou,(618) môžeme urobiť zo svojho života obetu Bohu.

zobraziť celéPRISĽÚBENIA A SĽUBY

2101 Pri mnohých príležitostiach sa od kresťana vyžaduje, aby urobil prisľúbenia Bohu. Krst(1237) a birmovanie, manželstvo a sviatostná vysviacka ich vždy zahŕňajú. Kresťan môže aj z osobnej nábožnosti prisľúbiť Bohu určitý skutok, určitú modlitbu, almužnu, púť a pod. Vernosť prisľúbeniam daným Bohu je prejavom povinnej úcty voči Božej velebnosti,(1064) ako aj prejavom lásky k vernému Bohu.

2102 „Sľub, to jest uvážené a slobodné prisľúbenie dané Bohu o možnom a väčšom dobre, sa musí splniť na základe čnosti nábožnosti.“ Sľub je úkon zbožnosti, ktorým kresťan zasväcuje Bohu sám seba alebo mu sľubuje nejaký dobrý skutok. Splnením svojich sľubov dáva teda Bohu to, čo mu sľúbil a zasvätil. Skutky apoštolov nám ukazujú, ako svätý Pavol starostlivo plnil sľuby, ktoré urobil.

2103 Sľubom zachovávať evanjeliové rady(1973) Cirkev priznáva príkladnú hodnotu:
„Matka Cirkev sa raduje,(914) že má vo svojom lone mnoho mužov a žien, ktorí zbližša nasledujú Spasiteľovo zrieknutie sa seba samého a výraznejšie to prejavujú tým že v slobode Božích detí prijímajú chudobu a zriekajú sa vlastnej vôle. Podriaďujú sa totiž človekovi kvôli Bohu, čo sa týka dokonalosti, vo väčšej miere, ako to ukladá prikázanie, aby sa plnšie pripodobnili poslušnému Kristovi.“
V určitých prípadoch Cirkev môže z primeraných dôvodov dišpenzovať od daných sľubov a prisľúbení.

zobraziť celéPOVINNOSŤ SPOLOČNOSTI VOČI NÁBOŽENSTVU A PRÁVO NA NÁBOŽENSKÚ SLOBODU

2104 „Všetci ľudia… sú povinní hľadať pravdu,(2467) najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať.“ Táto povinnosť vyplýva zo samej ľudskej prirodzenosti. Nie je v rozpore s úprimnou úctou voči rozličným náboženstvám,(851) ktoré „nezriedka… odzrkadľujú lúč tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“, ani s požiadavkou lásky, ktorá pobáda kresťanov, aby „láskavo, rozvážne a trpezlivo zaobchádzal[i] s ľuďmi, ktorí žijú v omyle alebo v nevedomosti, čo sa týka viery“.

2105 Povinnosť vzdávať Bohu pravý kult sa týka jednotlivého človeka aj spoločnosti. Je to „tradičné katolícke učenie o morálnej povinnosti jednotlivcov a spoločností voči pravému náboženstvu a jedinej Kristovej Cirkvi“. Keď Cirkev neprestajne evanjelizuje ľudí,(854) pracuje na tom, aby mohli stvárňovať „kresťanským duchom zmýšľanie a mravy, zákony a štruktúry spoločnosti“, v ktorej žijú.(898) Spoločenskou povinnosťou kresťanov je rešpektovať a prebúdzať v každom človekovi lásku k pravde a k dobru. Táto povinnosť od nich vyžaduje, aby iným dávali poznať kult jediného pravého náboženstva, ktoré pretrváva v katolíckej a apoštolskej Cirkvi. Kresťania sú povolaní, aby sa stali svetlom sveta. Cirkev takto predstavuje Kristovu kráľovskú moc nad celým stvorením a osobitne nad ľudskou spoločnosťou.

2106 V náboženskej oblasti nikto nesmie byť nútený,(160) aby konal proti svojmu svedomiu, ani sa nikomu nesmie brániť,(1782) aby v náležitých hraniciach konal podľa svojho svedomia súkromne alebo verejne, či už sám, alebo v spojení s inými. (1738) Toto právo sa zakladá na samej prirodzenosti ľudskej osoby, ktorej dôstojnosť vedie k tomu, aby slobodne súhlasila s Božou pravdou, ktorá presahuje časný poriadok. Preto toto právo „pretrváva aj u tých, ktorí si neplnia povinnosť hľadať pravdu a prijať ju“.

2107 „Ak sa vzhľadom na osobitnú situáciu niektorých národov dáva v právnom poriadku štátu jednému náboženskému spoločenstvu osobitné občianske uznanie, je potrebné, aby sa zároveň všetkým občanom a náboženským spoločenstvám priznalo právo na slobodu v náboženskej oblasti a aj sa rešpektovalo.“

2108 Právo na náboženskú slobodu(1740) neznamená ani morálnu prípustnosť súhlasiť s omylom, ani predpokladané právo na omyl, ale je to prirodzené právo ľudskej osoby na občiansku slobodu, čiže na slobodu od vonkajšieho nátlaku v náboženskej oblasti zo strany politickej moci, a to v rámci správnych hraníc. Toto prirodzené právo má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.

2109 Právo na náboženskú slobodu(2244) nemôže byť samo osebe ani neobmedzené, ani obmedzené iba pozitivisticky alebo naturalisticky chápaným verejným poriadkom. „Správne hranice“ vlastné tomuto právu majú byť určené s politickou rozvážnosťou pre každú spoločenskú situáciu podľa požiadaviek spoločného dobra a potvrdené občianskou autoritou(1906) podľa „právnych noriem, ktoré sa zhodujú s objektívnym morálnym poriadkom“.

zobraziť celéIII. „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“

2110 Prvé prikázanie zakazuje uctievať iných bohov okrem jediného Pána, ktorý sa zjavil svojmu ľudu. Zakazuje poveru a neúctu voči Bohu. Povera je určitým spôsobom zvrátená prepiatosť (excessus) religióznosti; neúcta voči Bohu je nečnosť, ktorá je – pre nedostatok (per defectum) – proti čnosti nábožnosti.

zobraziť celéPOVERA

2111 Povera je vybočenie náboženského cítenia a úkonov, ktoré ono ukladá. Môže vplývať aj na kult, ktorý vzdávame pravému Bohu, napríklad keď sa pripisuje takmer magická dôležitosť určitým, ináč oprávneným alebo potrebným praktikám. Pripisovať účinnosť modlitieb alebo sviatostných znakov iba ich materiálnej stránke bez ohľadu na vnútorné dispozície, ktoré vyžadujú, znamená upadnúť do povery.

zobraziť celéMODLOSLUŽBA

2112 Prvé prikázanie odsudzuje mnohobožstvo (polyteizmus). Vyžaduje od človeka, aby neveril v iných bohov okrem Boha,(210) aby neuctieval iné božstvá okrem Jediného. Sväté písmo neprestajne pripomína toto odmietnutie modiel zo striebra a zo zlata“, ktoré „sú dielom ľudských rúk“, ktoré „majú ústa, ale „nehovoria, majú oči, a nevidia“. Tieto márne modly robia márnym aj človeka: „im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria“ (Ž115,4-5.8). Boh, naopak, je „živý Boh“ (Joz 3,10), ktorý dáva život a zasahuje do dejín.

2113 Modloslužba sa netýka len nepravých pohanských kultov. Zostáva trvalým pokušením pre vieru.(398) Spočíva v zbožšťovaní toho, čo nie je Boh. Modloslužbou je, keď si človek ctí a uctieva(2534) stvorenie namiesto Boha, či už ide o bôžikov, alebo o zlých duchov (napr. satanizmus), o moc, rozkoš, rasu, predkov, štát, peniaze a pod. „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone,“(2289) hovorí Ježiš (Mt 6,24). Mnoho mučeníkov zomrelo,(2473) lebo sa neklaňali „Šelme“ a odmietali dokonca predstierať, že ju uctievajú. Modloslužba odmieta jedinú zvrchovanosť Boha; je teda nezlučiteľná so spoločenstvom s Bohom.

2114 Ľudský život sa stáva jednotným v klaňaní sa Jedinému. Prikázanie klaňať sa jedine Pánovi robí človeka jednoduchým a chráni ho pred bezhraničnou roztrieštenosťou. Modloslužba je prevrátenosť náboženského citu, ktorý je človekovi vrodený. Modloslužobníkmi sú tí, čo „pojem o Bohu, silne vtlačený do duše, vzťahujú na čokoľvek iné než na Boha“

zobraziť celéVEŠTENIE A MÁGIA

2115 Boh môže zjaviť budúcnosť svojim prorokom alebo iným svätým. Ale správny postoj kresťana, čo sa týka budúcnosti, spočíva v tom, že sa s dôverou odovzdáva do rúk Prozreteľnosti a zrieka sa každej nezdravej zvedavosti v tomto ohľade. Nepredvídavosť však môže byť nedostatkom zodpovednosti.

2116 Treba odmietnuť všetky formy veštenia: uchyľovanie sa k satanovi alebo k zlým duchom, vyvolávanie mŕtvych alebo iné praktiky, o ktorých sa mylne predpokladá, že „odhaľujú“ budúcnosť. Používanie horoskopov astrológia, čítanie z ruky, výklad predpovedí alebo osudov, jasnovidectvo a uchyľovanie sa k médiám prejavujú vôľu mať vládu nad časom, nad dejinami a nakoniec nad ľuďmi a zároveň túžbu nakloniť si skryté mocnosti. Sú v protiklade s úctou a rešpektom spojenými s láskyplnou bázňou, ktoré sme povinní mať jedine voči Bohu.

2117 Všetky praktiky mágie alebo čarodejníctva, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym – hoci aj preto, aby mu získal zdravie –, vážne odporujú čnosti nábožnosti. Tieto praktiky sú ešte odsúdeniahodnejšie, keď sú spojené s úmyslom škodiť druhému, alebo keď sa pri nich uchyľuje k zásahu zlých duchov. Aj nosenie amuletov si zasluhuje výčitku. Špiritizmus je často spojený s vešteckými a magickými praktikami. Preto Cirkev upozorňuje veriacich, aby sa ho chránili. Uchyľovanie sa k tzv. tradičným spôsobom liečenia neoprávňuje ani vzývanie zlých mocností, ani zneužívanie dôverčivosti iných.

zobraziť celéNEÚCTA VOČI BOHU

2118 Prvé Božie prikázanie odsudzuje hlavné hriechy neúcty voči Bohu: pokúšanie Boha slovami alebo skutkami, svätokrádež a svätokupectvo (simóniu).

2119 Pokúšanie Boha spočíva v tom, že sa slovom alebo skutkom podrobuje skúške jeho dobrota a jeho všemohúcnosť.(394) Takto aj satan chcel od Ježiša dosiahnuť, aby sa vrhol z chrámu, a tak prinútil Boha zakročiť. Ježiš mu čelí Božím slovom: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ (Dt 6,16). Vyzývavý postoj obsiahnutý v takomto pokúšaní Boha zraňuje úctu a dôveru, ktoré sme povinní mať k nášmu Stvoriteľovi a Pánovi. Zahŕňa vždy pochybovanie o Božej láske a o Božej prozreteľnosti a moci. (2088)

2120 Svätokrádež spočíva v znesväcovaní sviatostí a iných liturgických úkonov, ako aj osôb, predmetov a miest, ktoré sú zasvätené Bohu, alebo v nedôstojnom zaobchádzaní s nimi. Svätokrádež je ťažký hriech, najmä ak sa pácha proti Eucharistii, lebo v tejto sviatosti sa nám podstatne stáva prítomným samo Kristovo telo. (1374)

2121 Svätokupectvo (simónia) sa definuje ako kupovanie alebo predávanie duchovných skutočností. Čarodejníkovi Šimonovi, ktorý si chcel kúpiť duchovnú moc, ktorú videl pôsobiť v apoštoloch, Peter odpovedá: „Tvoje striebro nech je zatratené aj s tebou, pretože si si myslel, že Boží dar možno získať za peniaze“ (Sk 8,20). Peter sa tým prispôsobil Ježišovým slovám: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“(1578) (Mt 10,8). Je neprípustné privlastniť si duchovné dobrá a správať sa voči nim ako vlastník alebo pán, lebo ich zdrojom je Boh. Možno ich dostať iba ako dar od neho.

2122 „Vysluhovateľ nech nežiada za vysluhovanie sviatostí nič okrem príspevkov určených kompetentnou vrchnosťou, pričom nech vždy dbá o to, aby núdzni neboli pozbavení pomoci sviatosti z dôvodu chudoby.“ Kompetentná vrchnosť určuje tieto „príspevky“ podľa zásady, že kresťanský ľud má prispievať na vydržiavanie služobníkov Cirkvi: „Robotník si zaslúži svoj pokrm“ (Mt 10,10).

zobraziť celéATEIZMUS

2123 „Mnohí naši súčasníci… vôbec nechápu(29) alebo výslovne odmietajú… toto dôverné a životné spojenie s Bohom, takže ateizmus treba započítať medzi najvážnejšie skutočnosti našich čias.“

2124 Výraz ateizmus označuje veľmi rozmanité javy. Častou formou ateizmu je praktický materializmus, ktorý ohraničuje potreby a ambície človeka len na priestor a čas. Ateistický humanizmus sa mylne domnieva, že človek „si je sám sebe cieľom, jediným tvorcom a správcom svojich dejín“. Iná forma súčasného ateizmu očakáva oslobodenie človeka od ekonomického a sociálneho oslobodenia, ktorému vraj „náboženstvo prekáža svojou povahou, lebo vzbudzuje v človeku nádej na klamlivý budúci život a tým ho odvracia od budovania pozemskej spoločnosti“.

2125 Pretože ateizmus odmieta alebo popiera jestvovanie Boha, je hriechom proti čnosti nábožnosti. (1535) Úmysel a okolnosti môžu značne znížiť zodpovednosť za túto vinu. Na vzniku a rozšírení ateizmu „môžu mať nemalý podiel veriaci, pokiaľ pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad učenia, alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života treba o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva“.

2126 Ateizmus sa často zakladá(396) na nesprávnom chápaní ľudskej slobody, ktorá zachádza až do odmietnutia akejkoľvek závislosti od Boha. No „uznávať Boha vôbec nie je v rozpore s dôstojnosťou človeka, lebo táto dôstojnosť má v samom Bohu svoj základ a svoje zavŕšenie“. (154) Cirkev vie „že jej posolstvo je v súlade s najskrytejšími túžbami ľudského srdca“.

zobraziť celéAGNOSTICIZMUS

2127 Agnosticizmus má viacero foriem. V určitých prípadoch agnostik odmieta popierať Boha, ba naopak, požaduje jestvovanie transcendentnej bytosti, ktorá sa však vraj nemôže zjaviť a o ktorej nikto nemôže nič povedať. V iných prípadoch sa agnostik(36) nevyslovuje o existencii Boha a vyhlasuje, že ju nemožno dokázať, ba ani potvrdiť alebo poprieť.

2128 Agnosticizmus môže niekedy obsahovať určité hľadanie Boha, ale takisto môže predstavovať aj ľahostajnosť,(1036) útek pred poslednou otázkou existencie a lenivosť morálneho svedomia. Agnosticizmus sa príliš často rovná praktickému ateizmu.

zobraziť celéIV. „Neurobíš si kresanú modlu...“

2129 Boží príkaz obsahoval zákaz akéhokoľvek zobrazovania Boha ľudskou rukou. Deuteronómium vysvetľuje: „Veď ste nevideli nijakú postavu, keď k vám Pán hovoril sprostred ohňa na Horebe, aby ste nepoblúdili a neurobili si kresanú modlu alebo akýkoľvek obraz“ (Dt 4,15-16). Absolútne transcendentný Boh sa zjavil Izraelu.(300) „On je všetko,“ ale zároveň „je väčší ako jeho diela“(2500) (Str 43, 29-30). On „ich stvoril, prapôvodca krásy“ (Múd 13,3).

2130 A predsa už v Starom zákone Boh nariadil alebo dovolil zhotovovať obrazy, ktoré by symbolicky viedli k spáse skrze vtelené Slovo, napr. medeného hada, archu zmluvy a cherubínov.

2131 Na základe tajomstva vteleného Slova(476) siedmy ekumenický koncil v Nicei (r. 787) odôvodnil proti obrazoborcom uctievanie obrazov Ježiša Krista, ale aj Bohorodičky, anjelov a všetkých svätých. Svojím vtelením Boží Syn otvoril novú „ekonómiu“ obrazov.

2132 Kresťanské uctievanie obrazov nie je v rozpore s prvým prikázaním, ktoré zakazuje modly. Veď „úcta k obrazu prechádza na vzor“ a „kto uctieva obraz, uctieva osobu, ktorá je na ňom namaľovaná.“ Úcta, ktorá sa vzdáva posvätným obrazom, je „nábožná úcta“, a nie adorácia, ktorá patrí jedine Bohu.
„Náboženský kult sa nepreukazuje obrazom, nakoľko sa berú do úvahy v sebe samých ako nejaké veci, ale nakoľko sú obrazmi, ktoré vedú k vtelenému Bohu. No úkon [úcty], ktorý smeruje k obrazu ako obrazu, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje k tomu, koho je obrazom.“

zobraziť celéZhrnutie

2133 „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6,5).

2134 Prvé prikázanie vyzýva človeka, aby veril v Boha, dúfal v neho a miloval ho nadovšetko.

2135 „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať“ (Mt 4,10). Klaňať sa Bohu, modliť sa k nemu, vzdávať mu pravý kult, plniť prisľúbenia a sľuby, ktoré mu boli dané, sú úkony čnosti nábožnosti, ktoré pochádzajú z poslušnosti voči prvému prikázaniu.

2136 Povinnosť preukazovať Bohu pravý kult sa týka tak jednotlivého človeka, ako aj spoločnosti.

2137 Človek má mať možnosť slobodne vyznávať náboženstvo súkromne i verejne.

2138 Povera je vybočenie kultu, ktorý vzdávame pravému Bohu. Prejavuje sa najmä v modloslužbe, ako aj v rozličných formách veštenia a mágie.

2139 Pokúšanie Boha slovami alebo skutkami, svätokrádež a svätokupectvo sú hriechy neúcty voči Bohu zakázané prvým prikázaním.

2140 Ateizmus je hriech proti prvému prikázaniu, lebo odmieta alebo popiera jestvovanie Boha.

2141 Uctievanie posvätných obrazov sa zakladá na tajomstve vtelenia Božieho Slova. Nie je v rozpore s prvým prikázaním.

zobraziť celé2. článok DRUHÉ PRIKÁZANIE

zobraziť celéI. Pánovo meno je sväté

2142 Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Podobne ako prvé, aj druhé prikázanie pochádza z čnosti nábožnosti a osobitnejšie určuje náš spôsob používania slova o svätých veciach.

2143 Medzi všetkými slovami Zjavenia je jedno osobitné slovo, ktoré je zjavením jeho mena.(203) Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a intímnosti. „Pánovo meno je sväté.“(435) Preto ho človek nesmie zneužívať. Musí ho uchovávať v pamäti v tichu adorácie plnej lásky. Má ho vkladať do svojich slov len na to, aby ho velebil, chválil a oslavoval.

2144 Úcta voči Božiemu menu vyjadruje úctu, ktorá patrí tajomstvu samého Boha a celej posvätnej skutočnosti, ktorú toto meno pripomína. Zmysel pre posvätno patrí k čnosti nábožnosti:
„Sú pocity bázne a posvätnej úcty kresťanské city alebo nie?… Nikto o tom nemôže rozumne pochybovať. Je to druh citov, ktoré by sme mali pociťovať – a to v intenzívnom stupni –, keby sme skutočne mali videnie všemohúceho Boha. Je to teda druh citov, ktoré by sme mali mať, keby sme si uvedomili jeho prítomnosť. V miere, v akej veríme, že je prítomný, máme ich mať. Nemať ich znamená neuvedomovať si, neveriť, že je prítomný.“

2145 Veriaci má svedčiť o Pánovom mene(2472) tým, že bez strachu vyznáva svoju vieru. (427) Kázanie a katechéza majú byť preniknuté adoráciou a úctou k menu nášho Pána Ježiša Krista.

2146 Druhé prikázanie zakazuje zneužívanie Božieho mena, to jest akékoľvek nevhodné používanie Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a všetkých svätých.

2147 Prisľúbenia dané inému v Božom mene(2101) zaväzujú Božiu česť, vernosť, pravdivosť a autoritu. Treba ich dodržiavať z dôvodu spravodlivosti. Spreneveriť sa im znamená zneužiť Božie meno a istým spôsobom robiť z Boha luhára.

2148 Rúhanie je priamo proti druhému prikázaniu. Spočíva v tom, že sa proti Bohu vyslovujú – vnútorne alebo navonok – slová nenávisti, výčitky a provokácie, že sa o Bohu hovorí zle, že chýba k nemu úcta v reči a že sa zneužíva jeho meno. Svätý Jakub karhá tých, čo sa rúhajú „vznešenému menu [Ježiša], ktoré sa vzývalo“ nad nimi (Jak 2,7). Zákaz rúhania sa vzťahuje i na slová proti Kristovej Cirkvi, proti svätým alebo proti posvätným veciam. Rúhaním je aj odvolávanie sa na Božie meno, aby sa zakryli zločinné praktiky, zotročovali národy, mučili alebo zabíjali ľudia. Zneužitie Božieho mena na spáchanie zločinu vyvoláva odmietnutie náboženstva.
Rúhanie je v rozpore s povinnou úctou voči Bohu(1756) a jeho svätému menu. Svojou povahou je ťažkým hriechom.

2149 Preklínania, do ktorých sa vkladá Božie meno bez úmyslu rúhať sa, sú neúctivosťou voči Pánovi. Druhé prikázanie zakazuje aj používanie Božieho mena pri mágii.
„Božie meno je veľké tam, kde sa vyslovuje v zhode s veľkosťou Božej velebnosti. A tak Božie meno je sväté tam, kde sa vyslovuje s úctou a s bázňou neuraziť ho.“

zobraziť celéII. Božie meno vyslovené nadarmo

2150 Druhé prikázanie zakazuje krivú prísahu. Prisahať znamená brať Boha za svedka toho, čo tvrdíme. Znamená dovolávať sa Božej pravdovravnosti ako záruky svojej vlastnej pravdovravnosti. Prísaha zaväzuje Pánovo meno: „Budeš sa báť Pána, svojho Boha, jemu budeš slúžiť a len v jeho mene budeš prisahať“ (Dt 6,13).

2151 Odmietnuť krivú prísahu je povinnosťou voči Bohu. Boh ako Stvoriteľ a Pán je norma každej pravdy.(215) Ľudské slovo je v zhode alebo v rozpore s Bohom, ktorý je Pravda sama. Keď je prísaha pravdivá a oprávnená, osvetľuje vzťah ľudského slova k Božej pravde. Krivá prísaha volá Boha, aby dosviedčal lož.

2152 Krivoprísažníkom(2476) je ten, kto pod prísahou urobí nejaký sľub s úmyslom nedodržať ho, alebo ten, kto nedodrží, čo sľúbil pod prísahou. Krivoprísažníctvo je ťažkým previnením proti úcte k Pánovi(1756) každého slova. Zaviazať sa prísahou vykonať nejaký zlý skutok sa protiví svätosti Božieho mena.

2153 Ježiš vysvetlil druhé prikázanie v reči na vrchu: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!‘ No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte… Ale vaša reč nech je: ,áno – áno‘, ,nie – nie‘. Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5,33-34.37). Ježiš učí, že každá prísaha zahŕňa v sebe odvolávanie sa na Boha a že prítomnosť Boha a jeho pravda sa má uctievať v každom slove. Ohľaduplnosť pri odvolávaní sa na Boha v reči(2466) úzko súvisí s úctivou pozornosťou voči jeho prítomnosti, ktorú dosviedčame alebo hanobíme každým svojím tvrdením.

2154 Nasledujúc svätého Pavla, cirkevná Tradícia pochopila, že Ježišove slová nie sú proti prísahe, keď sa koná z vážneho a primeraného dôvodu (napríklad pred súdom). „Prísahu, to jest vzývanie Božieho mena za svedka pravdy možno zložiť iba na základe pravdy, rozvážnosti a spravodlivosti.“

2155 Svätosť Božieho mena vyžaduje, aby sme sa k nemu neuchyľovali pre malicherné záležitosti a neskladali prísahu v takých okolnostiach, v ktorých by sa to mohlo vysvetľovať ako schvaľovanie moci, ktorá prísahu neprávom požaduje. Ak prísahu(1903) žiadajú nezákonné občianske autority, možno ju odmietnuť. Musí sa odmietnuť vtedy, keď sa vyžaduje na ciele, ktoré sa protivia dôstojnosti ľudskej osoby alebo spoločenstvu Cirkvi.

zobraziť celéIII. Kresťanské meno

2156 Sviatosť krstu(232) sa udeľuje „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19). Pri krste Pánovo meno posväcuje človeka a kresťan dostáva svoje meno v Cirkvi.(1267) Môže to byť meno niektorého svätca, čiže učeníka, ktorý žil životom príkladnej vernosti voči svojmu Pánovi. Patronát svätca poskytuje vzor lásky a zabezpečuje jeho orodovanie. „Krstné meno“ môže vyjadrovať aj niektoré kresťanské tajomstvo alebo kresťanskú čnosť – „Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa nedávalo meno, ktoré je cudzie kresťanskému zmýšľaniu.“

2157 Kresťan začína svoj deň, svoje modlitby a každú svoju činnosť znakom kríža „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen“.(1235) Pokrstený zasväcuje svoj deň Božej sláve a vyprosuje od Spasiteľa milosť, ktorá mu ako dieťaťu nebeského Otca umožňuje konať v Duchu Svätom.(1668) Znak kríža nás posilňuje v pokušeniach a ťažkostiach.

2158 Boh volá každého po mene. Meno každého človeka je posvätné. Meno je ikona osoby. Vyžaduje úctu na znak dôstojnosti toho, kto ho nosí.

2159 Prijaté meno je meno na večnosť. V nebeskom kráľovstve zažiari v plnom svetle tajomný a jedinečný charakter každej osoby poznačenej Božím menom. „Tomu, kto zvíťazí… dám biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane“ (Zjv 2,17). „Potom som videl, a hľa, Baránok stál na vrchu Sion a s ním stoštyridsaťštyritisíc tých, čo mali na čele napísané jeho meno a meno jeho Otca“ (Zjv 14,1).

zobraziť celéZhrnutie

2160 „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“ (Ž8,2).

2161 Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Pánovo meno je sväté.

2162 Druhé prikázanie zakazuje akékoľvek nevhodné použitie Božieho mena. Rúhanie spočíva v používaní Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a svätých urážlivým spôsobom.

2163 Krivá prísaha volá Boha, aby dosvedčoval lož. Krivoprísažníctvo je ťažkým previnením proti Pánovi, ktorý je vždy verný svojim prisľúbeniam.

2164 „Nemá sa prisahať ani na Stvoriteľa, ani na nijaké stvorenie, iba ak sa súčasne vyskytujú: pravda, potreba a úcta.“

2165 Pri krste dostáva kresťan svoje meno v Cirkvi. Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa mu dalo kresťanské meno. Patronát svätca poskytuje vzor lásky a zabezpečuje jeho orodovanie.

2166 Kresťan začína svoje modlitby a každú svoju činnosť znakom kríža „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen“.

2167 Boh volá každého po mene.

zobraziť celé3.článok TRETIE PRIKÁZANIE

zobraziť celéI. Sobotný deň

2168 Tretie prikázanie Desatora pripomína posvätnosť soboty. „Siedmy deň je… Pánova svätá sobota, deň odpočinku“ (Ex 31,15).

2169 V tejto súvislosti Písmo pripomína stvorenie:(2057) „Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto Pán požehnal sobotný deň a zasvätil ho“ (Ex 20,11).

2170 Písmo vidí v Pánovom dni aj pamiatku vyslobodenia Izraela z egyptského otroctva: „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a vystretým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotný deň“ (Dt 5,15).

2171 Boh zveril Izraelu sobotu, aby ju zachovával na znak neporušiteľnej zmluvy. Sobota je pre Pána; je úplne vyhradená na chválu Boha, jeho stvoriteľského diela a jeho spasiteľných činov v prospech Izraela.

2172 Božie konanie je vzorom pre ľudské konanie. Ak Boh „odpočíval“ v siedmy deň (Ex 31,17), aj človek má „prestať pracovať“(2184) a nechať aj iných, najmä chudobných, aby „si oddýchli“ (Ex 23,12). Sobota prerušuje každodenné práce a umožňuje oddych. Je to deň protestu proti otroctvu práce a kultu peňazí.

2173 Evanjelium uvádza mnoho udalostí,(582) pri ktorých Ježiša obvinili, že porušuje zákon o sobote. Ježiš však nikdy nenarúša posvätnosť tohto dňa. S autoritou mu dáva autentický výklad: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (Mk 2,27). So súcitom sa Kristus dovoláva toho, že v sobotu je dovolené robiť dobre, a nie zle, zachrániť život, a nie ho zničiť. Sobota je dňom Pána milosrdenstva a uctievanie Boha. „Syn človeka je pánom aj nad sobotou“ (Mk 2,28).

zobraziť celéII. Deň Pána

zobraziť celéDEŇ ZMŔTVYCHVSTANIA – NOVÉ STVORENIE

2174 Ježiš vstal z mŕtvych „prvého dňa v týždni“(638) (Mt 28,1; Mk 16,2; Lk 24,1; Jn 20,1). Ako „prvý deň“ pripomína deň Kristovho zmŕtvychvstania prvé stvorenie. Ako „ôsmy deň“, ktorý nasleduje po sobote, (349) znamená nové stvorenie, ktoré sa začalo Kristovým zmŕtvychvstaním. Pre kresťanov sa stal prvým zo všetkých dní, prvým zo všetkých sviatkov, dňom Pána (po grécky he kyriake hemera, po latinsky dies Dominica) čiže nedeľou.
„V deň Slnka… sa všetci schádzame preto, že je to prvý deň [po židovskej sobote, ale aj prvý deň], v ktorom Boh, keď premenil tmu a hmotu, stvoril svet, a preto, že náš Spasiteľ Ježiš Kristus v ten deň vstal z mŕtvych.“

zobraziť celéNEDEĽA – ZAVŔŠENIE SOBOTY

2175 Nedeľa sa zreteľne líši od soboty,(1166) po ktorej každý týždeň časovo nasleduje, a pre kresťanov nahrádza jej obradný predpis. V Kristovej Veľkej noci nedeľa završuje duchovnú pravdu židovskej soboty a zvestuje večný odpočinok človeka v Bohu. Veď kult Zákona pripravoval Kristovo tajomstvo a to, čo sa v kulte konalo, zobrazovalo určitý aspekt vzťahujúci sa na Krista:
„Tí, čo žili v starom poriadku vecí, prešli k novej nádeji; už nezachovávajú sobotu, ale žijú podľa Pánovho dňa, v ktorom i náš život povstal skrze neho a skrze jeho smrť.“

2176 Slávením nedele sa zachová morálny predpis prirodzene vpísaný do ľudského srdca, ktorým „sa prikazuje vonkajší kult Boha na znak spoločného dobrodenia, ktoré sa týka všetkých“. Nedeľný kult spĺňa morálny príkaz Starej zmluvy, z ktorého preberá rytmus a ducha tým, že každý týždeň oslavuje Stvoriteľa a Vykupiteľa vlastného ľudu.

zobraziť celéNEDEĽNÁ EUCHARISTIA

2177 Nedeľné slávenie Pánovho dňa a Pánovej Eucharistie(1167) je stredobodom života Cirkvi: „Nedeľa, keď sa podľa apoštolskej Tradície slávi veľkonočné tajomstvo, sa má v celej Cirkvi zachovávať ako prvotný prikázaný sviatok.“
„Takisto sa majú zachovávať dni Narodenia nášho Pána(2043) Ježiša Krista, Zjavenia, Nanebovstúpenia a Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, svätej Bohorodičky Márie, jej Nepoškvrneného počatia a Nanebovzatia, svätého Jozefa, svätých apoštolov Petra a Pavla a napokon Všetkých svätých.“

2178 Táto prax kresťanského zhromaždenia(1343) pochádza zo začiatku apoštolských čias. List Hebrejom pripomína: „Neopúšťajme naše zhromaždenia; ako to majú niektorí vo zvyku, ale navzájom sa povzbudzujme“ (Hebr 10,25).
Tradícia zachováva spomienku na stále aktuálne povzbudenie: „Do chrámu príď teda včas, pristúp k Pánovi, vyznaj mu svoje hriechy, kajaj sa v modlitbe…, zotrvaj na božskej a posvätnej liturgii, skonči svoju modlitbu a neodchádzaj pred rozpustením zhromaždenia… Lebo tento deň, ako sme to často povedali, je ti daný na modlitbu a odpočinok. Je to deň, ktorý učinil Pán. Radujme sa a plesajme v ňom.“

2179 „Farnosť je určité spoločenstvo veriacich(1567) natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré je pastoračná starostlivosť pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi.“ Je miestom, kde všetci veriaci môžu byť zhromaždení na slávenie(2691) nedeľnej Eucharistie. Farnosť uvádza kresťanský ľud(2226) do riadneho liturgického života a zhromažďuje ho na spomínané slávenie; vyučuje spásonosné Kristovo učenie; praktizuje Pánovu lásku v dobrých a bratských skutkoch:
„Môžeš sa modliť aj doma. Nemôžeš sa však modliť tak ako v kostole, kde sa schádza veľký počet otcov, kde sa jednomyseľne vysiela volanie k Bohu… Tu je niečo navyše, totiž svornosť a jednomyseľnosť, puto lásky a modlitby kňazov.“

zobraziť celéNEDEĽNÁ POVINNOSŤ

2180 Cirkevné prikázanie určuje a spresňuje Pánov zákon:(2042) „V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši.“ (1389) „Prikázaniu zúčastniť sa na omši zadosťučiní, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade buď v sám sviatočný deň, alebo večer predchádzajúceho dňa“

2181 Nedeľná Eucharistia je základom celého kresťanského konania a potvrdzuje ho. Preto veriaci sú povinní zúčastniť sa na slávení Eucharistie v prikázaných dňoch, ak len nie sú ospravedlnení z vážneho dôvodu (ako je napríklad choroba, starostlivosť o dojčatá) alebo dišpenzovaní vlastným farárom. Tí, čo si vedome a dobrovoľne neplnia túto povinnosť, dopúšťajú sa ťažkého hriechu.

2182 Účasť na spoločnom slávení nedeľnej Eucharistie(815) je svedectvom príslušnosti ku Kristovi a jeho Cirkvi a vernosti voči nim. Veriaci tak dosviedčajú svoje spoločenstvo vo viere a láske. Spoločne vydávajú svedectvo o Božej svätosti a o svojej nádeji na spásu. Vzájomne sa posilňujú pod vedením Ducha Svätého.

2183 „Ak chýba vysvätený služobník alebo ak z iného vážneho dôvodu účasť na eucharistickom slávení nie je možná, veľmi sa odporúča, aby sa veriaci zúčastnili na liturgii slova – ak sa nejaká slávi vo farskom kostole alebo na inom posvätnom mieste podľa predpisov diecézneho biskupa – alebo aby venovali primeraný čas modlitbe osobne alebo v rodine, alebo, ak je to vhodné, v skupinách rodín.“

zobraziť celéDEŇ MILOSTI A ODPOČINKU OD PRÁCE

2184 Ako Boh „v siedmy deň odpočíval od všetkých diel“(2172) (Gn 2,2), aj ľudský život má svoj rytmus práce a odpočinku. Ustanovenie Pánovho dňa (nedele) prispieva k tomu, aby všetci mali dostatočný odpočinok a voľný čas, ktorý by im umožnil pestovať rodinný, kultúrny, spoločenský a náboženský život.

2185 V nedeľu a v iné prikázané sviatky sa veriaci majú zdržiavať vykonávania takých prác a činností,(2428) ktoré sú na prekážku povinnému Božiemu kultu, radosti vlastnej dňu Pána, konaniu skutkov milosrdenstva a potrebnému zotaveniu ducha i tela. Rodinné potreby alebo veľká spoločenská užitočnosť sú oprávnenými dôvodmi na ospravedlnenie od zachovania príkazu o nedeľnom odpočinku. Veriaci majú dbať na to, aby oprávnené ospravedlnenia neviedli k návykom, ktoré by škodili náboženstvu, rodinnému životu alebo zdraviu.
„Láska k pravde hľadá posvätný voľný čas, potreba lásky sa podujíma na odôvodnenú prácu.“

2186 Kresťania, ktorí disponujú voľným časom, majú pamätať na svojich bratov, ktorí majú tie isté potreby a tie isté práva a nemôžu si dopriať odpočinku pre svoju chudobu a biedu. Kresťanská nábožnosť už tradične venuje nedeľu dobrým skutkom a pokorným službám chorým,(2447) telesne postihnutým a starcom. Kresťania majú svätiť nedeľu aj tým, že svojej rodine a svojim blízkym venujú čas a starostlivosť, ktoré im ťažko môžu venovať v iných dňoch týždňa. Nedeľa je aj dňom premýšľania, ticha, vzdelávania sa a meditácie, čo všetko prospieva rastu vnútorného a kresťanského života.

2187 Svätiť nedele a sviatky vyžaduje spoločné úsilie. Každý kresťan sa má vyhýbať tomu, aby bez potreby ukladal iným to, čo by im prekážalo zachovať deň Pána.(2289) Ak zvyklosti (šport, pohostinské služby atď.) a spoločenské povinnosti (verejné služby atď.) vyžadujú od niektorých ľudí nedeľnú prácu, každý si má zodpovedne vyhradiť dostatočný čas na zotavenie. Veriaci majú s umiernenosťou a láskou dbať na to, aby sa vyhli výčinom a násilnostiam, ktoré niekedy vznikajú pri masových zábavných podujatiach. Aj napriek ekonomickým ťažkostiam má verejná moc dbať o to, aby zaistila občanom čas určený na odpočinok a Boží kult. Podobnú povinnosť majú aj zamestnávatelia voči svojim zamestnancom.

2188 Pri rešpektovaní náboženskej slobody(2105) a spoločného dobra všetkých sa kresťania majú pričiniť o to, aby nedele a prikázané cirkevné sviatky boli zákonom uznané za sviatočné dni. Kresťania majú dávať všetkým ľuďom verejný príklad modlitby, úcty a radosti a obhajovať svoje tradície ako cenný prínos k duchovnému životu ľudskej spoločnosti. Ak zákonodarstvo krajiny alebo iné dôvody zaväzujú ľudí pracovať v nedeľu, nech sa aj napriek tomu prežíva tento deň ako deň nášho vyslobodenia, ktorý nám dáva účasť na „slávnostnom zhromaždení“, na spoločenstve „prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi“ (Hebr 12,22-23).

zobraziť celéZhrnutie

2189 „Zachovaj sobotný deň, aby si ho zasvätil“ (Dt 5,12). „Siedmy deň je… Pánova svätá sobota, deň odpočinku“ (Ex 31,15).

2190 Sobotu, ktorá predstavovala zavŕšenie prvého stvorenia, nahradila nedeľa pripomínajúca nové stvorenie, ktoré sa začalo Kristovým zmŕtvychvstaním.

2191 Cirkev slávi deň Kristovho zmŕtvychvstania v ôsmy deň, ktorý sa právom volá deň Pána alebo nedeľa.

2192 „Nedeľa… sa má v celej Cirkvi zachovávať ako prvotný prikázaný sviatok.“ „V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši.“

2193 „V nedeľu a v iné prikázané sviatky… veriaci… sa majú okrem toho zdržiavať takých prác a činností, ktoré sú na prekážku kultu, ktorý sa má preukazovať Bohu, radosti vlastnej dňu Pána alebo potrebnému zotaveniu ducha i tela.“

2194 Ustanovenie nedele prispieva k tomu, aby „všetci mali aj dostatočný odpočinok a voľný čas na pestovanie rodinného, kultúrneho, spoločenského a náboženského života“.

2195 Každý kresťan sa má vyhýbať tomu, aby bez potreby ukladal iným to, čo by im prekážalo zachovať deň Pána.